1. 

vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť svoje činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní, a vývoj nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).

2. 

Žalobkyňa v prejednávanej veci, spoločnosť Safa Nicu Sepahan Co., je iránska akciová spoločnosť, ktorá sa po dobu takmer troch rokov nachádzala na zoznamoch subjektov zapojených do šírenia jadrových zbraní, ktoré boli prijaté nariadeniami Rady Európskej únie. Žalobkyňa napadla na Všeobecnom súde Európskej únie zákonnosť tohto zaradenia a navrhovala, aby jej bola priznaná náhrada majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá podľa jej názoru vznikla v dôsledku uvedeného. Všeobecný súd rozsudkom z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986, ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil akty týkajúce sa zaradenia mena žalobkyne na predmetné zoznamy, zamietol návrh na náhradu škody z titulu majetkovej ujmy a zaviazal Radu na zaplatenie 50000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela. ( 2 )

3. 

Predmetom prejednávanej veci je jednak odvolanie podané žalobkyňou proti zamietnutiu jej návrhu na náhradu majetkovej ujmy, ako aj proti sume, ktorá jej bola priznaná z titulu nemajetkovej ujmy, a jednak vzájomné odvolanie Rady, ktorého cieľom je spochybniť existenciu podmienok pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie v danej veci a ktorým sa tiež napáda uloženie povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyni.

4.

Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 1 až 13 napadnutého rozsudku, možno na účely prejednávanej veci zhrnúť takto.

5.

Meno subjektu identifikovaného ako „Safa Nicu“ bolo zaradené na zoznam subjektov zapojených do šírenia jadrových zbraní, ktorý sa nachádza v prílohe II rozhodnutia 2010/413/SZBP ( 3 ), na základe rozhodnutia 2011/299/SZBP ( 4 ), a následne na zoznam, ktorý sa nachádza v prílohe VIII nariadenia (EÚ) č. 961/2010 ( 5 ), na základe vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 503/2011 ( 6 ). V odôvodnení rozhodnutia 2011/299 a vykonávacieho nariadenia č. 503/2011 bol uvedený subjekt opísaný ako „firma zameraná na spojové služby, ktorá dodávala vybavenie pre závod Fordow (Qom), ktorý sa stavia bez upovedomenia [Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE)]“.

6.

Listom zo 7. júna 2011 požiadala žalobkyňa Radu o zmenu prílohy VIII nariadenia č. 961/2010 tak, že buď doplní a opraví zaradenie subjektu identifikovaného ako „Safa Nicu“ na predmetné zoznamy, alebo ho odstráni. Keďže žalobkyňa nedostala žiadnu odpoveď, zaslala Rade nový list 23. júna 2011.

7.

Zaradenie bolo ponechané na základe rozhodnutia 2011/783/SZBP ( 7 ) a vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 1245/2011 ( 8 ). Názov „Safa Nicu“ sa však nahradil inými názvami a doplnilo sa päť adries v Iráne, Spojených arabských emirátoch a v Afganistane ako identifikačné informácie týkajúce sa predmetného subjektu.

8.

Rada listom z 5. decembra 2011 informovala žalobkyňu o ponechaní jej mena na zoznamoch, ktoré sa nachádzajú v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. Konštatovala, že pripomienky predložené navrhovateľkou 7. júna 2011 neodôvodňujú zrušenie reštriktívnych opatrení, a uviedla, že zaradenie subjektu identifikovaného ako „Safa Nicu“ sa skutočne vzťahuje na žalobkyňu. Listom z 11. decembra 2012 Rada zaslala žalobkyni nariadenie (EÚ) č. 267/2012 ( 9 ), ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010, a informovala ju o tom, že jej meno bolo ponechané na zozname v prílohe IX tohto nariadenia.

9.

Na základe rozhodnutia 2014/222/SZBP ( 10 ) bolo meno žalobkyne odstránené zo zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a na základe vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 397/2014 ( 11 ) bolo následne jej meno odstránené zo zoznamu v prílohe IX nariadenia č. 267/2012.

10.

Žalobkyňa podala 22. júla 2011 na Všeobecný súd žalobu, v ktorej navrhovala jednak čiastočné zrušenie nariadení č. 503/2011 a č. 267/2012, v rozsahu, v ktorom sa týkali žalobkyne a jej pridružených spoločností, a jednak to, aby bola Rada zaviazaná zaplatiť jej 7662737,40 eura spolu s úrokmi v sadzbe 5 % ročne od 1. januára 2013 z titulu náhrady škody, pričom išlo tak o majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela v dôsledku prijatia reštriktívnych opatrení voči nej.

11.

Žalobkyňa na podporu svojho návrhu na zrušenie uviedla tri žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na nesprávnom posúdení, ako aj na „zneužití právomoci“, a tretí na porušení jej práva na obhajobu a jej práva na účinnú súdnu ochranu. Všeobecný súd po tom, ako odmietol prvý žalobný dôvod ( 12 ) a vyhlásil za neprípustnú výhradu uvedenú v rámci druhého žalobného dôvodu, založenú na „zneužití právomoci“, a to v bodoch 32 až 39 napadnutého rozsudku, preskúmal výhradu uvedenú v rámci druhého žalobného dôvodu, založenú na nesprávnom posúdení, a vyhovel jej. V dôsledku toho zrušil zaradenie mena žalobkyne na predmetných zoznamoch, a to bez toho, aby preskúmal tretí žalobný dôvod (bod 40 odôvodnenia a bod 1 výroku napadnutého rozsudku) ( 13 ).

12.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody, Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie z dôvodu protiprávnosti konania vytýkaného Rade je v danom prípade splnená, keďže sa Rada stala zodpovednou za dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (body 49 až 69 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

13.

Následne preskúmal podmienky existencie škody a príčinnej súvislosti vo vzťahu k jednotlivým druhom uplatňovanej ujmy.

14.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa napokon vyčíslila vo výške 2 milióny eur, Všeobecný súd uznal, že uvedené podmienky boli v danom prípade splnené, a pri posúdení tejto ujmy ex aequo et bono dospel k záveru, že priznanie sumy 50000 eur predstavuje primeranú náhradu tejto ujmy (body 78 až 92 odôvodnenia a bod 2 výroku napadnutého rozsudku).

15.

Všeobecný súd naopak zamietol návrh na náhradu majetkovej ujmy uplatňovanej žalobkyňou. Vo vzťahu ku každej čiastkovej ujme dospel k záveru, že žalobkyňa nepredložila dostatočné dôkazy, či už k existencii alebo rozsahu údajne utrpenej ujmy, alebo k existencii príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a konaním vytýkaným Rade (body 93 až 148 odôvodnenia a bod 4 výroku napadnutého rozsudku).

16.

Čo sa týka návrhu na zaplatenie úrokov, Všeobecný súd jednak usúdil, že netreba priznať úroky za obdobie, ktoré predchádza dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku, a jednak dospel k záveru, že Rada je povinná zaplatiť úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku až do úplného zaplatenia priznanej náhrady škody (body 150 až 152 napadnutého rozsudku a bod 3 výroku).

17.

Žalobkyňa vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor čiastočne zrušil napadnutý rozsudok, a to v rozsahu, v ktorom neuznal majetkovú ujmu, ktorú údajne utrpela, a nepriznal jej za ňu náhradu škody, ako aj v rozsahu, v ktorom jej priznal iba sumu 50000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Navyše navrhuje, aby Súdny dvor uplatnil svoju neobmedzenú právomoc a aby jej hlavne priznal sumu 5662737,40 eura, zvýšenú o úroky, ako náhradu majetkovej ujmy, a tiež sumu 2 milióny eur, zvýšenú o úroky, ako náhradu nemajetkovej ujmy, a aby zaviazal Radu na náhradu trov konania, vrátane trov týkajúcich sa konania pred Všeobecným súdom. Subsidiárne navrhuje, aby jej Súdny dvor priznal sumu stanovenú ex aequo et bono, plus úroky, ako náhradu majetkovej ujmy, a tiež sumu nie nižšiu ako 50000 eur, plus úroky, ako náhradu nemajetkovej ujmy, a zaviazal Radu na náhradu trov konania, vrátane trov týkajúcich sa konania pred Všeobecným súdom. Ešte subsidiárnejšie žalobkyňa navrhuje, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie sumy náhrady škody a vyhlásil nový rozsudok v jej prospech.

18.

Vo svojom vyjadrení ku vzájomnému odvolaniu zo strany Rady žalobkyňa navrhuje, aby Súdny dvor vzájomné odvolanie zamietol ako nedôvodné. Okrem toho opakuje návrhy, ktoré predložila v rámci svojho odvolania vo veci samej.

19.

Rada vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v ktorom ju zaviazal zaplatiť žalobkyni 50000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, zamietol návrh na náhradu tejto ujmy, ktorý žalobkyňa uplatnila na prvom stupni, a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania, vrátane trov týkajúcich sa konania pred Všeobecným súdom.

20.

Vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci samej Rada navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol ako nedôvodné, nahradil odôvodnenie napadnutého rozsudku a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania, vrátane trov týkajúcich sa konania pred Všeobecným súdom.

21.

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ktoré bolo pripustené ako vedľajší účastník konania do ústnej časti konania, podporuje návrhy, ktoré uviedla Rada vo vzájomnom odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu vo veci samej.

22.

Vyvstáva potreba uviesť zopár predbežných poznámok týkajúcich sa niektorých z návrhov, ktoré predložili účastníci konania v rámci svojich odvolacích návrhov.

23.

Prvá poznámka sa týka návrhu na nahradenie odôvodnenia, ktorý uviedla Rada vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci samej. Rada navrhuje, aby Súdny dvor nahradil odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré viedlo k zamietnutiu návrhu na náhradu majetkovej ujmy, predloženého žalobkyňou na prvom stupni. Rada, ktorá pritom s týmto zamietnutím plne súhlasí, sa nestotožňuje s konštatovaním Všeobecného súdu, podľa ktorého je v danom prípade splnená prvá podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, týkajúca sa existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy. Treba pritom uviesť, že toto konštatovanie predstavuje premisu, na ktorej je založené tak uznanie nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela, a to v bodoch 78 až 92 napadnutého rozsudku, ako aj uloženie povinnosti, vyjadrené v bode 2 výroku napadnutého rozsudku, aby Rada z tohto titulu zaplatila žalobkyni 50000 eur. Z toho vyplýva, že Súdny dvor by nemohol vyhovieť návrhu Rady na nahradenie odôvodnenia bez toho, aby súčasne zrušil tieto časti napadnutého rozsudku. Tento návrh teda napriek jeho označeniu možno chápať iba ako návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu, ktorý je ako taký neprípustný, pretože je uvedený v rámci vyjadrenia k odvolaniu vo veci samej. ( 14 ) Vzhľadom na to, že argumentácia rozvinutá Radou na podporu uvedeného návrhu bola v rovnakom znení zopakovaná v jej vzájomnom odvolaní, Súdny dvor bude mať aj tak príležitosť ju preskúmať v rámci rozhodovania o tomto vzájomnom odvolaní.

24.

Druhá poznámka má rovnaký obsah ako prvá, no tentoraz sa týka návrhov uvedených vo vyjadrení žalobkyne na vzájomné odvolanie Rady. Žalobkyňa okrem zamietnutia uvedeného odvolania navrhuje, aby Súdny dvor čiastočne zrušil napadnutý rozsudok a priznal jej primeranú náhradu tak majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela, pričom opakuje rovnaké návrhy ako sú tie, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Tieto návrhy sa tiež musia vyhlásiť za neprípustné, keďže boli uvedené vo vyjadrení k vzájomnému odvolaniu. ( 15 )

25.

Po vyššie uvedených spresneniach pristúpim v prvom rade k preskúmaniu vzájomného odvolania, ktorým, ako už bolo naznačené vyššie, Rada spochybňuje v prejednávanom prípade najmä existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Ak by sa totiž táto výhrada mala ukázať ako dôvodná, nedošlo by k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie a všetky návrhy, ktoré uvádza žalobkyňa vo svojom odvolaní vo veci samej, by museli byť zamietnuté. Následne prejdem k preskúmaniu odvolania vo veci samej.

26.

Rada vo svojom vzájomnom odvolaní uvádza dve výhrady proti napadnutému rozsudku. Prvou výhradou Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, „pokiaľ ide o určité podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti [Únie]“, a druhou mu vytýka, že rozhodol, že zrušenie napadnutých aktov nepredstavuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy údajne utrpenej žalobkyňou.

27.

Rada, ktorú podporuje Spojené kráľovstvo, tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že v prejednávanej veci došlo k dostatočne závažnému porušeniu právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, vyžadovanému na to, aby mohla byť považovaná za splnenú prvá z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, konkrétne podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám. ( 16 ) Táto výhrada sa delí na dve časti.

28.

Rada v prvom rade Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 59 až 61 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o jej povinnosť oprieť zaradenie žalobkyne na zoznamy osôb a subjektov, ktoré sú určené v napadnutých aktoch, o dôvody podložené informáciami a dôkazmi. Tento záver je totiž podľa nej založený na vývoji judikatúry – najmä na rozsudkoch z 21. marca 2012, Fulmen/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142) ako aj z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518) –, ku ktorému došlo až po tom, ako Rada prijala akty, ktorými zaradila žalobkyňu na uvedené zoznamy a ponechala ju na nich, pričom tento vývoj judikatúry nebol predvídateľný v čase prijatia týchto aktov, t. j. 23. mája 2011, a následne 1. decembra 2011 a 23. marca 2012. Na dôkaz uvedeného Rada odkazuje na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot v spojených veciach Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:176), ako aj Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft (C‑348/12 P, EU:C:2013:470), v ktorých tento generálny advokát zastával opačné stanovisko, ako to, ktoré si v konečnom dôsledku osvojil Súdny dvor.

29.

V prvom rade pripomínam, že v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ Únia napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií. Podľa ustálenej judikatúry sa v práve Únie priznáva právo na náhradu škody v prípade, že sú splnené tri podmienky, a to protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným konaním a uvádzanou škodou. ( 17 ) Na splnenie prvej z týchto podmienok judikatúra vyžaduje, aby bolo cieľom porušenej právnej normy priznať práva jednotlivcom, a aby bolo porušenie právnej normy dostatočne závažné. ( 18 ) Súdny dvor spresnil, že rozhodujúcim kritériom na prijatie záveru, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, je zjavné a závažné prekročenie hraníc, ktoré sú stanovené pre voľnú úvahu, zo strany inštitúcie Únie. ( 19 ) Ak táto inštitúcia disponuje len značne obmedzenou alebo dokonca nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, môže na určenie existencie dostatočne závažného porušenia postačovať jednoduché porušenie práva Únie. ( 20 ) Z judikatúry navyše vyplýva, že rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva inštitúciám, závisí okrem iného od stupňa jasnosti a presnosti tejto normy a že v každom prípade porušenie práva Únie je zjavne závažné, ak pretrvávalo napriek vydaniu rozsudku konštatujúcemu vytýkané nesplnenie povinnosti alebo prejudiciálneho rozsudku, alebo napriek ustálenej judikatúre Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorých vyplýva protiprávnosť predmetného konania. ( 21 )

30.

Pokiaľ ide ďalej o odôvodnenie napadnutého rozsudku, na základe ktorého Všeobecný súd dospel v bode 69 uvedeného rozsudku k záveru, že v prejednávanom prípade sa Rada stala zodpovednou za dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, hneď na úvod poznamenávam, že toto odôvodnenie je do určitej miery nejednoznačné.

31.

Všeobecný súd totiž v bode 49 napadnutého rozsudku odkazuje na analýzu vykonanú v bodoch 26 až 40 toho istého rozsudku, na základe ktorej dospel k záveru, že Rada nepreukázala dôvodnosť tvrdenia predstavujúceho jediný dôvod použitý proti žalobkyni na účely prijatia reštriktívnych opatrení voči nej, ( 22 ) čím porušila ustanovenia nariadení č. 961/2010 a č. 267/2012, ktoré „taxatívne uvádzajú podmienky, za akých sú také obmedzenia prípustné“, a ktoré „majú v podstate a contrario za cieľ chrániť individuálne záujmy dotknutých jednotlivcov“. ( 23 ) Z týchto úryvkov napadnutého rozsudku vyplýva, že protiprávnosť vytýkaná Rade spočíva v porušení práva žalobkyne na to, aby voči nej neboli prijaté predmetné opatrenia, pokiaľ nie sú splnené hmotnoprávne podmienky, ktorých splnením je podmienené ich prijatie. ( 24 )

32.

Keď však Všeobecný súd prechádza k preskúmaniu otázky, či Rada v prejednávanom prípade disponovala mierou voľnej úvahy v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 29 vyššie, uvádza, že „protiprávnosť, ktorou sa vyznačujú napadnuté akty, súvisí so skutočnosťou, že Rada nemá k dispozícii informácie alebo dôkazy, ktoré by z právneho hľadiska dostatočne preukazovali dôvodnosť reštriktívnych opatrení voči žalobkyni a že ich preto nemôže na Všeobecnom súde predložiť“. ( 25 ) S odkazom na rozsudok z 21. marca 2012, Fulmen/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142) spresňuje, že povinnosť Rady preukázať dôvodnosť prijatých reštriktívnych opatrení je podmienená dodržovaním základných práv dotknutých osôb a subjektov, a najmä ich právom na účinnú súdnu ochranu. V bodoch 64 až 67 napadnutého rozsudku nasleduje pripomenutie štyroch rozsudkov Všeobecného súdu – rozsudku zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada (T‑390/08, EU:T:2009:401), rozsudku z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada (T‑228/02, EU:T:2006:384), rozsudku z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada (T‑256/07, EU:T:2008:461), a rozsudku zo 4. decembra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada (T‑284/08, EU:T:2008:550) –, ktoré sa týkajú rozsahu súdneho preskúmania zákonnosti aktov, ktorými boli prijaté reštriktívne opatrenia. Všeobecný súd v bode 68 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „primerane prezieravý a starostlivý správny orgán by za okolností prejednávanej veci bol v čase prijatia prvého napadnutého aktu schopný pochopiť, že mu prislúcha zhromažďovať informácie alebo dôkazy odôvodňujúce reštriktívne opatrenia voči žalobkyni, aby v prípade pochybností mohol preukázať dôvodnosť uvedených opatrení tým, že uvedené informácie alebo dôkazy predloží na súde Únie“. Zdá sa, že v týchto úryvkoch napadnutého rozsudku je pravidlom, vo vzťahu ku ktorému Všeobecný súd skúma mieru voľnej úvahy Rady s cieľom stanoviť existenciu závažného porušenia, skôr právo žalobkyne na účinnú súdnu ochranu.

33.

Dôvodom tejto nejednoznačnosti je pravdepodobne skutočnosť, že otázka hraníc voľnej úvahy Rady v súvislosti s dodržiavaním základných práv v oblasti reštriktívnych opatrení vyvstávala hlavne vo vzťahu k právu na účinnú súdnu ochranu. Práve v závislosti od požiadavky zabezpečiť súdne preskúmanie aktov, ktorými sa takéto opatrenia ukladajú, sa totiž v rámci rozsudkov vydávaných súdmi Únie postupne formovala povinnosť Rady podložiť dôvody odôvodňujúce ich prijatie dôkazmi, tak ako povinnosť týkajúca sa odôvodnenia týchto aktov. ( 26 ) Práve na tomto pozadí tak treba chápať odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré sa napáda v rámci tejto prvej časti prvého odvolacieho dôvodu uvedeného vo vzájomnom odvolaní, ako aj analyzovať argumentáciu Rady na jeho podporu.

34.

Predovšetkým zdôrazňujem, že pod označením „nesprávne posúdenie“ bola konaním, ktoré sa v konečnom dôsledku vytýkalo Rade v tej časti napadnutého rozsudku, ktorá sa venuje preskúmaniu návrhu na zrušenie, jej neschopnosť predložiť súdu Únie akýkoľvek dôkaz, ktorý by umožnil posúdiť zákonnosť reštriktívnych opatrení voči žalobkyni. V bode 37 napadnutého rozsudku je vyjadrené, že Rada v odpovedi na žiadosť Všeobecného súdu uviedla, že jediným dôkazom, ktorý má k dispozícii, a ktorý sa týka prijatia a zachovania reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, je návrh na zaradenie podaný členským štátom, a že informácie obsiahnuté v tomto návrhu boli prevzaté do odôvodnenia napadnutých aktov. Toto nedodržanie povinnosti Rady malo za následok nemožnosť akéhokoľvek súdneho preskúmania dôvodnosti dôvodu, ktorým sa odôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, v dôsledku čoho sa akty, na základe ktorých došlo k napadnutému zaradeniu, stali najmä z tohto dôvodu protiprávnymi. ( 27 )

35.

V napadnutom rozsudku teda vôbec nejde o overenie dodržania hraníc voľnej úvahy zo strany Rady pri hodnotení informácií a dôkazov, ktoré viedli k zaradeniu žalobkyne na predmetné zoznamy, alebo pri posudzovaní zložitých situácií patriacich do politickej oblasti, ktoré by mohlo viesť k zamysleniu sa nad hranicami súdneho preskúmania. Odkaz Rady na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot v spojených veciach Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:176), ako aj vo veci Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft (C‑348/12 P, EU:C:2013:470), v ktorých sa generálny advokát zasadzuje za to, aby sa Rade priznala široká miera voľnej úvahy v oblasti reštriktívnych opatrení, a aby „súd Únie prispôsob[il]“ svoje preskúmanie, ( 28 ) je tak v tomto konaní absolútne irelevantný.

36.

V prejednávanej veci ide skôr práve o účinnú povahu súdneho preskúmania – ak už nie všeobecnejšie o samotnú zásadu takéhoto preskúmania –, než o jeho hranice. Inštitúcia, ktorá sa domáha právomoci založiť prijatie a ponechanie reštriktívnych opatrení voči jednotlivcovi alebo právnickej osobe iba na jednoduchej informácii doručenej členským štátom, ku ktorej nie je priložený akýkoľvek dôkaz, ktorý by umožnil podložiť, ba čo i len podporiť pravdepodobnosť tvrdení, ktoré táto informácia obsahuje, a to dokonca aj po tom, ako dotknutá osoba na základe závažných tvrdení preukázala, že nie je vôbec zapojená do konaní, ktoré sa jej pripisujú, okrem toho, že porušuje ustanovenia stanovujúce podmienky na prijatie a ponechanie takýchto opatrení, zásadne popiera akúkoľvek možnosť preskúmania jej konania súdom Únie.

37.

Zásada, podľa ktorej sa pri aktoch, ktorými Rada prijíma reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, musí zabezpečiť účinné súdne preskúmanie, bola pritom Súdnym dvorom potvrdená dávno pred rozsudkami z 21. marca 2012, Fulmen/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), ako aj z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518).

38.

V rozsudku z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32), pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia voči osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu, Súdny dvor uviedol, že Únia „je právnym spoločenstvom, v ktorom jeho inštitúcie podliehajú kontrole súladu ich aktov so Zmluvou“ a v ktorom „jednotlivci… musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv“. V tomto istom rozsudku Súdny dvor tiež uviedol, že v oblasti reštriktívnych opatrení je účinnosť takejto ochrany o to viac dôležitá, že tieto opatrenia „spôsobujú vážne následky“, pretože nielenže akákoľvek finančná operácia a akákoľvek finančná služba sú zablokované v prípade dotknutej osoby, skupiny alebo subjektu, ale tiež ich dobrá povesť a politická činnosť sú poškodené. ( 29 ) Súdny dvor tiež uviedol, že uvedená kontrola sa má týkať dôkazov, na ktorých je založené zaradenie na predmetné zoznamy, a presnej identifikácie mena dotknutých osôb a subjektov. ( 30 )

39.

Tiež v oblasti reštriktívnych opatrení prijatých v rámci boja proti medzinárodnému terorizmu boli tieto zásady potvrdené v rozsudku z 29. júna 2010, E a F (C‑550/09, EU:C:2010:382). Istotne, ako zdôraznila Rada na pojednávaní, uvedený rozsudok sa týka povinnosti tejto inštitúcie odôvodniť akty, ktorými sa prijímajú reštriktívne opatrenia, zatiaľ čo v prejednávanej veci prinajmenšom v štádiu konania o odvolaní nejde ani o chýbajúce odôvodnenie, ani o nedostatok odôvodnenia, ktorými by bolo postihnuté zaradenie žalobkyne na predmetné zoznamy. ( 31 ) Súdny dvor však v tomto rozsudku jasne a jednoznačne potvrdil tak požiadavku, aby takéto opatrenia podliehali „primerané[mu] súdne[mu] preskúmani[u] [ich] zákonnosti“, ako aj rozsah tohto preskúmania, ktorý má spočívať najmä v „preskúmaní skutočností, dôkazov a informácií uvedených na [ich] podporu“. ( 32 ) Takéto preskúmanie pritom môže byť znemožnené, okrem chýbajúceho odôvodnenia aktu, ktorý tomuto preskúmaniu podlieha, aj neexistenciou informácií umožňujúcich preveriť, hoci aj len v hraniciach obmedzeného preskúmania, dôvodnosť takéhoto odôvodnenia.

40.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí Rada, v čase, keď bolo meno žalobkyne po prvýkrát zaradené na predmetné zoznamy, t. j. 23. mája 2011, v judikatúre Súdneho dvora neexistovala žiadna neurčitosť, pokiaľ ide o povinnosť Rady, aby pri prijímaní rozhodnutí stanovujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám splnila požiadavky vyplývajúce z rešpektovania práva na účinnú súdnu ochranu dotknutých osôb, a teda pokiaľ ide o jej povinnosť oprieť sa o skutkový základ a dôkazný podklad umožňujúci súdu Únie vykonať preskúmanie, hoci aj len obmedzené, zákonnosti uvedených rozhodnutí.

41.

Napokon treba uviesť, že existencia judikatúry stanovujúcej protiprávnosť konania vytýkaného predmetnej inštitúcii nie je nevyhnutnou podmienkou kvalifikácie porušenia ako zjavne závažného. Z judikatúry citovanej v bode 29 vyššie totiž vyplýva, že takáto kvalifikácia, ktorá zohľadňuje rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva inštitúciám, závisí okrem iného od stupňa jasnosti a presnosti tejto normy. S ohľadom na význam, ktorý má ochrana základných práv v právnom spoločenstve, ktorým je Únia, sa pritom podľa môjho názoru nedá spochybniť skutočnosť, že jej inštitúcie nedisponujú mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o povinnosť, ktorá im prináleží, založiť prijatie a ponechanie reštriktívnych opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám na minimálnom dôkaznom podklade, umožňujúcom súdu Únie uskutočniť preskúmanie, hoci aj len okrajové, dôvodnosti – ba čo i len pravdepodobnosti ( 33 ) – tvrdení, ktoré odôvodnili prijatie takých opatrení.

42.

V prejednávanom prípade, ako bolo uvedené v bode 34 vyššie, tak ako Rada pripustila v odpovedi na otázku Všeobecného súdu a potvrdila na pojednávaní v tomto konaní, tvrdenie, ktoré bolo dôvodom na zaradenie žalobkyne na predmetné zoznamy a jej ponechanie na nich po dobu takmer troch rokov, nebolo nikdy podložené akýmkoľvek dôkazom, čím sa znemožnilo akékoľvek súdne preskúmanie zo strany súdu Únie.

43.

Za týchto okolností sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 69 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že konanie, ktoré sa vytýka Rade, predstavuje dostatočne závažné porušenie práva Únie v zmysle judikatúry citovanej v bode 29 vyššie.

44.

Z uvedených dôvodov sa podľa môjho názoru prvá časť výhrady Rady, založená na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, musí zamietnuť.

45.

Rada v druhom rade tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 62 napadnutého rozsudku usúdil, že pravidlo, podľa ktorého musí Rada preukázať dôvodnosť reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobkyni, nepredstavuje osobitne zložitú situáciu a nevyvoláva problémy pri uplatňovaní a výklade. Rada zdôrazňuje, že na problémy súvisiace s poskytovaním dôverných informácií, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o zaradení na zoznam, na účely ich posúdenia Všeobecným súdom, poukázala generálna advokátka Sharpston v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:482), a že s cieľom zmierniť takéto ťažkosti bol v roku 2014, to znamená o niekoľko rokov po tom, ako bola žalobkyňa po prvýkrát zaradená na predmetné zoznamy, do Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vložený nový článok 105.

46.

Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry režim dotvorený Súdnym dvorom na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ zohľadňuje okrem iného zložitosť situácií, ktoré bolo potrebné upraviť, a ťažkosti uplatňovania alebo výkladu textov, ako aj stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy. ( 34 )

47.

V prejednávanom prípade stačí uviesť, že Rada sa nikdy v priebehu konania na prvom stupni neodvolala na dôvernosť dokumentov alebo informácií v jej dispozícii s cieľom namietať proti ich poskytnutiu Všeobecnému súdu. Naopak, ako bolo viackrát pripomenuté vyššie, Rada Všeobecnému súdu oznámila, že jediné informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré sa týkajú prijatia a ponechania reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, boli uvedené v odôvodnení aktu o zaradení na zoznam. Ako teda potvrdil splnomocnený zástupca Rady na pojednávaní v odpovedi na špecifickú otázku, ktorú mu položil Súdny dvor, v prejednávanej veci sa nikdy nejednalo o poskytnutie dôverných informácií súdu Únie.

48.

Za týchto okolností sa Rada neoprávnene opiera o údajné procesné problémy súvisiace s takýmto poskytnutím v čase prijatia predmetných opatrení, s cieľom spochybniť konštatovanie uvedené v bode 62 napadnutého rozsudku, podľa ktorého pravidlo ukladajúce Rade povinnosť preukázať dôvodnosť takýchto opatrení „nepredstavuje osobitne zložitú situáciu“, „je jasné a presné“ a „nevyvoláva problémy pri uplatňovaní a výklade“.

49.

Z uvedených dôvodov sa aj druhá časť výhrady Rady, založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, musí zamietnuť.

50.

Rada, ktorú podporuje Spojené kráľovstvo, druhou výhradou uvedenou v jej vzájomnom odvolaní, ktorá smeruje proti bodom 87 až 92 napadnutého rozsudku, vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď jej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 50000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorú táto žalobkyňa údajne utrpela. Podľa názoru Rady sa tým Všeobecný súd odklonil od judikatúry, podľa ktorej zrušenie rozhodnutia o zaradení na zoznam môže svojou povahou rehabilitovať dotknutú osobu a predstavovať spôsob náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená. Podľa Rady sa podobné úvahy, ako sú tie, ktoré Všeobecný súd uvádza na odôvodnenie svojho rozhodnutia, konkrétne najmä závažnosť tvrdenia, podľa ktorého je subjekt zapojený do iránskeho šírenia jadrových zbraní, mutatis mutandis vzťahujú aj na ďalšie veci, najmä vec Sison/Rada (rozsudok z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207), v ktorej Všeobecný súd naopak zamietol návrh na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy, predložený žalobcom. Rada tiež poznamenáva, že v prejednávanom prípade Všeobecný súd rozhodol o odstránení mena žalobkyne z predmetných zoznamov v apríli 2014, to znamená pred tým, ako bol rozsudok vydaný.

51.

Pred preskúmaním tvrdení Rady treba v krátkosti pripomenúť úvahy uvádzané Všeobecným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré je spochybnené v rámci práve analyzovanej výhrady.

52.

Všeobecný súd v bodoch 80 a 85 napadnutého rozsudku predovšetkým uvádza, že ak sa na určitý subjekt vzťahujú reštriktívne opatrenia z dôvodu, že údajne podporuje šírenie jadrových zbraní, je verejne spojený so správaním, ktoré sa považuje za závažné ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, čo má za následok jeho potupu a vyvolanie nedôvery voči nemu, čím je dotknutá jeho dobrá povesť, a je mu tak spôsobená nemajetková ujma – ktorá je odlišná od majetkovej ujmy spôsobnej zásahom do jej obchodných vzťahov –, na ktorej náhradu má nárok. Následne, po tom, ako uviedol, že zrušenie napadnutých aktov môže predstavovať spôsob náhrady uvedenej ujmy, pretože zahŕňa konštatovanie, že asociácia žalobkyne so šírením jadrových zbraní je nedôvodná, a teda protiprávna, Všeobecný súd konštatuje, že za okolností prejednávanej veci môže toto zrušenie iba znížiť výšku náhrady škody, ktorá sa má priznať, avšak nemôže predstavovať úplnú nápravu vzniknutej ujmy. ( 35 ) Na podporu tohto konštatovania uvádza Všeobecný súd štyri dôvody. Po prvé účinky, ktorými došlo k vzniku nemajetkovej ujmy žalobkyne, najmä ovplyvnenie správania tretích subjektov, ktoré sa väčšinou nachádzajú mimo územia Únie, voči nej, „nemôžu byť v plnej miere vyvážené a posteriori konštatovaním o protiprávnosti napadnutých aktov, keďže prijatie reštriktívnych opatrení voči subjektu upriamuje väčšiu pozornosť a vyvoláva viac reakcií, najmä mimo územia Únie, než ich následné zrušenie“ (bod 88 napadnutého rozsudku). Po druhé tvrdenie, ktoré uviedla Rada proti žalobkyni, je osobitne závažné (bod 89 napadnutého rozsudku). Po tretie toto tvrdenie „nebolo podložené nijakou informáciou alebo relevantným dôkazom“ (bod 90 napadnutého rozsudku). Po štvrté, zatiaľ čo zaradenie mena žalobkyne do zoznamu mohla Rada kedykoľvek zrušiť, zostalo zachované takmer tri roky, a to aj napriek námietkam žalobkyne (bod 91 napadnutého rozsudku).

53.

Tvrdenia Rady sa zakladajú na celom rade predpokladov, ktoré sú podľa môjho názoru nesprávne.

54.

V prvom rade, v rozpore s tým, čo naznačuje táto inštitúcia, Súdny dvor v oblasti reštriktívnych opatrení neprebral zásadu, ktorú vyvodil pri sporoch v rámci verejnej služby, podľa ktorej už samotné zrušenie správneho aktu, a teda uznanie jeho protiprávnosti predstavuje primeranú a v zásade dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt spôsobil úradníkovi, ktorý ho napáda. ( 36 ) Pravdaže, ako pripomína Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku, Súdny dvor v bode 72 rozsudku z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P, EU:C:2013:331), uviedol, že uznanie protiprávnosti napadnutého aktu môže svojou povahou rehabilitovať žalobcu alebo predstavovať spôsob náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená touto protiprávnosťou. Súdny dvor však jednak k tomuto tvrdeniu dospel v rámci rozhodovania o tom, či pretrváva záujem žalobcu na konaní po odstránení jeho mena zo sporného zoznamu, a preto toto tvrdenie treba vnímať ako obiter dictum v kontexte uvedeného rozsudku. Po druhé, Súdny dvor sa obmedzil na tvrdenie, že zrušenie aktu „môže… svojou povahou… predstavovať spôsob náhrady nemajetkovej ujmy“ ( 37 ), pričom neprebral o dosť širšiu formuláciu, ktorá je použitá v bode 26 rozsudku zo 7. februára 1990, Culin/Komisia (C‑343/87, EU:C:1990:49) – pričom však na tento rozsudok odkázal –, vzhľadom na ktorú už samotné [zrušenie napadnutého aktu] „predstavuje primeranú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorá [žalobcovi] mohla byť spôsobená“ ( 38 ).

55.

V druhom rade, ak by aj Súdny dvor prebral zásadu pripomenutú v bode 54 vyššie, z judikatúry vyplýva, že v rozpore s tým, čo, ako sa zdá, predpokladá Rada, uplatnenie tejto zásady nie je automatické. Jednak tak na účely posúdenia, či zrušenie protiprávneho aktu môže mať za následok spätné odstránenie nemajetkovej ujmy utrpenej žalobcom, treba vziať do úvahy všetky okolnosti prejednávaného prípadu, ( 39 ) medzi ktoré patrí závažnosť a trvanie porušenia, ( 40 ) rovnako ako aj priťažujúce okolnosti, ktorými sa vyznačuje osobitná situácia dotknutej osoby. ( 41 ) Po druhé žalobca môže preukázať, že utrpel nemajetkovú ujmu, ktorá je oddeliteľná od protiprávnosti zakladajúcej zrušenie aktu a ktorá nemôže byť plne nahradená týmto zrušením. ( 42 ) V tejto súvislosti judikatúra spresnila, že závažné obvinenia, ktoré sú voči dotknutej osobe vyjadrené verejne v akte spôsobujúcom jej ujmu alebo v rámci konania, ktoré smeruje k vydaniu takého aktu, môžu spôsobiť tejto osobe nemajetkovú ujmu odlišnú od tohto aktu, pokiaľ poškodzujú jej česť, jej dôstojnosť, jej sebaúctu alebo jej dobrú povesť. ( 43 ) Ako pritom Súdny dvor uviedol v rozsudku z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P, EU:C:2013:331), osoby dotknuté reštriktívnymi opatreniami sú verejne označené za osoby zapojené do konaní, ktoré vyvolávajú potupu a nedôveru. ( 44 ) Z tohto dôvodu im vzniká nemajetková ujma, ktorá je oddeliteľná od ujmy vyplývajúcej zo samotného aktu a pri ktorej sa v závislosti od okolností môže ukázať, že ju nemožno plne nahradiť zrušením tohto aktu. ( 45 )

56.

V treťom rade, v rozpore s tým, čo naznačuje Rada, návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel žalobca vo veci Sison/Rada (rozsudok z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207), bol zamietnutý na inom základe, ako na konštatovaní, podľa ktorého zrušenie predmetných reštriktívnych opatrení môže svojou povahou túto ujmu plne odstrániť. Bod 241 tohto rozsudku, na ktorý Rada odkazuje, sa totiž týka iba ujmy vyplývajúcej z nerešpektovania žalobcovho práva na obhajobu, t. j. ujmy, o ktorej Všeobecný súd rozhodol, že ju možno primerane nahradiť zrušením napadnutého aktu, vzhľadom na to, že porušená norma mala povahu procesnej záruky. Všeobecný súd práve naopak v bode 247 tohto istého rozsudku rozhodol o návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej okrem iného zo stigmatizácie žalobcu ako „teroristu“, pričom tento návrh zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi touto ujmou a napadnutými aktmi Spoločenstva.

57.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybení, ktoré mu vytýka Rada, keď v napadnutom rozsudku pristúpil k posúdeniu okolností prejednávaného prípadu s cieľom overiť, či a v akom rozsahu možno nemajetkovú ujmu, ktorú uplatňuje žalobkyňa, považovať za plne odstránenú zrušením predmetných aktov.

58.

Na základe všetkých uvedených úvah je vzájomné odvolanie Rady podľa môjho názoru nedôvodné, a teda sa musí zamietnuť.

59.

Žalobkyňa uvádza na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody. Prvým odvolacím dôvodom, ktorý smeruje proti bodom 93 až 149 napadnutého rozsudku, Všeobecnému súdu vytýka, že sa viackrát dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jej návrh na náhradu majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela z dôvodu jej zaradenia na predmetné zoznamy. Druhý odvolací dôvod naopak smeruje proti tej časti napadnutého rozsudku, v ktorej Všeobecný súd rozhodol o návrhu žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy.

60.

Tento odvolací dôvod sa delí na viaceré časti.

61.

Prvou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu žalobkyňa Všeobecnému súdu vytýka porušenie jej práva na plnú náhradu ujmy spôsobenej protiprávnym konaním Rady, v súlade so zásadami vyjadrenými v článku 340 druhom odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Žalobkyňa tvrdí, že medzi všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov, na ktoré tieto ustanovenia odkazujú, patria zásady „proporcionality“ a „spravodlivého uváženia“, podľa ktorých v prípade, že existencia škody bola preukázaná, ale určenie jej rozsahu alebo jej presnej výšky je ťažké alebo prácne, Všeobecný súd má povinnosť stanoviť sumu náhrady škody „primeraným a spravodlivým spôsobom, alebo subsidiárne ex aequo et bono“, namiesto toho, aby v plnom rozsahu zamietol „dôkazy“. Žalobkyňa tiež tvrdí, že keď Všeobecný súd v plnom rozsahu zamietol jej návrhy na náhradu škody z titulu majetkovej ujmy, urobil tak na základe nelogických a rozporuplných dôvodov, a to potom, ako na rôznych miestach v napadnutom rozsudku ( 46 ) uznal, že konanie Rady „zo svojej podstaty“ skutočne spôsobilo žalobkyni takúto ujmu.

62.

Hneď na úvod poznamenávam, že žalobkyňa systematicky a v plnom rozsahu reprodukuje vyššie uvedené tvrdenia v ďalších častiach svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktoré sa vzťahujú na dôvody napadnutého rozsudku týkajúce sa rôznej ujmy, ktorú uvádzala na prvom stupni, takže si je možné oprávnene položiť otázku o autonómnosti práve analyzovanej časti v kontexte uvedeného odvolacieho dôvodu.

63.

Po tomto spresnení pripomínam, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu protiprávneho konania jej orgánov je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, medzi ktoré patrí existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným inštitúciám a uvádzanou škodou. ( 47 ) Navyše podľa ustálenej judikatúry prináleží žalobcovi, aby predložil presvedčivé dôkazy tak o existencii, ako aj o rozsahu ujmy, ktorú uvádza. ( 48 ) Podľa ustálenej judikatúry tiež prináleží v prvom rade tomu účastníkovi konania, ktorý sa domáha uplatnenia zodpovednosti Únie, aby preukázal príčinnú súvislosť medzi touto ujmou a predmetným konaním inštitúcií. ( 49 )

64.

V rozpore s tým, čo, ako sa zdá, naznačuje žalobkyňa, tieto zásady platia aj v prípade, keď sa mimozmluvná zodpovednosť Únie uplatňuje v kontexte prijatia reštriktívnych opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám, to znamená opatrení, ktoré boli koncipované s cieľom negatívne ovplyvniť právnu alebo finančnú situáciu dotknutých subjektov a jednotlivcov, aby podnietili zmenu ich konania. Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať, že na základe dôkazov predložených žalobkyňou pristúpil k posúdeniu tak existencie rôznej ujmy uvádzanej žalobkyňou, ako aj rozsahu tejto ujmy, a že vo vzťahu ku každej uvádzanej čiastkovej ujme preveril existenciu priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním pričítateľným Rade. Preto len na základe samotnej skutočnosti, že Všeobecný súd po takomto preskúmaní zamietol všetky nároky predložené žalobkyňou, a bez ohľadu na konštatovanie pochybení, ku ktorým došlo pri tomto preskúmaní, nemožno dospieť k záveru o porušení článku 340 druhého odseku ZFEÚ ani zásady zakotvenej v článku 41 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.

65.

Pokiaľ ide o výhradu založenú na údajnej nelogickosti a rozporuplnosti dôvodov, rovnako ako Rada uvádzam, že táto výhrada spočíva v selektívnom výklade napadnutého rozsudku. Po prvé tvrdenie obsiahnuté v bode 88 uvedeného rozsudku, podľa ktorého zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že tvrdenie o účasti žalobkyne na šírení jadrových zbraní ovplyvnilo správanie tretích subjektov, ktoré sa nachádzajú mimo územia Únie, je totiž uvedené v odôvodnení, ktoré sa venuje preskúmaniu návrhu na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy – pričom Všeobecný súd uviedol, že tieto účinky sú samotnou príčinou tejto ujmy – a teda ho nemožno vnímať ako prvok posúdenia týkajúci sa existencie majetkovej ujmy uvádzanej žalobkyňou. Po druhé v bode 109 napadnutého rozsudku Všeobecný súd, samozrejme, tak ako zdôrazňuje žalobkyňa, uviedol, že „prerušenie obchodných vzťahov zo strany subjektov nachádzajúcich sa v Únii je nevyhnutným dôsledkom prijatia reštriktívnych opatrení“ a že v prejednávanom prípade ukončenie obchodného vzťahu medzi spoločnosťou Siemens AG a žalobkyňou je „priamym dôsledkom“ prijatia predmetných opatrení. Všeobecný súd však po vykonaní nasledujúcej analýzy dospel k záveru, že žalobkyňa z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu majetkovej ujmy uvádzanej ako dôsledok tohto ukončenia. Po tretie k tvrdeniu obsiahnutému v bode 145 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „účtovné záznamy žalobkyne a predmetná súhrnná tabuľka skutočne naznačujú výrazné zníženie jej obratu“, je pripojené konštatovanie, ktoré žalobkyňa nespomína, a to že uvedené dokumenty „nepreukazujú príčiny tohto vývoja“. Rovnako je to, aj čo sa týka tvrdenia obsiahnutého v bode 147 napadnutého rozsudku, podľa ktorého dotknuté reštriktívne opatrenia „zo svojej podstaty smerujú k obmedzeniu voľného výkonu hospodárskej činnosti žalobkyne“, po ktorom ďalej v tom istom bode nasleduje konštatovanie, že žalobkyňa neuviedla skutočnosti, ktoré by umožnili posúdiť rozsah vzniknutej škody.

66.

Pokiaľ ide napokon o výhradu založenú na údajnej povinnosti Všeobecného súdu priznať náhradu škody ex aequo et bono v prípade, že existencia škody bola preukázaná, ale posúdenie jej rozsahu si vyžaduje zložité operácie, túto výhradu je potrebné preskúmať v kontexte konkrétneho posúdenia rôznej ujmy uvádzanej žalobkyňou, t. j. posúdenia, ktoré je predmetom čiastkových kritík v ďalších častiach práve analyzovaného odvolacieho dôvodu. V tomto štádiu stačí uviesť, že takáto povinnosť v každom prípade nemôže zbaviť súd Únie jeho povinnosti, aby v každom konkrétnom prípade preveril, či sú splnené podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie týkajúce sa najmä existencie uvádzanej ujmy a príčinnej súvislosti.

67.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah sa domnievam, že prvá časť prvého dôvodu odvolania vo veci samej sa v častiach, ktoré sa nespájajú s ostatnými časťami rovnakého odvolacieho dôvodu, musí zamietnuť ako nedôvodná.

68.

Druhou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd jej svojvoľne a v rozpore so zásadami proporcionality a „spravodlivého uváženia“ odmietol priznať akúkoľvek náhradu ujmy, ktorá jej vznikla z dôvodu zrušenia zmluvy o obnove elektrárne Derbendikhan (Irak).

69.

Žalobkyňa tvrdí, že Všeobecný súd uznal jednak v bode 102 napadnutého rozsudku, že táto zmluva, podpísaná medzi žalobkyňou a orgánmi irackého Kurdistanu, bola týmito orgánmi ukončená z dôvodu, že žalobkyňa nemohla získať platbu zo strany Svetovej banky, ktorú zablokovala európska sprostredkovateľská banka, a jednak v bode 104 napadnutého rozsudku, že k uvedenému zablokovaniu došlo krátko po prijatí reštriktívnych opatrení voči žalobkyni. Z týchto konštatovaní však podľa žalobkyne nevyvodil záver, ktorý sa natískal, a to že jediným prijateľným dôvodom vysvetľujúcim zablokovanie platby bolo zaradenie žalobkyne na predmetné zoznamy.

70.

Pokiaľ ide o tvrdenie obsiahnuté v bode 104 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa existencia uvádzanej ujmy a jej výška nepreukázali, žalobkyňa tvrdí, že Všeobecnému súdu predložila skutočnosti umožňujúce posúdiť hodnotu zmluvy, náklady vynaložené na jej prípravu, ako aj cieľové ziskové rozpätie, čím podrobne odôvodnila sumu požadovanú z titulu náhrady vzniknutej škody. Všeobecný súd podľa nej tieto dôkazy protiprávne nepripustil alebo skreslil.

71.

Treba uviesť, že po tom, ako Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku konštatoval, že dôkazy, ktoré má k dispozícii, výslovne nepreukazujú, že zablokovanie platby európskou sprostredkovateľskou bankou vyplývalo z prijatia reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, pokračoval tvrdením, že aj za predpokladu, že by bola preukázaná príčinná súvislosť medzi uvedeným zablokovaním a uvedenými opatreniami, žalobkyňa v každom prípade nepreukázala existenciu ujmy, ktorú uvádzala, a jej výšku. Žalobkyňa svojou argumentáciou toto tvrdenie napáda, pričom spochybňuje posúdenie dôkazov, ktoré boli predložené Všeobecnému súdu, týmto súdom.

72.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry, keďže sa odvolanie obmedzuje na právne otázky, jedine Všeobecný súd má právomoc zistiť skutkový stav, a to okrem prípadu, ak by vecná nepresnosť jeho zistení vyplývala z písomností v spise, ktoré mu boli predložené, ako aj právomoc posúdiť pripustené dôkazy. Zistenie tohto skutkového stavu a posúdenie týchto dôkazov, s výnimkou prípadu ich skreslenia, nie je teda právnou otázkou, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 50 ) Z judikatúry navyše vyplýva, že k skresleniu dôkazov dochádza vtedy, keď sa posúdenie existujúcich dôkazov Všeobecným súdom javí ako zjavne nesprávne i bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať nové dôkazy. Je tomu tak najmä v prípade, že dedukcie Všeobecného súdu vyplývajúce z určitých dokumentov nie sú v súlade so zmyslom a dosahom týchto dokumentov ako celku. ( 51 )

73.

Hoci žalobkyňa v prejednávanom prípade tvrdí, že došlo k skresleniu dôkazov predložených na prvom stupni, nevysvetľuje pritom, v čom presne by takéto skreslenie malo spočívať, ale iba všeobecne odkazuje na úryvky zo svojich vyjadrení pred Všeobecným súdom, ako aj na prílohy k nim. Pre každý prípad uvádzam, že body 71 až 77 repliky pred Všeobecným súdom, na ktorú žalobkyňa odkazuje, obsahujú len zhrnutie okolností ukončenia predmetnej zmluvy. Až v bode 76 tejto repliky žalobkyňa uvádza vzniknutú škodu, pričom tvrdí, že došlo k strate vo výške 10 % hodnoty uvedenej zmluvy z titulu nákladov vynaložených na jej prípravu a vo výške 20 % tejto hodnoty z titulu cieľového ziskového rozpätia. V tejto súvislosti žalobkyňa odkazuje na prílohu A‑5 k žalobe na prvom stupni a na prílohy A‑25‑a a A‑25‑b k replike pred Všeobecným súdom. Prvá z týchto príloh však pozostáva z tabuľky s prehľadom projektov žalobkyne, ktoré boli údajne zasiahnuté, a verejných zákaziek, o ktoré údajne prišla z dôvodu sankcií prijatých voči nej, a ostatné dve prílohy pozostávajú z kópie predmetnej zmluvy a k nej priložených osobitných podmienok. Tieto dokumenty síce poskytujú informácie o hodnote predmetnej zmluvy, no nedá sa nimi preukázať ani existencia výdavkov, ktoré žalobkyňa údajne vynaložila v súvislosti s touto zmluvou, ani rozsah ziskového rozpätia, ktoré mohla na základe plnenia uvedenej zmluvy rozumne očakávať. Pokiaľ ide o odpovede na otázky 7 a 8 položené Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 14. januára 2014, na ktoré žalobkyňa reagovala aktom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. januára 2014, uvádzam, že prvá odpoveď sa týka iba údajnej príčinnej súvislosti medzi zablokovaním predmetnej platby a reštriktívnymi opatreniami voči žalobkyni a druhá odpoveď obsahuje iba jednoduché tvrdenia týkajúce sa nákladov, ktoré údajne vynaložila, a ušlého zisku vyplývajúceho z ukončenia predmetnej zmluvy. Ako Všeobecný súd konštatoval v bode 106 napadnutého rozsudku, k týmto tvrdeniam nie sú priložené ani výkazy vynaložených nákladov, ani presné informácie o všeobecnej miere návratnosti v prípade žalobkyne alebo v priemyselnom odvetví, v ktorom pôsobí. ( 52 )

74.

Keďže neexistujú dôkazy o tom, že by Všeobecný súd skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, výhrady vznesené žalobkyňou proti záveru, podľa ktorého nepreukázala existenciu a rozsah údajnej škody vyplývajúcej z ukončenia zmluvy o obnove elektrárne Derbendikhan, sa musia vyhlásiť za neprípustné.

75.

Vzhľadom na to, že podmienky, ktoré sa týkajú najmä existencie uvádzanej škody a príčinnej súvislosti medzi touto škodou a konaním vytýkaným inštitúciám, sú kumulatívne, a že v prípade nesplnenia jednej z týchto podmienok nemôže dôjsť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, nie je potrebné sa vyjadrovať k výhrade založenej na nesprávnosti záveru, podľa ktorého uvedená príčinná súvislosť, pokiaľ ide o predmetnú ujmu, neexistuje.

76.

Navyše, vzhľadom na to, že Všeobecný súd dospel k záveru o tom, že jednak nebola preukázaná existencia a výška uvádzanej ujmy, pričom sa pochybení, ktoré mu vytýka žalobkyňa, nedopustil, a jednak že žalobkyňa neargumentovala nemožnosťou, ba ani náročnosťou vyčíslenia tejto škody, výhrady založené na porušení zásad proporcionality a „spravodlivého uváženia“ v každom prípade nemôžu uspieť.

77.

V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že Všeobecný súd svojvoľne a na základe nelogických a rozporuplných dôvodov, ako aj na základe skreslenia dôkazov odmietol akúkoľvek náhradu škody, ktorú údajne utrpela z dôvodu uzatvorenia jej bankových účtov zo strany Emirate National Bank of Dubai.

78.

Treba uviesť, že na základe listu, ktorý žalobkyni zaslala Emirate National Bank of Dubai a v ktorom ju táto informovala o uzatvorení jej bankových účtov, Všeobecný súd v bodoch 95 a 96 napadnutého rozsudku konštatoval, že toto uzatvorenie je dôsledkom prijatia reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, ku ktorému došlo krátko predtým. Všeobecný súd však ďalej v odôvodnení tohto rozsudku, pokiaľ ide o existenciu a rozsah uvádzanej ujmy, uviedol po prvé, že Emirate National Bank of Dubai nezmrazila finančné prostriedky na účtoch žalobkyne, ale ich vrátila žalobkyni (bod 97 napadnutého rozsudku), po druhé, že žalobkyňa neuviedla nijakú skutočnosť, ktorá by preukázala, že nemohla získať finančné služby, ktoré jej predtým poskytovala Emirate National Bank of Dubai, zo strany inej banky (bod 98 tohto rozsudku), po tretie, že žalobkyňa nepredložila konkrétne dôkazy, ktoré by preukázali, že uzatvorením jej účtov alebo prerušením jej platieb boli narušené jej vzťahy s jej obchodnými partnermi alebo s inými osobami alebo subjektmi (bod 99 uvedeného rozsudku), a po štvrté, že žalobkyňa nepredložila dôkazy odôvodňujúce výšku údajne vzniknutej ujmy (bod 100 toho istého rozsudku).

79.

Pokiaľ ide predovšetkým o konštatovanie uvedené v bode 99 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nebol preukázaný dopad, ktorý malo prerušenie predmetných finančných služieb na obchodné vzťahy žalobkyne, žalobkyňa iba tvrdí, že toto konštatovanie nie je odôvodnené, a namieta skreslenie skutkových okolností. Okrem všeobecných tvrdení, podľa ktorých „toto prerušenie viedlo k ochromeniu jej záležitostí a jej hospodárskych činností“, však žalobkyňa neuvádza žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorou by sa dal takýto dosah podložiť, a ktorú Všeobecný súd údajne opomenul vziať do úvahy alebo ktorú skreslil, alebo ktorej nezohľadnenie nebolo odôvodnené.

80.

Ďalej, v rozpore s tým, čo uvádza žalobkyňa, tvrdenie, ktoré Všeobecný súd uviedol v bode 96 napadnutého rozsudku a podľa ktorého bolo príčinou odmietnutia zo strany Emirate National Bank of Dubai naďalej poskytovať finančné služby žalobkyni pravdepodobne prijatie predmetných reštriktívnych opatrení a obava tejto banky, že takéto reštriktívne opatrenia budú prijaté aj voči nej, neznamená pripustiť, že by sa žalobkyňa nepochybne stretla s rovnakým odmietnutím zo strany akejkoľvek inej banky, do ktorej mohla presmerovať svoje platby. Všeobecný súd si teda neprotirečí, keď v bode 98 tohto istého rozsudku konštatoval, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že nemohla získať rovnaké finančné služby zo strany inej banky. Z písomností žalobkyne napokon nevyplýva, že by pred Všeobecným súdom uvádzala, že podnikla akékoľvek kroky s cieľom požiadať o poskytnutie finančných služieb, ktoré jej predtým poskytovala Emirate National Bank of Dubai, zo strany iných bankových inštitúcií, a že pri tom neuspela. Za týchto okolností neexistuje dôkaz, že by bolo konštatovanie Všeobecného súdu založené na skreslení skutkových okolností alebo dôkazov.

81.

Napokon, pokiaľ ide o konštatovanie obsiahnuté v bode 100 napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalobkyňa neodôvodnila výšku údajne vzniknutej ujmy, žalobkyňa opäť namieta iba skreslenie skutkových okolností, pričom však na jeho podloženie uvádza len všeobecné tvrdenia, podľa ktorých malo uzatvorenie predmetných účtov za „nevyhnutný a nespochybniteľný“ dôsledok a „v súlade s bežným chodom vecí“ to, že jej bola spôsobená „značná finančná ujma“. ( 53 )

82.

Svojou treťou a štvrtou časťou prvého odvolacieho dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 340 druhý odsek ZFEÚ a článok 41 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zásady proporcionality a spravodlivého uváženia, keď jej odmietol priznať akúkoľvek náhradu škody, ktorá jej vo výške 2 milióny eur údajne vznikla z dôvodu ukončenia zmlúv a obchodných vzťahov s jej najvýznamnejšími partnermi, konkrétne so spoločnosťami Siemens a Mobarakeh Steel Co. (ďalej len „Mobarakeh“). Odôvodnenie Všeobecného súdu je podľa žalobkyne tiež nelogické a protirečivé a je založené na skreslení skutkových okolností a odmietnutí dôkazov.

83.

Treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 109 napadnutého rozsudku uznal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi ukončením obchodného vzťahu medzi spoločnosťou Siemens a žalobkyňou a prijatím reštriktívnych opatrení voči žalobkyni. V bode 110, v ktorom sa vyjadril k existencii škody, Všeobecný súd, ktorý pritom uznal, že ukončenie vzťahov s dôležitými dodávateľmi narušuje činnosti spoločnosti, predsa len uviedol, že odmietnutie dodávať výrobky samo osebe nepredstavuje škodu, pričom táto vznikne len vtedy, ak sa odmietnutie premietne do hospodárskych výsledkov tejto spoločnosti.

84.

Všeobecný súd následne preskúmal rozličné dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila s cieľom preukázať, že jej vznikla škoda z dôvodu, že s ňou európski dodávatelia ukončili akékoľvek obchodné vzťahy. Tieto dôkazy sa týkajú ukončenia zmluvy so spoločnosťou Mobarakeh (body 112 až 117 napadnutého rozsudku), dôsledkov tohto ukončenia na plnenie zmluvy o modernizácii elektrického zariadenia na priehrade na Eufrate v Sýrii (body 118 až 125 tohto rozsudku) a zmluvy týkajúcej sa výstavby elektrických rozvodní v Kunduze (Afganistan) a v Baghlane (Afganistan) (body 126 až 132 uvedeného rozsudku), ako aj ďalších zahraničných projektov, ktoré boli údajne zasiahnuté (body 133 až 148 toho istého rozsudku).

85.

Žalobkyňa pred Všeobecným súdom tvrdila, že z dôvodu, že jej spoločnosť Siemens odmietla odoslať určité zariadenia, nemohla splniť svoje zmluvné záväzky voči spoločnosti Mobarakeh, ktorá vypovedala predmetnú zmluvu a vylúčila žalobkyňu zo svojich budúcich verejných súťaží. Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni nebolo rozhodujúcou a priamou príčinou zrušenia predmetnej zmluvy.

86.

Podľa žalobkyne je tento záver založený na skreslení obsahu listu, ktorý jej spoločnosť Mobarakeh zaslala 3. septembra 2011 s cieľom oznámiť jej ukončenie zmluvy. V rozpore s tým, čo uvádza žalobkyňa, však z tohto listu nevyplýva, že prijatie reštriktívnych opatrení voči nej bolo „hlavným a rozhodujúcim dôvodom“ rozhodnutia ukončiť túto zmluvu, pričom spoločnosť Mobarakeh skôr kladie dôraz na omeškanie žalobkyne s plnením jej povinností vzhľadom na zmluvnú lehotu pätnásť mesiacov, ktorá uplynula 15. novembra 2010, to znamená, ako Všeobecný súd zdôrazňuje v bode 114 napadnutého rozsudku, viac ako šesť mesiacov pred zaradením žalobkyne na predmetné zoznamy. Všeobecný súd teda zmysel tohto listu neskreslil. ( 54 )

87.

Žalobkyňa pred Všeobecným súdom tvrdila, že pre to, že jej európski dodávatelia s ňou ukončili všetky obchodné vzťahy, nemohla dodať veľkú časť zariadenia, príslušenstvo a materiál nevyhnutný na modernizáciu elektrického zariadenia na priehrade na Eufrate v Sýrii, čím jej vznikla škoda minimálne vo výške 30 % hodnoty časti predmetnej zmluvy, pri plnení ktorej musela použiť subdodávateľov, a to vo výške 1425000 eur, ktorá zodpovedá uskutočneným prípravným prácam a ziskovému rozpätiu (pozri bod 118 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd zamietol návrh žalobkyne na náhradu škody z tohto titulu, po tom, ako konštatoval, že neexistujú dôkazy preukazujúce jednak existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným Rade a uvádzanou škodou (body 119 až 121 tohto rozsudku), a jednak uvádzanú škodu (body 122 až 124 uvedeného rozsudku).

88.

Pokiaľ ide v prvom rade o príčinnú súvislosť, Všeobecný súd v bode 119 napadnutého rozsudku na základe dokumentov predložených žalobkyňou uznal, že začiatok zadaných prác a ich harmonogram boli posunuté a že žalobkyni bolo povolené využiť „vedľajších zmluvných partnerov“. V bode 120 uvedeného rozsudku však Všeobecný súd konštatoval, že dôkazy predložené žalobkyňou nepreukazujú, že dôvodom oneskorenia, ku ktorému došlo pri uskutočňovaní projektu a použitia „druhoradých zmluvných partnerov“ je prijatie reštriktívnych opatrení voči nej.

89.

Žalobkyňa takéto konštatovanie spochybňuje.

90.

Treba pripomenúť, že v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie otázka existencie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou je otázkou právnou, ktorá z tohto dôvodu podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 55 ) Toto preskúmanie však nemôže spochybniť zistenie a posúdenie skutkového stavu, ktoré boli vykonané Všeobecným súdom. ( 56 )

91.

V prejednávanom prípade väčšina tvrdení žalobkyne smeruje k spochybneniu posúdenia dôkazov Všeobecným súdom, pričom neuvádza, že by došlo k skresleniu týchto dôkazov. Tieto tvrdenia sa teda musia vyhlásiť za neprípustné.

92.

Naopak, prípustnou je v rozsahu, v ktorom sa Všeobecnému súdu vytýka, že nepristúpil k správnej právnej kvalifikácii skutkových okolností, výhrada založená na pochybení, ktorého sa tento súd údajne dopustil tým, že neuznal existenciu príčinnej súvislosti na základe „pravdepodobnosti“ tvrdení žalobkyne vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu. V tejto súvislosti uvádzam, že podľa judikatúry možno o príčinnej súvislosti v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ hovoriť, ak existuje určitý a priamy vzťah príčiny a následku medzi chybou spôsobenou dotknutou inštitúciou a uvádzanou škodou, ktorý musí preukázať žalobca. ( 57 ) Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať, že sa obmedzil iba na konštatovanie toho, že neexistuje dôkaz o takejto príčinnej súvislosti, bez toho, aby preveril „pravdepodobnosť“ tvrdení žalobkyne. Žalobkyňa sa napokon nemôže odvolávať na pravdepodobnosť svojho výkladu relevantných skutkových okolností za tým účelom, aby napravila to, že nepredložila dôkazy, ktorými by sa z právneho hľadiska dostatočne dala preukázať existencia takejto príčinnej súvislosti.

93.

Čo sa týka v druhom rade konštatovania Všeobecného súdu, podľa ktorého žalobkyňa nepredložila dôkazy preukazujúce tvrdenú škodu, treba uviesť, že tvrdenia žalobkyne sa obmedzujú na spochybnenie posúdenia dôkazov zo strany Všeobecného súdu, pričom žalobkyňa netvrdí, že došlo k skresleniu týchto dôkazov, a teda tieto tvrdenia sa preto musia vyhlásiť za neprípustné.

94.

Žalobkyňa pred Všeobecným súdom tvrdila, že z dôvodu, že jej európski dodávatelia s ňou prerušili obchodné vzťahy, nemohla dodať časť strojov a zariadení potrebných na výstavbu elektrických rozvodní v Kunduze a v Baghlane, a že jej vznikla škoda minimálne vo výške 10 % hodnoty časti projektu, ktorú musela zadať subdodávateľom, a to vo výške 729210,80 eura.

95.

Všeobecný súd v bodoch 129 až 132 napadnutého rozsudku konštatoval po prvé, že nedisponuje dôkazmi smerujúcimi k preukázaniu, že po prijatí reštriktívnych opatrení voči nej sa museli podmienky zmluvy týkajúcej sa výstavby elektrických rozvodní v Kunduze a v Baghlane zmeniť, a to najmä tak, že bolo nutné využiť subdodávateľov, po druhé, že žalobkyňa nepredložila dôkaz, že po zrušení objednávky spoločnosťou Siemens nemohla plniť uvedenú zmluvu bez využitia subdodávateľov, a po tretie, že žalobkyňa ani nespresnila druh vzniknutej škody, ani nepredložila dôkazy preukazujúce výšku časti uvedenej zmluvy, pri plnení ktorej musela údajne použiť subdodávateľov.

96.

Takmer všetky tvrdenia, ktoré žalobkyňa uplatnila proti vyššie uvedeným zisteniam, majú za cieľ spochybnenie posúdenia skutkových okolností a dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd, alebo sú v konečnom dôsledku iba tvrdeniami, ktoré sú často založené na selektívnom výklade napadnutého rozsudku.

97.

Jediná výhrada, ktorá je podľa môjho názoru prípustná, sa týka skreslenia skutkových okolností a dôkazov, ktorého sa Všeobecný súd údajne dopustil tvrdením, že žalobkyňa nepreukázala, že po zrušení objednávky spoločnosťou Siemens nemohla plniť predmetnú zmluvu bez využitia subdodávateľov. Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd mal vedieť, že žalobkyňa nie je výrobcom a že teda závisí od svojich dodávateľov a subdodávateľov. Domnievam sa však, že táto výhrada spočíva na nesprávnom výklade bodu 130 napadnutého rozsudku. Podľa môjho názoru totiž úmyslom Všeobecného súdu nebolo tvrdiť, že žalobkyňa mohla sama vyrobiť zariadenia a stroje, ktoré boli predmetom zmluvy, ale že prípadne tento materiál mohla získať od iných dodávateľov, ako od spoločnosti Siemens, napríklad od mimoeurópskych dodávateľov, namiesto toho, aby boli na jeho dodanie využití subdodávatelia. Skreslenie namietané žalobkyňou, ktoré predstavuje jedinú výhradu, ktorú žalobkyňa vzniesla proti tomuto bodu napadnutého rozsudku, tak nie je preukázané.

98.

Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd v bode 133 a nasl. napadnutého rozsudku konštatoval, že neboli preukázané skutočnosti, ktoré údajne samotný tento súd považoval za preukázané v iných úryvkoch napadnutého rozsudku.

99.

V tejto súvislosti uvádzam, že vo vyššie uvedených bodoch napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal celý rad dokumentov predložených žalobkyňou, pričom pri každom z nich dospel k záveru, že sa v nich neuvádzajú skutočnosti, ktoré by stačili na podloženie existencie príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným Rade a škodou uvádzanou žalobkyňou z dôvodu ukončenia obchodných vzťahov s jej európskymi dodávateľmi, respektíve existencie takejto škody. V bodoch 88 a 109 napadnutého rozsudku, na ktoré žalobkyňa odkazuje, Všeobecný súd uviedol, že „účas[ť] žalobkyne na šírení jadrových zbraní ovplyvnilo správanie tretích subjektov, ktoré sa väčšinou nachádzajú mimo územia Únie, voči nej“ (bod 88 tohto rozsudku), a že „prerušenie obchodných vzťahov zo strany subjektov nachádzajúcich sa v Únii je nevyhnutným dôsledkom prijatia reštriktívnych opatrení“ (bod 109 uvedeného rozsudku). Tieto úryvky však v rozpore s tým, čo, ako sa zdá, tvrdí žalobkyňa, nepredstavujú uznanie ani existencie škody uvádzanej žalobkyňou z dôvodu tohto ukončenia, ani existencie príčinnej súvislosti medzi touto škodou a reštriktívnymi opatreniami. Naopak, v bode 110 napadnutého rozsudku Všeobecný súd veľmi jasne uviedol, že „odmietnutie dodávať výrobky… samo osebe nepredstavuje škodu“.

100.

Žalobkyňa ďalej tvrdí, že „za bežných okolností“ je „obvyklé“, že ukončenie obchodných vzťahov zo strany dodávateľov určitého podniku so sebou prináša vznik škody, a všeobecnejšie, že reštriktívne opatrenia sa prijímajú s cieľom spôsobiť dotknutému subjektu maximálnu hospodársku a finančnú ujmu, čo sa Všeobecný súd údajne snažil poprieť, najmä tým, že jej uložil dôkazné bremeno, ktoré nemohla uniesť.

101.

V tejto súvislosti je, samozrejme, pravda, že, ako uznáva samotný Všeobecný súd v bode 147 napadnutého rozsudku, cieľom reštriktívnych opatrení je obmedzenie voľného výkonu hospodárskej činnosti dotknutých subjektov, a to na účely dosiahnutia toho, aby zmenili svoje správanie v tom smere, ktorý je v súlade so sledovanými cieľmi. Táto skutočnosť však neumožňuje založiť domnienku, že konkrétne tieto opatrenia spôsobili dotknutej osobe skutočnú a určitú škodu, a teda nemôže v rámci žaloby na založenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie túto osobu zbaviť povinnosti, aby okrem protiprávnosti konania vytýkaného Rade preukázala aj existenciu a rozsah uvádzanej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi touto škodou a uvedeným konaním. Ako už totiž Súdny dvor mal príležitosť zdôrazniť, o existencii skutočnej a určitej škody nemôže súd Únie uvažovať abstraktne, ale táto existencia musí byť posúdená na základe konkrétnych skutkových okolností, ktorými sa vyznačuje každý jednotlivý prípad, ktorý bol tomuto súdu predložený. ( 58 ) Navyše podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ je Únia povinná nahradiť iba tú škodu, ktorá je dôsledkom konania jej vlastných orgánov alebo jej pracovníkov, čo predpokladá preukázanie dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a uvádzanou škodou. ( 59 ) V prejednávanej veci sa napokon nejaví, že by Všeobecný súd uložil žalobkyni také dôkazné bremeno, ktoré nie je bežné alebo ktoré nie je možné uniesť.

102.

Zvyšné tvrdenia žalobkyne majú za cieľ spochybniť posúdenie dôkazov Všeobecným súdom, a teda musia byť zamietnuté ako neprípustné.

103.

Žalobkyňa subsidiárne Všeobecnému súdu vytýka, že náhradu škody, ktorá jej mala byť priznaná z dôvodu ukončenia vzťahov s jej obchodnými partnermi, pričom sa opiera najmä o výrazné zníženie obratu a hromadné prepúšťanie jej zamestnancov, neposúdil ex aequo et bono, ale namiesto toho v celom rozsahu zamietol všetky nároky žalobkyne na náhradu škody.

104.

V tejto súvislosti stačí poznamenať, že na to, aby mohla prípadne vzniknúť povinnosť Všeobecného súdu pristúpiť k takémuto posúdeniu, by bolo potrebné, aby žalobkyňa prinajmenšom predložila dôkaz o existencii uvádzanej škody, ako aj o existencii príčinnej súvislosti, čo však Všeobecný súd vylúčil, pričom žalobkyňa tento jeho záver platne nespochybnila.

105.

Pokiaľ žalobkyňa odkazuje na svoje účtovné záznamy, uvádzam, že Všeobecný súd v bode 145 napadnutého rozsudku v rámci svojej právomoci vykonať voľné posúdenie rozsahu významu pripisovaného jednotlivým dôkazným prostriedkom konštatoval, že hoci tieto záznamy skutočne naznačujú výrazné zníženie jej obratu, nepreukazujú príčiny tohto vývoja, takže „nemožno určiť, či a prípadne v akej miere bolo uvedené zníženie vyvolané prijatím a zachovaním reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, a nie inými faktormi, ako je všeobecný vývoj ekonomického prostredia“.

106.

Na základe vyššie uvedených úvah sa prvý dôvod odvolania vo veci samej, ktorý smeruje proti zamietnutiu návrhu na náhradu majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela žalobkyňa, musí podľa môjho názoru zamietnuť.

107.

Vzhľadom na to, že z vyššie uvedeného vyplýva, že podmienky týkajúce sa existencie a rozsahu škody a/alebo príčinnej súvislosti medzi touto škodou a konaním vytýkaným Rade nie sú splnené pri žiadnom z nárokov uvádzaných žalobkyňou v rámci jej návrhu na náhradu škody z titulu majetkovej ujmy, návrhu žalobkyne, ktorým sa táto domáha, aby Súdny dvor v rámci svojej neobmedzenej právomoci stanovil sumu uvedenej náhrady škody na základe princípov spravodlivosti, v každom prípade nemožno vyhovieť.

108.

Podľa žalobkyne bola suma 50000 eur, ktorú priznal Všeobecný súd z titulu nemajetkovej ujmy a ktorú žalobkyňa považuje za zanedbateľnú, stanovená svojvoľne a bez odôvodnenia, ako aj na základe porušenia zásady proporcionality.

109.

Pokiaľ ide o výhradu založenú na nedostatku odôvodnenia, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry musia byť z odôvodnenia rozsudku jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdny prieskum. ( 60 ) V prejednávanom prípade Všeobecný súd v bodoch 86 až 91 napadnutého rozsudku, ktorých obsah je zhrnutý v bode 52 vyššie, dostatočne jasne uviedol úvahy, ako aj dôkazy, na základe ktorých stanovil sumu náhrady škody, ktorá sa mala priznať žalobkyni.

110.

Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady proporcionality, žalobkyni sa svojimi tvrdeniami podľa môjho názoru nepodarilo preukázať, že by posúdenie Všeobecného súdu obsahovalo takúto vadu.

111.

Jednak, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Všeobecný súd primerane nezohľadnil ani rozsah jej škody, ani závažnosť porušení, ktorých sa dopustila Rada, v skutočnosti sa domáha toho, aby Súdny dvor nanovo posúdil sumu stanovenú Všeobecným súdom. Podľa judikatúry pritom po tom, ako Všeobecný súd konštatoval existenciu škody, má právomoc v rámci obsahu žaloby posúdiť najprimeranejšiu náhradu jedine tento súd. ( 61 )

112.

Po druhé, pokiaľ žalobkyňa Všeobecnému súdu vytýka, že usúdil, že škodlivé účinky jej zaradenia na predmetné zoznamy pretrvávali počas takmer troch rokov, zatiaľ čo ona údajne naďalej pociťuje negatívne dôsledky tohto zaradenia na zoznamy, stačí uviesť, tak ako uvádza aj Rada, že Únia môže byť zodpovedná iba za tú škodu, ktorá je priamym dôsledkom porušenia, ktorého sa dopustili jej vlastné orgány a pracovníci. Za takýto priamy dôsledok nemožno považovať ani skutočnosť, že, tak ako tvrdí žalobkyňa, jej meno sa ešte aj do dnešného dňa na internetových stránkach spája so sankciami, ani údajné z toho vyplývajúce škody, keďže meno žalobkyne bolo odstránené z predmetných zoznamov 16. apríla 2014 a rozsudok, ktorým bolo toto zaradenie zrušené, bol prijatý 25. novembra 2014.

113.

Z vyššie uvedených dôvodov sa druhý dôvod odvolania vo veci samej musí podľa môjho názoru zamietnuť.

114.

Na základe vyššie uvedených úvah sa domnievam, že odvolanie vo veci samej sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

—

v celom rozsahu zamietol tak odvolanie vo veci samej zo strany spoločnosti Safa Nicu Sepahan Co., ako aj vzájomné odvolanie Rady Európskej únie, a

—

rozhodol, že v súlade s článkom 138 ods. 2 a 3 a článkom 140 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora spoločnosť Safa Nicu Sepahan Co., Rada Európskej únie a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska znášajú svoje vlastné trovy konania.