1.

Nemecká právna úprava platná od 1. januára 2012 zaviedla mechanizmus podpory energie z obnoviteľných zdrojov (ďalej len „elektrina EEG“). Konkrétne zaviedla schému podpory výrobcov tohto druhu elektrickej energie, ktorá im prostredníctvom regulovaných taríf a trhových prémií zaručuje za elektrickú energiu vyššiu ako trhovú cenu.

2.

Na financovanie tejto schémy podpory sa zaviedol príplatok (ďalej len „príplatok EEG“), ktorý v praxi musia platiť koneční spotrebitelia. Pre železnice a podniky s vysokou spotrebou energie (ďalej len „podniky požierajúce energiu“) ( 2 ) v zásade tiež platila povinnosť platiť príplatok EEG. Nemecký zákonodarca ale prijal opatrenie, ktorým znížil sumu príplatku, ktorá pre ne platila, aby prispel k zníženiu ich nákladov, a tým k zachovaniu ich konkurencieschopnosti.

3.

Dňa 25. novembra 2014 Európska komisia rozhodla, že zníženie príplatku EEG pre tieto podniky predstavuje štátnu pomoc, ktorá je zlučiteľná s vnútorným trhom len vtedy, ak spĺňa určité podmienky stanovené v článku 3 rozhodnutia (EÚ) 2015/1585 o schéme štátnej pomoci SA.33995 (2013/C) (ex 2013/NN), [ktorú poskytlo Nemecko na podporu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov] ( 3 ).

4.

Pomoc (vo forme zníženia príplatku EEG), ktorá nespĺňala podmienky stanovené v rozhodnutí 2015/1585, bola vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Keďže sa to týkalo niektorých podnikov skupiny Georgsmarienhütte GmbH, žiadali od nich nemecké úrady v rámci výkonu tohto rozhodnutia okamžité vrátenie predmetných súm.

5.

Niektoré podniky, ktoré boli povinné vrátiť pomoc, napadli rozhodnutie nemeckých úradov na vnútroštátnom súde, pričom vychádzali z neplatnosti rozhodnutia 2015/1585. Nemecká vláda zase podala proti tomu istému rozhodnutiu žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde (vec T‑47/15), ktorú tento súd zamietol rozsudkom z 10. mája 2016 ( 4 ).

6.

Vnútroštátny súd, ktorý sa stotožňuje s argumentom podnikov, ktoré sa na neho obrátili vo veci napadnutia rozhodnutia 2015/1585, predkladá prejudiciálnu otázku týkajúcu sa jeho platnosti, pričom tento návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke vykazuje tak z procesnoprávneho, ako aj z hmotnoprávneho hľadiska podstatné ťažkosti.

7.

Z procesného hľadiska sa musí Súdny dvor vyjadriť k tomu, či možno na prejednávaný spor, v ktorom viaceré podniky napadajú na vnútroštátnych súdoch vnútroštátne rozhodnutia o vrátení pomoci, ktorú Komisia vyhlásila za protiprávnu, uplatniť rozsudok TWD Textilwerke Deggendorf ( 5 ).

8.

Súdny dvor musí preskúmať najmä to, či a) uprednostní priamu žalobu o neplatnosť a zamietne prejudiciálne otázky s podobným obsahom, alebo b) či naopak umožní podnikom, aby žalovali pred vnútroštátnymi súdmi a požiadali ich o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania o otázke týkajúcej sa platnosti rozhodnutia, ktorým Komisia vyhlásila pomoc za protiprávnu.

9.

Z vecného hľadiska sa právny spor zaraďuje do dlhého zoznamu vecí týkajúcich sa štátnej pomoci v energetickom sektore. Zníženie príplatku EEG určitým podnikom požierajúcim energiu patrí k opatreniam, ktoré analyzovali rozsudky PreussenElektra ( 6 ) a Vent De Colère a i. ( 7 ). Súdny dvor musí v prejednávanej veci rozhodnúť spor o väčšej alebo menšej štátnej kontrole finančných prostriedkov súkromných hospodárskych subjektov, ako kritéria definície pojmu štátna pomoc.

10.

Článok 1 stanovuje:

„Štátna pomoc na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a z banského plynu vrátane jej mechanizmu financovania, ktorú Nemecko neoprávnene poskytlo na základe zákona Erneuerbare‑Energien‑Gesetz 2012 (zákon o EEG z roku 2012), čím porušilo článok 108 ods. 3 zmluvy, je zlučiteľná s vnútorným trhom, ak Nemecko splní záväzok stanovený v prílohe I.“

11.

Článok 3 znie:

„1.   Štátna pomoc, ktorá pozostáva zo znížených sadzieb príplatku za financovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (príplatok EEG) v rokoch 2013 a 2014 pre energeticky náročných odberateľov (Besondere Ausgleichsregelung, pravidlo BesAR) a ktorú Nemecko neoprávnene zaviedlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 zmluvy, je zlučiteľná s vnútorným trhom, ak patrí do jednej zo štyroch kategórií stanovených v tomto odseku.

Ak bola štátna pomoc poskytnutá podniku, ktorý patrí do odvetvia uvedeného v prílohe 3 k Usmerneniam o štátnej pomoci v oblasti ochrany životného prostredia a energetiky na roky 2014 – 2020 (usmernenia z roku 2014), je zlučiteľná s vnútorným trhom, ak tento podnik zaplatil aspoň 15 % dodatočných nákladov, ktoré znášajú dodávatelia elektriny s ohľadom na povinnosť kupovať energiu z obnoviteľných zdrojov a ktoré sa následne prenášajú na ich odberateľov. Ak podnik zaplatil menej ako 15 % týchto dodatočných nákladov, štátna pomoc je aj tak zlučiteľná, ak podnik zaplatil sumu, ktorá zodpovedá aspoň 4 % jeho hrubej pridanej hodnoty, alebo v prípade podnikov s elektroenergetickou náročnosťou najmenej 20 %, ak zaplatil aspoň 0,5 % hrubej pridanej hodnoty.

Ak bola štátna pomoc poskytnutá podniku, ktorý nepatrí do odvetvia uvedeného v prílohe 3 k usmerneniam z roku 2014, ale v roku 2012 mal elektroenergetickú náročnosť aspoň 20 % a patril v tomto roku do odvetvia s intenzitou obchodovania najmenej 4 % na úrovni Únie, je zlučiteľná s vnútorným trhom, ak tento podnik zaplatil aspoň 15 % dodatočných nákladov, ktoré znášali dodávatelia elektriny s ohľadom na povinnosť kupovať energiu z obnoviteľných zdrojov a ktoré sa následne preniesli na odberateľov elektrickej energie. Ak podnik zaplatil menej ako 15 % týchto dodatočných nákladov, štátna pomoc je aj tak zlučiteľná, ak podnik zaplatil sumu, ktorá zodpovedá aspoň 4 % jeho hrubej pridanej hodnoty, alebo v prípade podnikov s elektroenergetickou náročnosťou najmenej 20 %, ak zaplatil aspoň 0,5 % hrubej pridanej hodnoty.

Ak bola štátna pomoc poskytnutá podniku, ktorý bol oprávnený na získanie zlučiteľnej štátnej pomoci na základe druhého alebo tretieho pododseku, ale výška príplatku EEG, ktorý tento podnik zaplatil, nedosiahla úroveň, ktorá sa v týchto pododsekoch požaduje, zlučiteľné sú tieto časti pomoci:

Ak bola štátna pomoc poskytnutá podniku, ktorý nebol oprávnený na získanie zlučiteľnej štátnej pomoci na základe druhého alebo tretieho pododseku, a ak tento podnik zaplatil menej ako 20 % dodatočných nákladov na príplatok bez zníženia sadzby, zlučiteľné sú tieto časti pomoci:

2.   Každá pomoc, na ktorú sa nevzťahuje odsek 1, je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

12.

Článok 6 ods. 1 stanovuje:

„Nemecko bude od príjemcov požadovať vrátenie nezlučiteľnej pomoci uvedenej v článku 3 ods. 2, a to v súlade s metódou opísanou v prílohe III.“

13.

Článok 7 zaväzuje Nemecko, aby zabezpečil okamžité a účinné vrátenie nezlučiteľnej pomoci do štyroch mesiacov od dátumu oznámenia rozhodnutia.

14.

§ 40 stanovuje:

„Bundesamt für Wirtschaft und Ausfuhrkontrolle podľa § 41 a § 42 na žiadosť zníži odbernému miestu príplatok EEG, ktorý je energetickým podnikom prenesený na konečného odberateľa, ktorými sú buď výrobné podniky s vysokou spotrebou energie, alebo železnice. K zníženiu dochádza preto, aby klesli náklady na elektrickú energiu týchto podnikov a bola zachovaná ich medzinárodná a medziodvetvová konkurencieschopnosť za predpokladu, že nebudú ohrozené ciele zákona a zníženie je v súlade so záujmami všetkých odberateľov elektrickej energie.“

15.

§ 41 znie takto:

…

16.

Podľa § 43 platí:

…

17.

Podrobnosti príplatku EEG boli spresnené najmä vo Verordnung zur Weiterentwicklung des bundesweiten Ausgleichsmechanismus (nariadenie o mechanizme kompenzácie) zo 17. júla 2009 ( 9 ), v znení § 2 Gesetz zur Änderung des Rechtsrahmens für Strom aus solarer Strahlungsenergie und zu weiteren Änderungen im Recht der erneuerbaren Energien (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa právny rámec uplatniteľný na solárnu energiu a ktorým sa mení a dopĺňa zákon o obnoviteľných zdrojoch energie) zo 17. augusta 2012 ( 10 ), ako aj vo Verordnung zur Ausführung der Verordnung zur Weiterentwicklung des bundesweiten Ausgleichsmechanismus (nariadenie, ktorým sa vykonáva nariadenie o mechanizme kompenzácie) z 22. februára 2010 ( 11 ) (BGBl. 2010 I, s. 134), v znení Zweite Verordnung zur Änderung der Ausgleichsmechanismus‑Ausführungsverordnung (druhé nariadenie, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie, ktorým sa vykonáva mechanizmus kompenzácie) z 19. februára 2013 ( 12 ).

18.

Dňa 18. decembra 2013 oznámila Komisia Spolkovej republike Nemecko svoje rozhodnutie o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ vo veci podpory elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a zníženého príplatku EEG pre energeticky náročných odberateľov ( 13 ).

19.

Deväť podnikov skupiny Georgsmarienhütte podalo na Všeobecnom súde samostatné žaloby o neplatnosť tohto (pôvodného) rozhodnutia. ( 14 )

20.

Dňa 9. júna 2015 Všeobecný súd rozhodol o tom, že

21.

Tieto štyri podniky skupiny Georgsmarienhütte, ktoré pôsobia v oblasti výroby ocele, zlievarenstva a spracovania ocele, nepodali proti uzneseniam Všeobecného súdu z 9. júna 2015 na Súdnom dvore odvolanie. Na rozdiel od iných podnikov, ktoré sa nachádzali v tej istej situácii, ( 18 ) a na rozdiel od nemeckej vlády ( 19 ) nepodali na Súdnom dvore ani žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2015/1585.

22.

Procesná stratégia štyroch podnikov skupiny Georgsmarienhütte spočívala v tom, že na nemeckých súdoch napadli (vnútroštátne) správne akty, ktoré im na základe rozhodnutia 2015/1585 nariadili vrátiť časť pomoci, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu.

23.

V rokoch 2012 a 2013 boli vydané týmto podnikom rozhodnutia o znížení príplatku EEG z dôvodu, že sú energeticky nároční odberatelia. Tieto rozhodnutia boli rozhodnutiami z 25. novembra 2014 (teda z toho istého dňa, v ktorý bolo prijaté rozhodnutie 2015/1585) so spätným účinkom čiastočne zrušené a súčasne nemecké úrady žiadali od podnikov vrátenie pomoci v rozsahu, v akom ich Komisia vyhlásila za protiprávne. ( 20 )

24.

Žalobcovia v konaní vo veci samej napadli rozhodnutia o čiastočnom zrušení na Bundesamt für Wirtschaft und Ausfuhrkontrolle (Spolkový úrad pre hospodárstvo a kontrolu vývozov, ďalej len „BAFA“). Keďže na ich sťažnosti nedostali výslovnú odpoveď, podali 26. marca 2015 žalobu na Verwaltungsgericht Frankfurt am Main (Správny súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko), ktorý položil túto prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti:

„Je rozhodnutie Komisie (EÚ) 2015/1585 z 25. novembra 2014 o schéme štátnej pomoci SA.33995 (2013/C) (ex 2013/NN), [ktorú poskytlo Nemecko na podporu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov] [oznámené pod číslom C(2014) 8786] v rozpore so Zmluvou o fungovaní Európskej únie, pretože Komisia kvalifikovala obmedzenie výšky príplatku EEG ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ?“

25.

Podniky skupiny Georgsmarienhütte, nemecká vláda a Komisia podali písomné pripomienky a zúčastnili sa pojednávania 5. decembra 2017. Vec bola pridelená veľkej komore Súdneho dvora.

26.

Komisia namieta, že prejudiciálna otázka je neprípustná z dvoch dôvodov:

27.

Nemecká vláda a podniky skupiny Georgsmarienhütte odporujú týmto úvahám Komisie a namiesto toho sa domnievajú, že prejudiciálna otázka je prípustná.

28.

„Výnimka podľa rozsudku TWD“ obmedzuje možnosti účastníkov konania požiadať vnútroštátne súdy o to, aby prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania spochybnili platnosť aktu Únie. Pred tým, ako sa budem zaoberať otázkou, či je tento rozsudok uplatniteľný v prejednávanej veci, považujem za potrebné bližšie analyzovať jeho podstatné znaky.

29.

Každá strana je v rámci konania pred súdmi členského štátu oprávnená požiadať vnútroštátny súd o to, aby predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku „o platnosti aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie“, ak tieto slúžili vnútroštátnym úradom ako základ pre rozhodnutia, ktoré sú predmetom daného konania.

30.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je výlučnou právomocou vnútroštátneho súdu, ( 22 ) ktorý môže vyhlásiť akty Únie za platné, ale nie za neplatné. ( 23 )

31.

V rozsudku TWD Súdny dvor uviedol, že „… požiadavky právnej istoty vedú k vylúčeniu možnosti, aby príjemca pomoci tvoriacej predmet rozhodnutia Komisie prijatého na základe článku 93 Zmluvy, ktorý mohol toto rozhodnutie napadnúť, ale nechal uplynúť lehotu stanovenú v tomto ohľade článkom 173 tretím odsekom Zmluvy, spochybnil jeho zákonnosť pred vnútroštátnymi súdmi prostredníctvom žaloby podanej proti opatreniam na vykonanie tohto rozhodnutia, ktoré prijali vnútroštátne orgány“ ( 24 ).

32.

Súdny dvor od roku 1994 opakovane potvrdil platnosť judikatúry TWD. Poslednýkrát bola potvrdená a vymedzená v rozsudku veľkej komory A a i., ( 25 ) ktorý v podstate potvrdzuje judikatúru Súdneho dvora v predchádzajúcich rozhodnutiach.

33.

Judikatúra TWD teda obmedzuje možnosť spochybniť zákonnosť aktov Únie, ktoré majú právne účinky, a to s cieľom zachovať právnu istotu. ( 26 ) Toto obmedzenie platí aj pre členské štáty. ( 27 ) Možnosť napadnúť akty Únie tým nezanikne, ale výkon tohto práva je obmedzený: ten, kto je nepochybne oprávnený ich napadnúť, musí tak urobiť v rámci stanovenej (v zásade dvojmesačnej) lehoty, a to na orgánoch príslušných konštatovať ich neplatnosť (Všeobecný súd). ( 28 )

34.

Pôsobnosť judikatúry TWD sa teda obmedzuje na prípady, v ktorých by žaloba jednotlivca o neplatnosť na Všeobecnom súde bola jednoznačne prípustná. Táto okolnosť doteraz nastala len v málo prípadoch, ( 29 ) bezpochyby na základe obmedzení, ktoré stanovuje článok 263 ZFEÚ ( 30 ) a ktoré sa týkajú aktívnej legitimácie jednotlivca ( 31 ) na podanie žalôb o neplatnosť na Všeobecnom súde. Ak aktívna legitimácia nie je jasná, jednoznačná a zjavná, Súdny dvor odmieta uplatňovať výnimku podľa rozsudku TWD. ( 32 )

35.

Chcem takisto zdôrazniť, že Súdny dvor v rozsudku Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português ( 33 ) odmietol uplatnenie toho, čo by sa mohlo označiť ako obrátená výnimka podľa rozsudku TWD. V tejto veci nepodal portugalský štát na Všeobecnom súde žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2011/346/EU ( 34 ), ktoré dve súkromné bankové inštitúty naopak (neúspešne) ( 35 ) napadli, ale neskôr sa v rámci prejudiciálnej otázky položenej vo vnútroštátnom právnom spore odvolával na konečnosť rozhodnutia, ktoré bolo proti nemu vydané, ako aj na výnimku podľa rozsudku TWD. ( 36 )

36.

Výnimka podľa rozsudku TWD nebráni vnútroštátnym súdom, aby ex offo alebo na návrh iného účastníka konania (ktorý nie je oprávnený podať žalobu o neplatnosť) vyjadrili svoje pochybnosti o platnosti aktu Únie prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 37 ) Cieľom výnimky je predchádzať zneužitiu prostriedkov nápravy, ktoré právo Únie poskytuje účastníkom konania.

37.

Pri takomto výklade teda judikatúra TWD nebráni vnútroštátnemu súdu, aby predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď má sám pochybnosti o platnosti aktu Únie a keď musí rozhodnúť o vnútroštátnych opatreniach na jeho vykonanie. ( 38 ) Výnimka podľa rozsudku TWD nemusí nevyhnutne narušiť bežný mechanizmus spolupráce vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora v súvislosti s prejudiciálnym konaním.

38.

Stručne povedané vyžaduje výnimka podľa rozsudku TWD: i) akt Únie, ii) neexistenciu žaloby o neplatnosť, iii) zjavnú a nespornú aktívnu legitimáciu jednotlivca na podanie žaloby o neplatnosť proti aktu Únie na Všeobecnom súde a iv) vnútroštátne vykonávacie opatrenia, proti ktorým smeruje vnútroštátny opravný prostriedok, v rámci ktorého sa uplatňuje neplatnosť aktu Únie.

39.

Myslím si, že v tejto podobe a napriek kritike, ktorú vyvolala, ( 39 ) považujem výnimku podľa rozsudku TWD za úplne zmysluplnú a nevidím dôvod navrhovať Súdnemu dvoru, aby ju zavrhol. Naopak, považujem ju za jednu z doktrín, v ktorých zásada stare decisis nadobúda plné účinky.

40.

Výnimka podľa rozsudku TWD spĺňa podľa môjho názoru dva vzájomne previazané ciele:

41.

Pri priamej žalobe sa po výmene procesných písomností žalobcu s orgánom alebo úradom alebo agentúrou Únie, ktorá je autorom aktu, otvára kontradiktórne konanie na Všeobecnom súde, pri ktorom existujú rozsiahle možnosti na nariadenie opatrení na zaistenie dôkazov. Tento mechanizmus zaisťuje dôkazné prostriedky pre presné určenie skutkového stavu a okrem toho umožňuje vstup vedľajších účastníkov do konania (napríklad konkurenčných podnikov, ktoré na pomoc nemali nárok). ( 42 )

42.

V sporoch týkajúcich sa štátnej pomoci, ktoré sú bežne skutkovo a technicky zložité, sú klady žaloby o neplatnosť dokonca ešte zreteľnejšie ( 43 ). V nich dosahuje logika výnimky podľa rozsudku TWD (nie je náhoda, že bola prijatá vo veci týkajúcej sa štátnej pomoci) svoj plný zmysel, a to prinútiť osobu, ktorá je jednoznačne aktívne legitimovaná, aby tento druh prostriedku nápravy využila. Účastníci konania takto majú dodatočnú záruku dvojstupňového konania, pretože rozsudok Všeobecného súdu možno napadnúť pred Súdnym dvorom opravným prostriedkom.

43.

Dovolím si dokonca tvrdiť, že v tejto špecifickej oblasti štátnej pomoci (a v iných podobných oblastiach, ktoré Komisia berie do úvahy vo svojich písomných stanoviskách) ( 44 ) môže návrh na začatie prejudiciálneho konania spôsobiť viac problémov, ako ich vyriešiť. Pri posúdení platnosti konkrétneho rozhodnutia (nie všeobecne záväzných platných predpisov), ktoré si vyžaduje komplexnú analýzu skutkového stavu a dôkazných prostriedkov s nevyhnutnými technickými komponentmi, sa vnútroštátne konanie javí ako nedostatočné na to, aby vnútroštátny súd bez prítomnosti orgánu, od ktorého akt Únie pochádza, mohol pred vydaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania „dostatočne presne“ určiť výsledok takejto analýzy. ( 45 )

44.

V súvislosti s vyššie uvedeným možno namietať, že tieto nedostatky možno odstrániť v rámci prejudiciálneho konania na Súdnom dvore. Nepochybne je to tak, ale za cenu, že jeho vlastné funkcie sa zmenia na funkcie, ktoré boli v rámci súdnej štruktúry Únie zverené Všeobecnému súdu. Komisia správne pripomína, že Všeobecný súd sa zriadil z dôvodu, že „v prípade žalôb vyžadujúcich bližšie preskúmanie zložitých skutočností zlepší zriadenie druhého stupňa súdneho konania súdnu ochranu záujmov jednotlivcov“. Okrem toho jeho zriadenie „umožn[í] Súdnemu dvoru sústrediť svoju činnosť na základnú úlohu, ktorou je zabezpečenie jednotného výkladu práva Spoločenstva“. ( 46 )

45.

Kritika judikatúry TWD, ktorá zdôrazňuje právo jednotlivca na účinnú súdnu ochranu, sa mi z toho hľadiska nezdá presvedčivá. Jednotlivec v skutočnosti nemá právo, aby vnútroštátny súd predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania. Opakujem, ak je nepochybne aktívne legitimovaný, má však právo napadnúť akt Únie na Všeobecnom súde, teda pred prirodzene príslušným súdom, ktorý mu takúto ochranu poskytne.

46.

Rovnako nesúhlasím s názorom, že účastníci konania musia mať slobodu zvoliť si procesnú stratégiu, ktorú uprednostňujú, a že si preto v rámci lehoty podľa článku 263 ZFEÚ môžu vybrať medzi a) podaním žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde a b) dovolávaním sa neplatnosti aktu pred vnútroštátnymi súdmi so žiadosťou, aby predložili Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

47.

Myslím si, že táto slobodná voľba súdu nie je ani vhodná, ani nerešpektuje prednosť žaloby o neplatnosť ako vhodného prostriedku, upraveného článkom 263 ZFEÚ, na posúdenie platnosti aktov Únie napadnutých zjavne aktívne legitimovanými žalobcami. Táto možnosť by podporovala nárast zložitých procesných situácií (podobných situácii v prejednávanej veci), ktoré narúšajú spôsob fungovania systému právnych prostriedkov stanovených právom Únie. ( 47 )

48.

Výnimka podľa rozsudku TWD nemá len brániť obchádzaniu lehoty na podanie žaloby o neplatnosť. Opakujem, že jej účelom je uprednostniť žalobu o neplatnosť ako bežný postup napadnutia aktov Únie pred návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ak má jednotlivec teoretickú možnosť použiť oba prostriedky.

49.

Z tohto pohľadu nie je čas, kedy sa jednotlivec obráti na vnútroštátne súdy a žiada od nich ako alternatívu k žalobe o neplatnosť predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, jediným relevantným faktorom. Vo veciach TWD a Nachi Europe ( 48 ) sa žalobcovia obrátili na vnútroštátne súdy po uplynutí lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, čo je bežnou podmienkou na uplatnenie judikatúry TWD. Podľa môjho názoru musí ale táto judikatúra platiť aj v prípade, keď sa jednotlivec obráti na vnútroštátne súdy a nepriamo spochybní platnosť aktu Únie v rámci lehoty, v ktorej by mohol podať žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde.

50.

Bolo by nelogické, ak by výnimka podľa rozsudku TWD závisela od toho, kedy sa jednoznačne aktívne legitimovaný jednotlivec obráti na vnútroštátne súdy alebo od toho, aké rýchle sú vnútroštátne úrady pri prijímaní ich rozhodnutí o uplatnení aktu Únie. Skôr je rozhodujúce to, že jednotlivec, ktorý vedel o tom, že môže podať žalobu na Všeobecný súd, to neurobil.

51.

Georgsmarienhütte a ďalšie tri podniky napadli na vnútroštátnom súde rozhodnutia BAFA z 3. decembra 2014 (o vrátení pomoci) pred tým, ako sa rozhodlo o ich odvolaní podanom na tomto úrade. Využitím procesných možností, ktoré im ponúka ich právny poriadok ako reakciu na nečinnosť správnych orgánov, podali svoju žalobu do určitej miery s predstihom26. marca 2015 a dovolávali sa v nej neplatnosti rozhodnutia 2015/1585. Ako sa vysvetlilo vyššie, nepodali proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť, napriek tomu, že predtým na Všeobecnom súde napadli rozhodnutie o začatí konania o štátnej pomoci (čo je, samozrejme, prípravný krok pred definitívnym rozhodnutím).

52.

Tento sled skutočností (a opomenutí) núti k sústredeniu pozornosti na dva faktory: a) aktívnu legitimáciu uvedených podnikov a b) účinky lehoty na napadnutie rozhodnutia 2015/1585 na Všeobecnom súde.

53.

Boli Georgsmarienhütte a ďalšie tri podniky aktívne legitimované na podanie žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu 2015/1585?

54.

Rozhodnutie 2015/1585 je podľa svojho článku 10 určené Spolkovej republike Nemecko. Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže akákoľvek fyzická alebo právnická osoba za podmienok stanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré jej nie sú určené, ale ktoré sa jej priamo týkajú. Z toho dôvodu sa musí preskúmať, či žalujúce podniky tieto podmienky spĺňajú.

55.

Po prvé sa rozhodnutie 2015/1585 priamo týka podnikov žalujúcich v konaní vo veci samej, ak má podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ( 49 ) priame účinky na ich právnu situáciu a neponecháva priestor na voľnú úvahu svojmu adresátovi (Nemecku) poverenému jeho uplatňovaním v dôsledku toho, že toto uplatňovanie má výlučne automatickú povahu bez uplatnenia iných vykonávajúcich ustanovení.

56.

Články 6 a 7 rozhodnutia 2015/1585 ukladajú Nemecku povinnosť požadovať za vopred stanovených podmienok vrátenie nezaplatenej časti príplatku EEG, ktorá sa považuje za nezlučiteľnú pomoc. V týchto ustanoveniach sa (odkazom na prílohu III) stanovuje metóda vrátenia, príslušné úroky a ich výpočet a Nemecko je povinné požadovať okamžité a účinné vrátenie pomoci, ktoré musí prebehnúť do štyroch mesiacov od dátumu oznámenia rozhodnutia. Nemecko nemá žiadny priestor na voľnú úvahu a rozhodnutie 2015/1585 je účinné voči podnikom len na základe jeho administratívneho výkonu vnútroštátnymi orgánmi.

57.

Po druhé sa musí určiť, či sa rozhodnutie 2015/1585 v zmysle judikatúry Súdneho dvora osobne týka týchto podnikov. Podľa tejto judikatúry platí:

58.

Pokiaľ ide o štátnu pomoc, podnik v zásade nemôže napadnúť rozhodnutie Komisie, ktorým zakazuje schému odvetvovej pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy pomoci. ( 52 ) Súdny dvor ale rozhodol tak, že

59.

Štyri podniky žalujúce v konaní vo veci samej ako individuálni príjemcovia zníženia príplatku EEG, ktoré im priznal BAFA, museli vrátiť ich sumu potom, čo rozhodnutie 2015/1585 vyhlásilo toto zníženie za čiastočne nezlučiteľnú štátnu pomoc a nariadilo jej vrátenie (články 6 a 7). Nemecké orgány postupovali primerane rýchlo a prijali na základe rozhodnutia 2015/1585 relevantné opatrenia smerujúce k vráteniu. Toto rozhodnutie sa teda uvedených štyroch podnikov osobne týkalo vo vyššie uvedenom zmysle a preto boli jednoznačne aktívne legitimované napadnúť ho na Všeobecnom súde.

60.

Uvedené podniky nemohli mať v tejto súvislosti žiadnu pochybnosť, čo vyplýva z toho, že podali žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie o začatí konania o preskúmaní zákonnosti pomoci. Okrem toho sa pokúsili zmeniť svoje pôvodné žaloby v tom zmysle, že mali zahŕňať napadnutie konečného rozhodnutia Komisie ( 54 ) po jeho prijatí. Paradoxne, neskôr nepodali proti rozhodnutiu 2015/1585 žalobu o neplatnosť, ako im odporučil Všeobecný súd. ( 55 ) Ostatné podniky požierajúce energiu, ktoré sa nachádzali v podobnej situácii, naopak podali takéto žaloby o neplatnosť, u ktorých Všeobecný súd prerušil konanie až do prijatia konečného rozhodnutia v pilotnom konaní Nemecko/Komisia.

61.

Za týchto okolností som zastáva názor, že na štyri podniky, ktoré nepodali proti rozhodnutiu 2015/1585 žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde, hoci na to boli jasne a jednoznačne aktívne legitimované, je potrebné uplatniť výnimku podľa rozsudku TWD.

62.

Na pojednávaní sa predložil dôkaz o tom, že žalujúcim podnikom sa predložilo „úplné a konečné znenie“ rozhodnutia 2015/1585 6. januára 2015, počas konania na Všeobecnom súde proti začatiu konania o štátnej pomoci. ( 56 )

63.

Keďže uverejnenie (vzhľadom na dátum prijatia veľmi neskoré) rozhodnutia 2015/1585 nebolo podmienkou jeho účinnosti, a stačilo, aby o ňom preukázateľne vedeli priamo a osobne dotknuté podniky, tak ako to bolo v tomto prípade, začala pre nich plynúť lehota na podanie žaloby o neplatnosť podľa údajov potvrdených na ústnom pojednávaní 6. januára 2015. ( 57 )

64.

Vychádzajúc z tejto premisy nechali tieto podniky túto dvojmesačnú prekluzívnu lehotu stanovenú v článku 263 ZFEÚ (predĺženú o 10 dní z dôvodu vzdialenosti ( 58 )) už vypršať, keď 26. marca 2015 podali na vnútroštátnom súde žalobu. Po uplynutí tejto lehoty už nemohli „obísť konečnú povahu, ktorú voči [nim] nadobúda“ rozhodnutie 2015/1585, podaním žaloby na vnútroštátnych súdoch s cieľom napadnúť jeho platnosť. ( 59 )

65.

Aj keby táto lehota nebola prekročená, bola by výnimka podľa rozsudku TWD v zmysle mojich vyššie uvedených úvah uplatniteľná. Už som spomenul, že nemecké orgány konali mimoriadne rýchlo, keď prijali vnútroštátne opatrenia na vrátenie pomoci ešte v deň prijatia rozhodnutia, 25. novembra 2014. Názor, že na tieto podniky by sa uplatňovala výnimka podľa rozsudku TWD vtedy, ak by sa obrátili na nemecké súdy po uplynutí dvoch mesiacov potom, čo sa preukázateľne dozvedeli o rozhodnutí 2015/1585, ale nie vtedy, ak by podali žalobu na tieto súdy vzhľadom na rýchlosť vnútroštátneho správneho konania pred uplynutím tejto lehoty, sa mi nezdá byť veľmi logický.

66.

Súhrnne, na základe vyššie uvedeného zastávam názor, že judikatúra založená rozsudkom TWD je na prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania uplatniteľná, a preto navrhujem, aby bol zamietnutý ako neprípustný.

67.

Na odôvodnenie svojej druhej námietky neprípustnosti sa Komisia odvoláva na judikatúru Adiamix ( 60 ). Myslí si, že vnútroštátny súd rozhodnutie 2015/1585 ani sám nepreskúmal, ani nepredložil dôvody, na základe ktorých má pochybnosti o platnosti rozhodnutia 2015/1585, keďže len poukázal na tvrdenia žalobcov.

68.

Súdny dvor vysvetlil, že „je dôležité, aby vnútroštátny súd najmä uviedol konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k otázke o platnosti určitých ustanovení práva Únie, a uviedol dôvody neplatnosti, ktoré v dôsledku toho možno podľa jeho názoru uplatniť (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Greenpeace France a i., C‑6/99, EU:C:2000:148, bod 55, ako aj uznesenie Adiamix, C‑368/12, EU:C:2013:257, bod 22). Taká požiadavka vyplýva tiež z článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.“ ( 61 )

69.

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora informácie obsiahnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočné odpovede, ale aj na to, aby vládam členských štátov, ako aj ďalším dotknutým stranám bola poskytnutá možnosť podať pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Súdnemu dvoru prináleží dbať na to, aby táto možnosť bola zaručená, lebo podľa tohto ustanovenia sa oznamujú dotknutým osobám iba návrhy na začatie prejudiciálneho konania doplnené o preklad do úradného jazyka každého členského štátu, s výnimkou vnútroštátneho spisu, ktorý Súdnemu dvoru prípadne predložil vnútroštátny súd. ( 62 ) Ak vnútroštátny súd poukazuje na tvrdenia strán v konaní vo veci samej, ktoré sa môžu meniť v závislosti od ich záujmov, nezaručuje to preto vládam, orgánom Únie a ostatným dotknutým osobám, že sa v prejudiciálnom konaní predložia vhodné pripomienky. ( 63 )

70.

V prejednávanom konaní vnútroštátny súd nepredkladá vlastné pochybnosti o platnosti rozhodnutia 2015/1585 a obmedzuje sa v tejto súvislosti na tieto konštatovania:

„Žalobcovia vyjadrili v uvedenom konaní pochybnosti o takom výklade práva Únie (článkov 107 a 108 ZFEÚ), ktorý použila Komisia. …

Pokiaľ ide o detaily tvrdení žalobcov a na vyhnutie sa opakovaniu, súd odkazuje na vysvetlenia v žalobe z 26. marca 2015. …

[Žalobcovia] v tomto smere uviedli odôvodnené pochybnosti, čo postačuje na predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke SDEÚ. ….

Podmienkou návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je, aby súd zdieľal pochybnosti predložené žalobkyňami s ohľadom na výklad článkov 107, 108 ZFEÚ uskutočneného Komisiou. V každom prípade považuje súd [žalobcami] predložené pochybnosti o rozhodnutí Komisie za závažné.“ ( 64 )

71.

Po prečítaní tejto časti návrhu na začatie prejudiciálneho konania si myslím, že striktné uplatnenie judikatúry zhrnutej v predchádzajúcich bodoch vedie k neprípustnosti prejudiciálnej otázky, keďže chýba vlastné odôvodnenie.

72.

Viem ale o tom, že Súdny dvor v iných prípadoch uplatnil túto judikatúru flexibilnejšie a vychádzal z toho, že mechanizmus prejudiciálnych konaní je založený na myšlienke spolupráce medzi súdmi. Z tohto pohľadu je možné zamietnuť námietku neprípustnosti, pretože v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú uvedené ako pochybnosti argumenty strán týkajúce sa neplatnosti rozhodnutia 2015/1585.

73.

Podporne a pre prípad, že Súdny dvor bude považovať návrh na začatie prejudiciálneho konania za prípustný, analyzujem, či je rozhodnutie 2015/1585 neplatné, pretože považuje obmedzenie príplatku EEG za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ.

74.

Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

75.

Na to, aby mohla byť pomoc považovaná za nezlučiteľnú, musia byť teda splnené štyri podmienky: a) existuje zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, b) tento zásah je schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, c) priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a d) narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže. ( 65 )

76.

Je nepochybné, že zníženie príplatku EEG v prospech podnikov požierajúcich energiu spĺňa druhú (možnosť ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi) a štvrtú podmienku (narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže). Sporné sú naopak obe ďalšie podmienky, takže sa musí zistiť, či toto zníženie vytvorilo pre zvýhodnený podnik selektívnu výhodu a predovšetkým, či je za toto opatrenie zodpovedný štát a či je s týmto opatrením spojené použitie štátnych prostriedkov.

77.

V prípade neexistencie vlastných úvah vnútroštátneho súdu o niektorých prejednávaných kľúčových bodoch (najmä o kontrolných a dozorných úlohách nemeckých orgánov v súvislosti so správou prostriedkov plynúcich z príplatku EEG) je potrebné vychádzať z toho, čo bolo v tejto súvislosti uvedené v rozhodnutí 2015/1585, pokiaľ sa jednoznačne nepreukáže, že Komisia pri jeho vydaní pochybila.

78.

V tomto kontexte je výhodou každá ekonomická výhoda, ktorú by podnik za normálnych trhových podmienok, teda bez štátneho zásahu, nezískal. ( 66 ) Výhoda existuje, ak sa finančná situácia podniku zlepší v priamom dôsledku štátneho konania a nie pôsobením voľného trhu.

79.

Pod pojem štátna pomoc spadajú pozitívne výhody (napr. subvencie), ako aj štátne opatrenia, ktoré znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku alebo podnik od týchto nákladov oslobodzujú. ( 67 )

80.

Podľa môjho názoru nemecké orgány poskytujú energeticky náročným odberateľom nespornú ekonomickú výhodu, keď znižujú príplatok EEG, ktorý by museli platiť, keďže zabraňujú tomu, aby dodatočné náklady elektriny EEG spotrebovanej týmito odberateľmi, ktoré by títo odberatelia inak museli hradiť, mohli opätovne získať prevádzkovatelia distribučnej siete (ďalej len „GRT“) a dodávatelia elektriny.

81.

V § 40 zákona EEG z roku 2012 sa výška príplatku EEG, ktorá sa môže prenášať z dodávateľov elektriny na energeticky náročných odberateľov obmedzuje takto: BAFA vystaví na žiadosť rozhodnutie, ktoré zakáže dodávateľovi elektriny preniesť príplatok EEG v plnej výške na konečného spotrebiteľa, ak je ním podnik požierajúci energiu. § 41 zákona EEG z roku 2012 podmieňuje obmedzenie tým, že tieto podniky musia spĺňať určité podmienky, ktoré sa týkajú hlavne rozsahu ich spotreby energie.

82.

Nemecká vláda pripúšťa, že kompenzačnou schémou obsiahnutou v týchto paragrafoch sa má obmedziť ekonomické preťaženie, ktoré vyplýva pre podniky požierajúce energiu z podpory výroby elektriny EEG. Má teda znížiť jeden z nákladov, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet týchto podnikov.

83.

Žalobcovia a nemecká vláda ale namietajú, že obmedzením príplatku EEG sa podnikom požierajúcim energiu neposkytuje výhoda, ale sa skôr kompenzuje ich nevýhoda v konkurencii s podnikmi z iných členských štátov.

84.

Tento argument nebráni tomu, aby sa toto opatrenie považovalo za výhodu, aj keby to bolo len preto, že je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora: skutočnosť, že členský štát sa snaží prostredníctvom jednostranných opatrení priblížiť existujúce podmienky hospodárskej súťaže v určitom hospodárskom odvetví podmienkam, ktoré prevládajú v iných členských štátoch, nemôže zbaviť tieto opatrenia charakteru pomoci. ( 68 )

85.

Komisia navyše predložila informácie, ( 69 ) ktoré vyvracajú skutkový predpoklad, na ktorom sa zakladá tento argument: podľa všetkého ceny elektrickej energie, ktoré tieto podniky musia platiť v Nemecku, nie sú napriek príplatku EEG vyššie ako priemerné ceny v krajinách Únie. Dôkaz údajného znevýhodnenia týchto podnikov v hospodárskej súťaži teda nebol predložený.

86.

Žalobcovia tiež tvrdia, že za „normálne trhové podmienky“ je potrebné považovať podmienky, ktoré by existovali bez príplatku EEG, a nie tie podmienky, ktoré vznikli až po jeho zavedení. V takom prípade by zvýhodnenie, ktoré im bolo poskytnuté prostredníctvom príplatku EEG, odpadlo, keďže by neexistoval príplatok EEG, ktorý by mohol byť obmedzený.

87.

Ani toto tvrdenie nie je presvedčivé. Príplatok EEG je mechanizmus, ktorý zaťažuje všetkých účastníkov nemeckého elektrického systému, takže k normálnym trhovým podmienkam je pre účely určenia, či existuje výhoda, potrebné zohľadniť aj také, ktoré vyplývajú zo zavedenia príplatku EEG. Obmedzenie týchto nákladov pre podniky požierajúce energiu predstavuje výnimku, ktorá im prináša špecifickú výhodu, keďže znižuje cenu, ktorú by v inom prípade museli zaplatiť za nimi spotrebovanú elektrinu.

88.

Pre existenciu štátnej pomoci je okrem toho nevyhnutné, aby sa podnikom poskytla selektívna výhoda. Žalobcovia tvrdia, že obmedzenie príplatku nemá v súvislosti s nimi selektívny charakter, keďže je objektívne odôvodnené a potrebné pre zachovanie základných práv.

89.

Tento argument nie je vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora ( 70 ) takisto presvedčivý. Súhlasím s Komisiou do tej miery, že obmedzenie príplatku EEG má selektívny charakter, pretože zvýhodňuje len niektoré výrobné, energeticky náročné podniky.

90.

Selektívny charakter výhody je ľahšie rozoznateľný, ak ide o pozitívne opatrenia, ktorými sa zvýhodnia jeden alebo viaceré menovite určené podniky. Určenie selektívneho charakteru je naopak ťažšie, ak členské štáty prijmú predpisy, ktoré platia pre podniky spĺňajúce určité kritériá, ktorých ekonomické zaťaženie sa na základe týchto predpisov zníži. Obmedzenie príplatku EEG pre podniky požierajúce energiu spadá do tejto (druhej) skupiny prípadov.

91.

V týchto prípadoch sa analýza selektivity spravidla vykonáva v troch krokoch:

92.

V systéme, na ktorom sa zakladá zákon EEG z roku 2012, musia podľa všeobecnej právnej úpravy platiť príplatok EEG všetci spotrebitelia elektriny (v skutočnosti zákon upravuje možnosť pomerne rozdeliť príplatok na spotrebiteľov, čo je v praxi bežnou záležitosťou).

93.

Zníženie príplatku EEG pre niektoré podniky spracovateľského odvetvia, akými sú žalobcovia, predstavuje výnimku z tejto všeobecnej právnej úpravy, ktorá uprednostňuje len ich, ale nie podniky spotrebúvajúce elektrinu z iných výrobných odvetví. Obmedzenie príplatku EEG pre tieto podniky požierajúce energiu je teda selektívne.

94.

Žalobcovia tvrdia, že zníženie príplatku EEG, ktorý musia platiť, prispieva k ochrane ovzdušia a životného prostredia, ako aj k udržateľnému rozvoju a k zabezpečeniu dodávok energií. Tieto dôvody všeobecného záujmu ale platia v každom prípade pre všeobecnú právnu úpravu príplatku EEG, ale nie pre jeho zníženie v prospech špecifickej kategórie priemyselných odvetví. Okrem toho sa týmto (čiastočným) oslobodením od všeobecného zaťaženia príplatkom EEG súčasne vytvára pre túto kategóriu hospodárskych aktérov podnet na zvýšenú spotrebu elektriny a znižujú sa príjmy dostupné na financovanie obnoviteľných energií. Nejde teda o dôvod, ktorý podľa judikatúry Súdneho dvora odôvodňuje výnimku. ( 72 )

95.

Opatrenie nemožno odôvodniť ani ochranou základných práv, na ktoré sa odvolávajú žalujúce podniky. Tvrdia, že úplné platenie príplatku EEG vedie k takým zvýšeným nákladom, že by už nemohli vykonávať ich ekonomickú činnosť, v čom spočíva porušenie článku 16 Charty základných práv Európskej únie, ktorý zaručuje právo na slobodu podnikania.

96.

Okrem toho, že ide o externý všeobecný záujem, ktorý nie je vlastný všeobecnej právnej úprave príplatku EEG, neuviedli ani podniky, ani nemecká vláda presné údaje na podporu tvrdenia, že platenie tohto príplatku za podmienok rozhodnutia 2015/1585 ohrozuje ich ďalšiu existenciu. Tento nedostatok dôkazov stačí na vyvrátenie relevantného tvrdenia, pričom nie je potrebné bližšie sa zaoberať vzťahom medzi slobodou podnikania a obsahom opatrení odvetvovej regulácie.

97.

Nakoniec nesmie zostať nepovšimnutý fakt, že Európska komisia v rozhodnutí 2015/1585 stanovila, že zákon EEG z roku 2012 (t. j. zníženie nákladov na základe podpory EEG) možno povoliť, ak sa splnia „kritériá oprávnenosti stanovené v bodoch 185, 186 a 187 usmernení z roku 2014“ ( 73 ) a táto „znížená sadzba príplatku EEG je primeraná podľa kritérií stanovených v bodoch 188 a 189 usmernení z roku 2014“ ( 74 ).

98.

Ak by príplatok EEG skutočne ohrozoval konkurenčné postavenie podnikov, ktoré intenzívne využívajú elektrinu, bol by zlučiteľný s vnútorným trhom v rámci hraníc stanovených usmerneniami z roku 2014. Nejde teda o absolútny zákaz zníženia nákladov, ale o zákaz ich zníženia na rámec usmernení. V rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebolo preukázané, že podmienky stanovené v rozhodnutí 2015/1585 toto kritérium nezohľadňujú.

99.

V konečnom dôsledku vytvára zníženie príplatku stanovené zákonom EEG z roku 2012 pre podniky zvýhodnené touto výnimočnou schémou selektívnu výhodu v porovnaní so všeobecnou schémou platnou pre ostatných spotrebiteľov.

100.

Na to, aby mohli byť zvýhodnenia považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť podľa judikatúry Súdneho dvora na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu. ( 75 ) Ide o dve kumulatívne podmienky, ( 76 ) ktoré sa pri posudzovaní opatrenia na základe tohto ustanovenia ale spravidla analyzujú spoločne.

101.

Žalujúce podniky a nemecká vláda majú v podstate názor, že obmedzenie príplatku EEG v prospech žalujúcich podnikov nemožno ani pripísať štátu, ani nepredstavuje použitie štátnych prostriedkov.

102.

Na účely posúdenia, či je opatrenie pripísateľné štátu, je podľa judikatúry Súdneho dvora potrebné najprv určiť, či sa na jeho prijatí zúčastnili orgány verejnej moci. To jednoznačne nastalo v prípade, keď sa selektívne výhody v prospech kategórie podnikov zaviedli zákonom. ( 77 )

103.

Príplatok EEG, ako aj jeho zníženie v prospech určitých podnikov požierajúcich energiu spracovateľského odvetvia boli upravené v zákone EEG z roku 2012 (§ 40 až 44). Zníženie týmto podnikom neudeľujú dobrovoľne dodávatelia elektriny, ale opiera sa o legislatívne akty a regulačné akty nemeckého štátu, ktoré upravujú jeho právny režim. Považujem teda za nesporné, že udelenie tejto výhody je možné pripísať štátu.

104.

Okrem pripísateľnosti štátu musí byť opatrenie spojené s použitím štátnych prostriedkov v prospech zvýhodnených podnikov.

105.

Súdny dvor vyložil pojem „štátne prostriedky“ široko. Zahŕňa nielen prostriedky verejného sektora v úzkom zmysle, ale za určitých okolností aj určité prostriedky súkromných subjektov.

106.

Nepriame zníženie príjmov štátu spôsobené prijatím vnútroštátnych právnych predpisov alebo opatrení, ak je im tento dôsledok vlastný, nepredstavuje použitie štátnych prostriedkov. ( 78 ) V tomto zmysle nie je výnimka z pravidiel pracovného práva, ktorým sa mení rámec zmluvných vzťahov medzi podnikmi a zamestnancami, použitím štátnych prostriedkov, hoci môže viesť k zníženiu odvodov do sociálneho poistenia alebo daní, ktoré sú povinní štátu platiť podniky a zamestnanci. ( 79 )

107.

Najväčšie ťažkosti pri posúdení, či ide o použitie štátnych prostriedkov alebo nie, sa vynárajú, ak štáty prijmú opatrenia na účely zásahov do hospodárskeho života, v dôsledku ktorých môžu určité podniky získať selektívnu výhodu. Konkrétne spadajú do šedej zóny prípady štátnych zásahov, ktoré presahujú prijatie jednoduchého všeobecného regulačného predpisu pre odvetvie, ale neprejavia sa priamym použitím finančných prostriedkov. V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania ide o jeden z týchto prípadov, na riešenie ktorého je potrebné najprv analyzovať rozsiahlu (a nie vždy priamočiaru) judikatúru Súdneho dvora prijatú v tejto oblasti.

108.

Intervencia štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov zahŕňa pomoc, ktorú poskytuje priamo štát, ako aj pomoc, ktorú poskytujú verejné alebo súkromné subjekty zriadené štátom na účely výkonu schémy pomoci alebo týmto výkonom poverené. ( 80 ) Právo Únie nemôže pripustiť, aby sa ustanovenia o štátnej pomoci obchádzali tým, že sa zriadia nezávislé subjekty, ktoré sa poveria rozdeľovaním štátnej pomoci. ( 81 )

109.

Štátne opatrenie, ktoré zvýhodňuje určité podniky alebo produkty, nestráca charakter bezplatnej výhody tým, že je úplne alebo čiastočne financované príspevkami vyberanými štátom od dotknutých podnikov. ( 82 )

110.

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa totiž v skutočnosti vzťahuje na všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci skutočne použiť na podporu podnikov bez ohľadu na to, či tieto prostriedky trvalo patria alebo nepatria do majetku štátu. Aj keď zodpovedajúce sumy nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú stále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za „štátne prostriedky“. ( 83 )

111.

V súvislosti s odvetvím elektrickej energie Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2013, Vent De Colère! a i., uviedol, že „finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou členského štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi“. ( 84 )

112.

Z uvedenej judikatúry vyplýva, že pre určenie, či sú sporné prostriedky štátne v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je rozhodujúci rozsah intervencie a kontroly, ktorý nad ňou vykonávajú orgány verejnej moci.

113.

Neexistencia kontroly zo strany orgánov verejnej moci vysvetľuje, že Súdny dvor nepovažuje za pomoc napríklad prípady, v ktorých sa používajú prostriedky členov profesijnej organizácie na financovanie špecifického účelu v ich záujme, ktorý stanoví súkromná organizácia a ktorý slúži výlučne komerčným cieľom, pričom vo vzťahu k týmto prostriedkom štát funguje len ako prostriedok na zabezpečenie záväznej povahy príspevkov zavedených obchodnými organizáciami. Príkladmi takýchto prípadov sú veci Pearle ( 85 ) a Doux Élevages ( 86 ).

114.

Neexistencia štátnej kontroly nad prevodom prostriedkov tiež vysvetľuje, že Súdny dvor nepovažuje za pomoc schémy, ktoré vedú k finančnému premiestneniu od jedného súkromného podniku k druhému bez dodatočného štátneho zásahu. V zásade nejde o použitie štátnych prostriedkov, ak peniaze priamo prechádzajú od jedného súkromného podniku na druhý súkromný podnik, pričom neprechádzajú cez štátom určenú verejnú alebo súkromnú organizáciu poverenú výkonom prevodu. ( 87 )

115.

Takisto nejde o prevod štátnych prostriedkov, keď podniky, v ktorých väčšinu vlastnia súkromnoprávne subjekty, nie sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, ale majú iba povinnosť nákupu zo svojich vlastných finančných prostriedkov. ( 88 ) Z tohto skutkového stavu vychádza rozsudok PreussenElektra, podľa ktorého štátom uložená povinnosť súkromných dodávateľov kupovať za minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nespôsobuje žiadny priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie a okolnosť, že nižšie príjmy týchto podnikov podliehajúcich tejto povinnosti pravdepodobne znížia daňové príjmy, je v tejto súvislosti irelevantná, keďže tento dôsledok je takémuto opatreniu vlastný. ( 89 ) V tomto prípade boli dotknuté podniky (teda súkromní dodávatelia elektrickej energie) povinné odoberať za vlastné prostriedky špecifický druh elektriny, ale neboli štátom poverené spravovať režim štátnej pomoci.

116.

V poľskom mechanizme, podľa ktorého museli dodávatelia predať podiel z elektriny pochádzajúcej z kogenerácie vo výške 15 % ich ročného predaja konečným spotrebiteľom, Súdny dvor takisto nekonštatoval existenciu štátnej kontroly (a teda ani existenciu prevodu štátnych prostriedkov). ( 90 )

117.

O štátnu kontrolu a prevod štátnych prostriedkov ide naopak vtedy, keď sumy platené subjektmi prechádzajú cez verejnú alebo súkromnú inštitúciu, ktorá bola zriadená na to, aby tieto sumy prideľovala zvýhodneným subjektom. Tak to bolo vo veci Essent Netwerk Noord, v ktorej bol súkromný subjekt zákonom poverený vyberať v mene štátu príplatok k cene (tarifný príplatok) za elektrinu, a mal povinnosť ho prideľovať zvýhodneným subjektom, pričom nebol oprávnený ho použiť na iné účely, ako boli určené zákonom. Celá suma tohto príplatku (ktorý Súdny dvor klasifikoval ako daň) bola pod verejnou kontrolou, čo stačilo k jej kvalifikácii ako štátneho prostriedku. ( 91 )

118.

Súdny dvor konštatoval existenciu štátnej kontroly aj vo veci Vent de Colère! a i., v ktorej išlo o mechanizmus, ktorého financovanie znášali koneční spotrebitelia a ktorým sa úplne pokryli dodatočné náklady, ktoré vznikli podnikom na základe povinnosti kupovať elektrinu z veterných elektrární. Išlo o zásah za použitia štátnych prostriedkov, a to napriek tomu, že sa tento mechanizmus čiastočne zakladal na priamom prevode prostriedkov medzi súkromnými subjektmi. ( 92 )

119.

Tej istej logiky sa drží uznesenie Súdneho dvora vo veci Elcogás, v ktorej bolo sporné, či je možné „považovať príplatky, ktoré sa poskytujú súkromnému výrobcovi elektrickej energie a ktoré sú financované všetkými konečnými spotrebiteľmi elektriny v tuzemsku, za pomoc poskytovanú štátom alebo zo štátnych prostriedkov“. ( 93 )

120.

Súdny dvor rozhodol, že mechanizmus na kompenzáciu dodatočných nákladov, z ktorého mal prospech uvedený podnik (a ktorý sa financoval prostredníctvom konečnej ceny elektriny uloženej všetkým španielskym spotrebiteľom a užívateľom prenosovej a distribučnej sústavy), sa má považovať za pomoc poskytovanú štátom alebo zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tejto súvislosti „je nepodstatné, že sumy určené na náhradu dodatočných nákladov nepochádzajú z osobitnej prirážky k cene elektriny a že posudzovaný mechanizmus financovania v prísnom zmysle slova nepatrí podľa vnútroštátneho práva do kategórie dane, daňového odvodu alebo parafiškálneho poplatku“. ( 94 )

121.

Táto verejná kontrola existovala aj pri príjmoch, ktoré sa vyberali podľa dánskeho práva na účely kompenzácie verejnoprávneho podniku (TV2 Reklame) za správu pomoci spočívajúcej v predaji reklamného priestoru pre TV2, ( 95 ) a z toho dôvodu ich Súdny dvor kvalifikoval ako štátne prostriedky.

122.

Nemecká vláda a žalujúce podniky si myslia, že príplatok EEG a jeho obmedzenie v prospech určitých podnikov požierajúcich energiu sú mechanizmy, ktoré síce zaviedol zákon, ale pri ktorých nedochádza ani k prevodu štátnych prostriedkov a ani nie sú pod kontrolou nemeckých orgánov. Podľa ich názoru je tento mechanizmus zlučiteľný s rozsudkom PreussenElektra, pretože zákon EEG z roku 2012 sa podstatne neodlišuje od nemeckej právnej úpravy z roku 1990, ktorú Súdny dvor nepovažoval za štátnu pomoc.

123.

Tak ako už uviedla v rozhodnutí 2015/1585, Komisia zastáva naopak názor, že pod kontrolou nemeckých orgánov dochádza k prevodu prostriedkov na energeticky náročných odberateľov. Podľa nej ide o mechanizmus na podporu obnoviteľnej energie, ktorý sa odlišuje od toho, ktorý sa analyzoval v rozsudku PreussenElektra, a ktorý sa skôr podobá na tie mechanizmy, ktoré sa použili v iných členských štátoch (Belgicko, Francúzsko, Španielsko, Rakúsko), ktoré Súdny dvor kvalifikoval ako štátnu pomoc, pretože predstavovali orgánmi kontrolované platby určitým podnikom. ( 96 )

124.

Na základe analýzy judikatúry Súdneho dvora prijatej v tejto oblasti sa prikláňam k názoru Komisie. Ako východiskový bod pripomínam, že príplatok EEG vyberaný a spravovaný GRT bol zavedený nemeckými orgánmi na účely pokrytia nákladov vzniknutých regulovanými cenami a trhovými prémiami, ktoré stanovil zákon EEG z roku 2012, ako aj na účely zabezpečiť výrobcom zelenej elektrickej energie (EEG) vyššiu cenu, ako je trhová cena. V dôsledku toho je príplatok EEG súčasťou politiky nemeckého štátu na podporu výrobcov elektriny EEG, ktorá bola stanovená v zákone EEG z roku 2012 a v jeho vykonávacích predpisov. Účelom zníženia príplatku v prospech určitých podnikov požierajúcich energiu zo spracovateľského odvetvia bolo zmiernenie ich finančného zaťaženia nákladmi tejto pomoci.

125.

Relevantnými kritériami pre posúdenie kontroly nemeckých orgánov nad prostriedkami získanými príplatkom EEG (vrátane jeho zníženia v prospech určitých podnikov požierajúcich energiu), a teda aj pre posúdenie ich charakteru ako štátnych prostriedkov, sú:

126.

Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov majú záruku prednostného odberu tejto elektriny a vyplatenia jej ceny (prostredníctvom zákonom stanovených prémií) zo strany prevádzkovateľov miestnych distribučných sietí. Títo prevádzajú elektrinu z obnoviteľných zdrojov na GRT, ktorí sú povinní uhradiť im nimi zaplatené prémie. Príplatok EEG sa vypočíta na základe predaja elektriny na burze elektriny. Potom sa príplatok EEG čisto finančne presunie na GRT, ktorí ho prenesú na podniky dodávajúce elektrickú energiu konečným spotrebiteľom.

127.

Prenos príplatku EEG je podnikateľským rozhodnutím dodávateľských podnikov, ale de facto prebieha systematicky a je v súlade s cieľom zákona EEG z roku 2012. Obmedzenie príplatku pre určité podniky požierajúce energiu sa kompenzuje zodpovedajúcim dodatočným zaťažením ostatných spotrebiteľov, teda tých, ktorí nie sú obmedzením zvýhodnení. ( 97 )

128.

Nemecká vláda a žalujúce podniky uvádzajú, že príplatok EEG (a teda aj jeho obmedzenie) spôsobil len to, že sa súkromné prostriedky premiestňujú medzi takisto súkromnými podnikmi, ktorých vzťahy sa riadia výlučne podľa občianskoprávnych zmlúv. Ide o schému na účely zákonného stanovenia minimálnej ceny za predaj výrobku súkromnými podnikmi.

129.

Nesúhlasím s týmto argumentom, pretože príplatok EEG nie je výsledkom jednoduchej iniciatívy GRT, ale uplatnenia nemeckého práva, ktorý na účely výberu finančných prostriedkov na pokrytie nákladov podpory elektriny EEG zadefinoval príjemcov (výrobcovia elektriny EEG a určitých podnikov požierajúcich energiu), takzvané „kritériá oprávnenosti“ a výšku podpory.

130.

GRT nemôžu uložiť príplatok podľa ich voľnej úvahy a nemecké orgány kontrolujú jeho výpočet, výber a správu, ako aj obmedzenie platné pre podniky požierajúce energiu, ktoré stanovuje správny akt. Ustanovenia o určení príplatku garantujú, aby sa ním zabezpečilo dostatočné finančné pokrytie na zaplatenie podpory elektriny EEG, vrátane odpočtu v prospech podnikov požierajúcich energiu. Tieto ustanovenia nepovoľujú dodatočné príjmy prevyšujúce pokrytie týchto nákladov a GRT nesmú použiť príplatok EEG na financovanie iných činností.

131.

Financovanie príplatku EEG, ako aj jeho obmedzenie sú navrhnuté tak, že náklady podpory výroby elektriny EEG sa postupne prenášajú na účastníkov nemeckého trhu s elektrickou energiou. Ako som už uviedol vyššie, tento systém je založený na tejto logike:

132.

Charakter príplatku EEG teda zodpovedá charakteru štátnych prostriedkoch na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov a nie čisto súkromných prostriedkov podnikov a spotrebiteľov, s ktorými môžu navzájom obchodovať.

133.

Skutočnosť, že v Nemecku neexistuje verejná inštitúcia zriadená špecificky na správu týchto prostriedkov, nebráni tomuto charakteru. Táto funkcia sa pridelila účastníkom trhu s elektrinou (najmä skupine GRT). Už som poukázal na to, že podľa Súdneho dvora podmienkou prevodu štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ZFEÚ nie je to, aby pochádzali z rozpočtu alebo z majetku štátu alebo aby ich nariaďovala, rozdeľovala a spravovala verejná inštitúcia.

134.

Pre ich zaradenie k štátnym prostriedkom postačuje, aby sa prevádzali medzi subjektmi na účel ich presunu na konečných prijímateľov výhod pomoci. To platí dokonca aj vtedy, keď sú spravované inými ako verejnými inštitúciami, pokiaľ prevod hospodárskych zdrojov (v tomto prípade od konečných spotrebiteľov na výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov) prebieha na základe zákona a pod kontrolou štátnych orgánov. To je mechanizmus, ktorý stanovuje zákon EEG z roku 2012, ktorý je podľa môjho názoru podobný mechanizmom, ktoré viedli k judikatúre Vent De Colère! a i. ( 98 )

135.

Schému podpory navrhol nemecký zákonodarca, takže okolnosti nie sú podobné okolnostiam v rozsudku Doux Élevage ( 99 ). Okrem toho určil sám zákonodarca účel týchto súm (podpora výroby elektriny EEG) a GRT nemôžu o ich použití rozhodovať na základe voľnej úvahy. ( 100 )

136.

Na rozdiel od tvrdení nemeckej vlády a žalujúcich podnikov nie je prejednávaný skutkový stav podobný tomu, na ktorom sa zakladal rozsudok PreussenElektra. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že pri zákonom stanovenej možnosti pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie predávať ich elektrinu za vyššiu ako trhovú cenu, neboli zmobilizované štátne prostriedky. Obe veci preukazujú podľa môjho názoru tieto základné rozdiely:

137.

Na základe týchto znakov prejednávaného systému ho nemožno považovať za jednoduchý mechanizmus na určenie minimálnej ceny za predaj výrobku (elektriny EEG) medzi súkromnými podnikmi v zmysle rozsudkov PreussenElektra a Van Tiggele. Skôr ide o globálnejšiu schému na podporu energie z obnoviteľných zdrojov, ktorej výrobcom sa zaručuje príliv štátnych prostriedkov, ktoré v konečnom dôsledku pochádzajú od konečných spotrebiteľov a ktoré spravujú GRT, a to pod kontrolou a dohľadom troch nemeckých orgánov, a to Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre siete, ďalej len „BNetzA“), BAFA a Umweltbundesamt (Agentúra pre životné prostredie). Týmito funkciami sa budem ešte zaoberať nižšie.

138.

Nemecká vláda a žalujúce podniky napádajú konštatovanie v rozhodnutí 2015/1585, že GRT boli spoločne poverení správou štátnych prostriedkov. Myslia si, že rôzni účastníci hospodárskej súťaže dotknutí zákonom EEG z roku 2012, ako aj zvyšok týchto účastníkov, sa obmedzil na vzájomný zápočet ich občianskoprávnych nárokov vyplývajúcich z ich zákonom uznaných práv. Tým sa odlišujú od verejných a súkromných subjektov, ktorých účasť na mechanizme na podporu elektriny EEG sa analyzovala v rozsudku Vent De Colère! a i.

139.

Podľa môjho názoru sú naopak GRT na základe povinnosti, ktorá im bola zverená zákonom EEG z roku 2012, povinní spravovať príplatok EEG (vrátane jeho zníženia v prospech podnikov požierajúcich energiu), a tak sa stať centrom spôsobu fungovania systému na podporu elektriny EEG. To vyplýva z funkcií stanovených najmä v § 34 až 39 zákona EEG z roku 2012. ( 102 )

140.

Z príplatku EEG sa stávajú prostriedky určené na účely, ktoré nemecký zákonodarca od začiatku a definitívne definoval, pričom na zhromaždenie týchto prostriedkov je nevyhnutný zásah určitých sprostredkovateľov, ktorí sú poverení ich výberom a správou. Tieto prostriedky sa vedú v oddelenom účtovníctve a neprevádzajú sa ani do všeobecného rozpočtu GRT, ani sa im nenechávajú na voľné disponovanie. GRT sú na základe štátneho poverenia zodpovední za finančný tok od konečných spotrebiteľov k výrobcom, a to v rámci im uloženej zákonnej povinnosti. Nevyrovnávajú teda žiadne súkromné pohľadávky, ale spravujú pod štátnou kontrolou príplatok, ktorý má verejnoprávnu povahu.

141.

Nemecká vláda a žalujúce podniky tvrdia, že verejné orgány, najmä BNetzA a BAFA, majú príliš obmedzené právomoci na to, aby mohli vykonávať významnú kontrolu nad príplatkom EEG (a teda aj nad jeho obmedzením v prospech podnikov požierajúcich energiu). Nemecká vláda tvrdí, že ustanovenia zákona EEG z roku 2012 o výpočte príplatku, povinnosti týkajúce sa transparentnosti a dohľad zo strany BNetzA slúžia len na to, aby zabránili obohateniu nejakého súkromného subjektu v priebehu platobného reťazca.

142.

Nemecké orgány ale nielen dohliadajú na zákonnosť konania subjektov, ktoré sa zúčastňujú na vyberaní príplatku EEG, ale v prípade potreby aj ukladajú sankcie (BNetzA) alebo skúmajú, či je energožrút oprávnený na obmedzenie príplatku (BAFA). Podľa môjho názoru je nepopierateľné, že vykonávajú procesnoprávnu kontrolu a dohľad nad príplatkom EEG.

143.

Konkrétne má na základe § 61 zákona EEG z roku 2012 BNetzA v rámci svojich kontrolných funkcií úlohu dohliadať na to, aby GRT pri dodržiavaní právnych a správnych predpisov predávali elektrinu EEG v súlade s ustanoveniami § 37 zákona EEG z roku 2012 a aby príplatok EEG určovali, stanovovali a zverejňovali a účtovali ho dodávateľom elektriny. Na druhej strane sú GRT podľa § 48 zákona o EEG z roku 2012 povinní predkladať údaje týkajúce sa kompenzačného mechanizmu BNetzA. ( 103 )

144.

BNetzA má výkonné úlohy a právomoci týkajúce sa rôznych výdavkov a príjmov, ktoré môžu GRT zahrnúť do výpočtu príplatku EEG. Môže prijímať vykonateľné rozhodnutia na úpravu výšky príplatku EEG a na účely výkonu zákona EEG z roku 2012 môžu udeľovať peňažné pokuty subjektom, ktorí sú účastníkmi systému.

145.

V súvislosti s podnikmi požierajúcimi energiu sú správne úkony takisto relevantné: tieto podniky musia podávať príslušnému ministerstvu informácie nevyhnutné na posúdenie toho, či sa dosiahnu ciele stanovené v rámci § 40 EEG. BNetzA musí zabezpečiť, že sa príplatok EEG zníži pre tých dodávateľov, ktorí spĺňajú podmienky § 39 zákona EEG z roku 2012. Okrem toho BAFA rozhoduje, či sú podniky požierajúce energiu, ktoré podali príslušnú žiadosť, oprávnené zaplatiť len obmedzený príplatok EEG; je to rozhodnutie, ktoré možno napadnúť na nemeckých správnych súdoch, ale nie na občianskoprávnych súdoch.

146.

V súvislosti s týmto nie vyčerpávajúcim výpočtom dozorných a kontrolných právomocí nemeckých orgánov v súvislosti s prostriedkami vyzbieranými prostredníctvom príplatku EEG nevidím žiadne postačujúce dôvody, ktoré by potvrdili, že rozhodnutie 2015/1585 je neplatné, pretože sa v ňom konštatovalo, že tieto prostriedky sú pod kontrolou štátnych orgánov.

147.

Na základe toho zastávam názor, že obmedzenie príplatku EEG, tak ako sa uplatňovalo na žalujúce podniky, predstavuje prevod štátnych prostriedkov v ich prospech v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

148.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby:

–

nakupovať elektrinu vyrobenú v ich oblasti podľa zákona EEG buď priamo od výrobcu, pokiaľ je priamo napojený na prenosové vedenie, alebo od prevádzkovateľov distribučnej sústavy (PDS) za výkupné ceny, alebo zaplatiť trhovú prémiu. Elektrina vyrobená podľa zákona EEG, ako aj finančné zaťaženie spojené s podporou poskytovanou na základe zákona EEG z roku 2012 sa preto centralizujú na úrovni každého zo štyroch prevádzkovateľov prenosovej sústavy,

–

uplatňovať zvýhodnenie ekologickej elektrickej energie na dodávateľov, ktorí o to požiadajú a splnia príslušné podmienky stanovené v § 39 ods. 1 zákona EEG z roku 2012,

–

rovnomerne si medzi sebou rozdeľovať množstvo elektriny vyrobenej podľa zákona EEG tak, aby každý z nich kupoval rovnaký podiel tejto elektriny,

–

predávať elektrinu vyrobenú podľa zákona EEG na spotovom trhu podľa pravidiel vymedzených v zákone EEG z roku 2012 a jeho vykonávacích ustanoveniach, čo môžu robiť spoločne,

–

spoločne vypočítať výšku príplatku EEG, ktorá musí byť rovnaká za každú kWh spotrebovanú v Nemecku, a to ako rozdiel medzi príjmami z predaja elektriny vyrobenej podľa zákona EEG a výdavkami spojenými s nákupom tejto elektriny,

–

spoločne zverejňovať príplatok EEG v osobitnom formáte na spoločnej webovej stránke,

–

zverejňovať tiež súhrnné informácie o elektrine vyrobenej podľa zákona EEG,

–

porovnávať predpokladanú výšku príplatku EEG s tým, aká mala skutočne byť v danom roku, a prispôsobovať výšku príplatku na nasledujúci rok,

–

zverejňovať prognózy na niekoľko rokov vopred,

–

vyberať príplatok EEG od dodávateľov elektriny,

–

(každý z nich) viesť všetky finančné toky (výdavky a príjmy) súvisiace so zákonom EEG z roku 2012 na oddelených bankových účtoch.“

–

GRT predávali na spotovom trhu elektrinu, za ktorú sa platia výkupné ceny v súlade s platnými pravidlami…

–

GRT riadne určovali, stanovovali a zverejňovali príplatok EEG,

–

GRT správne účtovali príplatok EEG dodávateľom elektriny,

–

prevádzkovatelia siete správne účtovali výkupné ceny a prémie GRT,