Vec C‑157/15

Samira Achbita
a
Centrum voor gelijkheid van kansen en voor racismebestrijding

proti

G4S Secure Solutions NV

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hof van Cassatie)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia na základe náboženstva alebo viery – Vnútorný poriadok podniku zakazujúci zamestnancom nosenie viditeľných politických, filozofických a náboženských symbolov na pracovisku – Priama diskriminácia – Neexistencia – Nepriama diskriminácia – Zákaz nosiť moslimskú šatku daný zamestnankyni“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 14. marca 2017

  1. Sociálna politika–Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní–Smernica 2000/78–Pojem náboženstvo–Rozsah

    (Charta základných práv Európskej únie, článok 10 ods. 1 a článok 52 ods. 3; smernica Rady 2000/78, článok 1)

  2. Sociálna politika–Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní–Smernica 2000/78–Zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery–Vnútorný predpis súkromného podniku zakazujúci zamestnancom nosenie viditeľných politických, filozofických a náboženských symbolov na pracovisku–Zákaz nosiť moslimskú šatku–Neexistencia priamej diskriminácie–Existencia možnej nepriamej diskriminácie–Odôvodnenie založené na sledovaní oprávneného cieľa–Dodržiavanie zásady proporcionality–Overenie vnútroštátnym súdom

    [Charta základných práv Európskej únie, článok 16; smernica Rady 2000/78, článok 2 ods. 2 písm. a) a b)]

  1.  Pokiaľ ide o pojem „náboženstvo“ nachádzajúci sa v článku 1 smernice 2000/78, treba uviesť, že táto smernica neobsahuje definíciu uvedeného pojmu.

    Normotvorca Únie však v odôvodnení 1 smernice 2000/78 odkázal na základné práva, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), ktorý vo svojom článku 9 stanovuje, že každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa najmä slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.

    V tom istom odôvodnení normotvorca Únie tiež odkázal na ústavné tradície spoločné pre členské štáty ako základné princípy práva Únie. Medzi právami, ktoré vyplývajú z týchto spoločných tradícií a ktoré boli opätovne potvrdené v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), sa nachádza právo na slobodu svedomia a náboženského vyznania upravené v článku 10 ods. 1 Charty. V súlade s týmto ustanovením toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním úkonov a zachovávaním obradov. Ako vyplýva z Vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), právo zaručené v jej článku 10 ods. 1 zodpovedá právu zaručenému v článku 9 EDĽP a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má rovnaký zmysel a rozsah ako toto právo.

    Vzhľadom na to, že EDĽP a následne Charta priznávajú široký výklad pojmu „náboženstvo“, keďže zahŕňajú do tohto pojmu slobodu osôb prejavovať svoje náboženské vyznanie, treba uviesť, že normotvorca Únie mal v úmysle prijať rovnaký prístup pri prijímaní smernice 2000/78, takže pojem „náboženstvo“ nachádzajúci sa v článku 1 tejto smernice treba vykladať ako pokrývajúci jednak forum internum, čiže skutočnosť mať vieru, a jednak forum externum, čiže verejný prejav náboženskej viery.

    (pozri body 25 – 28)

  2.  Článok 2 ods. 2 písm. a) smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že zákaz nosiť moslimskú šatku, ktorý vyplýva z vnútorného predpisu súkromného podniku a ktorý zakazuje viditeľné nosenie akéhokoľvek politického, filozofického alebo náboženského symbolu na pracovisku, nepredstavuje priamu diskrimináciu na základe náboženstva alebo viery v zmysle tejto smernice.

    V predmetnej veci vnútorný predpis dotknutý vo veci samej odkazuje na nosenie viditeľných symbolov politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia, a preto sa bez rozdielu vzťahuje na akýkoľvek prejav takéhoto presvedčenia. Uvedený predpis sa teda musí považovať za predpis, ktorý zaobchádza so zamestnancami podniku rovnako tým, že im všeobecne a bez rozdielu ukladá povinnosť neutrálneho odevu a bráni noseniu takýchto symbolov.

    Naopak, takýto vnútorný predpis súkromného podniku môže predstavovať nepriamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78, ak sa preukáže, že zdanlivo neutrálna povinnosť, ktorú obsahuje, v skutočnosti vedie k osobitnému znevýhodneniu osôb hlásiacich sa k určitému náboženstvu alebo viere, pokiaľ nie je objektívne odôvodnená oprávneným cieľom, akým je uplatňovanie prístupu politickej, filozofickej, ako aj náboženskej neutrality zamestnávateľom v jeho vzťahoch s klientmi, a pokiaľ prostriedky na uskutočnenie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné, čo musí overiť vnútroštátny súd.

    Pokiaľ ide v prvom rade o podmienku týkajúcu sa existencie oprávneného cieľa, treba uviesť, že vôľa zaviesť do vzťahov tak s verejnými, ako aj súkromnými klientmi prístup politickej, filozofickej alebo náboženskej neutrality sa musí považovať za legitímnu.

    Snaha zamestnávateľa vytvoriť obraz neutrality vo vzťahu ku klientom sa totiž vzťahuje na slobodu podnikania uznanú v článku 16 Charty a v zásade má legitímnu povahu, najmä ak sú v sledovaní tohto cieľa zamestnávateľom dotknutí iba zamestnanci, u ktorých sa predpokladá kontakt s klientmi zamestnávateľa.

    Pokiaľ ide v druhom rade o primeranosť vnútorného predpisu, akým je predpis dotknutý vo veci samej, treba konštatovať, že zakázať zamestnancom viditeľné nosenie symbolov politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia je spôsobilé zabezpečiť riadne uplatnenie politiky neutrality pod podmienkou, že táto politika je skutočne sledovaná koherentným a systematickým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 55, a z 12. januára 2010, Petersen, C‑341/08, EU:C:2010:4, bod 53).

    Pokiaľ ide v treťom rade o nevyhnutnú povahu zákazu dotknutého vo veci samej, treba overiť, či sa tento zákaz obmedzuje na nevyhnutné minimum. V predmetnej veci treba preskúmať, či zákaz viditeľného nosenia akéhokoľvek symbolu alebo odevu, ktorý môže byť pripísaný náboženskej viere alebo politickému či filozofickému presvedčeniu, sa týka výlučne zamestnancov G4S, ktorí vystupujú vo vzťahu ku klientom. Ak ide o takýto prípad, uvedený zákaz treba považovať za prísne nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného cieľa.

    V predmetnej veci, pokiaľ ide o odmietnutie zamestnankyne, akou je S. Achbita, upustiť od nosenia islamského závoja pri výkone svojej pracovnej činnosti s klientmi G4S, je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či súčasne s prihliadnutím na obmedzené možnosti podniku a bez toho, aby musel znášať dodatočné náklady, jej mohla G4S vzhľadom na takéto odmietnutie ponúknuť pracovné miesto, ktoré nevyžaduje viditeľný kontakt s jej klientmi, ako pristúpiť k jej prepusteniu. Vzhľadom na všetky okolnosti vyplývajúce zo spisu je úlohou vnútroštátneho súdu zohľadniť existujúce záujmy a zúžiť obmedzenia dotknutých slobôd na nevyhnutné minimum.

    (pozri body 30, 37, 38, 40, 42 – 44 a výrok)