1.

Rozhodnutím zo 14. júna 2016, doručeným Súdnemu dvoru 16. júna 2016, Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) zaslal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článku 22 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I“) ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Hanssen Beleggingen B.V. a pani Tanjou Prastovou‑Knippingovou vo veci ochrannej známky Beneluxu, ktorej je pani Tanja Prastová‑Knippingová formálnou majiteľkou.

3.

Vnútroštátny súd chce zistiť, či vec, v ktorej rozhoduje, spadá pod pravidlo výlučnej právomoci stanovené v článku 22 bode 4 nariadenia Brusel I pri konaniach „týkajúcich sa registrácie alebo platnosti ochranných známok“, čo by znamenalo, že nemecké súdy vrátane vnútroštátneho súdu nemajú právomoc v nej rozhodnúť. Ak by naopak táto vec pod uvedené pravidlo výlučnej právomoci nespadala, nemecké súdy by na základe pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia mali právomoc v predmetnej veci rozhodnúť.

4.

V ďalšej časti môjho zhrnutia prípadu uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že žaloba, akou je žaloba podaná na vnútroštátny súd proti formálnej majiteľke ochrannej známky, ktorou sa od nej žiada, aby vo vzťahu k príslušnému orgánu vyhlásila, že pokiaľ ide o príslušnú ochrannú známku, nie je oprávnenou osobou a vzdáva sa zápisu ako majiteľka ochrannej známky, nespadá pod pravidlo výlučnej právomoci stanovené v článku 22 bode 4 nariadenia Brusel I.

5.

Podľa pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 2 ods. 1 nariadenia Brusel I: „Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu“.

6.

Článok 22 bod 4 prvý odsek uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v jeho kapitole II oddiele 6 nazvanom „Výlučná právomoc“, stanovuje, že výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko „v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných práv, ktoré sa musia registrovať alebo u ktorých sa musí žiadať o ochranu“, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli alebo podľa právneho nástroja spoločenstva alebo medzinárodného dohovoru sa za poskytnuté považujú.

7.

Spor vo veci samej sa týka práv k ochrannej známke Beneluxu. Pani Prastová‑Knippingová, žalovaná v spore vo veci samej, má bydlisko v Hamminkelne (Nemecko). Ako majiteľka nižšie vyobrazenej obrazovej známky č. 361604 je zapísaná na Office Benelux de la propriété intellectuelle (OBPI) (Úrad pre ochranné známky Beneluxu).

8.

Prihláška tejto ochrannej známky bola podaná 7. septembra 1979 v prospech podniku Helmuta Knippinga. Dňa 14. novembra 2003 bola sporná ochranná známka na OBPI prepísaná na pani Prastovú‑Knippingovú na základe predloženého osvedčenia o dedičstve, v ktorom bola uvedená ako jediná dedička pána Knippinga.

9.

Hanssen Beleggingen BV (ďalej len „Hanssen Beleggingen“), žalobkyňa v spore vo veci samej, je spoločnosť so sídlom v Holandsku.

10.

Žaloba spoločnosti Hanssen Beleggingen, ktorou sa žiada, aby pani Prastová‑Knippingová vo vzťahu k OBPI vyhlásila, že pokiaľ ide o spornú ochrannú známku, nemá práva na túto ochrannú známku a vzdáva sa svojho zápisu ako majiteľa ochrannej známky. Na odôvodnenie svojej žaloby Hanssen Beleggingen uvádza, že v dôsledku reťazca prevodov žalovanej ochrannej známky sa stala skutočnou majiteľkou práv k uvedenej ochrannej známke. Preto má vo vzťahu k žalovanej pani Prastovej‑Knippingovej zákonný nárok požadovať od nej podanie príslušných vyhlásení voči OBPI.

11.

Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) žalobu zamietol rozsudkom z 24. júna 2015 s odôvodnením, že podľa právnej úpravy bezdôvodného obohatenia nemá Hanssen Beleggingen nárok voči pani Prastovej‑Knippingovej, pretože pani Prastová‑Knippingová nie je ako formálna majiteľka vo vzťahu k žalovanej ochrannej známke neoprávnene zapísaná v Registri ochranných známok Beneluxu. Uvedený súd dospel k záveru, že žalovaná známka bola v čase smrti pána Knippinga súčasťou jeho majetku, a preto formou univerzálnej právnej sukcesie prešla na pani Prastovú‑Knippingovú ako na jedinú dedičku. O medzinárodnej právomoci nemeckých súdov, ku ktorej pani Prastová‑Knippingová nemala námietky, uvedený súd nerozhodoval.

12.

Hanssen Beleggingen sa proti tomuto rozsudku odvolala na Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf). Tento súd vyjadril pochybnosti o medzinárodnej právomoci nemeckých súdov. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto právomoc by mohla vychádzať z článku 2 ods. 1 nariadenia Brusel I vzhľadom na to, že pani Prastová‑Knippingová má bydlisko v Nemecku. Domnienke medzinárodnej právomoci nemeckých súdov by však mohla brániť výlučná medzinárodná právomoc holandských súdov podľa článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I.

13.

Uvedený súd okrem toho spresnil, že v súlade s článkom 66 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 sa na prejednávaný spor vo veci samej ratione temporis uplatní nariadenie Brusel I, lebo tento spor sa začal pred 10. januárom 2015.

14.

Za týchto okolností Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie vo veci a podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:

„Vzťahuje sa pojem konanie v zmysle článku 22 bod 4 nariadenia [Brusel I], ktorý sa týka ‚registrácie alebo platnosti ochranných známok…‘, aj na žalobu proti formálnej majiteľke ochrannej známky Beneluxu zapísanej v registri ochranných známok Beneluxu, ktorou sa žiada vyhlásenie voči [OBPI], že pokiaľ ide o príslušnú ochrannú známku, žalovaná nemá práva k dotknutej ochrannej známke a vzdáva sa zápisu ako majiteľka ochrannej známky?“

15.

Písomné pripomienky predložili pani Prastová‑Knippingová a Európska komisia. Vo veci sa nekonalo pojednávanie.

16.

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či žaloba podaná v spore vo veci samej proti formálnej majiteľke ochrannej známky Beneluxu zapísanej v registri ochranných známok Beneluxu, ktorou sa od nej žiada, aby vo vzťahu k [OBPI] vyhlásila, že pokiaľ ide o príslušnú ochrannú známku, nemá práva k tejto ochrannej známke a vzdáva sa zápisu ako majiteľka ochrannej známky, patrí do pôsobnosti článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I.

17.

Pani Prastová‑Knippingová a Komisia sa domnievajú, že na túto otázku treba odpovedať záporne. S týmto ich stanoviskom súhlasím z nasledujúcich dôvodov.

18.

Súdny dvor mal už príležitosť vyjadriť sa k pôsobnosti pravidla výlučnej právomoci stanovenému v článku 22 bode 4 nariadenia Brusel I, predovšetkým v rozsudku Duijnstee ( 3 ). Jedna z otázok, ktorými sa Súdny dvor v tomto rozsudku zaoberal, sa týkala výkladu pojmu „konanie týkajúce sa registrácie alebo platnosti patentov“ v zmysle článku 16 ods. 4 Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 4 ). Domnievam sa, že uvedený rozsudok týkajúci sa sporu, ktorý je analogický sporu vo veci samej, ktorý je predmetom tohto konania, má v súvislosti s týmto konaním rozhodujúci význam. Zdôrazňujem, že Súdny dvor v podstate potvrdil závery z uvedeného rozsudku aj v rozsudku GAT ( 5 ).

19.

Vec Duijnstee sa týkala žaloby pána Duijnsteeho, správcu konkurznej podstaty spoločnosti Schroefboutenfabriek BV, proti bývalému riaditeľovi tejto spoločnosti pánovi Goderbauerovi, na uloženie povinnosti pánovi Goderbauerovi previesť na spoločnosť v konkurze podané patentové prihlášky a patenty vydané v dvadsiatich dvoch krajinách za vynález, ktorý vynašiel pán Goderbauer v čase, keď bol v tejto spoločnosti zamestnaný. ( 6 )

20.

Súdny dvor dospel k záveru, že tento pojem je autonómny pojem, ktorý sa má jednotne uplatňovať vo všetkých zmluvných štátoch. ( 7 )

21.

Pri výklade tohto pojmu Súdny dvor zdôraznil, že priznanie výlučnej právomoci v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov súdom zmluvných štátov, v ktorých bolo požiadané o registráciu alebo udelenie ochrany alebo kde sa registrácia alebo udelenie ochrany vykonali, je odôvodnené tým, že tieto súdy sú v najlepšej pozícii na to, aby rozhodli o prípadoch, v ktorých sa samotné konanie týka platnosti patentu alebo toho, či bola vykonaná registrácia alebo udelená ochrana. ( 8 )

22.

Súdny dvor preto rozhodol, že pôsobnosť tohto pravidla výlučnej právomoci vykladaného z hľadiska vyššie uvedeného cieľa blízkosti reštriktívne sa obmedzuje len na konania, ktoré sa týkajú platnosti, existencie alebo zániku patentu a konania, v ktorých sa účastník domáha práva prednosti vyplývajúceho zo skoršej prihlášky. ( 9 )

23.

V rámci tohto odôvodnenia Súdny dvor konštatoval, že právny spor prejednávaný pred vnútroštátnym súdom nepatrí do takto vymedzenej pôsobnosti článku 16 ods. 4 Bruselského dohovoru, lebo sa netýka platnosti alebo zápisu sporných patentov, ale len toho, či je majiteľom patentových práv pán Goderbauer, alebo spoločnosť Schroefboutenfabriek BV v konkurze, čo treba určiť na základe právnych vzťahov, ktoré existovali medzi dotknutými osobami. ( 10 )

24.

Takéto odôvodnenie sa podľa môjho názoru v celom rozsahu uplatní na prejednávanú vec z nasledujúcich dôvodov.

25.

Po prvé Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že vzhľadom na rovnocennosť uvedených dvoch ustanovení treba zabezpečiť kontinuitu vo výklade článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I a článku 16 bodu 4 Bruselského dohovoru v súlade s odôvodnením 19 tohto nariadenia. ( 11 ) Článok 22 bod 4 uvedeného nariadenia má totiž rovnakú systematiku ako článok 16 bod 4 Bruselského dohovoru a navyše sú tieto ustanovenia formulované takmer rovnako. ( 12 ) Podľa ustálenej judikatúry pritom výklad ustanovení Bruselského dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia nariadenia Brusel I, pokiaľ možno považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za rovnocenné. ( 13 )

26.

Po druhé nevidím žiaden dôvod, prečo by sa kritérium stanovené Súdnym dvorom v súvislosti s patentmi v rozsudku Duijnstee ( 14 ) nemalo rozšíriť na spory týkajúce sa ochranných známok. Na jednej strane sa totiž v znení článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I nijako nerozlišuje medzi spormi týkajúcimi sa patentov a spormi týkajúcimi sa ochranných známok. Na druhej strane pojmy platnosť, existencia a zánik patentu, a konania, v ktorých sa účastník domáha práva prednosti vyplývajúceho zo skoršej prihlášky, sú relevantné tiež v súvislosti s ochrannými známkami.

27.

Po tretie by som rád zdôraznil, že na základe kritéria stanoveného Súdnym dvorom v rozsudku Duijnstee ( 15 ) sa spor vo veci samej, ktorý je predmetom tohto konania, netýka platnosti, existencie a zániku patentu, a konania, v ktorom sa účastník domáha práva prednosti vyplývajúceho zo skoršej prihlášky. Tento spor sa týka len otázky, či je majiteľom žalovanej ochrannej známky pani Prastová‑Knippingová alebo Hanssen Beleggingen, čo treba určiť na základe právnych vzťahov, ktoré existovali medzi dotknutými osobami, rovnako ako vo veci Duijnstee, v spore vo veci samej. Inými slovami a ako správne zdôraznila Komisia, tento spor sa netýka samotnej ochrannej známky, ale určenia majiteľa, teda otázky, ktorá nie je predmetom konaní týkajúcich sa registrácie a platnosti uvedenej ochrannej známky v zmysle článku 22 bodu 4 nariadenia I.

28.

V tejto súvislosti okolnosť, že cieľom žaloby spoločnosti Hanssen Beleggingen je predovšetkým dosiahnuť, aby sa pani Prastová‑Knippingová ako majiteľka žalovanej známky vzdala jej zápisu, automaticky neznamená, že konanie vo veci samej spadá pod pojem konanie „týkajúce sa registrácie alebo platnosti ochranných známok“ v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Príslušný žalobný návrh je totiž vedľajším návrhom k hlavnému návrhu na určenie, že žalovaná ochranná známka nie je vo vlastníctve pani Prastovej‑Knippingovej z dôvodu súkromnoprávnych zmlúv, ktoré ustanovili prevod tejto ochrannej známky v prospech spoločnosti Hanssen Beleggingen. ( 16 ) Ako som vysvetlil v predchádzajúcom bode, taký spor sa netýka platnosti, existencie a zániku patentu, a nie je predmetom konania, v ktorom sa účastník domáha práva prednosti vyplývajúceho zo skoršej prihlášky.

29.

Po štvrté dodávam, že ako uviedli pani Prastová‑Knippingová a Komisia, cieľ blízkosti sledovaný daným ustanovením nebráni tomu, aby sa na spor vo veci samej nevzťahovalo pravidlo určenia výlučnej právomoci stanovené v uvedenom ustanovení. ( 17 ) Typ argumentov skúmaných vo veci samej, ktoré sa týkajú najmä existencie bezdôvodného obohatenia a rozsahu zmlúv medzi súkromnými osobami, ( 18 ) nesúvisí s otázkou platnosti alebo zápisu žalovanej ochrannej známky. Súdy štátu, na ktorého území sa vykonala registrácia ochrannej známky, nie sú v najlepšej pozícii na to, aby rozhodli o takýchto tvrdeniach.

30.

Z uvedeného vyvodzujem, že na spor vo veci samej sa nevzťahuje pravidlo určenia výlučnej právomoci stanovené v článku 22 bode 4 nariadenia Brusel I. V dôsledku toho majú nemecké súdy, vrátane vnútroštátneho súdu, ako súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko pani Prastová‑Knippingová, žalovaná v spore vo veci samej, medzinárodnú právomoc v tejto veci konať podľa pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia.

31.

V tejto súvislosti spresňujem, že skutočnosť, že predmetný spor môže prípadne patriť do pôsobnosti článku 5 bodu 3 uvedeného nariadenia z dôvodu, že žaloba spoločnosti Hanssen Beleggingen je predovšetkým založená na existencii bezdôvodného obohatenia, nemá vplyv na právomoc nemeckých súdov podľa článku 2 ods. 1 toho istého nariadenia. Prvé z týchto ustanovení totiž ustanovuje dodatočnú, a nie výlučnú právomoc vo vzťahu k právomoci stanovenej druhým ustanovením.

32.

Subsidiárne, ak by Súdny dvor musel rozhodnúť, že spor vo veci samej patrí do pôsobnosti článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I, iba súdy členského štátu, na ktorého území sa vykonala registrácia ochrannej známky, by mali právomoc rozhodnúť vo veci. Toto ustanovenie totiž stanovuje výlučnú právomoc, čo má za následok vylúčenie uplatniteľnosti pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia.

33.

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom by uplatnenie článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I znamenalo, že nemecké súdy nemajú právomoc rozhodnúť spor vo veci samej. ( 19 )

34.

V tejto súvislosti by som chcel poukázať na dosah rozsudku Brite Strike Technologies ( 20 ). Je pravda, že Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že článok 71 nariadenia Brusel I s prihliadnutím na článok 350 ZFEÚ nebráni tomu, aby sa pravidlo právomoci súdov pri sporoch týkajúcich sa ochranných známok a vzorov Beneluxu, uvedené v článku 4.6 Dohovoru štátov Beneluxu v oblasti duševného vlastníctva (ochranné známky a vzory) ( 21 ) (ďalej len „dohovor Benelux“), uplatňovalo na tieto spory.

35.

Uvedená judikatúra je však podľa môjho názoru irelevantná v prípade, keď sa má určiť medzinárodná právomoc nemeckých súdov, čo je otázka, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, vzhľadom na to, že Spolková republika Nemecko nie je zmluvnou stranou dohovoru Benelux. Podľa mňa si možno len ťažko predstaviť, že by dohovor, ktorého zmluvnou stranou nie je Spolková republika Nemecko, mohol mať vo vzťahu k nemeckým súdom záväzné účinky. Zdôrazňujem, že rozsudok Brite Strike Technologies ( 22 ) sa na rozdiel od tejto veci týkal sporu predloženého holandskému súdu.

36.

Takýto výklad potvrdzuje v prípade potreby aj znenie článku 71 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel I, ktoré sa podľa jeho vlastnej formulácie vzťahuje na „súd členského štátu, ktorý je signatárom dohovoru o osobitnej veci“ ( 23 ).

37.

V dôsledku toho, ak by Súdny dvor rozhodol, že spor vo veci samej patrí do pôsobnosti článku 22 bodu 4 nariadenia Brusel I, vnútroštátny súd by bol podľa článku 25 tohto nariadenia povinný ex offo vyhlásiť, že nemá právomoc konať. Súd členského štátu Beneluxu by teda na účely preskúmania svojej právomoci mohol prihliadnuť na článok 4.6 dohovoru Benelux na základe rozsudku Brite Strike Technologies ( 24 ) len v prípade, že by mu bol predložený spor vo veci samej.

38.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), takto:

Taká žaloba, akou je žaloba podaná v spore vo veci samej, proti formálnej majiteľke ochrannej známky Beneluxu zapísanej v registri ochranných známok Beneluxu, ktorou sa od nej žiada, aby vo vzťahu k Úradu pre ochranné známky Beneluxu (OBPI) vyhlásila, že pokiaľ ide o príslušnú ochrannú známku, nemá práva k tejto ochrannej známke a ako majiteľka ochrannej známky sa vzdáva svojho zápisu, nepatrí do pôsobnosti článku 22 bodu 4 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

a)

toto nariadenie nebráni súdu členského štátu, ktorý je signatárom dohovoru o osobitnej veci, aby uplatnil súdnu právomoc v súlade s týmto dohovorom, aj keď má odporca sídlo v druhom členskom štáte, ktorý nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru. Súd konajúci o žalobe však musí vždy uplatniť článok 26 tohto nariadenia;