1.

Súdny dvor má v tejto veci poskytnúť vysvetlenia v súvislosti s ochranou spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o telefonickú komunikáciu a konkrétne zriadenie telefónnej linky obchodníkom, prostredníctvom ktorej poskytuje svojim zákazníkom záručný a pozáručný servis.

2.

Položené prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu pojmu „základná sadzba“ v zmysle článku 21 smernice 2011/83/EÚ ( 2 ), pričom samotná smernica neobsahuje nijakú definíciu tohto pojmu. V prejednávanej veci má teda Súdny dvor po prvý raz príležitosť vyjadriť sa k výkladu tohto článku a najmä pojmu „základná sadzba“, ktorý je v ňom uvedený.

3.

Článok 4 smernice 2011/83 nazvaný „Úroveň harmonizácie“ znie takto:

„Členské štáty vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch neponechajú v platnosti ani nezavedú ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice, vrátane viac alebo menej prísnych ustanovení, ktoré zabezpečujú odlišnú úroveň ochrany spotrebiteľa, pokiaľ sa v tejto smernici neustanovuje inak.“

4.

Článok 6 tejto smernice nazvaný „Požiadavky na informácie v prípade zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„1.   Predtým, ako sa zmluva uzavretá na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov či akákoľvek zodpovedajúca ponuka stane pre spotrebiteľa záväznou, obchodník mu jasným a zrozumiteľným spôsobom poskytne tieto informácie:

…

…“

5.

Článok 21 tejto smernice nazvaný „Telefonická komunikácia“ stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, ak obchodník prevádzkuje telefónnu linku na účel telefonického kontaktovania obchodníka v súvislosti s uzatvorenou zmluvou, spotrebiteľ pri kontaktovaní obchodníka nebol povinný platiť viac ako základnú sadzbu.

Prvým pododsekom nie je dotknuté právo poskytovateľov telekomunikačných služieb účtovať poplatky za tieto hovory.“

6.

§ 312a Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) nazvaný „Všeobecné povinnosti a zásady spotrebiteľských zmlúv; hranice dojednaní o odplate“, ktorým bol prebratý článok 21 smernice 2011/83, vo svojom odseku 5 stanovuje:

„Dohoda, ktorou sa spotrebiteľ zaväzuje zaplatiť odplatu za to, že zavolá obchodníkovi s otázkami alebo žiadosťou o vysvetlenie k zmluve uzatvorenej medzi nimi na telefónne číslo, ktoré obchodník na tieto účely poskytuje, je neplatná, ak dojednaná odplata prevyšuje odplatu za bežné používanie telekomunikačnej služby. Ak je dohoda neplatná podľa prvej vety, spotrebiteľ nie je povinný zaplatiť odplatu za hovor ani poskytovateľovi telekomunikačných služieb. Poskytovateľ telekomunikačných služieb je oprávnený žiadať odplatu za bežné používanie telekomunikačnej služby od obchodníka, ktorý neplatnú dohodu so spotrebiteľom uzatvoril.“

7.

comtech GmbH je nemecká spoločnosť, ktorej podnikateľská činnosť spočíva v predaji elektrických a elektronických prístrojov. Na svojej internetovej stránke má uvedené telefónne číslo servisnej služby pre zákazníkov, ktorí s ňou už uzatvorili kúpnu zmluvu a chcú získať objasnenia alebo vysvetlenia v súvislosti s touto zmluvou. Ide o špeciálne telefónne číslo s predvoľbou 0180, ktoré sa v Nemecku používa pre servisné služby spoplatňované jednotnou celoštátnou sadzbou. Cena hovoru na toto špeciálne (nie geografické) číslo prevyšuje sumu, ktorú by spotrebiteľ zaplatil za hovor na štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete spoplatnený zvyčajnou sadzbou za telefonickú komunikáciu. ( 3 )

8.

Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs Frankfurt am Main e.V. (Združenie na ochranu proti nekalej súťaži, ďalej len „Zentrale“) je združenie na presadzovanie obchodných záujmov svojich členov, najmä združení a podnikov. Zentrale podala na vnútroštátny súd proti spoločnosti comtech žalobu o zdržanie sa konania pre porušenie § 312a ods. 5 BGB, ktorým bol prebratý článok 21 smernice 2011/83. Zentrale v rámci tejto žaloby tvrdí, že zriadenie telefónnej linky na poskytovanie záručného a pozáručného servisu, ktorá je spoplatňovaná vyššou sadzbou ako štandardné hovory, predstavuje nekalú obchodnú praktiku. ( 4 )

9.

Spoločnosť comtech namieta voči tejto žalobe o zdržanie sa konania. Tvrdí, že z § 312a ods. 5 BGB vykladaného z hľadiska článku 21 smernice 2011/83 vyplýva, že obchodník nemôže prostredníctvom servisnej telefónnej linky dosahovať zisky. Podľa názoru tejto spoločnosti teda nie je neprípustné, aby ceny hovorov boli vyššie než sadzba, ktorou sú spoplatňované tzv. „štandardné“ hovory, na účely pokrytia odplaty za poskytnutie servisnej linky pre telefónneho operátora, pokiaľ z toho obchodník nedosahuje zisk. ( 5 )

10.

Vnútroštátny súd uvádza, že na rozhodnutie sporu vo veci samej je nevyhnutné poskytnúť výklad pojmu „odplata za štandardné používanie telekomunikačnej služby“ uvedeného v § 312a ods. 5 BGB. Keďže sadzby za takú telefónnu linku, aká je predmetom sporu vo veci samej, sú predmetom harmonizácie na európskej úrovni upravenej článkom 21 smernice 2011/83, je potrebné poskytnúť aj výklad uvedeného ustanovenia smernice 2011/83. V ňom je však uvedené, že spotrebiteľ nie je za telefonické kontaktovanie po uzatvorení zmluvy povinný platiť viac ako „základnú sadzbu“.

11.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu bolo cieľom nemeckého zákonodarcu zabrániť tomu, aby obchodník dosahoval zo zriadenia negeografickej telefónnej linky zisky. Taký výklad článku 21 smernice 2011/83, a teda § 312a ods. 5 BGB, nevylučuje, aby spotrebiteľ platil za hovor na negeografickú linku viac než za štandardný hovor, pokiaľ príjmy neprevyšujú náklady na zriadenie takej linky.

12.

Vnútroštátny súd však má o takom výklade pochybnosti a kladie si otázku, či je potrebný reštriktívnejší výklad pojmu „základná sadzba“, než je výklad nemeckého zákonodarcu, aby bola zaručená vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa. Domnieva sa, že znenie článku 21 smernice 2011/83, ako aj jeho účel svedčia v prospech takého reštriktívnejšieho výkladu. Ako už bolo ukázané, sporné vnútroštátne ustanovenie totiž síce zakazuje dosahovanie ziskov prostredníctvom prevádzkovania negeografickej telefónnej linky, nebráni však tomu, aby bola za hovory na túto linku účtovaná vyššia sadzba než za hovory na štandardné linky.

13.

Vzhľadom na tieto otázky sa Landgericht Stuttgart (Krajinský súd Stuttgart) rozsudkom z 15. októbra 2015, ktorý bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 5. novembra 2015, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

14.

Písomné pripomienky predložila Zentrale, estónska, litovská, holandská a fínska vláda, ako aj Európska komisia. Keďže ani jedna zo zainteresovaných strán nepožiadala o pojednávanie, Súdny dvor sa rozhodol rozhodnúť vo veci bez pojednávania.

15.

Vnútroštátny súd sa prejudiciálnymi otázkami na jednej strane pýta, či sa má pojem „základná sadzba“ vykladať v tom zmysle, že náklady účtované spotrebiteľovi za hovor na telefónne číslo, na ktorom obchodník poskytuje záručný a pozáručný servis, nemôžu prevýšiť cenu, ktorú by zaplatil za hovor na štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete, a na druhej strane, aký význam sa má pripísať tomu, či obchodník prostredníctvom tejto telefónnej linky dosahuje alebo nedosahuje zisky.

16.

Ako nepriamo navrhla Komisia, považujem za vhodné zaoberať sa týmito otázkami spoločne, keďže sa týkajú výkladu toho istého pojmu.

17.

Vnútroštátny súd sa teda svojimi dvoma prejudiciálnymi otázkami v podstate pýta, ako sa má vykladať pojem „základná sadzba“ uvedený v článku 21 smernice 2011/83.

18.

Na úvod treba uviesť, že Zentrale, estónska a litovská vláda, ako aj Komisia vo svojich písomných pripomienkach obhajujú názor, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý uskutoční hovor na telefónnu linku, prostredníctvom ktorej poskytuje obchodník záručný a pozáručný servis, nie je povinný platiť za telefonickú komunikáciu vyššiu cenu, než by zaplatil za hovor na štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete.

19.

Článok 21 prvý odsek smernice 2011/83 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby v prípade, ak obchodník prevádzkuje telefónnu linku na účel telefonického kontaktovania obchodníka v súvislosti s uzatvorenou zmluvou, spotrebiteľ pri kontaktovaní obchodníka nebol povinný platiť viac ako základnú sadzbu“.

20.

Keďže pojem „základná sadzba“ nie je vymedzený v smernici 2011/83 ani v právnom rámci, ktorý vytvoril normotvorca Únie v oblasti poskytovania telekomunikačných služieb, ( 6 ) z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že určenie významu a rozsahu pojmov, pre ktoré právo Únie neobsahuje definíciu, sa musí vykonať podľa ich obvyklého významu v bežnom jazyku pri súčasnom zohľadnení súvislostí, v ktorých sa používajú, ako aj účelu sledovaného právnou úpravou, v ktorej sa nachádzajú. ( 7 )

21.

Pokiaľ ide o obvyklý význam pojmu „základná sadzba“ v nemeckom jazyku, ako uviedol vnútroštátny súd, evokuje pojem „miestna sadzba“, ktorý označuje náklady na miestny hovor na bežné číslo. Vnútroštátny súd ďalej poukazuje na to, že výklad tohto pojmu nie je v Nemecku jednotný. ( 8 )

22.

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôžu slúžiť ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa totiž musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich znení vo všetkých jazykoch Európskej únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami ustanovenia práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou. ( 9 )

23.

Ako správne uvádza Komisia, v prejednávanej veci síce v zásade neexistuje textová nejednoznačnosť jednotlivých jazykových znení, ( 10 ) ale vzhľadom na rôznorodosť sadzieb ponúkaných koncovým užívateľom za používanie telekomunikačných služieb v členských štátoch ( 11 ) a na rýchly vývoj zaznamenaný v rámci dynamického telekomunikačného sektora sa nezdá byť možné vymedziť používanie pojmu „základná sadzba“ v bežnom jazyku. V dôsledku toho bežný význam pojmu použitého v ostatných jazykových verziách sám osebe neumožňuje poskytnúť odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku.

24.

Pojem „základná sadzba“ sa teda musí vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu, ako aj regulačného kontextu smernice 2011/83. Aj genéza tejto smernice môže predstavovať spoľahlivý zdroj, ktorý do istej miery umožňuje načrtnúť úmysel normotvorcu Únie v takej citlivej oblasti, akou je ochrana spotrebiteľa.

25.

Článok 21 smernice 2011/83 je potrebné vykladať vzhľadom na ustanovenia, v rámci ktorých je v tejto smernici uvedený.

26.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že aj v článku 6 ods. 1 písm. f) smernice 2011/83, ktorý sa týka požiadaviek na informácie pred uzatvorením zmluvy v prípade zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov, je použitý pojem „základná sadzba“. V tomto ustanovení je uvedené, že obchodník je pred uzatvorením zmluvy povinný informovať spotrebiteľa o „náklad[och] na používanie prostriedku komunikácie na diaľku na účel uzavretia zmluvy, ak sa tieto náklady počítajú na základe inej ako základnej sadzby“. ( 12 )

27.

Podľa názoru Komisie táto povinnosť informovať spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi rozhodnúť sa, či chce alebo nechce uzatvoriť zmluvu s obchodníkom, keď pozná náklady spojené s prostriedkom komunikácie na diaľku. ( 13 ) Komisia ďalej tvrdí, že za „základnú sadzbu“ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. f) smernice 2011/83 možno považovať len náklady, ktoré spotrebiteľ musí očakávať, t. j. poplatky účtované za obvyklú telefonickú komunikáciu pri volaní na štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete. Keďže spotrebiteľ pozná tieto náklady na základe zmluvy uzatvorenej s poskytovateľom telekomunikačných služieb, obchodníkovi nie je v rámci tohto článku uložená nijaká informačná povinnosť. Naopak, ak sa telefonická komunikácia medzi spotrebiteľom a obchodníkom uskutočňuje prostredníctvom volania na číslo, pri ktorom spotrebiteľovi vznikajú vyššie náklady než pri obvyklej telefonickej komunikácii cez štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete, obchodník musí spotrebiteľovi poskytnúť jasnú a zrozumiteľnú informáciu.

28.

Ak v súvislosti s článkom 6 ods. 1 písm. f) smernice 2001/83 výklad tohto ustanovenia a pojmu „základná sadzba“, ktorý je v ňom uvedený, svedčí v prospech skutočnosti, že zahŕňa výlučne náklady, ktoré obvykle vznikajú pri telefonickej komunikácii cez štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete, podľa môjho názoru to nemôže byť inak v prípade výkladu pojmu „základná sadzba“ v zmysle článku 21 tejto smernice.

29.

Článok 21 smernice 2001/83 teda treba vzhľadom na jeho kontext vykladať v tom zmysle, že označuje len náklady vzniknuté spotrebiteľovi pri volaní na štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete.

30.

Jedine tento výklad môže zaručiť dosiahnutie cieľov sledovaných smernicou 2011/83, ako sa teraz pokúsim ukázať.

31.

Cieľom smernice 2011/83, ktorý je vyjadrený v jej článku 1, je „prispieť prostredníctvom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu“. ( 14 )

32.

V tomto smere odôvodnenia 3 ( 15 ) až 5 a 7 smernice 2011/83 pripomínajú, že účelom tejto smernice je prispieť k „vysokej úrovni ochrany spotrebiteľa“. Odôvodnenie 7 tejto smernice konkrétne stanovuje, že „spotrebitelia by… mali mať možnosť čerpať výhody z vysokej spoločnej úrovne ochrany v celej Únii“. ( 16 )

33.

Podľa názoru holandskej vlády nemecká právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, nie je v rozpore s článkom 21 smernice 2011/83 a najmä s cieľom ochrany spotrebiteľa uznaným v odôvodneniach 3 až 5 a 7 a v článku 1 tejto smernice. Na rozdiel od estónskej ( 17 ) a litovskej vlády sa totiž holandská vláda domnieva, že pojem „základná sadzba“ zahŕňa dodatočné poplatky informačnej sadzby, ktoré vyplývajú z poskytnutia predmetnej servisnej linky. ( 18 )

34.

Toto tvrdenie nepovažujem za presvedčivé.

35.

Odôvodnenie 2 smernice 2011/83 poukazuje na to, že táto smernica sa odchyľuje od zásady minimálnej harmonizácie smerníc 85/577/EHS ( 19 ) a 97/7 v prospech úplnej harmonizácie. V záujme právnej istoty je tak cieľ „mať možnosť čerpať výhody z vysokej spoločnej úrovne ochrany v celej Únii“ dosiahnutý úplnou harmonizáciou niektorých kľúčových aspektov zmlúv medzi podnikmi a spotrebiteľmi. ( 20 ) Podľa článku 4 smernice 2011/83 tak „členské štáty vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch neponechajú v platnosti ani nezavedú ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice, vrátane viac alebo menej prísnych ustanovení, ktoré zabezpečujú odlišnú úroveň ochrany spotrebiteľa, pokiaľ sa v tejto smernici neustanovuje inak“, čo, pripomínam, nie je stanovené v súvislosti s jej článkom 21. ( 21 )

36.

Ako správne zdôraznila estónska a litovská vláda, ako aj Komisia, článok 21 smernice 2011/83 sa týka situácie, v ktorej spotrebiteľ po uzatvorení zmluvy kontaktuje obchodníka v súvislosti s touto zmluvou najmä s cieľom objasniť otázky súvisiace s plnením zmluvy ( 22 ) alebo po ukončení plnenia zmluvy s cieľom uplatniť si nárok na záruku alebo pripraviť podanie žaloby. Keďže obchodník zriaďuje telefónnu linku, pomocou ktorej ho možno kontaktovať, je schopný ovplyvniť výšku nákladov, ktorú musí znášať spotrebiteľ, keď mu volá. Ak si totiž obchodník zvolí štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete, volaním na linku obchodníka spotrebiteľovi vzniknú len náklady vypočítané na základe zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a jeho poskytovateľom telekomunikačných služieb. Naopak, ak si obchodník zvolí špeciálnu telefónnu linku, pri ktorej sú sadzby za komunikáciu vyššie ako obvyklé trhové sadzby, existuje riziko, že spotrebiteľ sa s cieľom usporiť bude vo vlastný neprospech vyhýbať telefonickému kontaktovaniu obchodníka, lebo by mu tým vznikli dodatočné náklady.

37.

Vyššia cena, ktorú musia spotrebitelia zaplatiť v porovnaní s cenou za volanie na obvyklé telefónne číslo, môže teda spotrebiteľov odradiť od kontaktovania obchodníka z dôvodu dodatočných nákladov, ktoré by im tým vznikli. ( 23 ) Zo všeobecnej systematiky smernice okrem toho vyplýva, že pri telefonickej servisnej službe platí nevyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej je služba zahrnutá v očakávaniach strán, a teda v cene, ktorú už spotrebiteľ zaplatil. Použitie viac spoplatneného čísla by znamenalo, že spotrebiteľ má za tú istú službu znášať dodatočné náklady. ( 24 ) Ešte viac to platí, ak je hodnota tovaru, ktorý je predmetom zmluvy, nízka.

38.

Taký výklad článku 21 prvého odseku smernice 2011/83 nie je spochybnený jeho druhým odsekom, ktorý len spresňuje, že „prvým pododsekom nie je dotknuté právo poskytovateľov telekomunikačných služieb účtovať poplatky za tieto hovory“. Súhlasím s tvrdením litovskej vlády a Komisie, podľa ktorého je rozhodujúcim faktorom skutočnosť, že cena účtovaná spotrebiteľovi nemôže byť vyššia než cena štandardného volania za obvyklé trhové ceny.

39.

Systém úplnej harmonizácie zavedený smernicou 2011/83 a vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa by podľa môjho názoru mohli stratiť potrebný účinok, keby Súdny dvor v prejednávanej veci prijal výklad článku 21 smernice 2011/83, ktorý by členským štátom umožňoval zaviesť na vnútroštátnej úrovni také ustanovenie, aké je predmetom sporu vo veci samej, ktoré nezahŕňa len obvyklé trhové ceny telefonických hovorov na štandardné (geografické) číslo pevnej alebo mobilnej siete.

40.

Ako teraz vysvetlím, tento výklad je podporený aj genézou článku 21 smernice 2011/83.

41.

Systematický a teleologický výklad článku 21 smernice 2011/83 uvedený v bodoch 29 a 39 týchto návrhov je tiež v súlade s genézou tohto ustanovenia.

42.

Keď totiž Európsky parlament počas legislatívneho procesu ( 25 ) zistil, že neexistujú jednotné pravidlá v oblasti poskytovania platených telefonických servisných služieb zákazníkom, v pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu 1378 navrhol vloženie článku 28a (nový) nazvaného „Komunikácia a možnosť kontaktovania“. ( 26 ) Pozmeňujúci a doplňujúci návrh bol odôvodnený takto: „Obchodníci čoraz viac presúvajú svoje servisné a reklamačné služby pre zákazníkov na telefonické centrá. Spotrebiteľom sú teda účtované niekedy nezanedbateľné poplatky, keď sú presmerovaní na špeciálne spoplatnené čísla… Komunikácia a možnosť kontaktovania by teda mali byť upravené právnymi predpismi ako vedľajšie zmluvné záväzky, za ktoré nie je požadovaná nijaká dodatočná odplata počas existencie zmluvného vzťahu alebo počas záručnej doby.“ ( 27 )

43.

Komisia v tejto súvislosti vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že pojem „základná sadzba“ bol zavedený pri schvaľovaní a preformulovaní návrhu Parlamentu. ( 28 ) V prvom čítaní tak bol na základe dohody medzi Parlamentom a Radou Európskej únie prijatý návrh smernice obsahujúci článok 21. ( 29 ) Cieľom normotvorcu Únie bola teda ochrana spotrebiteľov pred nadmerne vysokými nákladmi za komunikáciu, keď chcú telefonicky kontaktovať obchodníka alebo jeho servisnú službu v súvislosti s uzatvorenou zmluvou.

44.

Túto vôľu normotvorcu Únie ďalej podporuje usmerňovací dokument GR pre spravodlivosť týkajúci sa smernice 2011/83. ( 30 ) Bod 10 tohto dokumentu po prvé pripomína, že cieľom článku 21 tejto smernice je „chrániť spotrebiteľa pred uplatňovaním dodatočných poplatkov v prípade, že by potreboval zavolať obchodníkovi, s ktorým uzatvoril zmluvu, napríklad ak chce podať reklamáciu, a po druhé, že pri tomto druhu telefonátov spotrebiteľ nesmie byť povinný platiť vyššiu ako‚základnú sadzbu‘“. V smernici síce pojem „základná sadzba“ nie je explicitne vymedzený, jej cieľom však je požadovať od obchodníkov, aby zabezpečili, že spotrebitelia nebudú za volania podľa článku 21 platiť viac než čisté náklady na službu elektronickej komunikácie. ( 31 ) V tomto dokumente je ďalej uvedené, že aby obchodníci splnili túto požiadavku týkajúcu sa základnej sadzby, „mali by používať také telefónne čísla, akými sú štandardné (geografické) čísla pevnej alebo mobilnej siete, ktoré nepodliehajú špeciálnej tarifikácii. Negeografické čísla, ktoré poskytovatelia služieb elektronickej komunikácie bežne zahŕňajú do svojich ponúk paušálov na dobu zodpovedajúcu pevnej mesačnej cene a čísla, ktoré nie sú spoplatňované vyššou sadzbou ako volania na geografické čísla, sú príkladmi čísel spoplatňovaných základnou sadzbou.“ ( 32 )

45.

Podľa môjho názoru z bodov 25 až 40 týchto návrhov jasne vyplýva, že výklad článku 21 smernice 2011/83, podľa ktorého pojem „základná sadzba“ pokrýva všetky náklady vzniknuté pri používaní telekomunikačnej služby bez ohľadu na ich výšku, by bol v rozpore s regulačným cieľom sledovaným normotvorcom Únie.

46.

Ako som vysvetlil v bode 38 týchto návrhov, rozhodujúcim faktorom pri výklade článku 21 smernice 2011/83 a pojmu „základná sadzba“ je to, že poplatok účtovaný spotrebiteľovi nemôže byť vyšší ako poplatok za štandardné volanie za obvyklú trhovú cenu. V dôsledku toho ako potvrdzuje systematický a teleologický výklad, ako aj genéza tohto ustanovenia, pokiaľ náklady vzniknuté spotrebiteľovi prevyšujú obvyklé sadzby za komunikáciu pri štandardných telefonických volaniach, nejde o „základnú sadzbu“ v zmysle článku 21 smernice 2011/83.

47.

Ako totiž správne uviedla estónska, litovská a fínska vláda, ako aj Komisia, cieľ spočívajúci v ochrane spotrebiteľa pred nadmerne vysokými sadzbami za komunikáciu v rámci komunikácie s obchodníkom pri uzatváraní zmluvy alebo po jej uzavretí prevažuje nezávisle od toho, kto v končenom dôsledku získa odplatu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť za používanie telekomunikačnej služby. ( 33 ) Článok 21 smernice 2011/83 by okrem toho stratil potrebný účinok, keby ochrana spotrebiteľa pred nadmernými poplatkami za komunikáciu závisela od toho, či obchodníkovi je alebo nie je poukazovaná časť zaplatenej odplaty.

48.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Landgericht Stuttgart (Krajinský súd Stuttgart, Nemecko), takto:

Pojem „základná sadzba“ uvedený v článku 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že keď spotrebiteľ telefonuje obchodníkovi v rámci záručného a pozáručného servisu v prípade, že obchodník zriadil telefónnu linku, prostredníctvom ktorej ho spotrebiteľ môže kontaktovať v súvislosti s uzatvorenou zmluvou, náklady, ktoré sú mu vyúčtované, nesmú prevyšovať obvyklé náklady, ktoré by mu boli vznikli za volanie na štandardné (geografické) číslo pevnej siete alebo číslo mobilnej siete.