21.3.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 106/20


Odvolanie podané 17. decembra 2015: Európska komisia proti rozsudku Všeobecného súdu (piata komora) zo 7. októbra 2015 vo veci T-689/13, Bilbaína de Alquitranes a i./Komisia

(Vec C-691/15 P)

(2016/C 106/21)

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Odvolateľka: Európska komisia (v zastúpení: P. J. Loewenthal, K. Talabér-Ritz, splnomocnení zástupcovia)

Ďalší účastníci konania: Bilbaína de Alquitranes, SA, Deza, a.s., Industrial Química del Nalón, SA, Koppers Denmark A/S, Koppers UK Ltd, Koppers Netherlands BV, Rütgers basic aromatics GmbH, Rütgers Belgium NV, Rütgers Poland Sp. z o.o., Bawtry Carbon International Ltd, Grupo Ferroatlántica, SA, SGL Carbon GmbH, SGL Carbon GmbH, SGL Carbon, SGL Carbon, SA, SGL Carbon Polska S.A., ThyssenKrupp Steel Europe AG, Tokai erftcarbon GmbH, Európska chemická agentúra (ECHA), GrafTech Iberica, SL

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

zrušil rozsudok Všeobecného súdu (piata komora) zo 7. októbra 2015 vo veci T-689/13, Bilbaína de Alquitranes a i./Komisia, EU:T:2015:767,

vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné posúdenie,

rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

V napadnutom rozhodnutí Všeobecný súd čiastočne zrušil nariadenie Komisie (EÚ) č. 944/2013 (1) z 2. októbra 2013, ktorým sa na účely prispôsobenia technickému a vedeckému pokroku mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1272/2008 o klasifikácii, označovaní a balení látok a zmesí.

Komisia predkladá tri odvolacie dôvody na podporu svojho odvolania proti napadnutému rozsudku.

V prvom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd si nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 36 a článku 53 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku uvádza, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď tým, že na účely klasifikácie nebezpečnosti použila na klasifikovanie látky „pitch, coal tar, high-temp.“ (smola, z vysokoteplotného uhoľného dechtu, CTPHT) na základe jej zložiek sčítavaciu metódu, si nesplnila svoju povinnosť zohľadniť všetky relevantné faktory a okolnosti, akou je patričné zohľadnenie proporcií, v akých sa tieto zložky v CTPHT nachádzajú, a ich chemické účinky, najmä nízku rozpustnosť CTPHT ako celku. Z napadnutého rozsudku však nie je jasné, či Všeobecný súd čiastočne zrušil dotknuté nariadenie pre tento dôvod, pretože Komisia nesprávne uplatnila sčítavaciu metódu na účel klasifikácie, a mala uplatniť inú klasifikačnú metódu, alebo pretože Komisia nesprávne uplatnila samotnú sčítavaciu metódu.

V druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil nariadenie o klasifikácii, označovaní a balení, keď rozhodol, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že prijala napadnutú klasifikáciu bez zohľadnenia rozpustnosti latky ako celku. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu sa zakladá na predpoklade, že Všeobecný súd čiastočne zrušil dotknuté nariadenie z dôvodu, že bol toho názoru, že Komisia nesprávne uplatnila sčítavaciu metódu na klasifikovanie CTPHT ako nebezpečnej pre vodné prostredie, čím Všeobecný súd porušil nariadenie o klasifikácii, označovaní a balení, keďže údaje na testovanie CTPHT sa považovali za nedostatočné na klasifikovanie látky priamo na základe nariadenia o klasifikácii, označovaní a balení. Toto a skutočnosť, že paralelné zásady sa nemohli uplatniť, viedlo Komisiu v prejednávanej veci k použitiu sčítavacej metódy. Druhá časť tohto odvolacieho dôvodu je založená na predpoklade, že Všeobecný súd čiastočne zrušil dotknuté nariadenie z dôvodu, že Komisia nesprávne uplatnila samotnú sčítavaciu metódu, čím Všeobecný súd porušil nariadenie o klasifikácii, označovaní a balení, keďže nariadenie pri použití tejto metódy nepožaduje posúdenie rozpustnosti látky ako celku.

V treťom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil právo Únie tým, že prekročil svoju právomoc posúdenia zákonnosti napadnutého nariadenia a skreslil dôkazy, na základe ktorých bolo dotknuté nariadenie prijaté.


(1)  Ú. v. EÚ L 261, s. 5.