1

Svojím návrhom, ktorý bol doručený do kancelárie Všeobecného súdu 10. februára 2017, podala žalobkyňa, pani Olga Stanislavivna Janukovyčová, ako dedička Viktora Viktorovyča Janukovyča, podľa článku 168 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu návrh na výklad bodu 3 výroku uznesenia z 12. júla 2016, Janukovyč/Rada (T‑347/14, ďalej „uznesenie v hlavnom konaní“, EU:T:2016:433).

2

Výrok uznesenia v hlavnom konaní znie:

…“

3

Svojím návrhom na podanie výkladu žalobkyňa tvrdí, že bod 3 výroku uznesenia v hlavnom konaní nie je jednoznačný, pokiaľ ide o jeho rozsah a najmä pokiaľ ide o otázku, či trovy, ktoré vznikli pánovi Viktorovyčovi Janukovyčovi, kým ešte žil, môžu byť vylúčené z náhrady. Z čisto doslovného výkladu uvedeného bodu výroku uznesenia v hlavnom konaní totiž vyplýva, že pokiaľ ide o návrh na zrušenie uvedený v žalobe, Rada Európskej únie je povinná nahradiť iba tie trovy, ktoré vznikli žalobkyni ako dedičke Viktorovyča Janukovyča, a nie trovy konania, ktoré tejto osobe vznikli pred jeho smrťou. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ ide o kontext a obsah uznesenia v hlavnom konaní, bod 3 jeho výroku sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o návrh na zrušenie podaný v žalobe, jeho zámerom je zahrnúť všetky nahraditeľné trovy konania, ktoré vznikli pánovi Viktorovyčovi Janukovyčovi pred jeho smrťou, ako aj všetky nahraditeľné trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni po smrti pána Viktorovyča Janukovyča.

4

Žalobkyňa preto navrhuje, aby Všeobecný súd:

5

V liste, ktorý bol doručený do kancelárie Všeobecného súdu 17. marca 2017, Európska komisia spresnila, že v tomuto návrhu na výklad nepredloží žiadne pripomienky.

6

Vo svojich pripomienkach k návrhu na výklad podaných 27. marca 2017 Rada najprv uvádza, že nesúhlasí s doslovným výkladom, ktorý uvádza žalobkyňa. Podľa Rady sa musí bod 3 výroku uznesenia v hlavnom konaní vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o návrh na zrušenie formulovaný v žalobe, všetky nahraditeľné trovy konania zahŕňajú trovy, ktoré vznikli pánovi Viktorovyčovi Janukovyčovi až do jeho smrti. Tento výklad jasne vyplýva nielen zo samotného znenia uvedeného bodu výroku, ale aj z bodov 96 a 97 uznesenia v hlavnom konaní. V tomto smere Rada spresňuje, že na rozdiel od toho, čo zrejme tvrdí žalobkyňa, sa musia nahraditeľné trovy konania definovať pri zohľadnení návrhu na zrušenie formulovaného v žalobe, pri ktorom môže byť účastníkovi konania, ktorý mal v konaní úspech, priznaná náhrada nahraditeľných trov konania, a nie pri zohľadnení osoby predstavujúcej účastníka konania, ktorý mal v konaní úspech. Pokiaľ ide na záver o trovy tohto konania, Rada navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

7

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že článok 43 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie upravuje, že v prípade, že existujú pochybnosti o zmysle a rozsahu rozsudku, je Súdny dvor príslušný vyložiť ho na žiadosť jednej zo strán alebo inštitúcie Únie, ak preukážu oprávnený záujem.

8

Návrh na výklad rozsudku alebo uznesenia sa musí preskúmať nielen v súvislosti so samotným výrokom dotknutého súdneho rozhodnutia, ale aj pokiaľ ide o odôvodnenie, o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera, keďže sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 60).

9

V prejednávanom prípade sa návrh na výklad uznesenia v hlavnom konaní vzťahuje na bod 3 výroku tohto uznesenia, ktorý sa týka vyslovene trov konania v súvislosti s návrhom na zrušenie uvedeného v žalobe, zatiaľ čo bod 4 výroku uznesenia v hlavnom konaní sa vyslovene týka trov konania v súvislosti s návrhom na zrušenie uvedeného v návrhu na úpravu žalobných návrhov. Z bodu 96 uvedeného uznesenia vyplýva, že v hlavnom konaní vo veci samej Všeobecný súd rozhodol o trovách konania uplatnením článku 134 ods. 2 Rokovacieho poriadku, v zmysle ktorého ak je viac účastníkov konania, ktorí nemali vo veci úspech, Všeobecný súd medzi nich rozdelí nahradenie trov konania. Následne v bode 97 uznesenia v hlavnom konaní Všeobecný súd uviedol, že Rada nemala úspech, pokiaľ ide o návrh na zrušenie uvedený v žalobe, a preto nariadil, že Rada je povinná nahradiť trovy konania súvisiace s týmto návrhom v súlade s návrhmi žalobkyne, pričom nariadil, že žalobkyňu treba zaviazať na náhradu trov konania, pokiaľ ide o návrh na zrušenie uvedený v návrhu na úpravu žalobných návrhov, a to v súlade s návrhmi Rady.

10

Z vyššie uvedeného vyplýva, že bod 3 výroku uznesenia v hlavnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o návrh na zrušenie uvedený v žalobe, týka sa tak trov konania, ktoré vznikli pánovi Viktorovyčovi Janukovyčovi pred jeho smrťou, ako aj trov konania, ktoré vznikli samotnej žalobkyni, pretože ako už bolo spresnené v bode 67 uznesenia v hlavnom konaní, v žalobe na zrušenie podanej pôvodne pánom Viktorovyčom Janukovyčom pokračovala po jeho smrti žalobkyňa a ako univerzálny právny nástupca nakoniec, pokiaľ ide o uvedenú žalobu, spor vyhrala.

11

Podľa článku 133 rokovacieho poriadku o trovách konania rozhodne Všeobecný súd v rozsudku alebo v uznesení, ktorým sa konanie končí. Za okolností prejednávanej veci treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

12

V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

nariadil: