1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi pánom X a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník pre financie), ktorý prejednáva Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) a týka sa platenia dane z príjmu a príspevkov na sociálne zabezpečenie za rok 2009.

2.

Vnútroštátny súd od Súdneho dvora požaduje usmernenie v súvislosti s výkladom kolíznych noriem upravených v článkoch 13 a 14 patriacich do hlavy II nariadenia (EHS) č. 1408/71. ( 2 ) Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či sa má osoba, ktorá je zamestnaná v jednom a bydlisko má v inom členskom štáte a časť svojej činnosti pre rovnakého zamestnávateľa (približne 6,5 % pracovného času) vykonáva aj v členskom štáte svojho bydliska najmä prácou z domu, považovať za osobu, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch členských štátov na účely určenia uplatniteľnej právnej úpravy.

3.

Článok 1 nariadenia č. 1408/71 obsahuje túto definíciu pojmov „zamestnanec“ a „samostatne zárobkovo činná osoba“:

4.

Článok 13 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.   Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

5.

Článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) uvedeného nariadenia stanovuje:

6.

Pán X je holandský štátny príslušník, ktorý mal v dotknutom roku 2009 bydlisko v Belgicku.

7.

Počas uvedeného roka pracoval ako account manager a manažér pre styk v oblasti telekomunikácií pre zamestnávateľa so sídlom v Holandsku.

8.

V roku 2009 odpracoval pán X pre svojho zamestnávateľa 1872 hodín. V Belgicku z toho odpracoval 121 hodín, t. j. približne 6,5 % celkového počtu odpracovaných hodín. Z toho pripadalo 17 hodín na návštevu klientov zamestnávateľa, ktorí sú usadení v Belgicku, a 104 hodín na prácu z domu v Belgicku. Prácu z domu v roku 2009 vykonával celkovo počas 13 dní vždy v rozsahu 8 hodín.

9.

Práca z domu spočívala v spracovaní e‑mailov, ako aj vo vytváraní a odosielaní ponúk. Činnosti v Belgicku sa nevykonávali podľa pevnej schémy. Pán X pracoval z domu najmä v týždňoch, ktoré nasledovali po jeho letnej dovolenke, a nie v zime. Pracovná zmluva pána X neobsahovala nijakú úpravu práce z domu alebo na inom mieste v Belgicku.

10.

Svoje ostatné činnosti pre zamestnávateľa (1751 hodín v roku 2009) vykonával pán X v Holandsku, a to v kancelárii, ako aj v podobe návštev u potenciálnych klientov usadených v Holandsku.

11.

Spor medzi pánom X a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník pre financie) v konaní vo veci samej sa týka posúdenia dane z príjmu a príspevkov na sociálne zabezpečenie vyrubených za rok 2009. V spore ide najmä o to, či bol pán X povinne poistený v rámci holandského vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia, a teda mal povinnosť odvádzať príspevky.

12.

Gerechtshof ‘s‑Hertogenbosch (Okresný odvolací súd ‘s‑Hertogenbosch, Holandsko) v konaní o odvolaní podanom proti rozsudku Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (Okresný súd Zeeland‑West‑Brabant, Holandsko) rozhodol, že pán X vykonával v Belgicku v roku 2009 prácu len ojedinele. Gerechtshof ‘s‑Hertogenbosch (Okresný odvolací súd ‘s‑Hertogenbosch) v tomto smere konštatoval:

13.

Gerechtshof ‘s‑Hertogenbosch (Okresný odvolací súd ‘s‑Hertogenbosch) ďalej rozhodol, že prácu, ktorú pán X ojedinele vykonával na belgickom území, netreba zohľadniť pri určovaní uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Gerechtshof ‘s‑Hertogenbosch (Okresný odvolací súd ‘s‑Hertogenbosch) preto dospel k záveru, že pán X je obvykle zamestnaný na území jedného členského štátu, Holandska, takže sa uplatní len holandská právna úprava v súlade s článkom 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71.

14.

Pán X podal proti tomuto rozsudku na vnútroštátny súd kasačný opravný prostriedok.

15.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že kasačný opravný prostriedok vyvoláva otázku, ktoré ustanovenie nariadenia č. 1408/71 určuje právnu úpravu uplatniteľnú na dotknutú osobu. Na jednej strane keby sa nevzali do úvahy činnosti vykonávané pánom X v Belgicku, uplatnila by sa všeobecná kolízna norma upravená v článku 13 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia, podľa ktorej sa uplatnia právne predpisy členského štátu zamestnania. Na druhej strane keby sa tieto činnosti museli stať súčasťou posúdenia, uplatnenie článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia by viedlo k tomu, že uplatniteľné právne predpisy sa zmenia z holandských na belgické zakaždým, keď sa miesto skutočného výkonu práce pána X presunie z Holandska do Belgicka a naopak. Alternatívne by sa dalo vychádzať z toho, že pán X bol obvykle zamestnaný na území dvoch členských štátov, Holandska a Belgicka, a teda sa naňho na základe osobitnej normy upravenej v článku 14 ods. 2 písm. b) bode i) nariadenia č. 1408/71 vzťahujú len právne predpisy členského štátu bydliska.

16.

Za týchto podmienok sa Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Podľa akého kritéria alebo akých kritérií treba posúdiť, ktoré právne predpisy sú podľa nariadenia č. 1408/71 uplatniteľné v prípade zamestnanca s bydliskom v Belgicku, ktorý prevažnú časť svojich činností pre holandského zamestnávateľa vykonáva v Holandsku a okrem toho 6,5 % týchto činností v príslušnom roku uskutočňuje v Belgicku u seba doma a u klientov, pričom nemožno hovoriť o pevnej schéme, a so svojím zamestnávateľom neuzatvoril nijakú dohodu o výkone činností v Belgicku?“

17.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 30. októbra 2015 bol kancelárii Súdneho dvora doručený 5. novembra 2015. Písomné pripomienky predložila holandská, belgická a česká vláda, ako aj Európska komisia. Pán X, holandská vláda a Komisia boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. decembra 2016.

18.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má osoba zamestnaná v jednom a majúca bydlisko v druhom členskom štáte, ktorá počas predmetného roka vykonávala malú časť svojich činností pre rovnakého zamestnávateľa (približne 6,5 % pracovného času) v členskom štáte svojho bydliska najmä prácou z domu, považovať za obvykle zamestnanú výlučne v prvom členskom štáte alebo v oboch členských štátoch na účely uplatnenia článkov 13 a 14 nariadenia č. 1408/71.

19.

Vnútroštátny súd sa tým usiluje určiť, ktorá právna úprava je na takú osobu uplatniteľná podľa ustanovení hlavy II uvedeného nariadenia.

20.

Názory dotknutých subjektov na túto otázku sa rôznia.

21.

Pán X na pojednávaní uviedol, že ho treba považovať za obvykle zamestnaného v dvoch členských štátoch, a teda sa naňho vzťahuje právna úprava členského štátu bydliska v súlade s článkom 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71. Tvrdil, že je oprávnený pracovať z domu a že činnosti, ktoré vykonáva doma, akými sú odpovede na e‑maily a telefonáty klientom, súvisia s jeho hlavnou pracovnou činnosťou. Ďalej tvrdil, že tieto činnosti treba zobrať do úvahy pri určovaní uplatniteľnej právnej úpravy.

22.

Na druhej strane členské štáty a Komisia, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, zhodne tvrdia, že nariadenie č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že pracovník s bydliskom v Belgicku, ktorý vykonáva prevažnú väčšinu svojich činností pre holandského zamestnávateľa na území Holandska a okrem toho vykonal 6,5 % týchto činností v predmetnom roku v Belgicku, sa má považovať za zamestnaného len na území Holandska a podliehajúceho holandskej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia v súlade s kolíznou normou lex loci laboris stanovenou v článku 13 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia.

23.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71, ktorej súčasťou sú články 13 a 14, predstavujú úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorých cieľom je dosiahnuť, aby sa na pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie, vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, aby sa predišlo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych predpisov a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplývať. ( 3 )

24.

Aby bolo v prejednávanej veci možné určiť, či sa na túto situáciu vzťahuje všeobecná kolízna norma upravená v článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 (lex loci laboris) alebo osobitná norma uvedená v článku 14 ods. 2 písm. b) bode i) (lex domicilii), je potrebné odpovedať na otázku, či sa má na účely uplatnenia týchto ustanovení zohľadniť činnosť pána X v Belgicku.

25.

Ak sa táto činnosť má zobrať do úvahy, pána X treba považovať za obvykle zamestnaného na území dvoch členských štátov v zmysle článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) nariadenia č. 1408/71. V opačnom prípade sa uplatní všeobecná kolízna norma uvedená v článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia.

26.

Chcem poukázať na to, že skutočnosť, že pán X pracuje pre jedného zamestnávateľa, v nijakom prípade nevylučuje uplatnenie článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) nariadenia č. 1408/71. Ako už Súdny dvor rozhodol v rozsudku Calle Grenzshop Andresen, uvedené ustanovenie sa uplatní, aj keď dotknutá osoba vykonáva svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov pre jeden a ten istý podnik. ( 4 )

27.

Navyše je v prejednávanej veci podľa všetkého nesporné, že činnosť pána X v Belgicku nepredstavuje vyslanie v zmysle článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, keďže svoje činnosti v Belgicku vykonáva bez časového obmedzenia tak, že čiastočne vykonáva svoju hlavnú pracovnú činnosť z domu s tichým súhlasom svojho zamestnávateľa.

28.

Hypotéza článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) sa týka situácie, keď je dotknutá osoba „obvykle“ zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov a svoju činnosť „čiastočne“ vykonáva aj na území členského štátu svojho bydliska.

29.

Z výrazov použitých v tomto ustanovení vyplýva, že závislá činnosť vykonávaná v členskom štáte bydliska zamestnanca musí mať určitý minimálny rozsah. V opačnom prípade by právne následky článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) mohli nastať aj pri zanedbateľnom alebo ojedinelom vykonávaní činnosti. Hrozilo by tak riziko obchádzania uplatňovania kolíznych noriem uvedených v hlave II nariadenia č. 1408/71. ( 5 )

30.

Ako už Súdny dvor rozhodol v súvislosti so samostatnou zárobkovou činnosťou, slovo „obvykle“ znamená, že dotknutá osoba zvyčajne vykonáva na území daného členského štátu „významnú“ časť svojich činností. ( 6 )

31.

Tento výklad nie je v protiklade s rozsudkom Calle Grenzshop Andresen, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že na situáciu dánskeho pracovníka s bydliskom v Dánsku a zamestnaného v Nemecku, ktorý pravidelne niekoľko hodín každý týždeň vykonáva svoju činnosť čiastočne v Dánsku, sa vzťahuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71. ( 7 ) Dotknutá osoba pracovala ako manažér v podniku nachádzajúcom sa v Nemecku neďaleko nemecko‑dánskej hranice a pre svojho zamestnávateľa odpracovala každý týždeň okolo desať hodín aj v Dánsku, kde plnila úlohy v oblasti koordinácie a dohľadu. Z analýzy, ktorú vo svojich návrhoch v tejto veci uviedol generálny advokát Lenz, jasne vyplýva, že činnosť vykonávanú v členskom štáte bydliska nemožno považovať za bezvýznamnú. ( 8 )

32.

V rozsudku Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe Súdny dvor konštatoval, že pri určovaní toho, či sa má určitá osoba považovať za „obvykle“ zamestnanú na území dvoch alebo viacerých členských štátov, je potrebné prihliadnuť najmä na povahu pracovnej činnosti, ako je definovaná v zmluvných dokumentoch, aby sa posúdilo, či plánované aktivity patria k závislým pracovným činnostiam, ktoré sú nielen jednorazovo rozdelené medzi územia viacerých členských štátov, a zohľadniť aj skutočne vykonanú prácu. ( 9 )

33.

Z uvedenej judikatúry vyplýva, že pri určovaní toho, či je určitá osoba „obvykle“ zamestnaná na území iného členského štátu na účely uplatnenia článkov 13 a 14 nariadenia č. 1408/71, je potrebné zobrať do úvahy rozsah a význam danej činnosti na základe zmluvných dokumentov, ako aj prácu, ktorú zamestnanec skutočne vykonal.

34.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že činnosti pána X v členskom štáte bydliska predstavujú 6,5 % celkového pracovného času v príslušnom období. Rozsah práce skutočne vykonanej v Belgicku podľa môjho názoru silne naznačuje, že tieto činnosti sú v rámci celkového zmluvného vzťahu bezvýznamné, alebo, ako uvádza Komisia, že sú vykonávané len „ojedinele“ v porovnaní s prevažnou časťou jeho závislej činnosti.

35.

Trvanie práce podľa môjho názoru nie je jediným rozhodujúcim faktorom. Je potrebné zohľadniť aj ďalšie skutočnosti, akými sú povaha činností a okolnosti, za akých sú vykonávané. ( 10 )

36.

V prejednávanej veci činnosť pána X v Belgicku spočívala v ojedinelých návštevách klientov a predovšetkým v práci z domu bez výslovného dojednania so zamestnávateľom alebo pracovnej schémy.

37.

Chcem poukázať na to, že jednou z výhod – alebo pre niektorých ľudí jedným z prekliatí – digitálneho hospodárstva je, že zamestnanec môže mať povinnosť alebo možnosť vykonať časť svojich kancelárskych úloh, keď nie je v kancelárii, napríklad prácou z domu.

38.

Osobitosť takého pracovného dojednania spočíva v tom, že môže ohroziť koncept konkrétneho miesta zamestnania ako relevantný faktor pri určovaní členského štátu, ktorý má najužšiu väzbu na činnosť zamestnanca. Zamestnanec môže vykonávať prácu na diaľku vo svojom počítači alebo telefóne z domu alebo na cestách a taký spôsob práce môže predstavovať významnú časť jeho činnosti. Súdny dvor bude musieť v budúcnosti rozhodnúť, ako sa má táto okolnosť zohľadniť na účely určenia uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

39.

Táto úvaha v prejednávanej veci nie je aktuálna, lebo ďalšie faktory – malý objem práce a skutočnosť, že zmluvné dokumenty nestanovujú nijakú štrukturálnu schému – poukazujú na zanedbateľnú povahu činností vykonávaných pánom X v členskom štáte bydliska.

40.

V takej situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej, keď práca z domu nie je výslovne stanovená v zmluvných dokumentoch, nemá štrukturálnu schému a navyše predstavuje pomerne malé percento celkového pracovného času, považujem jednoznačne za neprimerané vychádzať z tejto skutočnosti na účely uplatnenia článkov 13 a 14 nariadenia č. 1408/71.

41.

Preto sa domnievam, že za takých okolností ako v spore vo veci samej treba činnosti vykonávané zamestnancom pre rovnakého zamestnávateľa v inom členskom štáte, ktoré predstavujú približne 6,5 % pracovného času a navyše majú predovšetkým podobu práce z domu, považovať za zanedbateľné a netreba ich brať do úvahy na účely uplatnenia článkov 13 a 14 nariadenia č. 1408/71. Osobu v takej situácii je preto potrebné považovať za obvykle zamestnanú len v jednom členskom štáte a podliehajúcu právnym predpisom určeným na základe všeobecnej kolíznej normy uvedenej v článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia.

42.

Ako subsidiárnu úvahu chcem uviesť, že tento záver je podľa môjho názoru podporený konceptom „zanedbateľná činnosť“ zavedeným do článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia č. 987/2009 ( 11 ) a vysvetleným v praktickej príručke, ktorú pod záštitou Komisie vypracovala Administratívna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia s cieľom pomôcť vnútroštátnym orgánom pri uplatňovaní kolíznych noriem upravených v nariadení č. 883/2004. ( 12 )

43.

Z vysvetlení uvedených v praktickej príručke vyplýva, že „zanedbateľné“ činnosti netreba brať do úvahy na účely kolíznych noriem v súvislosti s osobou, ktorá je zamestnancom alebo samostatne zárobkovo činnou osobou v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osobu, ktorá vykonáva zanedbateľné činnosti v inom členskom štáte, nemožno považovať za „obvykle“ vykonávajúcu určitú činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Zanedbateľné činnosti sú ďalej vymedzené ako činnosti, ktoré sú trvalé, ale bezvýznamné z hľadiska času a ekonomickej návratnosti, pričom ako ukazovateľ sa uvádza, že činnosti, ktoré predstavujú menej ako 5 % riadneho pracovného času zamestnanca a/alebo menej ako 5 % jeho celkovej odmeny, sa majú považovať za zanedbateľné. Povaha činností, napríklad skutočnosť, že nie sú nezávislé alebo sú vykonávané z domu, môže tiež naznačovať, že sú zanedbateľné.

44.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), takto:

Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností ako v spore vo veci samej treba osobu zamestnanú v jednom členskom štáte a majúcu bydlisko v inom členskom štáte, ktorá v predmetnom roku vykonávala malú časť svojich činností pre rovnakého zamestnávateľa – približne 6,5 % pracovného času – v poslednom uvedenom členskom štáte najmä prácou z domu, považovať za zamestnanú výlučne v prvom uvedenom členskom štáte na účely uplatnenia článkov 13 a 14 uvedeného nariadenia.