1.

Je nepochybné, že spotrebiteľ nakupujúci spotrebný tovar od inej súkromnej osoby nepožíva ochranu na základe smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar ( 2 ). Ide však o taký prípad aj vtedy, ak obchodník konajúci v mene a na účet súkromnej osoby koná pri predaji tak, že voči spotrebiteľovi vystupuje ako predávajúci? O tejto otázke sa rozhoduje v prejednávanej veci.

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel de Liège (Odvolací súd Liège, Belgicko), sa týka sporu medzi spotrebiteľom a obchodníkom v súvislosti s predajom ojazdeného vozidla. Základnou otázkou je to, či obchodník, ktorý konal len ako sprostredkovateľ pre vlastníka vozidla, ktorý nie je obchodníkom, je zodpovedný voči spotrebiteľovi za nesúlad vozidla.

3.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa pojem predávajúci, uvedený v článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, vzťahuje na takého obchodníka, akým je žalovaný v spore vo veci samej, ktorý pri predaji koná ako sprostredkovateľ pre súkromnú osobu, aj keď toto ustanovenie neuvádza takýto prípad.

4.

Súdny dvor je teda v prejednávanej veci požiadaný, aby objasnil rozsah pojmu predávajúci v zmysle smernice 1999/44, a teda pôsobnosť tejto smernice.

5.

V nasledujúcej analýze uvediem najprv úvahy všeobecnej povahy týkajúce sa pojmu sprostredkovateľ a spôsoby výkladu pojmu predávajúci uvedeného v smernici 1999/44. Následne na základe analýzy znenia článku 1 ods. 2 písm. c) tejto smernice, ako aj účelu tohto ustanovenia preskúmam s cieľom dať odpoveď na prejudiciálnu otázku pôsobnosť pojmu predávajúci v zmysle smernice. Nakoniec sa budem venovať otázke posúdenia vnútroštátnym súdom, ako aj otázke odmeňovania sprostredkovateľa.

6.

Odôvodnenie 1 smernice 1999/44 odkazuje na článok 153 Zmluvy o ES (teraz článok 169 ZFEÚ), ktorý okrem iného stanovuje:

„[Únia] v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane… hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie… na ochranu ich záujmov“ ( 3 ).

7.

Odôvodnenia 5 a 6 smernice 1999/44 spresňujú:

8.

Pokiaľ ide o zodpovednosť predávajúceho, odôvodnenie 9 tejto smernice stanovuje:

9.

Podľa článku 1 ods. 1 uvedenej smernice jej cieľom je:

„… aproximácia zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar s cieľom zabezpečiť jednotnú minimálnu úroveň ochrany spotrebiteľa v rámci vnútorného trhu.“

10.

Na tento účel smernica 1999/44 ukladá predávajúcim určité povinnosti voči spotrebiteľom, najmä povinnosť podľa článku 2 ods. 1, teda dodať spotrebiteľovi tovar, ktorý je v súlade s kúpnou zmluvou, a povinnosť podľa článku 3 ods. 1, a to zodpovedať spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru.

11.

Článok 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 definuje na účely uplatnenia smernice pojem predávajúci takto:

„predávajúci: znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na zmluvnom základe predáva spotrebný tovar v rámci svojich obchodných činností, podnikania alebo profesie“.

12.

Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Právo na odškodnenie“, stanovuje:

„Keď je posledný predávajúci zodpovedný spotrebiteľovi za nesúlad vyplývajúci z konania alebo nedbalosti výrobcu, predchádzajúceho predávajúceho v rovnakom zmluvnom reťazci alebo akéhokoľvek iného sprostredkovateľa, posledný predávajúci má právo uplatniť nárok na nápravu voči zodpovednej osobe alebo osobám v zmluvnom reťazci. Národné právo stanoví[,] voči ktorej zodpovednej osobe alebo osobám môže posledný predávajúci uplatniť nárok; určí príslušné opatrenia a výkonné podmienky.“

13.

Podľa článku 1 ods. 1 smernica 1999/44 stanovuje len minimálnu harmonizáciu vnútroštátnych pravidiel ochrany spotrebiteľov. ( 4 ) V tejto súvislosti článok 8, nazvaný „Národné právo a minimálna ochrana“, vo svojom odseku 1 spresňuje:

„Práva vyplývajúce z tejto smernice sa uplatnia bez dopadu na iné práva, ktorých sa môže spotrebiteľ dovolávať podľa národných predpisov platných pre zmluvnú a mimozmluvnú zodpovednosť.“

14.

Pojem predávajúci, ako je definovaný v článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, bol doslovne prebratý do belgického práva prostredníctvom článku 1649a ods. 2 bodu 2 belgického code civil (Občiansky zákonník).

15.

Pani Wathelet kúpila 24. apríla 2012 ojazdené vozidlo v predajni áut s autoservisom, a to konkrétne v spoločnosti s ručením obmedzeným Garage Bietheres & Fils SPRL (ďalej len „predajňa áut s autoservisom Bietheres“), za cenu 4000 eur.

16.

Pani Wathelet odovzdala sumu 4000 eur predajni áut s autoservisom Bietheres. Nedostala však ani platobný doklad, ani faktúru za predaj.

17.

Predajňa áut s autoservisom Bietheres zabezpečila technickú prehliadku vozidla na svoje náklady a zaslala žiadosť o prihlásenie vozidla do evidencie na príslušný belgický orgán. Náklady na toto prihlásenie uhradila pani Wathelet.

18.

O niekoľko mesiacov neskôr, v júli 2012, sa vozidlo pokazilo. Na účely opravy bolo dopravené do dielne predajne áut s autoservisom Bietheres. Táto diagnostikovala poruchu motora.

19.

V liste z 13. novembra 2012 adresovanom predajni áut s autoservisom Bietheres pani Wathelet žiadala, aby jej bolo vrátené vozidlo, pričom okrem iného požiadala o vystavenie faktúry za predaj.

20.

Dňa 17. novembra 2012 sa pani Wathelet dostavila do predajne áut s autoservisom Bietheres, aby vyzdvihla svoje vozidlo. Táto žiadosť bola zamietnutá, lebo nesúhlasila s podpísaním faktúry za opravu vo výške 2000 eur s dátumom 17. november 2012. Podľa pani Watheletovej bola až v tomto okamihu informovaná o tom, že predajňa áut s autoservisom Bietheres nie je predávajúcim vozidla, ale v skutočnosti vystupuje ako sprostredkovateľ pre súkromnú osobu. ( 5 )

21.

Predajňa áut s autoservisom Bietheres v liste zo 17. novembra 2012 zaslanom pani Watheletovej uviedla, že vozidlo kúpené pani Watheletovou bolo v úschove na účely predaja, a hneď na začiatku ju upozornila, že toto vozidlo nepatrí predajni s autoservisom Bietheres, ale že patrí súkromnej osobe. Podľa predajne áut s autoservisom Bietheres predstavovala porucha motora bežné riziko v rámci kúpy ojazdeného vozidla medzi súkromnými osobami. Preto predajňa áut s autoservisom Bietheres trvala na odmietnutí vrátenia vozidla pani Watheletovej až do úplného zaplatenia faktúry za opravu vo výške 2000 eur. Predajňa áut s autoservisom Bietheres pripojila k svojej zásielke príjmový doklad na 4000 eur, v ktorom boli ručne doplnené meno a priezvisko vlastníka, ktorý nie je obchodníkom, a kupujúceho, pani Watheletovej. Tento dokument neobsahoval podpis vlastníka, ktorý nie je obchodníkom.

22.

Dňa 13. decembra 2012 podala predajňa áut s autoservisom Bietheres na Tribunal de première instance de Verviers (Prvostupňový súd Verviers) žalobu smerujúcu proti pani Watheletovej, pričom okrem iného požadovala zaplatenie faktúry za opravu vo výške 2000 eur zo 17. novembra 2012 spolu s úrokmi. Predajňa áut s autoservisom Bietheres tvrdila, že vozidlo kúpené pani Watheletovou patrilo jednému z jej klientov a že išlo o predaj medzi dvomi súkromnými osobami.

23.

Pani Wathelet spochybnila návrh predajne áut s autoservisom Bietheres a podala protinávrh, ktorým na základe belgického Občianskeho zákonníka žiadala o zrušenie predaja a vrátenie sumy 4000 eur spolu s úrokmi. Okrem toho pani Wathelet žiadala o zaplatenie náhrady škody vo výške 2147,46 eura. Uviedla, že predaj vozidla sa uskutočnil medzi ňou a predajňou áut s autoservisom Bietheres a že nemohla vedieť, že predajňa áut s autoservisom Bietheres nebola predávajúcim.

24.

Tribunal de première instance rozhodol, že návrhy predajne áut s autoservisom Bietheres sú čiastočne dôvodné a uložil pani Watheletovej povinnosť, aby jej zaplatila sumu 2000 eur spolu s úrokmi. Okrem toho tento súd považoval protinávrh pani Watheletovej za nedôvodný.

25.

Pani Wathelet podala odvolanie na vnútroštátny súd, Cour d’appel de Liège (Odvolací súd Liège), pričom naďalej trvala na svojich návrhoch predložených v rámci prvostupňového konania a subsidiárne požiadala o okamžité vydanie vozidla.

26.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že existujú vážne, presné a vzájomne sa zhodujúce domnienky, že pani Wathelet nebola pri uzatváraní kúpnopredajnej zmluvy informovaná o tom, že išlo o predaj medzi súkromnými osobami. V tejto súvislosti vnútroštátny súd považuje za preukázané, že pani Wathelet sa nikdy nestretla s vlastníkom vozidla a že predajňa áut s autoservisom slúžila ako sprostredkovateľ pri predaji bez toho, aby bola odmenená samotným vlastníkom.

27.

Vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa pojem ‚predávajúci‘ spotrebného tovaru uvedený v článku 1649a belgického Občianskeho zákonníka, ktorý bol vložený zákonom z [1. septembra 1994] s názvom ‚zákon o ochrane spotrebiteľov pri predaji spotrebného tovaru‘, ktorým bola do belgického právneho poriadku prebratá [smernica 1999/44 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar], vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na obchodníka, ktorý ako predávajúci prevádza vlastnícke právo k spotrebnému tovaru na spotrebiteľa, ale aj na obchodníka, ktorý ako sprostredkovateľ koná za predávajúceho, ktorý nie je obchodníkom, bez ohľadu na to, či za sprostredkovanie dostane odmenu a či informoval potenciálneho kupujúceho o tom, že predávajúcim je súkromná osoba?“

28.

Písomné pripomienky predložili belgická, nemecká a rakúska vláda, ako aj Európska komisia. Pojednávanie s ústnymi prednesmi sa neuskutočnilo.

29.

Na úvod sa mi zdá vhodné urobiť niekoľko pripomienok k pojmu sprostredkovateľ, ktorý pokrýva skupinu situácií, ktorých právne účinky môžu byť rôzne a môžu byť predmetom národných variácií, ( 6 ) keďže vnútroštátne právne predpisy v oblasti zmlúv boli predmetom len veľmi obmedzenej harmonizácie na európskej úrovni. ( 7 )

30.

Vnútroštátny súd nespresnil, v akom zmysle používa pojem sprostredkovateľ v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

31.

Smernica 1999/44 neobsahuje žiadnu definíciu pojmu sprostredkovateľ uvedeného v odôvodnení 9 a v článku 4 smernice a ani ustanovenia smernice, ani jej prípravné práce nenaznačujú, v akom zmysle sa tento pojem používa v tejto smernici. Ani Súdny dvor nemal príležitosť zaoberať sa touto otázkou alebo všeobecnejšie úlohou a zodpovednosťou sprostredkovateľa v oblasti ochrany spotrebiteľov.

32.

Pojem sprostredkovateľ je však uvedený v iných smerniciach týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Viaceré obsahujú explicitnú definíciu pojmu, ktorý sa týka každej osoby konajúcej v mene alebo na účet iného. ( 8 ) Táto definícia sa vzťahuje súčasne na obchodníka konajúceho vo svojom vlastnom mene, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za viazaného zmluvou na základe vnútroštátneho zmluvného práva ( 9 ) a obchodníka, ktorý koná v mene inej osoby, ktorý naopak nie je všeobecne považovaný za zmluvnú stranu. ( 10 )

33.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vlastník predmetného vozidla uviedol, že vozidlo mu patrilo, že išlo o „predaj medzi súkromnými osobami a že predajňa áut s autoservisom slúžila len ako sprostredkovateľ“. Okrem iného sa vo vnútroštátnom rozhodnutí uvádza, že platba kúpnej ceny bola prevedená na vlastníka vozidla. ( 11 )

34.

Vyvodzujem z toho, že sprostredkovateľ, v prejednávanom prípade predajňa áut s autoservisom Bietheres, vstúpil do predaja v mene a na účet vlastníka vozidla.

35.

Preto sa v nasledujúcej analýze opieram o definíciu pojmu sprostredkovateľ zahŕňajúceho každého obchodníka, ktorý v rámci predaja spotrebného tovaru vystupuje voči spotrebiteľovi v mene a na účet vlastníka predávaného tovaru, ktorý nie je obchodníkom. ( 12 )

36.

Okrem toho v prípade neexistencie protichodných informácií mi to umožňuje predpokladať, že predajňa áut s autoservisom Bietheres bola poverená vlastníkom vozidla, aby ho predala. Moja analýza sa týka len situácie, v ktorej sprostredkovateľ koná na základe poverenia.

37.

Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad pojmu predávajúci uvedený v článku 1649a belgického Občianskeho zákonníka, ktorý bol vložený prostredníctvom zákona z 1. septembra 1994 na účely prebratia článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 do belgického práva.

38.

Na úvod treba zdôrazniť, že pokiaľ je na Súdny dvor podaný návrh na základe článku 267 ZFEÚ, Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o výklade zmlúv a o platnosti a výklade aktov prijatých inštitúciami Únie. Právomoc Súdneho dvora sa obmedzuje iba na preskúmanie ustanovení práva Únie. Posúdiť pôsobnosť vnútroštátnych ustanovení a spôsob, ktorým sa majú uplatňovať, prislúcha vnútroštátnemu súdu. ( 13 )

39.

Prejudiciálnu otázku treba chápať tak, že jej cieľom je preukázať, či sa pojem predávajúci v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa obchodníka konajúceho v mene a na účet súkromnej osoby bez ohľadu na to, či je alebo nie je odmeňovaný za svoju úlohu a či informoval alebo neinformoval spotrebiteľa o tom, že predávajúcim je súkromná osoba.

40.

Predtým, ako sa budem venovať výkladu pojmu predávajúci v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, predložím všeobecné úvahy, ktoré sa mi zdajú na tento účel vhodné.

41.

Po prvé podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 14 )

42.

Keďže definícia predávajúceho uvedená v článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 neobsahuje nijaký odkaz na vnútroštátne práva, treba ju teda považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorého obsah je založený len na zdrojoch práva Únie.

43.

Po druhé, aj keď sa pojem predávajúci nachádza v iných aktoch práva Únie, ( 15 ) špecifická definícia zavedená do článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 sa nachádza len v tejto smernici. Ide totiž o jedinečný pojem, ktorý sa má vykladať vo svetle cieľov sledovaných touto smernicou, ako aj so zreteľom na špecifickú funkciu predávajúceho v rámci uvedenej smernice. ( 16 )

44.

Po tretie pojem predávajúci v zmysle smernice 1999/44 má nevyhnutne objektívnu povahu, ktorá sa opiera o určité overiteľné prvky odvodené zo znenia článku 1 ods. 2 písm. c) smernice („zmluva“, predaj „spotrebného tovaru“, „obchodná činnosť, podnikanie alebo profesia“).

45.

Tento pojem je tiež funkčný a vzťahový, keďže je odvodený od funkcie osoby v špecifickej ekonomickej transakcii. ( 17 ) Predávajúci totiž „predáva“ spotrebný tovar spotrebiteľovi v kontexte kúpnej zmluvy. Preto určenie osôb, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, nie je nemenné, ale závisí od ich pozície v určitom zmluvnom vzťahu. Funkcia predávajúceho musí byť hlavne chápaná z hľadiska spotrebiteľa, ktorý je predmetom ochrany podľa tejto smernice.

46.

Podľa znenia článku 1 ods. 2 písm. c) smernica 1999/44 pojem predávajúci sa vzťahuje na:

„akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na zmluvnom základe predáva spotrebný tovar v rámci svojich obchodných činností, podnikania alebo profesie“.

47.

Definícia pojmu predávajúci v zmysle smernice 1999/44 neodkazuje teda na pojem sprostredkovateľ a zo všeobecnejšieho hľadiska sa smernica nezaoberá výslovne zodpovednosťou sprostredkovateľa voči spotrebiteľovi. ( 18 ) Nezdá sa ani, že by otázka zodpovednosti sprostredkovateľa bola predmetom sporu počas legislatívneho procesu pred prijatím tejto smernice, ( 19 ) ktorej hlavnou témou je vzťah medzi predávajúcim a spotrebiteľom, pričom poslední uvedení sú hlavnými právnymi subjektmi smernice.

48.

Neexistencia zmienky o zodpovednosti sprostredkovateľa voči spotrebiteľovi v smernici 1999/44 je o to viac významná preto, lebo európsky normotvorca sa vo viacerých iných smerniciach týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa rozhodol zahrnúť sprostredkovateľa medzi subjekty zodpovedné voči spotrebiteľovi. ( 20 )

49.

Okrem toho pojem sprostredkovateľ je v smernici 1999/44 uvedený len v súvislosti so zodpovednosťou voči poslednému predávajúcemu. Podľa článku 4 smernice, keď je posledný predávajúci zodpovedný spotrebiteľovi za nesúlad vyplývajúci z konania alebo nedbalosti výrobcu, predchádzajúceho predávajúceho v rovnakom zmluvnom reťazci alebo „akéhokoľvek iného sprostredkovateľa“, posledný predávajúci má právo uplatniť nárok na nápravu voči zodpovednej osobe alebo osobám v zmluvnom reťazci. V tejto súvislosti druhá časť tohto článku spresňuje, že identifikácia zodpovedných osôb, ako aj príslušné opatrenia a výkonné podmienky budú určené v súlade s vnútroštátnym právom. ( 21 )

50.

Na základe vyššie uvedeného považujem za nesporné, na rozdiel od belgickej, nemeckej a rakúskej vlády, ako aj Komisie, že pojem predávajúci uvedený v článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 sa nevzťahuje na obchodníka, konajúceho v mene a na účet súkromnej osoby, ktorý na tomto základe zjavne koná v rámci predaja spotrebiteľovi. Preto takýto obchodník „nepredáva“ spotrebný tovar „na zmluvnom základe“, ale koná výlučne pri predaji medzi súkromnými osobami, na ktorý sa táto smernica nemá uplatňovať.

51.

Podľa môjho názoru toto konštatovanie samo osebe nevylučuje, aby mohol byť obchodník konajúci v menej a na účet súkromnej osoby považovaný v konkrétnom prípade za predávajúceho v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, ak pri vystupovaní voči spotrebiteľovi vyvolá dojem, že koná ako predávajúci. V takomto prípade sa obchodník javí z pohľadu spotrebiteľa ako „predávajúci“ spotrebný tovar „na zmluvnom základe“„v rámci svojich obchodných činností, podnikania alebo profesie“. Ďalej sa táto situácia zdá byť porovnateľná so situáciou sprostredkovateľa konajúceho vo vlastnom mene. ( 22 ) Posledný uvedený je vo všeobecnosti viazaný zmluvou ( 23 ) a musí byť preto považovaný za predávajúceho v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44.

52.

Relatívne široká definícia pojmu predávajúci uvedená v článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 svedčí v prospech zahrnutia obchodníka, ktorý vystupovaním voči spotrebiteľovi vyvolá dojem, že koná ako predávajúci, do jeho pôsobnosti.

53.

Objavuje sa otázka, či presné znenie článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 bráni takémuto výkladu.

54.

Domnievam sa, že v spore vo veci samej spočíva teraz rozhodujúci význam znenia na výrazoch „na zmluvnom základe“ a „predáva spotrebný tovar“, keďže vnútroštátny súd považuje za preukázanú skutočnosť, že predajňa áut s autoservisom Bietheres predáva spotrebný tovar v rámci svojich obchodných činností, podnikania alebo profesie. ( 24 )

55.

Ani znenie, ani prípravné práce na smernici 1999/44 ( 25 ) neprinášajú objasnenie presného rozsahu výrazu „na zmluvnom základe“. Určenie významu tohto výrazu sa preto musí zistiť podľa jeho obvyklého zmyslu, pričom sa zároveň zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používa, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 26 )

56.

Súhlasím s analýzou Komisie, podľa ktorej výraz „na zmluvnom základe“ predpokladá existenciu písomnej alebo ústnej zmluvy.

57.

Pokiaľ ide o tento výraz, Komisia uvádza, že vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby určil, či existovala kúpna zmluva a prípadne medzi akými stranami bola táto uzavretá, predovšetkým, ak bola uzavretá medzi spotrebiteľom a predávajúcim v zmysle smernice 1999/44.

58.

Pozri tiež REICH, N., MICKLITZ, H. W., ROTT, P. a TONNER, K.: European Consumer Law. 2. vyd., Intersentia, s. 173, ako aj BIANCA, M. a GRUNDMANN, S. (ed.): EU Sales Directive, Commentary. Intersentia, s. 114.

59.

Nesúhlasím úplne s týmto prístupom, podľa ktorého je pojem predávajúci naviazaný na určenie zmluvných strán.

60.

Predávajúci definovaný v zmysle smernice 1999/44 je istotne vo väčšine prípadov osoba, ktorá sa zmluvou zaväzuje dodať predávaný tovar. Na účely uplatnenia smernice 1999/44 je však podľa môjho názoru potrebné rozlišovať na jednej strane medzi určením zmluvných strán a na strane druhej medzi určením predávajúceho v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44.

61.

K tomuto bodu je vhodné pripomenúť minimálnu povahu harmonizácie zavedenú touto smernicou. Určenie zmluvných strán sa týka všeobecných právnych predpisov členských štátov uplatniteľných na kúpne zmluvy, ktoré nie sú harmonizované touto smernicou. ( 27 )

62.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že určenie zmluvných strán podľa vnútroštátnych právnych predpisov nemôže byť rozhodujúce vo vzťahu k posúdeniu požadovanému v článku 1 ods. 2 písm. c) smernice. Pojem predávajúci ako autonómny pojem práva Únie zakladá svoj obsah len na zdrojoch práva Únie. Tento záver je posilnený so zreteľom na cieľ smernice, a to zabezpečiť minimálnu jednotnú ochranu spotrebiteľov v Únii bez ohľadu na to, kde bude miesto predaja tovaru. ( 28 )

63.

Výraz „na zmluvnom základe“ preto ako taký predpokladá len existenciu zmluvy, a teda nebráni presadzovanému výkladu, podľa ktorého obchodník konajúci v mene a na účet súkromnej osoby má byť považovaný za predávajúceho v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, ak pri vystupovaní voči spotrebiteľovi vyvoláva dojem, že koná ako predávajúci.

64.

V obvyklom význame pojem „predávajúci“ znamená, že osoba, predávajúci, prevádza tovar na iného, kupujúceho, proti zaplateniu sumy predstavujúcej cenu tovaru.

65.

Ako zdôrazňuje belgická vláda, článok 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 nestanovuje, že predávajúci musí byť vlastníkom predávaného tovaru. ( 29 )

66.

V prípade neexistencie akejkoľvek informácie v tomto zmysle v znení článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 a v jej prípravných prácach, sa mi reštriktívny výklad ustanovenia, podľa ktorého sa predávajúci obmedzuje na vlastníka predávaného tovaru, zdá nelogický z dôvodu, že sprostredkovateľ konajúci vo svojom vlastnom mene je podľa všeobecného pravidla viazaný zmluvou, ( 30 ) aj keď nie je vlastníkom predávaného tovaru.

67.

Pripomínam tiež, že smernica sa týka len veľmi obmedzenej časti právnych predpisov členských štátov uplatniteľných na kúpne zmluvy a nemá vplyv na vnútroštátne právne úpravy týkajúce sa vlastníctva.

68.

Okrem toho sa smernica 1999/44 týka hlavne záruk na spotrebný tovar a zodpovednosti za nesúlad tovaru. V tomto kontexte z pohľadu spotrebiteľa, ktorý je predmetom ochrany tejto smernice, sa nezdá relevantné, aby vlastník a predávajúci tovaru boli nevyhnutne tou istou osobou.

69.

Inými slovami, v rámci smernice 1999/44 nemusí byť dotknutý subjekt na účely získania postavenia predávajúceho nevyhnutne vlastníkom tovaru. ( 31 ) Neexistuje ani nijaký dôvod na obmedzenie rozsahu pojmu predávajúci na vlastníka predávaného tovaru.

70.

Teleologický výklad článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44 posilňuje doslovný výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého obchodník konajúci v mene a na účet súkromnej osoby môže byť považovaný za predávajúceho v zmysle tohto ustanovenia, ak pri vystupovaní voči spotrebiteľovi vyvoláva dojem, že koná ako predávajúci.

71.

Základnou úlohou predávajúceho v rámci smernice 1999/44 je dodať spotrebiteľovi tovar v súlade s kúpnou zmluvou a v prípade nedostatočného súladu ho opraviť alebo ho nahradiť. ( 32 ) Na tento účel pojem predávajúci v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) vymedzuje okruh osôb, proti ktorým sa spotrebiteľ môže obrátiť v prípade, ak tovar nie je v súlade so zmluvou.

72.

Znalosť spotrebiteľa totožnosti predávajúceho je teda v prípade nesúladu zjavne nevyhnutná. Znalosť totožnosti predávajúceho by okrem toho mohla byť rozhodujúca pre spotrebiteľa, ktorý si má vybrať medzi viacerými predávajúcimi, pričom spotrebiteľ posudzuje skúsenosť, odbornosť a solventnosť predávajúceho, ako aj jeho schopnosť splniť svoje povinnosti v prípade nesúladu.

73.

V prípade, ak obchodník koná ako sprostredkovateľ pre súkromnú osobu, ako je to v prejednávanom prípade, neznalosť spotrebiteľa, pokiaľ ide o totožnosť predávajúceho, bude mať ešte škodlivejší účinok, lebo spotrebiteľ sa nachádza v stave neznalosti svojej právnej situácie a možností prostriedkov nápravy, ktorými disponuje. Ak sa teda ukáže, že predávajúci je súkromná osoba, záväzná povaha práv spotrebiteľa zakotvená v článku 7 ods. 1 smernice 1999/44 sa neuplatní a spotrebiteľ nemá nárok na ochranu podľa tejto smernice. Preto sa predávajúci, ktorý nie je obchodníkom, môže okrem iného zbaviť akejkoľvek zodpovednosti, pokiaľ ide o skryté vady predávaného tovaru. Tento príklad je o to relevantnejší v kontexte predaja ojazdeného vozidla.

74.

Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa zahŕňa, že spotrebiteľ vie, že predávajúci je súkromnou osobu. Ako tvrdí belgická vláda, táto informácia je porovnateľná s „informáciou, ktorú spotrebiteľ potrebuje na to, aby mohol urobiť kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii“, t. j. informáciou, ktorú je predávajúci povinný poskytnúť spotrebiteľovi na základe článku 7 ods. 1 smernice 2005/29/ES. ( 33 )

75.

Priznanie potrebného účinku smernici 1999/44 si teda podľa mňa vyžaduje využiť presadzovaný výklad a zahrnúť do pôsobnosti jej článku 1 ods. 2 písm. c) obchodníka konajúceho v mene a na účet súkromnej osoby, ktorý svojím vystupovaním voči spotrebiteľovi vyvoláva dojem, že koná ako predávajúci. V takomto prípade sprostredkovateľ urobil v mojich očiach „neodvolateľnú voľbu“ a nemôže sa vyhnúť svojej zodpovednosti v prípade nesúladu tovaru tým, že odkáže spotrebiteľa na súkromnú osobu, ktorú nebude možné nájsť alebo nebude solventná. ( 34 )

76.

Navrhovaný výklad sa mi zdá byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej systém ochrany zavedený smernicami Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov spočíva na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predávajúcim alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. ( 35 )

77.

Ak spotrebiteľ nebol informovaný o tom, že predávajúcim je súkromná osoba, existuje veľká informačná asymetria medzi spotrebiteľom a sprostredkovateľom. ( 36 ) Táto asymetria môže byť napravená len na základe iniciatívy sprostredkovateľa, pre ktorého je vo všeobecnosti totiž jednoduchšie napraviť situáciu. ( 37 ) Okrem toho bude informačná asymetria často vytvorená alebo aspoň zachovávaná sprostredkovateľom. To podporuje myšlienku, podľa ktorej sa zodpovednosť predávajúceho musí podľa smernice 1999/44 uplatniť na sprostredkovateľa, ktorý svojím vystupovaním voči spotrebiteľovi vyvoláva dojem, že koná ako predávajúci.

78.

Opačný výklad, ktorý by v každom prípade vylučoval obchodníka, ktorý koná ako sprostredkovateľ, z pôsobnosti článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, by poškodil celkový cieľ sledovaný európskou právnou úpravou v oblasti ochrany spotrebiteľov a zakotvený v článku 169 ZFEÚ (pôvodne článok 153 ES), t. j. zabezpečiť zvýšenú úroveň ochrany spotrebiteľov, a teda dôveru spotrebiteľov, ktorá je podstatná pre vnútorný trh.

79.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha pri zohľadnení všetkých okolností prípadu a všetkých dôkazov ( 38 ) overiť, či obchodník môže byť považovaný za predávajúceho v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, teda či svojím vystupovaním voči spotrebiteľovi vyvolával dojem, že koná ako predávajúci predmetného tovaru.

80.

Zdá sa mi však vhodné uviesť niekoľko všeobecných úvah, pokiaľ ide o posúdenie vnútroštátnym súdom.

81.

Po prvé je vhodné pripomenúť predpoklad, podľa ktorého sa smernica 1999/44 nevzťahuje na zodpovednosť sprostredkovateľa voči spotrebiteľovi. ( 39 ) Z toho podľa mňa vyplýva, že uloženie zodpovednosti predávajúceho pre sprostredkovateľa musí podľa uvedenej smernice zostať výnimočné.

82.

Preto sprostredkovateľ, ktorý len spojí spotrebiteľa a vlastníka, ktorý nie je obchodníkom, nemôže byť v nijakom prípade považovaný za predávajúceho v zmysle tejto smernice. Na vznik tejto zodpovednosti sprostredkovateľa treba aspoň to, aby sa sprostredkovateľ aktívne podieľal na predaji.

83.

V tejto súvislosti môže vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti doplňujúce úlohu obchodníka pri predmetnom predaji a predovšetkým skutočnosť, že tovar bol vystavený v prevádzkarni obchodníka.

84.

Takéto konštatovanie vedie vo všeobecnosti podľa mňa k silnému predpokladu, že spotrebiteľ mal dojem, že obchodník konal ako predávajúci. V takejto situácii prislúcha z môjho pohľadu obchodníkovi, ktorý sa chce zbaviť zodpovednosti podľa smernice 1999/44, preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol v okamihu uzavretia kúpnej zmluvy vedieť, že predávajúci bol súkromnou osobou. Uvádzam, že vo všeobecnosti je pre obchodníka jednoduché preukázať znalosť totožnosti predávajúceho, ktorý nie je obchodníkom, spotrebiteľovi. Stačí mu uviesť dôkaz, že o nej informoval spotrebiteľa, čo je nepochybne najschopnejší preukázať sprostredkovateľ.

85.

Okrem toho vnútroštátny súd môže rovnako zohľadniť nasledujúce okolnosti na účely preukázania, či obchodník svojím vystupovaním voči spotrebiteľovi vyvolal dojem, že konal ako predávajúci:

86.

Vnútroštátny súd môže tiež preukázať, či obchodník vo všeobecnosti predáva spotrebný tovar špecifického typu, ktorý je predmetom tohto predaja, a zohľadniť tento prvok.

87.

Po druhé sa mi zdá jasné, že dodržiavanie zásady efektivity ochrany spotrebiteľov nemôže viesť až k tomu, že sa celkovo nahradí úplná pasivita dotknutého spotrebiteľa. ( 40 ) Sprostredkovateľ totiž nemôže byť považovaný za predávajúceho v zmysle smernice 1999/44, pokiaľ sa vnútroštátny súd domnieva, že priemerný spotrebiteľ, teda spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, ( 41 ) nemôže v okamihu uzavretia kúpnej zmluvy legitímne ignorovať skutočnosť, že obchodník konal len ako sprostredkovateľ pre súkromnú osobu. ( 42 ) V tejto súvislosti by písomná kúpna zmluva obsahujúca meno predávajúceho, ktorý nie je obchodníkom, bola veľmi významnou indikáciou znalosti tohto prvku spotrebiteľom, keďže tento dokument je odovzdaný spotrebiteľovi pred uzavretím kúpnej zmluvy.

88.

Otázka odmeny sprostredkovateľa za jeho sprostredkovanie je spojená so zmluvným vzťahom medzi vlastníkom, ktorý nie je obchodníkom, a sprostredkovateľom, ktorý vo všeobecnosti nepatrí do pôsobnosti smernice 1999/44, okrem práva konečného predávajúceho obrátiť sa na základe článku 4 tejto smernice na sprostredkovateľa v prípade nesúladu vyplývajúceho z konania alebo nedbalosti posledného uvedeného. ( 43 )

89.

Okrem toho skutočnosť, že sprostredkovateľ je alebo nie je odmeňovaný za svoje sprostredkovanie, sa mi nezdá relevantná z pohľadu spotrebiteľa. Všeobecne si nie je spotrebiteľ ani vedomý skutočnosti, či sprostredkovateľ je alebo nie je odmeňovaný.

90.

Rovnako ako Komisia a rakúska vláda sa totiž domnievam, že skutočnosť, či sprostredkovateľ je alebo nie je odmeňovaný za svoje sprostredkovanie, nie je relevantná pre posúdenie podľa článku 1 ods. 2 písm. c) na účely určenia, či obchodník má byť považovaný za predávajúceho v zmysle smernice. ( 44 )

91.

Na prvý pohľad sa môže zdať neprimerané uložiť sprostredkovateľovi povinnosť predávajúceho vyplývajúcu zo smernice 1999/44, keďže sprostredkovateľ nedostal žiadnu odmenu alebo nanajvýš skromnú odmenu.

92.

Treba však pripomenúť, že sprostredkovateľ nenesie nutne konečnú ekonomickú záťaž. Naopak v prípade nesúladu predávaného tovaru, ktorého náklady nesie sprostredkovateľ ako predávajúci v zmysle smernice 1999/44, sa sprostredkovateľ môže podľa článku 4 smernice 1999/44 a podľa podmienok stanovených relevantným vnútroštátnym právom obrátiť na zodpovedné osoby, teda všeobecne na vlastníka, ktorý nie je obchodníkom.

93.

Výklad, ktorý navrhujem k článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44, skutočne predpokladá výlučne to, že sprostredkovateľ preberá riziko nesolventnosti vlastníka, ktorý nie je obchodníkom, čo však predstavuje základný aspekt pre spotrebiteľa. Tento výsledok sa mi zdá byť rozumný vzhľadom na skutočnosť, že sprostredkovateľ môže toto riziko jednoducho odstrániť tým, že informuje spotrebiteľa o totožnosti predávajúceho, ktorý nie je obchodníkom, alebo tým, že doplní rizikový príplatok do odmeny stanovenej za sprostredkovanie.

94.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour d'appel de Liège (Odvolací súd Liège), takto:

Článok 1 ods. 2 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa obchodníka konajúceho v mene a na účet súkromnej osoby bez ohľadu na to, či je alebo nie je odmenený za svoje sprostredkovanie, v rozsahu, v akom sprostredkovateľ svojím vystupovaním voči spotrebiteľovi vyvoláva dojem, že koná ako predávajúci.