Vec C‑256/15

Drago Nemec

proti

Republika Slovenija

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vrhovno sodišče)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2000/35/ES – Boj proti oneskoreným platbám – Právomoc Súdneho dvora – Transakcia uzavretá pred pristúpením Slovinskej republiky k Európskej únii – Pôsobnosť – Pojem ‚obchodná transakcia‘ – Pojem ‚podnik‘ – Maximálna výška úrokov z omeškania“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 15. decembra 2016

1. Prejudiciálne otázky–Právomoc Súdneho dvora–Hranice–Výklad smernice v rámci sporu, ktorý vznikol pred pristúpením členského štátu k Európskej únii, a naďalej vyvolával účinky aj po tomto pristúpení–Zahrnutie

   (Článok 267 ZFEÚ)

2. Aproximácia právnych predpisov–Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách–Smernica 2000/35–Pôsobnosť–Transakcie uzavreté organizáciou, ktorá prevádzkuje nezávislú hospodársku alebo odbornú činnosť–Pojem–Potreba vykonávať uvedenú činnosť systematicky a sústavne–Kritériá posúdenia

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/35, článok 2 bod 1)

3. Aproximácia právnych predpisov–Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách–Smernica 2000/35–Úroky v prípade oneskorených platieb–Vnútroštátna právna úprava obmedzujúca maximálnu výšku úrokov z omeškania výškou istiny–Prípustnosť

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/35, článok 3 ods. 1 písm. a) až c)]

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 25 – 27)

2.  Článok 2 bod 1 smernice 2000/35 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu, ktorá má živnostenské oprávnenie, treba považovať za podnik v zmysle tohto ustanovenia, a transakciu, ktorú táto osoba uzavrie, za obchodnú transakciu v zmysle toho istého ustanovenia, pokiaľ táto transakcia, hoci sa netýka činnosti, na ktorú bolo vydané uvedené oprávnenie, patrí do rámca systematicky a sústavne vykonávanej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, čo s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci musí overiť vnútroštátny súd.

   Z toho vyplýva, že skutočnosť, že osoba uzavrie transakciu vzťahujúcu sa na takú hospodársku činnosť, akou je prenájom majetku tretej osobe, nestačí na to, aby bolo možné považovať túto osobu za podnik a túto transakciu za obchodnú v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2000/35. Je ešte potrebné, aby táto osoba v rámci danej činnosti alebo nezávislej odbornej činnosti konala ako organizácia. Táto požiadavka predpokladá, že uvedená osoba bez ohľadu na jej formu a právne postavenie podľa vnútroštátneho práva vykonáva túto činnosť systematicky a sústavne, čiže táto činnosť sa nemôže obmedziť na jednotlivé a samostatné poskytnutie služby, a že dotknutá transakcia patrí do rámca uvedenej činnosti. Naopak, z článku 2 bodu 1 smernice 2000/35 nevyplýva, že predmetná činnosť by mala nevyhnutne byť hlavnou hospodárskou alebo odbornou činnosťou dotknutej osoby alebo spojená s touto činnosťou. Okrem toho kvalifikácia osoby ako podniku v zmysle tohto ustanovenia nemôže závisieť od toho, či príslušné vnútroštátne orgány vydajú oprávnenie na výkon dotknutej činnosti.

   V tejto súvislosti hoci okolnosť, že dotknutá osoba uzavrela transakciu v rámci činnosti, na ktorej výkon získala oprávnenie, možno spolu s inými skutočnosťami zohľadniť pri overení, či táto osoba konala ako podnik v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2000/35, táto okolnosť nemôže byť rozhodujúca. Spomedzi týchto okolností je potrebné uviesť najmä skutočnosť, že dotknutá osoba koná pod svojím obchodným alebo odborným menom a na základe uzavretej transakcie bola vystavená faktúra.

   (pozri body 33 – 36, 40, 42, 44, bod 1 výroku)

3.  Smernica 2000/35 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že jej neodporuje ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré stanovuje, že nahromadené a nezaplatené úroky z omeškania prestávajú plynúť, keď ich výška dosiahne výšku istiny (pravidlo ne ultra alterum tantum).

   Vzhľadom na to, že smernica 2000/35 nestanovuje pravidlá týkajúce sa obdobia, počas ktorého plynú úroky z omeškania, ani maximálnej výšky týchto úrokov, členským štátom sa ponecháva voľnosť upraviť túto otázku, nesmú však ohroziť ciele, ktoré táto smernica sleduje, ani ju zbaviť jej potrebného účinku. V tejto súvislosti môže takéto pravidlo tým, že obmedzí výšku úrokov z omeškania výškou istiny, obmedziť odradzujúci účinok spojený s platením týchto úrokov. Na jednej strane však toto obmedzenie výšky úrokov nevedie k spochybneniu cieľa ochrany veriteľov, ktorý sleduje smernica 2000/35, ani k tomu, že by ju zbavovalo jej potrebného účinku. Pravidlo ne ultra alterum tantum totiž neobmedzuje výšku úrokov z omeškania tým spôsobom, že by zbavilo podstaty právo veriteľa požadovať tieto úroky v prípade omeškania so splatením dlhu stanovené v článku 3 ods. 1 písm. a) až c) tejto smernice, alebo by zbavilo tieto úroky ich odradzujúcej funkcie voči dlžníkovi. Uvedené pravidlo okrem toho nemá dôsledky na uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania, ktorá musí zodpovedať sadzbe stanovenej v článku 3 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice. Na druhej strane vnútroštátny zákonodarca sa v rámci voľnej úvahy, ktorou disponuje, mohol domnievať, že je potrebné zaviesť rovnováhu medzi cieľom ochrany veriteľov a potrebou vyhnúť sa tomu, aby bol dlžník zaťažený neprimerane vysokým dlhom. V rámci tejto voľnej úvahy sa daný zákonodarca mohol domnievať, že pravidlo, akým je pravidlo ne ultra alterum tantum, je na tieto účely vhodným nástrojom.

   (pozri body 48, 49, 52 – 55, 59, bod 2 výroku)