1

PT Perindustrian dan Perdagangan Musim Semi Mas (PT Musim Mas) (ďalej len „PTMM“) vo svojom odvolaní žiada zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T‑26/12, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:437), ktorým uvedený súd zamietol jej žalobu o zrušenie vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1138/2011 z 8. novembra 2011, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou vyberá dočasné clo uložené na dovoz určitých mastných alkoholov a ich zmesí s pôvodom v Indii, Indonézii a Malajzii (Ú. v. EÚ L 293, 2011, s. 1) a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1241/2012 z 11. decembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1138/2011 (Ú. v. EÚ L 352, 2012, s. 1) (ďalej len „sporné nariadenia“).

2

V čase skutkových okolností sporu vo veci samej boli ustanovenia upravujúce prijatie antidumpingových opatrení Európskou úniou obsiahnuté v nariadení Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51), zmenenom a doplnenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 765/2012 z 13. júna 2012 (Ú. v. EÚ L 237, 2012, s. 1, ďalej len „základné nariadenie“).

3

Článok 2 ods. 9 základného nariadenia stanovoval:

„V prípadoch, keď neexistuje vývozná cena alebo keď existuje podozrenie, že vývozná cena je nespoľahlivá z dôvodu spojenia alebo kompenzačnej dohody medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou, možno vývoznú cenu vytvoriť na základe ceny, za ktorú sú dovážané výrobky prvýkrát predané nezávislému kupujúcemu alebo ak výrobky nie sú ďalej predané nezávislému kupujúcemu, alebo nie sú predané v stave, v akom boli dovezené, na ľubovoľnom primeranom základe.

V týchto prípadoch sa vykoná úprava všetkých nákladov vrátane ciel a daní, ktoré vznikli medzi dovozom a ďalším predajom a nahromadeného zisku s cieľom stanovenia spoľahlivej vývoznej ceny na hranici Spoločenstva.

…“

4

Článok 2 ods. 10 tohto nariadenia stanovoval:

„Medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou sa vykonáva spravodlivé porovnanie. Toto porovnanie sa uskutoční na tej istej úrovni obchodovania a vo vzťahu k predaju uskutočnenému, pokiaľ je to možné, v rovnakom čase a s náležitým prihliadnutím na ostatné rozdiely, ktoré ovplyvňujú porovnateľnosť cien. Tam, kde normálna hodnota a vývozná cena nie sú stanovené na takomto porovnateľnom základe, prihliadne sa vo forme úprav v každom prípade, podľa podstaty veci, na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny a cenové porovnanie. Pri vykonávaní úprav je potrebné vyhnúť sa akejkoľvek duplicite, predovšetkým pokiaľ ide o zľavy, rabaty, množstvá a úroveň obchodovania. V prípade splnenia osobitných podmienok faktory, pre ktorým možno vykonať úpravy, sú uvedené v tomto zozname:

…

i) Provízie

Vykoná sa úprava [pre rozdiely] v províziách zaplaten[é] vo vzťahu k zamýšľanému predaju.

Pojem ‚provízia‘ znamená aj prirážku, ktorú dostane obchodník s výrobkom alebo s podobným výrobkom, ak je funkcia takéhoto obchodníka rovnaká, ako sú funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

…“

5

PTMM je spoločnosť so sídlom v Indonézii, ktorá okrem iného vyrába mastné alkoholy (ďalej len „dotknutý výrobok“). V Únii predáva svoje výrobky prostredníctvom zástupcov, na jednej strane prostredníctvom dvoch spoločností so sídlom v Singapure, Inter‑Continental Oils & Fats Pte Ltd (ďalej len „ICOF S“), čo je dcérska spoločnosť, ktorá je pod 100 % kontrolou akcionárov, ktorí kontrolujú aj PTMM, a Besdale Trading Pte Ltd, a na druhej strane prostredníctvom spoločnosti so sídlom v Nemecku, ICOF Europe GmbH, ktorá je v 100 % vlastníctve ICOF S.

6

Na základe sťažnosti, ktorú 30. júna 2010 podali dvaja výrobcovia Únie, Cognis GmbH a Sasol Olefins & Surfactants GmbH, a vyšetrovania, ktoré uskutočnila Európska komisia, Rada Európskej únie prijala vykonávacie nariadenie č. 1138/2011. V tomto nariadení sa ukladá konečné antidumpingové clo vo výške 45,63 eura za tonu na dovozy dotknutého výrobku, ktorý PTMM vyrába.

7

S cieľom vypočítať toto konečné antidumpingové clo Rada v rámci porovnania normálnej hodnoty a vývoznej ceny vykonala úpravu zníženia vývoznej ceny vzhľadom na provízie, ktoré PTMM poskytla ICOF S za predaje v Únii, ktoré táto spoločnosť uskutočnila, v súlade s článkom 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. V tejto súvislosti v odôvodnení 31 vykonávacieho nariadenia č. 1138/2011 Rada okrem iného zamietla tvrdenie spoločnosti PTMM, podľa ktorého so spoločnosťou ICOF S tvorí jeden hospodársky subjekt, v ktorom má uvedená spoločnosť postavenie vnútorného vývozného oddelenia. Okrem toho v odôvodnení 35 uvedeného nariadenia Rada zamietla žiadosť spoločnosti PTMM týkajúcu sa toho, aby sa vykonala rovnaká úprava normálnej hodnoty podľa tohto ustanovenia základného nariadenia, z toho dôvodu, že zmluva upravujúca vyplácanie provízií spoločnosti ICOF S sa týka len predaja na vývoz, a nie domáceho predaja, a tento predaj fakturuje priamo PTMM.

8

Dňa 13. júna 2012 Komisia oznámila spoločnosti PTMM, že na základe rozsudku zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP (C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78) má v úmysle zmeniť vykonávacie nariadenie č. 1138/2011 s cieľom upraviť antidumpingové clo uložené inej indonézskej spoločnosti, PT Ecogreen Oleochemicals, Ecogreen Oleochemicals (Singapore) Pte. Ltd (ďalej len „Ecogreen“) vzhľadom na to, že sa nachádza v analogickej situácii, ako bola situácia vo veci, ktorá viedla k uvedenému rozsudku, a tiež k rozsudku Súdu prvého stupňa z 10. marca 2009, Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP/Rada (T‑249/06, EU:T:2009:62), a s Ecogreen Oleochemicals GmbH tvorí jeden hospodársky subjekt.

9

Dňa 11. decembra 2012 Rada prijala vykonávacie nariadenie č. 1241/2012. Týmto nariadením sa sadzba konečného antidumpingového cla, ktorá sa vzťahovala na Ecogreen, znížila na 0 eur za tonu. Napriek žiadostiam spoločnosti PTMM o to, aby sa uznalo, že jej situácia je rovnaká ako situácia spoločnosti Ecogreen, Rada v uvedenom nariadení ponechala konečné antidumpingové clo platné pre PTMM.

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. januára 2012 PTMM podala žalobu, ktorej cieľom bolo zrušenie sporných nariadení.

11

Na podporu svojej žaloby na Všeobecnom súde PTMM uviedla štyri žalobné dôvody.

12

Prvý žalobný dôvod sa zakladal na porušení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Tento žalobný dôvod sa delil na dve časti. Po prvé PTMM vytýkala Rade, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci, keď odmietla uznať existenciu jedného hospodárskeho subjektu medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S. Po druhé zastávala názor, že táto inštitúcia nepredložila žiadny dôkaz o tom, že ICOF S vykonávala činnosti podobné činnostiam obchodného zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu. Druhý žalobný dôvod vyplýval z porušenia článku 2 ods. 10 prvého pododseku základného nariadenia. Tento žalobný dôvod sa delil na dve časti. Na účely tohto odvolania je relevantná len prvá časť tohto žalobného dôvodu. V rámci tejto časti PTMM tvrdila, že úpravou vývoznej ceny Rada vytvorila asymetriu medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou, a preto mala vykonať podobnú úpravu aj v súvislosti s normálnou hodnotou. Tretí a štvrtý žalobný dôvod sa zakladali na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a porušení zákazu diskriminácie.

13

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol všetky žalobné dôvody a tým aj žalobu v celom rozsahu.

14

PTMM navrhuje, aby Súdny dvor:

15

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

16

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

17

Na podporu svojho odvolania PTMM uvádza štyri odvolacie dôvody.

18

Prvý odvolací dôvod sa delí na sedem častí.

19

PTMM tvrdí po prvé, že Všeobecný súd pri odmietnutí uplatnenia pojmu „jedného hospodárskeho subjektu“ použil nesprávnu metodiku. Z bodu 47 napadnutého rozsudku podľa nej totiž vyplýva, že Všeobecný súd zastáva názor, že stačí predložiť indície, ktoré naznačujú, že nejde o jeden hospodársky subjekt, aby sa tento pojem nemusel použiť. Z judikatúry pritom vyplýva, že Rada a Komisia (ďalej spoločne len „inštitúcie Únie“), ako aj Všeobecný súd, musia preskúmať dôkazy, ktoré preukazujú, že výrobca zverí svojmu pridruženému distribútorovi úlohy, ktoré obvykle patria do vnútorného oddelenia predaja.

20

Po druhé PTMM tvrdí, že Všeobecný súd nepreskúmal dôkazy, ktoré preukazovali, že nemá žiadne marketingové oddelenie a oddelenie predaja dotknutého výrobku, a že pri predaji tohto výrobku na domácom trhu a na medzinárodnom trhu sa úplne spolieha na spoločnosť ICOF S. Namiesto toho, aby Všeobecný súd preskúmal tieto skutočnosti, v bode 42 napadnutého rozsudku dospel na základe vyhlásenia spoločnosti PTMM na pojednávaní nesprávne k záveru, že tvrdením, že Rada nezohľadnila uvedené skutočnosti, chcela spoločnosť PTMM len podporiť žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných. Všeobecný súd tak skreslil tvrdenia spoločnosti PTMM.

21

Rada spochybňuje dôvodnosť tejto časti odvolacieho dôvodu. Komisia tvrdí, že táto časť odvolacieho dôvodu je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

22

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na použití nesprávnej metodiky, treba uviesť, že na základe bodu 47 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v nijakom prípade nevytvoril novú metodiku, ktorá by spočívala v predložení indícií, ktoré naznačujú neexistenciu jedného hospodárskeho subjektu, aby sa tento pojem nemusel použiť. V napadnutom rozsudku naopak Všeobecný súd použil judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pojmu „jedného hospodárskeho subjektu“ a úprav podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia.

23

V bodoch 43 až 46 napadnutého rozsudku tak Všeobecný súd pripomenul túto judikatúru. Konkrétne v bode 46 tohto rozsudku Všeobecný súd odkázal na rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP (C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78), podľa ktorého, pokiaľ sa inštitúcie Únie domnievajú, že je potrebné použiť úpravu znížením vývoznej ceny podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, musia predložiť dôkaz alebo aspoň indície, ktoré preukazujú, že sú splnené podmienky pre použitie tohto ustanovenia.

24

Bod 47 napadnutého rozsudku je úvodným bodom, v ktorom Všeobecný súd v podstate uviedol, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 43 až 46 tohto rozsudku preskúmal dôkazy tvoriace základ záveru Rady, podľa ktorého PTMM a ICOF S netvoria jeden hospodársky subjekt. Táto analýza je uvedená v bodoch 50 až 71 uvedeného rozsudku.

25

Na rozdiel od toho, čo tvrdí PTMM, Všeobecný súd vlastne mal v úmysle overiť, či inštitúcie Únie preskúmali dôkazy, ktoré mali podľa tejto spoločnosti preukázať, že PTMM zverila spoločnosti ICOF S úlohy, ktoré obvykle patria vnútornému oddeleniu predaja, ešte predtým, než vylúčili existenciu jedného hospodárskeho subjektu a vykonali úpravu podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

26

Preto treba toto tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné.

27

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie, že Všeobecný súd nezohľadnil rozhodujúce dôkazy, treba pripomenúť, že Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie teda nepredstavuje – s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov – právnu otázku, ktorá, ako taká, podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom [rozsudok z 11. septembra 2014, Gem‑Year a Jinn‑Well Auto‑Parts (Zhejiang)/Rada, C‑602/12 P, neuverejnený, EU:C:2014:2203, bod 37].

28

Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc preskúmať dôkazy, o ktoré Všeobecný súd oprel svoj záver, že PTMM a ICOF S netvoria jeden hospodársky subjekt, s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov.

29

PTMM tvrdí, že Všeobecný súd v bode 42 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy, ktoré predložila, pokiaľ ide o nezohľadnenie rozhodujúcich dôkazov. Obmedzuje sa však len na to, že Všeobecný súd prijal „nesprávny“ záver, že svojimi tvrdeniami chcela podporiť žalobný dôvod založený na tom, že Rada porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, bez toho, aby uviedla, v čom toto nesprávne posúdenie spočíva. Ďalej uvádza, že toto nezohľadnenie predstavuje skreslenie dôkazov, na základe ktorých Všeobecný súd prijal záver uvedený v predchádzajúcom bode tohto rozsudku alebo že tieto skutočnosti boli skreslené. Vzhľadom na to, že PTMM netvrdila, že dôkazy boli nesprávne skreslené, vyplýva z toho, že toto tvrdenie treba zamietnuť ako neprípustné.

30

V každom prípade treba uviesť, že bod 42 napadnutého rozsudku sa týka tvrdenia spoločnosti PTMM, podľa ktorého sa inštitúcie Únie dopustili zneužitia právomoci tým, že neuznali existenciu jedného hospodárskeho subjektu a nezohľadnili niektoré skutkové okolnosti. V tomto bode 42 pritom Všeobecný súd uviedol len to, že tvrdenie o zneužití právomoci sa posúdilo v rámci preskúmania žalobného dôvodu týkajúceho sa údajného porušenia riadnej správy vecí verejných. Toto tvrdenie teda Všeobecný súd preskúmal v bodoch 111 až 122 svojho rozsudku. V bodoch 115 až 120 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konkrétne uviedol, že inštitúcie Únie preskúmali hlavné tvrdenia spoločnosti PTMM predložené počas správneho konania, ako aj súvisiace dôkazy.

31

V dôsledku toho treba zamietnuť túto časť prvého odvolacieho dôvodu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.

32

V rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu PTMM tvrdí, že tým, že Všeobecný súd v bode 51 napadnutého rozsudku konštatoval, že funkcie, ktoré vykonávala spoločnosť ICOF S spojené s predajom iných výrobkov, ako je dotknutý výrobok, sú relevantné na to, aby sa odmietlo uplatnenie pojmu „jedného hospodárskeho subjektu“, uvedený súd zohľadnil nesprávnu indíciu v rámci preskúmania pojmu „jedného hospodárskeho subjektu“ a neprávom rozšíril rozsah článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Podľa spoločnosti PTMM, skutočnosť, že ICOF S koná ako vnútorné marketingové oddelenie a oddelenie predaja dotknutého výrobku, ešte neznamená, že nemôže vstupovať do obchodných vzťahov s tretími osobami v súvislosti s podobnými alebo inými výrobkami.

33

V rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu PTMM tvrdí, že tým, že Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku zohľadnil predaj výrobkov pochádzajúcich od tretích osôb, ktorý uskutočnila ICOF S, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia. Po prvé obchodné vzťahy, do ktorých distribútor vstupuje s ostatnými podnikmi, totiž nemôžu ovplyvniť vzťah medzi týmto distribútorom a materskou spoločnosťou. Po druhé predaj výrobkov tretích osôb v prejednávanej veci nesúvisí s dotknutým výrobkom. Predmetom článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia je dotknutý výrobok a nie ostatné výrobky. V tejto súvislosti sa pri vyšetrovaní a v konaní pred Všeobecným súdom zistilo, že ICOF S a ICOF Europe predávali len dotknutý výrobok, ktorý vyrábala spoločnosť PTMM s výnimkou dotknutého výrobku, ktorých pochádzal od iných výrobcov. Po tretie v bodoch 54 až 57 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne vytvoril nové nepresné kritérium „závislosti“. Okrem toho neuvádza presný percentuálny podiel predaja od tretích osôb, pri ktorých by sa dalo hovoriť o „závislosti“.

34

V rámci siedmej časti PTMM vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 69 napadnutého rozsudku konštatoval, že úroveň jej priameho predaja na vývoz naznačuje, že so spoločnosťou ICOF S netvorí jeden hospodársky subjekt. Okrem toho Všeobecný súd neuviedol, ako možno takéto kritérium použiť a aká má byť najvyššia úroveň priameho predaja na vývoz, nad ktorou už existenciu jedného hospodárskeho subjektu nemožno konštatovať.

35

Inštitúcie Únie spochybňujú prípustnosť aj dôvodnosť týchto častí.

36

Druhou, treťou a siedmou časťou prvého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, PTMM v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že zohľadnil indície alebo faktory, ktoré pri preskúmaní pojmu „jedného hospodárskeho subjektu“ nie sú relevantné, a to predaj iných výrobkov ako dotknutého výrobku, ktorý uskutočnila ICOF S, a výrobkov dodaných tretími osobami, ako aj priamu fakturáciu spoločnosti PTMM za časť predaja na vývoz do Únie.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia sa medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou vykoná spravodlivé porovnanie. Tam, kde normálna hodnota a vývozná cena nie sú stanovené na takomto porovnateľnom základe, toto ustanovenie základného nariadenia stanovuje, že sa prihliadne vo forme úprav na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny a cenové porovnanie.

38

Pokiaľ ide o faktory, na základe ktorých možno vykonať porovnanie, podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia sa úprava vykoná pre rozdiely v províziách zaplatené vo vzťahu k zamýšľanému predaju. Toto ustanovenie spresňuje, že pojem „provízia“ znamená aj prirážku, ktorú dostane obchodník s výrobkom alebo s podobným výrobkom, ak je funkcia takéhoto obchodníka rovnaká, ako sú funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

39

Úprava podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia sa však nemôže vykonať, pokiaľ výrobca so sídlom v treťom štáte a jeho pridružený distribútor, ktorý je poverený vývozom do Únie, tvoria jeden hospodársky subjekt.

40

Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž rozdelenie výrobných a predajných činností v rámci skupiny zloženej z právne samostatných spoločností nič nemení na skutočnosti, že ide o jeden hospodársky subjekt, ktorý týmto spôsobom organizuje svoje činnosti, ktoré sú v iných prípadoch vykonávané jediným subjektom aj z právneho hľadiska (pozri analogicky rozsudok z 13. októbra 1993, Matsushita Electric Industrial/Rada, C‑104/90, EU:C:1993:837, bod 9).

41

Za týchto okolností uznanie existencie jedného hospodárskeho subjektu umožňuje zabrániť tomu, aby náklady, ktoré sú zjavne zahrnuté v predajnej cene určitého výrobku, keď sa tento predaj uskutočňuje cez predajné oddelenie integrované do organizačnej štruktúry výrobcu, neboli takto zohľadnené v prípade, keď tú istú predajnú činnosť vykonáva právne samostatná spoločnosť, hoci je z hospodárskeho hľadiska kontrolovaná uvedeným výrobcom (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 10. marca 1992, Canon/Rada, C‑171/87, EU:C:1992:106, bod 13).

42

Z toho vyplýva, že distribútora, ktorý tvorí jeden hospodársky subjekt s výrobcom so sídlom v treťom štáte, nemožno považovať za distribútora, ktorý vykonáva funkcie podobné funkciám zástupcu pracujúceho za províziu v zmysle článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

43

V rámci preskúmania existencie jedného hospodárskeho subjektu medzi výrobcom a jeho prepojeným distribútorom je podľa judikatúry Súdneho dvora rozhodujúce zohľadnenie hospodárskej reality vzťahov medzi týmto výrobcom a týmto distribútorom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78, bod 55). Vzhľadom na konštatovanie týkajúce sa hospodárskej reality vzťahov medzi uvedeným výrobcom a uvedeným distribútorom sú inštitúcie Únie povinné zohľadniť všetky relevantné faktory umožňujúce určiť, či tento distribútor vykonáva funkcie vnútorného oddelenia predaja u tohto výrobcu alebo nie.

44

Tieto faktory sa nemôžu obmedziť len na funkcie vykonávané prepojeným distribútorom vo vzťahu k predaju dotknutého výrobku, ktorý vyrába výrobca, ktorý údajne tvorí jeden hospodársky subjekt s týmto distribútorom.

45

Inštitúcie Únie tak môžu zohľadniť také faktory, ako je predaj iného výrobku ako je výrobok, ktorý je predmetom antidumpingového vyšetrovania, uskutočnený prepojeným distribútorom, ako aj predaj výrobkov dodaných inými výrobcami ako prepojeným výrobcom, ktorý uskutočnil tento distribútor.

46

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 51 a 53 napadnutého rozsudku konštatoval, že na účely posúdenia existencie jedného hospodárskeho subjektu treba zohľadniť činnosti prepojeného distribútora, ktoré sa týkajú iných výrobkov, než je dotknutý výrobok, ako aj časť predaja tohto distribútora týkajúceho sa výrobkov, ktoré pochádzajú od nezávislého výrobcu.

47

Treba spresniť, že pokiaľ ide o predaj výrobkov pochádzajúcich od nezávislého výrobcu, na rozdiel od tvrdenia spoločnosti PTMM, Všeobecný súd v nijakom prípade nevytvára v bodoch 54 až 57 napadnutého rozsudku nové kritérium „závislosti“. Všeobecný súd síce v bode 54 svojho rozsudku skutočne uviedol, že nemožno konštatovať, že ICOF S je „v závislom postavení vo vzťahu k skupine, s ktorou je prepojená“, ale v bodoch 53 až 57 uvedeného rozsudku preskúmal len časť predaja výrobkov prepojeného distribútora pochádzajúcich od nezávislého výrobcu.

48

V bode 53 svojho rozsudku Všeobecný súd uviedol, že časť predaja výrobkov prepojeného distribútora pochádzajúcich od nezávislého výrobcu je dôležitým faktorom pre určenie, či tento distribútor tvorí jeden hospodársky subjekt s prepojeným výrobcom. V bodoch 54 až 57 uvedeného rozsudku Všeobecný súd ďalej konštatoval, že činnosti spoločnosti ICOF S spočívali v rokoch 2009 a 2010 z veľkej časti v dodávkach pochádzajúcich od nezávislých podnikov, čo podľa uvedeného súdu pravdepodobne svedčí proti existencii jedného hospodárskeho subjektu.

49

Podobne ako sú inštitúcie Únie oprávnené zohľadniť predaj aj iných výrobkov, ako je dotknutý výrobok na účely určenia existencie jedného hospodárskeho subjektu, tak je aj priama fakturácia výrobcom so sídlom v treťom štáte za časť predaja na vývoz do Únie relevantným faktorom, ktorý tieto inštitúcie takisto môžu zohľadniť. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 69 napadnutého rozsudku správne uviedol, že čím je pomer takýchto predajov významnejší, tým ťažšie možno konštatovať, že prepojený distribútor vykonáva funkcie vnútorného oddelenia predaja. Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti PTMM nejde v bode 69 uvedeného rozsudku o nesprávne právne posúdenie.

50

Z uvedeného vyplýva, že druhú, tretiu a siedmu časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodné.

51

V rámci štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu PTMM tvrdí, že Všeobecný súd vyslovil nesprávne právne a skutkové domnienky v súvislosti s existenciou zmluvy medzi ňou a spoločnosťou ICOF S týkajúcou sa vyplácania provízií spoločnosti ICOF S. Vytýka tak Všeobecnému súdu, že v bode 60 napadnutého rozsudku pripustil, že táto zmluva je relevantnou skutočnosťou v rámci posúdenia existencie jedného hospodárskeho subjektu.

52

Po prvé Všeobecný súd podľa nej nesprávne usudzoval, že existuje rozdiel medzi písomnou zmluvou a „sériou ústnych dohôd“, aké boli uzavreté medzi spoločnosťou Ecogreen a jej prepojeným obchodníkom. Po druhé Všeobecný súd nezohľadnil dôkazy, podľa ktorých medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S existujú rôzne dohody o vyrovnaní. Po tretie dohoda o stanovení vnútropodnikových cien prevodu medzi dvoma prepojenými podnikmi predstavuje ďalší dôkaz o tom, že tvoria jeden hospodársky subjekt. Táto dohoda rozdeľuje úrovne rizika a výhod v rámci jednej skupiny podnikov v rôznych krajinách. Takéto rozdelenie podľa nej preukazuje, že medzi dvoma podnikmi existuje úzky vzťah a že sú spoločne zodpovedné za ziskovosť skupiny, do ktorej patria. Navyše sa u všetkých podnikov pôsobiacich medzinárodne predpokladá, že uzavreli so svojimi prepojenými distribútormi so sídlom v zahraničí dohody o stanovení vnútropodnikových cien prevodu takého typu, ako sú dohody existujúce medzi spoločnosťami PTMM a ICOF S. Všeobecný súd preto podľa nej nezohľadnil základné skutočnosti medzinárodného obchodu a prevodu v rámci skupiny.

53

V rámci šiestej časti prvého odvolacieho dôvodu PTMM tvrdí, že v bodoch 62 a 64 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vykonal nesprávny výklad ustanovení zmluvy, najmä článku 7.3., ktorý je štandardným ustanovením, ktoré má zabrániť spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti dvoch podnikov voči tretím osobám. Toto sa podľa nej netýka rozdelenia funkcií medzi týmito dvoma podnikmi.

54

Inštitúcie Únie zastávajú názor, že tieto časti prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť, pretože sú neprípustné a v každom prípade nedôvodné.

55

Vo štvrtej a šiestej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, PTMM v podstate spochybňuje skutočnosť, že Všeobecný súd vychádzal zo zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S na účely prijatia záveru, že nejde o jeden hospodársky subjekt a spochybňuje tiež preskúmanie tejto zmluvy, ktoré tento súd vykonal.

56

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého zmluva medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S nie je relevantná pre posúdenie existencie jedného hospodárskeho subjektu, v bode 43 tohto rozsudku sa už uviedlo, že vzhľadom na existenciu požiadavky konštatovania odrážajúceho hospodársku realitu vzťahov medzi výrobcom a prepojeným distribútorom, sa musia zohľadniť všetky relevantné faktory, aby bolo možné určiť, či tento distribútor vykonáva funkciu vnútorného oddelenia predaja. Existencia zmluvy medzi výrobcom a jeho prepojeným distribútorom, ktorá stanovuje platenie provízií tomuto distribútorovi, predstavuje dôležitý prvok vo vzťahoch medzi týmito dvoma spoločnosťami. Keby sa tento prvok nezohľadnil, zakrývala by sa tým časť hospodárskej reality týchto vzťahov.

57

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 60 napadnutého rozsudku konštatoval, že existencia zmluvy medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S, ktorá stanovuje zaplatenie provízií spoločnosti ICOF S, predstavuje relevantnú skutočnosť pre určenie, či tieto dve spoločnosti tvoria jeden hospodársky subjekt alebo nie.

58

Z toho vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého zmluva uzavretá medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S nie je relevantnou skutočnosťou pre posúdenie existencie jedného hospodárskeho subjektu, treba zamietnuť ako nedôvodné.

59

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa údajného chýbajúceho rozdielu medzi písomnou zmluvou a „sériou ústnych dohôd“, akými sú dohody uzavreté medzi spoločnosťou Ecogreen a prepojeným distribútorom, nezohľadnenia niektorých dôkazov, nezohľadnenia reality medzinárodného obchodu a prevodov medzi skupinami, ako aj nesprávneho výkladu ustanovení zmluvy v bodoch 62 až 64 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 27 tohto rozsudku, Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu, s výhradou prípadu skreslenia dôkazov.

60

Uvedenými tvrdeniami pritom PTMM spochybňuje posúdenie skutkového stavu, ktoré Všeobecný súd predložil v bodoch 62 až 64 napadnutého rozsudku, v súvislosti so zmluvou uzavretou medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S bez toho, aby vytýkala skreslenie skutkového stavu a dôkazov. Tieto tvrdenia treba preto zamietnuť ako neprípustné.

61

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtú a šiestu časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.

62

PTMM vytýka Všeobecnému súdu, že nahradil odôvodnenie, keď sa v bode 62 napadnutého rozsudku oprel o osobitné ustanovenia zmluvy, ktorú uzavrela so spoločnosťou ICOF S, s cieľom prijať záver, že Rada mohla dôvodne zastávať názor, že tieto ustanovenia predstavujú indíciu o tom, že PTMM a ICOF S netvoria jeden hospodársky subjekt. Je totiž nesporné, že inštitúcie Únie nezohľadnili ustanovenia zmluvy ani počas antidumpingového konania, ani neskôr.

63

Rada zastáva názor, že táto časť je nedôvodná. Komisia zastáva názor, že táto časť je neprípustná a subsidiárne nedôvodná.

64

V rozsahu, v akom PTMM vytýka Všeobecnému súdu, že nahradil odôvodnenie, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci žaloby o neplatnosť Všeobecný súd nemôže nahradiť svoje odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením (rozsudok zo 14. apríla 2016, Netherlands Maritime Technology Association/Komisia, C‑100/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:254, bod 57 a citovaná judikatúra).

65

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 61 napadnutého rozsudku uviedol, že zmluva uzavretá medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S obsahuje rôzne ustanovenia, ktoré sú len ťažko zlučiteľné s existenciou jedného hospodárskeho subjektu medzi týmito dvoma spoločnosťami. Ako uvádza PTMM v bode 62 uvedeného rozsudku, Všeobecný súd odkázal na osobitné ustanovenia tejto zmluvy, konkrétne články 7.3. a 12, ktoré podľa neho preukazujú, že medzi spoločnosťami PTMM a ICOF S neexistuje spoločná zodpovednosť, a tým predstavujú indíciu, že tieto dve spoločnosti netvoria jeden hospodársky subjekt.

66

Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti PTMM Všeobecný súd odôvodnenie v nijakom prípade nenahradil. Z odôvodnenia 31 vykonávacieho nariadenia 1138/2011 a z odôvodnení 29 až 31 vykonávacieho nariadenia č. 1241/2012 totiž vyplýva, že inštitúcie Únie počas antidumpingového vyšetrovania riadne zohľadnili zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou PTMM a spoločnosťou ICOF S. Podľa týchto odôvodnení tak existencia zmluvy, podľa ktorej ICOF S údajne prijímala provízie – vo forme fixnej marže – za predaj na vývoz, predstavuje indíciu, že PTMM a ICOF S netvoria jeden hospodársky subjekt, ale funkcie ICOF S sú podobné funkciám obchodného zástupcu, ktorý svoju činnosť vykonáva za províziu.

67

Túto časť prvého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú a celý prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

68

Druhý odvolací dôvod sa delí na dve časti.

69

PTMM tvrdí, že odôvodnenie bodov 80 a 82 napadnutého rozsudku je nedostatočné a diskriminačné. Okrem toho skutkové okolnosti uvedené v týchto bodoch nepodporujú záver Všeobecného súdu, ale dali sa použiť aj na preukázanie toho, že ICOF S jej slúži ako vnútorné marketingové oddelenie a oddelenie predaja.

70

Rada zastáva názor, že táto časť druhého odvolacieho dôvodu je neprípustná a subsidiárne nedôvodná. Komisia zastáva názor, že táto časť je neprípustná.

71

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a diskriminačné, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Všeobecnému súdu v zmysle článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý platí aj pre Všeobecný súd v zmysle článku 53 prvého odseku tohto štatútu a článku 81 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, neukladá povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky tvrdenia účastníkov sporu, a teda odôvodnenie Všeobecného súdu môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78, bod 105, ako aj z 19. marca 2015, MEGA Brands International/ÚHVT, C‑182/14 P, EU:C:2015:187, bod 54).

72

V prejednávanej veci z bodov 80 a 82 napadnutého rozsudku, ako aj z bodov 79, 81 a 83 až 85 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva, že zamietnutie časti vychádzajúcej z nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustila Rada svojím záverom, že podmienky uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia boli splnené, bolo dostatočne odôvodnené na to, aby Súdnemu dvoru umožnilo preskúmať zákonnosť uvedeného rozsudku a spoločnosti PTMM umožnilo zoznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd zamietol jej tvrdenia.

73

Z toho vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého je napadnutý rozsudok nedostatočne a diskriminačne odôvodnený, treba zamietnuť ako nedôvodné.

74

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na nesprávnom použití dôkazov Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 27 tohto rozsudku Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu, s výhradou prípadu skreslenia dôkazov.

75

A teda aj keď PTMM spochybňuje skutkové okolnosti uvedené v bodoch 80 a 82 napadnutého rozsudku, ako aj závery Všeobecného súdu na základe týchto skutkových okolností, nevytýka nijaké skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov. Toto tvrdenie musí byť teda zamietnuté ako neprípustné.

76

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvú časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.

77

PTMM zastáva názor, že tým, že Všeobecný súd vychádzal z dôkazov uvedených v bodoch 80 a 82 napadnutého rozsudku, porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena v rámci uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

78

V základnom nariadení totiž existuje domnienka, že dva prepojené podniky nepôsobia a nie sú riadené nezávisle a sú viazané kompenzačnými dohodami. Článok 2 ods. 9 uvedeného nariadenia tak túto domnienku potvrdzuje.

79

Vykonanie úpravy podľa článku 2 ods. 10 písm. i) uvedeného nariadenia teda vyžaduje, aby sa preukázalo, že čiastky, ktoré výrobca zaplatí distribútorovi sú „províziou“ alebo „maržou“, ako je tá, ktorú príkazca zaplatí tretej osobe za obchodné funkcie, ktoré táto osoba zabezpečuje. Okrem toho treba preukázať, že dva subjekty pôsobia a sú riadené nezávisle. V prejednávanej veci pritom Rada nemohla preukázať existenciu mechanizmu riadenia, podľa ktorého by riadenie spoločností ICOF S a PTMM bolo oddelené a tieto dve spoločnosti by si z právneho hľadiska nemohli navzájom zasahovať do svojich záležitostí. Rada podľa nej takisto nepreukázala, že kompenzácia existujúca medzi spoločnosťami ICOF S a PTMM predstavovala províziu nezávislému obchodnému zástupcovi a nevyplývala z kompenzačných dohôd medzi dvoma prepojenými podnikmi.

80

Inštitúcie Únie zastávajú názor, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú.

81

Vo svojej druhej časti druhého odvolacieho dôvodu PTMM v podstate tvrdí, že v rámci uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia existuje domnienka, že dva prepojené podniky nepôsobia a nie sú riadené nezávisle. Na základe dôkazov uvedených v bodoch 80 až 82 napadnutého rozsudku tak Všeobecný súd porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena.

82

Pokiaľ ide o toto dôkazné bremeno, v tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, ak účastník konania, ktorý podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia žiada o úpravy určené na to, aby sa mohla porovnať normálna hodnota s vývoznými cenami s cieľom určiť dumpingové rozpätie, tento účastník konania musí preukázať, že jeho žiadosť je odôvodnená (rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78, bod 58).

83

Dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania toho, že musia byť vykonané osobitné úpravy vymenované v článku 2 ods. 10 písm. a) až k) základného nariadenia, nesú tie subjekty, ktoré sa ich chcú dovolávať (rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78, bod 60).

84

Ak teda výrobca žiada o použitie úpravy v zásade znížením normálnej hodnoty alebo logicky zvýšením vývozných cien, tento subjekt je povinný uviesť a preukázať, že podmienky na priznanie tejto úpravy sú splnené. Naproti tomu, ak sa inštitúcie Únie domnievajú, že je potrebné použiť úpravu znížením vývoznej ceny z dôvodu, že predajná spoločnosť prepojená s výrobcom vykonáva rovnaké funkcie ako zástupca, ktorý vykonáva prácu za províziu, tieto inštitúcie sú povinné predložiť aspoň zhodujúce sa indície, ktoré preukazujú, že táto podmienka je splnená (rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78, bod 61).

85

Z toho vyplýva, že za predpokladu, že by inštitúcie Únie predložili zhodujúce sa indície, že distribútor prepojený s výrobcom vykonáva funkcie podobné funkciám obchodného zástupcu, ktorý vykonáva svoju činnosť za províziu, tomuto distribútorovi alebo výrobcovi prináleží, aby predložili dôkaz, že úprava podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia nie je odôvodnená, napríklad tým, že preukážu, že tvoria jeden hospodársky subjekt. Na tento účel môžu tieto hospodárske subjekty okrem iného preukázať, že nepôsobia nezávisle a sú viazané kompenzačnými dohodami.

86

Na rozdiel od toho, čo tvrdí PTMM v rámci uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, neexistuje domnienka, že dva prepojené podniky nepôsobia nezávisle a nie sú viazané kompenzačnými dohodami, takže na to, aby inštitúcie Únie mohli vykonať úpravu podľa tohto ustanovenia, musia preukázať, že dva subjekty sú riadené nezávisle.

87

Výklad predložený spoločnosťou PTMM totiž nemá žiadnu oporu v základnom nariadení, keďže článok 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia neobsahuje nijaký odkaz na takúto domnienku. V tomto ustanovení sa uvádza len to, že úprava sa vykoná pre rozdiely v províziách zaplatené vo vzťahu k zamýšľanému predaju a ďalej sa spresňuje, že pojem „provízia“ znamená aj prirážku, ktorú dostane obchodník, ak je funkcia takéhoto obchodníka rovnaká, ako sú funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

88

Ako zdôrazňuje PTMM, článok 2 ods. 9 základného nariadenia nepochybne spočíva na domnienke, že dva prepojené podniky nepôsobia nezávisle. Toto ustanovenie tak v podstate uvádza, že nemožno usudzovať, že vývozná cena je spoľahlivá, pokiaľ existuje spojenie alebo kompenzačná dohoda medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou. Z článku 2 ods. 9 základného nariadenia však nemožno urobiť žiadny záver, ktorý by sa dal použiť na preskúmanie, ktoré majú vykonať inštitúcie Únie v rámci článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia. Aj napriek tomu, že toto ustanovenie sa týka výpočtu vývoznej ceny a predpokladá, že vzťah medzi vývozcom a distribútorom môže skresliť túto cenu, článok 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia, ktorý sa týka vyrovnania medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou, sa zameriava nie na vzťah medzi vývozcom a distribútorom, ale na funkcie, ktoré distribútor vykonáva.

89

V prejednávanej veci treba konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 80 až 82 napadnutého rozsudku overil, že Rada má k dispozícii zhodujúce sa indície, že činnosti, ktoré vykonáva spoločnosť ICOF S, sú podobné činnostiam obchodného zástupcu, ktorý ich vykonáva za províziu. Všeobecný súd tak vyhovel pravidlám týkajúcim sa dôkazného bremena, ktoré zaväzujú inštitúcie Únie, a nedopustil sa v tejto súvislosti nijakého nesprávneho právneho posúdenia.

90

Druhú časť druhého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú a celý druhý odvolací dôvod treba zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

91

PTMM zastáva názor, že Všeobecný súd tým, že v bode 97 napadnutého rozsudku rozhodol, že nepreukázala, že náklady súvisiace s celkovým predajom niesla spoločnosť ICOF S a že domáci predaj je financovaný z príjmov za provízie z vývozného predaja, nezohľadnil nespochybnené dôkazy, ktoré sa predložili počas antidumpingového vyšetrovania. Keby Všeobecný súd zohľadnil dostupné dôkazy, ktoré predložila PTMM, dospel by k záveru, že Rada nevyhnutne porušila rovnováhu medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou a porušila pritom článok 2 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia.

92

Rada zastáva názor, že tento odvolací dôvod je neprípustný a subsidiárne nedôvodný. Komisia zastáva názor, že tento odvolací dôvod je neprípustný. Subsidiárne zastáva názor, že je neúčinný.

93

Treba uviesť, že v bode 96 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že na to, aby PTMM odôvodnila zníženie normálnej hodnoty podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, musí preukázať, že ICOF S vykonáva funkcie podobné funkciám obchodného zástupcu pracujúceho za províziu na domácom trhu v štáte vývozcu. V bode 97 uvedeného rozsudku Všeobecný súd v podstate konštatoval, že PTMM uviedla len to, že ICOF S niesla náklady súvisiace s celkovým predajom, ale nepredložila o tom nijaký dôkaz. Okrem toho uviedol, že zmluva medzi spoločnosťami PTMM a ICOF S neobsahuje nijaké ustanovenie alebo indíciu na podporu tohto tvrdenia.

94

Z toho vyplýva, že konštatovania uvedené v tomto bode 97, ktoré PTMM spochybňuje v rámci tejto časti odvolania, sú predmetom skutkového posúdenia Všeobecného súdu. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 27 tohto rozsudku toto posúdenie nepodlieha preskúmaniu Súdneho dvora.

95

Vzhľadom na to, že PTMM nevytýka skreslenie skutkového stavu ani dôkazov, tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný.

96

PTMM zastáva názor po prvé, že odôvodnenie Všeobecného súdu v bode 117 napadnutého rozsudku je špekulatívne a nie je dostatočne odôvodnené. Všeobecný súd totiž nespresnil dokumenty, na ktoré odkázal, keď uviedol, že vyplýva „z údajov v spise, že Rada v správnom konaní usudzovala, že vysvetlenia spoločnosti [PTMM] sú nepodložené a sú v každom prípade irelevantné“. Takéto údaje neexistujú a Všeobecný súd sa v tejto súvislosti dopustil čistej špekulácie. Naopak, z údajov v spise vyplýva, že PTMM predložila všetky vysvetlenia, ktoré boli potrebné počas vyšetrovania. Tieto vysvetlenia boli overené a treba ich považovať za nespochybnené. Všeobecný súd tak dospel k záverom, ktoré sú vzhľadom na dostupné dôkazy nekoherentné.

97

Po druhé v tom istom bode 117 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne súhlasil s tým, že Rada nezohľadnila dôkazy a tvrdenia predložené spoločnosťou PTMM pri vyšetrovaní z dôvodu, že sú „v každom prípade irelevantné“. Ide však o zásadné tvrdenia, ktoré boli v rámci vyšetrovania predložené a Rada sa nimi nezaoberala v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných bez toho, aby odôvodnila, prečo nie sú relevantné.

98

Rada zastáva názor, že tento odvolací dôvod je čiastočne nedôvodný a čiastočne neúčinný. Komisia zastáva názor, že je neprípustný a subsidiárne nedôvodný.

99

Po prvé PTMM v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že nedostatočne odôvodnil bod 117 napadnutého rozsudku. Nespresnil totiž dokumenty, na ktoré odkázal, keď uviedol, že vyplýva „z údajov v spise, že Rada v správnom konaní usudzovala, že vysvetlenia spoločnosti [PTMM] sú nepodložené a sú v každom prípade irelevantné“.

100

V tejto súvislosti treba spresniť, že úvahy uvedené v bode 117 uvedeného rozsudku sa týkajú konkrétne tvrdení spoločnosti PTMM, podľa ktorých fakturuje predaj na indonézskom trhu z daňových dôvodov a provízie vyplácané ICOF S sú určené na pokrytie nákladov tejto spoločnosti vrátane nákladov, ktoré vznikajú pri uvádzaní výrobkov na domáci trh.

101

Je síce nesporné, že Všeobecný súd nespresnil v bode 117 uvedeného rozsudku dokumenty, na ktoré odkazoval, ale z bodov 64 a 97 toho istého rozsudku vyplýva, že vysvetlil dôvody a spresnil dokumenty, na základe ktorých usudzoval, že tvrdenia spoločnosti PTMM sú nepodložené.

102

Z toho vyplýva, že treba zamietnuť toto tvrdenie založené na porušení povinnosti odôvodnenia ako nedôvodné.

103

Po druhé PTMM vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 117 napadnutého rozsudku nesprávne akceptoval, že Rada nezohľadnila dôkazy a tvrdenia predložené spoločnosťou PTMM pri vyšetrovaní z dôvodu, že boli „v každom prípade irelevantné“.

104

PTMM tak spochybňuje posúdenie skutkových okolností, ktoré Všeobecný súd vykonal v uvedenom bode 117. Podľa judikatúry citovanej v bode 27 tohto rozsudku pritom toto posúdenie nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.

105

Vzhľadom na to, že PTMM nevytýka skreslenie skutkového stavu ani dôkazov, tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný.

106

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

107

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žiaden z odvolacích dôvodov uvádzaných spoločnosťou PTMM na podporu jej odvolania nemožno prijať, a preto treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

108

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže PTMM nemala úspech vo svojich dôvodoch a Rada navrhla uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené uložiť tejto spoločnosti povinnosť nahradiť trovy konania.

109

Článok 140 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

110

Z toho vyplýva, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol a vyhlásil: