1

Svojím odvolaním sa spoločnosti Westfälische Drahtindustrie GmbH (ďalej len „WDI“), Westfälische Drahtindustrie Verwaltungsgesellschaft mbH & Co. KG (ďalej len „WDV“) a Pampus Industriebeteiligungen GmbH & Co. KG (ďalej len „Pampus“) domáhajú zrušenia jednak rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:515), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu na zrušenie a zmenu rozhodnutia Komisie K(2010) 4387 v konečnom znení z 30. júna 2010 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.344 – Predpínacia oceľ), zmeneného a doplneného rozhodnutím Komisie K(2010) 6676 v konečnom znení z 30. septembra 2010 a rozhodnutím Komisie K(2011) 2269 v konečnom znení zo 4. apríla 2011, a jednak listu generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž zo 14. februára 2011 (ďalej len „list zo 14. februára 2011“).

2

Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) vo svojom článku 23 ods. 2 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…“

3

Článok 31 tohto nariadenia stanovuje:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“

4

Bod 35 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“), nazvaný „Platobná schopnosť“, stanovuje:

„Za výnimočných okolností môže Komisia na návrh prihliadnuť na platobnú neschopnosť podniku v osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte. Na zníženie pokuty nebude Komisii stačiť samotné zistenie o nepriaznivej alebo stratovej finančnej situácii podniku. Zníženie môže byť povolené len na základe objektívnych dôkazov preukazujúcich, že uloženie pokuty podľa podmienok stanovených v týchto usmerneniach by nenapraviteľne ohrozilo ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedlo by ku strate hodnoty jeho majetku.“

5

Odvetvím dotknutým v prejednávanej veci je odvetvie predpínacej ocele (ďalej len „APC“). Tento výraz označuje oceľové laná, splietané laná z valcovaného drôtu a najmä oceľ pre predpätý betón, ktorá slúži na výstavbu balkónov, základových pilierov alebo rozvodových pilierov, a oceľ pre dodatočne predpätý betón, ktorá sa používa v priemyselnej architektúre, podzemnej architektúre a na výstavbu mostov.

6

Spoločnosť WDI, pôvodne nazývaná Klöckner Draht GmbH, je nemecký oceliarsky podnik vyrábajúci najmä APC. Od 3. septembra 1987 má 98 % podiel v spoločnosti WDI spoločnosť WDV, v ktorej má od 1. júla 1997 dvojtretinový podiel Pampus WDI.

7

Komisia po tom, ako od Bundeskartellamt (Spolkový protimonopolný úrad, Nemecko) a jedného z výrobcov APC získala informácie týkajúce sa porušovania článku 101 ZFEÚ, vykonala 19. a 20. septembra 2002 inšpekcie v priestoroch viacerých podnikov.

8

Komisia po skončení vyšetrovania a zamietnutí žiadosti spoločnosti WDI o zhovievavosť prijala 30. septembra 2008 oznámenie o výhradách týkajúce sa viacerých spoločností vrátane odvolateliek. Všetci adresáti tohto oznámenia o výhradách podali v odpovedi na tieto výhrady písomné pripomienky. V dňoch 11. a 12. februára 2009 sa konalo vypočutie, ktorého sa odvolateľky zúčastnili.

9

Štrnásť podnikov vrátane odvolateliek uviedlo aj platobnú neschopnosť v zmysle bodu 35 usmernení z roku 2006. Na podporu svojich návrhov predložili tieto podniky dôkazy.

10

V spornom rozhodnutí Komisia konštatovala, že viacerí dodávatelia APC porušovali článok 101 ods. 1 ZFEÚ a od 1. januára 1994 článok 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3) tým, že v období od 1. januára 1984 do 19. septembra 2002 sa zúčastňovali na karteli na európskej, ako aj vnútroštátnej a regionálnej úrovni. Komisia sa domnievala, že Klöckner Draht, teraz WDI, sa tohto porušovania priamo zúčastňovala počas celého uvedeného obdobia. Komisia tiež vytkla pánovi Pampusovi, že ako konateľ spoločností Pampus a WDI sa priamo zúčastnil niekoľkých stretnutí kartelu a dal priame pokyny svojim zamestnancom, takže WDV a Pampus boli považované za spoločnosti uplatňujúce rozhodujúci vplyv na spoločnosť WDI počas celého obdobia, v rámci ktorého nad ňou mali kontrolu. V dôsledku toho bola spoločnosti WDI uložená pokuta vo výške 46,55 milióna eur. WDV a Pampus boli označené za spoločne a nerozdielne zodpovedné za uvedené porušovanie, pričom spoločnosti WDV bola uložená pokuta vo výške 38,855 milióna eur a spoločnosti Pampus vo výške 15,485 milióna eur.

11

Sporným rozhodnutím Komisia okrem iného zamietla žiadosť odvolateliek smerujúcu k tomu, aby im bolo podľa bodu 35 usmernení z roku 2006 priznané zníženie pokuty s prihliadnutím na ich platobnú schopnosť.

12

Uvedená žiadosť, ktorú odvolateľky podali s cieľom dosiahnuť nové posúdenie svojej platobnej schopnosti, bola zamietnutá listom zo 14. februára 2011.

13

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. septembra 2010 odvolateľky podali žalobu smerujúcu k zrušeniu a zmene sporného rozhodnutia.

14

Samostatným podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 3. decembra 2010 odvolateľky podali návrh na odklad výkonu uvedeného rozhodnutia.

15

Uznesením z 13. apríla 2011, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10 R, ďalej len „rozhodnutie sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení“, EU:T:2011:178), predseda Všeobecného súdu čiastočne vyhovel návrhu odvolateliek na nariadenie predbežného opatrenia tým, že vydal nariadenie odkladu povinnosti zriadiť bankovú záruku v prospech Komisie, ktorá im bola uložená, aby zamedzil okamžitému vymáhaniu pokút, ktoré im boli uložené sporným rozhodnutím, a to pod podmienkou, že do 30. júna 2011 odvolateľky zaplatia tomuto orgánu sumu 2 milióny eur a od 15. júla 2011 až do vydania nového rozhodnutia, avšak najneskôr do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, mu budú k 15. dňu v každom mesiaci platiť mesačné splátky vo výške 300000 eur.

16

Na podporu svojej žaloby odvolateľky uviedli deväť žalobných dôvodov, z ktorých len šiesty a deviaty majú význam pre toto odvolanie. Šiesty žalobný dôvod bol založený najmä na porušení zásady proporcionality tým, že Komisia v spornom rozhodnutí neprihliadla na ich platobnú neschopnosť. Deviaty žalobný dôvod sa týkal posúdenia ich platobnej schopnosti v liste zo 14. februára 2011, ktorého zrušenia sa odvolateľky domáhali na Všeobecnom súde 19. apríla 2011.

17

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhovel týmto dvom žalobným dôvodom a zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom odvolateľkám ukladá pokutu, ako aj list zo 14. februára 2011, a to s odôvodnením, že Komisia sa v nich dopustila nesprávneho posúdenia ich platobnej schopnosti. Všeobecný súd, ktorý pri výkone svojej neobmedzenej právomoci sám uplatnil usmernenia z roku 2006, však dospel k záveru, že odvolateľky neopodstatnene tvrdili, že vzhľadom na ich platobnú neschopnosť im malo byť priznané zníženie pokuty, a tak im stanovil pokutu vo výške zhodnej s výškou pokuty, ktorá im bola uložená sporným rozhodnutím.

18

Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:

19

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

20

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003, ako aj na porušení systému rozdelenia právomocí a inštitucionálnej rovnováhy. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Tretí odvolací dôvod je založený na porušení práva na účinnú súdnu ochranu.

21

Podľa článku 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie alebo vzájomné odvolanie čiastočne alebo úplne zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné, Súdny dvor ho môže odôvodneným uznesením na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek čiastočne alebo úplne zamietnuť.

22

V prejednávanej veci treba toto ustanovenie uplatniť.

23

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že prekročil hranice svojej neobmedzenej právomoci, pretože sa neobmedzil na preskúmanie sporného rozhodnutia zrušením, znížením alebo zvýšením výšky pokuty, ale vydal vlastné rozhodnutie ukladajúce pokutu, ktoré v súvislosti s ich platobnou schopnosťou vychádza z nového skutkového stavu, ktorý nastal až po dátume sporného rozhodnutia, a z listu zo 14. februára 2011.

24

Všeobecný súd tak podľa výroku napadnutého rozsudku „uložil“ odvolateľkám povinnosť zaplatiť pokutu. Okrem toho v bode 302 napadnutého rozsudku uviedol, že výška pokuty vyplýva z jeho vlastného rozhodnutia, ako bola určená v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia.

25

Všeobecný súd tak porušil systém rozdelenia právomocí a inštitucionálnej rovnováhy, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu tým, že nahradil Komisiu. Keďže Všeobecný súd zmenil sporné rozhodnutie tým, že ho zrušil v rozsahu, v akom ukladá pokutu, mal konštatovať, že výšku pokuty netreba zmeniť.

26

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bodoch 109, 302 a 335 napadnutého rozsudku rozhodol, že na účely posúdenia platobnej schopnosti podniku musí v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci v zásade zohľadniť situáciu existujúcu ku dňu, keď rozhoduje. Všeobecný súd sa tým údajne odchýlil od svojej vlastnej judikatúry, ako vyplýva najmä z rozsudku zo 14. mája 2014, Donau Chemie/Komisia (T‑406/09, EU:T:2014:254).

27

Ak by bol Všeobecný súd oprávnený zohľadniť zlepšenie platobnej schopnosti subjektov podliehajúcich súdnej právomoci, ku ktorému došlo po zrušení pôvodnej pokuty, malo by to pre tieto subjekty odstrašujúci účinok, ktorý je nezlučiteľný so zásadou právneho štátu, a porušila by sa tým zásada zdržanlivosti súdu vo vzťahu k správnym orgánom, ktoré majú možnosť lepšie posúdiť skutkové okolnosti. V každom prípade by malo byť zohľadnenie okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia ukladajúceho pokutu, vylúčené v prípade, že bolo toto rozhodnutie rovnako ako v prejednávanej veci zrušené práve v rozsahu, v akom ukladá pokutu. Ak by totiž sporné rozhodnutie bolo v súlade s právom, Všeobecný súd by nemusel uskutočniť preskúmanie tohto rozhodnutia v rámci svojej neobmedzenej právomoci.

28

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je v oboch svojich častiach nedôvodný.

29

V oboch častiach prvého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sám uložil novú pokutu s prihliadnutím na okolnosti, ktoré nastali po prijatí sporného rozhodnutia.

30

Treba pripomenúť, že systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa konaní podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ spočíva v preskúmaní zákonnosti aktov inštitúcií podľa článku 263 ZFEÚ, ktoré môže byť doplnené na základe článku 261 ZFEÚ, ako aj článku 31 nariadenia č. 1/2003 a na základe návrhu odvolateliek tým, že Všeobecný súd uplatní svoju neobmedzenú právomoc, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou (pozri najmä rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 42, a z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 71).

31

Pri výkone svojej neobmedzenej právomoci je teda súd Únie oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím posúdením na účely stanovenia výšky sankcie (pozri najmä rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 75).

32

Súd Únie môže teda napadnutý akt zmeniť aj bez toho, aby ho zrušil (rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 86), s cieľom zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu (pozri najmä rozsudky z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, EU:C:2013:606, neuverejnený, bod 104, a z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, bod 74).

33

Táto právomoc sa má vykonávať tak, aby sa zohľadnili všetky skutkové okolnosti (rozsudky z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 86, a z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, bod 104).

34

Z toho vyplýva, že súd Únie je oprávnený uplatniť svoju neobmedzenú právomoc, pokiaľ je mu predložená na posúdenie otázka výšky pokuty (rozsudky z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 62; z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, bod 105), pričom s výkonom tejto právomoci je spojené konečné prenesenie právomoci ukladať sankcie na tento súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 693).

35

V prejednávanej veci v rámci preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia Všeobecný súd po tom, ako zamietol prvý až štvrtý žalobný dôvod, ako aj siedmy a ôsmy žalobný dôvod odvolateliek, v bodoch 285 až 332 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia sa dopustila nesprávnych posúdení platobnej schopnosti odvolateliek v zmysle bodu 35 usmernení z roku 2006, a že tieto nesprávne posúdenia boli takej povahy, že viedli k zrušeniu jednak sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom toto rozhodnutie ukladalo odvolateľkám pokutu, a jednak listu zo 14. februára 2011.

36

Po tomto preskúmaní zákonnosti Všeobecný súd konštatoval, že je dôvodné, aby v prejednávanej veci uplatnil svoju neobmedzenú právomoc. Všeobecný súd v bodoch 333 až 358 napadnutého rozsudku uplatnil usmernenia z roku 2006 a na základe dôkazov predložených účastníkmi konania v súvislosti s finančnou situáciou odvolateliek, ako sa vyvíjala po prijatí sporného rozhodnutia, dospel k záveru, že odvolateľky nemohli opodstatnene tvrdiť, že im malo byť priznané zníženie pokuty vzhľadom na ich platobnú neschopnosť z dôvodov zhodných s dôvodmi stanovenými v bode 35 uvedených usmernení a že teda odvolateľkám mala byť uložená povinnosť zaplatiť pokutu vo výške zhodnej s výškou pokuty, ktorá im bola uložená v spornom rozhodnutí.

37

Všeobecný súd týmto nijako neprekročil hranice svojej neobmedzenej právomoci.

38

Hoci výkon preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia Všeobecným súdom v prejednávanej veci viedol k zrušeniu tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom ním Komisia uložila odvolateľkám pokutu, táto okolnosť vôbec neznamená, na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, že Všeobecný súd z tohto dôvodu stratil oprávnenie uplatniť svoju neobmedzenú právomoc. Všeobecný súd bol totiž naďalej v plnom rozsahu poverený vyriešením otázky posúdenia výšky pokuty, pretože odvolateľky vo svojej žalobe navrhovali zníženie výšky pokuty, najmä z dôvodu ich platobnej neschopnosti v zmysle bodu 35 usmernení z roku 2006.

39

Sankčnú právomoc vo vzťahu k odvolateľkám mal preto pri výkone svojej neobmedzenej právomoci sám Všeobecný súd, ktorý bol teda na základe dôkazov predložených účastníkmi konania a pri dodržaní zásady kontradiktórnosti konania oprávnený zmeniť výšku pokuty, ktorá im bola sporným rozhodnutím uložená.

40

Keďže teda Všeobecný súd riadne nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením, pokiaľ ide o výkon sankčnej právomoci, nemá okolnosť, že nakoniec považoval za vhodné zachovať rovnakú výšku pokuty, ako je výška určená v spornom rozhodnutí, vplyv na riadny výkon tejto právomoci (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 88).

41

To isté sa týka použitia výrazu „uložiť“ v bode 358 a vo výroku napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia tohto rozsudku totiž z právneho hľadiska dostatočne vyplýva, že Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú právomoc, aby zmenil výšku pokuty uloženej Komisiou v spornom rozhodnutí.

42

Pokiaľ ide o to, že Všeobecný súd zohľadnil skutočnosti, ktoré nastali po prijatí sporného rozhodnutia a po dátume listu zo 14. februára 2011, treba pripomenúť, že v prejednávanej veci zmena výšky pokuty vyplýva z výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom.

43

V tomto rámci je však súd Únie na účely zavŕšenia výkonu svojho preskúmania zákonnosti oprávnený zohľadniť všetky skutkové okolnosti, ktoré považuje za relevantné, a to bez ohľadu na to, či predchádzali prijatému rozhodnutiu alebo nastali až po ňom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, 6/73 a 7/73, EU:C:1974:18, body 51 a 52; z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins, C‑286/11 P, EU:C:2013:29, bod 49; z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, bod 107, a zo 17. septembra 2015, Total/Komisia, C‑597/13 P, EU:C:2015:613, bod 41).

44

Dodržiavanie zásady účinnej súdnej ochrany – všeobecnej zásady práva Únie, ktorá je najnovšie vyjadrená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), – totiž vyžaduje, aby súd Únie mohol v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci preskúmavať všetky skutkové a právne otázky relevantné v spore, o ktorom rozhoduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, body 35 a 36).

45

Platí to a fortiori v prípade, keď sa výkon neobmedzenej právomoci týka rovnako ako v prejednávanej veci preskúmania platobnej schopnosti dotknutého podniku. Ak by totiž súd Únie nemohol posudzovať túto schopnosť s prihliadnutím na skutkový stav existujúci v čase, keď rozhoduje, mohol by byť nútený odmietnuť, znížiť alebo zrušiť pokutu, či už splatnú alebo nesplatnú, čím by tomuto podniku spôsobil konkurenčnú nevýhodu alebo by mu poskytol neodôvodnenú konkurenčnú výhodu.

46

Podľa ustálenej judikatúry však platobná schopnosť podniku zohráva úlohu iba v osobitnom sociálnom kontexte tvorenom dôsledkami, ktoré by zaplatenie pokuty mohlo mať najmä na zvýšenie nezamestnanosti alebo na poškodenie dodávateľských a odberateľských hospodárskych odvetví dotknutého podniku (pozri najmä rozsudok z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, EU:C:2006:433, bod 106).

47

Ako Všeobecný súd správne rozhodol v bode 302 napadnutého rozsudku, toto riešenie sa uplatní najmä v prípade, keď odvolateľky rovnako ako v prejednávanej veci dosiahli u sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení odklad vymáhania pokuty uloženej Komisiou až do vyhlásenia napadnutého rozsudku.

48

V dôsledku toho treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

49

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality a v rozpore s tým, čo uviedol v bode 333 napadnutého rozsudku, nezohľadnil všetky podmienky relevantné na účely stanovenia pokuty, ktoré sú stanovené v bode 35 usmernení z roku 2006. Všeobecný súd predovšetkým porušil informačnú poznámku Komisie z 12. júna 2010, nazvanú „Platobná neschopnosť podľa bodu 35 usmernení z 01.09.2006 k metóde stanovenia pokút uložených podľa nariadenia č. 1/2003“ [SEK(2010) 737/2], podľa ktorej môže byť platobná neschopnosť podniku zohľadnená buď prostredníctvom zníženia pokuty na sumu, ktorú je podnik schopný zaplatiť, alebo splácania pokuty v splátkach počas obdobia troch až piatich rokov. V prejednávanej veci by však obdobie splácania pokuty uloženej Všeobecným súdom bolo – s prihliadnutím na splátkový kalendár v súčasnosti dojednaný s Komisiou a na platby, ktoré už boli uhradené na základe rozhodnutia sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení – približne pätnásť až dvadsať rokov.

50

Podľa platnej správnej praxe by tak v prípade splnenia podmienok stanovených v bode 35 usmernení z roku 2006 Komisia mala v zásade znížiť pokutu na sumu, ktorú je dotknutý podnik schopný uhradiť v čase prijatia jej rozhodnutia.

51

V každom prípade, ak by aj Všeobecný súd považoval za vhodné prijať hybridné riešenie spájajúce zníženie uloženej pokuty so splácaním tejto pokuty v splátkach, na to, aby pokuta zostala primeraná, by bolo nevyhnutné znížiť celkovú výšku tejto pokuty maximálne na sumu 20 miliónov eur, ktorá by sa skladala zo sumy 2 miliónov eur, už uhradených na základe rozhodnutia sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení, a z úhrady 60 mesačných splátok vo výške 300000 eur splatných maximálne počas obdobia piatich rokov.

52

Komisia tvrdí, že táto prvá časť druhého odvolacieho dôvodu je neúčinná.

53

Hneď na úvod treba konštatovať, že argumentácia odvolateliek v časti, v ktorej vytýka Všeobecnému súdu, že im uložil pokutu, ktorej splátky sú rozložené na príliš dlhé obdobie, vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku, lebo Všeobecný súd ani neuvažoval o splácaní pokuty v splátkach ani a fortiori splácanie pokuty v splátkach neuložil.

54

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa rozhodnutia sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení malo byť splácanie pokuty v splátkach, ktorým podmienil odklad povinnosti zložiť bankovú záruku, skončené ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku. V skutočnosti sa ukazuje, že uvádzané obdobie splácania pokuty vyplýva zo splátkového kalendára, ktorý si odvolateľky samy dojednali s Komisiou po vyhlásení tohto rozsudku.

55

Okrem toho, pokiaľ ide o to, že odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že im nepriznal zníženie pokuty, treba konštatovať, že cieľom ich argumentácie je dosiahnuť nové posúdenie skutočností týkajúcich sa ich platobnej schopnosti zo strany Súdneho dvora, čo s výhradou prípadu skreslenia týchto skutočností, ktoré nebolo v prejednávanej veci uplatnené, nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci konania o odvolaní (rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 40).

56

Pokiaľ ide o predchádzajúcu rozhodovaciu prax Komisie, treba pripomenúť, že táto prax neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí, pokiaľ ide o existenciu diskriminácie, majú iba orientačný charakter (rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 189).

57

Prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť sčasti ako zjavne neprípustnú a sčasti ako zjavne nedôvodnú.

58

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci s nimi zaobchádzal diskriminačným spôsobom v porovnaní s inými podnikmi, ktoré dosiahli zníženie pokuty na základe bodu 35 usmernení z roku 2006, lebo žiadnemu z týchto ďalších podnikov nebola uložená povinnosť platiť splátky počas tak dlhého obdobia.

59

Okrem toho Všeobecný súd údajne porušil tiež zásadu rovnosti zaobchádzania, a to tým, že posúdil platobnú schopnosť odvolateliek k dátumu vyhlásenia napadnutého rozsudku, zatiaľ čo platobnú schopnosť ďalších podnikov posúdil k dátumu prijatia sporného rozhodnutia.

60

Na jednej strane všetci adresáti sporného rozhodnutia sa pritom v čase, keď podávali žiadosť o zníženie pokuty, nachádzali v porovnateľnej situácii. Keby Komisia správne posúdila ich platobnú schopnosť, znížila by pokutu uloženú odvolateľkám a tie by nemuseli podať žalobu, ktorá by viedla k novému uloženiu pokuty Všeobecným súdom vyhlásenému k inému dátumu. Uvádzaná nerovnosť zaobchádzania je tým zjavnejšia, že Všeobecný súd k tomuto dátumu neoveril, či sa zlepšila hospodárska situácia podnikov, ktoré dosiahli zníženie pokuty.

61

Na druhej strane zamietnutie žiadostí o zníženie pokuty podaných odvolateľkami už zakladá nerovnosť zaobchádzania, ktorá pretrváva z dôvodu napadnutého rozsudku, lebo odvolateľky museli spochybniť argumentáciu Komisie, podľa ktorej splatné úroky z pokuty začínajú plynúť dňom určeným v spornom rozhodnutí, hoci sa nepreukázalo, že podmienky stanovené v bode 35 usmernení z roku 2006 neboli k tomuto dňu splnené.

62

Komisia tvrdí, že táto druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

63

Treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že uvedená zásada vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali odlišne a aby sa odlišné situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posúdenie nie je objektívne odôvodnené (pozri najmä rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 51).

64

Všeobecný súd je povinný dodržať túto zásadu nielen v rámci svojho preskúmania zákonnosti rozhodnutia Komisie ukladajúceho pokuty, ale tiež pri výkone svojej neobmedzenej právomoci. Výkon neobmedzenej právomoci totiž nemôže pri stanovení výšky pokút, ktoré sú im uložené, viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na dohode alebo zosúladenom postupe v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 77).

65

V prejednávanej veci však treba zamietnuť argumentáciu odvolateliek ako úplne nedôvodnú v rozsahu, v akom vytýkajú Všeobecnému súdu, že im uložil diskriminačné platobné lehoty, a to z dôvodov zhodných s dôvodmi uvedenými v bodoch 53 a 54 tohto uznesenia.

66

Okrem toho treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 356 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že zohľadnenie skutočností, ktoré nastali po spornom rozhodnutí, na účely posúdenia platobnej schopnosti odvolateliek v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci, nevedie k nijakej diskriminácii vo vzťahu k podnikom, ktoré nepodali žaloby s cieľom napadnúť posúdenie ich platobnej schopnosti Komisiou. Odvolateľky sa totiž nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou týchto posledných uvedených podnikov, lebo podali žalobu v prvom stupni (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, EU:C:1999:407, body 49 až 63).

67

Druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť ako zjavne nedôvodnú.

68

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

69

Tretím odvolacím dôvodom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu zakotveným v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a článkom 47 Charty opomenul vykonať nezávislé preskúmanie prostredníctvom uplatnenia voľnej úvahy, lebo v bode 334 napadnutého rozsudku údajne konštatoval, že posúdenie platobnej schopnosti odvolateliek sa malo vykonať s prihliadnutím na výšku pokuty uloženej sporným rozhodnutím.

70

Výkon svojho vlastného preskúmania primeranosti pokuty údajne vyžaduje, aby Všeobecný súd podrobne preskúmal parametre určujúce metódu stanovovania výšky pokuty, ako aj dĺžku trvania a závažnosť porušovania. Preskúmanie obmedzené na nesprávne posúdenie nemožno považovať za dostatočné, a to tým skôr, že výkon neobmedzenej právomoci predstavuje jednostranné konanie, v rámci ktorého má Všeobecný súd nahradiť posúdenie Komisie svojím posúdením.

71

Komisia vyjadruje pochybnosti o prípustnosti tretieho odvolacieho dôvodu, lebo jeho cieľom je dosiahnuť preskúmanie posúdenia skutkového stavu. V každom prípade tvrdí, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný.

72

Hneď na úvod treba odstrániť pochybnosti vyjadrené Komisiou, pokiaľ ide o prípustnosť tohto tretieho odvolacieho dôvodu, lebo týmto dôvodom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa pri výkone preskúmania sporného rozhodnutia dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

73

Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, je nesporné, že Všeobecný súd v bodoch 121 až 265 napadnutého rozsudku v celom rozsahu zamietol prvý až štvrtý uplatnený žalobný dôvod, lebo odvolateľky sa v podstate usilovali napadnúť sporné rozhodnutie, ako aj výšku pokuty, ktorá im bola týmto rozhodnutím uložená. V rámci tohto odvolania odvolateľky neuviedli žiadne tvrdenie s cieľom spochybniť túto časť napadnutého rozsudku.

74

Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 334 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na neexistenciu nesprávneho posúdenia, ktoré by mohlo spôsobiť nezákonnosť sporného rozhodnutia, je vhodné posúdiť novú platobnú schopnosť odvolateliek s prihliadnutím na výšku pokuty uloženej týmto rozhodnutím.

75

V dôsledku toho treba zamietnuť tretí odvolací dôvod ako zjavne nedôvodný.

76

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

77

Keďže Komisia navrhla nahradiť trovy konania a Westfälische Drahtindustrie GmbH, Westfälische Drahtindustrie Verwaltungsgesellschaft mbH & Co. KG a Pampus Industriebeteiligungen GmbH & Co. KG nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) nariadil: