Spojené veci C‑20/15 P a C‑21/15 P
Európska komisia
proti
World Duty Free Group SA a i.
„Odvolanie – Štátna pomoc – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Daňový systém – Daň z príjmov právnických osôb – Odpočítanie – Odpisovanie goodwillu vzniknutého nadobudnutím podielov vo výške najmenej 5 % podnikmi, ktoré sú daňovými rezidentmi v Španielsku, v podnikoch, ktoré sú daňovými rezidentmi mimo tohto členského štátu – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Podmienka týkajúca sa selektivity“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 21. decembra 2016
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Kritériá posúdenia–Kumulatívne podmienky
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Selektívna povaha opatrenia–Kritériá
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Poskytnutie daňovej výhody určitým podnikom orgánmi verejnej moci–Zahrnutie–Výhoda, ktorá vyplýva zo všeobecného opatrenia, ktoré sa uplatňuje na všetky hospodárske subjekty bez rozdielu–Vylúčenie
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Selektívna povaha opatrenia–Opatrenie, ktoré poskytuje daňovú výhodu–Relevantné kritérium pre určenie selektivity opatrenia–Zavedenie neopodstatneného rozlišovania medzi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, pričom toto rozlišovanie nie je odôvodnené povahou a štruktúrou všeobecného daňového systému
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Selektívna povaha opatrenia–Veľké množstvo podnikov, ktoré sa môžu domáhať opatrenia alebo podnikov, ktoré patria k rôznym odvetviam činností–Neexistencia vplyvu
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Selektívna povaha opatrenia–Daňové opatrenie výlučne v prospech podnikov uskutočňujúcich niektoré operácie–Zahrnutie
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Pomoc poskytovaná štátmi–Pojem–Selektívna povaha opatrenia–Daňová pomoc v prospech vývozu–Zahrnutie–Podmienky
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
Kvalifikácia vnútroštátneho opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ si vyžaduje, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením.
(pozri bod 53)
Pokiaľ ide o podmienku selektivity výhody, ktorá je podstatou pojmu „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, posúdenie tejto podmienky predpokladá zistenie, či v rámci danej právnej úpravy je dotknuté vnútroštátne opatrenie také, že zvýhodňuje „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“ pred inými, ktorí sa vzhľadom na cieľ sledovaný uvedenou úpravou nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii a sú tak vystavení odlišnému zaobchádzaniu, ktoré v podstate možno kvalifikovať ako diskriminačné.
Okrem toho, ak je dotknuté opatrenie koncipované ako schéma pomoci, a nie ako individuálna pomoc, úlohou Komisie je určiť, že toto opatrenie síce poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, prospech z nej však majú výlučne určité podniky alebo určité odvetvia činností.
(pozri body 54, 55)
Opatrenie, ktoré poskytuje daňovú výhodu a ktoré síce nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov, ale stavia príjemcov do situácie, ktorá je výhodnejšia ako situácia iných daňovníkov, môže príjemcom zabezpečovať selektívnu výhodu a predstavuje tak štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Naopak daňová výhoda, ktorá vyplýva zo všeobecného opatrenia, ktoré sa uplatňuje na všetky hospodárske subjekty bez rozdielu, nepredstavuje takúto pomoc v zmysle uvedeného ustanovenia.
(pozri bod 56)
Komisia musí na účely kvalifikácie vnútroštátneho daňového opatrenia ako „selektívneho“ v prvom rade identifikovať spoločný alebo „obvyklý“ daňový systém uplatniteľný v dotknutom členskom štáte a v druhom rade preukázať, že toto daňové opatrenie sa odchyľuje od uvedeného spoločného systému, pretože zavádza rozdiely medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný spoločným daňovým systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii.
Pojem „štátna pomoc“ však nezahŕňa opatrenia zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi, ktoré sú vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutým právnym režimom v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, a preto sú a priori selektívne, ak sa členskému štátu podarí preukázať, že toto rozlišovanie vyplýva z povahy alebo štruktúry systému, ktorého sú uvedené opatrenia súčasťou.
Relevantné kritérium na preukázanie selektivity dotknutého opatrenia preto spočíva v overení, či zavádza rozlišovanie medzi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutým všeobecným daňovým systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, pričom ide o rozlišovanie, ktoré nie je odôvodnené povahou a štruktúrou tohto systému.
V tejto súvislosti nemožno na účely zistenia selektivity takého opatrenia požadovať, aby Komisia identifikovala určité charakteristické a osobitné vlastnosti, ktoré sú pre podniky majúce prospech z daňovej výhody spoločné a umožňujú ich odlíšiť od podnikov, na ktoré sa uvedená výhoda nevzťahuje.
Na tento účel totiž úplne stačí skutočnosť, že účinkom opatrenia, bez ohľadu na použitú formu alebo legislatívnu techniku, je zvýhodnenie podnikov, na ktoré sa opatrenie vzťahuje, pred ostatnými podnikmi, hoci sa všetky tieto podniky nachádzajú v skutkovej a právnej situácii, ktorá je z hľadiska cieľa sledovaného dotknutým daňovým systémom porovnateľná.
(pozri body 57, 58, 60, 78, 79)
Okolnosť, že vnútroštátneho opatrenia sa môže domáhať veľké množstvo podnikov alebo že tieto podniky patria k rôznym odvetviam činností, nestačí na spochybnenie jeho selektívnej povahy, čiže na vylúčenie jeho posúdenia ako štátnej pomoci.
Prípadnú selektívnu povahu opatrenia preto nijako nespochybňuje skutočnosť, že nevyhnutnou podmienkou pre získanie daňovej výhody vyplývajúcej z tohto opatrenia je hospodárska transakcia, konkrétne „čisto finančná transakcia“, ktorú nesprevádza minimálna výška investície, a je nezávislá od povahy činnosti podnikov, na ktoré sa opatrenie vzťahuje.
V tomto kontexte sa nemožno domnievať, že opatrenie, ktorého uplatnenie je nezávislé od povahy činnosti podniku, nie je a priori selektívne.
(pozri body 80 – 82)
Daňové opatrenie, z ktorého majú prospech iba podniky uskutočňujúce transakcie, na ktoré je toto opatrenie zamerané, a nie podniky v rovnakom odvetví, ktoré tieto transakcie neuskutočňujú, môže mať selektívnu povahu, pričom nie je potrebné posúdiť, či z neho majú väčší prospech veľké podniky.
Aj keď daňovú výhodu vyplývajúcu z opatrenia možno získať bez toho, aby bolo potrebné investovať minimálnu sumu, a toto opatrenie tak fakticky nevyhradzuje prospech, ktorý z neho vyplýva, podnikom s dostatočnými finančnými zdrojmi, tieto okolnosti nebránia uznaniu prípadnej selektívnej povahy uvedeného opatrenia z iných dôvodov, ako je napríklad skutočnosť, že podniky rezidenti, ktoré nadobúdajú podiely v spoločnostiach, ktoré sú daňovými rezidentmi v členskom štáte, nemôžu takúto výhodu získať.
(pozri body 87, 88)
Opatrenie, ktoré má za cieľ uprednostniť vývoz, možno považovať za selektívne, ak z neho vyplýva prospech pre podniky uskutočňujúce cezhraničné transakcie, najmä investície, na úkor iných podnikov nachádzajúcich sa v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, ktoré s ohľadom na cieľ sledovaný dotknutým daňovým systémom uskutočňujú transakcie rovnakej povahy na vnútroštátnom území.
(pozri bod 119)