1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý vypracoval Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd, Portugalsko), bol podaný v rámci sporu medzi Associação Sindical dos Juízes Portugueses (Odborová asociácia portugalských sudcov, ďalej len „ASJP“) a Tribunal de Contas (Dvor audítorov, Portugalsko), týkajúceho sa zníženia platov vyplácaných sudcom pôsobiacim na dvore audítorov, ku ktorému došlo na základe zákona, ktorým sa dočasne znížila výška miezd vo verejnom sektore s cieľom vyrovnať sa s dôsledkami hospodárskej krízy existujúcej v Portugalsku.

2.

Vnútroštátny súd sa zamýšľa nad tým, či je takáto vnútroštátna právna úprava v súlade so zásadou nezávislosti sudcov, ako podľa jeho názoru vyplýva tak z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ ( 2 ), ako aj z článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 3 ) a z judikatúry Súdneho dvora.

3.

Predtým, ako uvediem hmotnoprávne dôvody, na základe ktorých usudzujem, že na takto položenú otázku by sa malo odpovedať záporne, preskúmam výhrady týkajúce sa neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania a zjavného nedostatku právomoci Súdneho dvora, ktoré boli v prejednávanej veci sformulované.

4.

Hlavnými aktmi práva Únie, ktorých cieľom je odstrániť nadmerný deficit Portugalskej republiky a poskytnúť jej finančnú pomoc a ktoré sa spomínajú v prejednávanej veci, sú tieto:

5.

Cieľom lei no 75/2014, estabelece os mecanismos das reduções remuneratórias temporárias e as condições da sua reversão (zákon č. 75/2014, ktorým sa stanovujú postupy pre dočasné zníženie miezd a podmienky ich opätovného zvýšenia), z 12. septembra 2014 ( 11 ) (ďalej len „zákon č. 75/2014“) je podľa jeho článku 1 ods. 1 stanoviť dočasné uplatnenie postupov pre zníženie miezd vo verejnom sektore a vymedziť zásady, ktoré sa musia dodržať pri ich opätovnom zvýšení.

6.

Článok 2 tohto zákona s názvom „Zníženie miezd“ znie takto:

„1 –   Celkové mesačné hrubé mzdy nad 1500 eur, ktoré poberajú osoby uvedené v odseku 9, či už tieto osoby z akéhokoľvek titulu vykonávajú svoju funkciu k tomuto dátumu alebo ju začnú vykonávať neskôr, sa znižujú takto:

…

9 –   Tento zákon sa uplatňuje na osoby vykonávajúce verejnú funkciu a ostatné osoby uvedené nižšie:

…

15 –   Režim uvedený v tomto článku má záväznú povahu a má prednosť pred akýmikoľvek inými osobitnými alebo mimoriadnymi ustanoveniami, ktoré stanovujú niečo iné, ako aj pred kolektívnymi zmluvami a pracovnými zmluvami, ktorými sa nemožno od tohto režimu odchýliť alebo ho zmeniť.“

7.

Lei no 159‑A/2015, Extinção da redução remuneratória na Administração Pública (zákon č. 159‑A/2015, ktorým sa ukončuje zníženie miezd vo verejnej správe), z 30. decembra 2015 ( 12 ) (ďalej len „zákon č. 159‑A/2015“) boli postupne od 1. januára 2016 zrušené opatrenia spočívajúce v znížení miezd, ktoré zaviedol zákon č. 75/2014.

8.

V článku 2 tohto zákona sa uvádza, že „v priebehu roka 2016 dôjde k postupnému odstráneniu zníženia miezd stanoveného zákonom č. 75[/2014], a to po štvrťrokoch, nasledujúcim spôsobom:

9.

Cieľom žaloby vo veci správneho súdnictva, ktorú podala ASJP konajúca na účet niektorých z jej členov, ktorí sú sudcami Tribunal de Contas (Dvor audítorov), je zrušenie správnych aktov prijatých na základe článku 2 zákona č. 75/2014, ktorým sa zaviedlo dočasné zníženie miezd vyplácaných osobám pracujúcim v portugalskej verejnej správe, uvedeným v tomto článku, medzi ktoré patria sudcovia. ( 13 ) Sudcovia zastúpení tuto asociáciou navrhujú okrem iného vyplatenie súm, ktoré im boli zrážané z platu od októbra 2014, a súčasne zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe, ako aj určenie toho, že majú právo na výplatu svojich miezd bez tohto zníženia.

10.

Na podporu tejto žaloby ASJP tvrdí, že sporné opatrenia spočívajúce v znížení miezd porušujú „zásadu nezávislosti sudcov“, ktorá je uvedená v článku 203 Ústavy Portugalskej republiky ( 14 ) a ktorá je podľa jej názoru zakotvená tak v článku 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj v článku 47 Charty.

11.

Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd) vo svojom rozhodnutí, ktorým podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tvrdí, že vzhľadom na to, že opatrenia na obmedzenie výdavkov, ktoré mali podobu zníženia platov, o aké ide vo veci samej, patria do rámca odstránenia nadmerného deficitu existujúceho v Portugalsku – na ktorý sa vzťahovali právne predpisy a dohľad inštitúcií európskej únie a v dôsledku ktorého došlo k poskytnutiu finančnej pomoci upravenej právnymi aktmi Únie – je ťažké spochybniť, že uvedené opatrenia boli prijaté v rámci práva Únie alebo prinajmenšom majú európsky pôvod.

12.

Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd) následne uvádza, že diskrečná právomoc, ktorú má Portugalská republika v súvislosti s určením smerovania rozpočtovej politiky po dohode s inštitúciami Únie, ju pritom nezbavuje povinnosti, aby v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty dodržiavala všeobecné zásady práva Únie, medzi ktoré patrí zásada nezávislosti sudcov.

13.

V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že účinnú súdnu ochranu práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie zabezpečujú v prvom rade vnútroštátne súdy podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, pričom túto ochranu musia zaručiť prostredníctvom nezávislosti a nestrannosti, na ktoré majú občania Únie právo na základe článku 47 Charty. Podľa tohto súdu všetko nasvedčuje tomu, že nezávislosť súdnych orgánov je zaručená aj tým, že sú stanovené záruky týkajúce sa postavenia ich členov, predovšetkým pokiaľ ide o zaobchádzanie z ekonomického hľadiska, čo je práve dôvodom napadnutia jednostranného a pretrvávajúceho zníženia miezd osôb zastúpených žalobkyňou vo veci samej.

14.

Rozhodnutím zo 7. januára 2016, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 5. februára 2016, tak Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa zásada sudcovskej nezávislosti, zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a v článku 47 [Charty], ako aj v judikatúre Súdneho dvora, s ohľadom na záväzné požiadavky týkajúce sa zníženia nadmerného rozpočtového deficitu a finančnej pomoci upravenej [právom Únie], vykladať v tom zmysle, že bráni opatreniam spočívajúcim v pretrvávajúcom znížení miezd sudcov v Portugalsku na základe jednostranného rozhodnutia iných zložiek moci alebo ústavných orgánov, ktoré vyplýva z článku 2 zákona č. 75[/2014]?“

15.

Písomné pripomienky predložili ASJP, portugalská vláda, ako aj Komisia. Na pojednávaní 13. februára 2017 boli zastúpené portugalská vláda a Komisia.

16.

Predtým, ako zaujmem stanovisko k hmotnoprávnej stránke návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uvádzam, že v rámci prejednávanej veci boli vznesené dve procesné námietky, z ktorých prvá je založená na neprípustnosti tohto návrhu a druhá je založená na nedostatku právomoci Súdneho dvora. Pokiaľ ide o poradie, v akom sa týmto námietkam budem venovať, poznamenávam, že právomoc Súdneho dvora musí byť v zásade preverená v prvom rade. V týchto návrhoch je však podľa môjho názoru vhodné sa najprv zaoberať prípustnosťou návrhu, pretože táto si v prejednávanej veci vyžaduje menej komplexné posúdenie než preskúmanie právomoci Súdneho dvora a pretože toto preskúmanie viac súvisí s ustanoveniami, ktorých výklad sa požaduje, a tak analýza veci samej bude nasledovať priamo po ňom.

17.

Portugalská vláda a Komisia sformulovali dva druhy výhrad, ktoré by mohli mať vplyv na prípustnosť prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Prvý druh výhrad sa týka nepresného odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, zatiaľ čo druhý druh výhrad sa týka skutočnosti, že vnútroštátne opatrenia, ktoré sú napadnuté v spore vo veci samej, už boli v čase podania návrhu na Súdny dvor zrušené.

18.

Komisia vo svojich písomných a ústnych pripomienkach hneď na úvod tvrdí, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu má nedostatky spočívajúce najmä v tom, že sa v ňom neuvádza ani to, aká judikatúra Súdneho dvora je relevantná pre výklad ustanovení práva Únie, ktorých sa prejudiciálna otázka týka, ani dôvody pre výber týchto ustanovení, ( 15 ) a že z toho vyplýva, že Súdny dvor by mal vyhlásiť, že na túto otázku nemá právomoc odpovedať.

19.

Ja sa však domnievam, že takéto výhrady vo vzťahu k obsahu rozhodnutia vnútroštátneho súdu môžu mať vplyv skôr na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, než na samotnú právomoc Súdneho dvora. ( 16 )

20.

Je pravda, že ako zdôrazňuje Komisia, je potrebné, aby vnútroštátny súd sformuloval svoj návrh jasne a presne, pretože tento návrh je jediným aktom, ktorý je základom konania pred Súdnym dvorom, a to tak pre tento súd, ako aj pre účastníkov tohto konania. ( 17 ) Požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a vnútroštátny súd ich v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ má poznať a je ich povinný starostlivo dodržiavať. Je predovšetkým nevyhnutné, aby vnútroštátne súdy v samotnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedli právny rámec, do ktorého je zasadený spor vo veci samej a aby vysvetlili nielen to, z akých dôvodov si vybrali ustanovenia práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, ale aj to, aká je podľa nich súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na uvedený spor. ( 18 )

21.

V prejednávanej veci je pritom odôvodnenie rozhodnutia vnútroštátneho súdu obzvlášť krátke, najmä z dvoch hlavných hľadísk, takže je možné sa zamýšľať nad prípustnosťou návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý obsahuje.

22.

Po prvé, pokiaľ ide o súvislosť sporných vnútroštátnych opatrení s ustanoveniami, o ktorých výklad sa žiada v zmysle prejudiciálnej otázky, t. j. článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 Charty, vnútroštátny súd ju podrobne neopisuje, pretože poukazuje iba na to, že podľa jeho názoru z týchto ustanovení vyplýva všeobecná zásada nezávislosti sudcov, ktorú uvedené opatrenia mohli porušiť, ( 19 ) pričom v tejto súvislosti neuvádza žiadne podrobné informácie.

23.

Po druhé sa prejudiciálna otázka týka „judikatúry Súdneho dvora“, z ktorej údajne tiež vyplýva táto zásada nezávislosti sudcov, no v odôvodnení rozhodnutia vnútroštátneho súdu sa neuvádza žiadne rozhodnutie Súdneho dvora v tomto zmysle. Vnútroštátny súd poukazuje iba na existenciu „mnohých rozsudkov“ vydaných Súdnym dvorom, týkajúcich sa pojmu „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, ktoré údajne zohľadňujú nezávislosť orgánu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom však vnútroštátny súd necituje ani len jeden z rozsudkov, ktoré sú podľa neho relevantné. Vzhľadom na neexistenciu príslušných informácií o tomto aspekte otázky predloženej Súdnemu dvoru, nebude podľa môjho názoru dôvodné rozhodnúť.

24.

Napriek vyššie uvedeným nedostatkom rozhodnutia vnútroštátneho súdu sa domnievam, že vzhľadom na všetky podklady predložené v tomto rozhodnutí a doložené v rámci konania na Súdnom dvore boli Súdnemu dvoru aj tak poskytnuté dostatočne jasné informácie na to, aby mohol rozhodnúť o prípadnom výklade článku 19 ZEÚ a článku 47 Charty, a tak poskytnúť potrebnú odpoveď na položenú otázku. ( 20 )

25.

Portugalská vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože v čase jeho podania na Súdny dvor sa stal bezpredmetným z dôvodu legislatívnych zmien, ku ktorým došlo v portugalskom vnútroštátnom právnom poriadku a ktoré v priebehu roku 2016 viedli k postupnému a úplnému prinavráteniu práv v oblasti odmeňovania, o aké ide v konaní vo veci samej. Portugalská vláda na základe uvedeného vyvodila záver, že už nie je potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na predloženú otázku, keďže sa stala hypotetickou. ( 21 )

26.

Na pojednávaní táto vláda potvrdila, že na základe zákona č. 159‑A/2015 bolo zníženie miezd vo verejnej správe, vyplývajúce zo zákona č. 75/2014, plne odstránené, a to postupne od 1. januára do 1. októbra 2016 ( 22 ), no bez retroaktívneho účinku. Z uvedeného vyplýva, že strata uvádzaná osobami zastúpenými žalobkyňou vo veci samej, vzniknutá v dôsledku zníženia ich mzdy od októbra 2014, vznikla v minulosti a pretrvávala až do 1. októbra 2016, kedy došlo k úplnému prinavráteniu miezd na normálnu úroveň, pokiaľ ide o všetky osoby pracujúce vo verejnom sektore, ktoré boli uvedeným znížením dotknuté.

27.

Portugalská vláda však uviedla, že prejudiciálna otázka sa týka zásahu do nezávislosti sudcov, ku ktorému malo údajne dôjsť na základe zákona č. 75/2014, pričom ide o prípadný problém, ktorý už bol odstránený v deň podania návrhu na Súdny dvor, t. j. 5. februára 2016, a to z dôvodu zrušenia účinkov tohto zákona zákonom č. 159‑A/2015, ktorý bol prijatý 30. decembra 2015 a nadobudol účinnosť 1. januára 2016. Portugalská vláda dodala, že dôsledky zákona č. 75/2014, ku ktorým došlo pred jeho zrušením a na ktoré poukazuje ASJP, sú iba majetkovej povahy, pričom táto problematika podľa jej názoru nepatrí do predmetu návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

28.

V tejto súvislosti pripomínam, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie, položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie položených otázok. ( 23 )

29.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zo znenia a zároveň zo systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že predpokladom prejudiciálneho konania je to, že vnútroštátne súdy skutočne konajú v spore, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie schopné zohľadniť rozsudok o prejudiciálnej otázke. ( 24 ) Keď sa tak spor vo veci samej stal už bezpredmetným ku dňu, kedy vnútroštátny súd podal návrh na Súdny dvor, Súdny dvor vyhlásil návrh na začatie prejudiciálneho konania za neprípustný, ( 25 ) pričom rozhodnutie o zastavení konania je v zásade vyhradené pre prípady, keď relevantná okolnosť alebo udalosť nastala v priebehu konania pred Súdnym dvorom. ( 26 )

30.

Súdny dvor predovšetkým odmieta rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa pôvodne vzťahovali na spor vo veci samej, boli zrušené alebo bola pozastavená ich účinnosť z dôvodu ich protiústavnosti. ( 27 ) Skutočnosť, že v krátkom čase má dôjsť k zmene predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy, však bola posúdená tak, že nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade, že z informácií uvedených v tomto návrhu vyplýva, že odpoveď Súdneho dvora na položené otázky je rozhodujúca pre výsledok sporu vo veci samej. ( 28 )

31.

Domnievam sa, že v prejednávanej veci z podkladov predložených Súdnemu dvoru zjavným spôsobom nevyplýva, že by požadovaný výklad práva Únie nemal žiadnu súvislosť s predmetom sporu vo veci samej alebo že by nastolený problém bol hypotetickej povahy.

32.

V rozpore s tým, čo tvrdí portugalská vláda, sa totiž spor, ktorý bol predložený vnútroštátnemu súdu, netýka nezávislosti sudcov ako takej, pričom zásada tejto nezávislosti sa uvádza iba ako právny prostriedok s cieľom dosiahnuť zrušenie údajne nezákonných správnych aktov, na základe ktorých boli mzdy osôb zastúpených ASJP znížené, ako aj vyplatenie súm, ktoré boli neoprávnene zrážané z ich platu na základe zákona č. 75/2014.

33.

Navyše vzhľadom na to, že zákon č. 159‑A/2015, ktorým bol uvedený zákon novelizovaný, úplne neodstránil sporné zníženie, a to ani vo vzťahu k minulosti, ani do bezprostrednej budúcnosti, v čase, kedy bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný ( 29 ), zdá sa, že v tomto čase stále existovala povinnosť vnútroštátneho súdu rozhodnúť o predmete tejto žaloby, pričom tento súd sa domnieva, že je možné, že vnútroštátna právna úprava porušila právo Únie, a teda že stále existuje aj potreba toho, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku.

34.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy zastávam názor, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

35.

Žalobkyňa vo veci samej na podporu svojej žaloby v spore vo veci samej namieta nezákonnosť napadnutých správnych aktov z dôvodu, že vnútroštátny právny predpis, ktorý vykonávajú, to znamená zákon č. 75/2014, nie je v súlade s právom Únie, pretože je v rozpore so „zásadou nezávislosti sudcov“, tak ako táto podľa názoru žalobkyne vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a zároveň článku 47 Charty. Vnútroštátny súd tento prístup k obidvom uvedených ustanoveniam súčasne preberá nielen v znení prejudiciálnej otázky, ale aj v odôvodnení, na ktorom je táto otázka založená.

36.

S cieľom rozhodnúť o námietkach nedostatku právomoci, ktoré vzniesli portugalská vláda a Komisia, treba podľa môjho názoru vo vzťahu k článku 19 ods. 1 druhému pododseku ZEÚ vykonať samostatnú analýzu, odlišnú od analýzy týkajúcej sa článku 47 Charty, pretože kritériá podmieňujúce uplatniteľnosť týchto ustanovení, a teda možnosť Súdneho dvora poskytnúť ich výklad, sú podľa môjho názoru odlišné.

37.

Portugalská vláda a Komisia ani vo svojich písomných, ani ústnych pripomienkach výslovne neuviedli dôvody, na základe ktorých by podľa ich názoru Súdny dvor mohol nemať právomoc rozhodnúť o výklade článku 19 ZEÚ, posudzovaného samostatne. Rozvinuli totiž dlhú argumentáciu v prospech myšlienky, že vnútroštátna právna úprava vo veci samej nepredstavuje opatrenie, ktorým sa vykonáva právo Únie, v zmysle článku 51 Charty, z čoho údajne vyplýva, že nie je opodstatnené poskytnúť výklad článku 47 Charty, a domnievam sa, že navrhli, aby sa podobným smerom uberala aj argumentácia týkajúca sa článku 19 ZEÚ. ( 30 )

38.

Ja však zastávam názor, že v tejto súvislosti nie je možné priamo, a ani analogicky použiť kritériá uplatnenia článku 47 Charty, vzhľadom na špecifické znenie článku 19 ZEÚ, ktoré sa odlišuje od znenia článku 51 ods. 1 Charty, ktorému sa budem venovať neskôr, ( 31 ) no vo vzťahu ku ktorému už na tomto mieste pripomínam, že obmedzuje pôsobnosť Charty iba na opatrenia prijaté členskými štátmi na účely vykonávania ustanovení práva Únie.

39.

Bez toho, aby bola vôbec nejako dotknutá analýza týkajúca sa hmotnoprávnej stránky veci, ktorá bude viesť k vymedzeniu obsahu a rozsahu článku 19 ZEÚ, ( 32 ) treba v tomto štádiu posúdiť, či má Súdny dvor v prejednávanej veci právomoc poskytnúť výklad uvedeného článku, z dôvodu prípadnej uplatniteľnosti jeho ustanovení, konkrétne jeho odseku 1, druhého pododseku, ktorého sa prejudiciálna otázka týka, a to v kontexte sporu vo veci samej.

40.

Podľa uvedeného druhého pododseku, „členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany [účinnej súdnej ochrany – neoficiálny preklad]“ ( 33 ). Práve táto skutočnosť, ktorá je pre uvedené ustanovenie charakteristická, je podľa môjho názoru rozhodujúca na účely posúdenia, či môže Súdny dvor v prejednávanej veci rozhodnúť o výklade tohto ustanovenia.

41.

Účinná súdna ochrana vyžadujúca si prístup k primeraným prostriedkom nápravy, ktoré musia mať osoby podliehajúce súdnej právomoci k dispozícii na základe uvedeného pododseku, sa podľa môjho názoru vyžaduje od členských štátov v prípade, že vnútroštátni sudcovia môžu vykonávať svoju sudcovskú činnosť v rámci oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, a teda ako európski sudcovia. Domnievam sa pritom, že toto môže byť prípad sudcov dotknutých predmetnou právnou úpravou, keďže by im mohla vzniknúť povinnosť rozhodovať spory patriace do pôsobnosti práva Únie, t. j. spory, pri ktorých možnosť využiť takéto prostriedky nápravy musí byť zaručená.

42.

Toto konštatovanie podľa môjho názoru postačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že v prejednávanej veci Súdny dvor má právomoc poskytnúť výklad článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Teraz je potrebné preukázať túto právomoc vo vzťahu k požadovanému výkladu článku 47 Charty, pretože kritériá uplatnenia Charty nie sú upravené rovnakým spôsobom ako kritériá platiace pre uvedený článok 19, hoci aj konkrétny výsledok, ku ktorému jedny aj druhé kritériá vedú, môže byť rovnaký.

43.

Podľa ustálenej judikatúry, základné práva zaručené v právnom poriadku Únie, medzi ktoré patrí „právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, zaručené článkom 47 Charty, sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií. ( 34 ) Článok 51 ods. 1 Charty tak stanovuje, že jej ustanovenia sú určené členským štátom výlučne „vtedy, ak vykonávajú právo Únie“ v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa tohto pojmu. ( 35 ) V článku 6 ods. 1 ZEÚ, ktorý priznáva Charte záväznú povahu, ako aj v článku 51 ods. 2 Charty, sa konkrétne uvádza, že ustanovenia Charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Únie, tak ako sú tieto vymedzené v zmluvách. Preto v prípade, že právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe založiť túto právomoc. ( 36 )

44.

V prejednávanej veci tak portugalská vláda, ako aj Komisia, tvrdia, že podmienky, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že prijatie a uplatnenie opatrení podľa článku 2 zákona č. 75/2014 Portugalskou republikou predstavuje situáciu, v ktorej sa vykonáva právo Únie v zmysle článku 51 Charty, nie sú splnené a že Súdny dvor tak zjavne nemá právomoc poskytnúť výklad článku 47 Charty.

45.

Pripomínam, že Súdny dvor vyhlásil, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, zjavne nemá právomoc rozhodovať vo veci predchádzajúcich návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali tiež portugalské súdy, a to z dôvodu, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahovalo žiadnu konkrétnu skutočnosť, na základe ktorej by sa dalo usudzovať, že cieľom vnútroštátnych opatrení, o aké ide v týchto veciach a ktoré sú obdobné ako opatrenia uplatniteľné na prejednávaný spor vo veci samej, ( 37 ) bolo vykonávať právo Únie v zmysle uvedeného článku 51. ( 38 ) Na rozdiel od týchto ostatných vecí však v prejednávanej veci namietaný nedostatok právomoci nie je zjavný, keďže vnútroštátny súd poskytol jasnejšie, hoci aj len relatívne stručné, informácie o existencii takéhoto vykonávania práva Únie v prejednávanom prípade.

46.

Vnútroštátny súd totiž uvádza, že opatrenia spočívajúce v znížení miezd, akými sú opatrenia uvedené v článku 2 zákona č. 75/2014, boli odôvodnené požiadavkami rozpočtovej konsolidácie, a následne vymenúva akty práva Únie, týkajúce sa situácie nadmerného deficitu Portugalskej republiky a finančnej pomoci, ktorá jej bola poskytnutá. ( 39 ) Nie je však jednoduché identifikovať dôvody, na základe ktorých sa tento súd domnieva, že medzi opatreniami, o aké ide vo veci samej, a nejakým konkrétnym ustanovením práva Únie existuje priama súvislosť, pretože v tejto súvislosti poskytuje málo informácií. ( 40 )

47.

V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa tak neuvádza, aký bol vzhľadom na ustanovenia práva Únie, uplatniteľné v danom čase, normatívny rámec, do ktorého patrili sporné vnútroštátne opatrenia. V tomto rozhodnutí sa predovšetkým jasne nepoukazuje na rozdiel, ktorý na pojednávaní zdôraznila portugalská vláda, medzi fázou, keď bola Portugalská republika podriadená pravidlám práva Únie týkajúcim sa odstránenia nadmerného deficitu, na jednej strane, a fázou, kedy bol uplatniteľným režimom režim povinností vyplývajúcich z poskytnutia finančnej pomoci zo strany Únie, na druhej strane.

48.

Ako pritom uviedol generálny advokát Bot vo veci, ktorá sa tiež týka opatrení na sprísnenie rozpočtovej disciplíny prijatých členským štátom v súvislosti so záväzkami vo vzťahu k Európskemu spoločenstvu, s cieľom posúdiť, či sú ustanovenia Charty vzhľadom na jej článok 51 uplatniteľné, ( 41 ) treba zohľadniť nielen znenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení, ale aj obsah aktov práva Únie, v ktorom sú tieto záväzky uvedené. V tejto súvislosti generálny advokát podľa môjho názoru správne dodal, že nie je podstatné, že tieto akty ponechávajú dotknutému štátu rozhodovací priestor na to, aby rozhodol o opatreniach, ktoré sú najlepšie na splnenie uvedených záväzkov, pokiaľ príslušné ustanovenia sledujú ciele, ktoré sú dostatočne podrobné a presné na to, aby mohli predstavovať špecifickú právnu úpravu Únie v danej oblasti, ( 42 ) na rozdiel od jednoduchých odporúčaní, ktoré Rada prijíma na základe článku 126 ZFEÚ a ktoré sú určené pre členské štáty, ktorých verejný deficit považuje za nadmerný.

49.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd v rámci opisu udávanej súvislosti medzi zákonom č. 75/2014 a právom Únie nevyvodzuje žiadne závery zo znenia uvedeného zákona. Tento zákon skutočne neodkazuje na žiaden akt práva Únie, na rozdiel od odôvodnenia návrhu zákona, na základe ktorého bol tento zákon prijatý, v ktorom je stanovená súvislosť so záväzkami vyplývajúcimi z práva Únie v oblasti rozpočtu. ( 43 )

50.

Na druhej strane sa tento súd rovnako ako ASJP opiera najmä o dohodu o ekonomických a finančných úpravách, uzatvorenú Portugalskou republikou v máji 2011, ( 44 ) a v poslednom rade o vykonávacie rozhodnutie Rady 2012/409 z 10. júla 2012, týkajúce sa poskytnutia finančnej pomoci Únie Portugalsku, ako aj o odporúčanie Rady z 18. júna 2013, ktorého cieľom je náprava situácie nadmerného vládneho deficitu v Portugalsku.

51.

V tejto súvislosti pripomínam, že na rozdiel od rozhodnutia je odporúčanie prijaté inštitúciami Únie aktom, ktorý už zo svojej povahy nemá záväzný charakter. ( 45 ) Navyše sa rovnako ako portugalská vláda ( 46 ) a Komisia domnievam, že vyššie uvedené odporúčanie, ktoré je založené konkrétne na článku 126 ods. 7 ZFEÚ, nestanovilo dostatočne konkrétne a presné ciele na to, aby sa dalo usudzovať, že Portugalská republika na jeho základe vykonáva požiadavky práva Únie, v zmysle článku 51 Charty.

52.

Pokiaľ ide o vykonávacie rozhodnutie 2012/409, ktoré spomína vnútroštátny súd, uvádzam, že toto rozhodnutie bolo nahradené vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/234 z 23. apríla 2014, ktoré sa tak uplatňovalo ratione temporis v čase prijatia sporných opatrení, ktoré vyplynuli zo zákona č. 75/2014, prijatého 12. septembra 2014. Článkom 1 druhého uvedeného rozhodnutia bolo zmenené a doplnené vykonávacie rozhodnutie 2011/344, ktoré pôvodne upravovalo podmienky poskytnutia finančnej pomoci Únie Portugalskej republike, ( 47 ) v nadväznosti na nariadenie č. 407/2010. Z odseku 2 uvedeného článku pritom vyplýva, že „v súlade so špecifikáciami uvedenými v memorande o porozumení“ mala Portugalská republika v roku 2014 prijať konkrétne, a nielen všeobecné opatrenia, ( 48 ) pozostávajúce najmä z toho, aby v rámci „konsolidačnej stratégie na rok 2015“„vláda počas roka 2014 vyprac[ovala] jednotnú tabuľku miezd, aby ju mohla v roku 2015 zaviesť [na účely] racionalizáci[e] a konzistentnos[ti] politiky odmeňovania pre všetky druhy kariéry vo verejnom sektore“ ( 49 ). Skutočnosť, že tento členský štát mal pri výkone svojich právomocí v oblasti rozpočtu samozrejme mieru voľnej úvahy na to, aby stanovil presné ekonomické opatrenia na odstránenie deficitu, ktoré považuje za najvhodnejšie na dosiahnutie takto určených konkrétnych cieľov, túto analýzu nemôže spochybniť. ( 50 )

53.

Aj napriek tomu, že z dôvodu obmedzených informácií, ktoré v tejto súvislosti poskytol vnútroštátny súd, je možné mať závažné pochybnosti, prikláňam sa skôr k názoru, že prijatie opatrenia spočívajúceho v znížení miezd vo verejnom sektore, ktoré sú stanovené v článku 2 zákona č. 75/2014 a o aké ide v konaní vo veci samej, predstavuje vykonávanie ustanovení práva Únie v zmysle článku 51 Charty a že Súdny dvor teda má právomoc rozhodovať vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho konania aj v časti, v ktorom sa tento návrh týka článku 47 Charty.

54.

ASJP na podporu svojich nárokov tvrdí, že právny štatút sudcov všeobecných súdov si nemožno zamieňať s právnou úpravou týkajúcou sa štatútu verejných funkcionárov vo všeobecnosti, ktorých postavenie môže byť neisté. Odvolávajúc sa okrem iného ( 51 ) na Európsku chartu štatútu sudcov ( 52 ), ktorá bola prijatá pod záštitou Rady Európy, tvrdí, že stabilita miezd sudcov všeobecných súdov, rovnako ako stanovenie ich výšky na primeranej úrovni, za tým účelom, aby boli chránení pred zásahmi s cieľom ovplyvniť ich rozhodnutia, umožňuje zabezpečiť dodržiavanie okrem iného zásad nezávislosti a nestrannosti, ktoré predstavujú záruky sudcovskej činnosti. ASJP tvrdí, že predovšetkým z finančného hľadiska zásada nezávislosti sudcov, ktorá vyplýva z článku 19 TUE a článku 47 Charty, bráni aktom stanovujúcim zníženie miezd, jednostranne prijatým orgánmi výkonnej a zákonodarnej moci členského štátu, akými sú akty, o aké ide v konaní vo veci samej.

55.

V rámci rovnakej myšlienkovej línie je v rozhodnutí vnútroštátneho súdu Súdny dvor požiadaný v podstate o to, aby rozhodol, či existuje všeobecná zásada práva Únie, podľa ktorej sú orgány členských štátov povinné rešpektovať nezávislosť vnútroštátnych sudcov, a konkrétnejšie, vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej, zachovať mzdy týchto sudcov na konštantnej úrovni postačujúcej na to, aby mohli vykonávať svoju funkciu slobodne.

56.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že takáto zásada a takéto dôsledky vyplývajú tak z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj z článku 47 Charty, ( 53 ) ktoré sú ustanoveniami, ktorých výklad bude podľa môjho názoru Súdny dvor musieť poskytnúť oddelene, ( 54 ) v prípade, že usúdi, že má príslušnosť rozhodovať vo vzťahu k obidvom týmto článkom. ( 55 ) Pokiaľ ide o mňa, rovnako ako portugalská vláda a Komisia z dôvodov uvedených nižšie nesúhlasím s názorom, ktorý vyjadril vnútroštátny súd, pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci.

57.

Na podporu tvrdenia, podľa ktorého článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvujúcu nezávislosť sudcov, a bráni vnútroštátnym opatreniam, o aké ide vo veci samej, vnútroštátny súd a ASJP uvádzajú, že sudcovia pôsobiaci v členských štátoch sú tiež európskymi sudcami z funkčného hľadiska, keďže v prvej línii zabezpečujú účinnú súdnu ochranu práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie, najmä na základe tohto ustanovenia.

58.

Je pravda, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje, že „členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie [účinnej súdnej ochrany]“ ( 56 ) a že sudcovia vnútroštátnych súdov, ktorí o takýchto prostriedkoch nápravy rozhodujú, prispievajú k uvedenej ochrane. Výklad znenia tohto ustanovenia si však vyžaduje jeho analýzu vzhľadom na kontext, do ktorého patrí.

59.

V tejto súvislosti uvádzam, že článok 19 ZEÚ je obsiahnutý v hlave III tejto zmluvy, ktorá má názov „Ustanovenia o inštitúciách“ a ktorá obsahuje celý rad všeobecných noriem stanovujúcich podmienky, za akých má každá z inštitúcií Únie – a predovšetkým Súdny dvor Európskej únie, ktorého sa uvedený článok 19 týka – konať v rámci právomocí, ktoré sú jej zverené.

60.

Navyše vzhľadom na ustanovenia uvedené v odsekoch 1 až 3 článku 19 ZEÚ, posudzované spoločne, sa domnievam, že vyššie uvedený pojem „[účinná súdna ochrana]“ je formulovaný v úzkom vzťahu s uplatnením jeho funkcií zo strany Súdneho dvora Európskej únie, ktorého zloženie a právomoci sú predmetom týchto troch odsekov. Prvý pododsek odseku 1 konkrétne tejto inštitúcii, ktorá je zložená tak zo Súdneho dvora, ako aj zo Všeobecného súdu, zveruje úlohu zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv, ( 57 ) pričom treba uviesť, že z „pravidla všeobecnej právomoci“, stanoveného týmto pododsekom, existujú výnimky. ( 58 )

61.

Z judikatúry vyplýva, že cieľom druhého pododseku tohto istého odseku 1 je znovu potvrdiť povinnosť členských štátov „vytvori[ť] systém, ktorým môže byť zabezpečené základné právo na účinnú súdnu ochranu“ ( 59 ). Uvedený druhý pododsek sa tak netýka priamo vnútroštátnych sudcov, ale jeho cieľom je zaručiť, aby v členských štátoch existovali možnosti prostriedku nápravy, tak aby každá osoba podliehajúca súdnej právomoci mala možnosť využívať takúto ochranu vo všetkých oblastiach, v ktorých sa uplatňuje právo Únie. Táto požiadavka súvisí so skutočnosťou, že súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Európskej únie je zabezpečené nielen súdmi Európskej únie, ale aj v spolupráci s vnútroštátnymi súdmi, v súlade s obidvomi pododsekmi uvedeného odseku. ( 60 )

62.

Súdny dvor spresnil, že táto povinnosť vyplýva tiež z článku 47 Charty, pokiaľ ide o opatrenia prijaté členskými štátmi, ktoré vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. ( 61 ) Prvý odsek tohto článku 47 totiž výslovne stanovuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, za podmienok v ňom uvedených, pre každú osobu, ktorej práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené. Bez toho, aby som sa chcel už na tomto mieste vyjadriť k výkladu tohto článku, ktorý je uvedený ako posledný, a k jeho prípadným dôsledkom vzhľadom na údaje týkajúce sa sporu vo veci samej, ( 62 ) zdôrazňujem, že cieľ a obsah uvedeného článku 47 sú značne odlišné od cieľa a obsahu článku 19 ZEÚ.

63.

Pokiaľ ide o tento článok 19 ZEÚ, Súdny dvor rozhodol, že je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť pri dodržiavaní požiadaviek vyplývajúcich najmä z druhého odseku uvedeného článku 19 ZEÚ príslušné súdy a upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. ( 63 ) Podľa môjho názoru má predmet tohto pododseku, ktorý upravuje povinnosť členských štátov stanoviť právne prostriedky nápravy, umožňujúce účinnú ochranu uvedených práv, predovšetkým procesný charakter.

64.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa rovnako ako portugalská vláda ( 64 ) domnievam, že pojem „[účinná súdna ochrana]“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ si nemožno zamieňať so „zásadou nezávislosti sudcov“, v súvislosti s ktorou sa v prejudiciálnej otázke uvádza, že údajne vyplýva z tohto ustanovenia. ( 65 )

65.

Napokon rozdiel existujúci medzi právom na účinnú súdnu ochranu, ktorá musí byť prístupná všetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci vďaka primeraným prostriedkom nápravy, a právom byť súdený sudcami, ktorých rozhodovanie sa vyznačuje absolútnou nezávislosťou, vo vzťahu ku ktorej sa uznáva, že je aj v záujme uvedených osôb podliehajúcich súdnej právomoci, je podľa môjho názoru zrejmý tak vzhľadom na názov, ako aj znenie článku 47 Charty, ktoré tieto dve práva oddeľujú. ( 66 ) Rovnako sú tieto práva jasne oddelené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ( 67 ) pretože „právo na účinný opravný prostriedok“ pred vnútroštátnym súdom je upravené v jeho článku 13, zatiaľ čo „právo na spravodlivé súdne konanie“, ktoré zahŕňa predovšetkým „právo [každého] na to, aby jeho vec bola… prejednaná nezávislým… súdom“, je uvedené v jeho článku 6, ( 68 ) aj keď sú zjavne tieto dva články vecne prepojené. ( 69 ) K týmto skutočnostiam sa vrátim v časti týkajúcej sa výkladu článku 47 Charty. ( 70 )

66.

Povinnosť členských štátov vytvoriť systém „prostriedkov nápravy“, ktorá je stanovená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ sa podľa môjho názoru viaže iba na právo na „účinnú súdnu ochranu“, tak ako to vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, a nie na právo na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ktorého obsah je podstatne odlišný.

67.

V dôsledku uvedeného zastávam názor, že uvedený druhý pododsek sa má vykladať v tom zmysle, že nezakotvuje všeobecnú zásadu práva Únie, podľa ktorej by mala byť zaručená nezávislosť sudcov všeobecných súdov na všetkých súdoch členských štátov.

68.

Subsidiárne pre prípad, že by Súdny dvor rozhodol, že zásada nezávislosti sudcov vyplýva priamo z požiadavky účinnej súdnej ochrany, uvedenej v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, tak ako to tvrdí vnútroštátny súd, sa domnievam, že v každom prípade ani toto ustanovenie, ani túto zásadu ( 71 ) nemožno chápať tak, že bránia vnútroštátnym opatreniam spočívajúcim v znížení miezd, akými sú opatrenia napadnuté žalobkyňou vo veci samej, a to vzhľadom na to, že tieto opatrenia nie sú nijako zamerané na sudcov konkrétnym spôsobom, ale majú naopak všeobecný rozsah pôsobnosti, ( 72 ) pretože sa uplatňujú na širokú skupinu osôb pôsobiacich vo verejnej službe. ( 73 )

69.

Vnútroštátny súd, rovnako ako aj ASJP, uvádza, že na základe článku 47 Charty sú súdy členských štátov povinné s nezávislosťou a nestrannosťou realizovať účinnú súdnu ochranu práv, ktoré občanom poskytuje právny poriadok Únie, a že jednostranným znížením miezd, o aké ide vo veci samej, mohlo dôjsť k zásahu do nezávislosti dotknutých sudcov.

70.

V tejto súvislosti pripomínam, ako to nedávno vyjadril generálny advokát Wathelet ( 74 ), že názov ( 75 ) a znenie článku 47 Charty naznačujú, že Charta rozoznáva jednak právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré bolo sformulované tiež v článku 13 EDĽP, a jednak právo na spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, ktoré bolo zakotvené v článku 6 ods. 1 EDĽP.

71.

Vzhľadom na to, že obsah tohto článku 47 bol priamo inšpirovaný ustanoveniami EDĽP, ( 76 ) v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty ho treba vykladať nielen vzhľadom na Vysvetlivky k Charte, ale aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ( 77 ) a to tak, aby práva zaručené uvedeným článkom 47 mali v zásade rovnaký zmysel a rovnaký rozsah ako sú tie, ktoré im priznáva EDĽP, avšak bez toho, aby toto pravidlo prekážalo tomu, aby právo Únie poskytovalo širšiu ochranu. Už od začiatku ( 78 ) sa uvádzalo, že konkrétne článok 47 Charty poskytuje ochranu, ktorej vecná pôsobnosť je širšia, ako v prípade zodpovedajúcich článkov EDĽP. ( 79 )

72.

Vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa EDĽP a jeho protokolov ( 80 ) sa domnievam, že „zásada nezávislosti sudcov“, ktorá je uvedená v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, patrí skôr do práva [každého] na to, aby jeho vec bola… prejednaná nezávislým a nestranným súdom“, tak ako toto právo vyplýva z druhého odseku článku 47 Charty, ( 81 ) než do „práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom“, tak ako je stanovené v prvom odseku tohto článku. ( 82 )

73.

Tak vnútroštátny súd, ako aj ASJP totiž tvrdia, že zásada nezávislosti sudcov by mohla „bráni[ť] opatreniam spočívajúcim v pretrvávajúcom znížení miezd sudcov v Portugalsku na základe jednostranného rozhodnutia iných zložiek moci alebo ústavných orgánov“ ( 83 ).

74.

ESĽP pritom opakovane rozhodol, že záruka „nezávislého súdu“ v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP ( 84 ) vyžaduje, aby boli sudcovia nezávislí nielen z hľadiska ich štatútu, ( 85 ) ale aj pri výkone ich funkcie. Tento koncept má vnútorný rozmer existujúci v rámci súdnej moci, ( 86 ) ktorý v prejednávanej veci nie je relevantný, ako aj vonkajší rozmer pôsobiaci mimo rámca súdnej moci, podľa ktorého musí byť sudcom umožnené vykonávať svoju funkciu bez toho, aby boli ovplyvniteľní zo strany účastníkov konania ( 87 ) alebo zo strany ostatných zložiek moci štátu, ( 88 ) čo je podľa môjho názoru jediným aspektom, na ktorý sa odvoláva ASJP. Zdôrazňujem, že Súdny dvor zvolil podobný prístup, keď vymedzil kritériá umožňujúce preukázať nezávislosť vnútroštátneho súdu. ( 89 )

75.

Pokiaľ ide konkrétne o nezávislosť členov súdu z hľadiska ich odmeňovania, ESĽP už pripustil vzájomné pôsobenie medzi týmito dvomi prvkami, keď rozhodol, že „včasné nevyplatenie odmien sudcov zo strany štátu je v rozpore s potrebou zaručiť, aby sudcovia mohli vykonávať svoju sudcovskú funkciu nezávisle a nestranne, chránení od akýchkoľvek vonkajších tlakov, ktorých cieľom je ovplyvniť ich rozhodnutia a ich konanie“, pričom v tejto súvislosti súčasne zdôraznil „osobitne citlivý charakter otázky nezávislosti sudcov“ ( 90 ).

76.

Táto analýza sa opiera o rôzne právne nástroje Rady Európy, ktoré sa vyjadrujú k takejto problematike. Článok 6 Európskej charty štatútu sudcov, ktorá pritom nie je právne záväzná, totiž stanovuje, že výška platu sudcov by mala byť stanovená tak, aby sudcovia neboli vystavení riziku, že na nich budú vyvíjané tlaky, ktoré by mohli zasahovať do ich nezávislosti, hoci výška platu jednotlivých sudcov môže byť odstupňovaná v závislosti od objektívnych faktorov, akým sú napríklad úlohy, ktoré má sudca na základe svojho odborného zaradenia. ( 91 ) Takisto v odporúčaniach Výboru ministrov ( 92 ) sa odporúča, aby jednak „mzda sudcov bola úmerná ich úlohe a ich povinnostiam, a [aby bola] v dostatočnej výške na to, aby ich chránila pred akýmikoľvek vonkajšími tlakmi na ovplyvňovanie ich rozhodovania“, a jednak aby boli „zavedené osobitné právne predpisy zabraňujúce znižovaniu miezd, týkajúcemu sa osobitne sudcov“ ( 93 ).

77.

Vzhľadom na tieto skutočnosti zastávam názor, že právo každého na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná nezávislým súdom, v zmysle článku 47 Charty, zahŕňa nutnosť toho, aby bola zaručená nezávislosť členov tohto súdu tým, že sa im s ohľadom na povinnosti, ktoré plnia, vypláca dostatočne vysoká a stabilná mzda, s cieľom chrániť ich pred rizikom, že v dôsledku prípadných vonkajších zásahov alebo tlakov dôjde k tomu, že súdne rozhodnutia, ktoré musia vydávať, nebudú spravodlivé.

78.

Hoci však výška mzdy sudcov musí byť v súlade s významom verejných funkcií, ktoré sudcovia zastávajú, jej výška by predsa len nemala byť odčlenená od hospodárskej a sociálnej reality, a najmä od priemernej životnej úrovne existujúcej v štáte, kde dotknuté osoby vykonávajú svoju profesijnú činnosť. ( 94 ) Navyše primeraná stabilita ich príjmu podľa môjho názoru predpokladá to, aby sa tento príjem nemenil v čase takým spôsobom, ktorý by ohrozil nezávislosť ich rozhodovania, a nie to, aby ostal nemenný.

79.

Konkrétne v kontexte hospodárskej krízy veľkého rozsahu, akou je kríza prekonávaná v období, ktoré predchádzalo prijatiu vnútroštátnych opatrení, o aké ide vo veci samej, ( 95 ) zásadu nezávislosti sudcov nemožno chápať tak, že znemožňuje znížiť mzdy sudcov, hoci takéto zníženie samozrejme nesmie presiahnuť hranice primeranosti, s cieľom zabrániť tomu, aby boli sudcovia náchylnejší podľahnúť tlakom, ktoré na nich môžu byť vyvíjané. Ako totiž tvrdí portugalská vláda, treba nájsť spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným verejným záujmom a osobitným záujmom sudcov, ktorých úlohou je zaručiť dodržiavanie práv, ktoré sa osobám podliehajúcim súdnej právomoci uznávajú.

80.

Navyše ako som už zdôraznil ( 96 ) a rovnako to zdôraznili aj portugalská vláda ( 97 ) a Komisia, sporné opatrenia spočívajúce v znížení miezd sa týkali nielen všeobecných sudcov, ale veľkého počtu osôb vykonávajúcich verejnú funkciu. Vzhľadom na to, že nijako neboli zamerané výlučne, ba ani konkrétne na sudcov, nemožno usudzovať, že zámerom „iných zložiek moci alebo ústavných orgánov“, ktoré sa spomínajú v prejudiciálnej otázke, bolo destabilizovať predstaviteľov súdnej moci, a to tým menej, že na predstaviteľov výkonnej, ako aj zákonodarnej moci sa vzťahovali presne tie isté opatrenia na sprísnenie rozpočtovej disciplíny podľa článku 2 zákona č. 75/2014.

81.

V dôsledku uvedeného sa domnievam, že článok 47 Charty treba vykladať v tom zmysle, že nebráni prijatiu vnútroštátnych opatrení, akými sú sporné opatrenia v spore vo veci samej, pretože neporušujú zásadu nezávislosti sudcov, ktorá je obsiahnutá v tomto článku.

82.

Opačný výklad by mal za praktický a podľa môjho názoru poľutovaniahodný dôsledok to, že by členské štáty boli zbavené možnosti uskutočniť v prípade závažnej hospodárskej krízy potrebnú úpravu výšky miezd osôb, ktoré sú súčasťou verejnej služby v širokom zmysle slova, keďže táto úprava sa netýka iba sudcov a nie je neproporcionálna.

83.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd, Portugalsko) odpovedal takto:

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia opatreniam spočívajúcim vo všeobecne uplatniteľnom znížení miezd vo verejnej správe, ktoré sa na základe vnútroštátnej právnej úpravy, akou je právna úprava vo veci samej, vzťahujú na sudcov.