1. 

Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko) v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania kladie Súdnemu dvoru svoje otázky vyplývajúce z uplatnenia predpisov Európskej únie v dvoch sporoch odlišnej povahy, ktoré má rozhodnúť. Hoci oba spory sa týkajú sprostredkovania poistenia, v jednom z nich ( 2 ) ide len o zodpovednosť za škodu, ktorá môže vzniknúť, keď riaditeľ spoločnosti, ktorá je sprostredkovateľom poistenia, spreneverí sumy, ktoré mu odovzdali klienti tejto spoločnosti.

2. 

Druhý spor ( 3 ) je zložitejší. Jeho predmetom sú otázky, ktoré sa týkajú odlíšenia sprostredkovania v oblasti poistenia a v oblasti finančných produktov.

3. 

Neustály vývoj finančných trhov viedol k znásobeniu investičných nástrojov, ktoré sa dotkli aj tradičného životného poistenia. Poisťovne ponúkajú rozličné modely (označované okrem iného ako sporiace poistenie, sporiace životné poistenie, kapitálové životné poistenie alebo životné poistenie spojené s investičnými fondmi), ( 4 ) ktorých cieľom je investovať úspory klientov spojením tradičného poistného prvku s viac či menej zaručenou výnosnosťou finančných produktov. Pri uvedených modeloch poisťovňa investuje poistné, ktoré platí poistník, do finančných nástrojov, pričom poistník berie na seba riziko spojené s vývojom tejto investície, v dôsledku čoho mu zjavne môže vzniknúť aj strata.

4. 

Pri zodpovedaní prejudiciálnych otázok položených v súvislosti s týmto druhým sporom bude musieť Súdny dvor rozhodnúť, či sa na sprostredkovateľov, ktorí predávajú takéto poistenie, vzťahuje právna úprava uplatniteľná na sprostredkovanie poistenia, alebo či finančná zložka a vyššie riziko, či dokonca kolísavosť tohto typu produktov spôsobuje, že takú činnosť treba skôr považovať za sprostredkovanie v oblasti investícií.

5. 

Právna úprava oboch kategórií sprostredkovania sa mení a riadi rozdielnymi smernicami, ktoré boli nedávno zmenené, pričom táto zmena sa bude uplatňovať až od roku 2018. Napriek tomu rozsudok, ktorý Súdny dvor vydá v tejto veci, môže pomôcť pri výklade predpisov, ktoré sa v súčasnosti uplatňujú a od roku 2018 tiež budú uplatňovať na investičné produkty založené na poistení.

6.

Sprostredkovanie poistenia upravuje smernica 2002/92/ES ( 5 ), ktorá bola zmenená a prepracovaná smernicou (EÚ) 2016/97 ( 6 ).

7.

Investičné poradenstvo je činnosťou, ktorú upravuje smernica 2004/39/ES ( 7 ), zrušená smernicou 2014/65/EÚ ( 8 ).

8.

V odôvodneniach 8, 9, 14 a 17 sa uvádza:

…

…

9.

Článok 1, ktorý sa týka rozsahu pôsobnosti, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica stanovuje pravidlá pre začatie a vykonávanie činností sprostredkovania poistenia a zaistenia fyzickými a právnickými osobami, ktoré sú usadené v niektorom členskom štáte, alebo ktoré sa tam chcú usadiť.“

10.

Podľa článku 2 bodu 3:

„Na účely tejto smernice:

…

11.

V súlade s článkom 4 ods. 3 a 4:

„3.   Sprostredkovatelia poistenia a zaistenia sa musia poistiť pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri vykonávaní činnosti sprostredkovania poistenia na celom území spoločenstva alebo nejakú inú porovnateľnú záruku pre prípad zodpovednosti vyplývajúcej z profesionálnej nedbalosti do výšky aspoň 1000000 eur pre každú poistnú udalosť a úhrnom 1500000 eur ročne pre všetky poistné udalosti, pokiaľ takéto poistenie alebo porovnateľná záruka už nie je poskytovaná poisťovňou, zaisťovňou alebo iným podnikom, v mene ktorého sprostredkovateľ poistenia alebo zaistenia koná, alebo pre ktorý je sprostredkovateľ poistenia alebo zaistenia oprávnený konať, alebo takýto podnik prevzal plnú zodpovednosť za konanie sprostredkovateľa.

4.   Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia na ochranu zákazníkov proti neschopnosti sprostredkovateľa poistenia previesť poistné na poisťovňu alebo previesť sumu poistného plnenia alebo vrátiť poistné poistencovi.“

12.

Podľa článku 12 ods. 2 a 3:

„2.   Ak sprostredkovateľ poistenia informuje zákazníka, že poskytuje poradenstvo na základe nestrannej analýzy, je povinný poskytnúť takéto poradenstvo na základe analýzy dostatočne veľkého počtu zmlúv dostupných na trhu, ktorá mu umožní urobiť odporúčanie, v súlade s odbornými kritériami, o tom, ktorá poistná zmluva bude primeraná potrebám zákazníka.

3.   Pred uzatvorením konkrétnej zmluvy uvedie sprostredkovateľ poistenia, najmä na základe informácií poskytnutých zákazníkom, aspoň požiadavky a potreby tohto zákazníka, ako aj základné dôvody všetkých rád poskytnutých zákazníkovi o danom poistnom produkte. Tieto podrobnosti budú upravené v súlade so zložitosťou navrhovanej poistnej zmluvy.“

13.

Ako sa uvádza v článku 1 tohto nariadenia, jeho cieľom je stanoviť „jednotné pravidlá upravujúce formát a obsah dokumentu s kľúčovými informáciami, ktorý vypracujú tvorcovia [štrukturalizovaných retailových investičných produktov a investičných produktov založených na poistení (ďalej len ‚PRIIP‘)], a poskytovanie dokumentu s kľúčovými informáciami retailovým investorom s cieľom umožniť im pochopiť a porovnať hlavné vlastnosti a riziká PRIIP“.

14.

Článok 4 bod 2 tohto nariadenia vymedzuje „investičný produkt založený na poistení“ ako „investičný [poistný – neoficiálny preklad] produkt, ktorý ponúka hodnotu pri splatnosti alebo odkupnú hodnotu, pričom táto hodnota pri splatnosti alebo odkupná hodnota je úplne alebo čiastočne priamo či nepriamo vystavená trhovým výkyvom“.

15.

V zmysle odôvodnenia 56:

„Poistné produkty založené na investovaní [investičné produkty založené na poistení – neoficiálny preklad] sa často sprístupňujú zákazníkom ako možné alternatívy alebo náhrady investičných produktov, ktoré sú predmetom smernice [2014/65]. Na zabezpečenie jednotnej ochrany investora a s cieľom predísť riziku regulačnej arbitráže je dôležité, aby investičné produkty založené na poistení podliehali okrem pravidiel výkonu činnosti stanovených pre všetky poistné produkty aj osobitným pravidlám zameraným na investičný prvok, ktorý je súčasťou týchto produktov. Takéto osobitné normy by mali zahŕňať poskytovanie primeraných informácií, požiadavky na vhodné poradenstvo a obmedzenia týkajúce sa odmeňovania.“

16.

V článku 2 ods. 1 bodoch 1 a 17 sa nachádzajú nasledujúce vymedzenia pojmov:

…

17.

Článok 1 ods. 1 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na investičné spoločnosti a regulované trhy.“

18.

V článku 2 ods. 1 sa uvádza:

„Táto smernica sa nevzťahuje na:

…

…

…“

19.

V článku 4 ods. 1 sa nachádzajú tieto vymedzenia pojmov:

„1.   ‚investičná spoločnosť‘ znamená každú právnickú osobu, ktorej pravidelnou pracovnou činnosťou alebo podnikaním je poskytovanie jednej alebo viacerých investičných služieb pre tretie osoby a/alebo vykonávanie jednej alebo viacerých investičných aktivít na profesionálnom základe;

…

2.   ‚investičné služby a činnosti‘ znamená všetky služby a činnosti uvedené v časti A prílohy I týkajúce sa akéhokoľvek nástroja uvedeného v oddiele C prílohy I.

…

4.   ‚investičné poradenstvo‘ znamená poskytovanie osobných odporúčaní klientovi buď na jeho žiadosť, alebo na základe iniciatívy investičnej spoločnosti v súvislosti s jednou alebo viacerými transakciami týkajúcimi sa finančných nástrojov“.

20.

V odôvodnení 87 sa uvádza:

„Investície, ktoré zahŕňajú zmluvy o poistení, sú často sprístupňované zákazníkom ako možné alternatívy alebo náhrady finančných nástrojov, ktoré sú predmetom [tejto] smernice. Na zabezpečenie konzistentnej ochrany pre retailových klientov a rovnakých podmienok pre podobné produkty je dôležité, aby investičné produkty založené na poistení podliehali primeraným požiadavkám. Keďže požiadavky v tejto smernici týkajúce sa ochrany investorov by sa preto mali rovnako vzťahovať aj na tie investície, ktoré sú zahrnuté do poistných zmlúv, z dôvodu ich odlišných trhových štruktúr a produktových charakteristík je vhodnejšie, aby sa podrobné požiadavky stanovili skôr v revízii smernice [2002/92] než v tejto smernici. Budúce právo Únie upravujúce činnosti sprostredkovateľov poistenia a poisťovní by teda mali vhodným spôsobom zabezpečiť konzistentný regulačný prístup, pokiaľ ide o distribúciu rôznych finančných produktov, ktoré uspokojujú podobné potreby investorov, a preto vyvolávajú podobné problémy spojené s ochranou investorov. Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov) (EIOPA) zriadený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1094/2010… a orgán ESMA by mali spolupracovať s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu konzistentnosť pri uplatňovaní obchodných noriem pre balíky týchto investičných produktov. Tieto nové požiadavky na investičné produkty založené na poistení by sa mali stanoviť v smernici [2002/92].“

21.

Článok 91 smernice MiFID II obsahuje zmeny smernice 2002/92. Článok 2 bod 3 druhý pododsek tejto poslednej uvedenej smernice sa nahrádza takto:

„S výnimkou kapitoly III (A) tejto smernice sa tieto činnosti nepovažujú za sprostredkovanie ani distribúciu poistenia, ak ich vykonáva poisťovňa alebo zamestnanec poisťovne, ktorý koná na zodpovednosť poisťovne.“

22.

Do článku 2 smernice 2002/92 bol doplnený bod 13, ktorý vymedzuje pojem „investičný produkt založený na poistení“ ako „investičný [poistný – neoficiálny preklad] produkt s hodnotou splatnosti alebo odkupnou hodnotou, pričom táto hodnota splatnosti alebo odkupná hodnota je úplne alebo čiastočne priamo alebo nepriamo vystavená trhovým výkyvom“, s určitými výnimkami.

23.

Smernicou MiFID II bola navyše do smernice 2002/92 vložená kapitola IIIA, nazvaná „Ďalšie požiadavky na ochranu spotrebiteľa v súvislosti s investičnými produktmi založenými na poistení“. Podľa článku 13a tejto kapitoly, nazvaného „Rozsah pôsobnosti“:

„S prihliadnutím na výnimku uvedenú v článku 2 ods. 3 druhom pododseku sa touto kapitolou stanovujú ďalšie požiadavky poisťovniam, ktoré vykonávajú činnosti sprostredkovania poistenia a priamy predaj v súvislosti s predajom investičných produktov založených na poistení. Na tieto činnosti sa odkazuje ako na činnosti distribúcie poistenia.“

24.

Prostredníctvom Lagen (2005:405) om försäkringsförmedling [zákon (2005:405) o sprostredkovaní poistenia] bola do švédskeho práva prebratá smernica 2002/92.

25.

Podľa kapitoly 1 § 1 druhého odseku uvedeného zákona je sprostredkovanie poistenia profesijná činnosť, ktorá spočíva v 1. ponúkaní alebo navrhovaní poistných zmlúv alebo vykonávaní iných prípravných prác vedúcich k uzavretiu zmlúv o poistení, 2. uzatváraní poistných zmlúv na účet tretích osôb alebo 3. spolupôsobení pri správe a plnení poistných zmlúv. ( 10 )

26.

Podľa kapitoly 2 § 1 je možné sprostredkovanie poistenia (odhliadnuc od niekoľkých výnimiek, ktoré tu nie sú relevantné) vykonávať len s povolením Finansinspektionen (úrad pre dohľad nad finančnými trhmi, Švédsko).

27.

Jednou z podmienok na získanie uvedeného povolenia je uzatvorenie poistenia zodpovednosti za škodu pri výkone povolania, ktoré sa vzťahuje na akúkoľvek povinnosť nahradiť škodu, ktorú možno žiadať od sprostredkovateľa poistenia v prípade, ak si nesplní povinnosti (kapitola 2 § 5 bod 4 a § 6 bod 2 zákona 2005:405).

28.

V kapitole 5 sú stanovené pravidla výkonu sprostredkovateľskej činnosti v oblasti poistenia. Konkrétne (§ 4) sa v nej uvádza, že sprostredkovateľ poistenia má pri svojej činnosti dodržiavať najlepšiu prax v oblasti sprostredkovania poistenia a náležite prihliadať na záujmy klientov. Táto kapitola tiež spresňuje, že sprostredkovateľ poistenia musí prispôsobiť svoje poradenstvo cieľom a potrebám klienta a má mu odporúčať vhodné riešenia. Sprostredkovateľ musí odrádzať klienta (ak je ním fyzická osoba, ktorá sleduje prevažne ciele, ktoré nesúvisia s jej ekonomickou činnosťou) od prijímania opatrení, ktoré nemožno považovať za vhodné vzhľadom na potreby tejto osoby, jej ekonomické pomery alebo iné okolnosti.

29.

Podľa kapitoly 5 § 7 sprostredkovateľ poistenia, ktorý si úmyselne alebo z nedbanlivosti nesplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 4, musí nahradiť majetkovú škodu, ktorú tým spôsobí okrem iného klientovi.

30.

V oboch sporoch, ktoré prejednáva vnútroštátny súd, sa dotknuté osoby domáhajú náhrady škody od spoločnosti Länsförsäkringar Sak Försäkringsaktiebolag (ďalej len „Länsförsäkringar“), s ktorou mali určití sprostredkovatelia poistenia vo Švédsku uzavreté zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu pri výkone povolania.

31.

Ingvar Mattsson investoval v rámci kapitálového životného poistenia sumu 500000 švédskych korún (SEK) do investičného certifikátu, ktorý bol štruktúrovaným finančným nástrojom. Túto transakciu uskutočnil v januári 2010 na základe rady zamestnanca spoločnosti European Wealth Management Group AB (ďalej len „EWMG“), ktorá pôsobila ako registrovaný sprostredkovateľ poistenia.

32.

Pán Mattsson prišiel o celú investovanú sumu a podal žalobu proti spoločnosti EWMG, na majetok ktorej bol následne vyhlásený konkurz. EWMG uzavrela so spoločnosťou Länsförsäkringar zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu pri výkone povolania vyžadovanom zákonom 2005:405, ktoré sa vzťahovalo na jej činnosť a ktorého súčasťou bola povinnosť nahradiť škodu stanovená v kapitole 5 § 7 uvedeného zákona.

33.

Pán Mattsson podal proti spoločnosti Länsförsäkringar žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia 500000 SEK s príslušenstvom. Uviedol, že EWMG si úmyselne alebo z nedbanlivosti ( 11 ) nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z kapitoly 5 § 4 zákona 2005:405, a preto bola uvedená poisťovňa povinná zaplatiť mu náhradu škody, keďže išlo o poistnú udalosť, na ktorú sa vzťahovala zmluva o poistení zodpovednosti za škodu pri výkone povolania, ktorú uzavreli EWMG a Länsförsäkringar.

34.

Länsförsäkringar uznala, že sprostredkovanie kapitálového životného poistenia spadá do pôsobnosti zákona 2005:405, a preto sa naň vzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania. Uviedla však v prvom rade, že predmetom poradenstva, ktoré poskytla EWMG, nebolo kapitálové životné poistenie, ale investícia do finančného nástroja, ktorý bol súčasťou tohto poistenia. Nedošlo teda k sprostredkovaniu poistenia, ale k poradenstvu týkajúcemu sa investovania do finančných nástrojov, ktoré patrí do pôsobnosti iných predpisov. ( 12 )

35.

Podľa spoločnosti Länsförsäkringar bola škoda spôsobená finančným poradenstvom, a nie sprostredkovaním kapitálového životného poistenia. Länsförsäkringar subsidiárne uviedla, že EWMG nekonala nedbanlivo.

36.

Prvostupňový súd vyhovel žalobe. Podľa jeho názoru sa na poradenstvo, ktoré bolo predmetom sporu, vzťahoval tak zákon 2005:405, ako aj zákon o trhu s cennými papiermi. Tiež však konštatoval – pričom poukázal okrem iného na určité vyjadrenia Európskej komisie –, že tieto právne predpisy neboli navrhnuté tak, aby sa uplatňovali súbežne. S prihliadnutím na záujem na ochrane spotrebiteľov a na skutočnosť, že úrad pre dohľad nad finančnými trhmi zjavne nevyžadoval, aby mala EWMG osobitné povolenie na výkon finančných činností, prvostupňový súd konštatoval, že pán Mattsson sa mohol spoľahnúť na to, že sa uplatní poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania.

37.

Länsförsäkringar podala odvolanie na odvolacom súde, ktorý potvrdil rozsudok vydaný v prvom stupni. Proti tomuto rozhodnutiu podala Länsförsäkringar kasačný opravný prostriedok na Högsta domstolen (Najvyšší súd). Trvá na tom, že poradenstvo poskytnuté spoločnosťou EWMG nepredstavovalo sprostredkovanie poistenia, a preto sa naň nevzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania. V súčasnosti však už uznáva, že EWMG konala nedbanlivo.

38.

Pán Mattsson zomrel a jeho dedičia nesúhlasia so zrušením rozsudku odvolacieho súdu.

39.

Spoločnosť Connecta Fond och Försäkring AB (ďalej len „Connecta“), ktorá pôsobila ako sprostredkovateľ poistenia najmä v období od roku 2004 do roku 2010, uzavrela so spoločnosťou Länsförsäkringar zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu pri výkone povolania vyžadovanom zákonom 2005:405, ktoré sa vzťahovalo na jej činnosť a ktorého súčasťou bola povinnosť nahradiť škodu stanovená v kapitole 5 § 7 uvedeného zákona.

40.

Počas niekoľkých rokov poskytlo viacero osôb spoločnosti Connecta určité peňažné sumy, aby ich investovala do takzvaného „podnikového dlhopisového produktu spoločnosti Connecta“, ktorý mal byť zahrnutý do kapitálového životného poistenia. Ako protihodnotu dostali tieto osoby určité doklady vypracované spoločnosťou Connecta a jej zamestnancom, Perom Rytterborgom, ktorý neskôr zastával funkciu výkonného riaditeľa tejto spoločnosti. Connecta v období od roku 2004 do roku 2010 tiež vykonávala skutočnú sprostredkovateľskú činnosť v oblasti poistenia.

41.

Neskôr vyšlo najavo, že pán Rytterborg sumy poskytnuté klientmi spreneveril. Bolo na neho podané trestné oznámenie a spoločnosti Connecta bolo odňaté povolenie. Pán Rytterborg v novembri 2010 zomrel. Na jeho pozostalosť a spoločnosť Connecta bol v decembri 2010 vyhlásený konkurz.

42.

Niektoré z uvedených osôb podali žalobu proti spoločnosti Länsförsäkringar, ktorou sa od nej domáhali náhrady škody na základe poistenia zodpovednosti za škodu pri výkone povolania, ktoré mala uzavreté Connecta, vo výške súm, ktoré poskytli tejto spoločnosti na to, aby ich – ako vysvetlili – investovala do kapitálového životného poistenia.

43.

Žalobcovia tvrdili, že došlo k sprostredkovaniu poistenia a že spoločnosti Connecta vznikla v súlade s kapitolou 5 § 7 zákona 2005:405 zodpovednosť za konanie pána Rytterborga. Poisťovňa spoločnosti Connecta teda mala zaplatiť príslušnú náhradu škody.

44.

Länsförsäkringar argumentovala okrem iného tým, že škoda nevznikla v súvislosti s poistenou činnosťou, lebo išlo o fiktívne produkty. Konanie pána Rytterborga teda nebolo sprostredkovaním poistenia, a preto nepatrilo do pôsobnosti zákona 2005:405, a teda sa naň nevzťahovalo ani poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania.

45.

Podľa prvostupňového súdu bola škoda krytá poistením zodpovednosti za škodu pri výkone povolania, a preto v podstate vyhovel žalobe. Konštatoval, že žalobcovia mali v úmysle uzavrieť zmluvy o kapitálovom životnom poistení a že vzhľadom na to, ako sa pán Rytterborg vo vzťahu k nim správal, sa mohli oprávnene domnievať, že išlo o sprostredkovanie skutočných poistných zmlúv. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa opodstatnená domnienka žalobcov, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sledoval pán Rytterborg, silne nasvedčuje tomu, že došlo k sprostredkovaniu poistenia.

46.

Vzhľadom na to, že pojem sprostredkovanie poistenia zahŕňa prípravné úkony a že Connecta vykonávala aj skutočnú sprostredkovateľskú činnosť v oblasti poistenia, prvostupňový súd konštatoval, že so zreteľom na to, ako k skutočnostiam došlo, ich možno objektívne zaradiť pod pojem sprostredkovanie.

47.

Podľa odvolacieho súdu naopak predmetné konanie nebolo sprostredkovaním poistenia, a preto zrušil prvostupňový rozsudok a zamietol žalobu. Skutočnosť, že pri výklade predpisov treba prihliadať na záujem na ochrane spotrebiteľa, neznamená, že treba pripisovať význam subjektívnemu názoru spotrebiteľa na to, čo predstavuje sprostredkovanie poistenia. Objektívne – bez ohľadu na úsudok spotrebiteľa – nedošlo k sprostredkovaniu poistenia. Preto sa na uplatnený nárok nevzťahovalo poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania.

48.

Poškodení podali kasačný opravný prostriedok na Högsta domstolen (Najvyšší súd). Argumentujú tým, že došlo k poistnej udalosti krytej poistením zodpovednosti za škodu pri výkone povolania. Okrem iného tvrdia, že konanie pána Rytterborga bolo sprostredkovaním poistenia, lebo úzko súviselo s riadnou činnosťou spoločnosti Connecta vykonávanou na základe povolenia.

49.

Na základe právnych otázok, ktoré vznikli v oboch sporoch, Högsta domstolen (Najvyšší súd) žiada Súdny dvor, aby odpovedal na nasledujúce otázky:

„T 25‑16

T 2761‑15

50.

Štyri skupiny žalobcov predložili písomné pripomienky len v súvislosti s otázkami týkajúcimi sa veci Strobel a i./Länsförsäkringar, zatiaľ čo Länsförsäkringar, švédska vláda, česká vláda a Komisia sa písomne vyjadrili k obom veciam.

51.

Dňa 14. septembra 2017 sa konalo pojednávanie, na ktorom predniesli ústne pripomienky Länsförsäkringar, švédska vláda, česká vláda a Komisia.

52.

Z otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, možno vyvodiť dva problémy týkajúce sa výkladu článku 2 bodu 3 smernice 2002/92, ktoré sú dosť odlišné a rozdielne zložité. Na prvú otázku možno odpovedať stručne, zatiaľ čo druhá otázka si vzhľadom na svoju zložitosť vyžaduje komplexnejšiu analýzu.

53.

Otázkami položenými vo veci T 25‑16 sa vnútroštátny súd pýta, či činnosť spočívajúca v sprostredkovaní poistenia, vymedzená v článku 2 bode 3 smernice 2002/92, zahŕňa činnosti sprostredkovateľa, ktorý pri poskytovaní služieb svojim klientom, ktorých súčasťou boli prípravné úkony vedúce k uzavretiu poistných zmlúv s nimi, v skutočnosti mal v úmysle podviesť ich a protiprávne si privlastniť ich peniaze.

54.

Vnútroštátny súd chce vedieť, či je na tento účel relevantný okamih vzniku podvodného úmyslu sprostredkovateľa, skutočnosť, že sprostredkovateľ vykonával legálne sprostredkovanie s inými klientmi, a to, ako klient vnímal podvodnú činnosť sprostredkovateľa.

55.

Länsförsäkringar presadzuje subjektívny výklad pojmu sprostredkovanie poistenia uvedeného v článku 2 bode 3 smernice 2002/92: k sprostredkovaniu nedošlo, ak údajný sprostredkovateľ nemal v úmysle uzavrieť skutočnú poistnú zmluvu. Podľa jej názoru pod tento pojem nespadá trestná činnosť, ktorá sa javí ako sprostredkovanie poistenia, a o náhrade škody spôsobenej klientom treba rozhodnúť na základe pravidiel zodpovednosti za škodu spôsobenú trestným činom, a nie pravidiel vzťahujúcich sa na činnosti spočívajúce v poskytovaní poisťovacích služieb.

56.

V tom istom zmysle Länsförsäkringar tvrdí, že okamih, keď sa objaví úmysel sprostredkovateľa spáchať trestný čin, je irelevantný, či už je to na začiatku jeho vzťahu s klientom alebo neskôr, počas prípravných činností týkajúcich sa poistnej zmluvy. Len čo vznikne podvodný úmysel, zanikne úmysel uzavrieť poistnú zmluvu a už nejde o sprostredkovanie, na ktoré sa vzťahuje smernica 2002/92. Tiež je irelevantné, či subjekt, ktorý sa dopúšťa podvodu, zároveň vykonáva iné riadne činnosti spočívajúce v sprostredkovaní poistenia, lebo je nelogické, aby sa podvodné konania v dôsledku týchto činností zmenili na legálne.

57.

Naopak, štyri skupiny žalobcov v tomto spore, česká vláda a Komisia presadzujú objektívny výklad uvedeného pojmu. Smernica 2002/92 sa podľa ich názoru vzťahuje na akúkoľvek prípravnú činnosť týkajúcu sa uzavretia poistných zmlúv bez ohľadu na subjektívny zámer sprostredkovateľa.

58.

Súhlasím s týmto posledným uvedeným názorom, lebo za správny považujem objektívny výklad pojmu sprostredkovanie poistenia. Uvedené posúdenie nemôže spočívať na zámeroch alebo vnímaní fyzických osôb, ktoré vystupujú ako zamestnanci alebo konatelia spoločnosti, ktorá verejne poskytuje sprostredkovanie poistenia. Ak by sa vychádzalo z týchto subjektívnych faktorov, viedlo by to k nepredvídateľnosti pri uplatňovaní predmetnej právnej úpravy, ktorá by odporovala požiadavkám vyplývajúcim zo zásady právnej istoty.

59.

Prvým z výkladových kritérií, ktoré možno uplatniť pri určovaní znakov sprostredkovania poistenia, je kritérium gramatického výkladu. Sprostredkovaním poistenia sú v zmysle článku 2 bodu 3 smernice 2002/92 „činnosti spočívajúce v ponúkaní, navrhovaní alebo vykonávaní iných prípravných prác vedúcich k uzavretiu zmlúv o poistení…“.

60.

Uvedená definícia kladie dôraz na činnosť, a nie na subjektívne zámery osôb, ktoré vykonávajú túto činnosť. Na to, aby sa predpokladalo, že spoločnosť, ktorej samotným predmetom činnosti je sprostredkovanie poistenia (a ktorá má na tento účel povolenie vydané správnym orgánom), pôsobí ako sprostredkovateľ poistenia a aby sa klienti mohli spoľahnúť na to, že skutočne vykoná práce vedúce k podpísaniu poistnej zmluvy, stačí, aby táto spoločnosť ponúkala svoje odborné služby klientom. K uvedeným prácam nepochybne patria prípravné činnosti týkajúce sa uzavretia spomenutej zmluvy. ( 13 )

61.

Ako uvádza vnútroštátny súd, všetko nasvedčuje tomu, že Connecta sa prezentovala ako spoločnosť, ktorá bola sprostredkovateľom poistenia, pričom bola zaregistrovaná a legálne pôsobila vo Švédsku od roku 2004. Práve táto spoločnosť poskytovala svoje sprostredkovateľské služby klientom, takže je irelevantné, že jeden alebo viacerí z jej zamestnancov (či dokonca jej výkonný riaditeľ) ( 14 ) využili typické sprostredkovateľské činnosti na skoncipovanie a spáchanie podvodu na úkor klientov, pričom spreneverili ich finančné prostriedky.

62.

Zo systematického výkladu smernice 2002/92 vyplýva ten istý výsledok. Podľa článku 4 ods. 4 tejto smernice (v ktorom sa uvádza, že „členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia na ochranu zákazníkov proti neschopnosti sprostredkovateľa poistenia previesť poistné na poisťovňu“) sprostredkovanie poistenia zahŕňa prípady, v ktorých sprostredkovatelia neprevedú poistné na poisťovňu, k čomu dochádza v prípadoch podvodu, ako je prípad spoločnosti Connecta.

63.

Teleologický výklad smernice 2002/92 tiež odôvodňuje objektívne chápanie činnosti spočívajúcej v sprostredkovaní poistenia. Ako sa výslovne uvádza v jej odôvodneniach 7, 8 a 17, cieľom harmonizácie vykonanej touto smernicou je podporiť ochranu spotrebiteľov v oblasti poistenia. ( 15 ) Subjektívny výklad pojmu sprostredkovanie poistenia, ktorý by závisel od vôle sprostredkovateľa, by viedol k obmedzeniu záruk, ktoré smernica 2002/92 priznáva spotrebiteľom v oblasti poistenia.

64.

Ako Komisia vysvetlila vo svojich pripomienkach, ak by sprostredkovanie záviselo od vôle sprostredkovateľa, nastala by paradoxná situácia, keď by sa sprostredkovateľ mohol odvolávať na svoj podvodný úmysel práve s cieľom dosiahnuť, aby sa neuplatnila smernica 2002/92 a aby nemusel niesť zodpovednosť, ktorá mu z tejto smernice vyplýva.

65.

Stačí teda, aby sa úkony sprostredkovateľskej spoločnosti z objektívneho hľadiska prezentovali klientom tak, že predstavujú prípravné činnosti vedúce k uzavretiu poistnej zmluvy. Pripomínam, že úmysel zamestnanca (alebo konateľa) uvedenej spoločnosti, ktorý sa podieľal na týchto činnostiach, je irelevantný bez ohľadu na to, či v skutočnosti chcel konať v súlade so svojimi povinnosťami, alebo využil túto príležitosť na to, aby klienta podviedol. Je rovnako irelevantné, či jeho skryté zámery existovali už od začiatku jeho vzťahu s klientom, alebo vznikli v priebehu prípravných činností týkajúcich sa neskoršej zmluvy.

66.

Zodpovednosť sprostredkovateľskej spoločnosti sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jej zamestnancami alebo konateľmi, ak voči tretím osobám vystupujú ako predstavitelia tejto spoločnosti a ak medzi ich protiprávnym konaním a typickou činnosťou spoločnosti existuje súvislosť. Domnievam sa, že v tejto veci sú splnené obe podmienky, lebo k sprenevere pripisovanej konateľovi, ktorý zneužil svoju právomoc, došlo v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou osoby, ktorá sa klientom prezentovala ako zástupca uvedenej spoločnosti a ktorej boli z tohto dôvodu odovzdané predmetné finančné prostriedky.

67.

Podľa výkladu pojmu sprostredkovanie poistenia, ktorý navrhujem, je na účely posúdenia, či prípravné práce týkajúce sa poistnej zmluvy možno označiť za sprostredkovanie, irelevantný aj úsudok klienta. Uznáva to dokonca aj Länsförsäkringar, ktorá tvrdí, že v opačnom prípade by zložitý a dôsledne vykonštruovaný podvod mohol spotrebiteľ vnímať ako skutočné sprostredkovanie, zatiaľ čo menej závažný a menej sofistikovaný podvod by nebol vnímaný ako skutočné sprostredkovanie, lebo by bol zrejmý podvodný úmysel. Tento argument považujem za logický, no podľa môjho názoru je ťažké zosúladiť ho s tým, že uvedená spoločnosť považuje pri rozhodovaní o tom, či ide o sprostredkovanie poistenia, za rozhodujúci úmysel sprostredkovateľa.

68.

Článok 2 bod 3 smernice 2002/92 teda zahŕňa činnosti sprostredkovateľa, ktorý uskutoční pre viacerých klientov prípravné činnosti vedúce k uzavretiu poistných zmlúv, bez ohľadu na to, či koná s podvodným úmyslom, a bez ohľadu na to, ako klienti vnímajú jeho činnosti. Zodpovednosť, ktorá môže vzniknúť sprostredkovateľským spoločnostiam pri výkone týchto činností, ak porušia svoje odborné povinnosti, musí byť krytá ich poistením zodpovednosti za škodu.

69.

V spore T 2761‑15 pán Mattsson na základe rady spoločnosti EWMG uzavrel kapitálové životné poistenie, ktoré spája zmluvu o životnom poistení s investíciou do štruktúrovaného finančného nástroja.

70.

Vzhľadom na tieto skutočnosti (a následné skutočnosti, ktoré vyústili do straty investovanej sumy) vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby určil, či sa má poradenstvo, ktoré poskytla EWMG, chápať ako sprostredkovanie poistenia, ktoré spadá do pôsobnosti smernice 2002/92, alebo či sa má naopak považovať za investičné poradenstvo, na ktoré sa vzťahuje smernica MiFID I. Vnútroštátny súd tiež poukazuje na možnosť uplatniť obe smernice súčasne.

71.

Skôr než navrhnem odpoveď na túto zložitú otázku, považujem za potrebné uviesť jednu úvodnú poznámku a preskúmať znaky kapitálového životného poistenia a právnu úpravu, ktorá sa naň vzťahuje.

72.

Je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť poradenstvo poskytnuté v tejto veci a objasniť, aká bola presná povaha zmluvného vzťahu medzi spoločnosťou EWMG a pánom Mattssonom. Tento vzťah by sa mohol týkať buď životného poistenia spojeného s investičným produktom, alebo len finančného nástroja, ktorý nesúvisí s poistením. V tomto poslednom uvedenom prípade by EWMG nevykonávala činnosť spočívajúcu v sprostredkovaní poistenia, ale by poskytovala investičné poradenstvo (pričom – ako vyplýva zo spisu – nemala povolenie úradu pre dohľad nad finančnými trhmi, ktoré je na tento účel potrebné).

73.

Švédska vláda a Länsförsäkringar sa domnievajú, že pán Mattsson nadobudol v rámci životného poistenia komplexný finančný produkt, a preto navrhujú uplatniť smernicu MiFID I. Komisia a česká vláda naopak zastávajú názor, že ide o zmluvu o životnom poistení s investičnou zložkou, ktorá sa spravuje smernicou 2002/92.

74.

Viaceré skutočnosti, ktoré uvádza vnútroštátny súd, nasvedčujú tomu, že EWMG sprostredkovala pánovi Mattssonovi uzavretie zmluvy o vkladovom životnom poistení, čo je jeden z typov zmlúv o poistení spojenom s investičnými fondmi, známych ako zmluvy typu „unit linked“, ktoré sa často vyskytujú v mnohých členských štátoch.

75.

Ak by to bolo tak, v prejednávanej veci by išlo o zmluvu, ktorú možno zahrnúť do oblasti poistenia (a teda by ju bolo možné zahrnúť pod sprostredkovanie poistenia). Takúto zmluvu spomenul Súdny dvor, pričom rozhodol, že „zmluvy nazývané ‚unit linked‘ alebo ‚poistenie, ktoré je spojené s investičnými fondmi‘, … spad[ajú] do odvetvia životného poistenia, ako to výslovne vyplýva z prílohy I bodu III smernice o životnom poistení v spojení s článkom 2 bodom 1 písm. a) tejto smernice“. ( 16 ) Zmluva posudzovaná v uvedenom rozsudku mala podobné znaky ako zmluva, o ktorú ide v prejednávanej veci. ( 17 )

76.

Budem teda vychádzať z tohto predpokladu s výhradou, že – ako som už uviedol – len vnútroštátny súd môže s úplnou znalosťou veci rozhodnúť o povahe zmluvy, ktorá je predmetom sporu.

77.

Na tomto mieste by som chcel uviesť doplňujúce spresnenie, ktoré by prípadne mohlo byť užitočné pre vnútroštátny súd. Spoločnosť EMWG a zamestnanec, ktorý radil pánovi Mattssonovi, boli sprostredkovateľmi poistenia, ktorí mali povolenie švédskych orgánov len na vykonávanie poisťovacích činností, a nie finančného sprostredkovania. Ak by sa zmluva, ktorej podpísanie odporučili pánovi Mattssonovi, zdanlivo týkala kapitálového životného poistenia, no v skutočnosti by bol jej predmetom len štruktúrovaný finančný nástroj (teda ak by konali ako skutoční finanční sprostredkovatelia), na úkor klienta by porušili právne predpisy, ktoré obmedzujú ich činnosť na oblasť poistenia. Na základe tohto vážneho porušenia odborných povinností by poškodení klienti mohli žiadať od spoločnosti EMWG náhradu spôsobenej škody. Ak by ju EMWG nemohla uhradiť (v tomto prípade z dôvodu úpadku EMWG), mala by byť v zásade krytá povinným poistením zodpovednosti za škodu pri výkone povolania. ( 18 )

78.

Tieto zmluvy sú typom životného poistenia, ktorý sa rozšíril vďaka finančnej globalizácii. Odlišujú sa od tradičného životného poistenia, pokiaľ ide o prevzatie rizika, v dôsledku čoho sú pre spotrebiteľov oveľa „nebezpečnejšie“. ( 19 )

79.

Pri tradičnom životnom poistení poisťovateľ dostáva poistné a investuje ho na vlastný účet a nebezpečenstvo, pričom ponúka poistníkovi minimálny, matematicky vypočítaný výnos. Pri životnom poistení spojenom s investičnými fondmi naopak poisťovateľ investuje uhrádzané poistné do cenných papierov alebo fondov, ktoré si vyberie samotný poistník, ktorý berie na seba riziko ich vývoja (výnos je premenlivý, lebo závisí od hodnoty aktív, do ktorých sa investuje, v čase vyplatenia poistného plnenia).

80.

Je nevyhnutné, aby tento typ poistenia zahŕňal hybridný produkt životného poistenia spojeného s investovaním, lebo ak by jeho súčasťou bola len finančná investícia, nešlo by o skutočnú poistnú zmluvu. ( 20 )

81.

Rozširovanie tohto životného poistenia spojeného s investičnými fondmi môže byť okrem iného spôsobené aj tým, že umožňuje dosiahnuť výhodnejšie daňové zaobchádzanie s investíciami (podľa informácií, ktoré poskytla švédska vláda, je to zrejme vo Švédsku tak). Navyše treba zohľadniť aj čoraz väčšiu účasť bánk na poisťovacích činnostiach a skutočnosť, že poisťovne si hľadajú lepšie príležitosti na investovanie kapitálu, ktorý získavajú.

82.

Pri životnom poistení spojenom s investovaním je úloha sprostredkovateľov poistenia veľmi dôležitá pre retailových klientov, ktorí nemajú špecializované finančné vedomosti a ktorí si možno neuvedomujú riziká ani náklady, ktoré na seba berú pri uzatvorení takého poistenia. Tak z dôvodu nepriaznivých dôsledkov zrušenia, ako aj z dôvodu vyššej ceny produktov môže nevhodné poradenstvo spôsobiť, že uvedení klienti zaplatia viac na províziách a kúpia si produkty, v prípade predaja ktorých musia zaplatiť sankciu. ( 21 )

83.

Keďže tieto riziká pre spotrebiteľov sa v plnom rozsahu prejavili až vypuknutím finančnej krízy v roku 2008, smernica 2002/92 neobsahovala osobitné pravidlá týkajúce sa sprostredkovania predaja komplexných produktov životného poistenia s investičnými zložkami. Kapitálové životné poistenie sa predávalo podľa všeobecných ustanovení vzťahujúcich sa na sprostredkovanie predaja všetkých poistných produktov, aj keď predstavovalo väčšie riziko pre poistníkov nepodnikateľov. Osobitné ustanovenia o tomto poistení sa nenachádzali ani v smernici MiFID I.

84.

Naopak, v smernici MiFID II, ktorej lehota na prebratie do vnútroštátnych právnych poriadkov uplynula 3. júla 2017 a ktorá bude účinná od 3. januára 2018, sú osobitne upravené poistné zmluvy spojené s investovaním. Konkrétne mali byť upravené v rámci novelizácie smernice 2002/92, ktorá v tom čase prebiehala.

85.

Článkom 91 smernice MiFID II bola smernica 2002/92 zmenená len tak, že v rámci bodu 13 jej článku 2 bol doplnený pojem „investičný produkt založený na poistení“ ( 22 ) a bola vložená nová kapitola IIIA s cieľom stanoviť ďalšie požiadavky na ochranu spotrebiteľa, ktoré sa musia dodržiavať tak pri sprostredkovaní, ako aj pri priamom predaji (ktorý vykonávajú poisťovne) týchto produktov. ( 23 )

86.

Po prijatí smernice MiFID II bol „investičný produkt založený na poistení“ v nariadení č. 1286/2014 ( 24 ) vymedzený ako „[poistný] produkt, ktorý ponúka hodnotu pri splatnosti alebo odkupnú hodnotu, pričom táto hodnota pri splatnosti alebo odkupná hodnota je úplne alebo čiastočne priamo či nepriamo vystavená trhovým výkyvom“. Pod tento pojem spadajú zmluvy o kapitálovom životnom poistení a článok 2 stanovuje, že toto nariadenie sa uplatňuje na osoby, ktoré tvoria tieto zmluvy, predávajú ich alebo poskytujú poradenstvo súvisiace s nimi, pričom k týmto osobám patria aj sprostredkovatelia poistenia.

87.

Posledným krokom pri úprave zmlúv o kapitálovom poistení bola smernica 2016/97, ktorou sa prepracováva a zrušuje smernica 2002/92. V odôvodnení 56 smernice 2016/97 ( 25 ) je prebratá úloha zakotvená v smernici MiFID II a je v ňom zdôraznené, že investičné produkty založené na poistení ( 26 ) majú okrem pravidiel výkonu činnosti stanovených pre všetky poistné produkty podliehať aj „osobitn[ým] norm[ám]… zahŕňa[júcim] poskytovanie primeraných informácií, požiadavky na vhodné poradenstvo a obmedzenia týkajúce sa odmeňovania“.

88.

Smernica 2016/97 stanovuje dodatočné požiadavky, ktoré musia spĺňať sprostredkovatelia poistenia a poisťovne v súvislosti s investičnými produktmi založenými na poistení. Tieto požiadavky sa týkajú najmä predchádzania konfliktom záujmov a ich riešenia (články 27 a 28), informácií poskytovaných zákazníkom (článok 29) a „posúdeni[a] vhodnosti a primeranosti a poskytovani[a] správ zákazníkom“ (článok 30).

89.

Tento zložitý legislatívny vývoj svedčí o tom, že zámerom normotvorcu bolo uplatniť na predaj zmlúv o kapitálovom poistení, ktorý vykonávajú sprostredkovatelia, pravidlá vzťahujúce sa na distribúciu poistenia a na poisťovaciu činnosť.

90.

S takým rozhodnutím normotvorcu bolo spojené zavedenie požiadaviek týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ktoré sú porovnateľné, no nie totožné s požiadavkami, ktoré musia podľa smernice MiFID II spĺňať spoločnosti, ktoré predávajú finančné nástroje. Je to logické, keďže v skutočnosti sú to hybridné zmluvy, ktoré spájajú životné poistenie s finančným produktom.

91.

Alternatívou, ktorú normotvorca Únie odmietol, teda bolo uplatniť na tieto transakcie tie isté podmienky, ktoré musia dodržiavať spoločnosti, ktoré vykonávajú finančné sprostredkovanie podľa pravidiel smernice MiFID II.

92.

Tento argument tiež vylučuje možnosť kumulatívne uplatniť na sprostredkovanie kapitálového životného poistenia tak pravidlá smernice 2016/97, ako aj pravidlá smernice MiFID II. V žiadnom ustanovení týchto smerníc sa neuvádza, že tieto smernice sa majú súbežne uplatniť na uvedenú činnosť.

93.

Ak by skutkové okolnosti sporu vo veci samej nastali v roku 2018, domnievam sa, že by sa na ne uplatnila smernica 2016/97 a jej pravidlá týkajúce sa sprostredkovania alebo distribúcie investičných produktov založených na poistení, čo je kategória, do ktorej – s vyššie uvedenými výhradami – patrí zmluva, akú uzavrel pán Mattsson. ( 27 )

94.

Uvedená zmluva však bola podpísaná v roku 2010, a preto vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby mu ozrejmil, či sprostredkovanie zamerané na uzavretie kapitálového životného poistenia vtedy spadalo do pôsobnosti smernice 2002/92, smernice MiFID I alebo či sa naň vzťahovali obe právne úpravy.

95.

Budem vychádzať z predpokladu (opäť s výhradou, ktorú som už pripomenul), že vzhľadom na jej znaky bolo predmetom zmluvy kapitálové životné poistenie spojené s investičnými fondmi („unit linked“) alebo išlo o veľmi podobný zmluvný typ. V takom prípade sa na sprostredkovanie jej uzavretia vzťahuje len smernica 2002/92, čo bráni uplatneniu smernice MiFID I.

96.

Tak ako všetky oprávnené subjekty zastávam názor, že na sprostredkovateľa poistenia sa nemôžu uplatniť pravidlá smernice 2002/92 a zároveň aj pravidlá smernice MiFID I, lebo ich účelom je zabezpečiť kontrolu odlišných činností s rozdielnou úrovňou rizika. ( 28 )

97.

Skutočnosť, že investičné produkty založené na poistení nie sú zahrnuté v smernici MiFID II a sú upravené v smernici 2016/97, podľa môjho názoru potvrdzuje, že – teraz výslovným a predtým implicitným – rozhodnutím normotvorcu Únie bolo uplatniť na sprostredkovateľov kapitálového poistenia jedine právnu úpravu obsiahnutú v smerniciach o sprostredkovaní poistenia. V tomto zmysle treba odmietnuť tvrdenie, ktoré švédska vláda uviedla na pojednávaní, že v prípade zmluvy o kapitálovom životnom poistení v skutočnosti dochádza k dvom rôznym poradenstvám, pričom jedno (poradenstvo týkajúce sa poistenia) sa spravuje smernicou 2002/92 a druhé (investičné poradenstvo) sa riadi smernicou MiFID I. Kapitálové životné poistenie tvorí nedeliteľný celok a právna úprava sprostredkovania v súvislosti s týmto typom zmlúv sa nachádzala výlučne v smernici 2002/92.

98.

Musím spresniť, že nič nebráni tomu, aby – ako švédska vláda uvádza vo svojich pripomienkach – sprostredkovateľ plnil dve úlohy a dodržiaval požiadavky smernice 2002/92 ako sprostredkovateľ poistenia a tiež podmienky stanovené v smernici MiFID I. V tomto prípade bude jeho zodpovednosť za škodu pri výkone povolania poistená dvakrát a uplatní sa podľa toho, či vznikne pri transakciách zodpovedajúcich sprostredkovaniu poistenia alebo investičnému poradenstvu, ako to vyplýva z článku 8 smernice 2006/49/ES. ( 29 ) V prejednávanom prípade to však nebolo tak.

99.

Domnievam sa, že riešenie, ktoré navrhujem, podporujú viaceré argumenty. V prvom rade článok 2 bod 3 smernice 2002/92 vymedzuje sprostredkovanie poistenia dostatočne široko, keďže zahŕňa „činnosti[ ( 30 )] spočívajúce v ponúkaní, navrhovaní alebo vykonávaní iných prípravných prác vedúcich k uzavretiu zmlúv o poistení alebo v uzatváraní takýchto zmlúv alebo v spolupôsobení pri správe a plnení[ ( 31 )] takýchto zmlúv, najmä v prípade poistnej udalosti“. Tak poradenstvo pred uzavretím zmluvy o kapitálovom životnom poistení, ako aj následná pomoc poistníkovi v súvislosti s finančným vývojom tejto zmluvy spadajú pod sprostredkovanie poistenia.

100.

V druhom rade smernica 2016/97 potvrdzuje, že na sprostredkovanie týkajúce sa kapitálového životného poistenia sa vzťahovala smernica 2002/92. V článku 2 ods. 1 bode 1 smernice 2016/17, ktorou bola posledná uvedená smernica prepracovaná a doplnená, bola ponechaná tá istá definícia sprostredkovania poistenia (aj keď v súčasnosti sa označuje ako distribúcia poistenia), pričom boli rozšírené prípady, ktoré tento pojem zahŕňa. Bez toho, aby došlo k zmene pojmu sprostredkovanie poistenia, boli smernicou 2016/97 do jeho pôsobnosti výslovne doplnené „investičné produkty založené na poistení“, pričom v kapitole VI tejto smernice sú vymenované dodatočné požiadavky, ktoré musia sprostredkovatelia poistenia splniť, keď poskytujú poradenstvo týkajúce sa týchto produktov, ku ktorým – ako som už uviedol – patria zmluvy o kapitálovom životnom poistení. Smernica MiFID II nezačlenila tieto produkty do svojej pôsobnosti, čo znamená, že sa na ne nevzťahovala ani smernica MiFID I.

101.

V treťom rade z analýzy smernice MiFID I nemožno vyvodiť záver, že táto smernica sa vzťahuje na poradenstvo týkajúce sa zmluvy o kapitálovom životnom poistení, ale vyplýva z nej skôr opačný záver. Na tento účel sú relevantné výnimky stanovené v článku 2 ods. 1 písm. a), c) a j) tejto smernice, v ktorých sú uvedené:

102.

V štvrtom rade sa nemožno domnievať, že smernica MiFID I sa vzťahuje na zmluvy o kapitálovom životnom poistení, len preto, lebo investičná zložka týchto zmlúv by mohla spadať pod jeden z finančných nástrojov uvedených v oddiele C prílohy I smernice MiFID I. Závisí to od konkrétneho typu zmluvy o kapitálovom životnom poistení a od vybratého finančného nástroja, ktorý nemusí patriť do uvedeného oddielu. ( 33 )

103.

V piatom a poslednom rade požiadavka týkajúca sa vyššej ochrany spotrebiteľov (poistníkov, resp. investorov) tiež neodôvodňuje uplatnenie pravidiel smernice MiFID I na sprostredkovanie kapitálového životného poistenia, aj keď je isté, že táto smernica ukladá investičným spoločnostiam viac požiadaviek a stanovuje pravidlá na ochranu investorov (články 19 až 24), ktoré sú prísnejšie než pravidlá smernice 2002/92.

104.

Ako som už uviedol, vyššie ekonomické riziko, ktoré podstupujú klienti investujúci do finančných nástrojov, odôvodňuje vyššiu ochranu, než je ochrana vyžadovaná v prípade poistníkov. Článok 12 smernice 2002/92 však poistníkom tiež poskytuje – pokiaľ ide o kapitálové životné poistenie – úroveň ochrany, ktorá zodpovedá konkrétnym rizikám, ktoré podstupujú. ( 34 ) Bolo by neprimerané uložiť sprostredkovateľom poistenia povinnosť dodržiavať všetky pravidlá smerníc MiFID v tejto oblasti. Hoci smernica 2016/97 zvyšuje úroveň ochrany poistníkov v rámci kapitálového životného poistenia a zároveň sprísňuje povinnosti sprostredkovateľov poistenia, ktorí im poskytujú poradenstvo, neukladá týmto sprostredkovateľom všetky požiadavky, ktoré zo smernice MiFID II vyplývajú spoločnostiam oprávneným poskytovať investičné poradenstvo.

105.

V konečnom dôsledku zastávam názor, že sprostredkovanie kapitálového životného poistenia, aké je predmetom tohto sporu, sa spravuje smernicou 2002/92, a nie smernicou MiFID I.

106.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko), takto: