NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 14. júna 2016 ( 1 )

Vec C‑231/15

Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej,

Petrotel Sp. z o.o. w Płocku

proti

Polkomtel Sp. z o.o.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko)]

„Elektronické komunikačné siete a služby — Smernica 2002/21/ES — Článok 4 ods. 1 — Rozhodnutie národných regulačných orgánov — Riešenie sporu medzi operátormi — Účinky zrušenia rozhodnutia národných regulačných orgánov — Právo na účinnú súdnu ochranu — Charta základných práv Európskej únie — Článok 47 — Dosah súdneho rozhodnutia“

1. 

Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) žiada Súdny dvor, aby rozptýlil jeho pochybnosti týkajúce sa výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2002/21/ES, ktorá zaviedla „spoločný regulačný rámec pre elektronické komunikačné siete a služby“. ( 2 )

2. 

Prejednávaná prejudiciálna otázka sa predkladá v súvislosti so žalobou podanou proti rozhodnutiu poľského orgánu v oblasti elektronických komunikácií. ( 3 ) Stručne povedané, je potrebné zistiť, či v súlade s rámcovou smernicou má mať rozsudok vnútroštátneho súdu, ktorým sa zrušuje uvedené správne rozhodnutie, účinky ex tunc (t. j. od chvíle, keď ho NRO prijal), alebo iba účinky ex nunc (t. j. od dátumu vydania samotného zrušujúceho rozsudku).

3. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka vykonateľnosti aktov NRO v oblasti elektronických komunikácií a vplyvu rozsudkov, ktoré tieto akty vyhlasujú za neplatné. V prejednávanej veci sa okrem toho vyskytli dve významné okolnosti: a) platnosť rozhodnutí NRO nebola dočasne pozastavená, takže toto rozhodnutie bolo okamžite vykonateľné ( 4 ) a b) uvedené rozhodnutie ukladalo povinnosť zmeniť znenie zmlúv upravujúcich vzťahy medzi dvoma telekomunikačnými podnikmi.

4. 

Je zjavné, že tento problém je o to zložitejší, že Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) nesúhlasí s judikatúrou poľského Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), z ktorej vyplýva, že pokiaľ by správny akt, ktorého vykonateľnosť nebola pozastavená, bol zrušený rozsudkom, zakladá tento rozsudok účinky odo dňa svojho vydania, čo znamená, že skoršie následky použitia uvedeného aktu, ktorý spočiatku nebol pozastavený, ale následne bol zrušený, nie je možné ďalej zmeniť. Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) pochybuje o tom, či je táto judikatúra v súlade so zásadou efektivity podľa článku 4 rámcovej smernice a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

5. 

Novým aspektom, ktorý táto prejudiciálna otázka prináša, je platnosť mechanizmu pre opravné prostriedky zavedeného v článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, predovšetkým to, aká pôsobnosť sa podľa tohto ustanovenia má priznávať rozsudkom, ktorými sa zrušujú rozhodnutia NRO, čo, pokiaľ sa nemýlim, sú otázky, ku ktorým sa Súdny dvor zatiaľ nevyjadril.

I – Právny rámec

A – Právo Únie

1. Rámcová smernica

6.

Odôvodnenie 12 tejto smernice stanovuje:

„Každý subjekt dotknutý rozhodnutím národného regulačného orgánu by mal mať právo odvolať sa k orgánu nezávislému na zainteresovaných stranách. Týmto orgánom môže byť súd. Okrem toho každý podnik, ktorý považuje vybavenie svojej žiadosti o udelenie práv na inštaláciu zariadení za postup, ktorý je v rozpore s princípmi stanovenými v tejto smernici, by mal mať oprávnenie odvolať sa voči takémuto rozhodnutiu. Tento postup odvolania nemá dopad na rozdelenie kompetencií v národnom súdnom systéme a na práva právnických osôb alebo fyzických osôb podľa vnútroštátnych právnych predpisov.“

7.

Článok 4 ods. 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby na vnútroštátnej úrovni existovali účinné mechanizmy, v rámci ktorých má každý užívateľ alebo podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete a/alebo služby, ktorý je dotknutý rozhodnutím národného regulačného orgánu, právo podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolaciemu orgánu, ktorý je nezávislý od zúčastnených strán. Takýto orgán, ktorým môže byť súd, musí mať zodpovedajúce odborné znalosti na účinné vykonávanie svojich funkcií. Členské štáty zabezpečia, aby sa skutková podstata prípadov riadne zohľadnila a aby existoval účinný odvolací mechanizmus.

Do rozhodnutia o odvolaní zostáva v platnosti rozhodnutie národného regulačného orgánu, pokiaľ sa v súlade s vnútroštátnym právom nenariadia predbežné opatrenia.“ ( 5 )

2. Smernica 2009/140

8.

Odôvodnenia 14 a 15 tejto smernice znejú takto:

„(14)

S cieľom zabezpečiť právnu istotu pre subjekty na trhu by odvolacie orgány mali svoje povinnosti vykonávať účinne, a najmä odvolacie konania by nemali byť neprimerane zdĺhavé. Dočasné opatrenia, ktoré pozastavujú výkon rozhodnutia národného regulačného orgánu [NRO], by sa mali povoliť iba v naliehavých prípadoch s cieľom predísť vážnemu a nenapraviteľnému poškodeniu strany, ktorá o tieto opatrenia požiadala, a keď to vyžaduje vyváženosť záujmov.

(15)

Odvolacie orgány využívajú na uplatnenie predbežných opatrení na pozastavenie výkonu rozhodnutí [NRO] širokú škálu najrôznejších postupov. V záujme jednotnejšieho prístupu by sa v súlade s judikatúrou Spoločenstva mali uplatňovať spoločné normy. …“

3. Charta

9.

V zmysle článku 47 prvého odseku Charty:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“

B – Poľské právo

1. Telekomunikačný zákon ( 6 )

10.

Článok 40 stanovuje, že za podmienok uvedených v článku 25 ods. 4 je predseda Úradu pre elektronickú komunikáciu (ďalej len „predseda UKE“) oprávnený rozhodnutím uložiť operátorom s významným postavením na trhu povinnosť určiť tarify pre prístup k telekomunikačnej sieti na základe vynaložených nákladov.

11.

Článok 206 ods. 2aa uvedeného zákona priznáva rozhodnutiam predsedu UKE okamžitú vykonateľnosť.

2. Správny poriadok

12.

Článok 145 ods. 1 s názvom „Obnova konania“ stanovuje toto:

„V prípade prijatia právoplatného rozhodnutia sa konanie obnoví, ak sú splnené tieto podmienky:

8)

Rozhodnutie bolo prijaté na základe iného rozhodnutia alebo uznesenia súdu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené.“

13.

Podľa článku 156 ods. 1:

„Verejný orgán môže zrušiť rozhodnutie, ktoré:

2)

bolo prijaté bez právneho základu alebo zjavne protiprávnym spôsobom.

…“

3. Občiansky súdny poriadok

14.

Článok 47963 stanovuje, že súd môže na návrh toho, kto podal opravný prostriedok, pozastaviť výkon rozhodnutia až do skončenia konania, ak zistí, že existujú významné riziká alebo nezvratné účinky.

15.

Článok 47964 stanovuje, že po preskúmaní veci môže súd opravný prostriedok zamietnuť alebo mu vyhovieť. V tomto poslednom uvedenom prípade napadnuté rozhodnutie zruší alebo v plnom či čiastočnom rozsahu zmení a vyjadrí sa k veci samej.

II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

16.

Po tom, čo UKE uskutočnil porovnávaciu analýzu taríf, ktoré účtovala spoločnosť Polkomtel Sp. z o.o ( 7 ) (ďalej len „Polkomtel“) za služby ukončenia hovorov vo svojej mobilnej sieti, ( 8 ) a posúdenie ich oprávnenosti, vyhlásil, že Polkomtel uplatňuje iné tarify MTR než ostatné členské štáty a že na ich určenie používa nesprávne metódy výpočtu.

17.

Predseda UKE prijal 30. septembra 2008 prvé rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie o MTR z roku 2008“), ktorým v súlade s konkrétnym harmonogramom uložil maximálnu výšku taríf za poskytovanie služieb ukončenia hovorov iným telekomunikačným operátorom.

18.

Polkomtel napadla rozhodnutie o MTR z roku 2008 na Rejonowy Sąd (Okresný súd, Poľsko) vo Varšave, ktorý rozsudkom z 23. marca 2011 toto rozhodnutie zrušil. Tento rozsudok bol v odvolacom konaní 30. januára 2012 potvrdený Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko) a nadobudol právoplatnosť. ( 9 )

19.

Keď bola prejednávaná žaloba podaná proti rozhodnutiu o MTR z roku 2008, Polkomtel predložila 4. decembra 2008 spoločnosti Petrotel Sp. z o.o. ( 10 ) (operátor, ktorý po zaplatení určitého poplatku prijíma od Polkomtel služby prístupu k sieti ukončenia hovorov) návrh na zmenu taríf MTR v rámci zmluvy z 21. októbra 1999, ktorá upravovala obsah práva spoločnosti Petrotel na prístup k sieti spoločnosti Polkomtel.

20.

Vzhľadom na to, že Polkomtel nesúhlasila s tým, aby sa zaviedla tarifa podľa rozhodnutia o MTR z roku 2008, Petrotel požiadala 6. februára 2009 UKE o zásah s cieľom dosiahnuť zmenu zmluvy o prístupe k sieti.

21.

Spor medzi spoločnosťami Petrotel a Polkomtel vyriešil predseda UKE prijatím rozhodnutia zo 17. marca 2009 (ďalej len „vykonávacie rozhodnutie“), ktorým zmenil zmluvu uzavretú medzi oboma operátormi. Vykonávacie rozhodnutie bolo v súlade s režimom taríf, ktorý bol zavedený rozhodnutím o MTR z roku 2008.

22.

Spoločnosť Polkomtel napadla vykonávacie rozhodnutie na Sąd Okręgowy w Warszawie – Sąd Ochrony Konkurencji i Konsumentów (Krajský súd Varšava – súd pre hospodársku súťaž a ochranu spotrebiteľov), ktorý ho zrušil rozsudkom z 26. októbra 2012. Stručne povedané, uvedený rozsudok bol okrem iného odôvodnený tým, že rozhodnutie o MTR z roku 2008 bolo už skôr zrušené v inom súdnom konaní. Keďže vykonávacie rozhodnutie slúžilo iba na uplatnenie rozhodnutia o MTR z roku 2008, toto rozhodnutie už po svojom zrušení nemohlo slúžiť ako základ pre povinnosti, ktoré spoločnosti Polkomtel ukladalo vykonávacie rozhodnutie.

23.

Petrotel, ako aj UKE podali proti rozsudku z 26. októbra 2012 odvolanie na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava), ktoré bolo zamietnuté rozsudkom z 19. septembra 2013, ktorý v zásade potvrdil výrok prvostupňového súdu.

24.

Podľa názoru Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) nemalo zrušenie rozhodnutia o MTR z roku 2008 iba účinky ex nunc, keďže v takom prípade by právo podniku poskytujúceho sieť elektronických komunikácií napadnúť rozhodnutie o MTR z roku 2008 bolo iba zdanlivé, rovnako ako účinky kladného rozsudku vydaného v konaní vedenom proti tomuto rozhodnutiu.

25.

Petrotel a UKE podali proti rozsudku Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) kasačný opravný prostriedok na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorý sa domnieva, že je nevyhnutné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby bolo možné rozhodnúť o tomto kasačnom opravnom prostriedku.

26.

Podľa názoru Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) je postoj, ktorý bol prijatý v rozsudkoch vydaných v oboch predchádzajúcich stupňoch, v zásade v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu (článok 4 rámcovej smernice a článok 47 Charty). Vyjadril však pochybnosti v súvislosti s vnútroštátnou judikatúrou, podľa ktorej môže zrušenie správneho aktu vyvolať právne účinky na základe zásady zákonnosti, ako aj zásady ochrany nadobudnutých práv až od momentu právoplatnosti zrušujúceho rozsudku, teda ex nunc. ( 11 )

27.

Zrušenie rozhodnutia NRO, na základe ktorého boli vydané iné správne akty, nemá okrem toho vplyv na existenciu týchto správnych aktov: umožňuje len obnovu konania a následné vydané rozhodnutie má tiež iba účinky ex nunc. ( 12 )

28.

Ak by súdy uplatnili vyššie uvedené princípy, viedlo by to k tomu, že zrušenie rozhodnutia o MTR z roku 2008 (v zmysle ktorého bola určená maximálna výška taríf, následne uplatnená vo vykonávacom rozhodnutí) by nemalo žiadny význam pre súdne rozhodnutie o žalobe spoločnosti Polkomtel proti vykonávaciemu rozhodnutiu.

29.

Na základe článku 4 ods. 1 poslednej vety rámcovej smernice by rozhodnutie o MTR z roku 2008 malo zostať v platnosti až do okamihu svojho zrušenia. Jeho následné zrušenie by teda nemalo mať žiadny vplyv na tarify MTR uplatniteľné vo vzťahu medzi Petrotel a Polkomtel počas časového obdobia počnúc dňom, keď došlo k zmene zmluvy, s čím NRO súhlasil, a končiac dňom, keď zrušenie rozhodnutia o MTR z roku 2008 súdom nadobudlo právoplatnosť. To by však mohlo viesť k obmedzeniu účinnej súdnej ochrany.

30.

Vnútroštátny súd uvádza, že právo Únie neupravuje dôsledky zrušujúcich rozsudkov na rozhodnutia NRO, a preto je potrebné uplatniť zásadu procesnej autonómie členských štátov, ktorá je obmedzená zásadou efektivity v tej podobe, v akej je vyjadrená v článku 4 ods. 1 rámcovej smernice. Pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajú z okolnosti, že v prípade neuplatnenia predbežného opatrenia v zmysle poslednej vety uvedeného ustanovenia môže okamžitá vykonateľnosť narušiť právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré by mohlo byť dodržané iba priznaním spätného účinku zrušujúcemu rozsudku.

31.

Na základe vyššie uvedeného položil Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 4 ods. 1 prvá a tretia veta smernice 2002/21/ES … vykladať v tom zmysle, že ak poskytovateľ siete napadne rozhodnutie [NRO] o tarifnej odmene za ukončenie hovorov v sieti tohto poskytovateľa (rozhodnutie o MTR) a následne aj na to nadväzujúce rozhodnutie [NRO], ktorým bola zmenená zmluva medzi adresátom rozhodnutia o MTR a iným podnikom tak, že tarifná odmena platená týmto podnikom za ukončenie hovorov v sieti adresáta rozhodnutia o MTR zodpovedá tarifám určeným v rozhodnutí o MTR (vykonávacie rozhodnutie), vnútroštátny súd, ktorý konštatoval, že rozhodnutie o MTR bolo zrušené, nemôže, vzhľadom na článok 4 ods. 1 štvrtú vetu smernice 2002/21 a chránený záujem podniku zvýhodneného vykonávacím rozhodnutím vyplývajúci zo zásady legitímnej dôvery alebo právnej istoty, zrušiť vykonávacie rozhodnutie, alebo sa má článok 4 ods. 1 prvá a tretia veta smernice 2002/21 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže vykonávacie rozhodnutie [NRO] zrušiť a v dôsledku toho zrušiť v ňom určené povinnosti za obdobie predchádzajúce súdnemu rozhodnutiu, ak uzná, že je to potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany podniku, ktorý podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu [NRO] upravujúcemu výkon povinností stanovených v neskôr zrušenom rozhodnutí o MTR?“

III – Zhrnutie pripomienok účastníkov konania

32.

Polkomtel uvádza, že prejudiciálna otázka je neprípustná, pretože je hypotetická. Prípadná odpoveď na ňu by okrem toho nemala žiadny význam pre vyriešenie prejednávaného sporu a pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú skôr účinkov rozhodnutia o MTR z roku 2008 než vykonávacieho rozhodnutia, a to napriek tomu, že posledné menované rozhodnutie je jediným predmetom konania vo veci samej. Vnútroštátny súd okrem toho neposkytol vymedzenie sporného vnútroštátneho právneho režimu, čím porušil článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

33.

Polkomtel zastáva názor, že Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) sa zaoberá otázkami, ktoré prekračujú rámec prejednávaného sporu, keďže sa týkajú spôsobu, akým mal postupovať UKE po zrušení vykonávacieho rozhodnutia so zreteľom na dôvod zrušenia, ako aj na možnosti oboch dotknutých podnikov začať konanie. Okrem toho vytýka, že vnútroštátny súd neuskutočnil analýzu možných dôsledkov vyplývajúcich z výkladu procesným noriem. Tvrdí, že neexistujú žiadne prijateľné dôvody, aby sa článok 4 ods. 1 prvá a tretia veta rámcovej smernice vykladal v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý vyhlásil rozhodnutie o MTR z roku 2008 za zrušené, nie je vzhľadom na doslovné znenie poslednej vety uvedeného ustanovenia oprávnený zrušiť vykonávacie rozhodnutie a že účinky rozsudku sa majú vykladať v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami vnútroštátneho práva.

34.

UKE zdôrazňuje, že napriek zrušeniu rozhodnutia o MTR z roku 2008 je Polkomtel aj naďalej povinná určovať svoje tarify podľa vynaložených nákladov, keďže túto povinnosť jej ukladá iné právoplatné rozhodnutie, a síce rozhodnutie z 19. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie SMP“).

35.

Tvrdí, že v čase vydania vykonávacieho rozhodnutia bolo rozhodnutie o MTR z roku 2008 platné. Zrušenie posledného menovaného rozhodnutia nemôže mať priamo za následok zrušenie vykonávacieho rozhodnutia, keďže článok 4 ods. 1 posledná veta rámcovej smernice stanovuje, že pokiaľ neboli prijaté predbežné opatrenia, zostáva napadnuté rozhodnutie v platnosti. Rozhodnutie o MTR z roku 2008, ako aj vykonávacie rozhodnutie boli v súlade s týmto ustanovením.

36.

Podľa názoru UKE existujú dôvody na to, aby zrušenie rozhodnutia NRO zakladalo účinky ex nunc, čo je v súlade s právnou náukou i ustálenou judikatúrou. Ak sa zruší správne rozhodnutie, ktoré bolo základom pre následné prijatie iného rozhodnutia, nevedie to nevyhnutne a priamo k tomu, že posledné menované rozhodnutie je neplatné, ale k tomu, že účastníci konania môžu na základe článku 145 ods. 1 bodu 8 poľského občianskeho súdneho poriadku navrhnúť obnovu konania.

37.

Pokiaľ ide o znenie normatívneho ustanovenia (článok 4 ods. 1 rámcovej smernice), z ktorého vyplýva, že odvolací orgán má posúdiť „skutkovú podstatu veci“, UKE zastáva názor, že rozsudok má účinky ex nunc. Odvolací orgán bude môcť s prihliadnutím na argumenty účastníkov konania a vykonané dokazovanie vydať rozhodnutie vo veci samej, ktoré bude mať vplyv na obsah napadnutého správneho rozhodnutia, a to v tom zmysle, že toto rozhodnutie bude nahradené iným rozhodnutím.

38.

UKE zastáva názor, že súd sa nesmie obmedziť iba na to, že zruší vykonávacie rozhodnutie z dôvodu predchádzajúceho zrušenia rozhodnutia o MTR z roku 2008, ale že musí uskutočniť analýzu meritórnych otázok a vydať rozhodnutie týkajúce sa výpočtu tarify podľa nákladov, ktoré Polkomtel skutočne vynaložila, keďže táto povinnosť pre uvedenú spoločnosť vyplýva z rozhodnutia SMP, aj keď bolo rozhodnutie o MTR z roku 2008 zrušené.

39.

UKE preto navrhuje, aby sa na prejudiciálnu otázku odpovedalo v tom zmysle, že zrušenie rozhodnutia o MTR z roku 2008 nepredstavuje dostatočný základ na to, aby mohlo byť vykonávacie rozhodnutie vyhlásené za neplatné vzhľadom na to, že vnútroštátny odvolací orgán musí posúdiť všetky skutkové aspekty prejednávanej veci.

40.

Petrotel zdôrazňuje, že podľa poľského práva sú rozhodnutia UKE okamžite vykonateľné napriek tomu, že občiansky súdny poriadok pripúšťa možnosť prijať predbežné opatrenia, pokiaľ existuje riziko významných škôd alebo iných nezvratných následkov. S cieľom zaručiť účinnú súdnu ochranu žalobcu nie je nevyhnutné, aby bolo napadnuté správne rozhodnutie zrušené so spätným účinkom, čo by mohlo byť v rozpore so zásadou právnej istoty a mať nepriaznivý vplyv na zúčastnené tretie osoby.

41.

Petrotel navrhuje, aby sa na položenú prejudiciálnu otázku odpovedalo tak, že článok 4 ods. 1 rámcovej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ podnik poskytujúci sieť napadne rozhodnutie o MTR a následne aj jeho vykonávacie rozhodnutie, nemôže sa na účely zrušenia vykonávacieho rozhodnutia dovolávať okolnosti, že vnútroštátny súd konštatoval, že po prijatí vykonávacieho rozhodnutia bolo rozhodnutie o MTR zrušené.

42.

Poľská vláda zastáva názor, že pravidlo okamžitej vykonateľnosti rozhodnutia NRO (článok 4 ods. 1 posledná veta rámcovej smernice) nebráni tomu, aby rozhodnutie vydané odvolacím orgánom, ktorým bolo uvedené rozhodnutie zrušené, malo spätný účinok, čo okrem iného vyplýva aj zo samotnej vety, v ktorej sa uvádza, že uvedený orgán môže povoliť prijatie predbežných opatrení.

43.

Podľa poľskej vlády vymedzenie právomoci odvolacích orgánov vyplýva z procesnej autonómie členských štátov, s výhradou dodržania zásady ekvivalencie a efektivity. Zdôrazňuje, že v poľskom práve existujú právne predpisy, ktoré umožňujú, aby sa odvolací orgán, bez ohľadu na to, či počas konania prijal predbežné opatrenia, vyjadril k veci s cieľom zmeniť v plnom alebo čiastočnom rozsahu napadnuté rozhodnutie. ( 13 ) Judikatúra poľského Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) však priznáva zrušujúcim rozsudkom účinky ex nunc, čo v súlade so všeobecnými zásadami platnými v tejto oblasti umožňuje zúčastneným osobám podať žalobu o náhradu škody.

44.

Dodáva, že je potrebné nájsť rovnováhu medzi zásadou efektivity a zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. V prejednávanej veci malo zrušenie vykonávacieho rozhodnutia vplyv nielen na vzťah medzi UKE a Polkomtel, ale aj na zmluvu uzavretú medzi Polkomtel a treťou osobou (Petrotel), pričom rozhodnutie, ktoré bude vydané, môže jednu zo strán tejto zmluvy zvýhodniť a druhú poškodiť.

45.

Vzhľadom na uvedené tvrdenia poľská vláda navrhuje, aby sa sporný článok vykladal v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v takejto situácii, aká nastala v konaní vo veci samej, mohol vnútroštátny súd zrušiť rozhodnutie NRO so spätným účinkom. Spôsob, akým sa zabezpečí účinok práva odvolať sa, spadá do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku a vnútroštátnej judikatúry.

46.

Komisia zastáva názor, že článok 4 ods. 1 rámcovej smernice stanovuje právo na účinnú súdnu ochranu pred nezávislým orgánom a zavádza zásadu okamžitej vykonateľnosti rozhodnutia NRO, pokiaľ sa neprijme predbežné opatrenie o pozastavení výkonu. Takéto ustanovenie sa považuje za nevyhnutné preto, že existujú vnútroštátne systémy, v ktorých je v prípade napadnutia správnych rozhodnutí na súde automaticky pozastavený výkon týchto rozhodnutí až do vyriešenia sporu.

47.

Komisia tvrdí, že okamžitá vykonateľnosť napadnutého aktu má len dočasné účinky, ktoré trvajú dovtedy, kým bude spor prejednaný a vyriešený, a že neobmedzuje možnosť súdu vyjadriť sa k veci samej. Ak sa rozhodnutie zruší, účinky tohto zrušenia siahajú až do momentu, keď bolo toto rozhodnutie prijaté (účinky ex tunc). Ak by odvolacie orgány nemali možnosť vymáhať zaplatenie súm, ktoré boli neoprávnene vyplatené na základe zrušeného rozhodnutia, bolo by vhodné uplatniť právne predpisy Únie, ktoré umožňujú pozastavenie výkonu.

48.

Rozsah účinkov rozsudku, ktorým bolo zrušené rozhodnutie NRO, vyplýva z procesnej autonómie členských štátov, vždy však s podmienkou dodržania zásady ekvivalencie a efektivity. Komisia zastáva názor, že na zabezpečenie fungovania odvolacieho mechanizmu je nevyhnutné, aby sa zrušujúcim rozhodnutiam priznala účinok ex tunc. Ak by odvolacie konanie neumožňovalo zrušiť rozhodnutie NRO so spätným účinkom, ale iba pro futuro, výkon práva uvedeného v článku 4 ods. 1 rámcovej smernice by bol iba iluzórny.

IV – Analýza

A – Prípustnosť prejudiciálnej otázky

49.

Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) sa obrátil na Súdny dvor a požiadal ho o výklad článku 4 ods. 1 rámcovej smernice v súvislosti s článkom 47 Charty. Prejednávaný spor vznikol v súvislosti s okamžitou vykonateľnosťou dvoch na seba nadväzujúcich rozhodnutí vydaných NRO, ktoré boli napadnuté a ktorých výkon nebol pozastavený žiadnymi predbežnými opatreniami, ktoré však boli neskôr zrušené. ( 14 )

50.

V prvom z nich (rozhodnutie o MTR z roku 2008) NRO nariadil spoločnosti Polkomtel, aby neprekračovala maximálnu výšku taríf za poskytnutie prístupu k svojej sieti, uplatniteľných na všetkých telekomunikačných operátorov, ktorí by mali záujem o použitie tejto siete. Keďže Polkomtel sa s jedným z týchto operátorov (konkrétne s Petrotel) nezhodla na zmene zmluvy upravujúcej ich vzájomné vzťahy v zmysle prispôsobenia tejto zmluvy rozhodnutiu o MTR z roku 2008, predseda UKE v druhom rozhodnutí (vykonávacie rozhodnutie) – na návrh Petrotel – záväzne stanovil maximálnu výšku taríf pre zmluvu o prístupe spoločnosti Petrotel k sieti spoločnosti Polkomtel.

51.

Keďže v čase prejednávania opravného prostriedku podaného proti vykonávaciemu rozhodnutiu bolo rozhodnutie o MTR z roku 2008 zrušené súdom, Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) začal mať pochybnosti, či na vyriešenie sporu má vplyv právo Únie (konkrétne článok 4 ods. 1 rámcovej smernice). Uvedený súd má obzvlášť záujem zistiť, či v zmysle uvedeného ustanovenia následné vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia o MTR z roku 2008, ktoré nastalo v čase, keď bolo vykonávacie rozhodnutie vykonateľné, znamená, že súd – príslušný na to, aby sa k poslednému menovanému rozhodnutiu vyjadril – je oprávnený (alebo povinný) toto rozhodnutie zrušiť a zbaviť účinku povinnosti, ktoré vyplynuli z tohto rozhodnutia v čase jeho platnosti.

52.

Polkomtel tvrdí, že prejudiciálna otázka je z uvedených dôvodov neprípustná. ( 15 ) S touto námietkou nesúhlasím, keďže otázka, ktorá sa vynorila, nie je hypotetická a vnútroštátny súd stručne, ale dostatočne zrozumiteľne opísal právne predpisy a okolnosti, ktorých sa prejednávaný spor týka. S cieľom presne vymedziť problém, ktorý sa rieši, odkazuje uvedený súd na poľskú právnu úpravu a na judikatúru Najvyššieho správneho súdu tejto krajiny, pričom konkrétne cituje dva rozsudky tohto súdu, ako aj okrem iného článok 145 ods. 1 bod 8 správneho poriadku. ( 16 ) Je síce pravda, že mohol uviesť viac podrobností, znova však opakujem, že jeho rozhodnutie obsahuje podstatné informácie nevyhnutné na vyriešenie sporu a že počas tohto konania o prejudiciálnej otázke účastníci konania bez ťažkostí predniesli svoje argumenty, ktoré podporujú alebo popierajú tieto tvrdenia.

53.

Problém, na ktorý poukazuje Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), má dva aspekty. V prvom rade ide o čisto vnútroštátny aspekt vyplývajúci z vnútroštátnych právnych predpisov a z vnútroštátnej judikatúry. Z popisu, ktorý poskytol vnútroštátny súd, možno vyvodiť, že rozsudky, ktorými sa zrušujú rozhodnutia NRO, zakladajú účinky od momentu ich vydania. Ak je zrušenie určitého aktu dôsledkom zrušenia iného, staršieho aktu, ktorý prvý akt vykonáva, musí dôjsť k obnove správneho konania, pričom konečné rozhodnutie vydané po jeho ukončení bude mať účinky iba pro futuro. Dôsledkom toho je, že účinky aktov vykonaných na základe zrušeného rozhodnutia nie je možné ďalej zmeniť.

54.

Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) má pochybnosti, či uplatnenie vnútroštátnych právnych predpisov vykladaných vo vyššie uvedenom zmysle je zlučiteľné s právom Únie, v dôsledku čoho sa dostávame k druhému aspektu položenej otázky. Dôvod, na základe ktorého vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby v konaní o prejudiciálnej otázke podal výklad článku 4 rámcovej smernice (a článku 47 Charty), spočíva v tom, že tento výklad by podľa jeho názoru mohol mať vplyv na rozsudok, ktorý má vydať.

55.

Ak prejudiciálnu otázku chápeme vyššie uvedeným spôsobom, môže sa považovať za prípustnú. Je pravda, že s cieľom odpovedať na túto otázku bude potrebné spresniť tvrdenia, ktoré uviedol vnútroštátny súd, ( 17 ) keďže niektoré z nich, ktoré tento súd zdôraznil, budú vylúčené ako menej závažné. Tak to bude napríklad v prípade vplyvu predchádzajúceho zrušenia rozhodnutia o MTR z roku 2008 na platnosť vykonávacieho rozhodnutia: dôležité je, aby sa v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice vyriešilo, aké účinky by malo vyhlásenie neplatnosti vykonávacieho rozhodnutia, bez ohľadu na to, aké dôvody by v danej chvíli viedli k vydaniu takéhoto vyhlásenia. Je zároveň logické, že Súdny dvor nemôže zasahovať do výkladu poľského práva, ktorý výlučne prináleží vnútroštátnym súdom.

B – Odvolacie mechanizmy stanovené v článku 4 ods. 1 rámcovej smernice

56.

Najprv by som rád vymedzil obsah sporu, pričom sa sústredím na ustanovenia článku 4 ods. 1 poslednej vety rámcovej smernice.

57.

Súdny dvor už mal príležitosť podať výklad ( 18 ) tohto článku, ktorý podľa jeho názoru „predstavuje prejav zásady účinnej súdnej ochrany, podľa ktorej prináleží súdom členských štátov, aby zabezpečili súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie“ ( 19 ). Okrem toho Súdny dvor uviedol, že „v prípade uvedenom v článku 4 rámcovej smernice sú teda členské štáty povinné upraviť možnosť podania odvolania na súdny orgán na účely ochrany práv, ktoré užívateľom a podnikom vyplývajú z právneho poriadku Únie“. V iných veciach týkajúcich sa elektronických komunikácií sa Súdny dvor tiež vyjadril o otázke dodržiavania zásady účinnej súdnej ochrany, ale nezaoberal sa pôsobnosťou rozhodnutí vydaných odvolacím orgánom a ich účinkami. ( 20 )

58.

Článok 4 ods. 1 posledná veta rámcovej smernice odráža jedno z hľadísk účinnej súdnej ochrany, a to ochranu poskytovanú prostredníctvom predbežných opatrení. Zákonodarca Únie vychádza z predpokladu, že súd (alebo iný orgán, „ktorý je nezávislý od zúčastnených strán“), na ktorom boli napadnuté rozhodnutia NRO, môže ich výkon pozastaviť ( 21 ) dovtedy, kým sa vydá právoplatný rozsudok. Pritom dopĺňa, že pokiaľ nebol výkon rozhodnutia NRO pozastavený, toto rozhodnutie je aj naďalej účinné. ( 22 ) Napriek tomu, že niektorí účastníci tohto konania tak konajú, z uvedenej vety nemožno vyvodiť záver, že zachovanie (dočasné, do vyriešenia sporu) účinnosti rozhodnutia NRO bráni tomu, aby právoplatný rozsudok, ak bude zrušujúci, zrušil tiež účinky (zatiaľ dočasné) rozhodnutia, ktoré bolo prejednávané, a aby vyhlásil, že aj tieto účinky sú protiprávne.

59.

Skutočnosť, že neboli prijaté predbežné opatrenia, ktoré by počas prejednávania sporu zabránili účinnosti rozhodnutia NRO, nemôže v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice viesť k tomu, že by nebolo možné, aby rozsudok, ktorým sa konanie končí, nielen vyhlásil neplatnosť napadnutého rozhodnutia, ale aj rozšíril vyhlásenie neplatnosti na všetky minulé a budúce účinky tohto rozhodnutia. To je logika, ktorou sa okrem iného riadi systém opravných prostriedkov vrátane návrhov na zrušenie správnych aktov, v ktorých platí všeobecné pravidlo quod nullum est, nullum effectum producit. Ak je súd oprávnený pozastaviť výkon správneho aktu prijatím predbežných opatrení, o to viac bude oprávnený, aby zrušením účinkov napadnutého aktu zabezpečil výkon zrušujúceho rozsudku.

60.

Článok 4 ods. 1 rámcovej smernice z iného uhla pohľadu členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby ich právne poriadky obsahovali „účinný odvolací mechanizmus“ proti rozhodnutiu NRO, pričom tento výraz sa uvádza v prvej a tretej vete tohto ustanovenia. Posledná uvedená veta dopĺňa, že „členské štáty zabezpečia, aby sa skutková podstata prípadov riadne zohľadnila a aby existoval účinný odvolací mechanizmus“.

61.

Členské štáty teda musia vo svojich právnych poriadkoch zaviesť legislatívne opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie „účinnosti“ rozhodnutia, ktorým sa riešia opravné prostriedky podané proti zmluvám NRO v oblasti elektronických komunikácií. Rámcová smernice sa však obmedzuje iba na vyššie uvedenú formuláciu, pričom ponecháva určitú mieru voľnosti pri procesnej a súdnej autonómii členských štátov, čo umožňuje, aby sa uvedený cieľ dosiahol pomocou prostriedkov (v tejto veci procesných), čo jednotlivé členské štáty považujú za vhodné.

62.

Je so zreteľom na požiadavku účinnosti, ktorá vyplýva z článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, nevyhnutné, aby rozsudok, ktorý rozhodne o opravnom prostriedku tak, že zruší rozhodnutie NRO, zakladal účinky ex tunc? To je v skutočnosti podstata prejudiciálnej otázky, ak k jej analýze pristupujeme z hľadiska práva Únie.

63.

Aj keď som už uviedol, že spôsobilosť zrušujúceho rozsudku zakladať účinky ex tunc nie je oslabená odkazom na „zachovanie“ rozhodnutia NRO, ak jeho výkon nebol pozastavený prijatím predbežného opatrenia (článok 4 ods. 1 posledná veta), teraz sa už prejednávaný spor neposudzuje z hľadiska možnosti, ale z hľadiska predpokladanej povinnosti zrušiť od začiatku účinky, ktoré boli dočasne zachované.

64.

Ako som už skôr poznamenal, z logiky, ktorou sa riadi systém opravných prostriedkov podávaných proti rozhodnutiam NRO, vyplýva, že pokiaľ sú tieto rozhodnutia zrušené súdom, v zásade platí, že ich zrušenie sa musí vzťahovať aj na účinky, ktoré tieto rozhodnutia zakladajú, keďže tieto účinky strácajú právny základ, ktorý umožňoval ich existenciu. Toto všeobecné kritérium pripúšťa však aj niekoľko výnimiek.

65.

Jednou z týchto výnimiek (ktorá, aby som bol presný, so zreteľom na svoju mimoriadnu povahu potvrdzuje platnosť uvedeného pravidla) je to, že súd, ktorému to umožňuje príslušný právny systém, rozhodne v tom zmysle, že niektoré účinky aktu, ktorý bol vyhlásený za neplatný, sa majú s konečnou platnosťou zachovať. ( 23 ) So zreteľom na dôvody súvisiace, napríklad s právnou istotou, právami tretích osôb alebo všeobecným záujmom môže byť žiaduce, aby sa v prípade, že to uzná za vhodné súd, ktorý má vo veci rozhodnúť, účinky zrušeného aktu zachovali, najmä, ak by okamžitá účinnosť vyhlásenia neplatnosti uvedeného v rozsudku mohla mať zvláštny vplyv na uvedené záujmy.

66.

Ďalšia pochopiteľná výnimka sa môže uplatniť v situácii, keď zákonnosť napadnutého aktu nebola v odvolacom konaní spochybnená so zreteľom na cieľ alebo obsah tohto aktu, ale z dôvodov nesúvisiacich s podstatou veci, či už z dôvodu nepríslušnosti orgánu, ktorý tento akt vydal, alebo z dôvodov iných viac či menej závažných formálnych nedostatkov. Ak sa opravnému prostriedku z uvedených dôvodov vyhovie a daný akt sa zruší, je možné, aby sa súčasne vyhlásilo (znova za predpokladu, že to umožňuje právny systém daného štátu), že účinky tohto aktu sa zachovajú dovtedy, kým sa zrušený akt nahradí iným aktom bez uvedených nedostatkov, aby sa zabránilo vzniku právneho vákua, ktoré by mohlo mať negatívny vplyv na verejný záujem. ( 24 ) V takýchto prípadoch sa teda účinok zrušujúceho rozsudku bude skôr zameriavať do budúcnosti než do minulosti.

67.

Vnútroštátne právne poriadky môžu tiež stanoviť, že ich súdy môžu, znova výnimočne a zo závažných dôvodov súvisiacich so zásadou právnej istoty, obmedziť časovú pôsobnosť rozsudku. ( 25 ) Tento druh súdnych rozhodnutí by si logicky mal aj naďalej zachovať povahu výnimky, aby nebola spochybnená právna sila rozhodnutej veci získaná v dôsledku rozsudkov, ( 26 ) ale i napriek tomu nemožno jeho existenciu vylúčiť a možno ju považovať za odôvodnenú bez toho, aby pritom dochádzalo k porušovaniu práva na účinnú súdnu ochranu.

68.

A nakoniec je možné pripustiť aj to, že za určitých okolností môže vnútroštátny právny poriadok stanoviť, že v rámci riešenia návrhu na zrušenie správneho aktu (alebo verejnoprávnej zmluvy) bude rozsudok, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť tohto aktu, zbavený svojej „prirodzenej“ účinnosti, ktorá bude nahradená povinnosťou zaplatiť náhradu škody alebo inými alternatívnymi opatreniami. Táto možnosť nie je neznáma ani v práve Únie ( 27 ) a nie je mi jasné, prečo by sa v obdobných situáciách nemohla uplatniť aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch.

69.

Uvedené úvahy potvrdzujú, že s cieľom zabezpečiť účinnosť „odvolacích mechanizmov“ podaných proti rozhodnutiam NRO v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice sa spravidla vyžaduje, aby rozsudok, ktorý vyhlasuje toto rozhodnutie za neplatné, zrušil aj dočasné účinky, ktoré by toto rozhodnutie mohlo zakladať. Toto pravidlo však pripúšťa aj výnimky, z ktorých som už niektoré uviedol, a ich úprava v príslušných právnych poriadkoch prináleží členským štátom, vždy však za predpokladu dodržania zásady ekvivalencie a efektivity, ktorými je obmedzená procesná autonómia týchto štátov.

70.

Odkaz na článok 47 Charty nemá v tejto súvislosti žiadny význam (bez ohľadu na to, že ratione temporis by sa mohol iba ťažšie uplatniť na právnu situáciu, ktorá vyplýva z prijatých rozhodnutí a z podaných opravných prostriedkov za roky 2008 a 2009). Právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré zavádza Charta pre prípady, ktorých sa týka jej článok 51, nevyžaduje, aby sa všetky problémy, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s účinnosťou rozsudkov zrušujúcich správne akty, riešili rovnakým spôsobom. Z tohto práva možno tiež s istotou vyvodiť všeobecné pravidlo, ktoré som spomenul, pričom toto pravidlo však súčasne nebráni tomu, aby sa mohli uplatniť všetky uvedené výnimky.

71.

Domnievam sa, že vo zvyšnej časti sa spor medzi UKE a oboma telekomunikačnými operátormi dotknutými stanovením maximálnej výšky taríf (ako aj jej vplyvom na zmluvy o prístupe k sieti, ktoré uzavreli) v podobe, v akej sú uvedené v tvrdeniach, ktoré v priebehu konania o prejudiciálnej otázke predniesli účastníci na Súdnom dvore, oveľa viac než samotného práva Únie týka otázok výkladu vnútroštátneho práva. Účastníci konania (a poľská vláda) sa rozchádzajú v názoroch na výklad vnútroštátnych právnych predpisov ( 28 ) a judikatúry, ktorú vydali ich najvyššie súdy v občianskoprávnej a správnej oblasti. Súdnemu dvoru neprináleží, aby sa zapojil do tejto diskusie, keďže nepatrí do jeho právomoci, ktorá zahŕňa iba výklad práva Únie.

72.

V súlade s uvedenými úvahami navrhujem, aby sa odpoveď na prejudiciálnu otázku obmedzila iba na také vysvetlenie zmyslu článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, ktoré bude pre vnútroštátny súd užitočné, ale súčasne nezasiahne do jeho vlastnej právomoci vykladať vnútroštátne právo.

73.

Z tohto pohľadu sa zdá vhodné rozdeliť odpoveď na dve časti, z ktorých prvá sa bude týkať prvej vety uvedeného ustanovenia (v ktorej sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili „účinný mechanizmus“ pre napadnutie rozhodnutia NRO v oblasti elektronických komunikácií) a druhá poslednej vety (podľa ktorej sa v rámci opravného prostriedku má zachovať účinnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ odvolací orgán nepozastavil jeho výkon).

74.

Pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 prvú vetu rámcovej smernice, z jej obsahu, ako aj z práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré je jeho základom, vyplýva, že odvolací orgán môže zrušiť rozhodnutie NRO, o ktorom má rozhodnúť, a zrušujúci účinok svojho výroku rozšíriť aj na účinky, ktoré už boli týmto rozhodnutím založené.

75.

Pokiaľ ide o poslednú vetu tohto článku, dočasné zachovanie účinnosti rozhodnutia NRO, ktorého výkon nebol pozastavený odvolacím orgánom, nevylučuje, aby sa následné zrušenie tohto rozhodnutia vzťahovalo ex tunc aj na účinky, ktoré toto rozhodnutie založilo.

76.

Ani jedna z uvedených viet daného ustanovenia však nebráni tomu, aby zrušenie rozhodnutia NRO mohlo výnimočne zakladať iba účinky ex nunc za predpokladu, že to umožňuje vnútroštátne právo a že to odvolací orgán považuje za vhodné so zreteľom na naliehavé dôvody súvisiace s ochranou právnej istoty a legitímnej dôvery, alebo s cieľom zabezpečiť práva tretích osôb, alebo z dôvodu všeobecného záujmu.

77.

Chcel by som ešte doplniť poznámku k článku 4 ods. 1 tretej vete rámcovej smernice, aj keď nie je nutné, aby sa stala súčasťou výroku rozsudku. Uvedené ustanovenie ukladá povinnosť zabezpečiť, aby „skutkovú podstatu prípadov“ riadne zohľadnil odvolací orgán. Ak má tento orgán k dispozícii dostatočné podklady na posúdenie, je vhodné, aby rozhodol vo veci samej bez ohľadu na to, či prijme príslušné návrhy alebo ich zamietne. Odvolaciemu orgánu teda prináleží, aby posúdil, či má pri ukončení konania k dispozícii toľko skutočností na posúdenie a toľko dôkazov, aby sa mohol v takomto zmysle vyjadriť. Vo veciach, akou je prejednávaná vec, môže medzi faktory, o ktoré sa výrok tohto orgánu opiera, patriť aj okolnosť, že sporné rozhodnutie nemá právny základ. ( 29 )

78.

Presnejšie, ak sa vnútroštátny súd zhodne s prvostupňovým súdom na tom, že rozhodnutie o MTR z roku 2008 predstavovalo z vecného hľadiska nevyhnutnú podmienku pre obsah vykonávacieho nariadenia tak, že po zrušení prvého rozhodnutia sa muselo zrušiť aj druhé rozhodnutie, takýto záver nie je v rozpore s článkom 4 ods. 1 treťou vetou rámcovej smernice.

79.

Uvedené ustanovenie nebráni v žiadnom prípade ani tomu, aby sa v prípade, že vnútroštátne právo ukladá povinnosť vydať rozhodnutie, ktorým sa nahradí zrušené rozhodnutie po tom, čo NRO obnoví príslušné konanie, zaviedla nová maximálna výška taríf, ktorá už bude v súlade s právnymi predpismi a ktorá spresní vyúčtovanie za jednotlivé obdobia splatnosti, prípadne aj vrátane príslušných platieb alebo splátok. Ide o legitímnu voľbu, ktorá je navyše v súlade so znením článku 4 ods. 1 tretej vety rámcovej smernice a ktorá by mohla zamedziť, aby sa prípadné finančné následky vyhlásenia neplatnosti riešili podaním žaloby o náhradu majetku (náhradu škody).

V – Návrh

80.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku položenú Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) takto:

1.

Z článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica), v spojení s právom na účinnú súdnu ochranu, vyplýva, že:

odvolacie orgány môžu zrušiť rozhodnutia národných regulačných orgánov, o ktorých majú rozhodnúť, a zrušujúci účinok svojho zrušujúceho výroku môžu rozšíriť aj na účinky, ktoré už boli týmto rozhodnutím založené,

dočasné zachovanie účinnosti rozhodnutí národných regulačných orgánov, ktorých výkon nebol pozastavený odvolacím orgánom, nevylučuje, aby sa následné zrušenie tohto rozhodnutia vzťahovalo ex tunc aj na účinky, ktoré toto rozhodnutie už založilo.

2.

Ak to vnútroštátne právo umožňuje, zrušenie rozhodnutia národného regulačného orgánu môže výnimočne zakladať iba účinky ex nunc za predpokladu, že to odvolací orgán považuje za vhodné so zreteľom na naliehavé dôvody súvisiace s ochranou právnej istoty a legitímnej dôvery s cieľom zabezpečiť práva tretích osôb alebo z dôvodu všeobecného záujmu.


( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 7. marca 2002 (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349; ďalej len „rámcová smernica“).

( 3 ) Takzvaný „Úrad pre elektronickú komunikáciu“ (ďalej len v skratke „UKE“). Tieto orgány sa v španielskom jazyku spravidla označujú výrazom „autoridad nacional de regulación“ alebo „autoridad nacional de reglamentación“ („národný regulačný orgán“), ktorých význam je rovnaký. Aj napriek tomu, že možno medzi nimi nájsť určité rozdiely, na účely týchto návrhov ich môžem zlúčiť. Ďalej budem používať skratku „NRO“.

( 4 ) Toto všeobecné pravidlo platí v právnych systémoch, ktoré vychádzajú z predpokladu, že na akty vydané správnymi orgánmi sa uplatňuje domnienka zákonnosti. S touto domnienkou sa zvyčajne spája okamžitá vykonateľnosť týchto aktov (čo, ako uvidíme ďalej, vyplýva aj z článku 4 rámcovej smernice), ktorých účinnosť však môže pozastaviť súd, na ktorom boli tieto akty napadnuté.

( 5 ) V znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37).

( 6 ) Znenie platné v čase vzniku skutkových okolností predmetného sporu.

( 7 ) Polkomtel má v Poľsku významné postavenie na trhu v oblasti poskytovania služieb ukončenia hovorov v mobilnej sieti.

( 8 ) Mobile termination rates (ďalej len „tarify MTR“).

( 9 ) Dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia o MTR z roku 2008, súvisia s okolnosťou, že nedošlo k zákonom stanovenej konzultácii.

( 10 ) Ďalej len „Petrotel“.

( 11 ) Rozsudok Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) z 13. novembra 2012.

( 12 ) Článok 145 ods. 1 bod 8 správneho poriadku a rozsudok Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) z 27. mája 2011.

( 13 ) Odkazuje na článok 47964 občianskeho súdneho poriadku. Pozri vyššie bod 15 týchto návrhov.

( 14 ) Vykonávacie rozhodnutie bolo zrušené v oboch rozsudkoch vydaných v predchádzajúcich stupňoch, pričom opravný prostriedok podaný proti druhému z týchto rozsudkov stále prejednáva Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).

( 15 ) Pozri body 41 a 42 týchto návrhov.

( 16 ) Pozri vyššie bod 12 týchto návrhov a poznámky pod čiarou 10 a 11.

( 17 ) Zo znenia preloženého návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozsah pochybností, ktorým čelí Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) je širší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V skutočnosti sa totiž tieto pochybnosti týkajú otázky, ako ďaleko môžu súdy zájsť v rámci kontroly činnosti NRO. V prospech takéhoto chápania predmetu prejednávaného sporu hovorí aj okolnosť, že jeden z účastníkov konania uviedol argument, ktorým navrhol, aby vnútroštátny súd vydal rozsudok, ktorým vyrieši meritórnu otázku (t. j. opravu uloženej maximálnej výšky taríf v súvislosti s nákladmi, ktoré vynaložila Polkomtel), a to buď, že opravný prostriedok s konečnou platnosťou zamietne, alebo zabezpečí, aby vykonávacie rozhodnutie, ktoré je záväzné pre všetkých, získalo určitý obsah.

( 18 ) V niektorých prípadoch sa k tejto otázke vyjadril iba okrajovo. Napríklad rozsudky zo 6. októbra 2010, Base a i. (C‑389/08EU:C:2010:584, bod 29) a zo 17. septembra 2015, KPN (C‑85/14EU:C:2015:610, bod 54) poukazujú na podmienky, ktoré musí NRO splniť, a na to, že musí byť umožnené podať proti ich rozhodnutiam účinný opravný prostriedok. Rozsudok z 13. júla 2006, Mobistar (C‑438/04EU:C:2006:463) upozornil na to, že odvolací orgán má mať prístup k dôverným dokumentom, aby mal k dispozícii akékoľvek informácie nevyhnutné na vydanie rozsudku vo veci samej.

( 19 ) Rozsudok z 22. januára 2015, T‑Mobile Austria (C‑282/13EU:C:2015:24, bod 33).

( 20 ) Rozsudky z 21. februára 2008, Tele2 Telecommunication (C‑426/05EU:C:2008:103, body 3031) a z 22. januára 2015, T‑Mobile Austria (C‑282/13EU:C:2015:24, body 3334). Zaoberajú sa pojmom „dotknutý“ v zmysle článku 4 rámcovej smernice.

( 21 ) V tejto súvislosti pozri odôvodnenia 14 a 15 smernice 2009/140, ktoré sú uvedené v bode 9 vyššie.

( 22 ) Jazykové znenia, ktorými som sa zaoberal, sa zhodujú v tom, že poukazujú skôr na zachovanie účinnosti rozhodnutí NRO, než na zachovanie jeho platnosti. Výslovne tak uvádza portugalské znenie („Na pendência do recurso, a decisão da autoridade reguladora nacional mantém‑se eficaz“) a obdobne aj nemecké znenie („Bis zum Abschluss eines Beschwerdeverfahrens bleibt die Entscheidung der nationalen Regulierungsbehörde wirksam“), anglické („Pending the outcome of the appeal, the decision of the national regulatory authority shall stand“), francúzske („Dans l’attente de l’issue de la procédure, la décision de l’autorité réglementaire nationale est maintenue“) alebo talianske („In attesa dell’esito del ricorso, resta in vigore la decisione dell’autorità nazionale di regolamentazione“) (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V španielskom znení sa však uvádza, že rozhodnutie NRO „seguirá siendo válida“, čo sa odlišuje od ostatných jazykových znení, keďže sa tu bezdôvodne miešajú rôzne právne kategórie, a to platnosť aktu a jeho účinnosť.

( 23 ) Toto oprávnenie, ktoré bolo Súdnemu dvoru priznané v rámci priamych žalôb, je zakotvené v primárnom práve Únie: článok 264 ZFEÚ stanovuje, že „ak je žaloba opodstatnená, Súdny dvor Európskej únie vyhlási napadnutý akt za neplatný. Súdny dvor Európskej únie však uvedie, ak to považuje za potrebné, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné,“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 24 ) Ak sa to obzvlášť týka aktov normatívnej povahy.

( 25 ) To isté platí aj pre právo Únie. Od vydania rozsudku z 8. apríla 1976, Defrenne (43/75EU:C:1976:56) sa Súdny dvor niekoľkokrát vyjadril k obmedzeniu časových účinkov svojich rozsudkov, pričom sa pokúsil dať do súladu požiadavky vyplývajúce z právnej istoty s požiadavkami, ktoré v zásade vyplývajú z nezlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov s právom Spoločenstva. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát D. Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Edis (C‑231/96, EU:C:1998:134, bod 15 a nasl.).

( 26 ) V tomto zmysle sa Súdny dvor vyjadril v rozsudku zo 16. júla 1992, Legros a i. (C‑163/90EU:C:1992:326, bod 30): „Iba výnimočne môže Súdny dvor uplatnením všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je súčasťou právneho poriadku Spoločenstva, dospieť k tomu, že obmedzí možnosť všetkých dotknutých osôb dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, so zreteľom na spochybnenie právnych vzťahov vzniknutých v dobrej viere. […] Pri rozhodovaní o tom, či je namieste obmedziť časový účinok rozsudku, treba zohľadniť skutočnosť, že aj keď je potrebné starostlivo zvážiť praktické dôsledky každého súdneho rozhodnutia, nemožno ísť tak ďaleko, aby bola narušená nestrannosť práva a ohrozené jeho budúce uplatňovanie z dôvodu následkov, ktoré môže mať rozhodnutie súdu na minulosť [rozsudok z 2. februára 1988, Blaizot, 24/86, (EU:C:1988:43), body 2830]“.

( 27 ) Napríklad v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2007/66/ES z 11. decembra 2007, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 89/665/EHS a 92/13/EHS, pokiaľ ide o zvýšenie účinnosti postupov preskúmania v oblasti zadávania verejných zákaziek (Ú. v. EÚ L 335, 2007, s. 31). Uvádza sa v nej (odôvodnenie 22 a články 2d a 2e), že pokiaľ ide o zmluvy, ktoré musia byť vzhľadom na svoj protiprávny pôvod v zásade vyhlásené za neúčinné, má nezávislý orgán zodpovedný za preskúmanie takejto zmluvy možnosť rozhodnúť sa „uznať niektoré z jej dočasných účinkov alebo všetky jej dočasné účinky“, t. j. zachovať platnosť zmluvy, ak existujú prevažujúce dôvody týkajúce sa všeobecného záujmu bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť uplatňovať príslušné sankcie a náhrady škody.

( 28 ) Tieto rozpory sa týkajú predovšetkým uplatnenia ustanovení občianskeho súdneho poriadku (článok 47963, článok 47964 a článok 365 ods. 1) a správneho poriadku (článok 145 ods. 1) v súvislosti s rozsudkom zrušujúcim správny akt, ak sa má vydať iný, nahrádzajúci akt a má sa na tento účel začať ďalšie konanie. Účastníci konania sa vzájomne nezhodli ani v otázke prípadného vplyvu zrušenia rozhodnutia o MTR z roku 2008 na vykonávacie rozhodnutie, ani v otázke dôvodov, ktoré boli rozhodujúce pre zrušenie posledného menovaného rozhodnutia (čo mohlo súvisieť s formálnym nedostatkom spočívajúcim v neuskutočnení konzultácie, ako aj s neoprávneným použitím mimoriadneho nástroja stanoveného poľským telekomunikačným zákonom či s neexistenciou právneho základu vyplývajúceho zo zrušenia rozhodnutia o MTR z roku 2008). A nakoniec UKE poukázal na ďalší prvok, ktorého význam sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespomína, a tým je nové rozhodnutie o SMP, ktoré nasledovalo po vykonávacom rozhodnutí.

( 29 ) Odkaz na „skutkovú podstatu prípadu“ nebráni v žiadnom prípade tomu, aby sa kontrola, ktorú uskutočňuje odvolací orgán, zamerala iba na nedostatky, ktoré majú podstatný vplyv na neplatnosť aktu bez toho, aby bol nutný širší záber. Ak by sa napríklad pri vypracovaní tohto aktu vynechali podstatné náležitosti, tento nedostatok postačuje na to, aby bol akt vyhlásený za neplatný.