Vec C‑115/15

Secretary of State for the Home Department

proti

NA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Články 20 a 21 ZFEÚ — Smernica 2004/38/ES — Článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) — Nariadenie (EHS) č. 1612/68 — Článok 12 — Právo na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie — Manželstvo medzi občanom Únie a štátnym príslušníkom tretieho štátu — Akt násilia medzi manželmi — Rozvod, ktorému predchádzal odchod občana Únie — Zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý má v starostlivosti spoločné deti, ktoré sú občanmi Únie“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 30. júna 2016

1. Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade rozvodu – Štátny príslušník tretieho štátu, ktorý bol obeťou domáceho násilia počas manželstva a rozviedol sa s občanom Únie, ktorý opustil hostiteľský členský štát ešte pred začatím rozvodového konania – Neexistencia nároku na zachovanie práva

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c)]

2. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Právo na pobyt rodinných príslušníkov – Štátny príslušník tretieho štátu, ktorému boli jeho deti, štátni príslušníci Únie, zverené do výlučnej starostlivosti po rozvode so štátnym príslušníkom Únie, ktorý pracoval v hostiteľskom členskom štáte – Prípustnosť práva pobytu

   (Nariadenie Rady č. 1612/68, článok 12)

3. Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Maloletý štátny príslušník Únie, ktorý má od svojho narodenia pobyt v hostiteľskom členskom štáte, a rodič, štátny príslušník tretieho štátu, ktorému bol maloletý zverený do výlučnej starostlivosti – Prípustnosť – Podmienka – Povinnosť splnenia podmienky mať dostatočné finančné zdroje a komplexné krytie zdravotného poistenia v členskom štáte bydliska – Preskúmanie vnútroštátnym súdom

   (Články 20 a 21 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 7 ods. 1)

1.  Článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretieho štátu, rozvedený s občanom Únie, ktorého obeťou domáceho násilia bol počas manželstva, nemôže mať na základe tohto ustanovenia nárok na zachovanie práva na pobyt v tomto hostiteľskom členskom štáte, pokiaľ k začatiu rozvodového konania došlo až po odchode manželského partnera, ktorý je občanom Únie, z tohto členského štátu.

   Najskôr z pojmov použitých tak v názve, ako aj v znení článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 vyplýva, že zachovanie práva na pobyt, na ktoré majú podľa tohto ustanovenia nárok rodinní príslušníci občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sa predpokladá najmä v prípade rozvodu.

   Ďalej, pokiaľ ide o jeho kontext, článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej zo smernice 2004/38 nevyplýva právo na vstup do členského štátu a pobyt v ňom pre všetkých štátnych príslušníkov tretích štátov, ale len pre tých, ktorí sú v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo voľného pohybu a usadil sa v inom členskom štáte ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Toto ustanovenie sa totiž týka výnimočných prípadov, v ktorých rozvod nespôsobuje stratu práva na pobyt dotknutých štátnych príslušníkov tretích štátov na základe smernice 2004/38, hoci po svojom rozvode uvedení štátni príslušníci už nespĺňajú podmienky uvedené v článku 7 ods. 2 tejto smernice, a najmä podmienku byť rodinným príslušníkom občana Únie.

   Nakoniec, čo sa týka účelu článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, toto ustanovenie zodpovedá cieľu uvedenému v odôvodnení 15 tejto smernice, ktorým je poskytnúť právnu ochranu rodinným príslušníkom v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva tým, že sa v tejto súvislosti prijmú opatrenia, aby sa zabezpečilo, že za takýchto okolností rodinní príslušníci, ktorí sa už zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, si zachovajú svoje právo na pobyt na osobnom základe. V tomto ohľade z odôvodnenia návrhu tejto smernice vyplýva, že cieľom zamýšľaného ustanovenia, z ktorého sa stal článok 13 ods. 2 uvedenej smernice, je poskytnúť určitú právnu ochranu štátnym príslušníkom tretích štátov, ktorých právo na pobyt je naviazané na rodinné puto predstavované manželstvom a ktorí by sa v dôsledku toho mohli stať pri rozvode obeťou vydierania, a že takáto ochrana je nevyhnutná len v prípade právoplatného rozhodnutia o rozvode, takže v prípade faktického rozchodu právo na pobyt manžela, ktorý je štátny príslušník tretieho štátu, nie je nijako dotknuté.

   Z toho vyplýva, že vykonanie článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, vrátane práva podľa článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, je podmienené rozvodom dotknutých osôb.

   Keď bol teda štátny príslušník tretieho štátu počas manželstva obeťou domáceho násilia zo strany občana Únie, s ktorým sa rozviedol, na to, aby sa uvedený štátny príslušník mohol dovolávať uplatnenia článku 13 ods. 2 písm. c) tejto smernice, musí uvedený občan Únie bývať v hostiteľskom členskom štáte v súlade s článkom 7 ods. 1 tejto smernice až do dňa začatia rozvodového konania.

   (pozri body 40 – 42, 45 – 48, 50, bod 1 výroku)

2.  Článok 12 nariadenia č. 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva sa má vykladať v tom zmysle, že dieťa a rodič, štátny príslušník tretieho štátu, ktorý má toto dieťa vo výlučnej starostlivosti, majú právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na základe tohto ustanovenia v takej situácii, keď druhý rodič je občan Únie a v tomto členskom štáte pracoval, ale odsťahoval sa z uvedeného štátu skôr, než tam dieťa začalo školskú dochádzku.

   V tomto ohľade právo na prístup k vzdelávaniu v hostiteľskom členskom štáte detí migrujúcich pracovníkov závisí od predchádzajúceho usadenia sa dieťaťa v hostiteľskom členskom štáte, takže deti, ktorú sú usadené v uvedenom štáte ako rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka, rovnako ako deti migrujúceho pracovníka, ktoré majú od svojho narodenia bydlisko v členskom štáte, v ktorom ich otec alebo matka je alebo bol zamestnaný, sa môžu dovolávať takéhoto práva v tomto členskom štáte. Účelom článku 12 nariadenia č. 1612/68 je hlavne zabezpečiť, aby deti pracovníka, štátneho príslušníka členského štátu, mohli vykonávať, a prípadne i dokončiť svoje vzdelanie v hostiteľskom členskom štáte, hoci tento pracovník prestal v uvedenom členskom štáte vykonávať zamestnanie. Z toho teda vyplýva, že právo detí na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k vzdelaniu, nezávisí od toho, či si ich otec alebo matka zachovali štatút migrujúceho pracovníka v hostiteľskom členskom štáte. Navyše článok 12 nariadenia č. 1612/68 na to, aby dieťa mohlo uplatniť právo stanovené týmto ustanovením, nevyžaduje, aby rodič, bývalý migrujúci pracovník, mal naďalej pobyt v hostiteľskom členskom štáte v čase, keď dieťa začne svoju školskú dochádzku alebo štúdium, ani aby sa tento rodič naďalej zdržiaval na území uvedeného členského štátu počas tejto školskej dochádzky alebo štúdia.

   Nakoniec toto právo na prístup k vzdelávaniu zahŕňa samostatné právo dieťaťa migrujúceho pracovníka alebo migrujúceho bývalého pracovníka na pobyt v prípade, keď sa chce dieťa vzdelávať v hostiteľskom členskom štáte, ako aj zodpovedajúce právo na pobyt rodiča, ktorý sa o toto dieťa skutočne stará. Keďže totiž deti požívajú podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 právo pokračovať vo svojej školskej dochádzke v hostiteľskom členskom štáte, hoci ich rodičovi, ktorý ich má v starostlivosti, hrozí strata práva na pobyt, odmietnutie priznať uvedenému rodičovi právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas školskej dochádzky detí by mohlo zbaviť tieto deti práva, ktoré im priznal normotvorca Únie.

   (pozri body 54 – 56, 59, 64, 65, bod 2 výroku)

3.  Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nepriznáva právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte ani maloletému občanovi Únie, ktorý má od svojho narodenia pobyt v tomto členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, ani rodičovi, štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý má uvedeného maloletého vo výlučnej starostlivosti, pokiaľ dotknuté osoby majú právo na pobyt v tomto členskom štáte na základe ustanovenia sekundárneho práva Únie. Prvá podmienka vyžadovaná na účely získania práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na základe tohto ustanovenia, konkrétne že dotknutá osoba nemá právo na pobyt v tomto členskom štáte na základe sekundárneho práva Únie, totiž nie je v prejednávanej veci splnená.

   Článok 21 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že priznáva uvedenému maloletému občanovi Únie právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte v prípade, že spĺňa podmienky uvedené v článku 7 ods. 1 smernice 2004/38, a to najmä mať dostatočné zdroje, aby sa počas obdobia svojho pobytu nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, a mať komplexné krytie zdravotného poistenia, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. V takomto prípade toto ustanovenie umožňuje rodičovi, ktorý sa o tohto občana Únie skutočne stará, zdržiavať sa spolu s ním v hostiteľskom členskom štáte. Ak by sa totiž rodičovi, štátnemu príslušníkovi členského štátu alebo tretieho štátu, ktorý sa skutočne stará o maloletého občana Únie a ktorému článok 21 ZFEÚ a smernica 2004/38 priznávajú právo na pobyt, odoprel pobyt s týmto občanom v hostiteľskom členskom štáte, bolo by tým právo tohto občana Únie na pobyt zbavené potrebného účinku, keďže využitie práva na pobyt maloletým dieťaťom nevyhnutne zahŕňa to, že toto dieťa má právo byť sprevádzané osobou, ktorá sa oňho skutočne stará, a preto táto osoba musí mať možnosť bývať spolu s ním v hostiteľskom členskom štáte počas tohto pobytu.

   (pozri body 71, 72, 74, 76, 80, bod 3 výroku)