1.

Aby som voľne citoval Georgea Orwella, všetky zvieratá sú si rovné, ale sú zvieratá prepravované v rámci Európskej únie rovnejšie než iné?

2.

To je jeden zo spôsobov vnímania otázok, o ktoré ide v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal College van Beroep voor het Bedrijfsleven (Odvolací správny súd pre hospodárske veci, Holandsko).

3.

V každom prípade je všeobecne známe, že vyplatenie náhrad za vývoz živých zvierat závisí od dodržania predpisov EÚ týkajúcich sa pohody zvierat počas prepravy. Žaloba vo veci samej sa týka platnosti rozhodnutia, ktorým bolo nariadené vrátenie vývozných náhrad poskytnutých podľa nariadenia (EÚ) č. 817/2010 ( 2 ) pre nedodržanie nariadenia (ES) č. 1/2005 ( 3 ) po tom, čo zásielka hovädzieho dobytka opustila územie EÚ. ( 4 )

4.

Z právneho hľadiska možno povedať, že prejednávaná vec predstavuje ďalší krok po rozsudku Súdneho dvora vo veci Zuchtvieh‑Export ( 5 ), ktorý sa týka takpovediac uplatniteľnosti nariadenia č. 1/2005 ratione loci na fázu cesty, ktorá sa uskutočňuje v tretích krajinách. Na rozdiel od uvedenej veci však v tomto konaní ide aj o vývozné náhrady. Otázka teda nespočíva až tak v tom, či sa uplatnia predpisy EÚ týkajúce sa pohody zvierat počas prepravy, ale skôr v tom, čo môže Únia vyžadovať od vývozcov zvierat za to, že im poskytne finančnú pomoc, tak „doma“ v rámci Únie, ako aj „v cudzine“ v tretích krajinách.

5.

V nasledujúcich bodoch týchto návrhov vysvetlím, že bez ohľadu na to, aký široký môže byť územný rozsah pôsobnosti nariadenia č. 1/2005 ako takého, pokiaľ ide o žiadosti o náhrady za vývoz živého hovädzieho dobytka podľa nariadenia č. 817/2010, nemožno pochybovať o tom, že požiadavky, ktoré vyplývajú z nariadenia č. 1/2005, sa uplatňujú až po prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia.

6.

Článok 1 nariadenia č. 1/2005 („Rozsah pôsobnosti“) v odseku 1 stanovuje, že „toto nariadenie sa vzťahuje na prepravu živých stavovcov, ktorá sa uskutočňuje v rámci [Únie], ako aj na špecifické kontroly, ktoré vykonávajú úradníci pri zásielkach, ktoré vstupujú na colné územie [Únie] alebo ho opúšťajú“.

7.

Článok 5 nariadenia č. 1/2005 („Povinnosti súvisiace s plánovaním prepravy zvierat“) v odseku 4 stanovuje:

„Pri dlhých cestách[ ( 6 )] medzi členskými štátmi a s tretími krajinami[, ako aj z a do tretích krajín – neoficiálny preklad], pri ktorých sa prepravujú iné ako registrované domáce nepárnokopytníky a domáci hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané [ďalej len ‚zahrnuté druhy‘ okrem registrovaných nepárnokopytníkov], sú prepravcovia[ ( 7 )] a organizátori[ ( 8 )] povinní dodržiavať ustanovenia o protokole o ceste [pláne prepravy – neoficiálny preklad], ktoré sú ustanovené v prílohe II.“

8.

Článok 8 nariadenia č. 1/2005 („Držitelia“) v odseku 2 stanovuje:

„Držitelia[ ( 9 )] skontrolujú všetky zvieratá, ktoré prichádzajú na tranzitné miesto alebo na miesto určenia[,] a určia, či zvieratá sú alebo boli vystavené dlhej ceste medzi členskými štátmi a s tretími krajinami[, ako aj z a do tretích krajín – neoficiálny preklad]. V prípade dlhých ciest [zahrnutých druhov okrem registrovaných nepárnokopytníkov] sú držitelia povinní dodržiavať ustanovenia o pláne prepravy o dlhých cestách, ktoré sú ustanovené v prílohe II.“

9.

Článok 14 nariadenia č. 1/2005 („Kontroly a iné opatrenia súvisiace s plánom prepravy, ktoré vykonáva príslušný orgán pred dlhými cestami“) v odseku 1 stanovuje:

„V prípade dlhých ciest medzi členskými štátmi a s tretími krajinami[, ako aj z a do tretích krajín – neoficiálny preklad], pri ktorých sa prepravujú [zahrnuté druhy], príslušný orgán miesta odoslania:

10.

Podľa článku 21 nariadenia č. 1/2005 („Kontroly na výstupných miestach a hraničných kontrolných miestach“):

„1.   … úradní veterinárni lekári[ ( 10 )] pri príchode zvierat na výstupné miesta[ ( 11 )] alebo hraničné kontrolné miesta skontrolujú, či sú zvieratá prepravované v súlade s týmto nariadením, najmä:

2.   V prípade dlhých ciest [zahrnutých druhov] úradní veterinárni lekári na výstupných miestach a hraničných kontrolných miestach uskutočnia kontroly uvedené v prílohe II oddiel[e] 3 ‚Miesto určenia‘ plánu prepravy a zaznamenajú ich. Príslušný orgán uchováva záznam o uvedených kontrolách a o kontrolách ustanovených v odseku 1… počas troch rokov odo dňa vykonania kontrol.

3.   Ak príslušný orgán skonštatuje, že zvieratá nie sú spôsobilé pokračovať v ceste, zvieratá sa vyložia, napoja, nakŕmia a poskytne sa im odpočinok.“

11.

Podľa článku 25 nariadenia č. 1/2005 („Sankcie“) „členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia tohto nariadenia[,] a prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie ich vykonávania. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce“.

12.

V prílohe II nariadenia č. 1/2005 („Plán prepravy“) sa uvádza:

13.

Dodatok k prílohe II k nariadeniu č. 1/2005 sa skladá z viacerých oddielov, pričom každý z nich tvorí tlačivo. Oddiel 3 konkrétne tvorí tlačivo s názvom „Miesto určenia“. V bode 4 tohto tlačiva sú uvedené kontroly, ktoré má vykonať držiteľ na mieste určenia/úradný veterinárny lekár. Jedna z týchto kontrol, ktorá je spomenutá v bode 4.5, sa týka „záznam[ov] plánu o preprave a dĺžk[y] trvania cesty“. Oddiel 4 navyše tvorí tlačivo, ktoré obsahuje vyhlásenie prepravcu, ktoré má vyplniť vodič v priebehu cesty. V tomto vyhlásení musia byť v súvislosti s absolvovanou trasou cesty (oddychové miesta, miesta preloženia a miesta výstupu) uvedené jednotlivé miesta a adresy, dátumy a časy príchodu a odchodu, dĺžka a dôvod zastávok, dôvody pre prípadný rozdiel medzi absolvovanou a navrhovanou trasou cesty a iné poznámky, ako aj počet a dôvod zranení a/alebo úmrtí počas cesty. Toto vyhlásenie má podpísať vodič (vodiči) a prepravca.

14.

Podľa článku 1 nariadenia č. 817/2010 („Rozsah pôsobnosti“):

„Vývozné náhrady na živý hovädzí dobytok… sa… vyplácajú, len ak sa počas prepravy zvierat na prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia dodržali články 3 až 9 [nariadenia č. 1/2005] a v ňom uvedené prílohy a toto nariadenie.

…“

15.

Článok 2 nariadenia č. 817/2010 („Kontroly v rámci colného územia [Únie]“) v odseku 2 stanovuje:

„Úradný veterinárny lekár v mieste výstupu overuje… u tých zvierat, pre ktoré bola prijatá vývozná deklarácia, či:

Úradný veterinárny lekár, ktorý vykonal kontroly, vypracováva správu podľa vzoru ustanoveného v prílohe I k tomuto nariadeniu, v ktorej potvrdí, či výsledky vykonanej kontroly podľa prvého pododseku boli uspokojivé alebo neuspokojivé.

Veterinárny orgán zodpovedný za miesto výstupu uchováva túto správu najmenej počas troch rokov. Kópia správy sa zasiela platobnej agentúre.“

16.

V článku 3 nariadenia č. 817/2010 („Kontroly v tretích krajinách“) sa uvádza:

„1.   Po opustení colného územia [Únie] vývozca zabezpečuje, aby zvieratá boli predmetom kontroly:

2.   Medzinárodná agentúra pre kontrolu a dozor schválená a kontrolovaná na tento účel členským štátom… alebo úradný orgán členského štátu je zodpovedný za vykonávanie kontrol stanovených v odseku 1.

…

Správu o každej kontrole vykonanej podľa odseku 1 vypracováva v súlade so vzormi stanovenými v prílohe III a prílohe IV k tomuto nariadeniu veterinárny lekár, ktorý vykonal kontrolu.“

17.

Článok 4 nariadenia č. 817/2010 („Postup na vyplatenie vývozných náhrad“) stanovuje:

„1.   Vývozca informuje príslušný orgán členského štátu, v ktorom bola prijatá vývozná deklarácia, o všetkých potrebných podrobnostiach cesty najneskôr pri podaní vývoznej deklarácie.

…

2.   Žiadosti o vyplatenie vývozných náhrad… sú doplnené…:

3.   Ak by sa nemohli vykonať kontroly uvedené v článku 3 ods. 1 vzhľadom na okolnosti, ktoré vývozca nemohol ovplyvniť, príslušný orgán na odôvodnené požiadanie vývozcu môže akceptovať iné dokumenty, ktoré vierohodne potvrdia, že [nariadenie č. 1/2005] bolo dodržané.“

18.

Článok 5 nariadenia č. 817/2010 („Nevyplatenie vývozných náhrad“) v odseku 1 stanovuje:

„Celková suma vývoznej náhrady za zviera, vypočítaná v súlade s druhým pododsekom, sa nevypláca na:

…

…“

19.

V článku 7 nariadenia č. 817/2010 („Vrátenie preplatkov“) sa uvádza, že „ak sa po vyplatení náhrady zistí, že [nariadenie č. 1/2005] nebolo dodržané, príslušná časť náhrady… sa považuje za neoprávnene vyplatenú a vracia sa…“.

20.

Prílohu IV k nariadeniu č. 817/2010 tvorí vzor správy o kontrole v mieste prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia. Predmetom jednej z kolónok súvisiacich s „vykonan[ými] kontrol[ami]“ je „plán cesty“.

21.

Dňa 9. septembra 2010 Vion Livestock (ďalej len „Vion“), spoločnosť pôsobiaca v oblasti vývozu živého dobytka so sídlom v Holandsku, podala vývozné vyhlásenie týkajúce sa 36 kusov hovädzieho dobytka, pričom ako miesto určenia bol uvedený Libanon. Staatssecretaris van Economische Zaken (štátny tajomník pre hospodárske veci, Holandsko; ďalej len „štátny tajomník“) vyplatil spoločnosti Vion náhrady za uvedený hovädzí dobytok.

22.

V ten istý deň boli tieto zvieratá odoslané z Woerdenu (Holandsko) do Bejrútu (Libanon). Zvieratá boli doručené 10. septembra 2010 o 10.15 h do Kopera (Slovinsko), kde boli z nákladného automobilu preložené na plavidlo na prepravu zvierat MV „Heidi H“ a opustili územie EÚ. Zvieratá boli 21. septembra 2010 doručené do miesta vykládky (Bejrút), kde boli vyložené 22. septembra 2010.

23.

V tejto súvislosti sa síce v oddiele 1 plánu prepravy („Plánovanie“) uvádza ako miesto určenia Bejrút, no v oddiele 3 („Miesto určenia“) je uvedené, že miestom určenia je Koper a členským štátom určenia je Slovinsko. V oddiele 4 plánu prepravy („Vyhlásenie prepravcu“) sa tiež uvádza, že miestom určenia je Koper. Oddiel 4 plánu prepravy sa neaktualizoval až po Bejrút, ale len po Koper, pričom plán prepravy neobsahuje nijaké informácie o odoslaní zvierat z Kopera, ich doručení do Bejrútu alebo ich vykládke v Bejrúte. Oddiel 1 plánu prepravy navyše stanovuje, že zvieratá mali byť doručené do Bejrútu 16. septembra 2010.

24.

Dňa 12. októbra 2010 Control Union Nederland – spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytovanie nezávislých inšpekčných služieb – vyhlásila, že na základe poverenia spoločnosti Vion v mieste vykládky prezrela zvieratá prepravované na palube plavidla a že nezávislý veterinárny lekár uskutočnil veterinárnu inšpekciu. V jej vyhlásení sa uvádzalo, že miestom vykládky je Bejrút, že dňom vykládky a inšpekcie bol 22. september 2010 a že boli dodržané ustanovenia nariadenia č. 1/2005. K tomto vyhláseniu bola pripojená správa z 22. septembra 2010 o kontrole v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 817/2010, ktorú podpísal veterinárny lekár v Bejrúte.

25.

V tejto správe bolo uvedené, že miestom konečného určenia je Bejrút a že plán cesty je v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2005 a nariadenia č. 817/2010. Veterinárny lekár potvrdil, že vykonal potrebné kontroly podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 817/2010 a že ich výsledok bol uspokojivý. Správa navyše obsahovala nasledujúce poznámky: „zvieratá dorazili na miesto určenia a vykládky 21. 9. 2010 a boli vyložené v mojej prítomnosti a pod mojou kontrolou 22. [9.] 2010 v čase od 11.15 h do 13.30 h. Zistilo sa, že viac ako 139 zvierat sa nachádza v dobrej celkovej situácii a v dobrom celkovom stave“. ( 13 )

26.

Štátny tajomník rozhodnutím zo 4. februára 2014 nariadil spoločnosti Vion, aby vrátila vývozné náhrady vo výške 5292,92 eura spolu s 10% prirážkou a úrokmi vo výške 577,40 eura. Rozhodnutím z 18. júna 2014 štátny tajomník rozhodol, že námietka spoločnosti Vion podaná proti rozhodnutiu zo 4. februára 2014 je nedôvodná. Vion podala na vnútroštátnom súde návrh na súdne preskúmanie tohto druhého rozhodnutia.

27.

Medzi účastníkmi konania vo veci samej je sporné, či bola Vion povinná aktualizovať plán prepravy až do vykládky zvierat v Bejrúte. Hoci vnútroštátny súd sa domnieva, že taká povinnosť v podstate vyplýva – ako tvrdí štátny tajomník – z rozsudku vo veci Zuchtvieh‑Export, tiež zastáva názor, že tvrdenie spoločnosti Vion, že taká povinnosť neexistuje, má oporu v bode 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005, ktorý vyžaduje, aby prepravcovia v prípade prepravy zvierat do tretej krajiny odovzdali plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi na výstupnom mieste.

28.

Ak taká povinnosť neexistuje, vnútroštátny súd si v každom prípade kladie otázku, ako mohol veterinárny lekár v Libanone overiť, či sú požiadavky vyplývajúce z nariadenia č. 817/2010 splnené, bez toho, aby mal k dispozícii plán prepravy (plán cesty), ktorý bol aktualizovaný aj po doručení zásielky do Kopera. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že presný čas príchodu plavidla do prístavu v Bejrúte 21. septembra 2010 nie je uvedený ani v správe z 22. septembra 2010, ani v pláne prepravy a že zvieratá mali pôvodne doraziť do Bejrútu 16. septembra 2010. Vnútroštátny súd dodáva, že predpokladá, že prepravca odovzdal plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi v Koperi a že to je jediný dôvod, pre ktorý táto časť plánu prepravy nebola aktualizovaná až po Bejrút. Keďže vnútroštátny súd má pochybnosti o správnom výklade nariadení č. 1/2005 a č. 817/2010, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tomto znení:

29.

Písomné pripomienky predložili Vion, holandská vláda, maďarská vláda a Komisia. Dňa 17. mája 2017 holandská vláda a Komisia predložili ústne pripomienky.

30.

Zatiaľ čo predmetom druhej a tretej otázky je správny výklad pravidiel o náhradách za vývoz zvierat podľa nariadenia č. 817/2010 v spojení s požiadavkami nariadenia č. 1/2005, prvá otázka sa týka výlučne nariadenia č. 1/2005.

31.

Ako však Komisia poznamenáva v úvode svojich pripomienok, v konaní vo veci samej ide o zákonnosť rozhodnutia o nariadení vrátenia vývozných náhrad. Komisia sa preto domnieva, že ak by sa prvá otázka posudzovala nezávisle od druhej a tretej otázky, jej relevantnosť, a teda aj jej prípustnosť by bola sporná. Komisia preto navrhuje odpovedať na prvú otázku spolu s ďalšími dvoma otázkami.

32.

Vion tiež uvádza podobné výhrady. Podľa jej názoru predmetom konania vo veci samej nie je otázka, či je predpokladom získania vývozných náhrad dodržanie hmotnoprávnych pravidiel stanovených v nariadení č. 1/2005 mimo územia EÚ, ale skôr otázka, aké administratívne úkony treba podľa tohto nariadenia vykonať pri používaní plánu prepravy.

33.

Stotožňujem sa s týmito obavami a tiež považujem za potrebné uviesť nasledujúce pripomienky týkajúce sa rozsudku vo veci Zuchtvieh‑Export, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že pri plánovaní dlhej cesty, ktorá sa začína v rámci Únie a končí mimo územia EÚ, sa musia vziať do úvahy normy týkajúce sa pohody zvierat stanovené v nariadení č. 1/2005. V týchto pripomienkach vysvetlím, prečo nemôžem odporučiť, aby Súdny dvor odpovedal na prvú položenú otázku nezávisle od druhej a tretej otázky.

34.

Na rozdiel od nariadenia č. 817/2010, ktorého cieľom je okrem iného motivovať prepravcov zvierat, aby dodržiavali pravidlá týkajúce sa pohody zvierat, tým, že sa im dobrovoľne ponúkne ekonomická pomoc v podobe náhrad pri vývoze zvierat do tretích krajín, ( 14 ) pravidlá týkajúce sa prepravy zvierat stanovené v nariadení č. 1/2005 nie sú voliteľné. Nedodržanie nariadenia č. 1/2005 môže viesť k uloženiu sankcií v súlade s článkom 25 tohto nariadenia, ktoré stanovuje vnútroštátne právo. Také sankcie môžu mať podobu peňažných sankcií (pokút), dočasného alebo trvalého odňatia príslušných povolení na podnikanie, začatia trestného stíhania podľa predpisov o pohode zvierat alebo iných druhov sankcií, ktoré prichádzajú do úvahy. Pri posudzovaní otázky, o čo ide v tomto konaní, to treba mať na zreteli.

35.

Je tiež potrebné pripomenúť, že rozsudok vo veci Zuchtvieh‑Export sa týkal rozhodnutia príslušného nemeckého orgánu o odmietnutí colného vybavenia zásielky hovädzieho dobytka, ktorá mala byť vyvezená z Nemecka do Uzbekistanu. Žiadosť o vývozné náhrady nebola podaná. ( 15 ) Súdny dvor preto musel podať výklad nariadenia č. 1/2005 nezávisle od iných právnych predpisov. ( 16 )

36.

Okrem toho vo veci Zuchtvieh‑Export mal Súdny dvor podať výklad článku 14 ods. 1 nariadenia č. 1/2005. Toto ustanovenie výslovne ukladá príslušnému orgánu miesta odoslania povinnosť pred odoslaním skontrolovať, či je navrhovaný plán prepravy predložený organizátorom týkajúci sa dlhej cesty medzi členskými štátmi, ako aj z a do tretích krajín pravdivý a či preukazuje súlad s týmto nariadením. Ak nie, tento orgán má požiadať organizátora, aby zmenil plán zamýšľanej dlhej cesty tak, aby bol v súlade s týmto nariadením.

37.

Vec Zuchtvieh‑Export sa preto týkala najmä otázky, či sa nariadenie č. 1/2005 môže uplatniť v situácii, keď sa vykonáva kontrola ex ante, na tú časť cesty naplánovanej v pláne prepravy, ktorá sa mala uskutočniť v tretej krajine. Pri tomto výklade nie je zrejmé, že požiadavka, aby zamýšľaná cesta bola v súlade s týmto nariadením ako celkom, by porušovala zásadu teritoriality. Ak mám byť trochu provokatívny, možno v skutočnosti povedať, že napriek článku 1 nariadenia č. 1/2005, vzhľadom na jednoznačné znenie článku 14 ods. 1 nariadenia č. 1/2005, prakticky neprichádzal do úvahy žiadny iný výsledok. ( 17 )

38.

Naproti tomu konanie vo veci samej sa týka situácie, keď sa vykonáva kontrola ex post, teda po uskutočnení prepravy. Objavili sa tvrdenia, že požiadavky uvedené v nariadení č. 1/2005 neboli dodržané, pokiaľ ide konkrétne o tú časť cesty, ktorá sa uskutočnila mimo územia EÚ. Ak sa preukáže pravdivosť týchto tvrdení, uvedené porušenie alebo porušenia môžu namiesto samotného odmietnutia colne vybaviť zásielku viesť k uloženiu sankcií, ako to vyžaduje článok 25 uvedeného nariadenia.

39.

Uloženie sankcií v súvislosti s tou časťou cesty, ktorá sa uskutočňuje za hranicami Únie, sa v skutočnosti netýka len problematiky územnej pôsobnosti nariadenia č. 1/2005. Tiež vyvoláva zložitú otázku, ako členské štáty môžu zosúladiť svoju povinnosť dodržať článok 25 nariadenia č. 1/2005 potenciálnym výkonom (trestnej) právomoci s cieľom sankcionovať konanie, ku ktorému došlo v tretej krajine, s možnosťou, že predmetné konanie nemuselo byť v tejto krajine protiprávne, ktorá sa nedá vylúčiť. ( 18 )

40.

Táto otázka nadobúda osobitný význam v prípade vývozu živých zvierat do tretích krajín. V takých situáciách článok 21 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1/2005 odkazuje na Európsky dohovor o ochrane zvierat počas medzinárodnej prepravy. Nariadenie č. 1/2005 teda podľa všetkého rozlišuje (prísnejšie) normy týkajúce sa pohody zvierat počas prepravy uplatniteľné v rámci Únie a (menej prísne) normy, ktoré platia v tretích krajinách. Objavilo sa – celkom presvedčivé – tvrdenie, že to svedčí o tom, že cesta medzi výstupným miestom a prvým miestom vykládky v tretej krajine konečného určenia sa neriadi nariadením č. 1/2005, ale medzinárodnými dohodami. ( 19 ) Rozsudok vo veci Zuchtvieh‑Export v každom prípade nevylučuje možnosť, aby to tak bolo v situáciách, keď sa vykonáva kontrola ex post.

41.

Za týchto okolností sa domnievam, že ak by Súdny dvor posudzoval otázky spomenuté v predchádzajúcich troch bodoch, musel by ich posudzovať vo vákuu: pripomienky predložené Súdnemu dvoru sa vôbec nezaoberajú týmito aspektmi. Účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, sa totiž ani len nezmienili o uplatniteľnosti nariadenia č. 1/2005 ratione loci v situácii, keď sa vykonáva kontrola ex post, alebo o možnosti uplatňovania odlišných noriem týkajúcich sa pohody zvierat v Únii a v tretích krajinách. ( 20 )

42.

Vzhľadom na vyššie uvedené by som chcel vyzvať Súdny dvor, aby v záujme opatrnosti obmedzil svoju odpoveď. Súdnemu dvoru nebolo oznámené, či v konaní vo veci samej ide o sankcie uložené v súlade s článkom 25 nariadenia č. 1/2005, a bolo by nerozumné predpokladať, že sankcie boli alebo môžu byť uložené. V takom prípade by vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania (alebo iný príslušný vnútroštátny súd), samozrejme mohol položiť Súdnemu dvoru ďalšiu otázku.

43.

Navyše som si všimol, že druhá otázka obsahuje v podstate rovnakú otázku ako prvá otázka s tým rozdielom, že je premietnutá do systému náhrad za vývoz zvierat. Keďže navrhujem odpovedať na položené otázky na základe predpokladu, že sa uplatní systém náhrad za vývoz zvierat, nebude potrebné zodpovedať prvú otázku samostatne.

44.

Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami v podstate pýta, či musí prepravca na účely vyplatenia vývozných náhrad podľa nariadenia č. 817/2010 aktualizovať plán prepravy až po prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia, alebo či stačí odovzdať plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi na mieste výstupu z Únie. Vnútroštátny súd tiež chce vedieť, či vývozca nesie riziko, že nebude schopný preukázať dodržanie požiadaviek podľa nariadenia č. 1/2005 v situácii, keď prepravca odovzdal plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi na mieste výstupu z Únie, a v dôsledku toho veterinárny lekár v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia nie je schopný skontrolovať tento plán.

45.

Na úvod poznamenávam, že som už uviedol, že pravidlá stanovené v nariadení č. 1/2005 nie sú práve vzorom jednoznačnosti. ( 21 ) Svedčí o tom aj konanie vo veci samej. Pravidlá stanovené v nariadení č. 1/2005 týkajúce sa plánu prepravy – najmä tie, ktoré sú uvedené v prílohe II – nie vždy dávajú zmysel. ( 22 ) Je to poľutovaniahodné, lebo to má tiež vplyv na výklad nariadenia č. 817/2010 vzhľadom na to, že tieto nariadenia sú navzájom prepojené.

46.

Potvrdzuje to aj skutočnosť, že vnútroštátny súd si nie je istý, či pojem „plán prepravy“, ktorý je kľúčovým pojmom nariadenia č. 1/2005, zodpovedá pojmu „plán cesty“, ktorý sa používa v prílohách k nariadeniu č. 817/2010. Prikláňa sa k názoru, že je to tak, no nemá istotu.

47.

Domnievam sa však, že túto pochybnosť možno jednoducho odstrániť. Tieto pojmy nemôžu byť odlišné: ako uvádza holandská vláda a ako napokon Komisia uznala na pojednávaní, „plán cesty“ (v anglickej verzii príloh k nariadeniu č. 817/2010 „route plan records“) je pojmom, ktorý predchádzal pojmu „plán prepravy“ a používal sa v právnom predpise, ktorý predchádzal nariadeniu č. 1/2005, teda v smernici 91/628/EHS ( 23 ). Je pochopiteľné, že právny predpis, ktorý predchádzal nariadeniu č. 817/2010, teda nariadenie (ES) č. 639/2003 ( 24 ), stále používal toto slovné spojenie, lebo nariadenie č. 1/2005 ešte nebolo prijaté. Hoci je to poľutovaniahodné, Komisia zrejme jednoducho „skopírovala“ prílohy k nariadeniu č. 639/2003 do nariadenia č. 817/2010. Tým zachovala pojem, ktorý sa v nariadení č. 1/2005 prestal používať. Nevzbudzuje to dôveru v kvalitu výsledného právneho predpisu.

48.

Napriek tomu som dospel k záveru, že na účely poskytnutia (alebo odňatia) vývozných náhrad podľa nariadenia č. 817/2010 pojem „plán cesty“ zodpovedá pojmu „plán prepravy“, ktorý sa používa v nariadení č. 1/2005.

49.

Hoci sú v prvej a druhej otázke citované rôzne ustanovenia, obe tieto otázky sa týkajú toho, či existuje povinnosť aktualizovať plán prepravy až po prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia (pričom v druhej otázke je tiež spomenutá problematika vrátenia vývozných náhrad).

50.

Nejednoznačnosť mnohých ustanovení obsiahnutých v nariadeniach č. 1/2005 a č. 817/2010 nemení nič na tom, že v nariadení č. 817/2010 sa zdôrazňuje jedno jednoznačné konštatovanie. Podľa článku 1 nariadenia č. 817/2010 sa vývozné náhrady vyplácajú, „len ak sa počas prepravy zvierat na prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia dodržali články 3 až 9 [nariadenia č. 1/2005] a v ňom uvedené prílohy a [nariadenie č. 817/2010]“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Z toho vyplýva, že aj keby sa dospelo k záveru, že nariadenie č. 1/2005 sa ako také uplatňuje len v rámci Únie, článok 1 nariadenia č. 817/2010 má za následok – ako uznáva maďarská vláda – rozšírenie územnej pôsobnosti niektorých ustanovení nariadenia č. 1/2005 na tretie krajiny. ( 25 )

51.

Tak článok 5 ods. 4, ako aj článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1/2005 sú ustanoveniami spomenutými v článku 1 nariadenia č. 817/2010, pričom obe tieto ustanovenia odkazujú na prílohu II k nariadeniu č. 1/2005 týkajúcu sa plánu prepravy. Preto sa pravidlá uvedené v citovanej prílohe vzťahujú aj na tretie krajiny v rámci systému vývozných náhrad – to je tiež jasné. Spornou otázkou však je, či pravidlá uvedené v prílohe II k nariadeniu č. 1/2005 ukladajú prepravcovi povinnosť aktualizovať plán prepravy aj po prekročení miesta výstupu z Únie.

52.

Vion, ktorú podporuje maďarská vláda, konkrétne tvrdí, že z prvého odseku bodu 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005 vyplýva, že taká povinnosť neexistuje, keďže tento bod vyžaduje, aby prepravca odovzdal plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi na výstupnom mieste. Z výkladu tohto bodu, ktorý podáva Vion, preto vyplýva trvalé odovzdanie plánu prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi na mieste výstupu z Únie, po ktorom prepravca už nemá plán cesty k dispozícii, a preto zaň už nie je zodpovedný.

53.

Výklad, ktorý presadzuje Vion, nie je skresľujúci. Priamo vyplýva zo znenia prvého odseku bodu 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005. Na druhej strane, základným problémom je, že – ako vysvetlím nižšie – tento výklad nie je veľmi logický v konkrétnej situácii vývozu so žiadosťou o náhradu. Bod 7 ako taký je podľa môjho názoru len ďalším príkladom nejednoznačnej normotvorby. ( 26 ) Preto je potrebné podrobnejšie preskúmať kontext a účel pravidiel uvedených v prílohe II.

54.

V prvom rade v niektorých pravidlách uvedených v prílohe II sa rozlišuje preprava v rámci Únie a vývoz do tretích krajín. ( 27 ) Pokiaľ ide o tie pravidlá, ktoré neobsahujú také rozlíšenie, nie je jasné, či je jeho neuvedenie zámerné a aké následky z neho plynú.

55.

V druhom rade podľa bodu 2 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005 sa plán prepravy zrejme považuje za nedeliteľný celok. V tomto bode sa uvádza, že plán prepravy pozostáva z oddielov 1 až 5 a že „strany plánu prepravy sa zviažu dohromady“.

56.

V treťom rade plán prepravy nemôže byť čisto statickým dokumentom: zatiaľ čo oddiel 3 predstavuje prehľad stavu, v akom sa nachádzajú zvieratá na výstupnom mieste, oddiel 4 má obsahovať údaje zhromaždené prepravcom (vodičom) počas prepravy. Zdá sa, že kontroly záznamov plánu prepravy vyžadované podľa oddielu 3 nemožno vykonať bez oddielu 4.

57.

V štvrtom rade treba preskúmať druhý odsek bodu 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005, ktorý sa uplatní v konaní vo veci samej. V tomto odseku sa uvádza, že „v prípade vývozu živého hovädzieho dobytka[ ( 28 )] s náhradou sa nevyžaduje oddiel 3 plánu prepravy, ak je podľa poľnohospodárskej legislatívy potrebná správa“. Poukazujem na to, že nariadenie č. 817/2010 je typom poľnohospodárskej legislatívy, ( 29 ) ktorý vyžaduje správu. ( 30 ) Druhý odsek bodu 7 prílohy II by preto na prvý pohľad podporoval výklad, ktorý presadzuje Vion, v tom zmysle, že je v ňom uvedené, že len oddiel 3 plánu prepravy sa v prípade vývozu nemusí odovzdať úradnému veterinárnemu lekárovi.

58.

Po prvé by to však znamenalo nezohľadniť dôvod existencie druhého odseku bodu 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005, ktorým je jednoducho zrušiť v prípade vývozu živého hovädzieho dobytka s náhradou požiadavku, aby prepravca odovzdal oddiel 3 plánu prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi na výstupnom mieste. Následná kontrola sa má totiž vykonať podľa prílohy IV nariadenia č. 817/2010 v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia. Neexistencia povinnosti odovzdať oddiel 3 plánu prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi podľa druhého odseku bodu 7 znamená, že v prípade vývozu živého hovädzieho dobytka so žiadosťou o náhradu nariadenie č. 1/2005 implicitne uznáva miesto prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia za „Miesto určenia“ podľa oddielu 3. V tejto súvislosti to, čo sa vzťahuje na oddiel 3 plánu prepravy, platí aj pre prílohu IV k nariadeniu č. 817/2010: kontroly „plánu cesty“ – alebo plánu prepravy – podľa prílohy IV k nariadeniu č. 817/2010, ktoré sa majú vykonať, nemožno dokončiť bez oddielu 4, ktorý obsahuje údaje zhromaždené až po prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia. Vzhľadom na vyššie uvedené by druhý odsek bodu 7 skôr potvrdzoval názor, že plán prepravy treba aktualizovať aj po prekročení miesta výstupu z Únie. Bolo by totiž nelogické vykladať prílohu IV k nariadeniu č. 817/2010 tak, že len vyžaduje, aby veterinárny lekár v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia overil, či bol plán prepravy (prípadne okrem oddielu 3) riadne odovzdaný úradnému veterinárnemu lekárovi na mieste výstupu z Únie v súlade s bodom 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005. Veterinárny lekár v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia by väčšinou ani priamo nevedel o tomto odovzdaní.

59.

Po druhé skutočnosť, že druhý odsek bodu 7 prílohy II „vyčleňuje“ jeden z oddielov plánu prepravy, svedčí o tom, že – v rozpore s tým, čo naznačuje bod 2 – plán prepravy v skutočnosti nie je nedeliteľným celkom. Zodpovedajúce ustanovenie uvedené v článku 21 ods. 2 nariadenia č. 1/2005 tiež vyvoláva pochybnosti o jednotnosti plánu prepravy. Vo východiskovej situácii (čo znamená predovšetkým vývoz bez žiadosti o náhradu) článok 21 ods. 2 vyžaduje, aby úradný veterinárny lekár na výstupnom mieste v prípade dlhých ciest so zahrnutými druhmi „uskutočni[l] kontroly uvedené v prílohe II oddiel[e] 3 ‚Miesto určenia‘ plánu prepravy a zaznamena[l] ich“. Článok 21 ods. 2 nestanovuje, že úradný veterinárny lekár má mať natrvalo k dispozícii celý plán prepravy na účely uskutočnenia kontrol uvedených v oddiele 3. článok 21 ods. 2 podľa všetkého nanajvýš vyžaduje, aby prepravca odovzdal oddiel 3 úradnému veterinárnemu lekárovi. ( 31 ) To skôr podporuje predstavu „funkčného“ plánu prepravy v súlade s tým, čo som naznačil vyššie v bode 56.

60.

Nejednoznačnosť prílohy II k nariadeniu č. 1/2005 potvrdzuje bod 3 písm. e) prílohy II, ktorý je síce zameraný na organizátora cesty, no vyžaduje, aby táto osoba „zabezpeč[ila], aby plán prepravy sprevádzal zvieratá počas cesty až do miesta určenia, alebo v prípade vývozu do tretej krajiny, aspoň po výstupné miesto“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Bod 8 prílohy II navyše vyžaduje, aby prepravca uvedený v oddiele 3 plánu prepravy („Miesto určenia“) uchovával „kópiu vyplneného plánu prepravy“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát; slovo „vyplnený“ sa v holandskom znení nariadenia č. 1/2005 nenachádza). Pokiaľ by teda bod 8 nevylučoval úsek cesty mimo Únie (čo – ako som uviedol vyššie v bode 54 – nemožno vylúčiť, no nemožno to ani predpokladať), kópia plánu prepravy by sa podľa všetkého musela aktualizovať až po prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia.

61.

V piatom rade, na rozdiel od pravidiel obsiahnutých v prílohe II k nariadeniu č. 1/2005 – ktoré sú znepokojivo nejasné –, účel nariadenia č. 817/2010 je úplne jednoznačný. Je ním zabezpečiť dodržiavanie noriem týkajúcich sa pohody zvierat počas celého postupu vývozu. ( 32 )

62.

To ma privádza k záveru, že jediným výkladom, ktorý je v súlade s účelom nariadenia č. 817/2010, je výklad, ktorý vyžaduje, aby prepravca aktualizoval plán prepravy aj po opustení miesta výstupu z Únie. Bez aktualizovaného plánu prepravy si veterinárny lekár v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia jednoducho nemôže byť istý, že tá časť cesty, ktorá sa uskutočnila mimo Únie, bola v súlade s pravidlami týkajúcimi sa pohody zvierat. Preto by hrozilo, že sa vyplatia náhrady za vývoz, ktorý nie je v súlade s pravidlami týkajúcimi sa pohody zvierat (ako sú pravidlá o dĺžke trvania cesty a čase odpočinku), v rozpore s tým, čo má nariadenie č. 817/2010 dosiahnuť. ( 33 )

63.

V poslednom rade poznamenávam, že Súdny dvor konštatoval, že prax týkajúca sa priznávania vývozných náhrad na základe nariadenia č. 817/2010, ktorá zahŕňa kontrolu požiadaviek vyplývajúcich z nariadenia č. 1/2005 uskutočňovanú ex post, neodhalila, že by preprava zvierat z Únie do tretích krajín vykazovala systematické ťažkosti, pokiaľ ide o dodržiavanie týchto požiadaviek na území tretích krajín. ( 34 ) Súdny dvor tým zrejme – aspoň nateraz – v podstate zamietol tvrdenia založené na praktických ťažkostiach spojených s uplatňovaním nariadenia č. 817/2010 v tretích krajinách.

64.

Na základe toho som dospel k záveru, že článok 1 nariadenia č. 817/2010 v spojení s druhým odsekom bodu 7 prílohy II k nariadeniu č. 1/2005 a článkom 3 ods. 2 nariadenia č. 817/2010 sa má vykladať tak, že prepravca zásielky živého hovädzieho dobytka, za ktorú bola podaná žiadosť o vývozné náhrady, je povinný aktualizovať plán prepravy až po miesto prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia. Nedodržanie tejto povinnosti zjavne má určité dôsledky pre vývozcu, ktorý podal túto žiadosť, čo rozoberiem nižšie.

65.

Vzhľadom na túto odpoveď nepovažujem za potrebné zaujať stanovisko k určitým faktickým pripomienkam, ktoré uviedla Komisia ( 35 ) a ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu. V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu zistiť a posúdiť skutkové okolnosti, ktoré považuje za relevantné.

66.

Vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke uvádza, že chce tiež vedieť, či má vývozca alebo orgán zodpovedný za vyplácanie vývozných náhrad niesť riziko spočívajúce v tom, že prepravca možno odovzdá plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi v mieste výstupu z Únie, v dôsledku čoho veterinárny lekár v mieste prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia zrejme nebude schopný vykonať potrebné kontroly na základe plánu prepravy.

67.

Súhlasím s holandskou vládou, že nemusí byť potrebné odpovedať na túto otázku. Zdá sa, že táto otázka vychádza z predpokladu, že prepravca nie je povinný aktualizovať plán prepravy až po miesto prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia. Ako som uviedol vyššie, domnievam sa, že to nie je tak.

68.

Túto otázku v každom prípade rieši článok 3 nariadenia č. 817/2010. Podľa tohto ustanovenia má vývozca zabezpečiť, aby zvieratá boli predmetom kontroly v mieste prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia, pričom za vykonanie týchto kontrol má byť zodpovedná externá kontrolná inštitúcia. Na tento účel sa má použiť tlačivo uvedené v prílohe IV k tomuto nariadeniu, spomenuté vyššie v bode 58. Toto tlačivo vyžaduje, aby veterinárny lekár vykonal kontrolu „plánu cesty“ – o ktorom som už vyššie v bodoch 46 až 48 uviedol, že zodpovedá pojmu „plán prepravy“, ktorý sa používa v nariadení č. 1/2005. Veterinárny lekár potom musí uviesť, či bol výsledok kontroly uspokojivý alebo nie. Poznámka pod čiarou spresňuje, že pojem „uspokojivý“ označuje „súla[d] s požiadavkami [nariadení č. 1/2005 a 817/2010]“.

69.

Z článku 1 a článku 5 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 817/2010 vyplýva, že dodržanie postupu spomenutého v predchádzajúcom bode a najmä uspokojivý výsledok je podmienkou vyplatenia vývozných náhrad. Ak veterinárny lekár v mieste prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia nemôže skontrolovať plán cesty/plán prepravy, lebo mu tieto dokumenty neboli predložené, vzniká stav, ktorý je v rozpore s uvedeným nariadením.

70.

Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, Súdny dvor rozhodol, že systém vývozných náhrad spočíva na fakultatívnych vyhláseniach, pričom vývozca, keď sa ho rozhodol na základe svojej vlastnej vôle využiť, musí poskytnúť príslušné informácie potrebné na priznanie nároku na náhradu a na určenie jej výšky. Keďže ide o režim pomoci EÚ, priznanie pomoci je nevyhnutne podriadené podmienke, že jej príjemca poskytne všetky záruky poctivosti a spoľahlivosti. Tým, že vývozca výrobok deklaruje v rámci konania o vývoznej náhrade, naznačuje, že uvedený výrobok spĺňa všetky podmienky potrebné na jej poskytnutie. V prípade spochybnenia colného vyhlásenia zo strany príslušného orgánu je na vývozcovi, aby preukázal podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania, že tieto podmienky sú splnené. ( 36 )

71.

Vývozcovi konkrétne v súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 nariadenia č. 817/2010 prislúcha preukázať, že sú splnené podmienky na poskytnutie vývoznej náhrady. Je potrebné zdôrazniť, že vývozca musí na účely získania vývoznej náhrady poskytnúť príslušnému orgánu členského štátu, ktorý prijal colné vyhlásenie, dôkaz o dodržaní článku 1 nariadenia č. 817/2010, a teda aj nariadenia č. 1/2005 tým, že predloží dokumenty uvedené v článku 2 ods. 3 a článku 3 ods. 2 nariadenia č. 817/2010. Jedným z týchto dokumentov je správa vyhotovená v mieste prvej vykládky v tretej krajine konečného určenia a vyplnená veterinárnym lekárom, ktorý vykonal kontrolu, v súlade s prílohou IV k tomuto nariadeniu. ( 37 )

72.

V tomto smere neexistenciu dokumentu nemožno prirovnať k situácii, keď je spochybnená hodnovernosť obsahu tohto dokumentu. ( 38 ) Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 817/2010 stanovuje, že príslušný orgán môže akceptovať iné dokumenty preukazujúce dodržanie nariadenia č. 1/2005 len v prípadoch vyššej moci. Všeobecným pravidlom teda je, že nepredloženie požadovaného dokumentu znamená, že požadovanú náhradu nemožno vyplatiť.

73.

Vion netvrdí, že ide o prípad vyššej moci (také tvrdenie by v každom prípade pravdepodobne neuspelo). Vion namiesto toho vo svojich pripomienkach tvrdí, že zásada právnej istoty vyžaduje, aby nárok na vývozné náhrady mohol zaniknúť len vtedy, keď si vývozca nesplnil povinnosti, o ktorých zjavne mohol vedieť.

74.

Toto tvrdenie sa však netýka otázky, kto nesie dôkazné bremeno za okolností, keď veterinárny lekár v prvom mieste vykládky v tretej krajine konečného určenia nemôže preskúmať plán prepravy, čo je predmetom tretej otázky vnútroštátneho súdu. Toto tvrdenie sa skôr týka otázky, či existuje prekážka vrátenia podľa článku 7 nariadenia č. 817/2010 z dôvodu, že vrátenie by bolo v rozpore s ochranou legitímnej dôvery, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva EÚ, ( 39 ) za okolností konania vo veci samej, keď boli vývozné náhrady vyplatené vopred. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že na zásadu ochrany legitímnej dôvery sa nemožno odvolávať proti jednoznačnému ustanoveniu práva EÚ. ( 40 ) Ustanovenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, nie sú vôbec jednoznačné, ale táto skutočnosť ako taká neznamená, že sa uplatní uvedená zásada. Keďže vnútroštátny súd sa konkrétne neopýtal, či ochrana legitímnej dôvery spoločnosti Vion bráni vráteniu sporných vývozných náhrad, touto otázkou sa nebudem bližšie zaoberať, ale len poviem, že o nej musí v konečnom dôsledku rozhodnúť uvedený súd.

75.

Napokon zastávam názor, že článok 5 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 817/2010 v spojení s článkom 4 ods. 2 písm. b) a článkom 3 ods. 2 sa má vykladať tak, že vývozné náhrady sa nemajú vyplatiť, pokiaľ veterinárny lekár v rámci kontrol, ktoré sa majú vykonať v tretej krajine podľa článku 3 tohto nariadenia, nie je schopný overiť, či je plán cesty uspokojivý, lebo prepravca odovzdal plán prepravy úradnému veterinárnemu lekárovi členského štátu na mieste výstupu z Únie. Všetky vývozné náhrady, ktoré boli vopred vyplatené za túto zásielku, sa preto musia vrátiť v súlade s postupom stanoveným v článku 7 nariadenia č. 817/2010. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti s konečnou platnosťou rozhodol o vrátení.

76.

So zreteľom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré vo veci C‑383/16 položil College van Beroep voor het Bedrijfsleven (Odvolací správny súd pre hospodárske veci, Holandsko), v tom zmysle, že: