1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Holandsku, ktorý vydal poľský súd na pána Dworzeckého. Tento európsky zatykač bol vydaný na účely výkonu troch trestov odňatia slobody, z ktorých jeden bol uložený v konaní, ktorého sa pán Dworzecki nezúčastnil osobne.

2. 

V prejednávanej veci vzniká hlavne otázka, či oznámenie predvolania dospelej osobe (v tomto prípade starému otcovi pána Dworzeckého), ktorá je členom domácnosti na adrese uvedenej vyžiadanou osobou, možno považovať za oznámenie spĺňajúce podmienku uvedenú v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 2 ), zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( 3 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).

3. 

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je Súdny dvor vyzvaný, aby podal výklad určitých pojmov uvedených v článku 4a rámcového rozhodnutia. Odpoveď na položené otázky umožní konkretizovať úlohu vykonávajúceho súdu pri overovaní okolností, na základe ktorých sa uplatňujú alternatívne možnosti uvedené v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.

4.

Podľa článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia „členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia“. Podľa odseku 3 toho istého ustanovenia rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [EÚ]“.

5.

Rámcové rozhodnutie 2009/299 zmenilo a doplnilo rámcové rozhodnutie 2002/584. Rámcové rozhodnutie 2009/299 najmä zrušilo článok 5 ods. 1 tohto rozhodnutia a vložilo nový článok 4a, ktorý sa týka rozhodnutí vydaných v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila.

6.

V odôvodnení 4 rámcového rozhodnutia 2009/299 sa uvádza, že:

„Je… potrebné ustanoviť jasné a spoločné dôvody odmietnutia uznania rozhodnutí vydaných v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila. Toto rámcové rozhodnutie má za cieľ upresniť vymedzenie takýchto spoločných dôvodov, ktoré vykonávajúcemu orgánu umožnia vykonať rozhodnutie napriek neprítomnosti dotknutej osoby na konaní pri úplnom rešpektovaní práva tejto osoby na obhajobu. Účelom tohto rámcového rozhodnutia nie je upraviť formy a metódy vrátane procesných požiadaviek, ktoré sa využívajú na dosiahnutie výsledkov vymedzených v tomto rámcovom rozhodnutí a ktoré sa spravujú vnútroštátnym právom členských štátov.“

7.

V odôvodnení 7 rámcového rozhodnutia 2009/299 je konkrétne uvedené:

„Uznanie a výkon rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, by sa nemali odmietnuť, ak bola dotknutá osoba osobne predvolaná a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo ak sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania. V tejto súvislosti sa predpokladá, že dotknutej osobe sa museli takéto informácie doručiť ‚včas‘, teda v dostatočnom časovom predstihu, aby sa jej umožnilo zúčastniť sa konania a účinne uplatniť svoje právo na obhajobu.“

8.

Podľa odôvodnenia 8 rámcového rozhodnutia 2009/299:

„Právo na spravodlivé súdne konanie obvinenej osoby je zaručené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Toto právo zahŕňa právo dotknutej osoby byť osobne prítomná na konaní. Aby mohla toto právo uplatniť, musí dotknutá osoba o stanovenom termíne konania vedieť. Podľa tohto rámcového rozhodnutia by vedomosť dotknutej osoby o konaní mal každý členský štát zabezpečiť v súlade so svojím vnútroštátnym právom, pričom sa predpokladá, že to musí byť v súlade s požiadavkami tohto dohovoru. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva by sa pri zvažovaní, či je spôsob poskytnutia informácie postačujúci na to, aby sa zabezpečila vedomosť dotknutej osoby o konaní, mohla prípadne venovať osobitná pozornosť aj snahe dotknutej osoby získať informáciu, ktorá jej bola určená.“

9.

Článok 4a rámcového rozhodnutia znie takto:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu:

alebo

alebo

alebo

…“

10.

Zákon o odovzdávaní osôb (Overleveringswet, ďalej len „OLW“) preberá rámcové rozhodnutie do holandského práva. Článok 12 OLW, ktorým sa vykonáva článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, stanovuje:

„Odovzdanie sa odmietne, pokiaľ je účelom európskeho zatykača vykonanie rozsudku vydaného v konaní, ktorého sa obžalovaný osobne nezúčastnil, okrem prípadu, ak by bolo v európskom zatykači uvedené, že v súlade s procesnými požiadavkami vydávajúceho členského štátu:

…“

11.

Officier van justitie bij de rechtbank (prokurátor na súde) podal 30. novembra 2015 na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) návrh týkajúci sa výkonu európskeho zatykača, ktorý 4. februára 2015 vydal Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Okresný súd v Zielonej Góre, Poľsko) a v ktorom požadoval zatknutie a vydanie pána Dworzeckého.

12.

Európsky zatykač bol vydaný na účely výkonu troch trestov odňatia slobody v Poľsku, uložených tromi rozsudkami, ktoré boli vydané 12. marca 2007 (rozsudok I), 22. júna 2010 (rozsudok II) a 2. júna 2011 (rozsudok III). Dĺžka trestov je dva roky (z ktorých ostáva vykonať sedem mesiacov a dvanásť dní), osem mesiacov a šesť mesiacov ( 4 ).

13.

Z písmena d) európskeho zatykača vyplýva, že pán Dworzecki sa osobne nezúčastnil konania, v ktorom bol vydaný rozsudok II. Vydávajúci súdny orgán tak označil bod 1 písmena b) formulára zatykača (ktorý zodpovedá bodu 3.1b formulára v prílohe rámcového rozhodnutia), ktorý sa uplatňuje na prípady, keď „osoba nebola osobne predvolaná, ale… sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste tohto konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania, a bola informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania“.

14.

V rámci „informáci[í] o spôsobe, akým bola táto podmienka splnená“, stanovených v bode 4 písm. d) formulára v prílohe rámcového rozhodnutia, vydávajúci súdny orgán konkrétne uviedol, že:

„Predvolanie bolo zaslané na adresu, ktorú Paweł Dworzecki uviedol na účely doručovania, a prevzala ho dospelá osoba, ktorá býva na tejto adrese, a to starý otec pána Pawła Dworzeckého, v súlade s článkom 132 trestného poriadku, ktorý stanovuje, že ‚v prípade neprítomnosti adresáta sa písomnosť doručí dospelej osobe, ktorá je členom domácnosti adresáta, a v prípade neprítomnosti dospelej osoby, ktorá by bola členom domácnosti adresáta, sa písomnosť môže doručiť aj vlastníkovi nehnuteľnosti alebo domovníkovi alebo starostovi obce za podmienky, že sa tieto osoby zaviažu odovzdať doručenú písomnosť jej adresátovi‘. Na tú istú adresu bolo zaslané aj vyhotovenie rozsudku, ktoré prevzala dospelá osoba bývajúca na tejto adrese. Paweł Dworzecki okrem toho priznal svoju vinu a vopred súhlasil s trestom, ktorý navrhol prokurátor.“

15.

Pán Dworzecki je vo väzbe v Holandsku, kde čaká na už povolené účinné odovzdanie, pokiaľ ide o rozsudky I a III, a na rozhodnutie vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o rozsudok II.

16.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že článok 12 OLW na rozdiel od ustanovení článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje obligatórny dôvod odmietnutia výkonu v prípade, že vyžiadaná osoba sa osobne nezúčastnila konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, na základe ktorého bol vydaný zatykač.

17.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) vykladal v minulosti časť vety „v súlade s procesnými požiadavkami vydávajúceho členského štátu“, za ktorou nasledujú písmená a) až d) článku 12 OLW ( 5 ), v tom zmysle, že určiť, či predmetné skutkové okolnosti spadajú pod jeden z prípadov uvedených v tomto ustanovení, musí právo členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač. Vnútroštátny súd sa však pýta, ako vyplýva z jeho prejudiciálnych otázok, či je taký výklad v súlade rámcovým rozhodnutím.

18.

Za týchto podmienok Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

ktoré sú použité v článku 4a ods. 1 písm. a) [rámcového rozhodnutia], autonómnymi pojmami práva Únie?

do jedného z dvoch autonómnych pojmov uvedených v prvej otázke?“

19.

Vnútroštátny súd navrhol, aby sa na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Vnútroštátny súd v rámci odôvodnenia svojho návrhu zdôraznil, že pán Dworzecki je v súčasnosti pozbavený slobody a čaká na účinné odovzdanie, ktoré vnútroštátny súd v prípade dvoch z troch rozsudkov už povolil, ako aj na rozhodnutie tohto súdu s ohľadom na zostávajúci rozsudok. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že lehota na odpoveď Súdneho dvora má priamy a rozhodujúci dopad na dĺžku trvania väzby pána Dworzeckého.

20.

Štvrtá komora Súdneho dvora sa 10. marca 2016 rozhodla vyhovieť návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní.

21.

Písomné pripomienky predložil pán Dworzecki, holandská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. apríla 2016, predniesla ústne pripomienky okrem už citovaných účastníkov aj poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva.

22.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či treba určité pojmy uvedené v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia vykladať iba odkazom na vnútroštátne právo vydávajúceho členského štátu, alebo ide o autonómne pojmy práva Únie. V tomto druhom prípade sa vnútroštátny súd svojou druhou otázkou Súdneho dvora pýta, ako sa majú vykladať pojmy uvedené v tomto ustanovení, pri zohľadnení okolností prejednávanej veci.

23.

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci je podstatnou skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava zmenila nepovinný dôvod na nevykonanie na povinný dôvod. Túto významnú otázku Súdny dvor ešte neskúmal, pričom mal príležitosť vyjadriť sa iba k možnosti členských štátov obmedziť situácie, v ktorých môžu vykonávajúce súdne orgány odmietnuť vydať požadovanú osobu. ( 6 ) Vzhľadom na to, že k tejto otázke však členské štáty neuviedli žiadnu podloženú argumentáciu, ako aj na to, že táto otázka nie je nevyhnutným prvkom poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu v prejednávanej veci, nebudem sa ňou v týchto návrhoch zaoberať.

24.

V prvej otázke vnútroštátneho súdu sú uvedené dve odlišné možnosti, ktoré sa zdanlivo vylučujú: buď ide o „autonómne pojmy práva Únie“, teda ich obsah a výklad stanovuje jednotným spôsobom právo Únie, ktoré implicitne harmonizuje vnútroštátne práva, alebo sú tieto pojmy ponímané cez odkaz na vnútroštátne právo. ( 7 )

25.

Vo všetkých písomných a ústnych pripomienkach predložených Súdnemu dvoru sa tvrdí, že pojmy uvedené v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia sú autonómnymi pojmami práva Únie.

26.

Také striktné rozlišovanie medzi autonómnymi pojmami práva Únie na jednej strane a pojmami odkazujúcimi na vnútroštátne právo na strane druhej neumožňuje podľa môjho názoru správne pochopiť problematiku, ktorá je základom tejto prejudiciálnej otázky. Sporné ustanovenie totiž zjavne nepripúšťa takú dichotómiu. Otázka vnútroštátneho súdu sa týka všetkých pojmov uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia, ktoré predstavujú prvú výnimku z nepovinného dôvodu na nevykonanie uvedeného v tomto ustanovení. Bolo by neprirodzené chápať toto ustanovenie ako súbor popri sebe existujúcich autonómnych pojmov. Ide skôr o minimálne požiadavky alebo nezávislé či autonómne záruky práva Únie, ktoré vo forme podrobných skutkových okolností vyjadrujú výnimky z možnosti odmietnutia uznania uvedenej v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia. Ako uvádza Komisia, v odôvodneniach rámcového rozhodnutia 2009/299 je vyjadrená vôľa normotvorcu stanoviť „jasné a spoločné dôvody odmietnutia uznania“ a „spoločné riešenia“ ( 8 ), pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti.

27.

V článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia je totiž stanovený nepovinný dôvod na nevykonanie vtedy, ak sa dotknutá osoba nezúčastnila konania, ktoré sa jej týka. Existujú však štyri výnimky, kedy vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač. ( 9 ) Tieto prípady sú uvedené v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, v ktorom sú presne uvedené podmienky, za ktorých vykonávajúci orgán musí vykonať rozhodnutie napriek neúčasti osoby na konaní. ( 10 )

28.

Tento systém vyžaduje spoluprácu medzi vydávajúcim a vykonávajúcim súdnym orgánom založenú na vzájomnej dôvere. V praxi musí vydávajúci súdny orgán v zatykači uviesť v súlade s formulárom v prílohe rámcového rozhodnutia, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, akým spôsobom boli dodržané záruky stanovené v článku 4a. Pokiaľ vydávajúci orgán označí políčko, v ktorom sa uvádza, že dotknutá osoba sa osobne nezúčastnila konania, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, musí výslovne uviesť, či bola dotknutá osoba predvolaná osobne (bod 3.1a formulára v prílohe rámcového rozhodnutia), alebo ak nie, či bola skutočne úradne informovaná inými prostriedkami (bod 3.1b tohto formulára). V tomto druhom prípade musí vydávajúci orgán uviesť (v súlade s bodom 4 uvedeného formulára), ako bola táto podmienka splnená. To nevyhnutne predpokladá opis skutkového stavu, ako aj právnu kvalifikáciu určitých skutočností podľa posúdenia vydávajúceho orgánu.

29.

Skutočnosť, že vydávajúci orgán musí v bode 4 formulára uviesť tieto informácie o skutkovom stave, potvrdzuje, že vykonávajúci orgán má kontrolnú alebo overovaciu funkciu. Informácie o spôsobe, akým bola dotknutá osoba informovaná, uvedené v európskom zatykači, umožňujú teda vykonávajúcemu orgánu, aby na základe nezávislého preskúmania podmienok a záruk stanovených v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia vykonal svoje právomoci v oblasti odmietnutia výkonu. Túto nezávislú kontrolu zo strany vykonávajúceho orgánu treba zabezpečiť vzhľadom na autonómny obsah jasných a spoločných záruk uvedených vo výnimkách z nepovinného dôvodu odmietnutia uznania podľa tohto článku 4a.

30.

Je potrebné zdôrazniť, že vykonávajúci orgán pri vykonávaní funkcie nezávislej kontroly iba overuje právnu kvalifikáciu (body 3.1b, 3.2 alebo 3.3 formulára) skutkového stavu, aký predložil vydávajúci orgán (bod 4 formulára). Na rozdiel od tvrdení, ktoré na pojednávaní uviedla holandská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, to neznamená, že vykonávajúci orgán môže spochybniť skutkový stav zistený vydávajúcim orgánom. Zo zásady vzájomnej dôvery, ale i hospodárnosti v súdnych veciach totiž vyplýva, že vykonávajúci orgán je viazaný skutkovým stavom, aký predložil vydávajúci orgán.

31.

Pokiaľ ide o praktické dôsledky vyplývajúce zo záruk stanovených v druhej časti alternatívy uvedenej v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia, možno konštatovať, že bez ohľadu na skutočnosť, že vydávajúci orgán v bode 3 formulára európskeho zatykača uviedol, že dotknutá osoba, ktorá nebola osobne predvolaná, bola skutočne úradne informovaná inými prostriedkami, môže vykonávajúci orgán overiť, či sú vzhľadom na informácie, ktoré poskytol vydávajúci orgán v bode 4 formulára, splnené spoločné osobitné podmienky uvedené v tomto ustanovení.

32.

Zo systému vytvoreného rámcovým rozhodnutím pri jeho praktickom používaní teda vyplýva, že výnimky vymenované v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia predstavujú autonómne záruky, v ktorých sú uvedené minimálne podmienky stanovené právom Únie, ktorých dodržiavanie kontrolujú vykonávajúce orgány. V tomto zmysle boli tieto požiadavky definované v rámcovom rozhodnutí autonómne a spoločne pre členské štáty.

33.

Práve existencia spoločných autonómnych záruk stanovených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) rámcového rozhodnutia teda umožňuje, aby tento článok zaviedol systém podpory vzájomného uznávania a dodržiavania práva na obhajobu. Vzhľadom na tieto dva ciele definuje rámcové rozhodnutie právne dôsledky procesných úkonov členských štátov, avšak bez toho, aby upravovalo konkrétne procesné pravidlá.

34.

Zo znenia rámcového rozhodnutia, ako aj z odôvodnení rámcového rozhodnutia 2009/299 totiž jasne vyplýva, že cieľom režimu, ktorý zaviedlo právo Únie v súvislosti s uplatňovaním zásady vzájomného uznávania rozhodnutí vydaných v neprítomnosti, nie je harmonizovať procesné normy členských štátov. Po prvé odkaz na „ďalš[ie] procesn[é] požiadavk[y]“ v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia svedčí o tom, že toto ustanovenie obsahuje iba minimálnu procesnú úpravu, ktorá musí byť doplnená vnútroštátnym procesným právom. ( 11 ) Po druhé v odôvodnení 4 rámcového rozhodnutia 2009/299 je jasne zdôraznené, že účelom tohto rámcového rozhodnutia „nie je upraviť formy a metódy vrátane procesných požiadaviek, ktoré sa využívajú na dosiahnutie výsledkov vymedzených v tomto rámcovom rozhodnutí a ktoré sa spravujú vnútroštátnym právom členských štátov“ ( 12 ).

35.

Z toho vyplýva, že procesné pravidlá, najmä pravidlá o doručovaní a oznamovaní procesných písomností sa okrem iného v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov a právnej povahy rámcových rozhodnutí naďalej spravujú vnútroštátnym právom. Taktiež článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje iba minimálne požiadavky vyjadrené v podobe skutkových podmienok, ktoré majú byť splnené, a voľbu procesných pravidiel ponecháva na vnútroštátne právo.

36.

Preto je na prvú prejudiciálnu otázku potrebné odpovedať tak, že článok 4a ods. 1 písm. a) bod i) rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že obsahuje autonómne minimálne záruky, ktorých dodržiavanie musí na účely vykonania európskeho zatykača vydaného na účel/na účely/s cieľom výkonu rozhodnutia vydaného bez toho, aby sa dotknutá osoba osobne zúčastnila na konaní, ktoré sa jej týka, nezávisle overiť vykonávajúci súdny orgán.

37.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora po prvé pýta, ako sa vo všeobecnosti majú vykladať pojmy uvedené v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia. Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora po druhé pýta, či situácia, o akú ide v prejednávanej veci, spadá pod jeden z dvoch prípadov uvedených v tomto ustanovení. Po niekoľkých všeobecných úvahách preskúmam osobitosti prípadov, na ktoré sa vzťahuje sporné ustanovenie, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

38.

Niet pochýb o tom, že všeobecne v práve Únie a konkrétne v štruktúre rámcového rozhodnutia má zásadný význam zásada vzájomnej dôvery a s ňou úzko súvisiaca zásada vzájomného uznávania ( 13 ). Súdny dvor viackrát pripomenul, že zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce, konkrétne znamená, že členské štáty sú v zásade povinné vyhovieť európskemu zatykaču ( 14 ). Členské štáty môžu preto odmietnuť vykonať taký zatykač len v prípadoch povinného alebo nepovinného nevykonania, ktoré sú taxatívne stanovené v článkoch 3 až 4a rámcového rozhodnutia. Okrem toho výkon európskeho zatykača môže podliehať iba jednej z podmienok taxatívne stanovených v článku 5. ( 15 ) Hoci teda členské štáty majú určitú mieru voľnej úvahy, keď preberajú tieto ustanovenia do svojho vnútroštátneho práva, nemôžu im priznať širší dosah ako je ten, ktorý vyplýva z jednotného výkladu. ( 16 )

39.

Pokiaľ ide o článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, z odôvodnenia 3 rámcového rozhodnutia 2009/299 vyplýva, že normotvorca Únie chcel ukončiť stav podľa článku 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 v pôvodnom znení, podľa ktorého bol vykonávajúci orgán povinný posúdiť, či boli poskytnuté záruky dostatočné, čo sa týka možnosti požiadať o obnovu konania. ( 17 )

40.

Existujúce dôvody na nevykonanie však svedčia o tom, že zásada vzájomného uznávania neznamená absolútnu povinnosť vykonať európsky zatykač. ( 18 ) Konkrétne článok 4a rámcového rozhodnutia predstavuje dôvod na nevykonanie, ktorý výslovne súvisí s právom na obhajobu v priebehu konania, v ktorom došlo k odsúdeniu v neprítomnosti. ( 19 ) V článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia sú v tomto kontexte uvedené autonómne požiadavky ochrany práva na obhajobu, na základe ktorých možno zaistiť výkon zatykača aj v prípade neúčasti dotknutej osoby na konaní, ktoré sa jej týka. Aj keď teda rámcové rozhodnutie 2009/299 umožnilo určitý vývoj smerom k vzájomnému uznávaniu, tento vývoj bol možný vďaka začleneniu základných minimálnych a autonómnych záruk stanovených právom Únie.

41.

Výklad článku 4a ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia sa preto nemôže riadiť iba zásadou vzájomného uznávania, keďže toto ustanovenie predstavuje výnimku z možnosti uplatniť dôvod na nevykonanie, ktorý výslovne súvisí s dodržiavaním základných práv. Výklad tohto ustanovenia sa musí riadiť aj jeho osobitosťami.

42.

Po prvé je nesporné, že ide o ustanovenie, v ktorom sú podrobne opísané určité skutkové podmienky, ktoré treba splniť.

43.

Po druhé nemožno prehliadať, že toto ustanovenie patrí do špecifickej oblasti trestného práva, ktorá sa vyznačuje existenciou zvýšených záruk. ( 20 )

44.

Po tretie toto ustanovenie úzko súvisí so základnými právami, a to právom na obhajobu a na účinný prostriedok nápravy, ktoré sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

45.

Ako tvrdí Komisia, článok 4a ods. 1 písm. a) bod i) rámcového rozhodnutia treba v tejto súvislosti vykladať predovšetkým vzhľadom na cieľ dodržiavania práv obvineného a zároveň zlepšenie vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí. ( 21 ) Cieľ ochrany práv obvineného vyplýva aj z odôvodnení 1 a 8 rámcového rozhodnutia 2009/299, v ktorých je vyjadrená vôľa vytvoriť systém, ktorý by bol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

46.

Podľa tejto judikatúry právo zúčastniť sa konania, ktoré vyplýva z predmetu aj cieľa celého článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) ( 22 ), nie je právom absolútnym a obvinený sa ho môže za určitých podmienok z vlastnej slobodnej vôle výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne, vzdať. V tomto ohľade bolo rozhodnuté, že konanie, ktoré prebieha v neprítomnosti obžalovaného, nie je samo osebe nezlučiteľné s článkom 6 EDĽP. Platí to najmä v prípade, keď obžalovaný môže neskôr dosiahnuť nové súdne rozhodnutie po tom, ako bol vypočutý, a ak sa preukáže, že sa vzdal svojho práva zúčastniť sa konania a obhajovať sa, alebo ak mal v úmysle vyhnúť sa spravodlivosti. ( 23 )

47.

Súdny dvor už mal príležitosť vyjadriť sa k zlučiteľnosti systému definovaného v článku 4a rámcového rozhodnutia s článkami 47 a 48 Charty. V rozsudku Melloni Súdny dvor poukázal na to, že normotvorca Únie si zvolil riešenie, ktoré spočíva v taxatívnom stanovení prípadov, v ktorých treba konštatovať, že výkon európskeho zatykača vydaného na účely výkonu rozhodnutia vydaného v neprítomnosti nezasahuje do práva na obhajobu. ( 24 )

48.

Všeobecný cieľ rámcového rozhodnutia, a to uľahčiť a urýchliť súdnu spoluprácu, ( 25 ) musí byť teda v rovnováhe so špecifickým cieľom dodržiavať právo obvineného osobne sa zúčastniť konania, ktoré je základom článku 4a vloženého rámcovým rozhodnutím 2009/299.

49.

Vzhľadom na tri vyššie uvedené dôvody teda nemožno uplatniť tvrdenie, aké uplatňuje holandská vláda, ktoré je založené na potrebnom účinku rámcového rozhodnutia výlučne z hľadiska zlepšenia vzájomného uznávania. Takú argumentáciu nemožno uvádzať na úkor práva na obhajobu v trestnom konaní ani vtedy, ak by to viedlo k nevyhnutnému odmietnutiu výkonu európskeho zatykača.

50.

V nadväznosti na písmeno a) druhej prejudiciálnej otázky sa domnievam, že na účely výkladu spoločných záruk uvedených v článku 4a rámcového rozhodnutia treba toto ustanovenie vykladať doslovne s vysokým dôrazom na základné práva.

51.

V rámci písmena b) druhej prejudiciálnej otázky treba určiť, či situácia, o akú ide vo veci samej, spĺňa požiadavky článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia.

52.

Podľa holandskej a poľskej vlády, ako aj vlády Spojeného kráľovstva, sú požiadavky článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia v prejednávanej veci splnené. Komisia sa naproti tomu domnieva, že druhá možnosť stanovená v tomto ustanovení vyžaduje, aby dotknutá osoba skutočne vedela o termíne a mieste konania, čo nemôže byť založené na právnej fikcii. Komisia sa preto domnieva, že z údajov poskytnutých vydávajúcim súdnym orgánom nevyplýva, že bolo jednoznačne preukázané, že dotknutá osoba vedela o stanovenom termíne a mieste konania. Pán Dworzecki uvádza, že z odôvodnenia predloženého vydávajúcim orgánom nevyplýva, že by boli splnené podmienky uvedené v článku 132 poľského trestného poriadku.

53.

Na úvod treba poukázať na to, že jedine vnútroštátny súd musí posúdiť skutkové okolnosti, ktoré ma k dispozícii. V nadväznosti na holandskú a poľskú vládu je však potrebné pripomenúť, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď sa vykonávajúci súd domnieva, že informácie zaslané vydávajúcim členským štátom nie sú dostatočné, musí požiadať vydávajúci súdny orgán, aby mu v čo najkratšom čase zaslal doplňujúce informácie ( 26 ) v súlade s článkom 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia. ( 27 )

54.

V tomto kontexte spresním vo svojej analýze kritériá, ktoré možno vyvodiť z článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia a ktoré vnútroštátnemu súdu umožnia posúdiť okolnosti prejednávanej veci.

55.

Článok 4a ods. 1 písm. a) bod i) rámcového rozhodnutia jasne odkazuje na dva prípady: dotknutá osoba musí byť buď „osobne predvolaná“, alebo „sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie…“. Toto rozlíšenie potvrdzuje aj odôvodnenie 7 rámcového rozhodnutia 2009/299, ako aj samotná štruktúra formulára v prílohe.

56.

Podľa prvej časti alternatívy musela byť dotknutá osoba osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania. Ako teda vyplýva zo znenia článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, subjektom osobného predvolania je nepochybne dotknutá osoba.

57.

Skutočnosť, že stanovenie procesných pravidiel predvolania prináleží členským štátom, teda nestačí na pripustenie výkladu pojmu „osobné predvolanie“, ktorý by bol založený na fikcii, že oznámenie inej ako dotknutej osobe možno považovať za osobné predvolanie.

58.

Ako tvrdila Komisia i holandská a poľská vláda, nepriame predvolanie nemožno považovať za osobné predvolanie. Bolo by to nielen v rozpore s obvyklým používaním a zmyslom tohto výrazu v bežnom, ako i právnickom jazyku (v ktorom sa osobné predvolanie uskutočňuje „priamo“), ale ako tvrdí poľská vláda, bolo by to tiež nekonzistentné s článkom 4a ods. 1 písm. a) bodom i) rámcového rozhodnutia, ktorý upravuje druhú situáciu, v ktorej možno informáciu podať „inými prostriedkami“.

59.

Napokon je jasné, že dôkazné bremeno, že skutočne došlo k osobnému predvolaniu, znášajú orgány vydávajúceho členského štátu. Ako tvrdí Komisia, poľský vydávajúci súdny orgán preto správne označil bod zodpovedajúci bodu 3.1b formulára, keďže sa nedomnieval, že vo veci samej bola dotknutá osoba osobne predvolaná.

60.

Druhá časť alternatívy uvedená v článku 4a ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia sa týka situácie, keď sa dotknutej osobe „inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania“.

61.

V znení tohto ustanovenia je jasne vyjadrené, že sa vyžaduje jednoznačný faktický výsledok.

62.

Špecifické záruky stanovené v tomto ustanovení sa teda týkajú spôsobu informovania, ktoré musí byť úradné a nie iba príležitostné alebo neformálne, jeho obsahu, ktorý musí zahŕňať termín a miesto konania, a jeho výsledku, keď musí byť dotknutá osoba skutočne informovaná tak, aby bolo jednoznačne preukázané, že o plánovanom konaní vedela.

63.

Všetky tieto podmienky musia byť teda splnené kumulatívne. Skutočnosť, že dotknutá osoba si bola „vedomá“ konania, nezbavuje povinnosti poskytnúť skutočnú úradnú informáciu o termíne a mieste tohto konania.

64.

Okrem toho je nepochybné, ako pripustila holandská vláda na pojednávaní, že bremeno dôkazu o poskytnutí skutočnej úradnej informácie znášajú orgány vydávajúceho členského štátu. Ako napokon vyplýva z pripomienok Komisie na pojednávaní, táto druhá časť alternatívy podlieha náročnejším požiadavkám vo vzťahu k výsledku, ktorý sa má dosiahnuť, tým skôr, že ponúka viaceré možnosti, ako tento výsledok dosiahnuť.

65.

Členské štáty, ktoré predložili pripomienky v prejednávanej veci, sa domnievali, že požiadavky v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) druhej časti rámcového rozhodnutia sú v prejednávanej veci splnené z dôvodu nedostatočnej snahy pána Dworzeckého, ako aj z dôvodu informácií uvedených v európskom zatykači, v ktorom sa uvádza, že pán Dworzecki „priznal svoju vinu a vopred súhlasil s trestom, ktorý navrhol prokurátor“.

66.

Tieto členské štáty dospeli k tomuto záveru tak, že vychádzajú predovšetkým z odôvodnenia 8 rámcového rozhodnutia 2009/299, ktoré odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a v ktorom sa uvádza, že „by sa pri zvažovaní, či je spôsob poskytnutia informácie postačujúci na to, aby sa zabezpečila vedomosť dotknutej osoby o konaní, mohla prípadne venovať osobitná pozornosť aj snahe dotknutej osoby získať informáciu, ktorá jej bola určená“. Toto odôvodnenie podľa vlády Spojeného kráľovstva svedčí o vôli normotvorcu nezavádzať vyššiu úroveň ochrany, než zaručuje Európsky súd pre ľudské práva. Naproti tomu pre Komisiu je odôvodnenie 8 vyjadrením kompromisu medzi členskými štátmi, na základe ktorého bol síce predmetný dôvod odmietnutia ponímaný ako nepovinný, avšak bez toho, aby boli znížené záruky stanovené v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia.

67.

S názorom vlády Spojeného kráľovstva nesúhlasím. V znení článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia nie je stanovená žiadna výnimka z požiadavky skutočného úradného informovania o termíne a mieste konania v prípade, keď sa dotknutá osoba určitým spôsobom dozvedela o tomto konaní spôsobom, ktorý nespĺňa požiadavky tohto ustanovenia. Nejde teda o výkladovú hodnotu odôvodnenia 8. Vzhľadom na to, že v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia sa uvádza dôvod na nepovinné odmietnutie, vydávajúce orgány môžu totiž pristúpiť k vydaniu prípadne aj vtedy, ak sporná situácia nespadá pod žiaden z prípadov uvedených v písmenách a) až d) tohto článku. Ako pritom správne zdôrazňuje Komisia, členské štáty sú teda ďalej povinné dodržiavať aj požiadavky uvedené v EDĽP, ako vyplýva z odôvodnení 8 a 15 rámcového rozhodnutia 2009/299.

68.

Ako tvrdí Komisia, v informácii, že pán Dworzecki „priznal svoju vinu a vopred súhlasil s trestom, ktorý navrhol prokurátor“, nie je nijaká zmienka o termíne, ani mieste konania, a nevyplýva z nej žiadne vzdanie sa účasti na konaní.

69.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že „oboznámiť niekoho s tým, že bolo proti nemu začaté trestné stíhanie, predstavuje taký významný právny úkon, že musí spĺňať formálne a hmotnoprávne podmienky, ktoré zaručia účinný výkon práv obvineného, a že nestačí neoficiálne a neurčité oboznámenie“ ( 28 ). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je nevyhnutne kazuistická, tak poskytuje príklady, v ktorých sa špekulácie o súkromných oznámeniach či neoficiálnych informáciách nepovažovali za okolnosti spĺňajúce záruky dostatočnej vedomosti. ( 29 ) Rovnako oznámenie inej osobe (napríklad advokátovi) v súlade s vnútroštátnym právom vyžaduje osobitnú starostlivosť pri overovaní, či sa dotknutá osoba vzdala svojho práva zúčastniť sa konania. ( 30 )

70.

Je pravda, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevylučuje, aby na základe určitých potvrdených skutočností bolo možné jednoznačne preukázať, že obvinený vedel o prebiehajúcom trestnom konaní a nemal v úmysle sa ho zúčastniť alebo sa chcel vyhnúť trestnému stíhaniu. ( 31 ) Ako však tvrdí Komisia, ak obvinený nebol osobne predvolaný, nemožno z jeho neúčasti na konaní vyvodiť vzdanie sa účasti na konaní. ( 32 ) Rovnako nedostatočná snaha zo strany dotknutej osoby nemusí nevyhnutne znamenať, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní. ( 33 ) Naopak vyššia úroveň snahy sa vyžaduje od vnútroštátnych súdov vtedy, keď obvinený nebol osobne predvolaný. ( 34 )

71.

V každom prípade požiadavky uvedené v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia zaručujú dodržiavanie práv uvedených v článkoch 47 a 48 Charty. Aj keď majú tieto ustanovenia v súlade s vysvetlivkami k Charte rovnaký zmysel a dosah ako ustanovenia článku 6 EDĽP, nebráni to právu Únie, aby na základe článku 52 ods. 3 Charty priznávalo širšiu ochranu.

72.

Súdny dvor sa v rôznych kontextoch domnieval, že právo obvineného osobne sa zúčastniť konania nie je absolútne. ( 35 )

73.

Pokiaľ ide o právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces uvedené v článku 47 Charty, ako aj právo na obhajobu zaručené článkom 48 ods. 2 Charty, Súdny dvor vo svojom rozsudku Melloni konkrétne uviedol, že v prípade uvedenom v článku 4a ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia sú stanovené „podmienky, za akých sa má vychádzať z toho, že dotknutá osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva zúčastniť sa na konaní, ktoré sa jej týka, takže výkon európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu osoby odsúdenej v neprítomnosti nemožno podriadiť podmienke, aby táto osoba mohla podať návrh na obnovu konania v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač“ ( 36 ). Z toho vyplýva, že v špecifickom kontexte rámcového rozhodnutia nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces najmä vtedy, ak bol obvinený informovaný o termíne a mieste konania, hoci sa konania osobne nezúčastnil. ( 37 )

74.

Zo znenia článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia teda jasne vyplýva, že v tomto konkrétnom ohľade právo Únie zaručuje vyššiu ochranu než ESĽP tým, že stanovuje výslovnú záruku vzhľadom na výsledok oznámenia, ktoré musí v tomto ohľade obsahovať informácie o termíne a mieste konania. Všeobecná vedomosť o trestnom stíhaní nespĺňa požiadavky tohto ustanovenia.

75.

Výnimky z možnosti odmietnuť výkon európskeho zatykača uvedené v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia sú teda založené na jasných a presných požiadavkách, ktoré zaručujú vysokú úroveň ochrany práve preto, že v prípade vydania rozhodnutia v neprítomnosti majú za následok povinné vykonanie európskeho zatykača.

76.

Na záver je potrebné pripomenúť, že zo systematického hľadiska zakladá uplatnenie článku 4a ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia domnienku, že obžalovaný sa vzdal práva zúčastniť sa konania, a na rozdiel od písmena d) tohto ustanovenia mu nezaručuje právo na obnovu konania alebo odvolanie.

77.

Ako už bolo zdôraznené, vnútroštátny súd musí na základe skutkových okolností, ktoré ma k dispozícii, a v súlade s vyššie uvedenými kritériami posúdiť, či bolo jednoznačne preukázané, že pán Dworzecki sa včas dozvedel o konaní na základe skutočných úradných informácií o stanovenom termíne a mieste konania. Na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu a s výhradou ďalších informácií získaných v súlade s článkom 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa však domnievam, že predvolanie vykonané spôsobom opísaným v druhej prejudiciálnej otázke nemožno považovať za predvolanie, ktoré spĺňa podmienku, že dotknutej osobe sa „inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie“ v zmysle článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia vzhľadom na to, že nemožno jednoznačne preukázať, že predvolanie bolo skutočne odovzdané vyžiadanej osobe.

78.

Treba však poukázať na to, že jednotlivé situácie uvedené v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia predstavujú normatívny celok, ktorý funguje ako koherentný systém. Ak teda vydanie nemožno povoliť na základe písmena a), je možné vychádzať z iného prípadu, ktorý umožňuje dodržať právo na obhajobu a zároveň zaručuje právo na opravný prostriedok alebo obnovu konania.

79.

Ako vysvetlila poľská vláda, jej vnútroštátny právny poriadok upravuje možnosť podať návrh na obnovu konania. Ako tvrdí Komisia, táto skutočnosť by mohla vydávajúci súd viesť k záveru, že podmienky článku 4a ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia sú v prejednávanej veci splnené.

80.

Napokon je pre úplnosť potrebné tiež dodať, že v článku 4a ods. 1, ako aj v odôvodnení 6 rámcového rozhodnutia 2009/299 sa uvádza, že ide o alternatívne podmienky. Vydávajúcemu orgánu nič nebráni, aby uviedol, že sú splnené súčasne viaceré podmienky, keďže tieto podmienky nemožno považovať za navzájom sa vylučujúce. Taká úplnejšia informácia by teda uľahčila vzájomné uznávanie a urýchlila spoluprácu.

81.

Na záver zo znenia sporného ustanovenia, ako aj zo všeobecnej štruktúry a účelu rámcového rozhodnutia vyplýva, že uplatnenie článku 4a ods. 1 písm. a) bodu i) rámcového rozhodnutia vyžaduje, aby bola dotknutá osoba predvolaná priamo osobne, alebo ak nebola, aby bolo jednoznačne zrejmé, že dotknutá osoba vedela o plánovanom konaní na základe skutočných úradných informácií o stanovenom termíne a mieste konania.

82.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame), takto: