1. 

Vo filme Polnočný beh z roku 1988 hrá Robert De Niro lovca ľudí, ktorý má za úlohu priviesť naspäť do Los Angeles bývalého mafiánskeho účtovníka, ktorý zmizol s peniazmi. V New Yorku ho zadrží a nastúpia na komerčný let. Pred vzlietnutím lietadla sa však účtovník rozčúli a začne sa správať násilne. Pilot ho požiada, aby opustil palubu lietadla. Sú nútení vydať sa namiesto toho na dlhú cestu cez celú krajinu do Los Angeles, o ktorej plagát k filmu do istej miery prekvapivo sľubuje, že „by to mohol byť začiatok nádherného priateľstva“. ( 2 )

2. 

V prípade pána Vilkasa, odporcu v prejednávanej veci, sa zdá, že filmová analógia, ak je vôbec možná, sa skončila v prvej fáze: vylúčenie z komerčného letu z dôvodu násilia počas postupu odovzdávania z jedného členského štátu do druhého. Na druhej strane sa zdá, že táto konkrétna scéna bola nakrútená dvakrát.

3. 

Litovské orgány vydali na odporcu dva európske zatykače. Odovzdanie bolo dohodnuté s vykonávajúcim súdnym orgánom v Írsku. Malo sa uskutočniť prostredníctvom komerčného letu. V dohodnutý deň sa však odporca rozčúlil, začal byť agresívny a nechcel nastúpiť do lietadla. Pilot ho odmietol zobrať na palubu. O dva týždne neskôr bol neúspešný druhý pokus o odovzdanie z dôvodu veľmi podobného sledu udalostí. Odovzdaniu znova zabránilo agresívne správanie pána Vilkasa.

4. 

Za týchto okolností Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko), vnútroštátny súd, požaduje usmernenie v súvislosti s výkladom článku 23 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi. ( 3 ) Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta, či článok 23 rámcového rozhodnutia umožňuje dohodu o dni odovzdania vyžiadanej osoby viac ako jedenkrát, a ak áno, za akých okolností. Súdny dvor má teda preskúmať, či možno článok 23 ods. 3 uplatniť viackrát a aké situácie sa dajú považovať za „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“ ktoréhokoľvek členského štátu, v zmysle tohto ustanovenia.

5.

Článok 23 rámcového rozhodnutia nazvaný „Lehoty na vydanie osoby“ stanovuje:

„1.   Vyžiadaná osoba sa odovzdá čo najskôr v termíne dohodnutom medzi dotknutými orgánmi.

2.   Osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.

3.   Ak odovzdaniu vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v odseku 2 bránia okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu, vykonávajúci a vydávajúci súdny orgán sa neodkladne navzájom skontaktujú a dohodnú o novom termíne odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody.

4.   Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. Európsky zatykač sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody.

5.   Ak sa osoba naďalej zadržiava, po vypršaní lehoty uvedenej v odsekoch 2 až 4 sa prepustí.“

6.

Lehoty na odovzdanie osoby sú upravené v § 16 ods. 3 až § 16 ods. 5A European Arrest Warrant Act of 2003 (zákon o európskom zatykači z roku 2003), ktorým bol podľa vnútroštátneho súdu prebratý článok 23 rámcového rozhodnutia. Relevantné ustanovenia znejú takto:

„§ 16

…

3.   S výhradou § 18 sa príkaz podľa odseku 1 alebo 2 stane vykonateľným po uplynutí 15‑dňovej lehoty, ktorá začína plynúť dňom vydania príkazu alebo skorším dňom, o ktorom rozhodne High Court na návrh ústredného orgánu štátu a so súhlasom osoby, na ktorú sa príkaz vzťahuje.

3A.   S výhradou odsekov 5 a 6 sa osoba, na ktorú sa príkaz vykonateľný v danom čase podľa odsekov 1 alebo 2 vzťahuje, musí odovzdať do dotknutého štátu, ktorý vydal zatykač, do 10 dní po tom, čo sa príkaz stane vykonateľným v súlade s odsekom 3.

4.   Ak High Court vydá príkaz podľa odseku 1 alebo 2, je povinný, ak nerozhodne o odložení odovzdania podľa § 18,

…

5.   Ak sa pred High Court predvedie osoba podľa odseku 4 písm. c), High Court je povinný,

5A.   Osoba, na ktorú sa vzťahuje príkaz vykonateľný v danom čase podľa odseku 5 písm. a),

…“

7.

High Court (Vrchný súd, Írsko) vydal 9. júla 2015 ako vykonávajúci súdny orgán dva príkazy na odovzdanie pána Vilkasa (odporcu) do Litovskej republiky. Tieto príkazy boli vydané na vykonanie dvoch európskych zatykačov vydaných litovským súdom (vydávajúci súdny orgán). Príkazy sa v súlade s vnútroštátnym procesným právom stali vykonateľnými 24. júla 2015.

8.

§ 16 ods. 3A zákona o európskom zatykači z roku 2003 stanovuje, že írsky ústredný orgán (Minister for Justice and Equality a v tejto veci „odvolateľ“) musí odovzdať odporcu do štátu, ktorý vydal zatykač, „do 10 dní“ po tom, čo sa príkaz stane vykonateľným. V prejednávanej veci to znamenalo najneskôr 3. augusta 2015. S litovskými orgánmi bolo odovzdanie dohodnuté na 31. júla 2015 prostredníctvom komerčného letu. Odporca však v ten deň odmietol nastúpiť do lietadla. Rozčúlil sa a stal sa natoľko agresívnym, že pilot lietadla ho odmietol vziať na palubu.

9.

Odovzdanie odporcu bolo dohodnuté nanovo. High Court (Vrchný súd) stanovil dátum na 6. augusta 2015 a ponechal ho vo väzbe. Dňa 13. augusta 2015 sa uskutočnil druhý pokus o odovzdanie opäť prostredníctvom komerčného letu. Odporca svojím správaním odovzdaniu znova zabránil.

10.

Odvolateľ sa okamžite obrátil na litovské orgány s cieľom dohodnúť nový termín odovzdania. Tentoraz bolo navrhnuté, aby bol odporca vzhľadom na svoje predchádzajúce správanie prepravený po mori do kontinentálnej Európy a následne po súši do Litvy. Zorganizovanie takejto prepravy bolo zložitejšie, takže za nový termín odovzdania bol určený 15. september 2015, ktorý ešte podliehal schváleniu zo strany High Court (Vrchný súd).

11.

High Court (Vrchný súd) 14. augusta 2015 na základe svojho výkladu § 16 ods. 3 až 5A zákona o európskom zatykači z roku 2003 rozhodol, že nemá právomoc na prejednanie návrhu na určenie nového dátumu odovzdania. Návrh bol zamietnutý a odporca bol prepustený z väzby. Írsky ústredný orgán podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd Court of Appeal (Odvolací súd). Vnútroštátny súd sa domnieva, že je nevyhnutná pomoc Súdneho dvora pri objasnení § 16 ods. 3 až 5A zákona o európskom zatykači z roku 2003 vzhľadom na to, že týmito ustanoveniami bol prebratý článok 23 rámcového rozhodnutia.

12.

Za týchto okolností Court of Appeal (Odvolací súd) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto otázky:

13.

Uznesením z 24. novembra 2015 vnútroštátny súd navrhol, aby Súdny dvor prejednal túto vec v skrátenom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Uznesením predsedu Súdneho dvora z 23. decembra 2015 bol tento návrh zamietnutý. ( 4 )

14.

Písomné pripomienky predložil pán Vilkas, írska, francúzska, litovská, rakúska a poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia. Pán Vilkas, írska a litovská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia predniesli ústne prednesy na pojednávaní 20. júla 2016.

15.

Prvou otázkou sa Court of Appeal (Odvolací súd) Súdneho dvora pýta, či článok 23 rámcového rozhodnutia umožňuje dohodu o novom dni odovzdania viac ako jedenkrát. Druhá otázka sa týka výkladu článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia a ide v nej o výklad výrazu „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu“.

16.

Vnútroštátny súd formuloval prvú otázku všeobecne v súvislosti s článkom 23 rámcového rozhodnutia. Dva odseky tohto ustanovenia – článok 23 ods. 3 a 4 rámcového rozhodnutia – umožňujú dohodnutie nového dátumu odovzdania za osobitných okolností po uplynutí 10‑dňovej lehoty od konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača podľa článku 23 ods. 2 článok 23 ods. 3 upravuje možnosť dohodnúť nový termín odovzdania, pokiaľ odovzdaniu v lehote stanovenej v článku 23 ods. 2 zabránili okolnosti, ktoré sú mimo kontroly členských štátov. Toto ustanovenie je relevantné pre prejednávanú vec.

17.

V prvej časti týchto návrhov preskúmam článok 23 ods. 3 z jazykového, systematického a teleologického hľadiska. Keďže výklad uvedeného ustanovenia má priamy vplyv na možnosť ponechať vyžiadanú osobu vo väzbe, následne preskúmam zlučiteľnosť navrhovaného prístupu so základným právom na slobodu zakotveným v článku 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

18.

Jasné znenie článku 23 podľa názoru odporcu bráni stanoveniu nového termínu odovzdania viac ako jedenkrát. Komisia a všetky členské štáty, ktoré predložili pripomienky, majú odlišný názor.

19.

Po prvé treba zdôrazniť, že znenie článku 23 rámcového rozhodnutia nijakým spôsobom neobmedzuje počet pokusov o odovzdanie. Text tohto ustanovenia, ako aj jeho názov odkazuje len na lehoty na účinné odovzdanie.

20.

Keď sa teda zohľadní len znenie ustanovenia, logickým záverom je, že nič v článku 23 nebráni viac ako jednému pokusu o odovzdanie pri dodržaní maximálnych lehôt stanovených v odsekoch 2 až 4, pokiaľ je to prakticky možné.

21.

Po druhé na rozdiel od tvrdenia odporcu odkaz na „lehot[u] stanoven[ú] v odseku 2“ v článku 23 ods. 3 jednoznačne nevylučuje možnosť dohodnúť nový termín odovzdania viac ako jedenkrát.

22.

Odporca tvrdí, že výraz „v lehote stanovenej v odseku 2“ odkazuje na pevne určenú lehotu, ktorá začína plynúť dňom prijatia končeného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača. V dôsledku toho by článok 23 ods. 3 umožňoval stanoviť len jeden nový termín odovzdania.

23.

S týmto názorom nesúhlasím. Ako uviedli Komisia a poľská vláda, odkaz na „lehot[u] stanoven[ú] v odseku 2“ v článku 23 ods. 3 zďaleka nie je jednoznačný a dá sa chápať rôznymi spôsobmi.

24.

Komisia tvrdí, že výraz „v lehote stanovenej v odseku 2“ sa dá vykladať ako odkaz na trvanie tejto lehoty: 10 dní. Tento prístup podporovaný írskou vládou znamená, že keď po prvý raz nastanú „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu“, z dohodnutého nového termínu odovzdania vyplynie nová 10‑dňová lehota. Keby nové „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“, nastali v uvedenej 10‑dňovej lehote, bola by možná dohoda o novom termíne odovzdania.

25.

Možný je aj ďalší výklad: článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia upravuje výnimku pre prípad, že sa odovzdanie nemôže uskutočniť v lehote stanovenej v odseku 2. Znamená to, že každý nový termín odovzdania vyplývajúci z opakovaného uplatnenia článku 23 ods. 3 by rovnako spĺňal podmienku, že odovzdanie bolo zmarené v prvotnej lehote „stanovenej v odseku 2“.

26.

Podľa môjho názoru odkaz na „lehot[u] stanoven[ú] v odseku 2“ v článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia treba chápať v súlade so všeobecným prístupom článku 23. Ako som uviedol, toto ustanovenie upravuje lehoty, nie počet pokusov o odovzdanie.

27.

V každom prípade alternatívne výklady presadzované odporcom a Komisiou ukazujú, že znenie článku 23 ods. 3 síce silno naznačuje, že odkaz na „lehot[u] stanoven[ú] v odseku 2“ sa vzťahuje na lehoty, a nie na počet pokusov, znenie tohto ustanovenia však nie je jednoznačné: preto je potrebné preskúmať kontext a účel uvedeného ustanovenia.

28.

Článok 23 ods. 3 predstavuje výnimku v rámci článku 23. Jeho účelom je upraviť špecifické a obmedzené situácie, v ktorých odovzdaniu v „normálnej“ lehote stanovenej v článku 23 ods. 2 zabránili „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu“. Umožňuje to výnimku z inak krátkej lehoty vo veľmi obmedzenom súbore situácií, ktorú treba ako každú inú výnimku zo zákona vykladať reštriktívne.

29.

Článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia tak funguje ako záruka uznávajúca zložitosť postupov odovzdávania, s ktorými sú automaticky spojené zložité medzinárodné dojednania o cestovaní. Podobné alebo rovnaké výnimky sú tradične upravené v dohovoroch o vydávaní. ( 5 ) Cieľom článku 23 ods. 3 je teda zabrániť zmareniu európskeho zatykača, ktorého vykonanie už bolo dohodnuté s vykonávajúcim súdnym orgánom, nezvyčajnými alebo náhodnými udalosťami, ktoré sú mimo dosahu riadneho priebehu postupu. Cieľom článku 23 ods. 3 je v konečnom dôsledku zabrániť „náhodnej“ beztrestnosti. ( 6 )

30.

Myslím si preto, že v prípade dohody s litovskou vládou predstavuje výnimočná povaha okolností, ktoré sú spúšťačom uplatnenia samotného článku 23 ods. 3, argument proti presadzovanému obmedzeniu počtu prípustných dohôd o novom termíne odovzdania. V opačnom prípade by vzrástlo riziko pomerne absurdných výsledkov. Uvediem extrémny príklad: po neúspešnom pokuse o odovzdanie v dôsledku výbuchu sopky a z neho vyplývajúceho zákazu cestovania by mohla byť dohoda o druhom pokuse zmarená zemetrasením.

31.

Navyše ak zostanem na systematickej úrovni, treba poukázať na to, že článok 23 je umiestnený na úplný koniec pomerne zložitého postupu odovzdávania upraveného v kapitole 2 rámcového rozhodnutia. Vstupuje do hry, keď už vykonávajúci súdny orgán uskutočnil všetky ďalšie nevyhnutné kroky vrátane prijatia rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača podľa článku 15. V prípade, že opakovane nastanú „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“, by výklad brániaci dohode o novom termíne odovzdania viac ako jedenkrát v zmysle článku 23 ods. 3 znemožnil úspešnosť celého postupu.

32.

Komisia a členské štáty, ktoré predložili pripomienky, dôrazne poukazujú aj na všeobecné ciele rámcového rozhodnutia. Judikatúra Súdneho dvora zdôrazňuje, že tento nástroj zavedením nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce. Cieľom je prispieť k dosiahnutiu všeobecnejšieho cieľa vytýčeného Európskou úniou, a to „stať sa zónou slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založenou na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi“. ( 7 ) Cieľ spočívajúci v zrýchlení súdnej spolupráce je zvlášť zjavný v zaobchádzaní s lehotami na prijímanie rozhodnutí týkajúcich sa európskeho zatykača, ( 8 ) ako aj v lehotách na účinné odovzdanie.

33.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak je možných viacero výkladov, treba uprednostniť ten, ktorý zabezpečuje potrebný účinok dotknutého ustanovenia a právneho nástroja. ( 9 ) Výklad článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia umožňujúci dohodu o novom termíne odovzdania viac ako jedenkrát, pokiaľ sú splnené podmienky tohto ustanovenia, bezpochyby prispieva k dosiahnutiu cieľov rámcového rozhodnutia spočívajúcich v zjednodušení a zrýchlení súdnej spolupráce.

34.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje dohodu o novom termíne odovzdania viac ako jedenkrát.

35.

Je jasné, že tento výklad má vplyv na možnosť ponechať vyžiadanú osobu vo väzbe. Prebiehajúce uplatňovanie článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia bráni uplatneniu článku 23 ods. 5, ktorý si vyžaduje prepustenie vyžiadanej osoby z prípadnej väzby. Okrem toho ako Komisia správne uviedla na pojednávaní a v rozpore s tvrdeniami francúzskej a litovskej vlády, povinnosť prepustiť vyžiadanú osobu podľa článku 23 ods. 5 predstavuje skutočné a bezpodmienečné prepustenie v protiklade k „dočasnému prepusteniu“ v zmysle článku 12 rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho povinnosť prijať nevyhnutné opatrenia na zabránenie ukrytiu vyžiadanej osoby vyplývajúca z článku 12 rámcového rozhodnutia nemôže pretrvávať len na základe európskeho zatykača, ak dôjde k uplatneniu článku 23 ods. 5

36.

Na všeobecnej úrovni súhlasím s odporcom, že ustanovenia rámcového rozhodnutia treba vykladať tak, aby bolo dodržané právo na osobnú slobodu zakotvené v článku 6 Charty. ( 10 ) Ako stanovuje článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia a Súdny dvor to potvrdil, účinkom tohto nástroja nemôže byť zmena povinnosti dodržiavať základné práva zakotvené v Charte. ( 11 )

37.

Súhlasím však aj s tvrdeniami írskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva, podľa ktorých zo samotného výkladu článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia v tom zmysle, že umožňuje dohodu o novom termíne odovzdania viac ako jedenkrát, nevyplýva výsledok, ktorý je v rozpore s článkom 6 Charty. Dôvod je jednoduchý: článok 23 ods. 3 neoprávňuje na väzbu, ani ju neupravuje. ( 12 ) Rámcové rozhodnutie sa vedome vyhýba zasahovaniu do právomoci členských štátov na úpravu zadržania pred odovzdaním. Odovzdanie nie je závislé od toho, či je vyžiadaná osoba zadržiavaná. Potvrdzuje to článok 12 rámcového rozhodnutia, ktorý stanovuje, že keď je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán prijme rozhodnutie o tom, či sa má vyžiadaná osoba naďalej zadržiavať. Okrem toho vykonávajúci súdny orgán má síce počas postupu odovzdávania povinnosť prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie splnenia materiálnych podmienok účinného odovzdania, ( 13 ) rámcové rozhodnutie však neukladá povinnosť väzby, ani neupravuje jej dĺžku alebo podmienky, ktoré naďalej podliehajú vnútroštátnemu právu. ( 14 )

38.

Skutočnosť, že samotné rámcové rozhodnutie neupravuje väzbu, však neznamená, že s prípadným opakovaným uplatňovaním článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia nie sú spojené nijaké obmedzenia. Práve naopak: členské štáty musia pri uplatňovaní článku 23 ods. 3 dodržiavať dva druhy hraníc: po prvé vnútorné hranice rámcového rozhodnutia a po druhé hranice, ktoré sú vo vzťahu k rámcovému rozhodnutiu vonkajšie a vyplývajú zo základného práva na slobodu a bezpečnosť upravené v článku 6 Charty.

39.

Viacero obmedzení je obsiahnutých v samotnom rámcovom rozhodnutí.

40.

Po prvé opakované uplatnenie článku 23 ods. 3 je prípustné len za okolností, ktoré sú mimo kontroly členských štátov v úzkom zmysle slova, ako uvediem v odpovedi na druhú prejudiciálnu otázku.

41.

Po druhé členské štáty majú stále povinnosť odovzdať vyžiadanú osobu čo najskôr, ktorá vyplýva z článku 23 ods. 1

42.

Po tretie možnosť opätovne uplatniť článok 23 ods. 3 je naďalej obmedzená prísnymi lehotami. Vykonávajúci súdny orgán musí okamžite kontaktovať vydávajúci súdny orgán a dohodnúť nový termín odovzdania, po ktorom znova začne plynúť 10‑dňová lehota.

43.

A čo je nakoniec najdôležitejšie, nedodržanie ktorejkoľvek lehoty, či už podľa článku 23 ods. 2 alebo podľa článku 23 ods. 3, má za následok okamžité uplatnenie článku 23 ods. 5, ktorý umožňuje prepustenie vyžiadanej osoby z väzby.

44.

V dôsledku toho článok 23 ods. 3 tým, že stanovuje prísne lehoty na zrýchlenie súdnej spolupráce, ukladá povinnosť starostlivosti. Prispieva to k dodržiavaniu článku 6 Charty vykladaného v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP). Ako už bolo uvedené v návrhu Komisie, lehoty nie sú určené len na zrýchlenie postupov v záujme účinnosti súdnej spolupráce a vzájomného uznávania, ale súvisia aj s právom účastníkov konania na rozhodnutie veci v primeranej lehote. ( 15 ) Ako tvrdí poľská vláda, článok 23 má tiež chrániť vyžiadanú osobu pred nadmerne dlhým zadržiavaním v dôsledku sklzu v postupe odovzdávania.

45.

Keď členské štáty prijímajú rozhodnutie o zadržiavaní osoby s cieľom splniť si povinnosti vyplývajúce z rámcového rozhodnutia, konajú v rámci pôsobnosti práva EÚ. Vzťahuje sa preto na ne Charta podľa svojho článku 51 ods. 1

46.

Členské štáty musia najmä dodržiavať právo na slobodu a bezpečnosť zakotvené v článku 6 Charty. Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že v rozsahu, v akom tento nástroj obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v EDĽP. ( 16 ) Vo vysvetlivkách k Charte je uvedené, že článok 6 Charty zodpovedá článku 5 EDĽP. ( 17 ) Podľa článku 5 ods. 1 EDĽP nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem špecifických prípadov vymenovaných v tomto ustanovení, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.

47.

Napriek rozdielom v porovnaní s tradičnými systémami vydávania, ( 18 ) ktoré má rámcové rozhodnutie prekonávať, ( 19 ) je akceptované, že štandard ochrany, ktorá sa vzťahuje na zadržiavanie pred odovzdaním na základe európskeho zatykača, predstavuje článok 5 ods. 1 písm. f) EDĽP. ( 20 ) Toto ustanovenie odkazuje na „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody… osoby, proti ktorej prebieha konanie o… vydanie“.

48.

V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) týkajúcej sa článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP sú načrtnuté základné požiadavky relevantné pre zadržiavanie pred odovzdaním podľa článku 23 rámcového rozhodnutia. Po prvé zadržiavanie je odôvodnené, len ak sa postup uskutočňuje s „náležitou starostlivosťou“. Po druhé zadržiavanie musí byť „zákonné“ vrátane požiadaviek súvisiacich s „kvalitou zákona“. Po tretie podľa článku 52 ods. 1 Charty musia byť obmedzenia základných práv – akým je pozbavenie slobody – v súlade so zásadou proporcionality. Tieto tri obmedzenia teraz postupne preskúmam.

49.

Prvé obmedzenie má vplyv najmä na celkové trvanie zadržiavania pred odovzdaním. Ak sa konanie nevedie s náležitou starostlivosťou, väzba prestane byť odôvodnená. ( 21 ) Vykonávajúci súdny orgán môže rozhodnúť, že ponechá dotknutú osobu vo väzbe, len pokiaľ je postup odovzdávania „veden[ý] s dostatočne náležitou starostlivosťou, a teda pokiaľ dĺžka väzby nie je neprimeraná“. ( 22 ) Ako som uviedol v bode 44 týchto návrhov, lehoty stanovené v článku 23 rámcového rozhodnutia sú pilierom požiadavky náležitej starostlivosti.

50.

Podľa druhého obmedzenia musí byť akékoľvek pozbavenie slobody v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP „zákonné“. Znamená to, že väzba musí byť v súlade s „konaním ustanoveným zákonom“, ako je uvedené v článku 5 ods. 1 EDĽP. ( 23 ) Musí spĺňať hmotnoprávne a procesné pravidlá vnútroštátneho práva a mala by byť v súlade s cieľom chrániť jednotlivca pred svojvôľou. ( 24 ) Pri posudzovaní „zákonnosti“ väzby zohráva kľúčovú úlohu všeobecná zásada právnej istoty. Požiadavka „zákonnosti“ teda súvisí s „kvalitou zákona“: „… je preto zásadné, aby boli podmienky pozbavenia slobody podľa vnútroštátneho práva jasne vymedzené a aby bolo uplatňovanie samotného zákona predvídateľné…“ ( 25 )

51.

Vzhľadom na to je jasné, že článok 23 ods. 3 poskytuje právny rámec na odôvodnenie ponechania osoby vo väzbe pred jej odovzdaním. V uvedenom ustanovení však nie sú vymedzené konkrétne podmienky pozbavenia slobody.

52.

V súlade s tvrdeniami, ktoré uviedla generálna advokátka Sharpston vo veci N, je potrebné pri posudzovaní otázky, či sú obmedzenia práva na slobodu v súlade s podmienkami zákonnosti a „kvality zákona“, zohľadniť nielen dotknuté ustanovenia práva EÚ, ale aj vnútroštátneho práva. ( 26 ) ESĽP totiž pri posudzovaní požiadavky „zákonnosti“ uznal, že nástroje medzinárodnej spolupráce môžu slúžiť ako právny základ na zadržanie osoby pred jej vydaním. Pri posudzovaní kritéria „kvality zákona“ (potreba dostupnosti, presnosti a predvídateľnosti) však ESĽP konštatoval, že v dôsledku neexistencie komplexnej úpravy postupu, ktorý sa má uplatniť pri týchto nástrojoch, je nevyhnutné preskúmať vnútroštátne právo. ( 27 )

53.

Vyplýva z toho veľmi konkrétny dôsledok pre opakované uplatnenie článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia. Požiadavka „kvality zákona“ znamená, že osoba môže byť ponechaná vo väzbe v súlade so zákonom na základe opakovaných „okolností, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu“, len pokiaľ ustanovenia rámcového rozhodnutia v spojení s vnútroštátnymi vykonávacími ustanoveniami spĺňajú požiadavku dostupnosti, presnosti a predvídateľnosti.

54.

Pokiaľ ide o tretie obmedzenie, treba pamätať na to, že vykonávajúci súdny orgán je viazaný aj požiadavkou proporcionality. Ako uviedol Súdny dvor, článok 52 ods. 1 Charty stanovuje, že európsky zatykač nemôže odôvodniť ponechanie vyžiadanej osoby vo väzbe bez akéhokoľvek časového obmedzenia. ( 28 ) V dôsledku toho musí vykonávajúci súdny orgán v súlade s tým, čo Súdny dvor konštatoval v rozsudku Lanigan, pri prijímaní rozhodnutia o ponechaní osoby vo väzbe na účely uplatnenia článku 23 ods. 3 konkrétne preskúmať situáciu s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti, aby mohol posúdiť odôvodnenosť dĺžky väzby, akými sú pravdepodobný alebo uložený trest za skutky, na základe ktorých bol vydaný európsky zatykač, riziko úteku, činnosť príslušných orgánov a prípadne „to, do akej miery vyžiadaná osoba prispela k dĺžke konania“. ( 29 )

55.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či sú vnútroštátne ustanovenia o zadržiavaní pred odovzdaním v spojení s článkom 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia a ich uplatnenie v prejednávanej veci v súlade s týmito troma požiadavkami.

56.

Podľa môjho názoru sa má článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že umožňuje dohodu o novom termíne odovzdania viac ako jedenkrát. V prípade opakovaného uplatnenia článku 23 ods. 3 môže byť vyžiadaná osoba ponechaná vo väzbe v súlade s článkom 6 Charty len za predpokladu, že postup odovzdávania spĺňa požiadavku náležitej starostlivosti, že príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva sú predvídateľné, dostupné a presné a že väzba je v súlade so zásadou proporcionality.

57.

Pokiaľ je odpoveď na prvú otázku kladná, cieľom druhej otázky vnútroštátneho súdu je určiť, za akých okolností je dohoda o novom termíne odovzdania podľa článku 23 ods. 3 možná viac ako jedenkrát. Vnútroštátny súd uvádza viacero možností: „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“, sa vyhodnotili ako pretrvávajúce; alebo hoci pominuli, vyhodnotili sa ako opakujúce sa; alebo nastali iné okolnosti, ktoré zabránili alebo môžu brániť odovzdaniu vyžiadanej osoby v požadovanej lehote.

58.

Spoločným bodom a východiskom všetkých týchto scenárov je existencia „okolností, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu“. V tejto časti návrhov preto najprv rozoberiem tento pojem. Následne preskúmam, či správanie osoby možno považovať za „okolnosť, ktorá je mimo kontroly“ ktoréhokoľvek členského štátu. Po tretie tento pojem zasadím do rámca pretrvávajúcej, opakujúcej sa alebo novej prekážky odovzdania podľa článku 23 ods. 3

59.

Znenie jednotlivých jazykových verzií článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia je odlišné. V anglickom znení a vo väčšine jazykových znení toto ustanovenie odkazuje na „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“ ktoréhokoľvek členského štátu. ( 30 ) Ostatné jazykové znenia odkazujú na pojem vyššia moc. ( 31 )

60.

Tento nesúlad nie je bez následkov. Ako Súdny dvor vymedzil vo svojej judikatúre v rozličných kontextoch, pod pojmom vyššia moc treba rozumieť neobvyklé a nepredvídateľné okolnosti mimo kontroly strany, ktorá sa na ne odvoláva, ktorých dôsledkom nebolo možné zabrániť napriek vynaloženiu náležitej starostlivosti. ( 32 ) Naopak, dá sa povedať, že „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“, odkazujú iba na jeden z prvkov definície vyššej moci. Ako taký je logickou podmnožinou vyššej moci. Z tohto dôvodu zahŕňa širšiu škálu situácií. ( 33 )

61.

Ako však tvrdí litovská vláda, z preskúmania travaux préparatoires vyplýva, že výraz „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“, v zmysle článku 23 ods. 3 mal zodpovedať tradičnému pojmu vyššia moc, tak ako ho vykladá Súdny dvor.

62.

Anglické znenie návrhu článku 23 ods. 3 uvedené v pôvodnom návrhu Komisie odkazovalo na „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“ (ale len vykonávajúceho členského štátu). ( 34 ) V dôvodovej správe sprevádzajúcej návrh Komisie však bol uvedený pojem vyššia moc. V dôvodovej správe bolo ďalej vysvetlené, že znenie článku 23 ods. 2 a 3 je inšpirované článkom 11 dohovoru z roku 1995. ( 35 ) Znenie tohto ustanovenia v jednoznačnej väčšine autentických jazykov odkazuje na pojem vyššia moc. ( 36 )

63.

Samotný návrh Komisie sa odvolával na dôvodovú správu k dohovoru z roku 1995, podľa ktorej sa má pojem vyššia moc vykladať reštriktívne. ( 37 ) Požiadavka reštriktívneho výkladu vyplýva aj zo skutočnosti, že článok 23 ods. 3 predstavuje výnimku z riadneho priebehu postupu odovzdávania ( 38 ) a môže mať vplyv na pozbavenie slobody vyžiadanej osoby.

64.

Svoj názor by som stručne zhrnul tak, že pojmy „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“, a „vyššia moc“ treba na účely článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia považovať za rovnocenné.

65.

Súdny dvor vo viacerých súvislostiach konštatoval, že vyššia moc nie je obmedzená na absolútnu nemožnosť. ( 39 ) Určil dva základné prvky vyššej moci, ktoré sú relevantné pre výklad tohto pojmu v kontexte rámcového rozhodnutia. Po prvé ide o objektívny prvok týkajúci sa povahy okolností: okolnosti musia byť neobvyklé, nepredvídateľné a nezávislé od osoby, ktorá sa domáha tejto výnimky. Po druhé ide o subjektívny prvok: povinnosť dotknutej osoby, „aby sa zabezpečila proti následkom neobvyklej udalosti tým, že prijme primerané opatrenia bez toho, aby priniesla neprimeranú obeť“ ( 40 ).

66.

Posúdenie týchto dvoch prvkov však závisí od kontextu. V jednotlivých oblastiach práva EÚ môže byť odlišné. ( 41 )

67.

Je preto potrebné zohľadniť osobitný kontext rámcového rozhodnutia. Uvedený nástroj sa uplatňuje v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach s cieľom zrýchliť a zjednodušiť postupy odovzdávania. Na tieto účely je potrebné dodržiavať prísne lehoty. V štádiu odovzdávania je preto rozhodujúca rýchlosť a starostlivosť orgánov. Dôsledkom týchto dôvodov v spojení s výnimočnou povahou článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia a s jeho vplyvom na osobnú slobodu je prísne a pomerne úzke posudzovanie týchto prvkov.

68.

Pokiaľ ide o prvý prvok vyššej moci, správanie vyžiadanej osoby sa dá považovať za „okolnosť, ktorá je mimo kontroly…“, v zmysle článku 23 ods. 3, ak ho nemožno predvídať a je nezávislé od kontroly členského štátu, ktorý sa naň odvoláva. Agresívne správanie počas odovzdávania preto možno považovať za nepredvídanú a nezávislú udalosť, len ak faktické informácie, ktoré majú orgány k dispozícii, nijakým spôsobom nenaznačovali, že by mohlo dôjsť k takému scenáru. Pri posudzovaní pravdepodobnosti takého scenára musia vnútroštátne orgány náležite zohľadniť osobitný skutkový rámec každého jednotlivého prípadu vrátane nasledujúcich faktorov: trestné činy, pre ktoré je osoba vyžiadaná alebo za ktoré bola odsúdená; správanie počas väzby; záznam v registri trestov; akékoľvek ďalšie informácie týkajúce sa tohto rámca, ktoré môžu vyplynúť z vnútroštátneho spisu.

69.

Komisia tvrdí, že orgány musia v mnohých prípadoch využiť na prepravu súkromné spoločnosti: skutočnosť, že komerční leteckí prepravcovia môžu násilnej osobe odoprieť vstup na palubu, treba preto do veľkej miery považovať za okolnosť mimo kontroly orgánov.

70.

Súhlasím s tým, že takú udalosť možno považovať za mimo (fyzickej) kontroly členských štátov. Reakcia pilota komerčných aerolínií na rozčúlené a/alebo agresívne správanie cestujúceho sa však dá sotva považovať za nepredvídateľnú udalosť. Naopak, v skutočnosti je taká reakcia pilota vzhľadom na existenciu všeobecne známych bezpečnostných predpisov a protokolov pre také udalosti pomerne predvídateľná.

71.

Toto tvrdenie nevylučuje skutočnosť, že náhle a neočakávané násilné správanie vyžiadanej osoby môže samo osebe spĺňať prvý prvok definície vyššej moci. Vylučuje však možnosť tvrdiť, že prirodzená a predvídateľná reakcia pilota na takú udalosť ako taká predstavuje vyššiu moc. Voľba dopravného prostriedku napokon prináleží členským štátom. A rovnako aj zodpovednosť za túto voľbu.

72.

Pokiaľ ide o druhý prvok, treba zdôrazniť, že na to, aby bola splnená požiadavka vynaloženia „náležitej starostlivosti“ s cieľom zabrániť zmareniu odovzdania, sa od orgánov členských štátov očakáva osobitne zvýšená starostlivosť, keď pôsobia v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach, a o to viac v citlivom okamihu účinného odovzdania. Orgány zodpovedné za odovzdávanie v členských štátoch by mali vynaložiť všetko primerané úsilie na to, aby zaručili účinné odovzdanie osoby. Vzhľadom na profil vyžiadanej osoby môže byť nevyhnutný záložný plán.

73.

Pri vynakladaní takejto náležitej starostlivosti musí byť úsilie smerujúce k účinnému odovzdaniu primerané konkrétnej situácii vyžiadanej osoby, aby nedošlo k porušeniu článku 4 Charty. Ako tvrdí írska vláda, podľa judikatúry ESĽP v súvislosti s osobou pozbavenou slobody „každé použitie fyzickej sily, ktoré nie je absolútne nevyhnutné v dôsledku jej vlastného správania, znižuje ľudskú dôstojnosť a v zásade predstavuje porušenie práva stanoveného v článku 3 Dohovoru“. ( 42 )

74.

Na požiadavku dodržiavania štandardov v oblasti základných práv počas postupu odovzdávania, ktorá je súčasťou bežnej zodpovednosti orgánov, sa však nemožno odvolávať s cieľom nadmerne zdôrazniť pojem vyššia moc. Požiadavky na dodržiavanie základných práv môžu predstavovať len podporu stanoviska členského štátu odvolávajúceho sa na vyššiu moc, keď po prijatí všetkých opatrení vyžadovaných náležitou starostlivosťou odovzdaniu zabránilo nepredvídateľné správanie vyžiadanej osoby na základe posúdenia uvedeného v bode 65 týchto návrhov.

75.

Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu agresívne správanie vyžiadanej osoby môže byť v prípade splnenia požiadaviek vyššej moci dôvodom na uplatnenie článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia. Možnosť uznať existenciu okolností, „ktoré sú mimo kontroly…“ členských štátov, aby mohol byť článok 23 ods. 3 opakovane uplatnený, na základe opakovaného agresívneho správania – ktorá je cieľom druhej prejudiciálnej otázky vnútroštátneho súdu – si však vyžaduje ďalšie preskúmanie.

76.

Komisia, írska vláda a vláda Spojeného kráľovstva sa domnievajú, že „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“, v zmysle článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia existujú v každej z troch situácií, ktoré vnútroštátny súd uviedol vo svojej druhej otázke – pretrvávajúce, opakujúce sa alebo nové „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“.

77.

Podľa môjho názoru je však potrebný odlišný prístup. Tri druhy situácií, ktoré abstraktne opisuje vnútroštátny súd, možno považovať za nový prípad „okolností, ktoré sú mimo kontroly…“, len ak sú prítomné oba prvky vyššej moci, ktoré som opísal v bode 65 týchto návrhov. Či je to tak, musia posúdiť vnútroštátne súdy v rámci posudzovania okolností veci. Môžem však uviesť niekoľko všeobecných úvah, ktoré môžu vnútroštátnym súdom pomôcť pri tejto úlohe.

78.

Pokiaľ ide o prvú situáciu, konkrétne o pretrvávajúce okolnosti, domnievam sa, že litovská vláda správne tvrdí, že okolnosti pretrvávajúce počas novej lehoty sa v zásade nemajú považovať za vyššiu moc, lebo také okolnosti sú v skutočnosti predvídateľné v dôsledku toho, že pretrvávajú. Pokiaľ pretrváva ten istý typ mimoriadnych okolností, nijaký vnútroštátny orgán konajúci s náležitou starostlivosťou pravdepodobne neurčí ďalší termín odovzdania.

79.

Aj v druhej situácii – keď „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly“, pominuli, ale potom sa zopakovali – chýba prvok nepredvídateľnosti. Platí to, pokiaľ opakovanie sa okolností nie je ako také nepredvídateľné alebo pokiaľ sa napríklad situácia nezopakovala s takou intenzitou alebo za takých okolností, ktoré podstatne menia situáciu v porovnaní s prvou udalosťou.

80.

Pokiaľ ide o subjektívny prvok vyššej moci, v oboch prípadoch, keď okolnosti pretrvávajú alebo sa opakujú, skutočnosť, že k podobnej situácii už došlo, prirodzene zvyšuje prah „náležitej starostlivosti“, ktorú musia vynaložiť vnútroštátne orgány.

81.

Čiže pokiaľ v minulosti nastali alebo pretrvávajú okolnosti rovnakej povahy, ktoré viedli k uplatneniu článku 23 ods. 3, je zvlášť ťažké splniť požiadavky nepredvídateľnosti a náležitej starostlivosti, ktoré sú vlastné pojmu vyššia moc.

82.

V tretej situácii „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“, pominuli, nastali však iné také okolnosti, ktoré zabránili alebo môžu brániť odovzdaniu vyžiadanej osoby v požadovanej lehote.

83.

Podľa môjho názoru práve táto tretia situácia môže najpravdepodobnejšie platne odôvodniť opakované uplatnenie článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia. Povedzme, že viac ako jeden zásah skutočnej a odlišnej vyššej moci v priebehu postupu odovzdávania je dosť nepravdepodobný. Keďže je však pravda často zložitejšia než fikcia, určite nemožno vylúčiť, že také udalosti nastanú.

84.

Na záver uvediem, že ak sa prijme reštriktívny výklad vyššej moci, ako navrhujem v týchto návrhoch, je jasné, že k opakovanému uplatneniu článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia dôjde len vo veľmi výnimočných situáciách. Vzhľadom na to možno agresívne správanie vyžiadanej osoby, ktoré zmarilo prvý pokus o odovzdanie, považovať za vyššiu moc, len ak vnútroštátne súdne orgány na základe ničoho v spise a v skutkových okolnostiach konkrétnej veci nemohli dôvodne predvídať takýto priebeh udalostí. Naopak, opakovanie takmer identického správania, ktoré zabráni následnému pokusu o odovzdanie, nemožno dôvodne označiť za vyššiu moc, pokiaľ príslušný orgán na základe skutkových okolností veci nemal dôvod domnievať sa, že takýto scenár sa nemôže zopakovať.

85.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby na základe všetkých skutočností, ktoré má k dispozícii, určil, či boli požiadavky článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia v prejednávanej veci splnené druhýkrát.

86.

Podľa môjho názoru sa má článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že umožňuje dohodu o novom termíne odovzdania viac ako jedenkrát, len ak nové alebo opakujúce sa okolnosti, ktoré zabránili odovzdaniu, predstavujú samy osebe nový prípad vyššej moci.

87.

V tieni tejto veci zostávajú dva konkurenčné širšie záujmy, ktoré možno nie sú úplne zreteľné, ale určite sú relevantné: základná morálna zásada, podľa ktorej nikto nemôže mať prospech z toho, že sa správal protizákonne, ( 43 ) a potreba priviesť členské štáty k zodpovednému prístupu k postupu odovzdávania z hľadiska plánovania a výkonu.

88.

V týchto návrhoch som sa usiloval nájsť rozumný kompromis medzi týmito dvoma záujmami a zároveň rešpektovať základné práva vyžiadanej osoby: v prípade nových alebo opakujúcich sa okolností, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu, vykladaných reštriktívne, je dohoda o novom termíne odovzdania podľa článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia možná viac ako jedenkrát. Táto možnosť však má jednoznačné vnútorné i vonkajšie hranice. Z vnútorného hľadiska rámcového rozhodnutia musia nastať skutočné okolnosti, ktoré sú mimo kontroly členských štátov – nielen situácie spôsobené nedostatočnou prípravou alebo pohodlnosťou členských štátov. Pokiaľ také okolnosti nenastanú, vyžiadaná osoba musí byť okamžite prepustená podľa článku 23 ods. 5 Z vonkajšieho hľadiska dĺžka a podmienky zadržiavania pri opakovanom uplatnení článku 23 ods. 3 podliehajú Charte vykladanej v súlade s EDĽP.

89.

Nakoniec treba poukázať na to, že pôsobnosť týchto návrhov je obmedzená na výklad výrazu „okolnosti, ktoré sú mimo kontroly…“, a na možnosť opakovaného uplatnenia článku 23 ods. 3 Je však férové priznať, že právnymi otázkami, ktorými sa zaoberajú tieto návrhy, ktorých cieľom je poskytnúť užitočnú odpoveď na konkrétne otázky položené vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci, nie sú vyčerpané výkladové problémy, ktoré môžu vyplynúť z aktuálneho znenia článku 23 rámcového rozhodnutia. V týchto návrhoch najmä nezaujímam stanovisko k právnemu postaveniu alebo platnosti európskeho zatykača po uplatnení článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia, ktoré vedie k povinnému prepusteniu vyžiadanej osoby z väzby.

90.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Court of Appeal (Odvolací súd), takto: