1. 

Prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( 2 ), ako aj článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ( 3 ).

2. 

Tieto návrhy boli prednesené v rámci dvoch sporov medzi pani Mariou Elisabethou Bauerovou a pani Martinou Broßonnovou na jednej strane a bývalými zamestnávateľmi ich zosnulých manželov na druhej strane, konkrétne Stadt Wuppertal (Nemecko) a pánom Volkerom Willmerothom ako majiteľom spoločnosti TWI Technische Wartung und Instandsetzung Volker Willmeroth e. K. (ďalej len „pán Willmeroth“), ktorých predmetom je, že títo zamestnávatelia im odmietli vyplatiť peňažnú náhradu za platené dovolenky za kalendárny rok, ktoré si ich manželia nevyčerpali pred smrťou.

3. 

Pracovné právo je určite jednou z hlavných oblastí, v ktorých sa v sporoch medzi jednotlivcami možno odvolávať na predpisy prijaté Úniou. ( 4 )

4. 

Neexistencia priameho horizontálneho účinku smerníc, ktorá vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ( 5 ) sa zároveň môže javiť tak, že v sporoch, o ktorých rozhodujú vnútroštátne súdy, zaťažuje konkrétnu účinnosť základných sociálnych práv. ( 6 )

5. 

Uplatnenie tejto nevýhody však môže byť oslabené alebo dokonca znemožnené, ak má ustanovenie práva Únie, ktoré má právnu silu primárneho práva, konkrétne ustanovenie Charty, vlastnosti potrebné na to, aby sa naň v spore medzi jednotlivcami mohlo priamo odvolávať.

6. 

Rovnako ako v prípade iných základných sociálnych práv uznaných Chartou je cieľom práva každého pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok zakotveného v článku 31 ods. 2 Charty upravovať pracovnoprávne vzťahy, ktoré sú prevažne súkromnoprávnymi vzťahmi. Vzhľadom na jednej strane na už citovanú ustálenú judikatúru Súdneho dvora o neexistencii priameho horizontálneho účinku smerníc, ktorých je v sociálnom práve Únie veľa, a na druhej strane na nedávnu judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa zrejme prikláňa k možnosti priamo sa odvolávať v sporoch medzi jednotlivcami na ustanovenia Charty, ktoré majú kogentnú a sebestačnú povahu, ( 7 ) nie je nijakým prekvapením, že Súdnemu dvoru je predložená otázka, či sa v spore medzi jednotlivcami možno priamo odvolávať na článok 31 ods. 2 Charty, aby sa zabránilo uplatneniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú s ním v rozpore.

7. 

Východiskovým bodom pre úvahy v tejto súvislosti je podľa môjho názoru to, že základné práva uznané Chartou sa na to, aby boli účinné, v zásade majú chrániť, a teda má existovať možnosť priamo sa na ne pred vnútroštátnymi súdmi odvolávať. Len ešte treba poznamenať, že nie všetky ustanovenia Charty sa uplatňujú rovnocenne. Preto keď má Súdny dvor určiť, či sa pred vnútroštátnym súdom možno alebo nemožno priamo odvolávať na ustanovenie Charty na účely zabránenia uplatneniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú s ním v rozpore, musí vziať do úvahy znenie tohto ustanovenia v spojení s vysvetlivkami, ktoré s ním súvisia. ( 8 )

8. 

V nižšie uvedených úvahách v prejednávaných veciach najmä vysvetlím dôvody, na základe ktorých sa domnievam, že článok 31 ods. 2 Charty má vlastnosti potrebné na to, aby sa naň mohlo v spore medzi jednotlivcami priamo odvolávať, aby sa zabránilo uplatneniu odporujúcich vnútroštátnych ustanovení.

9.

Podľa článku 31 ods. 2 Charty má „každý pracovník… právo na… každoročnú platenú dovolenku“.

10.

Článok 7 smernice 2003/88, nazvaný „Ročná dovolenka [Dovolenka za kalendárny rok – neoficiálny preklad]“, znie:

„1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku [platenú dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.   Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

11.

Článok 17 tejto smernice stanovuje, že členské štáty sa od jej jednotlivých ustanovení môžu odchýliť. Výnimku však nemožno uplatniť v prípade jej článku 7.

12.

§ 7 ods. 4 Bundesurlaubsgesetz (spolkový zákon o dovolenke) ( 9 ) z 8. januára 1963, v znení zo 7. mája 2002 ( 10 ), stanovuje:

„Ak v dôsledku skončenia pracovného pomeru nie je možné poskytnúť dovolenku v celom rozsahu alebo čiastočne, dovolenka sa musí preplatiť.“

13.

§ 1922 ods. 1 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) ( 11 ), nazvaný „Univerzálna sukcesia“, stanovuje:

„Smrťou osoby prechádza (dedenie) jej majetok (dedičstvo) ako celok na jednu alebo viacero osôb (dedičov).“

14.

Pani Bauerová je jedinou dedičkou svojho manžela, ktorý zomrel 20. decembra 2010 a ktorý bol zamestnancom Stadt Wuppertal, subjektu, ktorý sa spravuje verejným právom. Stadt Wuppertal zamietol žiadosť pani Bauerovej o priznanie náhrady vo výške 5857,75 eura za 25 dní nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok, na ktorú mal jej manžel nárok v čase svojho úmrtia.

15.

Pani Broßonnová je jedinou dedičkou svojho manžela, ktorý bol zamestnaný u pána Willmerotha od apríla 2003 a ktorý zomrel 4. januára 2013, pričom od júla 2012 bol z dôvodu choroby práceneschopný. Pán Willmeroth zamietol žiadosť pani Broßonnovej o priznanie náhrady vo výške 3702,72 eura za 32 dní nevyčerpanej dovolenky, na ktorú mal jej manžel nárok v čase svojho úmrtia, pričom výmera jeho dovolenky za kalendárny rok bola 35 dní.

16.

Pani Bauerová a pani Broßonnová jednotlivo podali žaloby o zaplatenie uvedených náhrad na príslušný Arbeitsgericht (Pracovný súd, Nemecko). Súd týmto žalobám vyhovel a následne príslušný Landesarbeitsgericht (Vyšší krajinský pracovný súd, Nemecko) zamietol odvolania, ktoré proti prvostupňovým rozsudkom podali Stadt Wuppertal a pán Willmeroth. Stadt Wuppertal a pán Willmeroth podali proti týmto rozhodnutiam opravný prostriedok „Revision“ na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko).

17.

Vnútroštátny súd v uzneseniach o postúpení prijatých v týchto dvoch veciach pripomína, že Súdny dvor už vo svojom rozsudku z 12. júna 2014, Bollacke, (C‑118/13, ďalej len „rozsudok Bollacke“, EU:C:2014:1755), rozhodol, že článok 7 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom alebo praxi, ktoré stanovujú, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne bez vzniku nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak sa pracovný pomer skončí z dôvodu úmrtia zamestnanca. Tento súd sa však pýta, či to tak je aj v prípade, ak vnútroštátne právo vylučuje, aby bola takáto peňažná náhrada súčasťou dedičstva. Z § 7 ods. 4 BUrlG v spojení s § 1922 ods. 1 BGB totiž vyplýva, že nárok poručiteľa na dovolenku zaniká smrťou, a preto sa nemôže premeniť na nárok na náhradu a nemôže byť ani súčasťou dedičstva. V tejto súvislosti tento súd spresňuje, že akýkoľvek iný výklad uvedených ustanovení by bol contra legem, a preto ho nemožno prijať.

18.

Okrem toho, keďže Súdny dvor pripustil, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok môže zaniknúť po uplynutí pätnástich mesiacov od skončenia referenčného roka, keďže nemôže zodpovedať účelu tohto práva, ktorým je umožniť pracovníkovi odpočinúť si a poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa, ( 12 ) a že tento účel už nie je možné dosiahnuť akonáhle dotknutá osoba zomrie, sa vnútroštátny súd pýta, či je zánik nároku na dovolenku alebo na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok skutočne vylúčený, alebo či je potrebné sa domnievať, že cieľom minimálnej platenej dovolenky za kalendárny rok zaručenej smernicou 2003/88 a Chartou je aj zabezpečenie ochrany dedičov zosnulého pracovníka.

19.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta, či článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty môžu sami osebe nútiť zamestnávateľa, aby zaplatil dedičom pracovníka takúto náhradu. Keďže vec Willmeroth (C‑570/16) je sporom medzi dvoma jednotlivcami, tento súd sa okrem iného pýta, či prípadný priamy účinok týchto ustanovení má takisto aj horizontálnu povahu.

20.

Za týchto podmienok Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: Prvá otázka je položená vo veciach Bauer (C‑569/16) a Willmeroth (C‑570/16) v rovnakom znení, zatiaľ čo druhá otázka je položená len vo veci Willmeroth (C‑570/16):

21.

Svojou prvou otázkou, ktorej znenie je v oboch spojených veciach Bauer (C‑569/16) a Willmeroth (C‑570/16) rovnaké, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom alebo praxi, ako sú tie vo veci samej, ktoré stanovujú, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne bez vzniku nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak sa pracovný pomer skončí z dôvodu úmrtia zamestnanca, a ktoré tak znemožňujú vyplatenie takejto náhrady dedičom poručiteľa.

22.

V prípade kladnej odpovede na túto prvú otázku sa vnútroštátny súd ďalej pýta, či sa dedič zosnulého pracovníka môže voči zamestnávateľovi, ktorý je osobou, ktorá sa spravuje verejným alebo súkromným právom, priamo odvolávať na článok 7 smernice 2003/88 alebo na článok 31 ods. 2 Charty, na účely zaplatenia náhrady za nevyčerpanú dovolenku.

23.

Pokiaľ ide o uvedené ustanovenia nemeckého práva, pripomínam, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Bollacke už rozhodol, že článok 7 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takým vnútroštátnym právnym predpisom alebo praxi, o aké ide vo veci samej, ktoré stanovujú, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne bez vzniku nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak sa pracovný pomer skončí z dôvodu úmrtia zamestnanca.

24.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že Súdny dvor nerozhodol o otázke, či je nárok na peňažnú náhradu súčasťou dedičstva aj v prípade, ak to vnútroštátne dedičské právo vylučuje. Podľa výkladu, ktorý uviedol vnútroštátny súd, z nemeckého práva vyplýva, že nárok poručiteľa na dovolenku zanikol jeho smrťou a po smrti poručiteľa sa tak nemohol premeniť na nárok na náhradu v zmysle § 7 ods. 4 BUrlG, pričom takýto nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok nemohol byť preto podľa § 1922 ods. 1 BGB súčasťou dedičstva. § 7 ods. 4 BUrlG v spojení s § 1922 ods. 1 BGB preto nemožno vykladať v tom zmysle, že nároky pracovníka týkajúce sa práva na dovolenku, ktorý zomrie počas trvania pracovného pomeru, prechádzajú na jeho dedičov. Spresňujem, že ide o taký stav v nemeckom práve, ktorý vyplýva z judikatúry Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd), o čom svedčí skutočnosť, že tento súd cituje svoje vlastné rozsudky. ( 13 )

25.

Tento súd navyše nevylučuje, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade smrti pracovníka mohla vzniknúť na základe myšlienky, podľa ktorej nárok dediča pracovníka na takúto náhradu nemusí zodpovedať účelu, ktorý Súdny dvor pripísal právu na platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 14 )

26.

Podľa môjho názoru tieto skutočnosti nespochybňujú riešenie, ktoré Súdny dvor prijal vo svojom rozsudku Bollacke.

27.

Práve naopak, toto riešenie, pokiaľ nie je zbavené účinku pri jeho konkrétnom uplatnení, nevyhnutne zahŕňa prechod nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na dedičov zosnulého pracovníka prostredníctvom dedenia. Inak povedané, keďže Súdny dvor rozhodol, že nárok na dovolenku za kalendárny rok a nárok na získanie platby z tohto dôvodu predstavujú dve zložky jediného práva, ( 15 ) že peňažná náhrada za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok má kompenzovať skutočnosť, že pracovník nemôže využiť svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok ( 16 ) a je nevyhnutná na zabezpečenie potrebného účinku nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok, ( 17 ) a že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok smrťou pracovníka nezaniká, ( 18 ) z uvedeného je nevyhnutné vyvodiť, že dediči pracovníka musia mať možnosť uplatniť právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré prináležalo uvedenému pracovníkovi, a to vo forme peňažnej náhrady. Opačné riešenie by viedlo retroaktívne k strate nároku zosnulého pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok, a to z dôvodu „náhodnej udalosti vymykajúcej sa vplyvu tak zamestnanca, ako aj zamestnávateľa“ ( 19 ).

28.

Navyše z viacerých skutočností vyplýva, že Súdny dvor zohľadnil aspekt dedenia v riešení, ktoré prijal vo svojom rozsudku Bollacke.

29.

Je teda potrebné uviesť, že v časti rozsudku Bollacke týkajúcej sa nemeckého práva sa cituje tak § 7 ods. 4 BUrlG, ako aj § 1922 ods. 1 BGB. Vnútroštátne právne predpisy uvedené vo výroku tohto rozsudku sa teda týkajú týchto dvoch ustanovení. ( 20 )

30.

Okrem toho z opisu skutkových okolností v rozsudku Bollacke vyplýva, že Súdny dvor si bol dobre vedomý toho, že spor vo veci samej bol založený na tom, že zamestnávateľ zamietol žiadosť o získanie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok svojho manžela, ktorú podala pani Bollacke, z dôvodu pochybnosti tohto zamestnávateľa o existencii dedičského nároku. ( 21 )

31.

Navyše, už v štádiu rozsudku Bollacke bolo jasné, že ide o judikatúru Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd), podľa ktorej nárok na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok nevyčerpanú na konci pracovného pomeru nevzniká, ak tento pracovný pomer zanikol z dôvodu úmrtia pracovníka. Landesarbeitsgericht Hamm (Vyšší krajinský pracovný súd Hamm, Nemecko) vzniesol pochybnosti, pokiaľ ide o súlad tejto vnútroštátnej judikatúry s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa článku 7 smernice 2003/88. ( 22 )

32.

Okrem toho otázka, či je nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok spojený s osobou pracovníka takým spôsobom, že tento nárok prináleží iba jemu, aby mohol ciele odpočinku a zotavenia súvisiace s poskytnutím platenej dovolenky za kalendárny rok uskutočniť aj v neskoršom čase, výslovne vyplýva zo znenia druhej otázky, ktorú položil Landesarbeitsgericht Hamm (Vyšší krajinský pracovný súd Hamm).

33.

Z týchto konštatovaní vyvodzujem, že otázky, ktoré viedli k predloženiu prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania, sa už vyskytovali vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bollacke. Súdny dvor teda pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy aspekt dedenia tejto veci.

34.

Je preto potrebné potvrdiť výklad, ktorý Súdny dvor poskytol vo svojom rozsudku Bollacke, a to že článok 7 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takým vnútroštátnym právnym predpisom alebo praxi, o aké ide vo veci samej, ktoré stanovujú, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne bez vzniku nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak sa pracovný pomer skončí z dôvodu úmrtia pracovníka, a ktoré tak znemožňujú vyplatenie takejto náhrady dedičom poručiteľa.

35.

Teraz je potrebné určiť dôsledky, ktoré musí vnútroštátny súd vyvodiť z tohto konštatovania nezlučiteľnosti medzi článkom 7 smernice 2003/88 a predmetným vnútroštátnym právom v sporoch, o ktorých rozhoduje.

36.

Po prvé, pokiaľ ide o povinnosť vnútroštátnych súdov, aby sa prostredníctvom možnosti odvolávať sa na konformný výklad usilovali o „zmierlivý výklad“, aby sa „zamedzilo nezlučiteľnosti“, ktorá bola konštatovaná ( 23 ), je potrebné uviesť stanovisko Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd), podľa ktorého by nemohol vykladať § 7 ods. 4 BUrlG a § 1922 ods. 1 BGB v súlade s článkom 7 smernice 2003/88 tak, ako ho vyložil Súdny dvor. Vnútroštátny súd sa domnieva, že tak naráža na hranice konformného výkladu, ktoré predstavuje výklad contra legem, na základe posúdenia, ktoré, ako pripomína, musia vykonať samotné vnútroštátne súdy. ( 24 )

37.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že „povinnosť členských štátov vyplývajúca z určitej smernice na dosiahnutie výsledku stanoveného touto smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí“ ( 25 ).

38.

Podľa Súdneho dvora „z toho vyplýva, že uplatňujúc vnútroštátne právo, vnútroštátne súdy, ktoré majú podať jeho výklad, musia zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu predmetnej smernice, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ“ ( 26 ).

39.

Súdny dvor však rozhodol, že „zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na právo Únie pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva“ ( 27 ).

40.

V tomto kontexte však Súdny dvor jasne spresnil, že „požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice“ ( 28 ).

41.

Podľa Súdneho dvora preto vnútroštátny súd nemôže platne zastávať názor, že vnútroštátne ustanovenie nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že sústavne vykladal toto ustanovenie v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s týmto právom. ( 29 )

42.

Vzhľadom na toto pripomenutie judikatúry Súdneho dvora prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či predmetné vnútroštátne ustanovenia vo veci samej, konkrétne § 7 ods. 4 BUrlG a § 1922 ods. 1 BGB, umožňujú výklad, ktorý je v súlade so smernicou 2003/88. V tejto súvislosti by mal zohľadniť skutočnosť, že na jednej strane sú tieto vnútroštátne ustanovenia formulované pomerne široko a všeobecne, ( 30 ) a na druhej strane to, že zo samotných návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že nezlučiteľnosť vnútroštátneho práva s právom Únie je založená na výklade uvedených ustanovení, ktorý urobil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd). ( 31 ) Zdá sa teda, že pracovník je pozbavený v dôsledku svojej smrti práva na platenú dovolenku za kalendárny rok v peňažnej forme určenej na kompenzáciu toho, že tento pracovník nemohol využiť toto právo predtým, ako sa jeho pracovný pomer skončil, práve z dôvodu výkladu predmetných vnútroštátnych predpisov vo veci samej, ktorý urobil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd).

43.

Po druhé za predpokladu, že tento súd by naďalej zastával názor, že vnútroštátne právo nemôže vykladať v súlade s článkom 7 smernice 2003/88, je potrebné preskúmať, či má tento článok priamy účinok, a prípadne, či sa pani Bauerová a pani Broßonnová naň môžu odvolávať voči zamestnávateľom svojich zosnulých manželov.

44.

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne“ ( 32 ).

45.

Súdny dvor vo svojom rozsudku z 24. januára 2012, Dominguez ( 33 ), rozhodol, že článok 7 smernice 2003/88 spĺňa tieto kritériá „keďže členským štátom jednoznačne ukladá povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, ktorá vzhľadom na uplatnenie stanoveného pravidla, spočívajúceho v tom, že sa každému pracovníkovi prizná právo na platenú dovolenku za kalendárny rok v dĺžke minimálne štyroch týždňov, nie je obmedzená žiadnou podmienkou“ ( 34 ). Navyše Súdny dvor v tomto istom rozsudku usúdil, že „aj keď článok 7 smernice 2003/88 ponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu pri prijímaní podmienok získania a udelenia práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré stanovuje, táto okolnosť neovplyvňuje presnosť a bezpodmienečnosť povinnosti stanovenej týmto článkom“. V tejto súvislosti Súdny dvor poznamenáva, že „článok 7 smernice 2003/88 sa nenachádza medzi… ustanoveniami [tejto smernice], od ktorých sa jej článok 17 umožňuje odchýliť“. Je preto podľa neho možné „stanoviť minimálnu ochranu, ktorú členské štáty musia podľa tohto článku 7 uplatniť v každom prípade“ ( 35 ). Súdny dvor v bode 36 svojho rozsudku z 24. januára 2012, Dominguez ( 36 ), uvádza, že „článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 spĺňa podmienky potrebné na to, aby mal priamy účinok“.

46.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, uznanie jeho priameho účinku podľa môjho názoru vyplýva z rozsudku Bollacke, v ktorom Súdny dvor uviedol, že toto ustanovenie „nekladie žiadnu inú podmienku vzniku nároku na peňažnú náhradu, než je podmienka vyplývajúca zo skutočnosti, že jednak sa pracovný pomer skončil a jednak zamestnanec nevyčerpal celú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok ku dňu skončenia pracovného pomeru“ ( 37 ). Navyše podľa Súdneho dvora je v tomto istom rozsudku nárok na peňažnú náhradu podľa článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 „priznaný priamo [touto] smernicou“ ( 38 ).

47.

Teraz je potrebné preskúmať, či sa dedič zosnulého pracovníka môže v každej z týchto spojených vecí priamo odvolávať na článok 7 smernice 2003/88 voči zamestnávateľovi, ktorý je osobou, ktorá sa spravuje verejným alebo súkromným právom, na účely zaplatenia peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, to znamená požívania peňažnej zložky práva na platenú dovolenku za kalendárny rok.

48.

Zdá sa, že z dôvodu ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá odmieta priznať smerniciam priamy horizontálny účinok, ( 39 ) nie sú pani Bauerová a pani Broßonnová vzhľadom na zaručenie účinnej ochrany práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá prináležala ich zosnulým manželom, v rovnocennom postavení.

49.

Keďže manžel pani Bauerovej bol zamestnancom Stadt Wuppertal, teda subjektu, ktorý sa spravuje verejným právom, pani Bauerová sa môže bez ťažkostí voči tomuto subjektu dovolávať svojho práva na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré, pripomínam, jej priamo priznáva článok 7 ods. 2 smernice 2003/88. Je totiž potrebné pripomenúť, že „osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu dovolávať smernice voči jednotlivcom, ale môžu sa jej dovolávať voči štátu bez ohľadu na postavenie, v akom vystupuje – či ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán. V jednom aj v druhom prípade je totiž potrebné zabrániť tomu, aby štát mohol využiť porušenie práva Únie“ ( 40 ). Na základe týchto úvah Súdny dvor pripustil, že „osoby podliehajúce súdnej právomoci sa môžu dovolávať bezpodmienečných a dostatočne presných ustanovení nielen voči členskému štátu, ale aj voči všetkým jeho správnym orgánom, akými sú decentralizované orgány…, ale tiež… voči orgánom a subjektom, ktoré podliehajú štátnej moci alebo sú kontrolované štátom, alebo ktoré disponujú na tento účel mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami“ ( 41 ).

50.

Vo veci Bauer (C‑569/16) je preto potrebné Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) odpovedať tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi jednotlivcom a subjektom, ktorý sa spravuje verejným právom, je v prípade, že nemôže uplatniteľné vnútroštátne právo vykladať v súlade s článkom 7 smernice 2003/88, v rámci svojich právomocí povinný zabezpečiť osobám podliehajúcim súdnej právomoci právnu ochranu, ktorá im vyplýva z tohto článku a zabezpečiť jeho plný účinok, pričom v prípade potreby neuplatní akékoľvek odporujúce vnútroštátne ustanovenie.

51.

Sporná situácia pani Broßonnovej je naproti tomu zložitejšia, keďže jej manžela zamestnávala osoba, ktorá sa spravuje súkromným právom. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa na ňu ako takú voči takejto osobe nemožno pred vnútroštátnym súdom odvolávať. ( 42 ) Napriek tomu, že smernica 2003/88 sa podľa jej článku 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činností, súkromné alebo verejné, spôsob, akým právo Únie môže pani Broßonnovej priamo zaručiť priznanie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, sa zdá byť komplikovanejší a nezaobíde sa bez prekážok. Pokúsim sa to však dostatočne jasne vymedziť, aby to mohli v budúcnosti osoby podliehajúce súdnej právomoci ľahšie použiť vzhľadom na zabezpečenie účinnej ochrany takého základného práva, akým je právo na platenú dovolenku za kalendárny rok.

52.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že „základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie“ ( 43 ). Keďže § 7 ods. 4 BUrlG preberá smernicu Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( 44 ), ktorá bola kodifikovaná smernicou 2003/88, článok 31 ods. 2 Charty sa v konaní vo veci samej uplatní.

53.

Na základe tohto spresnenia sa domnievam, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi dvoma jednotlivcami, je v prípade, že nemôže uplatniteľné vnútroštátne právo vykladať v súlade s článkom 7 smernice 2003/88, v rámci svojich právomocí povinný zabezpečiť osobám podliehajúcim súdnej právomoci právnu ochranu, ktorá im vyplýva z článku 31 ods. 2 Charty, a zabezpečiť plný účinok tohto ustanovenia, pričom v prípade potreby neuplatní akékoľvek odporujúce vnútroštátne ustanovenie. Podľa môjho názoru má článok 31 ods. 2 Charty vlastnosti potrebné na to, aby sa naň v spore medzi jednotlivcami mohlo priamo odvolávať, aby sa zabránilo uplatneniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré zbavujú pracovníka jeho práva na platenú dovolenku za kalendárny rok. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby prijal podobné riešenie tomu, ktoré prijal, pokiaľ ide o všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie na základe veku ( 45 ) a články 21 a 47 Charty. ( 46 )

54.

Pripomínam, že podľa článku 31 ods. 2 Charty má „každý pracovník… právo… na každoročnú platenú dovolenku“. Ako Súdny dvor už uviedol, právo na platenú dovolenku za kalendárny rok je tak výslovne zakotvené v tomto článku Charty, ktorej článok 6 ods. 1 ZEÚ priznáva rovnakú právnu silu ako Zmluvám. ( 47 )

55.

Z vysvetliviek k článku 31 ods. 2 Charty vyplýva, že toto ustanovenie „je založen[é] na smernici 93/104…, článku 2 Európskej sociálnej charty a bodu 8 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva“ ( 48 ). Pripomínam, že smernica 93/104 bola následne kodifikovaná smernicou 2003/88 a že zo znenia článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 ( 49 ), ktoré je ustanovením, od ktorého sa podľa tejto smernice nemožno odchýliť, vyplýva, že každý pracovník má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov. Súdny dvor opakovane rozhodol, že toto právo na platenú dovolenku za kalendárny rok musí byť považované za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v medziach výslovne vytýčených samotnou smernicou 2003/88. ( 50 )

56.

Z takto opísaného normatívneho systému vyplýva, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok predstavuje mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, ktorá je zakotvená v článku 31 ods. 2 Charty a konkretizovaná smernicou 2003/88.

57.

Prostredníctvom judikatúry zameranej na potrebu zaručiť účinnosť základných sociálnych práv poskytujú prejednávané veci Súdnemu dvoru príležitosť, aby umožnil, aby bolo právo na platenú dovolenku za kalendárny rok kvalifikované nielen ako mimoriadne dôležitá zásada sociálneho práva Únie, ale tiež, a najmä, ako plnohodnotné základné sociálne právo. ( 51 ) Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby posilnil vymáhateľnosť základných sociálnych práv, ktoré majú vlastnosti, na základe ktorých sa v sporoch medzi jednotlivcami na ne možno priamo odvolávať.

58.

V súlade s analýzou, ktorú urobil Súdny dvor vo svojom rozsudku Association de médiation sociale, sa mi zdá právne odôvodnené uznať, aby bolo v sporoch medzi jednotlivcami možné priamo sa odvolávať na článok 31 ods. 2 Charty, aby sa zabránilo uplatneniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré zbavujú pracovníkov ich práva na platenú dovolenku za kalendárny rok.

59.

Súdny dvor v tomto rozsudku zopakoval, že odmieta smerniciam priznať priamy horizontálny účinok, pričom pripomenul svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce mu povinnosti – hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné – nemožno samo osebe uplatniť v spore, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. ( 52 )

60.

Vnútroštátny súd uviedol, že nemohol vykonať nápravu neexistencie priameho horizontálneho účinku smerníc, ktorú predstavuje výklad vnútroštátneho práva v súlade s predmetnou smernicou. Súdny dvor preto musel overiť, či analogicky s tým, ako rozhodol vo svojom rozsudku z 19. januára 2010, Kücükdeveci ( 53 ), sa v spore medzi jednotlivcami možno odvolávať na článok 27 Charty, ( 54 ) samostatne alebo v spojení s ustanoveniami smernice 2002/14/ES ( 55 ), aby sa prípadne zabránilo uplatneniu vnútroštátneho ustanovenia, ktoré nie je v súlade s touto smernicou.

61.

Potom, ako Súdny dvor uviedol, že článok 27 Charty je uplatniteľný v spore vo veci samej, zdôraznil, že zo znenia tohto článku jasne vyplýva, že aby tento článok nadobudol úplný účinok, musí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva. ( 56 )

62.

Súdny dvor v tejto súvislosti uvádza, že „zákaz vylúčiť z výpočtu počtu zamestnancov určitú kategóriu osôb, ktorá do tohto okruhu v rámci uvedeného výpočtu pôvodne patrila, uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 2002/14 a adresovaný členským štátom, sa totiž nedá ako priamo uplatniteľné právne pravidlo vyvodiť ani zo znenia článku 27 Charty, ani z vysvetlení k danému článku“ ( 57 ).

63.

To mu umožňuje poznamenať, že „okolnosti veci samej sa líšia od okolností, ktoré viedli k… rozsudku [z 19. januára 2010, Kücükdeveci (C‑555/07, EU:C:2010:21)], pretože zásada zákazu diskriminácie na základe veku, o ktorú išlo v poslednej uvedenej veci a ktorá je zakotvená v článku 21 ods. 1 Charty, stačí sama osebe na to, aby bolo jednotlivcom priznané subjektívne samostatne uplatniteľné právo“ ( 58 ).

64.

Súdny dvor z toho vyvodzuje, že „na samotný článok 27 Charty sa… v spore, ako je spor vo veci samej, nemožno odvolávať s cieľom dospieť k záveru, že by sa nemalo použiť vnútroštátne ustanovenie, ktoré nie je v súlade so smernicou 2002/14“ ( 59 ).

65.

Súdny dvor spresňuje, že „toto konštatovanie nemožno vyvrátiť ani článkom 27 Charty v spojení s ustanoveniami smernice 2002/14, keďže ak tento článok nestačí sám osebe na to, aby bolo jednotlivcom priznané subjektívne samostatne uplatniteľné právo, nemôže to byť inak ani v prípade takého spojenia“ ( 60 ).

66.

Účastník konania, ktorý bol poškodený nesúladom vnútroštátneho práva s právom Únie, sa teda musí uspokojiť s nápravou, ktorá spočíva v možnosti „odvolať [sa] na judikatúru vyvodenú z rozsudku z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, [EU:C:1991:428]), aby mu prípadne bola priznaná náhrada spôsobenej škody“ ( 61 ).

67.

Súdny dvor sa tak vo svojom rozsudku Association de médiation sociale vyjadril, že v sporoch medzi jednotlivcami sa nemožno priamo odvolávať na nijaké ustanovenia hlavy IV Charty s názvom „Solidarita“. Týmto spôsobom mohol Súdny dvor upokojiť určité obavy z jeho predpokladaného sklonu k tomu, že v širokej miere pripustí v sporoch medzi jednotlivcami možnosť priamo sa odvolávať na základné sociálne práva uznané Chartou.

68.

Možno zdôrazniť, že riešenie prijaté Súdnym dvorom v tomto rozsudku nie je vzhľadom na účinnú ochranu základných sociálnych práv bez nevýhod. ( 62 ) Taktiež sa možno domnievať, že článok 52 ods. 5 Charty nielenže nevylučuje, ale výslovne umožňuje, aby sa na ustanovenie Charty, ktoré priznáva „zásadu“, mohlo pred vnútroštátnymi súdmi priamo odvolávať na účely preskúmavania zákonnosti vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými sa vykonáva právo Únie.

69.

Je tiež pochopiteľné, že Súdny dvor sa v úlohe subjektu, ktorý podáva výklad Charty, a pri plnom rešpektovaní zásady deľby moci domnieva, že je viazaný znením ustanovení Charty, a to najmä vtedy, ak tieto ustanovenia priznávajú právo alebo zásadu „v prípadoch a za podmienok ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“, tak ako článok 27 Charty.

70.

Podľa tohto prístupu sa možno domnievať, že Súdny dvor svojím rozsudkom Association de médiation sociale, bez toho, aby sa v tomto zmysle vyjadril jasne, rešpektoval summa divisio medzi zásadami vyhlásenými v Charte, ktoré by sa uplatňovali obmedzene a nepriamo, a právami uznanými Chartou, ktoré sa môžu ako také uplatňovať úplne a priamo.

71.

Bez ohľadu na to sa nebudem púšťať do diskusie o účinkoch práv a zásad uznaných Chartou a o ich stupni vymáhateľnosti, pretože podľa môjho názoru je vzhľadom na samotné znenie článku 31 ods. 2 Charty nesporné, že platená dovolenka za kalendárny rok predstavuje právo pracovníkov. ( 63 )

72.

Rád by som sa sústredil na to, čo výslovne vyplýva z rozsudku Association de médiation sociale, a síce, že ani smernica 2002/14, ani článok 27 Charty, či už samy osebe alebo v spojení, nemôžu jednotlivcom v horizontálnom spore priznať samostatne priamo uplatniteľné právo.

73.

Inak povedané, skutočnosť, že popri sebe existuje príslušné ustanovenie Charty a predpis sekundárneho práva Únie, ktorý ho spresňuje, neposkytuje možnosť priamo sa odvolávať na toto ustanovenie. ( 64 ) Zároveň z odôvodnenia Súdneho dvora v rozsudku Association de médiation sociale vyplýva, že možnosť priamo sa odvolávať na ustanovenia Charty v horizontálnych sporoch nie je vylúčená. Takáto možnosť odvolávať sa existuje, ak predmetný článok Charty stačí sám osebe na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo. ( 65 ) Podľa Súdneho dvora to neplatí v prípade článku 27 Charty, ktorý, ako vyplýva z jeho znenia, aby nadobudol úplný účinok, musí byť „spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva“ ( 66 ).

74.

Logika odôvodnenia Súdneho dvora v rozsudku Association de médiation sociale je podľa môjho názoru založená na myšlienke, podľa ktorej smernica, ktorá konkretizuje základné právo uznané ustanovením Charty, nemôže tomuto ustanoveniu priznať vlastnosti potrebné na to, aby sa naň v spore medzi jednotlivcami mohlo priamo odvolávať, pretože sa konštatovalo, že samotnému uvedenému ustanoveniu nemôžu byť ani vzhľadom na jeho znenie, ani vzhľadom na vysvetlivky k nemu, takéto vlastnosti priznané. Podľa tohto prístupu totiž nie je možné, aby smernica, ktorá nemá priamy horizontálny účinok, odovzdala takúto vlastnosť ustanoveniu Charty.

75.

Rozsudok Association de médiation sociale teda ukončil nejasnosť, ktorá mohla vyplývať zo znenia rozsudku z 19. januára 2010, Kücükdeveci ( 67 ), tým že odkazuje na možnosť odvolávať sa na „zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, ako ju konkretizuje smernica 2000/78[/ES ( 68 )]“ ( 69 ). Nespochybňuje táto formulácia ustálenú judikatúru, ktorá sa týka neexistencie priameho horizontálneho účinku smerníc, alebo dokonca hierarchiu predpisov? ( 70 ) Pokiaľ ide o tieto otázky, z rozsudku Association de médiation sociale jasne vyplýva, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 19. januára 2010, Kücükdeveci ( 71 ), pretrváva a že v spore medzi jednotlivcami sa v prípade potreby možno odvolávať len na predpis, ktorý má právnu silu primárneho práva. ( 72 ) Tento rozsudok sa preto môže v rozsahu, v akom uznáva prípadnú priamu možnosť odvolávať sa na ustanovenia Charty v horizontálnych sporoch, považovať za rozsudok, ktorý poskytuje dodatočnú nápravu neexistencie priameho horizontálneho účinku smerníc. ( 73 )

76.

Súdny dvor sa držal tejto judikatúry v rozsudku zo 17. apríla 2018, Egenberger ( 74 ), pričom uznal možnosť priamo sa odvolávať v spore medzi jednotlivcami na článok 21 Charty v rozsahu, v akom zakazuje akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu náboženstva alebo viery, ( 75 ) ako aj na článok 47 Charty, ktorý sa týka práva na účinnú súdnu ochranu. ( 76 )

77.

Na rozdiel od toho, čo bolo niekedy možné tvrdiť, uznanie prípadnej možnosti priamo sa odvolávať na ustanovenia Charty v horizontálnych sporoch, ktoré podľa môjho názoru predstavuje hlavný prínos rozsudku Association de médiation sociale, nie je v rozpore s článkom 51 Charty, pretože cieľom tohto uznania je zabezpečiť, aby členské štáty, ktorým sú ustanovenia Charty určené, dodržiavali pri výkone práva Únie základné práva, ktoré sú v Charte uznané. Okolnosť, že sa možno v horizontálnom spore odvolávať na tieto práva, nie je z tohto pohľadu rozhodujúca, a v žiadnom prípade neumožňuje členským štátom, aby sa vyhli konštatovaniu porušenia Charty pri vykonávaní práva Únie. ( 77 )

78.

Je teda potrebné s konečnou platnosťou odstrániť prekážku, ktorú by mohol predstavovať článok 51 ods. 1 Charty v súvislosti s možnosťou priamo sa odvolávať na ustanovenia Charty v sporoch medzi jednotlivcami. Hoci tento článok stanovuje, že ustanovenia Charty sú „určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“, uvedený článok výslovne nevylučuje akýkoľvek účinok Charty vo vzťahoch medzi jednotlivcami. ( 78 ) Je potrebné dodať, že Súdny dvor uznal priamy horizontálny účinok viacerých ustanovení primárneho práva Únie, hoci boli vzhľadom na ich znenie adresované členským štátom. ( 79 )

79.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Súdny dvor svojím rozsudkom Association de médiation sociale zaviedol metódu analýzy súladu ochrany poskytovanej smernicami a predpismi na ochranu základných práv. ( 80 ) Prejednávané veci ponúkajú Súdnemu dvoru príležitosť, aby doplnil a spresnil túto metódu analýzy, tento krát pokiaľ ide o článok 31 ods. 2 Charty, ktorý má podľa môjho názoru na rozdiel od jej článku 27 vlastnosti potrebné na to, aby sa naň v spore medzi jednotlivcami mohlo priamo odvolávať, aby sa v prípade potreby zabránilo uplatneniu odporujúcej vnútroštátnej právnej úpravy.

80.

Na to, aby sa na dotknuté ustanovenie Charty bolo možné priamo odvolávať, musí mať vzhľadom na svoje skutočné vlastnosti, aké vyplývajú z jeho znenia, kogentnú povahu a musí byť sebestačné. ( 81 )

81.

Základné právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ako je formulované v článku 31 ods. 2 Charty, má nepochybne kogentnú povahu. Súdny dvoj vo svojej judikatúre konzistentne zdôraznil význam a kogentnú povahu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, pričom uviedol, že ide o „mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Spoločenstva, od ktorej sa nemožno odchýliť“ ( 82 ). Toto právo je preto záväzné nielen pre orgány verejnej moci, ale aj v pracovnoprávnych vzťahoch medzi jednotlivcami. Ide o kritérium, ktoré Súdny dvor zohľadnil už vo svojom rozsudku z 8. apríla 1976, Defrenne (43/75, EU:C:1976:56). ( 83 )

82.

Navyše, ako som uviedol vyššie, dotknuté ustanovenie Charty musí byť sebestačné, ( 84 ) čo znamená, že prijatie dodatočného predpisu práva Únie alebo vnútroštátneho práva nemusí byť nevyhnutné na to, aby bolo základné právo uznané Chartou uplatniteľné. ( 85 ) Inak povedané, na to, aby malo dotknuté ustanovenie Charty voči jednotlivcom priamy účinok, sa nevyžaduje žiaden dodatočný akt.

83.

Konkrétne sa domnievam, že vzhľadom na jeho znenie nevyžaduje článok 31 ods. 2 Charty žiaden dodatočný akt na to, aby mal voči jednotlivcom priamy účinok. Za takýchto okolností môže byť prijatie aktu sekundárneho práva Únie a/alebo vykonávacích opatrení členskými štátmi určite užitočné na to, aby jednotlivcom konkrétne umožnilo priznanie dotknutého základného práva. Prijatie takýchto opatrení, ktoré nevyžaduje znenie dotknutého ustanovenia Charty, nie je nevyhnutné na to, aby toto ustanovenie mohlo mať v sporoch, v ktorých majú rozhodnúť vnútroštátne súdy, priamy účinok. ( 86 )

84.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 31 ods. 2 Charty má v rozsahu, v akom uznáva právo každého pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok, vlastnosti potrebné na to, aby sa naň v spore medzi jednotlivcami bolo možné priamo odvolávať, s cieľom zabrániť uplatneniu vnútroštátneho ustanovenia, ktoré zbavuje pracovníka takéhoto práva. Ako som vyššie uviedol, tak to je v prípade vnútroštátnych právnych predpisov alebo praxe, ktoré stanovujú, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne bez vzniku nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak sa pracovný pomer skončí z dôvodu úmrtia pracovníka, a ktoré tak znemožňujú vyplatenie takejto náhrady dedičom poručiteľa. Ako totiž Súdny dvor v podstate uviedol vo svojom rozsudku Bollacke, takéto vnútroštátne právne predpisy alebo prax by viedli „retroaktívne k strate celého samotného nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok“ ( 87 ).

85.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby vo veci Willmeroth (C‑570/16) odpovedal Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi jednotlivcami, je v prípade, že nemôže uplatniteľné vnútroštátne právo vykladať v súlade s článkom 7 smernice 2003/88, v rámci svojich právomocí povinný zabezpečiť osobám podliehajúcim súdnej právomoci právnu ochranu, ktorá im vyplýva z článku 31 ods. 2 Charty, a zabezpečiť plný účinok tohto článku, pričom v prípade potreby neuplatní akékoľvek odporujúce vnútroštátne ustanovenie.

86.

Môj návrh doplním spresnením, že konštatovanie, podľa ktorého článok 31 ods. 2 Charty v rozsahu, v akom stanovuje právo každého pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok, stačí sám osebe na to, aby bolo jednotlivcom v spore medzi nimi priznané samostatne uplatniteľné právo v oblasti, na ktorú sa vzťahuje právo Únie, nevyčerpáva otázku určenia normatívneho obsahu tohto ustanovenia.

87.

V tejto súvislosti uvádzam, že jedným z poučení, ktoré vyplývajú z rozsudku Association de médiation sociale, je že pri určení, či sa v spore medzi jednotlivcami možno priamo odvolávať na ustanovenie Charty, sa musia zohľadniť vysvetlivky k Charte. ( 88 ) Tieto vysvetlivky sa teda podľa môjho názoru musia vziať do úvahy na účely určenia normatívneho obsahu priamo uplatniteľného právneho pravidla obsiahnutého v článku 31 ods. 2 Charty. Takéto zohľadnenie vysvetliviek k Charte navyše predpisuje článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ, podľa ktorého „práva, slobody a zásady v charte sa vykladajú v súlade so všeobecnými ustanoveniami hlavy VII charty, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek, na ktoré sa v charte odkazuje a ktoré označujú zdroje týchto ustanovení“. V súlade s článkom 52 ods. 7 Charty „súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty“ ( 89 ).

88.

Z vysvetliviek k článku 31 ods. 2 Charty však vyplýva, že smernica 93/104 je jedným z pilierov, o ktorý sa jej tvorcovia opierali pri vypracovaní tohto ustanovenia. Pripomínam totiž, že podľa týchto vysvetliviek je článok 31 ods. 2 Charty „založený na smernici 93/104…“. Smernica 93/104 bola následne kodifikovaná smernicou 2003/88 a zo znenia článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 ( 90 ), ktoré je ustanovením, od ktorého sa podľa tejto smernice nemožno odchýliť, vyplýva, že každý pracovník má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov. Považujem tak článok 31 ods. 2 Charty za tvrdé jadro smernice 93/104, pričom tento článok zakotvuje a konsoliduje to, čo sa v tejto smernici javí ako najdôležitejšie. ( 91 )

89.

Z tohto prepojenia predpisov, ktoré sa odráža v nedávnej judikatúre Súdneho dvora, ( 92 ) vyvodzujem, že článok 31 ods. 2 Charty zaručuje každému pracovníkovi platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov. ( 93 ) Inými slovami, na určenie normatívneho obsahu článku 31 ods. 2 Charty a na určenie povinností vyplývajúcich z tohto ustanovenia, nemožno podľa môjho názoru prehliadnuť článok 7 smernice 2003/88 a judikatúru Súdneho dvora, ktorá na základe toho a počas konaní vo veciach, ktoré boli Súdnemu dvoru predložené, spresnila obsah a rozsah „mimoriadne dôležit[ej] zásad[y] sociálneho práva Únie“ ( 94 ), ktorú predstavuje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 95 )

90.

Práve pre toto prepojenie predpisov sa taký nárok na peňažnú náhradu, ktorý prináleží každému pracovníkovi, ktorý z dôvodov nezávislých od jeho vôle nemohol vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok predtým, ako sa jeho pracovný pomer skončil, teda nárok, ktorý vyplýva z článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 a bol uznaný a spresnený Súdnym dvorom, ( 96 ) má považovať za právo chránené článkom 31 ods. 2 Charty. ( 97 )

91.

Navyše nedávna judikatúra Súdneho dvora podľa môjho názoru zohľadňuje predpis, ktorý konkretizuje predmetné základné právo na účely určenia povinností vyplývajúcich z Charty. ( 98 )

92.

Na záver poznamenávam, že sa zdá, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Association de médiation sociale vyvodil záver, že Charta obsahuje ustanovenia, z ktorých nie všetky majú rovnaké vlastnosti na to, aby bolo možné sa na ne v sporoch medzi jednotlivcami priamo odvolávať. Pokiaľ sa ukáže, že ustanovenie Charty má slabú normatívnu silu, ochrana základného práva, ktorá mu je priznaná, nevyhnutne vyžaduje zásah normotvorcu Únie a/alebo vnútroštátnych zákonodarcov, takže nemôže mať samo osebe priamo uplatniteľný právny účinok vo vnútroštátnom spore. V tejto situácii musí teda Súdny dvor nevyhnutne vziať do úvahy vôľu, ktorú vyjadrili tvorcovia Charty, aby bola normotvorcovi Únie a/alebo vnútroštátnym zákonodarcom zverená úloha spresniť obsah a podmienky výkonu základných práv uznaných Chartou.

93.

Hoci je takýto postoj Súdneho dvora pochopiteľný, najmä vzhľadom na zásadu deľby moci, musí byť podľa môjho názoru vyvážený flexibilnejším prístupom, pokiaľ ide o také ustanovenia, akým je článok 31 ods. 2 Charty, ktoré priznávajú právo bez toho, aby výslovne odkazovali na prijatie právneho predpisu Únie alebo vnútroštátneho práva.

94.

Rovnako netreba podceňovať možnosti iných nástrojov na ochranu základných práv, akým je Európska sociálna charta, ktorým môžu vnútroštátne súdy priznať priamy účinok. V tejto súvislosti by bolo podľa môjho názoru odmietnutie Súdneho dvora priznať článku 31 ods. 2 Charty priamy účinok v rozpore so skonštatovanou tendenciou vnútroštátnych súdov, aby boli otvorenejšie k priznaniu priameho účinku Európskej sociálnej charte. ( 99 )

95.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby sa pokiaľ ide o článok 31 ods. 2 Charty, neprikláňal k príliš reštriktívnemu prístupu a aby prijal vyváženú judikatúru, podľa ktorej hoci nie všetky ustanovenia Charty, ktoré priznávajú základné sociálne práva, majú vlastnosti potrebné na to, aby im bol priznaný priamy horizontálny účinok, musí to tak naopak byť v prípade ustanovení, ktoré majú kogentnú povahu a sú sebestačné. Jednoducho povedané, prejednávané veci poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť, aby zabezpečil, že uznanie základných sociálnych práv neostane len v podobe „prázdnych rečí“ ( 100 ).

96.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) v spojených veciach Bauer (C‑569/16) a Willmeroth (C‑570/16), takto: