–

X, v zastúpení: A. B. Bongers, belastingadviseur,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. Bulterman a M. Noort, splnomocnené zástupkyne,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 ods. 2 písm. a) a článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom X a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník pre financie, Holandsko) vo veci daňového výmeru vydaného na účely dane z príjmu a príspevkov na sociálne zabezpečenie.

3

Článok 13 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„1.   Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.   Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

…“

4

Článok 14 tohto nariadenia stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

…

5

Článok 14a ods. 2 uvedeného nariadenia znie:

„Osoba, ktorá je obvykle samostatne zárobkovo činná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva časť svojej činnosti na území tohto členského štátu. …“

6

Počas roka 2009 pán X, ktorý je holandským štátnym príslušníkom s bydliskom v Belgicku, pracoval 1872 hodín ako account manager a manažér pre styk v oblasti telekomunikácií pre zamestnávateľa so sídlom v Holandsku.

7

Z týchto 1872 pracovných hodín odpracoval v Belgicku 121 hodín, čo predstavuje približne 6,5 % celkového počtu hodín, ktoré odpracoval v uvedenom roku. Z týchto 121 hodín pripadlo 17 hodín na návštevu klientov a 104 hodín na prácu z domu. Tieto činnosti sa nevykonávali podľa pevnej pracovnej schémy, pričom pracovná zmluva nestanovovala nijaký výkon práce v Belgicku.

8

Ďalšie činnosti, ktoré pán X vykonával pre svojho zamestnávateľa počas roka 2009 v rozsahu 1751 hodín, boli vykonané v Holandsku, a to buď v kanceláriách podniku, alebo v rámci návštev u potenciálnych klientov.

9

Spor medzi pánom X a štátnym tajomníkom pre financie sa týka výpočtu dane z príjmu a príspevkov na sociálne zabezpečenie vyrubených za rok 2009.

10

Gerechtshof ’s‑Hertogenbosch (Okresný odvolací súd ’s‑Hertogenbosch, Holandsko) v konaní o odvolaní podanom proti rozsudku Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (Okresný súd Zeeland‑West‑Brabant, Holandsko) rozhodol, že pán X vykonával počas roka 2009 v Belgicku prácu len ojedinele. Vyvodil z toho záver, že táto práca nemala byť zohľadnená na účely určenia príslušnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia v súlade s článkom 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71, pričom v prípade roku 2009 mala byť uplatnená výlučne holandská právna úprava.

11

Pán X podal proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd.

12

V tomto kontexte Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„Podľa akého kritéria alebo akých kritérií treba posúdiť, ktoré právne predpisy sú podľa nariadenia č. 1408/71 uplatniteľné v prípade zamestnanca s bydliskom v Belgicku, ktorý prevažnú časť svojich činností pre holandského zamestnávateľa vykonáva v Holandskom kráľovstve a okrem toho 6,5 % týchto činností v príslušnom roku uskutočňuje v Belgicku u seba doma a u klientov, pričom nemožno hovoriť o pevnej schéme, a so svojím zamestnávateľom neuzatvoril nijakú dohodu o výkone činností v Belgicku?“

13

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že taká osoba, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá vykonáva závislú prácu pre zamestnávateľa usadeného na území jedného členského štátu a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, na území ktorého vykonávala v uplynulom roku časť tejto závislej práce v rozsahu 6,5 % jej pracovných hodín bez toho, aby sa na tom predtým so svojím zamestnávateľom dohodla, sa má považovať za obvykle zamestnanú na území dvoch členských štátov v zmysle tohto ustanovenia.

14

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71, ktorých súčasťou je článok 14 ods. 2, predstavujú podľa ustálenej judikatúry úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorých cieľom je, aby sa na zamestnancov, ktorí sa pohybujú v rámci Európskej únie, vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, a tým sa predišlo prekrývaniu uplatňovaných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré by z tohto mohli vyplynúť (rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 29 a citovaná judikatúra).

15

Na tento účel článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 stanovuje zásadu, podľa ktorej sa na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 30).

16

Táto zásada však obsahuje formuláciu „pokiaľ články 14 až 17 [nariadenia č. 1408/71] neustanovujú inak“. V určitých osobitných situáciách by totiž jasné a jednoduché uplatnenie všeobecného pravidla uvedeného v článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia mohlo viesť k riziku, že tak pracovník, ako aj zamestnávateľ a inštitúcie sociálneho zabezpečenia sa nevyhnú administratívnym komplikáciám, ktoré by mohli byť prekážkou výkonu voľného pohybu osôb spadajúcich pod uvedené nariadenie, ba naopak takéto komplikácie sami vyvolajú (rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 31).

17

Článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71 stanovuje, že osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na tomto území.

18

Z tohto ustanovenia, ktoré predstavuje odchýlku zo všeobecného pravidla väzby na členský štát zamestnania, vyplýva, že jeho uplatnenie je podmienené tým, aby dotknutá osoba bola obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov.

19

Takáto požiadavka pritom predpokladá, aby dotknutá osoba obvykle vykonávala významné činnosti na území dvoch alebo viacerých členských štátov (pozri analogicky rozsudok z 30. marca 2000, Banks a i., C‑178/97, EU:C:2000:169, bod 25).

20

V tejto súvislosti okolnosť, že dotknutá osoba vykonáva činnosti na území určitého členského štátu len príležitostne, nemožno zohľadniť na účely uplatnenia článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) nariadenia č. 1408/71.

21

Na účely posúdenia toho, či sa má určitá osoba považovať za obvykle zamestnanú na území dvoch alebo viacerých členských štátov alebo naopak, či ide o činnosti, ktoré sú len príležitostne rozdelené medzi územia viacerých členských štátov, treba prihliadnuť najmä na dĺžku obdobia, počas ktorého bola práca vykonávaná, na povahu pracovnej činnosti, ako je definovaná v zmluvných dokumentoch, ako aj prípadne na to, či ide o skutočne vykonávané činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júla 1973, Hakenberg, 13/73, EU:C:1973:92, bod 20, ako aj zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 44).

22

Pokiaľ ide o posúdenie obvyklej a významnej povahy činností vykonávaných na území dvoch alebo viacerých členských štátov, treba uviesť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. februára 1995, Calle Grenzshop Andresen (C‑425/93, EU:C:1995:37), rozhodol, že na situáciu pracovníka s bydliskom v jednom členskom štáte, ktorého zamestnáva podnik usadený v inom členskom štáte a ktorý v rámci tohto pracovnoprávneho vzťahu pravidelne v rozsahu desať hodín týždenne vykonáva čiastočne svoju pracovnú činnosti v členskom štáte svojho bydliska, sa uplatňuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71.

23

Súdny dvor takisto usudzuje, že osobu, ktorá vykonáva približne polovicu samostatne zárobkovej činnosti na území členského štátu svojho bydliska a ďalšiu polovicu na území iného členského štátu, treba považovať za osobu, ktorá obvykle vykonáva samostatne zárobkovú činnosť na území dvoch členských štátov v zmysle článku 14a nariadenia č. 1408/71 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 1993, Zinnecker, C‑121/92, EU:C:1993:840, body 15 až 18).

24

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pracovná zmluva, o ktorú ide vo veci samej, neupravuje možnosť, aby pán X vykonával svoju prácu na území členského štátu svojho bydliska. Okrem toho z celkového počtu hodín, ktoré dotknutá osoba odpracovala počas daného roka, bolo iba približne 6,5 % odpracovaných v tomto členskom štáte, a to najmä v mieste jej bydliska.

25

Za takýchto okolností nemožno prijať záver, že taká osoba, o akú ide vo veci samej, vykonáva obvykle významné činnosti na území členského štátu svojho bydliska.

26

Takéto konštatovanie je v súlade so systémom kolíznych noriem, ktorý upravujú ustanovenia nachádzajúce sa v hlave II nariadenia č. 1408/71.

27

Ako totiž vyplýva z článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, od všeobecného pravidla väzby na členský štát zamestnania sa možno odchýliť len v osobitných situáciách, z ktorých vyplýva, že iná väzba sa zdá byť vhodnejšia.

28

Ak by sa však pripustilo, že skutočnosť, že určitá osoba z celkového počtu hodín odpracovaných pre zamestnávateľa usadeného na území jedného členského štátu odpracovala 6,5 % na území iného členského štátu, v ktorom má svoje bydlisko, bez toho, aby sa na tom predtým dohodla so zamestnávateľom, by mohla odôvodniť uplatnenie článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, viedlo by to jednak k porušeniu odchýlky, ktorú predstavuje väzba na členský štát bydliska, a jednak k vzniku rizika obchádzania kolíznych noriem uvedených v hlave II tohto nariadenia, ako to uviedol generálny advokát v bode 29 svojich návrhov.

29

Vzhľadom na uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že taká osoba, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá vykonáva závislú prácu pre zamestnávateľa usadeného na území jedného členského štátu a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, na území ktorého vykonávala v uplynulom roku časť tejto závislej práce v rozsahu 6,5 % jej pracovných hodín bez toho, aby sa na tom predtým so svojím zamestnávateľom dohodla, sa nesmie považovať za obvykle zamestnanú na území dvoch členských štátov v zmysle tohto ustanovenia.

30

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, zmeneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008, sa má vykladať v tom zmysle, že taká osoba, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá vykonáva závislú prácu pre zamestnávateľa usadeného na území jedného členského štátu a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, na území ktorého vykonávala v uplynulom roku časť tejto závislej práce v rozsahu 6,5 % jej pracovných hodín bez toho, aby sa na tom predtým so svojím zamestnávateľom dohodla, sa nesmie považovať za obvykle zamestnanú na území dvoch členských štátov v zmysle tohto ustanovenia.