1. 

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal hof van beroep te Brussel (Odvolací súd Brusel, Belgicko), súvisí s vykonaním európskeho zatykača v Belgicku, ktorý bol vydaný 17. júla 2014 poľskými orgánmi na pána Dawida Piotrowského, poľského štátneho príslušníka s pobytom v Belgicku, na účely výkonu dvoch trestov odňatia slobody.

2. 

V prejednávanej veci sa od Súdneho dvora konkrétne žiada, aby po prvýkrát poskytol výklad článku 3 bodu 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 2 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( 3 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“). V tomto ustanovení sa stanovuje dôvod na obligatórne nevykonanie európskeho zatykača, ak sa osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, nemôže podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom zatykača.

3. 

V týchto návrhoch vysvetlím, prečo by sa mal článok 3 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že dôvod na obligatórne nevykonanie európskeho zatykača podľa tohto ustanovenia sa neuplatní výlučne z dôvodu, že páchateľ trestného činu, na ktorého bol vydaný tento európsky zatykač, je neplnoletý.

4. 

Ďalej uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 3 bod 3 tohto rámcového rozhodnutia v spojení s článkom 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ( 4 ) treba vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci členský štát môže odmietnuť vydať neplnoletého v prípade, že tomuto neplnoletému nemožno vzhľadom na vek, ktorý mal v čase spáchania trestného činu, uložiť žiadny trest podľa práva tohto štátu. Vykonávajúci členský štát bude naopak musieť vydať neplnoletého vždy, keď je trest hroziaci na základe veku v čase spáchania trestného činu v členskom štáte vydávajúcom zatykač zhodný z hľadiska druhu a veľkosti s trestom, ktorý by hrozil alebo by mohol byť uložený aj vo vykonávajúcom členskom štáte.

5. 

Ak vykonávajúci členský štát odmietne vydať neplnoletého, bude si voči tomuto neplnoletému musieť splniť povinnosti prevzatia starostlivosti v rámci výchovných opatrení, ktoré je povinný uložiť.

6.

Odôvodnenia 5 až 8 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú takto:

…

7.

Podľa článku 1 s názvom „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

8.

V článku 3 uvedeného rámcového rozhodnutia sa uvádzajú dôvody na obligatórne nevykonanie európskeho zatykača. Tento článok stanovuje:

„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:

…

9.

Podľa článku 15 rámcového rozhodnutia 2002/584:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2.   Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

3.   Vydávajúci súdny orgán môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

10.

Článok 3 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 bol do belgického práva prebratý článkom 4 bodom 3 wet betreffende het Europees aanhoudingsbevel (zákon o európskom zatykači) z 19. decembra 2003 (ďalej len „zákon o európskom zatykači“) ( 5 ). V tomto ustanovení sa stanovuje, že vykonanie európskeho zatykača sa odmietne, ak osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, sa podľa belgického práva vzhľadom na svoj vek ešte nemôže považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom daného zatykača.

11.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že veková hranica trestnoprávnej zodpovednosti je v belgickom práve 18 rokov. Voči neplnoletému staršiemu ako 16 rokov však podľa belgického práva možno uplatniť trestnoprávnu zodpovednosť, ak spáchal dopravný priestupok alebo konanie voči mladistvému postúpil sudca pre mladistvých.

12.

Podľa článku 36 § 4 wet betreffende de jeugdbescherming, het ten laste nemen van minderjarigen die een als misdrijf omschreven feit hebben gepleegd en het herstel van de door dit feit veroorzaakte schade (zákon o ochrane mladistvých, starostlivosti o mladistvých, ktorí spáchali čin kvalifikovaný ako trestný čin, a o náhrade škody spôsobenej týmto činom) z 8. apríla 1965 (ďalej len „zákon o ochrane mladistvých“) ( 6 ), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, familie‑ en jeugdrechtbank (Súd pre rodinu a mladistvých, Belgicko) rozhoduje o obžalobe, ktorú podala prokuratúra proti osobám, ktoré sú trestne stíhané za čin kvalifikovaný ako trestný čin spáchaný pred dovŕšením veku 18 rokov.

13.

V článku 57a § 1 tohto zákona sa uvádza, že ak osoba, ktorá je za čin kvalifikovaný ako trestný čin stíhaná na familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých), mala v čase spáchania tohto činu šestnásť alebo viac rokov a familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých) sa domnieva, že opatrovnícke, ochranné alebo výchovné opatrenie nie je vhodné, môže odôvodneným rozhodnutím vrátiť vec prokuratúre a postúpiť vec, aby sa stíhanie viedlo v závislosti od kvalifikácie spáchaného trestného činu buď pred osobitným senátom familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých), alebo pred porotným súdom.

14.

V tomto ustanovení sa stanovuje, že familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých) môže vec postúpiť len vtedy, ak je okrem toho splnená jedna z nasledujúcich podmienok, konkrétne, ak voči dotknutej osobe bolo nariadené jedno či viaceré z opatrení uvedených v článku 37 § 2, § 2a alebo § 2b zákona o ochrane mladistvých alebo ponuka na nápravu, ako sa uvádza v článkoch 37a až 37d tohto zákona, alebo ide o skutok uvedený v článkoch 373, 375, 393 až 397, 400, 401, 417b, 417c a 471 až 475 Trestného zákonníka, alebo o pokus spáchať skutok uvedený v článkoch 393 až 397 tohto zákonníka.

15.

V článku 57a § 1 zákona o ochrane mladistvých sa tiež stanovuje, že odôvodnenie familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých) sa týka osobnosti príslušnej osoby, jej okolia a stupňa jej zrelosti. Tento článok možno použiť aj vtedy, ak príslušná osoba v čase vyhlásenia rozsudku už dovŕšila vek 18 rokov. V takom prípade sa na účely uplatnenia tejto kapitoly považuje za neplnoletého.

16.

Podľa článku 57a § 2 tohto zákona môže familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých), uplatniac tento článok, vec postúpiť až po tom, ako dal vykonať sociálny prieskum a psychologicko‑lekárske vyšetrenie. Cieľ psychologicko‑lekárskeho vyšetrenia spočíva v posúdení situácie podľa osobnosti príslušnej osoby, jej okolia a tiež stupňa jej zrelosti. Ak to prispeje k posúdeniu jej osobnosti, zohľadní sa na tento účel druh, frekvencia a závažnosť činov, z ktorých je osoba obvinená.

17.

Za určitých okolností môže familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých) vec postúpiť aj bez toho, aby dal vykonať sociálny prieskum a/alebo aby mal k dispozícii správu o psychologicko‑lekárskom vyšetrení.

18.

Dňa 17. júla 2014 vydal Sąd Okręgowy w Białymstoku (Okresný súd Bialystok, Poľsko) na základe dvoch právoplatných odsúdení európsky zatykač na pána Piotrowského, poľského štátneho príslušníka.

19.

Uvedený súd rozsudkom z 15. septembra 2011 odsúdil pána Piotrowského na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov za krádež, konkrétne za krádež bicyklov, a rozsudkom z 10. septembra 2012 na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šesť mesiacov za uvedenie nepravdivých informácií o vážnom útoku. Oba uložené tresty sa majú ešte celé odpykať.

20.

Rozhodnutím zo 6. júna 2016 onderzoekrechter van de Nederlandstalige rechtbank van eerste aanleg Brussel (vyšetrujúci sudca Holandskojazyčného súdu prvého stupňa Brusel, Belgicko) nariadil vzatie do väzby pána Piotrowského na účely vykonania európskeho zatykača a jeho vydanie poľským orgánom na základe odsúdenia z 10. septembra 2012. Na druhej strane vyšetrujúci sudca tým istým rozhodnutím rozhodol, že pokiaľ ide o odsúdenie z 15. septembra 2011, európsky zatykač nemožno vykonať z dôvodu, že pán Piotrowski bol v čase spáchania skutkov neplnoletý.

21.

Dňa 7. júna 2016 procureur des Konings (kráľovský prokurátor, Belgicko) podal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok z dôvodu odmietnutia vykonať európsky zatykač na základe odsúdenia, o ktorom sa rozhodlo 15. septembra 2011. Prokurátor vysvetlil, že belgické orgány môžu vydať európsky zatykač na neplnoletého staršieho ako 16 rokov vtedy, keď familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých) postúpil vec v súlade so zákonom o ochrane mladistvých. V tomto prípade uvedený súd konkrétne posúdi situáciu neplnoletého a určí, či možno voči nemu uplatniť trestnoprávnu zodpovednosť a či ho možno trestne stíhať.

22.

Prokurátor sa na druhej strane domnieva, že keď sa má vykonať európsky zatykač vydaný orgánmi iného členského štátu, nie je potrebné uskutočniť takéto konkrétne posúdenie, pričom treba vziať do úvahy výlučne vekové kritérium, čiže určiť, či bol v čase spáchania činov dovŕšený vek šestnásť rokov. Podľa procureur des Konings (prokurátor) totiž od tohto veku existuje možnosť trestnoprávnej zodpovednosti, pričom v rámci právnej úpravy odovzdania alebo vydania nie je relevantné, aké dodatočné podmienky musia byť splnené na to, aby sa podľa belgického práva mohlo začať také trestné stíhanie. V tomto ohľade procureur des Konings (prokurátor) spresňuje, že belgické súdy nie sú oprávnené rozhodovať o trestnom konaní a nemôžu stanoviť ani žiadne podmienky, ktoré vnútroštátne právo zahraničného orgánu, ktorý žiada o odovzdanie alebo vydanie, nepozná.

23.

Vnútroštátny súd hof van beroep te Brussel (Odvolací súd Brusel) má v skutočnosti so zreteľom na dva navzájom si protirečiace judikáty rozhodnúť, či je v rámci vykonania európskeho zatykača možné odovzdanie šesťnásťročného mladistvého.

24.

Rozsudkom zo 6. februára 2013 ( 7 ) totiž frankofónna sekcia druhého senátu Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko) v podstate rozhodla, že keďže sa odovzdávanie neuplatňuje v prípade osoby, ktorá je trestne stíhaná orgánmi iného štátu, neuplatňuje sa ani v rámci vykonania európskeho zatykača vydaného na mladistvého.

25.

Rozsudkom z 11. júna 2013 ( 8 ) však Hof van Cassatie (Kasačný súd) v pléne v podstate rozhodol, že obsahom zásady vzájomného uznávania, na ktorej je založený európsky zatykač, je, že súdy vykonávajúceho členského štátu nemajú právomoc na rozhodovanie o trestnom konaní. To teda vylučuje akékoľvek predbežné posúdenie otázky, či je opatrenie v oblasti starostlivosti, ochrany alebo výchovy, ktoré súvisí s vydaním rozhodnutia o odovzdaní veci familie‑ en jeugdrechtbank tribunal de la jeunesse (Súd pre rodinu a mladistvých) vhodné, alebo nie. V dôsledku toho odovzdanie osoby, ktorá mala v čase spáchania trestného činu – v danom prípade vraždy – aspoň 16 rokov, nezávisí od rozhodnutia o postúpení, a teda voči tejto osobe možno v zmysle článku 4 ods. 3 zákona o európskom zatykači uplatňovať trestnoprávnu zodpovednosť.

26.

Vzhľadom na túto právnu neistotu týkajúcu sa judikatúry sa vnútroštátny súd rozhodol obrátiť na Súdny dvor.

27.

Keďže hof van Beroep te Brussel (Odvolací súd Brusel) má pochybnosti o tom, ako sa má vykladať rámcové rozhodnutie 2002/584, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28.

Najprv treba uviesť, že podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že dôvod na obligatórne nevykonanie európskeho zatykača stanovený v článku 3 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa neuplatňuje výlučne z dôvodu, že páchateľ trestného činu, na ktorého bol tento zatykač vydaný, je neplnoletý.

29.

Z prípravných prác vykonaných na účely prijatia tejto rámcovej smernice vyplýva, že normotvorca Únie zohľadnil situáciu neplnoletých osôb konkrétne tak, že v priebehu legislatívneho postupu vložil do smernice pozmeňujúci a doplňujúci návrh, podľa ktorého členský štát nemusí vydať neplnoletého, na ktorého bol vydaný európsky zatykač, v prípade, že ho podľa práva vykonávajúceho členského štátu nemožno vzhľadom na jeho vek považovať za trestnoprávne zodpovedného. Európsky parlament, ktorý je pôvodcom tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, ho odôvodnil konkrétne slovami, že „ak sa požadovaná osoba vo vykonávajúcom členskom štáte považuje za neplnoletú osobu, tento členský štát musí mať možnosť odmietnuť vykonať zatykač“ ( 9 ).

30.

Uvedený dôvod na nevykonanie zatykača, ktorý bol pôvodne fakultatívny, sa stal jedným z dôvodov na jeho obligatórne nevykonanie, v súčasnosti uvedeným v článku 3 bode 3 rámcového rozhodnutia.

31.

Poznamenávam, že vek pre trestnoprávnu zodpovednosť si netreba zamieňať s dosiahnutím veku plnej trestnoprávnej zodpovednosti, čo sú dva úplne odlišné pojmy. Mladistvých možno považovať za trestnoprávne zodpovedných za trestné činy, ktoré spáchajú. Plná trestnoprávna zodpovednosť je zasa pojem, ktorý definuje vek, odkedy osoby podliehajú všeobecnej úprave trestnoprávnej zodpovednosti.

32.

Je teda zrejmé, keď normotvorca Únie v uvedenom ustanovení spresnil, že súdny orgán vykonávajúceho členského štátu odmietne odovzdať orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač osobu, ktorá „sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú“ za činy, ktoré spáchala, mal na mysli nie osoby, ktoré ešte nedosiahli vek plnej trestnoprávnej zodpovednosti [mladistvých], ale maloletých, ktorých podľa práva vykonávajúceho členského štátu nemožno považovať za trestnoprávne zodpovedných.

33.

Preto sa domnievam, že článok 3 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 treba vykladať v tom zmysle, že dôvod na obligatórne nevykonanie európskeho zatykača podľa tohto ustanovenia sa neuplatní výlučne z dôvodu, že páchateľ trestného činu, na ktorého bol vydaný zatykač, je neplnoletý.

34.

Teraz treba určiť, ako v podstate žiada vnútroštátny súd, či pojem „trestnoprávne zodpovedný“ v zmysle tohto ustanovenia umožňuje vykonávajúcemu členskému štátu, aby pri odovzdaní neplnoletého členskému štátu vydávajúcemu zatykač, preskúmal situáciu tohto neplnoletého a určil, či sú na to, aby sa mohol považovať za trestnoprávne zodpovedného, splnené všetky požiadavky.

35.

Položené prejudiciálne otázky sa týkajú trestného práva uplatňovaného v prípade mladistvých. Odpovedať na ne je teda možné len so zreteľom na osobitné vlastnosti tohto práva, ktoré na jednej strane uplatňuje klasické mechanizmy trestnoprávnej zodpovednosti, avšak na druhej strane do týchto mechanizmov zaviedlo pravidlá, ktoré podstatným spôsobom menia ich fungovanie a prístup k nim.

36.

Pokiaľ ide najprv o klasické pravidlá mechanizmu zodpovednosti v trestných veciach, treba pripomenúť, že na to, aby páchateľ mohol byť uznaný za trestnoprávne zodpovedného za majetkový čin, ktorý definovalo právo platné v mieste, kde bol čin spáchaný, ako trestný čin, musí spĺňať tieto podmienky:

37.

Tieto podmienky (uvedomovanie si, rozpoznanie protiprávnosti a úmysel) sa posudzujú konkrétne v každom jednotlivom prípade, pričom takéto posúdenie je pri dodržaní pravidiel spravodlivého procesu úlohou vyšetrovacích justičných orgánov a justičných orgánov rozhodujúcich vo veci. V danom prípade sú to orgány členského štátu vydávajúceho zatykač.

38.

Pokiaľ ide ďalej o podstatné osobitosti zavedené právnou úpravou mladistvých osôb, treba uviesť, v čom predovšetkým spočívajú.

39.

Z hľadiska všeobecných ustanovení, ktoré upravujú pojem trestnoprávna zodpovednosť, je zrejmé, že ich presadzovanie je spojené s ťažkosťami, ktoré sú tým väčšie, čím mladší je neplnoletý páchateľ. Na riešenie týchto ťažkostí majú niektoré členské štáty prístup in concreto, ktorý som práve opísal v bodoch 36 a 37 týchto návrhov, iné členské štáty zaviedli systém, ktorý vylučuje akúkoľvek trestnoprávnu zodpovednosť pod zákonom stanovenú vekovú hranicu.

40.

Z hľadiska uplatniteľného postihu ďalej vychádza najavo podstatný rozdiel v porovnaní s právom uplatňovaným v prípade plnoletých páchateľov, ktorý v skutočnosti spočíva v zavedení rozdielu medzi zodpovednosťou a trestnosťou. Mladistvý páchateľ môže byť uznaný za trestnoprávne zodpovedného, ale vzhľadom na jeho vek zákon zakáže, aby mu mohol byť uložený trest.

41.

Toto riešenie, ktoré sa môže javiť ako zvláštne, ba až komplikované, je v skutočnosti konkrétnym opatrením, ktorým sa vykonáva jedna zo základných zásad, z ktorých vychádza právna úprava mladistvých, čiže zásada prednosti výchovy.

42.

Objavenie sa tejto zásady je dôsledkom historického vývoja tohto odvetvia trestného práva, ktorý sa po skončení 2. svetovej vojny ešte zrýchlil, a to najmä pod vplyvom tzv. teórií sociálnej ochrany, ktoré kladú dôraz na prevenciu, výchovu a opätovné začlenenie do spoločnosti.

43.

Osobitosť trestného práva mladistvých v súčasnosti vyzdvihujú početné medzinárodné nástroje, na ktorých členské štáty spolupracovali a ku ktorým pristúpili. Z týchto nástrojov môžem uviesť Dohovor o právach dieťaťa ( 10 ), ako aj Štandardné minimálne pravidlá OSN pre správu justície pre mladistvých (Pekingské pravidlá) ( 11 ).

44.

Únia túto osobitosť už začlenila, pričom dozerá, aby bola začlenená do všetkých politík Únie. V Programe Európskej únie v oblasti práv dieťaťa ( 12 ) Komisia vysvetľuje, že „[v rámci tohto programu] patrí prispôsobenie súdnictva deťom ku kľúčovým prvkom činnosti“, a spresňuje, že „umiestnenie detí do nápravných zariadení by sa malo použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie“ ( 13 ). V smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní ( 14 ), sa osobitne zdôrazňuje potreba zohľadniť túto osobitosť trestného práva mladistvých osôb v práve Únie.

45.

Rovnakú potrebu zdôraznila Rada Európy v správe „Prispôsobenie trestného súdnictva mladistvých osôb deťom: od rétoriky k realite“ ( 15 ). V tejto správe sa Rada Európy vyjadrila ešte konkrétnejšie a vyzýva členské štáty, aby predovšetkým stanovili minimálnu vekovú hranicu trestnoprávnej zodpovednosti na aspoň štrnásť rokov a stanovili rad riešení prispôsobených najmladším páchateľom trestných činov s cieľom nahradiť tradičné trestné stíhanie a zabezpečiť, aby umiestnenie mladistvých do nápravných zariadení bolo len krajným riešením na čo najkratšie obdobie, napríklad prostredníctvom vypracovania alternatívnych opatrení a postihov nezahŕňajúcich pozbavenie osobnej slobody, a to namiesto krátkodobej väzby a uväznenia po procese, ako sú výstraha alebo napomenutie, výchovné opatrenia, peňažité opatrenia, opatrenia dohľadu, vzdelávacie programy atď. Všetky odporúčania v podstate zahŕňajú pravidlá obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa ( 16 ) a Pekingských pravidlách ( 17 ).

46.

Z uvedeného vyplýva, že v trestnoprávnych veciach mladistvých má trest iba podporný charakter a prednosť musia mať výchovné opatrenia. Preto sa hovorí o „prednosti výchovy“.

47.

Táto osobitosť je tak podstatná, že podľa môjho názoru súvisí s pojmom základných práv. Potvrdenie tejto skutočnosti nachádzam v článku 24 ods. 2 Charty, v ktorom sa stanovuje, že „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.

48.

Mimochodom práve najlepšie záujmy dieťaťa odôvodňujú a vyžadujú úpravu tradičnej schémy trestnoprávnych riešení podľa toho, čo treba zohľadniť v rámci záujmu dieťaťa vzhľadom na jeho vek a cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, čiže aby trest uložený súdom umožnil v maximálnej miere zabezpečiť jeho opätovné začlenenie a výchovu.

49.

Pokiaľ ide o ľudskú bytosť, ktorej osobnosť sa vzhľadom na jej vek ešte len utvára, zohľadnenie najlepších záujmov dieťaťa, ktoré sa ostatne spájajú so záujmami celej spoločnosti, odôvodňuje prijatie osobitných opatrení tak z hľadiska vyšetrovacích postupov, ako aj z hľadiska konaní vo veciach, a tiež rôznorodosť škály uplatniteľných riešení tak, aby v situáciách, keď to právne predpisy umožňujú, mohlo byť nariadené výchovné opatrenie ako trestnoprávny postih.

50.

Právne predpisy ho totiž môžu zakázať z dôvodu, že pod určitú vekovú hranicu je samotný pojem trestnoprávny postih nevhodný, pričom opatrenie voči mladistvému môže byť prípustné, len ak bolo prijaté v čisto výchovnom rámci a nepredstavuje trestné a súčasne výchovné opatrenie, čo by mohlo narušiť jeho zmysel, ohroziť účasť mladistvého na tomto opatrení, a teda aj jeho účinnosť.

51.

So zreteľom na zásady, ktoré som pripomenul vyššie v texte, treba podľa môjho názoru pripustiť, že akýkoľvek systém, ktorý nerobí žiadny rozdiel medzi trestami ukladanými plnoletým páchateľom a trestami ukladanými mladistvým páchateľom, v skutočnosti predstavuje porušenie základných práv dotknutého mladistvého, pričom individualizácia trestu – nevyhnutného predpokladu uplatnenia zásady prednosti výchovy – je tým znemožnená, lebo voľné posúdenie sudcom je v takom prípade znemožnené samotným právom.

52.

Z komparatívneho práva v skutočnosti vyplýva, že prinajmenšom v práve členských štátov Únie tieto štáty zaviedli systém, ktorý súdom umožňuje zabezpečiť túto individualizáciu dvoma navzájom sa doplňujúcimi prístupmi. Predovšetkým rôznorodosťou trestov, ktoré môže súd uložiť, a potom stanovením možnosti, aby tresty približujúce sa klasickým trestom odňatia slobody alebo peňažitým trestom mohli byť uložené len od určitých vekových kategórií.

53.

Po určitú vekovú hranicu tak nemožno uložiť žiadny trest. Za trestné činy spáchané v bezprostredne vyššej vekovej kategórii môže uložený trest spočívať len vo výchovnom opatrení. Pri nasledujúcej vekovej kategórii sa obvykle hroziace tresty, ktoré sa však vzhľadom na zásadu prednosti výchovy považujú za podporné, v každom prípade musia znížiť a podľa zásady ich uplatnenia na konkrétny prípad musia byť osobitne odôvodnené. Mladistvý páchateľ sa približuje k postaveniu trestnosti postupne, v na seba nadväzujúcich etapách.

54.

V rámci tohto prístupu sa teda ocitáme v oblasti, v ktorej sa odkaz na vek stáva jednotným pre všetky členské štáty. Na jednej strane ponecháva každému členskému štátu slobodnú voľbu spôsobu, akým chce tento štát určovať trestnoprávnu zodpovednosť mladistvých, avšak ukladá povinnosť uznať spôsoby prijaté ostatnými členskými štátmi, a na druhej strane prostredníctvom odkazu na hroziaci alebo ukladaný trest umožňuje stanoviť objektívne kritérium zhody, na základe ktorého sa rozhodne o prijatí alebo odmietnutí vydania osoby.

55.

Z toho vyplýva, že článok 3 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 by sa mal vykladať práve v tomto zmysle. Odkaz na vek v tomto článku sa vzťahuje na vekovú hranicu, od ktorej sa mladistvému môže uložiť trest. Nemožno totiž súhlasiť s tým, aby určité členské štáty z dôvodu, že ich vnútroštátne právo prijalo techniku posudzovania jednotlivých prípadov trestnoprávnej zodpovednosti mladistvých na základe preskúmania in concreto, či sú súbežne splnené všetky tri kritériá stanovené v bodoch 36 a 37 týchto návrhov, mohli vykonávať takéto posúdenie ako vykonávajúci členský štát. To by v skutočnosti viedlo k obnove systému národného vyhosťovania, ktorý by vyžadoval, aby si vykonávajúci členský štát vyžiadal celý spis týkajúci sa stíhania alebo odsúdenia a preveril si, či sa vo svojej celistvosti vyznačuje zhodou so spisom jeho vnútroštátneho konania.

56.

Takýto prípad by bol v rozpore so zásadou vzájomného uznávania. Na základe vzájomného uznávania je vykonávajúci členský štát povinný prijať posúdenie členského štátu vydávajúceho zatykač týkajúce sa viny – možnej v prípade stíhania alebo dokázanej v prípade odsúdenia vo vydávajúcom členskom štáte. Dotknuté rámcové rozhodnutie je pritom založené na zásade vzájomného uznávania. ( 18 ) Nemožno ho teda vykladať v zmysle, ktorý by viedol k odmietnutiu tejto zásady.

57.

Na druhej strane zostáva otázne predovšetkým to, či mladistvému možno vzhľadom na jeho vek uložiť trest. Túto základnú otázku vyvoláva článok 3 bod 3 uvedeného rámcového rozhodnutia, ktorý v prípade zápornej odpovede bude automaticky predstavovať dôvod na odmietnutie vydať mladistvého. Toto ustanovenie zabezpečuje absolútne dodržiavanie zásadného právneho ponímania práva mladistvých zo strany všetkých členských štátov. Tým zachováva základné práva, ktoré vyplývajú najmä z článku 24 ods. 2 Charty.

58.

Pre úplnosť treba dodať, že povaha trestnoprávnej úpravy mladistvých, ktorá je v zásade zameraná na prioritu výchovy, spôsobuje, že rozhodnutie o odmietnutí odovzdania osoby na základe článku 3 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 by svojou povahou nemalo automaticky viesť k prepusteniu mladistvého. Z toho v súlade so zohľadnením najvyšších záujmov dieťaťa naopak vyplýva povinnosť prevziať oňho starostlivosť iným spôsobom, t. j. spôsobom spočívajúcim v uložení výchovných opatrení. Uloženie takýchto opatrení je spôsob starostlivosti o mladistvého a jeho ochrany so zreteľom na jeho najvyššie záujmy vždy, keď sú ohrozené jeho zdravie, bezpečnosť a morálka.

59.

Otázka vydania v tomto prípade vzniká preto, lebo ide o trestný čin spáchaný v členskom štáte vydávajúcom zatykač, teda o trestný čin, v prípade ktorého trestnoprávna zodpovednosť nemôže bez ohľadu na vymedzenie tohto pojmu zaniknúť. Preto nemožno usudzovať, že dokonanie zakázaného činu určitej závažnosti, keďže spĺňa kritériá umožňujúce vydanie európskeho zatykača, sa považuje za bežnú normu správania. Vykonávajúci členský štát má v danom prípade teda povinnosť prevzatia starostlivosti, opäť na základe základných práv dieťaťa. Pripomeňme si však, že ide o odmietnutie odovzdania, pretože mladistvý je vo vykonávajúcom členskom štáte príliš mladý na výkon trestu, aj keby tento trest spočíval vo výchovnom opatrení. Povinnosť tohto štátu prevziať starostlivosť o neho je teda o to naliehavejšia.

60.

Takýto výklad založený na doplnkovosti rôznych aspektov trestnoprávnej úpravy mladistvých podľa môjho názoru svojou povahou rešpektuje základ osobitných ustanovení trestnoprávnej úpravy mladistvých, ktorá je v prvom rade vyjadrením základnej solidarity medzi generáciami a ľuďmi. Som hlboko presvedčený, že uplatňovanie pravidiel, ktoré umožňujú budovanie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, nemožno vykladať v zmysle, ktorý by bol v rozpore s týmto ideálom, ale naopak v zmysle, ktorý by ho podporil.

61.

Pokiaľ ide o prejednávaný prípad, žiadosť o vydanie sa vzťahuje na neplnoletého, ktorého potrestanie nie je v belgickom práve vylúčené. Bolo by však potrebné, aby orgány vykonávajúceho členského štátu preskúmali osobnosť neplnoletého, jeho trestnú minulosť a príčetnosť či nepríčetnosť v čase spáchania trestného činu. Tieto otázky, a najmä otázka, aký postih možno uložiť neplnoletému vzhľadom na jeho osobnosť a vek, vzniká aj v členskom štáte vydávajúcom zatykač. Odpoveď na uvedené otázky je teda vecou posúdenia, ktoré prináleží iba súdu tohto členského štátu. Odmietnuť toto riešenie by z iného hľadiska znamenalo odmietnuť zásadu vzájomnej dôvery.

62.

Zo všetkých uvedených dôvodov sa teda domnievam, že článok 3 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 24 ods. 2 Charty treba vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci členský štát môže odmietnuť vydať neplnoletého vtedy, keď tomuto neplnoletému nemožno vzhľadom na vek, ktorý mal v čase spáchania trestného činu, uložiť žiadny trest podľa práva tohto štátu. Naopak, vykonávajúci členský štát bude povinný vydať neplnoletého vždy, keď je trest hroziaci na základe veku v čase spáchania trestného činu v členskom štáte vydávajúcom zatykač zhodný z hľadiska druhu a veľkosti s trestom, ktorý by hrozil alebo by mohol byť uložený aj vo vykonávajúcom členskom štáte.

63.

Ak vykonávajúci členský štát odmietne vydať neplnoletého, bude si voči nemu musieť splniť povinnosti prevzatia starostlivosti v rámci výchovných opatrení, ktoré je povinný uložiť.

64.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil hof van beroep te Brussel (Odvolací súd Brusel, Belgicko), takto: