—

Európska komisia, v zastúpení: B. Hartmann, F. Castillo de la Torre a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

—

česká vláda, v zastúpení: O. Šváb, M. Smolek, E. Ruffer a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Segoin, F.‑X. Bréchot, D. Colas a G. de Bergues, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

—

litovská vláda, v zastúpení: D. Kriaučiūnas a R. Dzikovič, splnomocnení zástupcovia,

—

maďarská vláda, v zastúpení: M. Fehér, G. Koós a M. Bóra, splnomocnení zástupcovia,

—

rumunská vláda, v zastúpení: R. Radu, A. Voicu, R. Mangu a E. Gane, splnomocnení zástupcovia,

—

fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: M. Holt a V. Kaye, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. Palmer, barrister,

—

Európsky parlament, v zastúpení: A. Neergaard, D. Warin a A. Auersperger Matić, splnomocnení zástupcovia,

—

Rada Európskej únie, v zastúpení: F. Florindo Gijón a M. Balta, splnomocnení zástupcovia,

1.

Žiadosť predložená Súdnemu dvoru Európskou komisiou znie:

„Má Európska únia výlučnú právomoc na uzavretie Marrákešskej zmluvy o uľahčení prístupu k uverejneným dielam pre osoby nevidiace, zrakovo postihnuté alebo postihnuté inou poruchou čítania?“

2.

Článok 30 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol v mene Európskeho spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35) (ďalej len „Dohovor OSN“), uvádza:

„Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím zúčastňovať sa na rovnakom základe s ostatnými na kultúrnom živote a prijmú všetky primerané opatrenia, ktorými zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím:

…“

3.

Odôvodnenia 1, 4, 6, 7, 9, 21 a 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230) stanovujú:

…

…

…

…

…

4.

Podľa článku 2 písm. a) tejto smernice členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé vyhotovenie rozmnoženín akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti, pre ich autorov k ich dielam.

5.

Článok 3 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

6.

Podľa článku 4 ods. 1 tej istej smernice:

„Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.“

7.

Článok 5 ods. 3 až 5 smernice 2001/29 znie:

„3.   Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práv poskytnutých podľa článkov 2 a 3 v nasledujúcich prípadoch:

…

…

4.   Ak členské štáty môžu zabezpečiť výnimku alebo obmedzenie práva na reprodukciu podľa odsekov 2 a 3, môžu rovnako zabezpečiť výnimku alebo obmedzenie práva na distribúciu, ako je uvedené v článku 4 v rozsahu oprávnenom účelom autorizovaného prípadu rozmnožovania.

5.   Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

8.

Podľa preambuly Marrákešskej zmluvy o uľahčení prístupu k uverejneným dielam pre osoby nevidiace, zrakovo postihnuté alebo postihnuté inou poruchou čítania (ďalej len „Marrákešská zmluva“):

„Zmluvné strany,

…

…

...“

9.

Článok 1 tejto zmluvy znie takto:

„Žiadne ustanovenie tejto zmluvy neznižuje záväzky, ktoré zmluvné strany majú voči sebe navzájom na základe akýchkoľvek iných zmlúv, ani ním nie sú dotknuté žiadne práva, ktoré má niektorá zmluvná strana na základe akýchkoľvek iných zmlúv.“

10.

Článok 2 uvedenej zmluvy stanovuje:

„Na účely tejto zmluvy,

Oprávnený subjekt stanoví svoje vlastné postupy, ktorými sa riadi, s cieľom:

11.

Článok 4 ods. 1 tej istej zmluvy znie:

12.

Článok 4 ods. 2 Marrákešskej zmluvy stanovuje, že zmluvné strany môžu splniť požiadavky stanovené v článku 4 ods. 1 tejto zmluvy tým, že vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch stanovia výnimku alebo obmedzenie, ktorá má niektoré znaky spresnené v tomto ustanovení.

13.

Článok 4 ods. 3 až 5 uvedenej zmluvy stanovuje, že:

„3.   Zmluvná strana môže splniť článok 4 ods. 1 tým, že stanoví ďalšie obmedzenia alebo výnimky vo svojom vnútroštátnom práve o autorských právach podľa článkov 10 a 11…

4.   Zmluvná strana môže [obmedziť] obmedzenia alebo výnimky podľa tohto článku na diela, ktoré na danom trhu nie je možné komerčne získať pre [dotknuté] osoby v konkrétnom prístupnom formáte za primeraných podmienok…

5.   Je vecou vnútroštátnych právnych predpisov určiť, či obmedzenia alebo výnimky podľa tohto článku podliehajú [odmene].“

14.

Podľa článku 5 tej istej zmluvy:

„1.   Zmluvné strany zabezpečia, že ak sa vyhotovila kópia v prístupnom formáte na základe obmedzenia alebo výnimky alebo v zmysle zákona, potom túto kópiu v prístupnom formáte možno [prostredníctvom oprávneného subjektu] distribuovať alebo sprístupniť [dotknutej] osobe alebo oprávnenému subjektu na území inej zmluvnej strany…

2.   Zmluvná strana môže zabezpečiť súlad s článkom 5 ods. 1 stanovením obmedzenia alebo výnimky vo svojich vnútroštátnych predpisoch o autorskom práve tak, aby:

za predpokladu, že pôvodný oprávnený subjekt pred distribúciou alebo sprístupnením nevedel alebo preukázateľne nemohol vedieť, že kópia v prístupnom formáte sa bude používať pre iné než [dotknuté] osoby…

…

4.   

…“

15.

Článok 6 Marrákešskej zmluvy stanovuje:

„Pokiaľ vnútroštátne právne predpisy zmluvnej strany umožňujú [dotknutej] osobe, [fyzickej osobe, ktorá koná v jej mene], alebo oprávnenému subjektu, aby vyhotovil[i] kópiu diela v prístupnom formáte, vnútroštátne právo tejto zmluvnej strany im musí takisto [umožňovať] dovoz kópie v prístupnom formáte v prospech [dotknutých] osôb bez povolenia nositeľa práv.“

16.

Článok 9 ods. 1 a 2 tejto zmluvy znie:

„1.   Zmluvné strany sa budú usilovať podporovať cezhraničnú výmenu kópií v prístupnom formáte podporou dobrovoľnej výmeny informácií na pomoc oprávneným subjektom pri nadväzovaní vzájomných kontaktov. Medzinárodná kancelária WIPO pripraví informačné prístupové miesto na tento účel

2.   Zmluvné strany sa zaväzujú, že budú pomáhať svojim oprávneným subjektom, ktoré vykonávajú činnosti podľa článku 5 s cieľom sprístupniť informácie týkajúce sa ich postupov podľa článku 2 písm. c), a to tak výmenou informácií medzi oprávnenými subjektmi, ako aj sprístupňovaním informácií zainteresovaným stranám a podľa potreby aj verejnosti o ich politikách a postupoch vrátane tých, ktoré súvisia s cezhraničnou výmenou kópií v prístupnom formáte.“

17.

Článok 11 uvedenej zmluvy stanovuje:

„Pri prijímaní opatrení potrebných na zabezpečenie uplatňovania tejto zmluvy môže zmluvná strana vykonávať práva a [musí] rešpektovať povinnosti, ktoré má [táto] zmluvná strana podľa Bernského dohovoru, Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva a Zmluvy WIPO o autorskom práve, vrátane dohôd o ich výklade tak, aby:

18.

Článok 12 tejto istej zmluvy znie takto:

„1.   Zmluvné strany uznávajú, že zmluvná strana môže zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve obmedzenia a výnimky týkajúce sa autorských práv pre [dotknuté] osoby aj iné, než sú uvedené v tejto zmluve, so zreteľom na hospodársku situáciu danej zmluvnej strany, a jej sociálne a kultúrne potreby v súlade s jej medzinárodnými právami a povinnosťami, a v prípade, že ide o najmenej rozvinutú krajinu, so zreteľom na jej osobitné potreby a jej osobitné medzinárodné práva a povinnosti a súvisiacu flexibilitu.

2.   Táto zmluva nemá vplyv na iné obmedzenia a výnimky pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré sú stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi.“

19.

Rada Európskej únie 26. novembra 2012 prijala rozhodnutie, ktorým splnomocňuje Komisiu, aby sa zúčastnila v mene Únie na rokovaniach v rámci Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) týkajúcich sa prípadného prijatia medzinárodnej zmluvy o zavedení obmedzení a výnimiek týkajúcich sa autorských práv v prospech osôb, ktoré sú nevidiace, zrakovo postihnuté alebo postihnuté inou poruchou čítania tlačeného textu (ďalej len „dotknuté osoby“).

20.

Tieto rokovania, ktoré prebiehali počas diplomatickej konferencie konanej v Marrákeši (Maroko) od 17. do 28. júna 2013, viedli k prijatiu Marrákešskej zmluvy z 27. júna 2013.

21.

Rada schválila podpis tejto zmluvy rozhodnutím Rady 2014/221/ES zo 14. apríla 2014 (Ú. v. EÚ L 115, 2014, s. 1). Toto rozhodnutie odkazovalo súčasne na článok 114 aj na článok 207 ZFEÚ.

22.

Dňa 21. októbra 2014 Komisia prijala návrh rozhodnutia týkajúceho sa uzavretia Marrákešskej zmluvy v mene Únie, ktoré bolo založené na tom istom právnom základe. Tento návrh nezískal potrebnú väčšinu hlasov v Rade.

23.

Komisia v prvom rade tvrdí, že uzatvorenie Marrákešskej zmluvy by malo byť založené na článku 114 ZFEÚ, pretože táto zmluva bude mať harmonizačný účinok, pokiaľ ide o právne poriadky členských štátov, a súčasne na článku 207 ZFEÚ, ktorý sa použije vo vzťahu k výmene kópií v prístupnom formáte s tretími krajinami. V takomto prípade má Únia na základe článku 3 ods. 1 a 2 ZFEÚ výlučnú právomoc na uzavretie uvedenej zmluvy.

24.

Komisia subsidiárne uvádza, že uzatvorenie tejto zmluvy môže byť založené len na článku 207 ZFEÚ a že podľa článku 3 ods. 1 ZFEÚ má Únia v tomto ohľade výlučnú právomoc.

25.

Komisia pripomína, že Únia má na základe článku 3 ods. 1 ZFEÚ výlučnú právomoc v oblasti pôsobnosti spoločnej obchodnej politiky, vrátane obchodných aspektov duševného vlastníctva.

26.

Tento pojem uvedený ako posledný sa podľa nej vzťahuje na celú Marrákešskú zmluvu, alebo prinajmenšom na články 5 a 6 tejto zmluvy a na aspekty ostatných článkov uvedenej zmluvy, ktoré sa týchto článkov týkajú.

27.

V tejto súvislosti Komisia s odkazom na rozsudok z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland (C‑414/11, EU:C:2013:520), uvádza, že spomedzi noriem prijatých Úniou v oblasti duševného vlastníctva môžu pod pojem „obchodné aspekty duševného vlastníctva“ v zmysle článku 207 ZFEÚ patriť iba tie normy, ktoré majú osobitnú súvislosť s medzinárodným obchodom.

28.

Tento pojem sa nevzťahuje len na dohody, ktoré majú súvislosť so Svetovou obchodnou organizáciou (WTO). Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že medzinárodná dohoda, ktorá je určená na harmonizáciu týkajúcu sa systémov ochrany duševného vlastníctva, musí byť vo všeobecnosti zaradená pod spoločnú obchodnú politiku, ak je cieľom takejto dohody uľahčenie medzinárodného obchodu.

29.

V prejednávanej veci sa Komisia domnieva, že hoci cieľom článkov 4 až 6 a 9 Marrákešskej zmluvy je harmonizácia právnych predpisov členských štátov, hlavným cieľom tejto zmluvy nie je harmonizovať právne predpisy, ale uľahčiť prostredníctvom tejto harmonizácie cezhraničnú výmenu kópií v prístupnom formáte, a to aj medzi Úniou a tretími krajinami, ako sa uvádza najmä v preambule uvedenej zmluvy a jej článku 9. Stanovenie týchto medzinárodných noriem v oblasti duševného vlastníctva podľa nej predstavuje jednoduchý prostriedok na dosiahnutie cieľa liberalizácie medzinárodného obchodu.

30.

Okolnosť, že Marrákešská zmluva sa uplatňuje len na kópie v prístupnom formáte vytvorené na neziskové účely, nie je relevantná, pretože na jednej strane to neznamená, že je tým vylúčená odmena určená na krytie vynaložených nákladov, a na druhej strane článok 207 ZFEÚ sa uplatňuje aj v prípade, že sa tovary a služby dodávajú na neziskovom základe. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že výnimka alebo obmedzenie stanovené v článku 5 ods. 3 písm. b) smernice 2001/29 sa uplatňuje aj na neziskové činnosti. Okrem toho sa systém vytvorený touto zmluvou môže prelínať s obchodnými činnosťami spočívajúcimi v sprístupňovaní a výmene kópií v prístupnom formáte.

31.

Komisia sa tiež domnieva, že tvrdenie, že hlavný cieľ tejto zmluvy je spoločenský alebo humanitárny, nemožno prijať, pretože zo stanoviska 1/78(Medzinárodná dohoda o prírodnom kaučuku) zo4. októbra 1979 (EU:C:1979:224) a z rozsudku zo 17. októbra 1995, Werner (C‑70/94, EU:C:1995:328), vyplýva, že spoločná obchodná politika nemôže byť predmetom reštriktívneho výkladu, ktorý vylučuje opatrenia, ktoré sledujú osobitné ciele.

32.

Komisia tvrdí, že ak by sa za vhodný právny základ na úplné alebo čiastočné schválenie Marrákešskej zmluvy nemal považovať článok 207 ZFEÚ, Únia disponuje výlučnou právomocou na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ, ktorý najmä stanovuje, že Únia má výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak môžu byť jej uzavretím dotknuté spoločné pravidlá Únie alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti.

33.

Komisia, ktorá sa domnieva, že správny právny základ predstavuje článok 114 ZFEÚ a nie článok 19 ZFEÚ, tvrdí, že stanovenie právneho základu je v každom prípade až sekundárne, pretože nie je relevantné na určenie, či sa medzinárodná dohoda dotýka spoločných pravidiel Únie.

34.

Autorské práva a s nimi súvisiace práva, ktorých sa týka Marrákešská zmluva a osobitne výnimky a obmedzenia týchto práv, boli na úrovni Únie harmonizované smernicou 2001/29.

35.

Je zrejmé, že členské štáty majú slobodu zaviesť alebo nezaviesť výnimky alebo obmedzenia stanovené touto smernicou. Miera voľnej úvahy členských štátov v tomto smere je však obmedzená, pretože na jednej strane výpočet výnimiek a obmedzení uvedený v článku 5 uvedenej smernice je taxatívny a na druhej strane členské štáty môžu tieto výnimky a obmedzenia vykonať len v medziach stanovených právom Únie.

36.

Z toho vyplýva, že Marrákešská zmluva skutočne obsahuje odchylnú úpravu od autorského práva a s ním súvisiacich práv, ktoré boli úplne harmonizované smernicou 2001/29, lebo stanovuje povinnú výnimku alebo obmedzenie, pokiaľ ide o používania, ktoré sa priamo viažu na postihnutie tam, kde článok 5 ods. 3 písm. b) tejto smernice stanovuje voliteľnú výnimku alebo obmedzenie.

37.

V tejto súvislosti, keď členské štáty rozhodujú o tom, či poskytnúť výnimku alebo obmedzenie, neuplatňujú „zachovanú“ právomoc, ale volia možnosť „udelenú/povolenú“ právom Únie v rámci stanovenom týmto právom. Samotná skutočnosť, že členské štáty majú určitú slobodu pri vytváraní niektorých aspektov právnych predpisov, nestačí na vyvodenie záveru, že vonkajšia právomoc Únie v tejto oblasti nie je výlučná.

38.

Komisia tiež uvádza, že vykonanie výnimky alebo obmedzenia stanoveného Marrákešskou zmluvou je podmienené podľa článku 11 tejto zmluvy a článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 dodržaním všeobecnej podmienky, podľa ktorej pri uplatnení takejto výnimky alebo obmedzenia nedochádza k poškodzovaniu oprávnených záujmov nositeľa práv a ku konfliktu s bežným využívaním jeho diela. Táto povinnosť však vyplýva z medzinárodných dohovorov, ktoré patria do výlučnej pôsobnosti Únie.

39.

Komisia sa nakoniec domnieva, že cieľom článkov 5 a 6 Marrákešskej zmluvy je upravovať obchod medzi členskými štátmi a že tieto články sa dotýkajú voľného pohybu tovaru. Takisto článok 7 tejto zmluvy má vplyv na článok 6 smernice 2001/29, ktorý sa týka právnej ochrany technologických opatrení používaných nositeľmi práv.

40.

Česká, francúzska, talianska, maďarská, rumunská, fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva sa domnievajú, že Európska únia nemá výlučnú právomoc na uzavretie Marrákešskej zmluvy na základe článku 3 ods. 1 ZFEÚ a článku 207 ZFEÚ.

41.

V tejto súvislosti zdôrazňujú, že z rozsudku z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland (C‑414/11, EU:C:2013:520), vyplýva, že pod pojem „obchodné aspekty duševného vlastníctva“ v zmysle článku 207 ZFEÚ môžu patriť len tie normy, ktoré majú špecifickú súvislosť s medzinárodným obchodom. Táto súvislosť závisí od toho, či sa cieľ a účel zamýšľanej dohody zhoduje so spoločnou obchodnou politikou, pričom len jednoduché dôsledky na medzinárodný obchod nie sú dostatočné.

42.

Cieľom alebo účelom Marrákešskej zmluvy však nie je liberalizácia alebo podpora medzinárodného obchodu.

43.

Na jednej strane z preambuly a ustanovení tejto zmluvy vyplýva, že jej cieľom je podporovať rovnosť príležitostí a účinné začlenenie osôb s postihnutím do spoločnosti. Cezhraničná výmena je len prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa alebo, podľa maďarskej vlády, sekundárnym cieľom uvedenej zmluvy. Francúzska vláda sa navyše domnieva, že táto istá zmluva sleduje aj cieľ rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci. Harmonizácie vnútroštátnych právnych úprav, ktorú stanovuje Marrákešská zmluva, má za cieľ zvýšiť počet kópií v prístupnom formáte, a nie podporovať, uľahčovať alebo upravovať medzinárodné obchodné vzťahy.

44.

V dôsledku toho nie je podľa francúzskej a rumunskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva možné dospieť k záveru, že táto zmluva má za cieľ rozšíriť v záujme podpory medzinárodného obchodu pôsobnosť ustanovení podobných ustanoveniam práva Únie, ako to bolo v prípade veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. októbra 2013, Komisia/Rada (C‑137/12, EU:C:2013:675). Naopak, fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva sa domnievajú, že stanovisko 2/00(Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti) zo6. decembra 2001 (EU:C:2001:664) a rozsudok z 8. septembra 2009, Komisia/Parlament a Rada (C‑411/06, EU:C:2009:518), predstavujú relevantné precedensy, v ktorých Súdny dvor rozhodol, že dohovory, o ktoré šlo v týchto veciach a ktoré sa týkali medzinárodného obchodu, nepatria do spoločnej obchodnej politiky z dôvodu cieľov, ktoré sledovali.

45.

Na druhej strane podľa českej, francúzskej, talianskej, maďarskej a fínskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva nie je výmena, ktorej sa Marrákešská zmluva týka, vykonávaná na komerčnom základe, čo znamená, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora nepatrí do spoločnej obchodnej politiky.

46.

Z článku 4 ods. 2 tejto zmluvy podľa nich vyplýva, že výnimka alebo obmedzenie, ktoré upravuje, sa môže uplatniť len na neziskovom základe, a to buď oprávneným subjektom alebo dotknutou osobou, či fyzickou osobou, ktorá koná v jej mene. Okrem toho článok 4 ods. 4 uvedenej zmluvy podľa nich umožňuje zmluvným stranám stanoviť výnimku alebo obmedzenie z autorského práva len v prípade, že trh nedokáže poskytnúť dotknutým osobám možnosť získať kópie v prístupnom formáte za primeranú cenu. Tak isto cezhraničná výmena takýchto kópií, na ktorú sa vzťahuje Marrákešská zmluva, podľa nich môže byť uskutočňovaná len oprávneným subjektom, ktorý koná na neziskovom základe.

47.

Okrem toho je podľa francúzskej, maďarskej, rumunskej a fínskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva dôležité tiež uviesť, že Marrákešská zmluva bola prijatá najmä na účely splnenia záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru OSN v rámci organizácie WIPO, ktorej cieľ nesúvisí s liberalizáciou a podporou medzinárodného obchodu.

48.

Naopak, podľa litovskej vlády a Parlamentu články 5, 6 a 9 tejto zmluvy, ako aj ustanovenia, ktoré ich vykonávajú, majú za cieľ podporovať, uľahčovať alebo upravovať cezhraničnú výmenu, a teda patria do spoločnej obchodnej politiky, ktorá patrí do výlučnej právomoci Únie. K tomuto záveru sa subsidiárne pripája aj vláda Spojeného kráľovstva.

49.

Jednotlivé vlády, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, zastávajú rôzne názory na vhodný právny základ na uzavretie Marrákešskej zmluvy, pričom francúzska vláda uvádza články 114 a 209 ZFEÚ, či subsidiárne články 19 a 209 ZFEÚ, maďarská vláda uvádza články 4 a 114 ZFEÚ, vláda Spojeného kráľovstva článok 19 ZFEÚ a fínska vláda články 19 a 114 ZFEÚ.

50.

Napriek týmto rozdielom sa česká, francúzska, talianska, litovská, rumunská a fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva domnievajú, že Únia nemá výlučnú právomoc na uzavretie tejto zmluvy podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ, lebo táto zmluva sa nemôže dotknúť spoločných pravidiel Únie či pozmeniť rozsah ich pôsobnosti.

51.

V tejto súvislosti zdôrazňujú, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že akákoľvek úvaha v tomto smere musí vychádzať z konkrétnej analýzy vzťahu, ktorý existuje medzi zamýšľanou medzinárodnou dohodou a platným právom Únie, najmä s ohľadom na povahu a obsah predmetných pravidiel.

52.

Smernica 2001/29 však vykonala len minimálnu harmonizáciu určitých aspektov autorského práva a práv s ním súvisiacich. Táto smernica predovšetkým neharmonizovala výnimky a obmedzenia týchto práv.

53.

Článok 5 ods. 3 písm. b) smernice 2001/29 teda len ponúka členským štátom možnosť stanoviť výnimku alebo obmedzenie autorského práva a s ním súvisiacich práv v prospech zdravotne postihnutých osôb. Členské štáty si teda ponechávajú svoju vnútornú a vonkajšiu právomoc na to, aby takúto výnimku alebo obmedzenie urobili povinným. Podľa francúzskej a rumunskej vlády je táto analýza potvrdená tým, že táto smernica neurčuje spôsoby vykonania výnimky alebo obmedzenia autorského práva a s ním súvisiacich práv v prospech zdravotne postihnutých osôb. Vláda Spojeného kráľovstva ďalej uvádza, že medzi Marrákešskou zmluvou a uvedenou smernicou neexistuje žiaden nesúlad.

54.

Na tomto základe francúzska, maďarská a rumunská vláda uvádzajú, že zo stanoviska 1/94(Dohoda pripojená k Dohode o založení WTO) z 15. novembra 1994 (EU:C:1994:384) vyplýva, že Únia nemôže medzinárodnou dohodou uložiť povinnosť prijať opatrenia týkajúce sa výnimky a obmedzenia autorského práva a s ním súvisiacich práv v prospech zdravotne postihnutých osôb, ak si členské štáty ponechávajú slobodu stanoviť takéto opatrenia na vnútroštátnej úrovni.

55.

Francúzska vláda sa však domnieva, že situácia sa zmenila po podaní žiadosti – ktorú Rada 19. mája 2015 adresovala Komisii a s ktorou Komisia súhlasila – predložiť legislatívny návrh na zavedenie povinnej výnimky či obmedzenia, ktoré sú upravené v článku 4 Marrákešskej zmluvy, do práva Únie. Táto skutočnosť je totiž relevantná z hľadiska judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej sa na určenie toho, či oblasť je vo veľkej miere pokrytá pravidlami Únie, majú zohľadňovať tiež perspektívy vývoja práva Únie. Článok 4 tejto zmluvy preto patrí do výlučnej právomoci Únie.

56.

Podľa tejto vlády toto konštatovanie nespochybňuje existenciu delenej právomoci v prípade ostatných ustanovení tejto zmluvy, a to tým skôr, že tieto ustanovenia patria do oblasti rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci a článok 4 ods. 4 ZFEÚ spresňuje, že vykonávanie právomoci Únie v tejto oblasti nesmie viesť k tomu, aby sa členským štátom bránilo vykonávať ich právomoci.

57.

Česká, talianska, maďarská, rumunská a fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Parlament a Rada naopak tvrdia, že žiadosť Rady uvedená v bode 55 tohto stanoviska nestačí na určenie perspektív vývoja práva Únie, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní existencie výlučnej právomoci Únie v oblasti, ktorej sa týka Marrákešská zmluva.

58.

Parlament sa aj napriek tomu domnieva, že Únia má v prípade článku 4 tejto zmluvy výlučnú právomoc, pretože svoju právomoc v tejto oblasti už vykonala prijatím smernice 2001/29. Skutočnosť, že pri prijímaní výnimiek a obmedzení stanovených touto smernicou disponujú členské štáty voľnou úvahou, podľa neho neznamená, že existuje delená právomoc, a to preto, že treba rozlišovať medzi výnimkami týkajúcimi sa pôsobnosti aktu Únie a výnimkami týkajúcimi sa práv stanovených v takomto akte.

59.

Vplyv článku 4 Marrákešskej zmluvy na systém zavedený smernicou 2001/29 je zjavný, lebo táto zmluva odstraňuje voľnú úvahu, ktorou v súčasnosti členské štáty disponujú na základe článku 5 ods. 3 písm. b) tejto smernice.

60.

Z hľadiska predmetu a obsahu Marrákešskej zmluvy je zrejmé, že sa netýka žiadnej z prvých štyroch oblastí upravených v článku 3 ods. 1 ZFEÚ. Naopak je potrebné preskúmať, či táto zmluva úplne alebo čiastočne súvisí so spoločnou obchodnou politikou vymedzenou v článku 207 ZFEÚ, ktorá podľa článku 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ patrí do výlučnej právomoci Únie.

61.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že samotná okolnosť, že akt Únie môže mať určité dôsledky na medzinárodný obchod, nepostačuje na prijatie záveru, že tento akt musí byť zaradený do kategórie aktov, ktoré patria do spoločnej obchodnej politiky. Naopak, akt Únie spadá do oblasti tejto politiky, ak sa špecificky týka medzinárodného obchodu tým, že jeho účelom je najmä podporovať, uľahčovať alebo upravovať tieto obchodné vzťahy a má na ne priamy a bezprostredný účinok (rozsudky z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland, C‑414/11, EU:C:2013:520, bod 51, a z 22. októbra 2013, Komisia/Rada, C‑137/12, EU:C:2013:675, bod 57).

62.

Na určenie, či Marrákešská zmluva patrí do uvedenej politiky, je potrebné preskúmať účel a súčasne obsah tejto zmluvy.

63.

Pokiaľ ide najskôr o účel Marrákešskej zmluvy, už samotný názov tejto zmluvy uvádza, že sa týka uľahčenia prístupu dotknutých osôb, teda nevidiacich, zrakovo postihnutých alebo postihnutých inou poruchou čítania, k uverejneným dielam.

64.

Prianie zmluvných strán zaistiť harmonizáciu výnimiek a obmedzení autorského práva a s ním súvisiacich práv a uľahčiť obeh kópií v prístupnom formáte na účely zjednodušenia prístupu dotknutých osôb k uverejneným dielam a prekonať tak prekážky, ktoré v súčasnosti bránia takémuto prístupu, potvrdzujú najmä odôvodnenia 7, 8 a 12 preambuly uvedenej zmluvy.

65.

Okrem toho z odôvodnení 1, 2 a 4 tejto preambuly vyplýva, že zavedenie zlepšeného právneho rámca na medzinárodnej úrovni upraveného v tejto zmluve musí v konečnom dôsledku umožniť dodržiavanie zásad zákazu diskriminácie, rovnosti príležitostí a úplného a účinného začlenenia zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti, ktoré boli vyhlásené v Dohovore OSN, a to najmä bojom proti prekážkam, ktoré bránia ich celkovému osobnému rozvoju, ich slobode prejavu a využívaniu ich práva na vzdelanie.

66.

Je pravda, že v odôvodneniach 4 a 7 Preambuly Marrákešskej zmluvy sa uvádza cezhraničný obeh a výmena kópií v prístupnom formáte.

67.

Tieto odôvodnenia však na jednej strane nespomínajú komerčný charakter tohto obehu alebo tejto výmeny, a na druhej strane ich uvádzajú len ako nástroj na zlepšenie prístupu dotknutých osôb k týmto kópiám a na zabránenie prekrývaniu snách vynaložených zmluvnými stranami na tento účel.

68.

Z odôvodnení 3, 9, 10 a 12 preambuly tejto zmluvy vyplýva, že zmluvné strany všeobecne uznávajú dôležitosť ochrany autorského práva a konkrétne medzinárodný systém autorských práv, avšak formulácie použité v tejto preambule neuvádzajú, že uvedená zmluva má za cieľ posilniť túto ochranu alebo tento systém.

69.

Okrem toho z ustanovení tejto istej zmluvy nevyplýva, že táto zmluva sleduje iné ciele, než ktoré sú uvedené v jej názve a preambule.

70.

V dôsledku toho treba vyvodiť, že hlavným cieľom Marrákešskej zmluvy je zlepšiť situáciu dotknutých osôb tým, že za pomoci rôznych nástrojov, medzi ktoré patrí zjednodušený obeh kópií v prístupnom formáte sa im uľahčí prístup k uverejneným dielam.

71.

Ďalej, pokiaľ ide o obsah tejto zmluvy, táto zmluva spresňuje, že zmluvné strany musia na účely dosiahnutia jej cieľov použiť dva rôzne a navzájom sa dopĺňajúce nástroje.

72.

V prvom rade článok 4 ods. 1 uvedenej zmluvy stanovuje, že zmluvné strany s cieľom uľahčiť dostupnosť diel prostredníctvom kópií v prístupnom formáte pre dotknuté osoby zabezpečia obmedzenie alebo výnimku z práva na rozmnožovanie, práva na distribúciu a práva na sprístupňovanie verejnosti. Ostatné odseky tohto článku spresňujú spôsob, akým zmluvné strany môžu splniť tento záväzok v ich vnútroštátnych právnych predpisoch, pričom je im v tomto smere ponechaná široká miera voľnej úvahy.

73.

V druhom rade články 5 a 6 Marrákešskej zmluvy zavádzajú určité povinnosti týkajúce sa cezhraničnej výmeny kópií v prístupnom formáte.

74.

Konkrétnejšie článok 5 ods. 1 tejto zmluvy stanovuje, že zmluvné strany zabezpečia, že ak sa vyhotovila kópia v prístupnom formáte na základe obmedzenia alebo výnimky alebo v zmysle zákona, potom túto kópiu v prístupnom formáte možno prostredníctvom oprávneného subjektu distribuovať alebo sprístupniť dotknutej osobe alebo oprávnenému subjektu na území inej zmluvnej strany. Ostatné odseky tohto článku spresňujú spôsob, akým zmluvné strany môžu splniť tento záväzok v ich vnútroštátnych právnych predpisoch, pričom je im v tomto smere ponechaná široká miera voľnej úvahy.

75.

Článok 6 uvedenej zmluvy ďalej spresňuje, že pokiaľ vnútroštátne právne predpisy zmluvnej strany umožňujú dotknutej osobe, osobe, ktorá koná v jej mene, alebo oprávnenému subjektu, aby vyhotovili kópiu diela v prístupnom formáte, vnútroštátne právo tejto zmluvnej strany im musí takisto dovoľovať dovoz kópie v prístupnom formáte v prospech dotknutých osôb bez povolenia nositeľa práv.

76.

Články 5 a 6 tejto zmluvy sú doplnené článkom 9 tejto zmluvy, ktorý ukladá zmluvným stranám povinnosť spolupracovať na účely podporovania cezhraničnej výmeny kópií v prístupnom formáte.

77.

Na základe týchto skutočností treba určiť, či Marrákešská zmluva patrí v celom rozsahu alebo sčasti do spoločnej obchodnej politiky.

78.

V tejto súvislosti treba nepochybne v prvom rade uviesť, že spomedzi noriem prijatých Úniou v oblasti duševného vlastníctva môžu pod pojem „obchodné aspekty duševného vlastníctva“ uvedený v článku 207 ods. 1 ZFEÚ, a teda do oblasti spoločnej obchodnej politiky, patriť iba tie normy, ktoré majú špecifickú súvislosť s medzinárodným obchodom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland, C‑414/11, EU:C:2013:520, bod 52).

79.

Súdny dvor dospel k záveru, že niektoré medzinárodné pravidlá, ktoré stanovujú normy, ktoré musia byť uplatňované pre každú zo základných kategórií práv duševného vlastníctva, majú špecifickú súvislosť s medzinárodným obchodom, pretože tieto normy spadajú do rámca liberalizácie medzinárodného obchodu, sú neoddeliteľnou súčasťou systému WTO a majú za cieľ uľahčiť uvedený obchod znížením deformácií v medzinárodnom obchode (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland, C‑414/11, EU:C:2013:520, body 53 a 57 až 60).

80.

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že pravidlá vytvárajúce primeranú právnu ochranu služieb založených na podmienenom prístupe majú špecifickú súvislosť s medzinárodným obchodom, a teda patria do spoločnej obchodnej politiky. Súdny dvor vychádzal zo skutočnosti, že tieto pravidlá majú skôr za cieľ podporiť medzinárodný obchod týkajúci sa týchto služieb, než zlepšiť fungovanie vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2013, Komisia/Rada, C‑137/12, EU:C:2013:675, body 64, 65 a 67).

81.

Na rozdiel od tvrdenia Komisie však podobné odôvodnenie nemožno uplatniť na pravidlá Marrákešskej zmluvy týkajúce sa zavedenia výnimky alebo obmedzenia práva na rozmnožovanie, na distribúciu a na sprístupňovanie verejnosti.

82.

Ako vyplýva z bodov 63 až 70 tohto stanoviska, Marrákešská zmluva má za cieľ zlepšiť situáciu dotknutých osôb uľahčením ich prístupu k uverejneným dielam prostredníctvom rôznych nástrojov, a nie podporovať, uľahčovať alebo upravovať medzinárodný obchod s kópiami v prístupnom formáte.

83.

Čo sa týka konkrétnejšie harmonizácie výnimiek a obmedzení práva na rozmnožovanie, na distribúciu a na sprístupňovanie verejnosti, odôvodnenie 12 preambuly tejto istej zmluvy výslovne uvádza, že táto harmonizácia je uskutočnená s cieľom uľahčiť prístup k dielam a ich používanie pre dotknuté osoby.

84.

Ďalej článok 4 Marrákešskej zmluvy nemôže zaručiť aproximáciu vnútroštátnych právnych predpisov, ktorá by umožnila výrazne uľahčiť medzinárodný obchod, lebo zmluvné strany majú pri vykonaní tohto článku širokú mieru voľnej úvahy a z článku 12 tejto zmluvy vyplýva, že jej cieľom ani dôsledkom nie je zakázať zmluvným stranám zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve aj iné obmedzenia a výnimky pre dotknuté osoby, než sú uvedené v tejto zmluve.

85.

Okrem toho tvrdenie Komisie, že spomedzi noriem upravujúcich duševné vlastníctvo nemožno pod výraz „obchodné aspekty duševného vlastníctva“ uvedený v článku 207 ZFEÚ zaradiť len osobnostné práva, nemôže uspieť, pretože by to viedlo k neprimeranému rozšíreniu pôsobnosti spoločnej obchodnej politiky spojením tejto politiky s pravidlami, ktoré nemajú špecifickú súvislosť s medzinárodným obchodom.

86.

Za týchto podmienok nemožno dospieť k záveru, že pravidlá Marrákešskej zmluvy, ktoré stanovujú zavedenie výnimky alebo obmedzenia z práva na rozmnožovanie, na distribúciu a na sprístupňovanie verejnosti, majú špecifickú súvislosť s medzinárodným obchodom, čo by znamenalo, že sa týkajú obchodných aspektov duševného vlastníctva uvedených v článku 207 ZFEÚ.

87.

Pokiaľ ide v druhom rade o pravidlá Marrákešskej zmluvy upravujúce vývoz a dovoz kópií v prístupnom formáte, treba uviesť, že tieto pravidlá sa nepochybne týkajú medzinárodného obchodu s týmito kópiami.

88.

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že na účely posúdenia väzby týchto pravidiel so spoločnou obchodnou politikou je potrebné zohľadniť cieľ sledovaný týmito pravidlami [pozri v tomto zmysle stanovisko 2/00(Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti) zo6. decembra 2001, EU:C:2001:664, body 35 až 37, a rozsudok z 8. septembra 2009, Komisia/Parlament a Rada, C‑411/06, EU:C:2009:518, body 49 až 54, ako aj 71 a 72].

89.

Z hľadiska úvah uvedených v bodoch 63 až 70 tohto stanoviska a vzhľadom na to, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by svedčila o tom, že články 5, 6 a 9 Marrákešskej zmluvy sledujú odlišný cieľ než táto zmluva ako celok, možno dospieť k záveru, že tieto články nemajú za cieľ špecificky podporovať, uľahčovať alebo upravovať medzinárodný obchod s kópiami v prístupnom formáte, ale zlepšiť situáciu dotknutých osôb tým, že sa im uľahčí prístup k dielam v prístupnom formáte rozmnoženým na území ostatných zmluvných strán.

90.

Za týchto podmienok je uľahčenie cezhraničnej výmeny kópií v prístupnom formáte skôr prostriedkom na dosiahnutie nekomerčného cieľa tejto zmluvy, než cieľom ako takým, ktorý by jej bol určený.

91.

Okrem toho je dôležité uviesť, že výmenu zamýšľanú Marrákešskou zmluvou nemožno vzhľadom na jej znaky považovať za medzinárodný obchod vykonávaný na komerčné účely [pozri analogicky stanovisko 2/00(Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti) zo6. decembra 2001, EU:C:2001:664, bod 38, a rozsudok z 8. septembra 2009, Komisia/Parlament a Rada, C‑411/06, EU:C:2009:518, bod 69].

92.

Povinnosť povoliť vývoz kópií v prístupnom formáte stanovená v článku 5 ods. 1 tejto zmluvy totiž zahŕňa len vývoz uskutočnený oprávneným subjektom. Článok 9 tejto zmluvy potvrdzuje, že takto zavedený mechanizmus nemá za cieľ podporovať, uľahčovať alebo upravovať vo všeobecnosti akýkoľvek obchod s kópiami v prístupnom formáte, ale len výmenu uskutočnenú medzi oprávnenými subjektmi.

93.

Z článku 2 písm. c) Marrákešskej zmluvy pritom vyplýva, že tieto subjekty musia mať povolenie alebo byť uznané vládou, musia konať na neziskovom základe a musia poskytovať služby výhradne dotknutým osobám. Podľa článku 4 ods. 5 tejto zmluvy síce nie je vylúčené, že vývoz upravený článkom 5 bude predmetom odmeny, avšak o takejto odmene možno uvažovať len v medziach daných neziskovou povahou činností vývozcu.

94.

Takisto článok 6 tejto zmluvy ukladá zmluvným stranám povinnosť povoliť dovoz len vtedy, ak ho uskutočňuje priamo či nepriamo dotknutá osoba alebo oprávnený subjekt.

95.

Z článku 5 ods. 1 a z článku 6 Marrákešskej zmluvy ďalej výslovne vyplýva, že tieto ustanovenia sa vzťahujú len na vývoz a dovoz pre dotknuté osoby, ktorý môže byť prípadne uskutočnený prostredníctvom oprávneného subjektu. Článok 2 písm. c) a článok 5 ods. 2 a 4 tejto zmluvy navyše zavádzajú mechanizmy, ktoré majú zaručiť, že takto vymenené kópie v prístupnom formáte budú poskytnuté len dotknutým osobám.

96.

Okrem toho článok 5 ods. 1 uvedenej zmluvy upravuje len vývoz kópií v prístupnom formáte, ktoré sa vyhotovili na základe obmedzenia alebo výnimky, alebo v zmysle zákona. Článok 6 tej istej zmluvy zas len stanovuje, že ak vnútroštátne právne predpisy zmluvnej strany umožňujú dotknutej osobe alebo subjektu vyhotoviť kópie diela v prístupnom formáte, vnútroštátne právo tejto zmluvnej strany musí takisto dovoľovať dovoz takýchto kópií na územie zmluvnej strany.

97.

Zdá sa teda, že cezhraničná výmena podporená Marrákešskou zmluvou presahuje bežný rámec medzinárodného obchodu, a tiež že medzinárodná výmena kópií v prístupnom formáte uskutočnená na obchodné účely bežnými subjektmi alebo jednoducho mimo rámec výnimiek alebo obmedzení v prospech dotknutých osôb nie je zahrnutá do špecifického režimu vytvoreného touto zmluvou.

98.

Okrem toho články 1 a 11 uvedenej zmluvy upravujú dodržiavanie záväzkov z iných medzinárodných zmlúv, čo znamená, že účelom tohto režimu nie je odchýliť sa od medzinárodných pravidiel upravujúcich medzinárodný obchod s literárnymi a umeleckými dielami.

99.

Vzhľadom na tieto rôzne znaky je nutné odlíšiť režim vytvorený Marrákešskou zmluvou od režimov, ktoré patria do spoločnej obchodnej politiky a ktoré Súdny dvor preskúmal v stanovisku 1/78(Medzinárodná dohoda o prírodnom kaučuku) zo4. októbra 1979 (EU:C:1979:224), ako aj v rozsudkoch zo 17. októbra 1995, Werner (C‑70/94, EU:C:1995:328); z 10. januára 2006, Komisia/Rada (C‑94/03, EU:C:2006:2), a z 12. decembra 2002, Komisia/Rada (C‑281/01, EU:C:2002:761), ktoré síce nesledovali výlučne obchodné ciele, ale spočívali na prijatí opatrení obchodnej povahy.

100.

Za týchto podmienok samotná okolnosť, že režim vytvorený Marrákešskou zmluvou sa môže prípadne uplatňovať na diela, ktoré sú alebo môžu byť predmetom obchodného využívania, a že teda môže prípadne nepriamo ovplyvniť medzinárodný obchod s takýmito dielami, nemôže znamenať, že patrí do spoločnej obchodne politiky [pozri analogicky stanovisko 2/00(Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti) zo6. decembra 2001, EU:C:2001:664, bod 40].

101.

Preto treba dospieť k záveru, že uzavretie Marrákešskej zmluvy nepatrí do spoločnej obchodnej politiky vymedzenej v článku 207 ZFEÚ a v dôsledku toho, že Únia nemá výlučnú právomoc na uzavretie tejto zmluvy na základe článku 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ.

102.

Na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ má Únia výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie alebo ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť jej uzavretím dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti.

103.

Uzavretie Marrákešskej zmluvy však nie je ustanovené v žiadnom legislatívnom akte Únie a jej uzavretie nie je potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc.

104.

V prejednávanej veci je preto relevantný len jediný prípad, ktorý je uvedený v poslednej časti vety článku 3 ods. 2 ZFEÚ a ktorý zodpovedá situácii, keď môžu byť uzavretím medzinárodnej dohody „dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“.

105.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že riziko, že medzinárodné záväzky prijaté členskými štátmi sa dotknú spoločných pravidiel Únie alebo pozmenia rozsah ich pôsobnosti, pričom toto riziko odôvodňuje výlučnú vonkajšiu právomoc Únie, existuje, pokiaľ tieto záväzky patria do oblasti uplatnenia uvedených pravidiel [stanovisko 1/13(Pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru) zo14. októbra 2014, EU:C:2014:2303, bod 71, a rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 29].

106.

Konštatovanie takého rizika nepredpokladá úplnú zhodu oblastí upravených medzinárodnými záväzkami a právnou úpravou Únie [stanovisko 1/13(Pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru) zo14. októbra 2014, EU:C:2014:2303, bod 72, a rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 30].

107.

Konkrétne, takéto medzinárodné záväzky sa môžu dotknúť spoločných pravidiel Únie alebo pozmeniť rozsah ich pôsobnosti, ak patria do oblasti, ktorú takéto pravidlá už z veľkej časti pokrývajú [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/13(Pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru) zo14. októbra 2014, EU:C:2014:2303, bod 73, a rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 31].

108.

Keďže Únia má iba prenesené právomoci, existencia právomoci, ktorá má navyše výlučnú povahu, sa musí opierať o závery založené na konkrétnom celkovom posúdení vzťahu medzi budúcou medzinárodnou dohodou a platným právom Únie. Toto posúdenie musí zohľadniť oblasti upravené jednak predpismi Únie a jednak ustanoveniami zamýšľanej dohody, predpokladané perspektívy budúceho vývoja, ako aj povahu a obsah týchto pravidiel a ustanovení, aby sa overilo, či by predmetná dohoda mohla poškodiť jednotné a súdržné uplatňovanie predpisov Únie a riadne fungovanie systému, ktorý vytvárajú [stanovisko 1/13(Pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru) zo14. októbra 2014, EU:C:2014:2303, bod 74, a rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 33].

109.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z bodov 71 až 76 tohto stanoviska, že Marrákešská zmluva stanovuje, že na účely dosiahnutia jej cieľov musia zmluvné strany použiť dva rôzne a navzájom sa dopĺňajúce nástroje, a to jednak obmedzenie alebo výnimku z práva na rozmnožovanie, práva na distribúciu a práva na sprístupňovanie verejnosti s cieľom uľahčiť dostupnosť diel prostredníctvom kópií v prístupnom formáte pre dotknuté osoby a jednak režimy vývozu a dovozu na účely zjednodušenia niektorých typov cezhraničnej výmeny kópií v prístupnom formáte.

110.

Články 2 až 4 smernice 2001/29 však priznávajú autorom výlučné právo povoliť alebo zakázať rozmnožovanie, sprístupňovanie verejnosti a distribúciu diel.

111.

Okrem toho článok 5 ods. 3 písm. b) tejto smernice spresňuje, že členské štáty môžu stanoviť výnimku alebo obmedzenie v súvislosti s právami na rozmnožovanie a sprístupňovanie verejnosti, „ak ide o použitie v prospech osôb s telesným postihnutím, ktoré sa priamo viaže na postihnutie a je nekomerčnej povahy, v rozsahu, ktorý vyžaduje daný druh postihnutia“. Z článku 5 ods. 4 uvedenej smernice vyplýva, že členské štáty môžu zabezpečiť výnimku alebo obmedzenie práva na distribúciu, ak je táto výnimka alebo toto obmedzenie odôvodnené cieľom reprodukcie povolenej podľa článku 5 ods. 3 písm. b) tej istej smernice.

112.

Z toho vyplýva, že výnimka alebo obmedzenie stanovené Marrákešskou zmluvou sa musí vykonať v rámci oblasti harmonizovanej smernicou 2001/29. To isté platí pre režimy vývozu a dovozu stanovené touto zmluvou, lebo v konečnom dôsledku je ich predmetom povoliť na území zmluvnej strany sprístupňovanie verejnosti či rozmnožovanie kópií v prístupnom formáte, uverejnených na území inej zmluvnej strany bez povolenia nositeľov práv.

113.

Hoci v tomto smere niektoré z vlád, ktoré Súdnemu dvoru predložili pripomienky, uviedli, že záväzky upravené Marrákešskou zmluvou by sa mohli uplatňovať v súlade so smernicou 2001/29, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora mimo rámec inštitúcií Únie členské štáty nemôžu na seba vziať medzinárodné záväzky, ktoré patria do oblasti, ktorú spoločné pravidlá Únie už z väčšej časti pokrývajú, a to ani v prípade, že medzi týmito záväzkami a týmito pravidlami nemôže dôjsť k rozporu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada, C‑114/12, EU:C:2014:2151, body 70 a 71, ako aj stanovisko 1/13(Pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru) zo14. októbra 2014, EU:C:2014:2303, bod 86].

114.

Za týchto podmienok v žiadnom prípade nemôže byť rozhodujúca skutočnosť, že článok 11 Marrákešskej zmluvy stanovuje povinnosť, ktorá je porovnateľná s povinnosťou vyplývajúcou z článku 5 ods. 5 smernice 2001/29, alebo že podmienky stanovené v článkoch 4 až 6 tejto zmluvy nie sú ako také nezlučiteľné s podmienkami uvedenými v článku 5 ods. 3 písm. b) a článku 5 ods. 4 smernice 2001/29, a to ani keby bola táto skutočnosť preukázaná.

115.

Okrem toho, ako zdôraznili vlády, ktoré Súdnemu dvoru predložili pripomienky, je určite potrebné uviesť, že z názvu smernice 2001/29 a z jej odôvodnenia 7 vyplýva, že normotvorca Únie vykonal iba čiastočnú harmonizáciu autorských práv a s nimi súvisiacich práv a uvedená smernica nemá za cieľ odstraňovať alebo zabraňovať rozdielom medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami, ktoré neovplyvňujú nepriaznivo fungovanie vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi, C‑463/12, EU:C:2015:144, bod 88, a z 26. marca 2015, C More Entertainment, C‑279/13, EU:C:2015:199, bod 29).

116.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o výnimky a obmedzenia týkajúce sa týchto práv, v odôvodnení 31 uvedenej smernice sa spresňuje, že stupeň harmonizácie týchto práv musí vychádzať z ich dopadu na plynulé fungovanie vnútorného trhu. V súlade s tým napríklad normotvorca Únie nevykonal v článku 5 ods. 3 písm. b) a článku 5 ods. 4 tejto smernice úplnú harmonizáciu výnimiek či obmedzení v prospech zdravotne postihnutých osôb.

117.

Tento záver však nemôže byť sám osebe rozhodujúci.

118.

Hoci z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že medzinárodná dohoda, ktorá pokrýva oblasť, ktorá bola predmetom úplnej harmonizácie, môže ovplyvniť spoločné pravidlá alebo zmeniť ich pôsobnosť [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/94(Dohoda pripojená k Dohode o založení WTO) z 15. novembra 1995, EU:C:1994:384, bod 96, a rozsudok z 5. novembra 2002, Komisia/Dánsko, C‑467/98, EU:C:2002:625, bod 84], ide len o jeden z prípadov, v ktorých je splnená podmienka uvedená v poslednej časti vety článku 3 ods. 2 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/03(Nový Lugánsky dohovor) zo7. februára 2006, EU:C:2006:81, bod 121].

119.

Tak isto platí, že hoci členské štáty majú voľnú úvahu v súvislosti s využitím možnosti stanoviť výnimku alebo obmedzenie v prospech zdravotne postihnutých osôb, treba zdôrazniť, že táto voľná úvaha vychádza z rozhodnutia normotvorcu Únie priznať členským štátom túto možnosť, a to v medziach harmonizovaného právneho rámca zavedeného smernicou 2001/29, ktorý zaisťuje vysokú a homogénnu ochranu práv na rozmnožovanie, sprístupňovanie verejnosti a distribúciu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. apríla 2012, DR a TV2 Danmark, C‑510/10, EU:C:2012:244, bod 32, a zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada, C‑114/12, EU:C:2014:2151, bod 79).

120.

Článok 5 ods. 3 písm. b) a článok 5 ods. 4 tejto smernice sa nevzťahuje na podobnú situáciu, aká je opísaná v bodoch 18 a 21 stanoviska 2/91(Dohovor MOP č. 170) z 19. marca 1993 (EU:C:1993:106), v ktorej Súdny dvor neuznal výlučnú právomoc Únie, pretože ustanovenia tak práva Únie, ako aj predmetného medzinárodného dohovoru mali povahu minimálnych štandardov.

121.

Tieto ustanovenia smernice 2001/29 totiž neupravujú minimálnu hranicu ochrany autorského práva a s ním súvisiacich práv, pretože ponechávajú členským štátom právomoc stanoviť vyššiu ochranu týchto práv, ale naopak zavádzajú odchýlku od práv harmonizovaných normotvorcom Únie, lebo členským štátom umožňujú stanoviť za určitých podmienok výnimku alebo obmedzenie týkajúce sa týchto práv. Členský štát, ktorý využije túto možnosť poskytovanú právom Únie, teda v konečnom dôsledku zaručí menšiu ochranu týchto práv, než aká bežne vyplýva z harmonizovanej úrovne ochrany zavedenej v článkoch 2 až 4 tejto smernice.

122.

V tejto súvislosti treba dodať, že voľná úvaha, ktorú majú členské štáty, musí byť využívaná v medziach stanovených právom Únie (pozri analogicky rozsudok z 1. decembra 2011, Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 104), čo znamená, že členské štáty nemôžu slobodne určiť neharmonizovaným spôsobom parametre výnimky alebo obmedzenia v prospech zdravotne postihnutých osôb (pozri analogicky rozsudok z 26. apríla 2012, DR a TV2 Danmark, C‑510/10, EU:C:2012:244, bod 36).

123.

Predovšetkým členské štáty môžu vo svojich právnych predpisoch stanoviť výnimku alebo obmedzenie v prospech zdravotne postihnutých osôb, len ak splnia všetky podmienky stanovené v článku 5 ods. 3 písm. b) smernice 2001/29, a síce že táto výnimka alebo toto obmedzenie sa vzťahuje len na použitie v prospech ľudí so zdravotným postihnutím, ktoré sa priamo viaže na postihnutie a je nekomerčnej povahy, v rozsahu, ktorý vyžaduje daný druh postihnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, OSA, C‑351/12, EU:C:2014:110, bod 39), čo sú podmienky, ktoré nie sú v článkoch 4 až 6 Marrákešskej zmluvy.

124.

Okrem toho voľnú úvahu, ktorá je priznaná členským štátom v súvislosti so zavedením výnimiek alebo obmedzení v prospech zdravotne postihnutých osôb, nemožno využiť spôsobom, ktorý by ohrozoval ciele smernice 2001/29, ktoré sledujú, ako vyplýva z jej odôvodnení 1 a 9, vytvorenie vysokej úrovne ochrany v prospech autorov a riadne fungovanie vnútorného trhu (pozri analogicky rozsudky z 1. decembra 2011, Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 107, a z 10. apríla 2014, ACI Adam a i., C‑435/12, EU:C:2014:254, bod 34).

125.

Táto voľná úvaha je obmedzená článkom 5 ods. 5 smernice 2001/29, ktorý podmieňuje zavedenie výnimky stanovenej v článku 5 ods. 3 písm. b) tejto smernice splnením troch podmienok, konkrétne že táto výnimka alebo obmedzenie sa uplatňuje len v osobitných prípadoch, že nie je v rozpore s bežným spôsobom využitia diela a že neodôvodnene nepoškodzuje oprávnené záujmy nositeľa autorského práva (pozri analogicky rozsudky zo 16. júla 2009, Infopaq International, C‑5/08, EU:C:2009:465, bod 58, a z 1. decembra 2011, Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 110).

126.

S ohľadom na všetky tieto skutočnosti sa zdá, že hoci členské štáty majú možnosť zaviesť v prospech zdravotne postihnutých osôb výnimku alebo obmedzenie harmonizovaných pravidiel uvedených v článkoch 2 až 4 smernice 2001/29, ide o možnosť poskytnutú normotvorcom Únie, ktorá je výrazne ohraničená požiadavkami práva Únie uvedenými v bodoch 123 až 125 tohto stanoviska.

127.

V tomto kontexte treba ešte zdôrazniť, že tam, kde článok 5 ods. 3 písm. b) smernice 2001/29 stanovuje len možnosť členských štátov zaviesť výnimku či obmedzenie v prospech dotknutých osôb, článok 4 Marrákešskej zmluvy stanovuje povinnosť zaviesť takúto výnimku či obmedzenie.

128.

V dôsledku toho bude uzavretie tejto zmluvy viesť k tomu, že rôzne obmedzenia a požiadavky stanovené právom Únie uvedené v bodoch 123 až 125 tohto stanoviska sa budú vzťahovať na všetky členské štáty, ktoré budú odteraz povinné stanoviť takúto výnimku či obmedzenie na základe článku 4 tejto zmluvy.

129.

Z toho vyplýva, že všetky povinnosti stanovené Marrákešskou zmluvou patria do oblasti, ktorá je už vo veľkej miere pokrytá spoločnými pravidlami Únie a uzavretím tejto zmluvy môžu byť dotknuté tieto pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti.

130.

Z uvedených úvah vyplýva, že uzavretie Marrákešskej zmluvy patrí do výlučnej právomoci Únie.