Predbežné znenie

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)

z 13. decembra 2018 (*)

„Hospodárska súťaž – Zneužitie dominantného postavenia – Slovenský trh širokopásmových telekomunikačných služieb – Prístup tretích podnikov k ‚účastníckej prípojke‘ historického operátora na tomto trhu – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP – Jediné a pokračujúce porušenie – Pojem ‚zneužitie‘ – Odmietnutie prístupu – Cenové stláčanie – Výpočet cenového stláčania – Kritérium rovnako efektívneho konkurenta – Právo na obhajobu – Pripísanie porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti – Rozhodujúci vplyv materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti – Skutočný výkon – Dôkazné bremeno – Výpočet sumy pokuty – Usmernenia pre výpočet výšky pokút z roku 2006“

Vo veci T‑851/14,

Slovak Telekom, a.s., so sídlom v Bratislave (Slovensko), v zastúpení: D. Geradin, advokát, a R. O’Donoghue, QC,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne M. Farley, L. Malferrari a G. Koleva, neskôr M. Farley, M. Kellerbauer, L. Malferrari a C. Vollrath, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Slovanet, a.s., so sídlom v Bratislave, v zastúpení: P. Tisaj, advokát,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je žaloba podľa článku 263 ZFEÚ v prvom rade o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2014) 7465 final z 15. októbra 2014, týkajúceho sa konania podľa článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP (vec AT.39523 – Slovak Telekom), ktoré bolo opravené rozhodnutím Komisie C(2014) 10119 final zo 16. decembra 2014, ako aj rozhodnutím Komisie C(2015) 2484 final zo 17. apríla 2015, v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zníženie sumy pokuty uloženej žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),

v zložení: sudcovia M. van der Woude, vykonávajúci funkciu predsedu komory, S. Gervasoni, L. Madise, R. da Silva Passos (spravodajca) a K. Kowalik‑Bańczyk,

tajomník: N. Schall, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. apríla 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok(1)

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Slovak Telekom, a.s., je historickým telekomunikačným operátorom na Slovensku. Spoločnosť Deutsche Telekom AG, historický telekomunikačný operátor v Nemecku, je spoločnosťou na čele skupiny Deutsche Telekom a od 4. augusta 2000 počas celého obdobia, ktoré je v prejednávanej veci relevantné, vlastnila obchodný podiel zodpovedajúci 51 % základného imania žalobkyne. Obchodné podiely zodpovedajúce zvyšnej časti základného imania žalobkyne vlastnili Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, a to vo výške 34 %, a Fond národného majetku Slovenskej republiky, vo výške 15 %.

2        Dňa 15. októbra 2014 prijala Európska komisia rozhodnutie C(2014) 7465 final, týkajúce sa konania podľa článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP (vec AT.39523 – Slovak Telekom), ktoré bolo opravené jej rozhodnutím C(2014) 10119 final zo 16. decembra 2014, ako aj jej rozhodnutím C(2015) 2484 final zo 17. apríla 2015, a ktoré bolo určené žalobkyni, ako aj spoločnosti Deutsche Telekom (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Deutsche Telekom 24. decembra 2014 podala žalobu, ktorou sa rovnako domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia (vec T‑827/14).

A.      Technologický, skutkový a regulačný kontext napadnutého rozhodnutia

3        Žalobkyňa, ktorá je nepriamym nástupcom štátneho podniku pôšt a telekomunikácií, ktorý zanikol v roku 1992, je najväčším telekomunikačným operátorom a poskytovateľom širokopásmového pripojenia na Slovensku. Zákonný monopol, ktorý mala táto spoločnosť na slovenskom telekomunikačnom trhu, bol ukončený v roku 2000. Žalobkyňa ponúka komplexný súbor dátových a hlasových služieb a vlastní a prevádzkuje pevné siete s medeným vedením a s optickým vedením, ako aj mobilnú telekomunikačnú sieť. Siete s medeným vedením a mobilné siete pokrývajú takmer celé územie Slovenska.

4        Napadnuté rozhodnutie sa týka protisúťažných postupov na slovenskom trhu vysokorýchlostných internetových služieb. Vzťahuje sa v podstate na podmienky stanovené žalobkyňou pre neviazaný prístup ostatných operátorov k účastníckej prípojke medeného vedenia na Slovensku v rokoch 2005 – 2010.

5        Účastnícka prípojka je fyzické dvojžilové kovové vedenie (nazývane tiež „linka“), ktoré spája konečný bod siete v priestoroch účastníka s hlavným rozvádzačom alebo rovnocenným zariadením v pevnej verejnej telefónnej sieti.

6        Neviazaný prístup k účastníckej prípojke umožňuje novým subjektom – nazývaným obvykle „alternatívni operátori“, protipólom ktorých sú historickí operátori telekomunikačných sietí – používať telekomunikačnú infraštruktúru, ktorá už existuje a patrí týmto historickým operátorom, s cieľom ponúkať rôzne služby konečným užívateľom v rámci hospodárskej súťaže s historickými operátormi. Medzi rozličné telekomunikačné služby, ktoré sa môžu poskytovať konečným užívateľom prostredníctvom účastníckej prípojky, patrí vysokorýchlostný prenos dát pre pevný prístup na internet a pre multimediálne aplikácie na základe technológie digitálnej účastníckej linky (Digital Subscriber Line alebo DSL).

7        Neviazaný prístup k účastníckej prípojke je upravený na úrovni Únie okrem iného nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 2887/2000 z 18. decembra 2000 o neviazanom prístupe k účastníckej prípojke (Ú. v. ES L 336, 2000, s. 4; Mim. vyd. 13/026, s. 83) a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349). Nariadenie č. 2887/2000 vyžadovalo od operátorov „ovládajúcich podstatnú časť trhu“, aby sprístupnili účastnícku prípojku, ku ktorej je neviazaný prístup (unbundled local loop alebo ULL), a aby uverejnili štandardnú ponuku v oblasti neviazaného prístupu. Na Slovensku boli tieto ustanovenia implementované zákonom z 3. decembra 2003 č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, v znení neskorších predpisov, ktorý až na určité výnimky nadobudol účinnosť 1. januára 2004.

8        Tento právny rámec v podstate prinútil operátora identifikovaného národným regulačným orgánom ako operátor s významným vplyvom na trhu (ktorým je vo všeobecnosti historický operátor), aby alternatívnym operátorom poskytol neviazaný prístup ku svojej účastníckej prípojke a k súvisiacim službám za transparentných, spravodlivých a nediskriminačných podmienok a aby štandardnú ponuku takéhoto neviazaného prístupu priebežne aktualizoval. Národný regulačný orgán mal zabezpečiť, aby poplatky za neviazaný prístup k účastníckej prípojke, určované na základe nákladov, podporovali čestnú a udržateľnú hospodársku súťaž. V tejto súvislosti mohol národný regulačný úrad predovšetkým uložiť povinnosť zmeniť štandardnú ponuku.

9        Po vykonaní analýzy trhu prijal slovenský národný regulačný orgán pre oblasť telekomunikácií (Telekomunikačný úrad SR, ďalej len „TÚ SR“) 8. marca 2005 prvostupňové rozhodnutie č. 205/14/2005, v ktorom označil spoločnosť Slovak Telekom za operátora s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu neviazaného prístupu k účastníckej prípojke v zmysle nariadenia č. 2887/2000. V dôsledku toho TÚ SR uložil žalobkyni rozličné povinnosti, medzi ktoré patrila okrem iného povinnosť predložiť do 60 dní štandardnú ponuku. Toto rozhodnutie, proti ktorému žalobkyňa podala rozklad, bolo predsedom TÚ SR 14. júna 2005 potvrdené. Na základe tohto potvrdzujúceho rozhodnutia bola žalobkyňa povinná vyhovieť všetkým žiadostiam o neviazaný prístup ku svojej účastníckej prípojke, považovaným za primerané a odôvodnené, aby tak alternatívnym operátorom bolo umožnené používať túto účastnícku prípojku s cieľom ponúkať ich vlastné služby na „maloobchodnom masovom trhu (resp. trhu určenom pre širokú verejnosť)“ širokopásmových služieb na pevnom mieste na Slovensku. Rozhodnutím zo 14. júna 2005 sa žalobkyni zároveň uložila povinnosť uverejniť všetky plánované zmeny v štandardnej ponuke v oblasti neviazaného prístupu minimálne 45 dní vopred a predložiť ich TÚ SR.

10      Žalobkyňa uverejnila svoju štandardnú ponuku v oblasti neviazaného prístupu 12. augusta 2005 (ďalej len „štandardná ponuka“). Táto ponuka, ktorá bola od tohto dňa do konca roka 2010 deväťkrát zmenená, vymedzuje zmluvné a technické podmienky pre prístup k užívateľskej prípojke žalobkyne. Na veľkoobchodnom trhu žalobkyňa sprístupňuje účastnícke prípojky, ku ktorým je neviazaný prístup, v hlavnom rozvádzači alebo vedľa hlavného rozvádzača, na ktorom alternatívny operátor, ktorý má záujem o prístup, vybudoval svoju vlastnú centrálnu sieť.

11      Podľa napadnutého rozhodnutia sieť účastníckej prípojky žalobkyne, ktorá sa dá používať na poskytovanie širokopásmových služieb po zavedení neviazaného prístupu k dotknutým linkám tohto operátora, v období rokov 2005 – 2010 pokrývala 75,7 % všetkých slovenských domácností. Toto pokrytie zahŕňalo všetky účastnícke prípojky umiestnené v prístupovej sieti žalobkyne s kovovým vedením, ktoré sa dajú používať na prenos širokopásmového signálu. Počas rovnakého obdobia však došlo k zavedeniu neviazaného prístupu k iba zopár ojedinelým užívateľským prípojkám žalobkyne, a to od 18. decembra 2009, a tieto prípojky boli využívané iba jediným alternatívnym operátorom, aby mohol poskytovať podnikom maloobchodné služby s veľmi vysokou prenosovou rýchlosťou.

B.      Konanie pred Komisiou

12      Komisia začala z úradnej moci vyšetrovanie, ktorého predmetom boli okrem iného podmienky neviazaného prístupu k účastníckej prípojke žalobkyne. Následne po žiadostiach o informácie zaslaných alternatívnym operátorom 13. júna 2008 a neohlásenej inšpekcii v priestoroch žalobkyne od 13. do 15. januára 2009 rozhodla Komisia 8. apríla 2009 o začatí konania proti tomuto operátorovi, v zmysle článku 2 svojho nariadenia (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81).

13      Vyšetrovanie pokračovalo dodatočnými žiadosťami o informácie, zaslanými alternatívnym operátorom a TÚ SR, ako aj vopred oznámenou inšpekciou v priestoroch žalobkyne 13. a 14. júla 2009.

14      Žalobkyňa vo viacerých diskusných dokumentoch zaslaných Komisii od 11. augusta 2009 do 31. augusta 2010 uviedla, že podľa nej neexistuje žiaden dôvod domnievať sa, že v prejednávanej veci porušila článok 102 ZFEÚ.

15      V rámci vyšetrovania žalobkyňa odmietla poskytnúť informácie pochádzajúce z obdobia pred 1. májom 2004, ktorý je dátumom pristúpenia Slovenskej republiky k Únii. Žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť jednak proti rozhodnutiu Komisie C(2009) 6840 z 3. septembra 2009, týkajúcemu sa konania podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a jednak proti rozhodnutiu Komisie C(2010) 902 z 8. februára 2010, týkajúcemu sa konania podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Rozsudkom z 22. marca 2012, Slovak Telekom/Komisia (T‑458/09 a T‑171/10, EU:T:2012:145), Všeobecný súd žaloby podané proti týmto rozhodnutiam zamietol.

16      Dňa 13. decembra 2010 Komisia po žiadostiach o informácie zaslaných spoločnosti Deutsche Telekom rozhodla o začatí konania proti tejto spoločnosti, v zmysle článku 2 nariadenia č. 773/2004.

17      Dňa 7. mája 2012 Komisia zaslala žalobkyni oznámenie o výhradách. Toto oznámenie o výhradách bolo nasledujúci deň zaslané spoločnosti Deutsche Telekom. V tomto oznámení o výhradách Komisia predbežne dospela k záveru, že žalobkyňa by mohla byť zodpovedná za porušenie článku 102 ZFEÚ z dôvodu praxe vedúcej k cenovému stláčaniu, pokiaľ ide o neviazaný prístup k účastníckym prípojkám jej siete a veľkoobchodný širokopásmový prístup jej konkurentov na vnútroštátnej a regionálnej úrovni, ako aj o odmietnutie sprístupniť alternatívnym operátorom určité veľkoobchodné produkty. Komisia tiež predbežne uviedla, že za toto porušenie by mohla byť zodpovedná Deutsche Telekom ako materská spoločnosť žalobkyne v období, v ktorom k tomuto porušeniu došlo.

18      Po tom, čo bol žalobkyni a spoločnosti Deutsche Telekom umožnený prístup k spisu vyšetrovania, obe odpovedali na oznámenie o výhradách 5. septembra 2012. Následne sa 6. a 7. novembra toho istého roka uskutočnilo ústne vypočutie.

19      Dňa 21. júna 2013 predložila žalobkyňa Komisii návrh záväzkov, ktoré mali byť odpoveďou na jej námietky z hľadiska práva hospodárskej súťaže, a požiadala Komisiu o prijatie rozhodnutia o prijatí záväzkov v zmysle článku 9 nariadenia č. 1/2003, a nie rozhodnutia o zákaze. Komisia však považovala tieto záväzky za nedostatočné, a preto sa rozhodla v konaní pokračovať.

20      Komisia zaslala žalobkyni 6. decembra 2013 a spoločnosti Deutsche Telekom 10. januára 2014 list obsahujúci opis skutkových okolností, ktorý im mal umožniť predložiť pripomienky k dodatočným dôkazom zhromaždeným po zaslaní oznámenia o výhradách. Komisia uviedla, že tieto dôkazy, ku ktorým žalobkyňa a Deutsche Telekom mali prístup, by mohli byť použité v prípadnom konečnom rozhodnutí.

21      Žalobkyňa odpovedala na list obsahujúci opis skutkových okolností 21. februára a Deutsche Telekom tak urobila 6. marca 2014.

22      Na stretnutiach, ktoré sa uskutočnili so žalobkyňou 16. septembra 2014 a so spoločnosťou Deutsche Telekom 29. septembra 2014, im Komisia poskytla informácie o rozhodnutí, ktoré mala v úmysle prijať na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003.

C.      Napadnuté rozhodnutie

23      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že podnik tvorený žalobkyňou a spoločnosťou Deutsche Telekom sa dopustil jediného a pokračujúceho porušenia článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP, týkajúceho sa širokopásmových služieb na Slovensku v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 (ďalej len „dotknuté obdobie“).

1.      Vymedzenie relevantných trhov a dominantné postavenie žalobkyne na týchto trhoch

24      V napadnutom rozhodnutí Komisia vymedzuje dva dotknuté trhy s výrobkami, a to:

–        maloobchodný masový trh (resp. trh určený pre širokú verejnosť) so širokopásmovými službami na pevnom mieste,

–        veľkoobchodný trh prístupu k účastníckym prípojkám, ku ktorým je neviazaný prístup.

25      Relevantný geografický trh pokrýva podľa napadnutého rozhodnutia celé územie Slovenska.

26      Komisia konštatuje, že v dotknutom období mala žalobkyňa postavenie monopolu na veľkoobchodnom trhu neviazaného prístupu k účastníckym prípojkám a že neexistovali priame tlaky v podobe skutočnej alebo potenciálnej hospodárskej súťaže alebo vyrovnávacej odberateľskej sily, obmedzujúcej silu tejto spoločnosti na trhu. Žalobkyňa tak v dotknutom období mala dominantné postavenie na tomto trhu. Komisia tiež konštatuje, že žalobkyňa mala v tomto období dominantné postavenie na maloobchodnom masovom trhu (resp. trhu určenom pre širokú verejnosť) so širokopásmovými službami na pevnom mieste.

2.      Správanie žalobkyne

a)      Odmietnutie poskytnúť neviazaný prístup k účastníckym prípojkám žalobkyne

27      Komisia v prvej časti svojej analýzy s názvom „Odmietnutie poskytnutia“ uvádza, že napriek tomu, že viacerí alternatívni operátori mali veľký záujem o získanie prístupu k účastníckym prípojkám žalobkyne s cieľom konkurovať žalobkyni na maloobchodnom trhu širokopásmových služieb, tento operátor v štandardnej ponuke stanovil nekalé podmienky tak, aby bol takýto prístup neprijateľný. Žalobkyňa tak podľa nej spomalila, skomplikovala alebo zabránila vstupu na tento maloobchodný trh širokopásmových služieb.

28      Komisia v tejto súvislosti po prvé zdôrazňuje, že neviazaný prístup k účastníckej prípojke zo strany alternatívneho operátora predpokladá, aby tento operátor v prvom rade získal dostatočné a primerané informácie týkajúce sa siete historického operátora. Tieto informácie musia dotknutému alternatívnemu operátorovi umožniť posúdiť svoje obchodné príležitosti a vypracovať vhodné ekonomické modely pre svoje budúce maloobchodné služby založené na neviazanom prístupe k účastníckej prípojke. V prejednávanej veci pritom štandardná ponuka túto požiadavku informovať alternatívnych operátorov nespĺňala.

29      Napriek požiadavkám príslušného regulačného rámca (pozri body 7 a 8 vyššie) tak štandardná ponuka podľa nej neposkytla základné informácie týkajúce sa umiestnení fyzických prístupových bodov a dostupnosti účastníckych prípojok v riadne určených častiach siete. Alternatívni operátori mali k týmto informáciám prístup len na žiadosť, za predpokladu zaplatenia poplatku, do piatich dní od nadobudnutia účinnosti dohody o mlčanlivosti so žalobkyňou a iba po zriadení bankovej záruky. Komisia v podstate usudzuje, že tieto požiadavky neoprávnene spomalili a skomplikovali oznamovanie relevantných informácií alternatívnym operátorom a týmto spôsobom uvedených operátorov odradili od pripojenia sa k účastníckym prípojkám žalobkyne.

30      Dokonca aj v prípade prístupu na základe žiadosti sa Komisia domnieva, že informácie oznámené žalobkyňou boli nedostatočné. Žalobkyňa predovšetkým údajne neoznámila žiadnu informáciu týkajúcu sa disponibility jej účastníckych prípojok, pričom tieto informácie boli nevyhnutné na to, aby sa alternatívnym operátorom umožnilo včas vypracovať svoje ekonomické modely a určiť obchodný potenciál neviazaného prístupu. Komisia usudzuje, že žalobkyňa mala oznámiť nielen zoznam hlavných rozvádzačov a podobných zdrojov, ale aj opis ich geografického pokrytia, informácie o sériách telefónnych čísel obsluhovaných týmito ústredňami, skutočné využitie káblov (v percentuálnom vyjadrení) na technológie DSL, stupeň rozšírenia modulačných zariadení prostredníctvom stimulu a kódovania (pulzná kódová modulácia alebo PCM), pokiaľ ide o káble napojené na jednotlivé hlavné rozvádzače, názvy alebo funkcie rozvádzačov a spôsob, akým sa využívajú v technických a metodických predpisoch žalobkyne, a ďalej maximálne dĺžky homogénnych účastníckych prípojok. Žalobkyňa si pritom bola dobre vedomá problému, ktorý vznikol alternatívnym operátorom na základe týchto podmienok prístupu k informáciám a na základe ich obmedzeného obsahu. Komisia tiež uvádza, že zatiaľ čo žalobkyňa uverejnila vzor týkajúci sa žiadostí o neviazaný prístup, ktoré mali podávať alternatívni operátori, až v máji 2009, v štandardnej ponuke v oblasti neviazaného prístupu sa od počiatku stanovovalo uloženie finančných sankcií v prípade, že bude žiadosť o prístup posúdená ako neúplná.

31      Po druhé podľa napadnutého rozhodnutia žalobkyňa neodôvodnene zúžila rozsah svojej povinnosti v oblasti neviazaného prístupu k jej účastníckym prípojkám.

32      Žalobkyňa tak v prvom rade z tejto povinnosti údajne neoprávnene vylúčila „pasívne“ linky, to znamená linky, ktoré hoci fyzicky existujú, neboli využívané. Žalobkyňa si tým, že takto postupovala, pre seba vyhradila významné množstvo potenciálnych zákazníkov, ktorí si ešte jej širokopásmové služby nekúpili, hoci jej sieť využívali, a to napriek tomu, že príslušný regulačný rámec nestanovoval žiadne obmedzenie povinnosti neviazaného prístupu iba na aktívne linky a že išlo o rýchlo rastúci trh. Obmedzenie uplatnené žalobkyňou nebolo podľa Komisie odôvodnené žiadnym objektívnym technickým dôvodom.

33      V druhom rade žalobkyňa zo svojej povinnosti v oblasti neviazaného prístupu neoprávnene vylúčila služby, ktoré označila za „konfliktné služby“, to znamená služby, ktoré žalobkyňa mala možnosť ponúkať a ktoré by mohli byť v konflikte s prístupom alternatívneho operátora k účastníckej prípojke. Okrem toho, že samotný koncept konfliktných služieb je vágny, zoznam takýchto služieb, vyhotovený jednostranne žalobkyňou, bol otvorený a v dôsledku toho by mohol u alternatívnych operátorov vyvolávať neistotu. Toto obmedzenie podľa Komisie pripravilo alternatívnych operátorov o veľký počet potenciálnych zákazníkov, ktorých si vyhradila žalobkyňa a ktorí tak neboli súčasťou maloobchodného trhu.

34      V treťom rade Komisia poukazuje na neodôvodnenosť pravidla, ktoré žalobkyňa stanovila v štandardnej ponuke a podľa ktorého sa na poskytovanie širokopásmových služieb môže využívať len 25 % účastníckych prípojok obsiahnutých v multipárovom kábli, aby sa tak zabránilo parazitovaniu a interferenciám. Toto pravidlo podľa nej nie je odôvodnené, pretože má všeobecný a abstraktný charakter a nezohľadňuje tak charakteristické vlastnosti káblov a konkrétnu kombináciu techník prenosu. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že prax v iných členských štátoch preukazuje existenciu alternatív k takýmto abstraktným obmedzeniam prístupu na vstupe, akou je napríklad zásada využitia kábla na 100 % spojeného s riešením všetkých konkrétnych problémov vyplývajúcich z rušenia spektra a posteriori. Napokon žalobkyňa sama na seba uplatnila pravidlo maximálneho využitia kábla na 63 %, ktoré je menej prísne, než to, ktoré stanovila pre alternatívnych operátorov.

35      Napokon po tretie žalobkyňa v štandardnej ponuke údajne stanovila viaceré nespravodlivé doložky a podmienky týkajúce sa neviazaného prístupu k svojim účastníckym prípojkám.

36      V tejto súvislosti v prvom rade podľa napadnutého rozhodnutia žalobkyňa vložila do štandardnej ponuky nespravodlivé doložky a podmienky týkajúce sa kolokácie, zadefinovanej v tejto ponuke ako „poskytnutie priestoru a technického vybavenia, ktoré sú potrebné na vhodné umiestnenie telekomunikačných zariadení oprávneného poskytovateľa, s cieľom poskytovania služieb zo strany oprávneného poskytovateľa koncovým užívateľom prostredníctvom prístupu k účastníckej prípojke“. Prekážka, ktorá sa takto vytvorila pre alternatívnych operátorov, vyplývala osobitne z nasledujúcich skutočností: (i) podmienky stanovovali predbežné preskúmanie možností kolokácie, ktoré nebolo objektívne potrebné; (ii) alternatívni operátori mohli napadnúť určenie formy kolokácie, o ktorej rozhodla žalobkyňa, iba za predpokladu zaplatenia dodatočných nákladov; (iii) uplynutie doby rezervácie po tom, čo bolo alternatívnemu operátorovi oznámené stanovisko týkajúce sa výsledku predbežného preskúmania alebo podrobného preskúmania bez toho, aby došlo k dohode o kolokácii, malo za následok, že konanie o predbežnom preskúmaní alebo podrobnom preskúmaní sa muselo uskutočniť znova od úplného začiatku; (iv) žalobkyňa nebola viazaná žiadnou lehotou v prípade dodatočných podrobných preskúmaní vyplývajúcich z vyjednávaní a mala právo bez vysvetlenia a bez právnych následkov vziať späť návrh dohody o kolokácii počas obdobia určeného na prijatie návrhu alternatívnymi operátormi v stanovených lehotách; (v) žalobkyňa sa nezaviazala na žiadny konkrétny časový harmonogram na realizáciu kolokácie; (vi) žalobkyňa jednostranne stanovila nekalé a netransparentné ceny týkajúce sa kolokácie.

37      V druhom rade Komisia uvádza, že na základe štandardnej ponuky boli alternatívni operátori povinní predložiť prognózy žiadostí o kvalifikáciu účastníckej prípojky dvanásť mesiacov vopred vo vzťahu ku každému priestoru na kolokáciu, mesiac po mesiaci, predtým, ako mohli podať žiadosť o kvalifikáciu na prístup k príslušnej účastníckej prípojke. Komisia sa pritom domnieva, že takouto požiadavkou sa alternatívnym operátorom ukladá povinnosť predložiť prognózy v čase, kedy ešte nie sú schopní odhadnúť svoje potreby, pokiaľ ide o neviazaný prístup. Komisia navyše odsudzuje skutočnosť, že nedodržanie podmienok uvedených v prognóze viedlo k povinnosti platiť pokuty, a tiež záväzný charakter povinnosti predkladania prognóz a neexistenciu lehoty na odpoveď na strane žalobkyne na žiadosť o kvalifikáciu v prípade nesúladu takejto žiadosti s objemom uvedeným v prognóze.

38      V treťom rade Komisia usudzuje, že povinné kvalifikačné konanie, ktoré malo alternatívnym operátorom umožniť posúdiť predtým, ako urobia záväznú objednávku neviazaného prístupu, či konkrétna účastnícka prípojka vyhovuje pre technológiu DSL alebo akúkoľvek inú technológiu s vysokou prenosovou rýchlosťou, ktorú mohli mať v pláne využívať, odrádzalo týchto operátorov od žiadosti o neviazaný prístup k účastníckym prípojkám žalobkyne. Komisia, ktorá pritom pripúšťa potrebu preveriť vhodnosť účastníckych prípojok pre neviazaný prístup alebo hlavné predpoklady pre neviazaný prístup týkajúci sa konkrétnej linky, však uvádza, že oddelenie tohto kvalifikačného konania od samotnej žiadosti o prístup k účastníckej prípojke zbytočne spomalilo zavedenie neviazaného prístupu a alternatívnym operátorom spôsobilo dodatočné náklady. Navyše viaceré aspekty preskúmavané v rámci kvalifikačného konania sa javia ako zbytočné. Komisia ďalej poukazuje na neodôvodnenosť lehoty platnosti kvalifikácie účastníckej prípojky, ktorá bola obmedzená na 10 dní a po uplynutí ktorej už žiadosť o prístup nemohla byť podaná.

39      Vo štvrtom rade podľa napadnutého rozhodnutia obsahovala štandardná ponuka nevýhodné podmienky, pokiaľ ide o opravy, servis a údržbu, z dôvodu (i) neexistencie vhodnej definície „plánovaných prác“ a „neplánovaných prác“; (ii) nejasností, pokiaľ ide o rozdiel medzi „neplánovanými prácami“ a jednoduchými „poruchami“, čo môže viesť k neopodstatnenému správaniu žalobkyne; (iii) veľmi krátkych lehôt stanovených na informovanie alternatívneho operátora o takýchto prácach, ako aj na to, aby sa o tejto informácii dozvedeli zákazníci alternatívneho operátora, a napokon (iv) prenosu zodpovednosti za prerušenia služby, spôsobené opravou, na alternatívneho operátora v prípade, že sa usúdilo, že tento operátor neposkytol súčinnosť.

40      V piatom rade Komisia považuje za nekalé viaceré podmienky týkajúce sa bankovej záruky vyžadovanej od každého alternatívneho operátora, ktorý chcel so žalobkyňou uzavrieť dohodu o kolokácii, a v konečnom dôsledku získať prístup k jej účastníckym prípojkám. Predovšetkým tak mala žalobkyňa príliš širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o prijatie alebo odmietnutie bankovej záruky, a nemala povinnosť dodržať v tejto súvislosti žiadnu lehotu. Ďalej, suma záruky, stanovená vo výške 66 387,84 eura bola údajne neprimeraná vo vzťahu k rizikám a nákladom vzniknutým žalobkyni. Platí to tým viac, že štandardná ponuka umožňovala žalobkyni vyžadovať znásobenie tejto záruky, ak o to požiada, pričom pôvodná suma bankovej záruky sa mohla znásobiť až dvanásťkrát. Navyše žalobkyňa mohla využiť bankovú záruku na pokrytie nielen nezaplatených služieb, ktoré skutočne poskytla, ale aj akejkoľvek žiadosti o náhradu škody, ktorú mohla predložiť. Okrem toho žalobkyňa mala možnosť domáhať sa plnenia z bankovej záruky bez toho, aby musela preukázať, že najprv zaslala dlžníkovi výzvu, pričom tento dlžník sa okrem toho proti takémuto použitiu bankovej záruky nemohol brániť. Napokon Komisia zdôrazňuje, že alternatívni operátori nedostali žiadnu porovnateľnú záruku, a to napriek tomu, že im mohla vzniknúť strata vyplývajúca zo správania žalobkyne v oblasti neviazaného prístupu k účastníckym prípojkám.

41      Komisia na záver uvádza, že tieto aspekty správania žalobkyne, posudzované spoločne, predstavovali odmietnutie zo strany tohto operátora poskytnúť neviazaný prístup k svojim účastníckym prípojkám.

b)      Stláčanie cien alternatívnych operátorov v rámci poskytovania neviazaného prístupu k účastníckym prípojkám žalobkyne

42      V druhej časti svojej analýzy správania žalobkyne Komisia poukazuje na existenciu cenového stláčania, zapríčineného správaním tohto operátora, pokiaľ ide o neviazaný prístup k jeho účastníckym prípojkám, ktoré je samostatnou formou zneužitia dominantného postavenia. Rozdiel medzi cenami uplatňovanými žalobkyňou za poskytnutie takéhoto prístupu alternatívnym operátorom a cenami uplatňovanými vo vzťahu k jej vlastným zákazníkom bol buď záporný, alebo nedostatočný na to, aby rovnako efektívnemu operátorovi, ako je žalobkyňa, umožnil pokryť špecifické náklady, ktoré musela znášať pri poskytovaní svojich vlastných produktov alebo služieb na druhotnom trhu, to znamená na maloobchodnom trhu.

43      Pokiaľ ide o scenár, keď posudzované portfólio služieb zahŕňa výlučne širokopásmové služby, Komisia poznamenáva, že rovnako efektívny konkurent by na základe neviazaného prístupu k účastníckym prípojkám žalobkyne bol schopný reprodukovať celú maloobchodnú ponuku DSL žalobkyne tak, ako sa vyvinula v priebehu času. Takzvaný prístup „obdobie po období“ (z roka na rok) s cieľom vyčísliť ceny (to znamená výpočet dostupných cien na každý rok v období rokov 2005 – 2010) však údajne preukazuje, že rovnako efektívny konkurent ako žalobkyňa by vykazoval záporné marže, a teda by nemohol rentabilným spôsobom reprodukovať portfólio širokopásmových služieb ponúkané žalobkyňou na maloobchodnom trhu.

44      Pokiaľ ide o scenár, keď preskúmavané portfólio okrem širokopásmových služieb na základe neobmedzeného prístupu k účastníckej prípojke zahŕňa aj telefónne hlasové služby, Komisia tiež dospela ku konštatovaniu, že rovnako efektívny konkurent ako žalobkyňa by z dôvodu cien uplatňovaných žalobkyňou na druhotnom trhu neviazaného prístupu nemohol rentabilným spôsobom vykonávať činnosti na príslušnom maloobchodnom trhu v období rokov 2005 – 2010. Rovnako efektívny konkurent by tak v rovnakom období nemohol rentabilným spôsobom reprodukovať portfólio ponúkané žalobkyňou. Skutočnosť, že sa do takéhoto referenčného portfólia pridali služby multi‑play, dostupné od roku 2007, údajne nemení nič na tomto konštatovaní.

45      Vzhľadom na to, že ani žalobkyňa, ani Deutsche Telekom v priebehu správneho konania neuviedli objektívne zdôvodnenie, pokiaľ ide o ich správanie vylučujúce konkurentov z trhu, Komisia dospela k záveru, že správanie žalobkyne v dotknutom období treba považovať za zneužívajúce cenové stláčanie.

3.      Analýza protisúťažných účinkov správania žalobkyne

46      Komisia usudzuje, že tieto dva druhy správania žalobkyne, to znamená odmietnutie poskytnutia neviazaného prístupu k účastníckej prípojke a stláčanie cien alternatívnych operátorov, mohli zabrániť alternatívnym operátorom v tom, aby sa opreli o neviazaný prístup s cieľom vstúpiť na maloobchodný masový trh (resp. trh určený pre širokú verejnosť) so širokopásmovými službami na pevnom mieste na Slovensku. Toto správanie podľa napadnutého rozhodnutia zapríčinilo, že hospodárska súťaž na tomto trhu bola menej efektívna, keďže pre konkurenčných operátorov neexistovala skutočná rentabilná alternatíva k veľkoobchodnému širokopásmovému prístupu k technológii DSL, založená na neviazanom prístupe k účastníckym prípojkám. Dopad správania žalobkyne na hospodársku súťaž bol o to výraznejší, že maloobchodný trh širokopásmových služieb mal v dotknutom období silný potenciál rozvoja.

47      Komisia v podstate dodáva, že v súlade s konceptom „miery investovania“ pripravilo toto blokovanie prístupu k neviazaným účastníckym prípojkám alternatívnych operátorov o zdroj príjmu, ktorý by im umožnil realizáciu ďalších investícií v sieti, predovšetkým takých, ktorými by rozvíjali svoju vlastnú prístupovú sieť s cieľom pripojiť priamo na ňu svojich zákazníkov.

48      Komisia na záver uvádza, že protisúťažné správanie žalobkyne na masovom trhu (resp. trhu určenom pre širokú verejnosť) so širokopásmovými službami na pevnom mieste na Slovensku mohlo mať negatívne účinky na hospodársku súťaž a vzhľadom na jeho geografické pokrytie zodpovedajúce celému územiu Slovenska mohlo ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

4.      Osoby, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie a ktorým boli uložené pokuty

49      Podľa napadnutého rozhodnutia Deutsche Telekom nielenže počas celého dotknutého obdobia bola schopná vykonávať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku žalobkyne, ale takýto vplyv skutočne vykonávala. Keďže žalobkyňa a Deutsche Telekom sú súčasťou rovnakého podniku, obidve sú zodpovedné za jediné a pokračujúce porušenie článku 102 ZFEÚ, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia.

50      Pokiaľ ide o sankciu za toto porušenie, Komisia uvádza, že pri stanovení výšky pokút vychádzala zo zásad uvedených vo svojich usmerneniach pre výpočet pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“).

51      Komisia v prvom rade vypočítala základnú sumu pokuty tak, že vychádzala z 10 % hodnoty obratu dosiahnutého žalobkyňou na trhu neviazaného prístupu k účastníckej prípojke a na maloobchodnom trhu so širokopásmovými službami, pokiaľ ide o služby v pevnej sieti, v poslednom celom účtovnom období, v ktorom došlo k jej účasti na porušení a ktorým je v prejednávanej veci rok 2010, a takto získaný údaj vynásobila číslom 5,33, aby sa zohľadnila dĺžka obdobia, v ktorom dochádzalo k porušeniu (5 rokov a 4 mesiace). Základná suma získaná týmto výpočtom je vo výške 38 838 000 eur. Ide o prvú pokutu uloženú za predmetné porušenie a za jej zaplatenie sú podľa článku 2 prvého odseku písm. a) napadnutého rozhodnutia spoločne a nerozdielne zodpovedné žalobkyňa a Deutsche Telekom.

52      Následne Komisia vykonala dvojitú úpravu tejto základnej sumy. V prvom rade konštatovala, že v čase, keď došlo k predmetnému porušeniu, už Deutsche Telekom bola uznaná za zodpovednú za porušenie článku 102 ZFEÚ z dôvodu cenového stláčania v odvetví telekomunikácií, na základe jej rozhodnutia 2003/707/ES z 21. mája 2003, týkajúceho sa konania podľa článku 82 [ES] (veci COMP/37.451, 37.578, 37.579 – Deutsche Telekom AG) (Ú. v. EÚ L 263, 2003, s. 9), a že v čase prijatia tohto rozhodnutia už Deutsche Telekom vlastnila 51 % obchodný podiel v žalobkyni a bola schopná vykonávať na žalobkyňu rozhodujúci vplyv. Komisia preto dospela k záveru, že pokiaľ ide o spoločnosť Deutsche Telekom, základná suma pokuty sa musí zvýšiť o 50 % z dôvodu recidívy. V druhom rade Komisia konštatovala, že celosvetový obrat spoločnosti Deutsche Telekom dosiahol v roku 2013 sumu 60,123 miliardy eur a že na to, aby mala pokuta uložená spoločnosti Deutsche Telekom dostatočný odstrašujúci účinok, treba na základnú sumu uplatniť koeficient násobenia 1,2. Výsledok tejto dvojitej úpravy základnej sumy, t. j. 31 070 000 eur, vedie podľa článku 2 prvého odseku písm. b) napadnutého rozhodnutia k uloženiu osobitnej pokuty výlučne spoločnosti Deutsche Telekom.

5.      Výrok napadnutého rozhodnutia

53      V článkoch 1 a 2 napadnutého rozhodnutia sa uvádza:

„Článok 1

1. Podnik tvorený spoločnosťou Deutsche Telekom AG a spoločnosťou Slovak Telekom a.s. sa dopustil jediného a pokračujúceho porušenia článku 102 Zmluvy a článku 54 Dohody o EHP.

2. Porušenie trvalo od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 a spočívalo v týchto postupoch:

a)      zatajovanie informácií týkajúcich sa siete, potrebných pre neviazaný prístup k účastníckym prípojkám, vo vzťahu k alternatívnym operátorom;

b)      zúženie rozsahu jeho povinností týkajúcich sa neviazaného prístupu k účastníckym prípojkám;

c)      stanovenie nespravodlivých podmienok v jeho štandardnej ponuke v oblasti neviazaného prístupu, týkajúcich sa kolokácie, kvalifikácie, prognóz, opráv a bankových záruk;

d)      uplatňovanie nespravodlivých cien, ktoré rovnako efektívnemu operátorovi, opierajúcemu sa o veľkoobchodný prístup k neviazaným účastníckym prípojkám spoločnosti Slovak Telekom a.s., neumožnili reprodukovať ponuku maloobchodných služieb spoločnosti Slovak Telekom a.s. bez toho, aby mu vznikla strata.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

a)      pokuta vo výške 38 838 000 EUR spoločne a nerozdielne spoločnostiam Deutsche Telekom AG a Slovak Telekom a.s.;

b)      pokuta vo výške 31 070 000 EUR spoločnosti Deutsche Telekom AG.

…“

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

omissis

71      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil články 1 a 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka,

–        subsidiárne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená na základe článku 2 napadnutého rozhodnutia,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania,

–        v prípade, že Všeobecný súd žalobu zamietne ako neprípustnú alebo nedôvodnú, aby rozhodol tak, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

72      Komisia a vedľajší účastník konania navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v celom rozsahu a

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

omissis

B.      O veci samej

91      Žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov na podporu tak svojich hlavných návrhov, v ktorých sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj svojich subsidiárnych návrhov, v ktorých sa domáha zníženia pokuty, ktorá jej bola uložená. Prvý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení článku 102 ZFEÚ, pokiaľ ide o zneužívajúce správanie žalobkyne, druhý na porušení práva žalobkyne na obhajobu, čo sa týka posúdenia praxe vedúcej k cenovému stláčaniu, tretí na pochybeniach, ku ktorým došlo v rámci konštatovania tejto praxe, štvrtý na pochybení, ktorého sa dopustila Komisia pri vyvodení záveru, že žalobkyňa a Deutsche Telekom sú súčasťou jedného podniku a že obidve tieto spoločnosti sú zodpovedné za predmetné porušenie, a piaty na pochybeniach pri stanovení výšky pokuty.

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení článku 102 ZFEÚ, pokiaľ ide o zneužívajúce správanie žalobkyne

92      Žalobkyňa na podporu svojho prvého žalobného dôvodu v podstate namieta proti právnemu kritériu, ktoré Komisia uplatnila v napadnutom rozhodnutí, keď konštatovala, že jej postupy predstavujú zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ.

93      Prvý žalobný dôvod pozostáva v podstate z piatich výhrad. Prvá výhrada je založená na tom, že Komisia neuplatnila podmienku nevyhnutnosti prístupu k medenej sieti DSL žalobkyne pre vykonávanie činnosti na maloobchodnom trhu širokopásmových služieb na Slovensku, v zmysle rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Druhá výhrada je založená na nesprávnom uplatnení rozsudku z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia (T‑301/04, EU:T:2009:317). Tretia výhrada je založená na tom, že z hľadiska politiky hospodárskej súťaže je napadnuté rozhodnutie nekonzistentné, čo sa týka dôkazu vzťahujúceho sa na absolútne odmietnutie prístupu a na implicitné odmietnutie prístupu. Štvrtá výhrada je založená na nesprávnom právnom posúdení a na skutkových omyloch, ako aj na nedostatku odôvodnenia v rámci zdôvodnenia odchýlenia sa od podmienok stanovených rozsudkom z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Piata výhrada je založená na tom, že nebolo preukázané, že prístup k účastníckej prípojke žalobkyne je pre konkurentov nachádzajúcich sa na druhotnom trhu nevyhnutný.

94      Komisia a vedľajší účastník konania nesúhlasia s uvedenými výhradami a navrhujú tento žalobný dôvod zamietnuť.

a)      O prvej a piatej výhrade

95      V rámci svojej prvej a piatej výhrady žalobkyňa Komisii v podstate vytýka, že celý rad jej správaní v dotknutom období, ktorým sa venuje siedma časť napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 355 až 821), kvalifikovala ako „odmietnutie poskytnutia“ prístupu k svojej účastníckej prípojke bez toho, aby preverila nevyhnutnosť takéhoto prístupu v zmysle bodu 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

96      Svojou prvou výhradou žalobkyňa spochybňuje zistenia Komisie, uvedené v odôvodneniach 361 až 371 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých sú okolnosti prejednávanej veci odlišné od okolností, ktoré viedli k vydaniu rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Žalobkyňa zdôrazňuje, že z tohto rozsudku vyplýva, že odmietnutím poskytnutia prístupu sa porušuje článok 102 ZFEÚ okrem iného v prípade, že sa toto odmietnutie týka výrobku alebo služby, ktorých dodanie alebo poskytnutie je nevyhnutné pre výkon predmetnej činnosti (ďalej len „podmienka nevyhnutnosti“). Komisia pritom v prejednávanej veci podľa nej nesprávne opomenula preskúmať nevyhnutnosť prístupu k sieti žalobkyne pre vykonávanie činnosti na maloobchodnom trhu širokopásmových služieb na Slovensku. Žalobkyňa tak namieta proti záveru Komisie, podľa ktorého z rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), vyplýva, že v prípade implicitného odmietnutia prístupu nie je Komisia povinná preukázať, že sa uplatňujú podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), a predovšetkým podmienka nevyhnutnosti (odôvodnenie 359 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

97      Z bodov 55 až 58 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), vykladaných spoločne, totiž údajne vyplýva, že prax vedúca k cenovému stláčaniu predstavuje z hľadiska článku 102 ZFEÚ samostatné zneužitie, ktoré si nevyžaduje predchádzajúci dôkaz o existencii povinnosti predávať zodpovedajúcej podmienkam rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Keďže však Komisia usúdila, že bod 55 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), sa vzťahuje nielen na postupy vedúce k cenovému stláčaniu, ale aj na implicitné odmietnutie prístupu, o aké ide v prejednávanej veci, nesprávne sa pokúsila značne rozšíriť úzko koncipované odôvodnenie uvedeného rozsudku.

98      Podľa žalobkyne predovšetkým napriek tomu, že z rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), vyplýva, že podmienka nevyhnutnosti nie je požiadavkou pre všetky zneužívania súvisiace s „obchodnými podmienkami“ z hľadiska článku 102 ZFEÚ, predsa len to však neznamená, že táto podmienka sa v prípade odmietnutia poskytnutia neuplatňuje. Súdny dvor totiž nikde v rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), ani v žiadnom inom rozsudku neuviedol, že podmienka nevyhnutnosti stanovená v rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa obmedzuje len na prípad absolútneho odmietnutia prístupu. Naopak, takéto riešenie by oslabilo potrebný účinok článku 102 ZFEÚ. Hoci sa aj rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), týka skutkových okolností vzťahujúcich sa na absolútne odmietnutie poskytnutia, Súdny dvor v tomto rozsudku podľa nej stanovil všeobecné zásady povinnosti pomáhať konkurentom.

99      Pokiaľ ide o rozsudky citované Komisiou vo vyjadrení k žalobe, žalobkyňa sa domnieva, že tieto rozsudky predstavujú v porovnaní s napadnutým rozhodnutím nový prístup. V každom prípade po prvé rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), do seba podľa nej začlenil rozsudok zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia (6/73 a 7/73, EU:C:1974:18), z ktorého vyplýva, že nevyhnutnosť je právnou podmienkou, ktorá musí byť naplnená vopred. Tieto dva rozsudky sú teda podľa nej zlučiteľné.

100    Po druhé judikatúra citovaná Komisiou, konkrétne rozsudky zo 14. februára 1978, United Brands a United Brands Continentaal/Komisia (27/76, EU:C:1978:22), a zo 16. septembra 2008, Sot. Lélos kai Sia a i. (C‑468/06 až C‑478/06, EU:C:2008:504), sa na prejednávanú vec podľa nej neuplatňujú, vzhľadom na to, že v prvom rade sa výhrady uvádzané v rámci týchto vecí netýkali odmietnutia predať, ale skutočnosti, že takéto odmietnutie bolo použité ako prostriedok na vyvolanie ďalšieho obmedzenia hospodárskej súťaže. Ďalej sa tieto veci údajne netýkali predaja zdroja súťažiteľom na sekundárnom trhu, ale dodania konečného výrobku s cieľom jeho distribúcie alebo ďalšieho predaja. Napokon sa v týchto veciach dominantný podnik rozhodol ukončiť dodávanie výrobkov, ktoré ponúkal dotknutým zákazníkom, zatiaľ čo v prejednávanej veci, tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), dominantný podnik žiadateľom o prístup nikdy predtým nič nedodával.

101    Po tretie sa žalobkyňa domnieva, že čo sa týka judikatúry citovanej Komisiou, týkajúcej sa odmietnutia poskytnúť licenciu na práva duševného vlastníctva, t. j. rozsudkov z 5. októbra 1988, Volvo (238/87, EU:C:1988:477, bod 8); zo 6. apríla 1995, RTE a ITP/Komisia (C‑241/91 P a C‑242/91 P, EU:C:1995:98, bod 50), a z 29. apríla 2004, IMS Health (C‑418/01, EU:C:2004:257, bod 35), táto judikatúra je v súlade s rozsudkom z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), pričom tento rozsudok odkazuje na rozsudok zo 6. apríla 1995, RTE a ITP/Komisia (C‑241/91 P a C‑242/91 P, EU:C:1995:98), ktorý je samotný citovaný v neskorších rozsudkoch. To, že prísnejšie podmienky, najmä požiadavka, aby bol zdroj nevyhnutný na vyrobenie „nového výrobku“, sa môžu vyžadovať vo veciach týkajúcich sa duševného vlastníctva, neznamená, že Komisia môže nezohľadňovať podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), vo veciach, ktoré nemajú žiadnu súvislosť s touto oblasťou.

102    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ ide o uplatnenie rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), neexistuje žiaden dôvod si myslieť, že Súdny dvor chcel obmedziť podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), výlučne len na okolnosti tejto veci. Existuje totiž podľa nej rozdiel medzi vyhlásením, k akému došlo v rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), že podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa neuplatňujú na všetky veci súvisiace s „obchodnými podmienkami“, a tvrdením, aké uvádza Komisia, že podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), by sa nemali uplatňovať v žiadnej z týchto vecí.

103    Po piate rozhodnutia citované Komisiou nemôžu podoprieť jej stanovisko, pretože jej analýza uvedená v jej rozhodnutí 2001/892/ES z 25. júla 2001, týkajúcom sa konania podľa článku 82 [ES] (COMP/C‑1/36.915 – Deutsche Post AG – Zadržiavanie medzinárodných zásielok) (Ú. v. ES L 331, 2001, s. 40), je založená na tom, že distribučná sieť spoločnosti Deutsche Post bola pre odosielateľov usadených v Spojenom kráľovstve nevyhnutná. Vec Polaroid/SSI Europe, citovaná ako príklad zneužívajúceho implicitného odmietnutia prístupu, nie je pre prejednávanú vec relevantná.

104    Svojou piatou výhradou žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nepreukazuje, že prístup k jej účastníckej prípojke je pre konkurentov nachádzajúcich sa na druhotnom trhu nevyhnutný. V tejto súvislosti z rozsudku z 29. apríla 2004, IMS Health (C‑418/01, EU:C:2004:257, bod 28), podľa nej vyplýva, že nestačí preukázať, že alternatívne riešenia sú pre ostatných operátorov menej výhodné, ale že je potrebné preukázať nevyhnutnosť danej siete v zmysle rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Povinnosť poskytnúť prístup k zariadeniu totiž vzniká vtedy, ak má odmietnutie prístupu objektívne dostatočne závažný účinok na hospodársku súťaž.

105    Navyše sú údajne irelevantné otázky, ktoré Komisia preskúmala v oddiele 7.3 napadnutého rozhodnutia, a najmä v odôvodneniach 382 a 384 tohto rozhodnutia, a ktoré spočívajú v tom, či jednak medená sieť žalobkyne bola dôležitá, a jednak či efektívny veľkoobchodný prístup k technológii DSL vybudovanej na základe účastníckej prípojky bol dôležitý pre alternatívnych operátorov na Slovensku. Komisia sa tým podľa nej dopustila pochybenia, čo sa týka uplatnenia kritéria nevyhnutnosti. Úlohou Komisie je totiž podľa nej preskúmať, či je prístup k účastníckej prípojke nevyhnutný na to, aby mohli konkurenti žalobkyne súťažiť na maloobchodnom, druhotnom trhu, v dôsledku čoho by v prípade neexistencie takéhoto prístupu bola takáto hospodárska súťaž nemožná alebo mimoriadne sťažená. V tejto súvislosti je podľa nej veľká väčšina širokopásmových prístupov vybudovaná na iných technológiách, než je medená sieť žalobkyne, takže takýto prístup nie je nevyhnutný v tom zmysle, že je nemožný alebo neprimerane sťažený.

106    Komisia a vedľajší účastník konania nesúhlasia s touto argumentáciou.

107    V tejto súvislosti má podľa ustálenej judikatúry podnik v dominantnom postavení osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním nenarušil účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu (pozri rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 135 a citovanú judikatúru), pričom skutočnosť, že takéto dominantné postavenie má svoj pôvod v bývalom zákonnom monopole, sa v tejto súvislosti musí zohľadniť (rozsudok z 27. marca 2012, Post Danmark, C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 23).

108    Práve z tohto dôvodu článok 102 ZFEÚ zakazuje podniku v dominantnom postavení okrem iného to, aby používal také postupy, ktoré majú za následok vylúčenie jeho konkurentov, ktorí sa považujú za rovnako efektívnych ako on sám, z trhu, pričom tieto postupy posilňujú jeho dominantné postavenie používaním iných prostriedkov než tých, ktoré vychádzajú z hospodárskej súťaže založenej na zásluhách. Z tohto hľadiska nemožno každú cenovú hospodársku súťaž považovať za zákonnú (pozri rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 136 a citovanú judikatúru).

109    V tejto súvislosti bolo rozhodnuté, že zneužívanie dominantného postavenia, zakázané článkom 102 ZFEÚ, je objektívnym pojmom, ktorý sa týka takého konania podniku v dominantnom postavení, ktoré na trhu, kde práve v dôsledku prítomnosti daného podniku je úroveň hospodárskej súťaže už oslabená, má za následok to, že na základe použitia iných prostriedkov, než sú tie, ktoré riadia bežnú hospodársku súťaž výrobkov alebo služieb na základe plnení hospodárskych subjektov, bráni zachovaniu tej úrovne hospodárskej súťaže, ktorá ešte na trhu existuje, alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže (pozri rozsudky z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 17 a citovanú judikatúru, a z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia, T‑301/04, EU:T:2009:317, bod 140 a citovanú judikatúru).

110    Článok 102 ZFEÚ sa netýka len postupov, ktoré spotrebiteľom spôsobujú okamžitú ujmu, ale aj postupov, ktoré im spôsobujú ujmu tým, že narušujú hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 2012, Post Danmark, C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 20 a citovanú judikatúru, a z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 171).

111    Vplyv na stav hospodárskej súťaže, na ktorý sa poukazuje v bode 109 vyššie, sa nemusí týkať konkrétneho účinku nahláseného zneužívajúceho správania. Na to, aby sa preukázalo porušenie článku 102 ZFEÚ, treba preukázať, že zneužívajúce správanie podniku v dominantnom postavení smeruje k obmedzeniu hospodárskej súťaže alebo, inými slovami, že takéto správanie môže mať taký účinok (rozsudok z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 68; pozri tiež rozsudky z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia, T‑301/04, EU:T:2009:317, bod 144 a citovanú judikatúru, a z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 268 a citovanú judikatúru).

112    Okrem toho, pokiaľ ide o zneužívajúcu povahu postupov, ktorých dôsledkom je cenové stláčanie, treba uviesť, že článok 102 druhý odsek písm. a) ZFEÚ výslovne zakazuje, aby podnik v dominantnom postavení priamo alebo nepriamo vynucoval neprimerané ceny (rozsudky zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 25, a z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 173). Keďže zoznam zneužívajúcich postupov, uvedený v článku 102 ZFEÚ, nie je vyčerpávajúci, zneužívajúce postupy uvedené v tomto ustanovení sú len príkladmi zneužívania dominantného postavenia, ktoré právo Únie zakazuje (rozsudky z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia, 6/72, EU:C:1973:22, bod 26; zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 26, a z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 173).

113    V prejednávanej veci treba uviesť, že argumentácia, ktorú žalobkyňa uvádza v prvom žalobnom dôvode, sa týka výlučne právneho kritéria uplatneného Komisiou v siedmej časti napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 355 až 821), na účely kvalifikácie celého radu správaní žalobkyne v dotknutom období ako „odmietnutie poskytnutia“. Žalobkyňa naopak nespochybňuje samotnú existenciu správaní konštatovaných Komisiou v tejto časti napadnutého rozhodnutia. Ako vyplýva z odôvodnení 2 a 1507 napadnutého rozhodnutia, tieto správania, ktoré prispeli k tomu, aby Komisia identifikovala jediné a pokračujúce porušenie článku 102 ZFEÚ (odôvodnenie 1511 napadnutého rozhodnutia), spočívali po prvé v tom, že žalobkyňa zatajovala alternatívnym operátorom informácie týkajúce sa svojej siete, potrebné pre neviazaný prístup k účastníckym prípojkám tohto operátora, po druhé v tom, že si žalobkyňa zúžila rozsah svojich povinností týkajúcich sa neviazaného prístupu, vyplývajúcich z platného právneho rámca, a po tretie v tom, že uvedený operátor vo svojej štandardnej ponuke v oblasti neviazaného prístupu stanovil viaceré nespravodlivé doložky a podmienky.

114    Okrem toho, ako potvrdila žalobkyňa na pojednávaní, cieľom prvého žalobného dôvodu nie je spochybniť analýzu správania spočívajúceho v cenovom stláčaní, ktorú Komisia uviedla v ôsmej časti napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 822 až 1045 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa vo svojej žalobe totiž nespochybňuje, že tento druh správania predstavuje samostatnú formu zneužitia, odlišnú od odmietnutia poskytnutia prístupu, ktorej existencia preto nepodlieha kritériám stanoveným v rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 75 a citovanú judikatúru). Žalobkyňa tak svojou prvou a piatou výhradou Komisii v podstate vytýka to, že správania pripomenuté v bode 113 vyššie kvalifikovala ako „odmietnutie poskytnutia“ prístupu k jej účastníckej prípojke bez toho, aby preverila „nevyhnutnosť“ takého prístupu, v zmysle tretej podmienky stanovenej v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

115    Je pravda, že Súdny dvor v tomto rozsudku usúdil, že na to, aby odmietnutie podniku s dominantným postavením poskytnúť prístup k službe mohlo predstavovať zneužitie v zmysle článku 102 ZFEÚ, je potrebné, aby toto odmietnutie bolo spôsobilé zamedziť akejkoľvek hospodárskej súťaži na trhu zo strany žiadateľa o službu, aby toto odmietnutie nemohlo byť objektívne odôvodnené a aby služba ako taká bola nevyhnutná pre výkon činnosti žiadateľa (rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner, C‑7/97, EU:C:1998:569, bod 41; pozri tiež rozsudok z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia, T‑301/04, EU:T:2009:317, bod 147 a citovanú judikatúru).

116    Okrem toho z bodov 43 a 44 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), vyplýva, že na posúdenie toho, či je produkt alebo služba nevyhnutná na to, aby podniku umožnila vykonávať svoju činnosť na danom trhu, treba zisťovať, či existujú produkty alebo služby predstavujúce alternatívne riešenia, hoci sú aj menej výhodné, a či existujú technické, zákonné alebo ekonomické prekážky, ktoré by mohli znemožniť, či prinajmenšom neprimerane sťažiť akémukoľvek podniku so zámerom pôsobiť na uvedenom trhu vytvorenie alternatívnych produktov alebo služieb, a to prípadne v spolupráci s ďalšími prevádzkovateľmi. Podľa bodu 46 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), treba na to, aby sa mohla pripustiť existencia prekážok ekonomickej povahy, prinajmenšom preukázať, že vytvorenie týchto produktov alebo služieb nie je ekonomicky rentabilné pre produkciu v takej miere, ktorá je porovnateľná s produkciou podniku ovládajúceho existujúci produkt alebo službu (rozsudok z 29. apríla 2004, IMS Health, C‑418/01, EU:C:2004:257, bod 28).

117    V prejednávanej veci však vzhľadom na to, že právna úprava odvetvia telekomunikácií určuje právny rámec, ktorý sa na ňu vzťahuje, a prispieva tak k stanoveniu podmienok hospodárskej súťaže, v ktorých telekomunikačný podnik vykonáva svoju činnosť na dotknutých trhoch, uvedená právna úprava predstavuje relevantnú skutočnosť na uplatnenie článku 102 ZFEÚ na správania takého podniku, najmä s cieľom posúdiť zneužívajúcu povahu takýchto správaní (rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 224).

118    Ako správne uvádza Komisia, podmienky pripomenuté v bode 115 vyššie boli stanovené a uplatnené v kontexte vecí, v ktorých išlo o otázku, či možno na základe článku 102 ZFEÚ vyžadovať od podniku s dominantným postavením, aby iným podnikom poskytol prístup k produktu alebo službe v prípade, že neexistuje akákoľvek zákonná povinnosť v tomto zmysle.

119    Takýto kontext sa odlišuje od kontextu prejednávanej veci, v ktorej TÚ SR rozhodnutím z 8. marca 2005, ktoré potvrdil predseda tohto orgánu 14. júna 2005, uložil žalobkyni povinnosť vyhovieť všetkým žiadostiam o neviazaný prístup k jej účastníckej prípojke, považovaným za primerané a odôvodnené, s cieľom umožniť alternatívnym operátorom ponúkať na základe tohto prístupu ich vlastné služby na maloobchodnom masovom trhu (resp. trhu určenom pre širokú verejnosť) širokopásmových služieb na pevnom mieste na Slovensku (pozri bod 9 vyššie). Táto povinnosť vyplývala zo zámeru štátnych orgánov podnietiť žalobkyňu a jej konkurentov k investíciám a inováciám pri súčasnom zabezpečení toho, aby bola zachovaná hospodárska súťaž na trhu (odôvodnenia 218, 373, 388, 1053 a 1129 napadnutého rozhodnutia).

120    Ako sa uvádza v odôvodneniach 37 až 46 napadnutého rozhodnutia, rozhodnutím TÚ SR, prijatým na základe zákona č. 610/2003, sa na Slovensku realizovala požiadavka neviazaného prístupu k účastníckej prípojke operátorov ovládajúcich podstatnú časť trhu poskytovania pevných verejných telefónnych sietí, stanovená v článku 3 nariadenia č. 2887/2000. Normotvorca Únie túto požiadavku zdôvodnil v odôvodnení 6 uvedeného nariadenia tým, že „pre nových účastníkov trhu by bolo nehospodárne v rámci primeraného času vytvoriť kompletný duplikát k prislúchajúcemu kovovému vedeniu účastníckych prípojok[, pretože] alternatívne infraštruktúry…, neponúkajú vo všeobecnosti rovnakú funkčnosť alebo všadeprítomnosť“.

121    Vzhľadom na to, že príslušný regulačný rámec jasne uznal nevyhnutnosť prístupu k účastníckej prípojke žalobkyne s cieľom umožniť vznik a rozvoj efektívnej hospodárskej súťaže na slovenskom trhu služieb širokopásmového internetu, nevyžadovalo sa, aby Komisia preukazovala, že takýto prístup bol skutočne nevyhnutný v zmysle poslednej podmienky stanovenej v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

122    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisii nemožno vytýkať, že opomenula preukázať nevyhnutnosť prístupu k predmetnej sieti.

123    Treba dodať, že uvedené by sa Komisii nedalo vytýkať ani vtedy, ak by sa malo usudzovať, že implicitné odmietnutie predmetného prístupu bolo predmetom úvah v rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83). V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že z bodov 48 a 49 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), nemožno vyvodiť, že podmienky potrebné na preukázanie existencie zneužívajúceho odmietnutia poskytnutia, ktoré bolo predmetom prvej prejudiciálnej otázky preskúmavanej v uvedenej veci, sa musia nevyhnutne uplatniť aj v rámci posúdenia zneužívajúcej povahy správania, ktoré spočíva v tom, že poskytovanie služieb alebo predaj tovaru podlieha nevýhodným podmienkam alebo podmienkam, za ktorých by kupujúci nemohol mať o ne záujem (rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 55). V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že takéto správania by mohli samé osebe predstavovať samostatnú formu zneužitia, odlišnú od odmietnutia poskytnutia (rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 56).

124    Súdny dvor okrem toho uviedol, že iný výklad rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), by znamenal, že na to, aby sa akékoľvek správanie podniku s dominantným postavením, pokiaľ ide o obchodné podmienky tohto podniku, mohlo považovať za zneužívajúce, by sa zakaždým vyžadovalo splnenie podmienok potrebných na preukázanie existencie odmietnutia dodávať, čo by neprimerane obmedzilo potrebný účinok článku 102 ZFEÚ (rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 58).

125    Žalobkyňa v tejto súvislosti správne zdôrazňuje, že prax, o ktorú išlo vo veci samej, ktorú Súdny dvor preskúmal v rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), spočívala, tak ako vyplýva z bodu 8 tohto rozsudku, výlučne v možnom cenovom stláčaní, uplatňovanom historickým švédskym operátorom siete pevnej telekomunikačnej služby s cieľom odradiť alternatívnych operátorov od žiadostí o prístup k jeho účastníckej prípojke. Predsa len však z toho nemožno vyvodiť záver, že Súdnym dvorom poskytnutý výklad rozsahu podmienok stanovených v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa obmedzuje výlučne iba na túto formu zneužívajúceho správania a nepokrýva postupy, ktoré nie sú striktne cenovej povahy, akými sú napríklad postupy, ktoré Komisia v prejednávanej veci preskúmavala v siedmej časti napadnutého rozhodnutia (pozri body 27 až 41 vyššie).

126    Treba totiž predovšetkým konštatovať, že v bodoch 55 až 58 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), Súdny dvor nespomenul osobitnú formu zneužitia, ktorou je stláčanie cien konkurenčných operátorov na druhotnom trhu, ale „poskytovanie služieb alebo predaj tovaru… [za] nevýhodný[ch] podmien[ok] alebo podmien[ok], za ktorých by kupujúci nemohol mať o ne záujem“, ako aj na „obchodné podmienky“ stanovené podnikom s dominantným postavením. Takáto formulácia nasvedčuje tomu, že postupy vylučujúce konkurentov z trhu, na ktoré sa odkazuje, sa netýkali výlučne cenového stláčania, ale aj iných obchodných praktík, na základe ktorých môžu nastať nezákonné účinky spočívajúce vo vylúčení súčasných alebo potenciálnych konkurentov z trhu, a to takého druhu ako postupy, ktoré Komisia kvalifikovala ako implicitné odmietnutie poskytnutia prístupu k účastníckej prípojke spoločnosti žalobkyne (pozri v tomto zmysle odôvodnenie 366 napadnutého rozhodnutia).

127    Tento výklad rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), podporuje skutočnosť, že Súdny dvor v tejto časti svojej analýzy odkázal na body 48 a 49 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Tieto body sa totiž venovali druhej prejudiciálnej otázke predloženej Súdnemu dvoru v tejto veci a netýkali sa odmietnutia podniku s dominantným postavením, o ktorý išlo vo veci samej, poskytnúť prístup k svojmu systému donášky domov vydavateľovi konkurenčného denníka, ktoré bolo preskúmané v rámci prvej otázky, ale týkali sa prípadnej kvalifikácie ako zneužitia dominantného postavenia, pokiaľ ide o prax údajne spočívajúcu v tom, že tento podnik takýto prístup podmienil tým, aby mu daný vydavateľ zároveň zveril plnenie ďalších služieb, akými sú napríklad predaj v kioskoch alebo tlač.

128    Vzhľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že pre kvalifikáciu správaní žalobkyne, preskúmaných v siedmej časti napadnutého rozhodnutia, ako zneužívajúcich postupov v zmysle článku 102 ZFEÚ, nebolo potrebné, aby Komisia preukazovala, že prístup k účastníckej prípojke žalobkyne je nevyhnutný pre vykonávanie činnosti konkurenčných operátorov na maloobchodnom trhu so širokopásmovými službami v pevnej sieti na Slovensku, v zmysle judikatúry citovanej v bode 116 vyššie.

129    Prvú a piatu výhradu tohto žalobného dôvodu teda treba zamietnuť ako nedôvodné.

b)      O tretej výhrade

130    Svojou treťou výhradnou žalobkyňa tvrdí, že výsledkom toho, že za predpokladu implicitného odmietnutia poskytnutia prístupu sa neuplatňujú podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), je nekonzistentnosť z hľadiska politiky hospodárskej súťaže. Za takéhoto predpokladu by totiž podľa nej bolo jednoduchšie preukázať implicitné odmietnutie poskytnutia prístupu, než len prosté odmietnutie poskytnutie prístupu, čo by údajne malo za následok, že s najzávažnejším zneužitím by sa zaobchádzalo menej prísnejšie než s menej závažným zneužitím. V prejednávanej veci mal podľa nej prinajmenšom jeden z konkurentov žalobkyne prístup k jej sieti, takže odmietnutie prístupu nie je úplné (odôvodnenie 408 napadnutého rozhodnutia). Úplné odmietnutie prístupu je podľa nej pritom závažnejšie než implicitné odmietnutie prístupu, no podľa prístupu Komisie sa podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), uplatňujú na úplné odmietnutie prístupu, ale nie na implicitné odmietnutie prístupu.

131    Komisia údajne neposkytla žiadne odôvodnenie, aby vo všeobecnosti vysvetlila, prečo by sa implicitné odmietnutie prístupu malo považovať za závažnejšie než úplné odmietnutie prístupu, ani konkrétne dôvody, prečo by už v prvom uvedenom prípade nemuseli byť naplnené podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

132    Komisia a vedľajší účastník konania nesúhlasia s touto argumentáciou.

133    V tejto súvislosti stačí konštatovať, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom predpoklade, ktorým je konkrétne to, že závažnosť porušenia článku 102 ZFEÚ, spočívajúceho v odmietnutí zo strany podniku s dominantným postavením poskytnúť produkt alebo službu ďalším podnikom, závisí výlučne od jeho formy. Závažnosť takéhoto porušenia pritom môže závisieť od mnohých faktorov, ktoré nesúvisia s tým, či má uvedené odmietnutie explicitný alebo implicitný charakter, akými sú napríklad geografický rozsah porušenia, jeho úmyselný charakter, a ďalej jeho účinky na trh. Usmernenia z roku 2006 túto analýzu potvrdzujú, keď sa v nich v bode 20 uvádza, že posúdenie závažnosti porušenia článku 101 alebo 102 ZFEÚ sa uskutočňuje prípad od prípadu vo vzťahu ku každému druhu porušenia, pričom sa zohľadnia všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.

134    Napokon treba pripomenúť, že v bode 69 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), Súdny dvor uviedol, že pri posudzovaní účinkov cenového stláčania môže byť relevantná nevyhnutnosť veľkoobchodného produktu. V prejednávanej veci však treba konštatovať, že žalobkyňa sa na povinnosť Komisie preukázať nevyhnutnosť neviazaného prístupu k účastníckej prípojke žalobkyne odvoláva len na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého Komisia neuplatnila vhodné právne kritérium v rámci svojho posudzovania postupov preskúmaných v siedmej časti napadnutého rozhodnutia (pozri analogicky rozsudok z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 182), no neodvoláva sa na ňu s cieľom spochybniť posúdenie protisúťažných účinkov uvedených postupov zo strany Komisie, uvedené v deviatej časti uvedeného rozhodnutia (odôvodnenia 1046 až 1109 napadnutého rozhodnutia).

135    Tretiu výhradu teda treba zamietnuť ako nedôvodnú.

c)      O druhej výhrade

136    Svojou druhou výhradou žalobkyňa tvrdí, že to, že sa v napadnutom rozsudku neuplatnili podmienky v zmysle rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), je v rozpore s rozsudkom z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia (T‑301/04, EU:T:2009:317), najmä s jeho bodom 146, ktorý, hoci sa týka implicitného odmietnutia predaja, pripomenutého v odôvodnení 360 napadnutého rozhodnutia, tieto podmienky uplatňuje. Komisia sa podľa nej dopustila pochybenia, pretože vo veci Clearstream bolo de facto monopolné postavenie dotknutej spoločnosti chránené zákonom, takže podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), boli splnené. Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia (T‑301/04, EU:T:2009:317), Komisia údajne nebola v prejednávanej veci schopná preukázať nevyhnutnosť siete DSL žalobkyne. Práve z tohto dôvodu podľa nej vynaložila toľké úsilie na to, aby túto vec odlíšila od vecí Bronner a Clearstream.

137    Komisia a vedľajší účastník konania nesúhlasia s touto argumentáciou.

138    V tejto súvislosti treba uviesť, že ako správne tvrdí Komisia, prístup, ktorý Komisia zvolila vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia (T‑301/04, EU:T:2009:317), a prístup, ktorý zvolila v prejednávanej veci, si neprotirečia, pretože v prvej uvedenej veci neexistovala povinnosť dominantného podniku poskytovať predmetnú službu a dominantný podnik si nevytvoril svoje obchodné postavenie v rámci zákonného monopolu.

139    Ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 117 vyššie, vzhľadom na to, že právna úprava odvetvia telekomunikácií určuje právny rámec, ktorý sa na ňu vzťahuje, a prispieva tak k stanoveniu podmienok hospodárskej súťaže, v ktorých telekomunikačný podnik vykonáva svoju činnosť na dotknutých trhoch, uvedená právna úprava predstavuje relevantnú skutočnosť na uplatnenie článku 102 ZFEÚ na správania takého podniku, najmä s cieľom posúdiť zneužívajúcu povahu takýchto správaní.

140    Druhú výhradu teda treba zamietnuť ako nedôvodnú.

d)      O štvrtej výhrade

141    Svojou štvrtou výhradou žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vo svojom odôvodnení 370 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, obsahuje skutkové omyly a je poznačené ako aj nedostatkom odôvodnenia. Komisia v tomto odôvodnení podľa nej uviedla dôvody na to, aby sa odchýlila od podmienok vychádzajúcich z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), keď vyhlásila, že tieto podmienky sa neuplatňujú na odmietnutie poskytnutia prístupu, a to jednak z dôvodu právnej povinnosti, ktorú mala žalobkyňa, poskytnúť prístup k účastníckej prípojke na základe predchádzajúcich právnych predpisov, a jednak z dôvodu rozvoja siete žalobkyne ako bývalého štátneho monopolu.

142    V prvom rade, pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie a skutkové omyly, týkajúce sa týchto dvoch dôvodov, po prvé žalobkyňa Komisii vytýka, že sa dopustila pochybení, keď uviedla, že je potrebné odchýliť sa od podmienok vychádzajúcich z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), z dôvodu existencie povinnosti poskytnúť prístup k účastníckej prípojke, ktorá vyplýva z predchádzajúcich právnych predpisov.

143    V tejto súvislosti sa žalobkyňa domnieva, že takáto povinnosť nemusí mať dôsledky na podmienky uplatnenia článku 102 ZFEÚ, keďže obidve sledujú odlišné ciele. Komisia totiž podľa nej vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď neuplatnila rozlíšenie, vyplývajúce z bodu 113 rozsudku z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia (T‑271/03, EU:T:2008:101), medzi úlohou právnej povinnosti ex ante, cieľom ktorej je zmenšiť trhovú silu dominantných podnikov na trhu, a úlohou práva hospodárskej súťaže ex post, na základe ktorej sa orgány zameriavajú na osobitné správanie podnikov a zisťujú, či tieto podniky použili svoju prípadnú silu na trhu zneužívajúcim spôsobom.

144    Konkrétnejšie, čo sa týka povinnosti predať, táto povinnosť môže byť podľa nej na základe právnych predpisov ex ante uložená v prípadoch, v ktorých má Komisia na základe článku 102 ZFEÚ právo uložiť takúto povinnosť len v prípade, že existujú výnimočné okolnosti. Hoci podľa nej z judikatúry vyplýva, že v súvislosti s uplatnením článku 102 ZFEÚ na správania dominantného podniku možno zohľadniť právnu úpravu týkajúcu sa odvetvia telekomunikácií (rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, body 224 a 227), Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne jednoducho nezohľadnila povinnosti uložené na základe takejto právnej úpravy, ale bez toho, aby vykonala čo len najmenšie preskúmanie, sa úplne oprela o posúdenie uskutočnené zo strany TÚ SR.

145    Podľa žalobkyne úvahy uvedené v rozsudku z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia (T‑271/03, EU:T:2008:101), z ktorých vyplýva, že sekundárne právne predpisy Únie „sa môžu“ ukázať ako relevantné z hľadiska článku 102 ZFEÚ, sa uplatňujú iba v kontexte tejto veci, keďže Súdny dvor mal preskúmať, či sa Komisia dopustila pochybenia, keď poukázala na existenciu právnej povinnosti uloženej týmito právnymi predpismi. Z tohto rozsudku ani z existencie právnej povinnosti nevyplýva, že Komisia sa môže vyhnúť uplatneniu podmienok rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

146    Žalobkyňa naopak usudzuje a na pojednávaní zdôraznila, že článok 102 ZFEÚ a uvedené právne predpisy sledujú odlišné ciele, takže vnútroštátny regulačný orgán môže rozhodnúť o zvýšení hospodárskej súťaže na trhu, zatiaľ čo povinnosť uzavrieť zmluvu môže byť na základe článku 102 ZFEÚ uložená iba s cieľom nápravy situácie vzniknutej zneužívajúcim odmietnutím prístupu.

147    Okrem toho článok 21 ods. 3 zákona č. 610/2003, na ktorý poukázala Komisia, keď uviedla, že TÚ SR uskutočnila vyváženie záujmov, údajne nebol citovaný v predchádzajúcich rozhodnutiach tohto orgánu. V každom prípade všeobecná povinnosť vyvažovania záujmov, ktorú ukladá vnútroštátna právna úprava, podľa nej neznamená, že by Komisia mohla postupovať v rozpore s podmienkami rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). V každom prípade podľa nej platí, že pokiaľ existuje predchádzajúca právna povinnosť, Komisii prislúcha preukázať, že podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa neuplatňujú. Žalobkyňa pripúšťa, že je pravda, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, neexistovala príslušná právna povinnosť, podľa nej to však nevedie k záveru, ktorý chce vyvodiť Komisia.

148    Po druhé, čo sa týka odôvodnenia, podľa ktorého sa sieť žalobkyne rozvinula v rámci systému monopolu, žalobkyňa tvrdí, že judikatúra, o ktorú sa opiera Komisia v napadnutom rozhodnutí, neumožňuje odchýliť sa od tohto druhého odôvodnenia. Predovšetkým totiž bod 109 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), citovaný Komisiou, podľa nej nie je relevantný. Ďalej, z bodu 23 rozsudku z 27. marca 2012, Post Danmark (C‑209/10, EU:C:2012:172), na ktorý poukazuje Komisia, údajne vyplýva, že existencia bývalého štátneho monopolu môže byť relevantná pri zohľadňovaní správania podniku. Na základe tohto rozsudku teda podľa nej nemožno tvrdiť, že podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa neuplatňujú.

149    Názor, na základe ktorého sa tvrdí, že podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa neuplatňujú v prípade, že má daná sieť historicky svoj pôvod v štátnom monopole, je podľa nej nesprávny, keďže článok 102 ZFEÚ nestanovuje osobitné zaobchádzanie vo vzťahu k bývalému štátnemu monopolu. Naopak, Komisia podľa nej v minulosti vyhlásila, že historická povaha monopolu je irelevantná pre súčasné posúdenie zneužitia na základe článku 102 ZFEÚ.

150    Komisia a vedľajší účastník konania nesúhlasia s touto argumentáciou.

151    V tejto súvislosti stačí na odmietnutie týchto tvrdení zdôrazniť, že skutočnosti, ktoré sú uvedené v bodoch 117 až 121 vyššie, nie sú založené na predpoklade, podľa ktorého povinnosť žalobkyne poskytnúť neviazaný prístup k jej účastníckej prípojke vyplýva z článku 102 ZFEÚ, ale iba sa v nich v súlade s judikatúrou citovanou v bode 117 vyššie zdôrazňuje, že existencia takejto právnej povinnosti je relevantnou skutočnosťou patriacou do ekonomického a právneho rámca, v ktorom treba posúdiť, či postupy žalobkyne, preskúmané v siedmej časti napadnutého rozhodnutia, mohli byť kvalifikované ako zneužívajúce postupy v zmysle tohto ustanovenia.

152    Napokon žalobkyňou uvádzaný odkaz na bod 113 rozsudku z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia (T‑271/03, EU:T:2008:101), s cieľom podporiť tvrdenie uvedené v bode 143 vyššie, je irelevantný. Je pravda, že Súd prvého stupňa v uvedenom bode 113 uviedol, že vnútroštátne regulačné orgány konajú v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré môže mať iné ciele, než aké sleduje politika Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Cieľom tohto bodu odôvodnenia bolo to, aby Súd prvého stupňa podoprel odmietnutie tvrdenia žalobkyne, uvádzaného v tejto veci, podľa ktorého v podstate kontrola ex ante jej cien zo strany nemeckého regulačného orgánu telekomunikácií a pôšt vylučovala, aby článok 102 ZFEÚ mohol byť uplatnený na prípadné cenové stláčanie vyplývajúce z jej cien za neviazaný prístup k jej účastníckej prípojke. Tento bod sa teda netýkal otázky, či je na posúdenie súladu jej politiky prístupu s článkom 102 ZFEÚ relevantná existencia právnej povinnosti prístupu k účastníckej prípojke operátora s dominantným postavením.

153    Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že existencia dominantného postavenia, ktoré má svoj pôvod v zákonnom monopole, sa v rámci uplatnenia článku 102 ZFEÚ musí zohľadniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2012, Post Danmark, C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 23 a citovanú judikatúru).

154    Štvrtá výhrada v rozsahu, v akom sa týka údajného nesprávneho právneho posúdenia a skutkových omylov, pokiaľ ide o odôvodnenie uvádzané Komisiou v súvislosti s odchýlením sa od podmienok rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), a vzťahujúce sa na povinnosť žalobkyne, vyplývajúcu z predchádzajúcich predpisov, poskytnúť prístup k účastníckej prípojke a existenciu predchádzajúceho systému štátneho monopolu, sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

155    V druhom rade žalobkyňa Komisii vytýka nedostatok odôvodnenia, pokiaľ ide o dôvody, ktoré táto inštitúcia uviedla na to, aby sa odchýlila od podmienok rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), a ktoré spočívajú v nevyhnutnosti zaviesť povinnosť poskytnúť pôvodný prístup. Komisia totiž údajne nepristúpila k preskúmaniu, pokiaľ ide o existenciu predchádzajúcej právnej povinnosti, ani neanalyzovala jej obsah, ani neuviedla úvahy vzťahujúce sa na uvedené zdôvodnenie, pokiaľ ide o nevyhnutnosť zaviesť povinnosť pôvodného prístupu a o otázku, z akých dôvodov by neexistencia takéhoto prístupu vylučovala akúkoľvek účinnú hospodársku súťaž. Komisia údajne neposkytla žiaden dôkaz na podporu svojho názoru, že vnútroštátna právna úprava vyvážila snahy žalobkyne ponechať si svoju infraštruktúru pre svoje vlastné využívanie a snahy podnikov, ktoré by prípadne chceli získať prístup k účastníckej prípojke. V napadnutom rozhodnutí sa podľa nej opomenulo preukázať, prečo dotknuté právne povinnosti poskytujú dostatočný základ pre neuplatnenie podmienok rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Komisia bola údajne povinná poskytnúť osobitne jasné, nesporné a podrobné odôvodnenie, ktorým by sa opodstatnilo pôvodné zavedenie povinnosti poskytnúť prístup, a v dôsledku toho aj dôvody, prečo neposkytnutie prístupu vylúčilo akúkoľvek účinnú hospodársku súťaž.

156    V replike po prvé žalobkyňa dodáva, že odôvodnenia 36 až 49 napadnutého rozsudku obsahujú iba všeobecný opis regulačného rámca a len stručný opis predchádzajúcej povinnosti prístupu. V tomto odôvodnení sa pritom podľa nej nerozoberá otázka, či táto povinnosť umožňuje neuplatniť podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

157    Po druhé TÚ SR v rámci toho stanovenia predchádzajúcich povinností údajne neodkázal na žiadne ustanovenia slovenských právnych predpisov o vyvažovaní záujmov. V každom prípade vyvažovanie záujmov založené na predchádzajúcej právnej úprave sa podľa nej odlišuje od vyvažovania záujmov na základe článku 102 ZFEÚ. Tvrdením založeným na vyvažovaní záujmov, ktoré údajne vykonal TÚ SR, sa podľa názoru žalobkyne navyše nemôže opodstatniť neexistencia akéhokoľvek odôvodnenia, pokiaľ ide o ostatné podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569).

158    Po tretie keď Komisia tvrdí, že podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), sa v každom prípade v prejednávanej veci neuplatňovali, podľa žalobkyne si zamieňa otázku dôvodnosti rozhodnutia s povinnosťou odôvodnenia.

159    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ ide o odkaz na oddiel 9.3 napadnutého rozhodnutia, týkajúci sa protisúťažných účinkov, tento oddiel neumožňuje odôvodniť toto rozhodnutie. Žalobkyňa totiž v prvom rade tvrdí, že vylúčenie akejkoľvek účinnej hospodárskej súťaže je len jednou z podmienok rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), zatiaľ čo nedostatok odôvodnenia sa týka ostatných podmienok tohto rozsudku. Ďalej tvrdí, že preskúmanie protisúťažných účinkov v rámci napadnutého rozhodnutia nenahrádza potrebu poskytnúť osobitné dôvody vo vzťahu k podmienke nevyhnutnosti. Napokon uvádza, že tento oddiel vyvracia tvrdenie Komisie, keďže obsahuje dôkazy preukazujúce neexistenciu protisúťažných účinkov.

160    Okrem toho pokiaľ ide o odôvodnenie založené na skutočnosti, že sa sieť žalobkyne rozvinula v rámci systému monopolu, žalobkyňa tvrdí, že dôvody uvedené v odôvodnení 373 napadnutého rozhodnutia nie sú dostatočné na vysvetlenie toho, prečo sa Komisia domnieva, že existencia bývalého štátneho monopolu je relevantná pri skúmaní zneužitia z hľadiska článku 102 ZFEÚ.

161    Podľa žalobkyne vzhľadom na to, že Komisia musí dodržiavať zásadu riadnej správy vecí verejných, má povinnosť preskúmať osobitosti bývalého štátneho monopolu, na ktoré sa chce odvolávať v rámci toho, že neuplatní podmienky rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), keďže tieto osobitosti sa javia ako nadmieru relevantné. Žalobkyňa sa tiež domnieva, že skutočnosti uvedené v odôvodnení 891 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa investícií žalobkyne do širokopásmových aktív v období rokov 2003 – 2010, nemožno kvalifikovať ako faktické podrobnosti bez osobitnej relevantnosti. Žalobkyňa zastáva názor, že Komisia naopak mala preskúmať povahu a dopad týchto investícií vzhľadom na jej historické postavenie. Žalobkyňa na záver uvádza, že ak by sa odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku ukázalo ako dostatočné, v praxi by to znamenalo, že v prípade, ak v minulosti existoval štátny monopol, Komisii nebolo stanovené žiadne obmedzenie.

162    Komisia a vedľajší účastník konania nesúhlasia s touto argumentáciou.

163    V tejto súvislosti odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasne a jednoznačne vyjadrovať úvahy inštitúcie, ktorá právny akt vydala, tak aby dotknuté osoby mohli porozumieť dôvodom prijatého opatrenia a brániť svoje práva a aby súd mohol vykonať preskúmanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie prijaté na základe článku 102 ZFEÚ, táto zásada vyžaduje, aby napadnuté rozhodnutie uvádzalo skutkové okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie opatrenia, a úvahy, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia (rozsudok z 9. septembra 2010, Tomra Systems a i./Komisia, T‑155/06, EU:T:2010:370, bod 227).

164    Po prvé žalobkyňa usudzuje, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje preskúmanie týkajúce sa existencie predchádzajúcej právnej povinnosti, ani analýzu jej obsahu, ani dôkaz podporujúci posúdenie Komisie, podľa ktorého vnútroštátna právna úprava vyvážila snahy žalobkyne ponechať si svoju infraštruktúru pre svoje vlastné využívanie a snahy podnikov, ktoré by prípadne chceli získať prístup k účastníckej prípojke, a ani sa v tomto rozhodnutí neuvádza, z akého dôvodu právne povinnosti údajne umožnili nezohľadniť podmienky prístupu, pokiaľ ide o poskytovania služieb, vyplývajúce z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569). Treba však zdôrazniť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí na jednej strane predstavila regulačný rámec týkajúci sa zavedenia neviazaného prístupu k účastníckej prípojke na Slovensku v odôvodneniach 36 až 46 napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane Komisia predstavila právny rámec týkajúci sa posúdenia zneužívajúceho odmietnutia prístupu v odôvodneniach 355 až 371 napadnutého rozhodnutia, pričom konkrétnejšie vysvetlila, že sa domnieva, že okolnosti prejednávanej veci sa odlišujú od okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, EU:C:1998:569), a že tento rozsudok sa v prejednávanej veci neuplatňuje. Tvrdenie uvádzané žalobkyňou sa teda musí odmietnuť.

165    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého bola Komisia povinná poskytnúť osobitne jasné, presvedčivé a podrobné odôvodnenie, týkajúce sa dôvodov, pre ktoré na základe neposkytnutia prístupu došlo k vylúčeniu akejkoľvek účinnej hospodárskej súťaže, treba konštatovať, že žalobkyňa sa na nevyhnutnosť neviazaného prístupu k svojej účastníckej prípojke odvoláva len na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého Komisia neuplatnila vhodné právne kritérium v rámci svojho posudzovania postupov preskúmaných v siedmej časti napadnutého rozhodnutia (pozri analogicky rozsudok z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 182), no neodvoláva sa na ne s cieľom spochybniť posúdenie protisúťažných účinkov uvedených postupov zo strany Komisie, uvedené v deviatej časti uvedeného rozhodnutia (odôvodnenia 1046 až 1109 napadnutého rozhodnutia). V každom prípade odôvodnenie uvedené v tejto časti napadnutého rozhodnutia je jasné a jednoznačné, pokiaľ ide o negatívne účinky správania žalobkyne, vylučujúceho konkurenciu z trhu, na hospodársku súťaž.

166    Po tretie, čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že dôvody uvedené v odôvodnení 373 napadnutého rozhodnutia nepostačuje na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa Komisia domnieva, že existencia bývalého štátneho monopolu je relevantná pre preskúmanie zneužitia z hľadiska článku 102 ZFEÚ, treba uviesť, že Komisia v tomto odôvodnení v prvom rade s poukázaním na osobitné ustanovenia článkov 8 a 12 smernice 2002/21 a článku 21 ods. 3 zákona č. 610/2003 uviedla, že povinnosť žalobkyne poskytnúť prístup, ktorá jej bola uložená rozhodnutím TÚ SR, zohľadnila snahy žalobkyne, ako aj snahy jej konkurentov, investovať a inovovať, pričom súčasne dbala o to, aby ostala zachovaná hospodárska súťaž na trhu. Komisia v uvedenom odôvodnení 373 dodala, že je možné, aby uloženie povinnosti poskytnúť službu alebo prístup nemalo žiaden vplyv na snahy investovať a inovovať, pokiaľ sa postavenie dominantného podniku na trhu vyvinulo pod ochranou osobitných alebo výlučných práv, alebo bolo financované zo štátnych zdrojov, tak ako to bolo v prejednávanej veci. Komisia ďalej poukázala na bod 23 rozsudku z 27. marca 2012, Post Danmark (C‑209/10, EU:C:2012:172), z ktorého vyplýva, že v prípade, že má existencia takéhoto dominantného postavenia svoj pôvod v bývalom zákonnom monopole, táto skutočnosť sa musí zohľadniť, pričom Komisia vysvetlila, že práve toto je prípad žalobkyne v prejednávanej veci. Komisia si napokon dala záležať, aby v odôvodnení 373 napadnutého rozhodnutia, vysvetlila, že z odôvodnenia 3 nariadenia č. 2887/2000 vyplýva, že jedným z dôvodov, prečo prístup k miestnej sieti zostáva „jedným z najmenej konkurenčných segmentov na liberalizovanom telekomunikačnom trhu“, je to, že nové subjekty na trhu nemajú rozšírenú alternatívnu sieťovú infraštruktúru, keďže operátori, akým je aj žalobkyňa, budovali svoje staré siete s miestnym prístupom dlhodobo, pričom boli chránení výhradnými právami, a mohli po celé desaťročia financovať svoje investície z monopolných príjmov, pochádzajúcich z poskytovania telefónnych hlasových služieb a z verejných zdrojov.

167    Komisia napokon v odôvodnení 370 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že z bodu 109 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), vyplýva, že štruktúra trhu je tiež do značnej miery založená na bývalej monopolistickej štruktúre.

168    Vzhľadom na všetky tieto dôvody treba dospieť k záveru, že Komisia dostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie, že skutočnosť, že sa predmetná sieť rozvinula v systéme monopolu, je relevantným faktorom, ktorý sa musí zohľadniť v rámci preskúmania, ktoré uskutočňuje na základe článku 102 ZFEÚ.

169    Štvrtú výhradu je teda potrebné zamietnuť aj v časti, v ktorej je založená na porušení povinnosti odôvodnenia.

170    Z uvedených skutočností vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení práva žalobkyne na obhajobu, čo sa týka posúdenia postupu vedúceho k cenovému stláčaniu

171    Druhý žalobný dôvod sa týka práva žalobkyne na obhajobu a skladá sa z dvoch častí. Prvá časť je založená na procesných vadách, ktorých sa Komisia údajne dopustila, pokiaľ ide o výpočet dlhodobých priemerných prírastkových nákladov (ďalej len „LRAIC“) žalobkyne, to znamená nákladov, ktoré by tento operátor nemusel znášať, ak by neponúkal zodpovedajúce služby. Druhá časť je založená na tom, že žalobkyni údajne nebolo umožnené sa v priebehu správneho konania vyjadriť k spôsobu výpočtu, vzťahujúcemu sa na viacero období nákladov znášaných žalobkyňou, v súvislosti s posúdením existencie postupu vedúceho k cenovému stláčaniu.

a)      O prvej časti založenej na procesných vadách, ktorých sa údajne dopustila Komisia, pokiaľ ide o výpočet dlhodobých priemerných prírastkových nákladov (LRAIC)

172    Žalobkyňa Komisii vytýka jednak to, že zmenila metódy, zásady a údaje pri výkone analýzy LRAIC, a jednak to, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia neoznámila svoje námietky týkajúce sa dokumentov, ktoré jej žalobkyňa predložila s cieľom vykonať túto analýzu. V oznámení o výhradách totiž Komisia použila výlučne údaje pochádzajúce z interného systému hlásenia nákladov žalobkyne, tzv. údaje „ÚČN“ (účelové členenie nákladov) a zhrnutia rentability, poskytnuté žalobkyňou, keďže žalobkyňa nemala k dispozícii osobitné údaje týkajúce sa LRAIC. Podľa žalobkyne boli tieto údaje „ÚČN“ založené na historických nákladoch, plne alokovaných zostupným radom. Tieto údaje sa opierali o lineárnu amortizáciu neumožňujúcu úhradu nákladov v čase. V oznámení o výhradách (bod 1038) pritom samotná Komisia uznala limity týchto údajov v súvislosti s analýzou postupu vedúceho k cenovému stláčaniu a usúdila, že sú nedostatočné. Z tohto dôvodu žalobkyňa po oznámení o výhradách predložila nové údaje, pričom vychádzala z poradnej správy, ktorá bola pripravená počas februára 2013 a bola predložená Komisii v prílohe odpovede na oznámenie o výhradách. V týchto nových údajoch sa okrem iného prispôsobili historické náklady. Komisia tak podľa nej súhlasila s precenením nákladov na aktíva a amortizáciou, navrhovaných žalobkyňou (odôvodnenie 894 napadnutého rozhodnutia).

173    Žalobkyňa zdôrazňuje, že Komisia tým, že súhlasila s významnou časťou týchto údajov, usúdila, že poradná správa je dôveryhodná. Komisia rovnako pred prijatím napadnutého rozhodnutia údajne nevzniesla námietky, pokiaľ ide o zásady, metódy a údaje poskytnuté žalobkyňou. V napadnutom rozhodnutí však Komisia odmietla časť týchto zásad, metód a údajov (odôvodnenie 899 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia jej mala pred prijatím napadnutého rozhodnutia oznámiť podrobné námietky týkajúce sa zásad, metód a údajov, ktoré uviedla v tomto rozhodnutí. To, že k takémuto oznámeniu nedošlo, podľa nej predstavuje porušenie práva na obhajobu. Podľa žalobkyne totiž Komisia bola povinná uviesť v plnom rozsahu metódu, zásady a údaje týkajúce sa nákladov, o ktoré mala v úmysle sa oprieť v rámci svojej povinnosti preukázať porušenie, a informovať žalobkyňu o svojom názore. Žalobkyňa navyše poukázala na tieto problémy pred vyšetrovateľom Komisie, no bez výsledku.

174    Okrem toho podľa nej samotná Komisia uznala, že v čase oznámenia o výhradách nemala k dispozícii údaje o dlhodobých priemerných prírastkových nákladoch, pričom však napadnuté rozhodnutie sa opieralo o tieto náklady, čo znamená, že Komisia medzi týmito dvomi dokumentmi zmenila prístup. Podľa žalobkyne pritom vzhľadom na to, že Komisia po zaslaní oznámenia o výhradách zmenila prístup, bolo jej povinnosťou zaslať žalobkyni nové oznámenie o výhradách alebo nový opis skutkových okolností.

175    Napokon podľa žalobkyne tabuľky týkajúce sa vyčíslenia cenového stláčania, ktoré Komisia odovzdala na stretnutí k stavu spisu 16. septembra 2014, nemôžu podložiť dotknuté časti napadnutého rozhodnutia, ani zabezpečiť dodržanie jej práva na obhajobu. V tomto zmysle žalobkyňa zdôrazňuje povrchný charakter týchto tabuliek, ktoré tvorili len štyri strany a ktoré neobsahovali žiadne vysvetlenie na podporu v nich uvedených údajov. Žalobkyňa rovnako zdôrazňuje, že uvedené tabuľky jej Komisia odovzdala až v štádiu stretnutia k stavu spisu 16. septembra 2014, t. j. jeden mesiac pred uverejnením napadnutého rozhodnutia, takže o stanovisku Komisie už v tento deň bolo rozhodnuté. Žalobkyňa totiž na pojednávaní zdôraznila, že Komisia na tomto stretnutí uviedla, že spisuje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k nej negatívne. V každom prípade z odovzdania týchto tabuliek vyplýva, že Komisia sa cítila byť povinnou po oznámení o výhradách odovzdať dokument vysvetľujúci vyčíslenie cenového stláčania.

176    Komisia nesúhlasí s touto argumentáciou.

177    Ako vyplýva z odôvodnenia 862 napadnutého rozhodnutia, Komisia požiadala žalobkyňu, aby jej oznámila údaje potrebné pre výpočet nákladov týkajúcich sa dodatočných vstupov, ktoré sú potrebné na transformáciu jej veľkoobchodných služieb na maloobchodné služby. Pred oznámením o výhradách zaslala žalobkyňa Komisii výpočty nákladov za roky 2003 – 2010 v tabuľkách „ÚČN“ a viaceré dodatočné výpočtové tabuľky. V rámci prvej časti svojho druhého žalobného dôvodu pritom žalobkyňa v podstate namieta porušenie svojho práva na obhajobu tým, že námietky, ktoré Komisia vzniesla voči metódam, zásadám a údajom, ktoré predložila žalobkyňa, boli po prvýkrát vyslovené až v odôvodneniach 860 až 921 napadnutého rozhodnutia.

178    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dodržiavanie práva na obhajobu pri vedení správneho konania v oblasti politiky hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (pozri rozsudok z 18. júna 2013, ICF/Komisia, T‑406/08, EU:T:2013:322, bod 115 a citovanú judikatúru).

179    Táto zásada vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť v priebehu správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. V tomto zmysle článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovuje zaslanie oznámenia o výhradách účastníkom konania. V tomto oznámení sa musia jasne uviesť všetky podstatné informácie, o ktoré sa Komisia v tomto štádiu konania opiera (rozsudok z 5. decembra 2013, SNIA/Komisia, C‑448/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:801, body 41 a 42).

180    Táto požiadavka je dodržaná, pokiaľ konečné rozhodnutie dotknutým osobám nepripisuje iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť v priebehu konania vyjadriť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. mája 2012, MasterCard a i./Komisia, T‑111/08, EU:T:2012:260, bod 266, a z 18. júna 2013, ICF/Komisia, T‑406/08, EU:T:2013:322, bod 117).

181    Oznámenie podstatných skutočností, z ktorých Komisia v oznámení o výhradách vychádzala, však môže byť stručné a rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne kópiou oznámenia o výhradách, pretože toto oznámenie predstavuje prípravný dokument, ktorého skutkové a právne posúdenia majú iba čisto predbežný charakter (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. novembra 1987, British American Tobacco a Reynolds Industries/Komisia, 142/84 a 156/84, EU:C:1987:490, bod 70; z 5. decembra 2013, SNIA/Komisia, C‑448/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:801, bod 42 a citovanú judikatúru, a z 24. mája 2012, MasterCard a i./Komisia, T‑111/08, EU:T:2012:260, bod 267). Prípustné sú tak aj doplnenia k oznámeniu o výhradách, vykonané vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania, ktorých tvrdenia preukazujú, že naozaj mohli uplatniť svoje právo na obhajobu. Komisia takisto môže s ohľadom na správne konanie opraviť alebo doplniť skutkové alebo právne tvrdenia na podporu výhrad, ktoré uviedla (rozsudok z 9. septembra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑25/06, EU:T:2011:442, bod 181). V dôsledku toho Komisia môže až do prijatia konečného rozhodnutia, najmä vzhľadom na písomné alebo ústne pripomienky účastníkov konania, buď upustiť od niektorých alebo aj všetkých výhrad, pôvodne uplatnených voči týmto účastníkom, a zmeniť tak svoj postoj v ich prospech, alebo naopak, rozhodnúť o pridaní nových výhrad, pod podmienkou, že dotknutým podnikom poskytne príležitosť uviesť svoje stanovisko k tejto veci (pozri rozsudok z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98 a T‑212/98 až T‑214/98, EU:T:2003:245, bod 115 a citovanú judikatúru).

182    Z predbežného charakteru právnej kvalifikácie skutkového stavu uvedeného v oznámení o výhradách vyplýva, že jediným dôvodom na zrušenie konečného rozhodnutia Komisie nemôže byť to, že definitívne závery založené na tomto skutkovom stave presne nezodpovedajú uvedenej predbežnej kvalifikácii (rozsudok z 5. decembra 2013, SNIA/Komisia, C‑448/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:801, bod 43). Zohľadnenie tvrdenia, ktoré účastník konania uviedol v priebehu správneho konania, bez toho, aby mu bolo umožnené sa v tejto súvislosti vyjadriť pred prijatím konečného rozhodnutia, teda nemôže predstavovať samo osebe porušenie jeho práva na obhajobu v prípade, že zohľadnenie tohto tvrdenia nemení povahu výhrad, ktoré mu boli oznámené (pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. júla 2001, Irish Sugar/Komisia, C‑497/99 P, EU:C:2001:393, bod 24; rozsudky z 28. februára 2002, Compagnie générale maritime a i./Komisia, T‑86/95, EU:T:2002:50, bod 447, a z 9. septembra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑25/06, EU:T:2011:442, bod 182).

183    Komisia totiž musí vypočuť osoby, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, a prípadne zohľadniť ich pripomienky, ktorými odpovedajú na uvádzané výhrady, tak, že svoju analýzu zmení, a to práve preto, aby sa dodržalo ich právo na obhajobu. Komisii sa tak musí umožniť, aby túto kvalifikáciu spresnila vo svojom konečnom rozhodnutí, pričom zohľadní okolnosti vyplývajúce zo správneho konania, a to buď tak, že upustí od výhrad, ktoré sa ukázali ako nedôvodné, alebo tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke upraví či doplní svoju argumentáciu na podporu uplatnených výhrad, ale iba pod podmienkou, že vezme do úvahy iba tie skutkové okolnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť, a že v priebehu správneho konania poskytla informácie potrebné na ich obhajobu (pozri rozsudky z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 40 a citovanú judikatúru, a z 5. decembra 2013, SNIA/Komisia, C‑448/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:801, bod 44 a citovanú judikatúru).

184    Napokon treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dochádza k porušeniu práva na obhajobu vtedy, keď existuje možnosť, že z dôvodu pochybenia Komisie by správne konanie, ktoré Komisia vedie, mohlo mať iný výsledok. Podnik, ktorý je žalobcom, preukáže, že k takému porušeniu došlo, pokiaľ dostatočným spôsobom preukáže nie to, že by rozhodnutie Komisie malo odlišný obsah, ale to, že by svoju obhajobu mohol zaistiť lepšie, ak by k pochybeniu nedošlo, napríklad tým, že by na svoju obranu mohol použiť dokumenty, ku ktorým mu bol v správnom konaní odoprený prístup (pozri rozsudky z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, EU:C:2003:527, bod 31 a citovanú judikatúru, a z 24. mája 2012, MasterCard a i./Komisia, T‑111/08, EU:T:2012:260, bod 269 a citovanú judikatúru; rozsudok z 9. septembra 2015, Philips/Komisia, T‑92/13, neuverejnený, EU:T:2015:605, bod 93).

185    V prejednávanej veci Komisia počas vyšetrovania získala údaje, týkajúce sa nákladov, v tabuľkách „ÚČN“, ktoré sú účtovným nástrojom žalobkyne predstavujúcim v členení podľa obchodnej služby a skupiny služieb celkové príjmy, celkové prevádzkové náklady, vynaložený kapitál, celkové náklady kapitálu, prevádzkový zisk a hospodársky zisk (odôvodnenia 863 a 864 napadnutého rozhodnutia). Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že náklady uvedené v tabuľkách „ÚČN“ sú založené na plne alokovaných historických nákladoch a odlišujú sa od LRAIC (odôvodnenie 875 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež získala prezentácie, v ktorých sa uvádza spôsob, akým boli náklady preskupené, ako aj tabuľky a opisy týkajúce sa nákladov pre každú zo služieb (odôvodnenia 865 až 867 napadnutého rozhodnutia). Komisia žalobkyňu požiadala o poskytnutie údajov o ziskovosti, pokiaľ ide o širokopásmové služby, prepočítaných pri použití metodológie LRAIC (odôvodnenia 868 a 869 napadnutého rozhodnutia). Keďže žalobkyňa uviedla, že údaje o ziskovosti, pokiaľ ide o širokopásmové služby, nevyčísluje podľa metodológie LRAIC, Komisia v štádiu oznámenia o výhradách použila údaje, ktoré mala k dispozícii, t. j. údaje „ÚČN“ a vysvetlenia týkajúce sa nákladov pri súčasnom prispôsobení individuálnych nákladov (odôvodnenia 870 až 875 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie vzhľadom na neexistenciu údajov týkajúcich sa LRAIC predstavovali v tomto štádiu údaje obsiahnuté v tabuľkách „ÚČN“ najlepší dostupný zdroj pre vyčíslenie cenového stláčania (odôvodnenie 875 napadnutého rozhodnutia). Na základe toho Komisia v oznámení o výhradách stanovila, že rovnako efektívny konkurent s prístupom k účastníckej prípojke žalobkyne by vykazoval značné záporné marže, ak by sa pokúsil reprodukovať maloobchodné portfólio žalobkyne v priebehu rokov 2005 – 2010 (body 1203 a 1222 oznámenia o výhradách).

186    V prvom rade, pokiaľ ide o výhradu uvádzanú žalobkyňou, podľa ktorej nebola vypočutá, pokiaľ ide o zásady, metódy a údaje týkajúce sa výpočtu LRAIC, treba konštatovať, že žalobkyňa mala príležitosť odpovedať na tvrdenia uvádzané v oznámení o výhradách a že túto možnosť plne využila. Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tak žalobkyňa s odvolaním sa na poradnú správu navrhla metódu založenú na nákladovom účtovníctve, prostredníctvom odhadu nákladov na výstupe za obdobie rokov 2005 – 2010 na základe údajov od roku 2011 (odôvodnenie 881 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa v tejto odpovedi osobitne uviedla, že pri výpočte LRAIC treba jednak preceniť aktíva a jednak zohľadniť neefektívne fungovanie jej siete, pokiaľ ide o ponuku širokopásmových služieb. Čo sa týka predovšetkým zohľadnenia tohto neefektívneho fungovania, žalobkyňa navrhla vykonať optimalizačné úpravy, ktorými sú po prvé nahradenie existujúcich aktív ich modernými ekvivalentmi, ktoré sú efektívnejšie a menej nákladné (modern asset equivalent), po druhé zachovanie technologickej koherencie v rozsahu, v akom je to možné, a po tretie zmenšenie aktív na základe skutočne využívanej kapacity, a nie na základe inštalovanej kapacity (ďalej len spoločne ako „optimalizačné úpravy“).

187    V napadnutom rozhodnutí Komisia súhlasila zahrnúť do svojej analýzy cenového stláčania, najmä precenenie aktív žalobkyne, a pokiaľ ide o osobitné fixné náklady, odpočítať súvisiace a spoločne náklady. Naproti tomu odmietla optimalizačné úpravy (odôvodnenia 894, 903, 904 a 910 napadnutého rozhodnutia). Komisia tak v napadnutom rozhodnutí uviedla odlišné marže, než boli marže vyčíslené v oznámení o výhradách.

188    Treba však konštatovať, že zmeny, ku ktorým došlo v napadnutom rozhodnutí v porovnaní s oznámením o výhradách, pokiaľ ide o vyčíslenie cenového stláčania, boli dôsledkom zohľadnenia údajov a výpočtov, ktoré poskytla samotná žalobkyňa v odpovedi na oznámenie o výhradách. Toto zohľadnenie sa tak objavuje okrem iného v odôvodneniach 910, 945, 963 a 984 napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnení 946 (poznámka pod čiarou č. 1405) a 1000 napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva, že Komisia pri jeho prijatí vzala do úvahy aktualizáciu výpočtov cenového stláčania, poskytnutú žalobkyňou v jej odpovedi na list obsahujúci opis skutkových okolností (bod 21 vyššie).

189    V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu uvádzanú žalobkyňou, podľa ktorej Komisia zmenila zásady, metódy a údaje, čo sa týka výpočtu LRAIC, bez toho, aby v tejto súvislosti žalobkyňu vypočula, najskôr treba uviesť, že z preskúmania oznámenia o výhradách a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nevyjadrila žiadnu novú výhradu, čo sa týka jej posúdenia cenového stláčania. V obidvoch týchto dokumentoch totiž Komisia usúdila, že rovnako efektívny konkurent využívajúci prístup k účastníckej prípojke na veľkoobchodnom trhu žalobkyne by vykazoval značné záporné marže, ak by ponúkal portfólio širokopásmových služieb žalobkyne prostredníctvom účastníckej prípojky (bod 1203 oznámenia o výhradách a odôvodnenie 1023 napadnutého rozhodnutia). V obidvoch dokumentoch Komisia usúdila, že uvedené by platilo aj v prípade, že by sa zohľadnili dodatočné služby portfólia na vstupe, to znamená hlasové služby, televízne služby cez internet (IPTV) a služby multi‑play, (bod 1222 oznámenia o výhradách a odôvodnenie 1023 napadnutého rozhodnutia). Ďalej treba uviesť, že doba trvania porušenia, ktorú Komisia uvádza, je v napadnutom rozhodnutí kratšia než v oznámení o výhradách. V obidvoch dokumentoch bol totiž dňom začiatku porušenia 12. august 2005. Naproti tomu deň skončenia porušenia bol v oznámení o výhradách (bod 1546 oznámenia o výhradách) uvedený ako 8. máj 2012 a v napadnutom rozsudku je stanovený na 31. december 2010 (odôvodnenie 1516 napadnutého rozhodnutia). Napokon, pokiaľ ide o metódu výpočtu marží, Komisia sa v obidvoch dokumentoch oprela o LRAIC. Tak v bodoch 996 až 1002 oznámenia o výhradách, ako aj v odôvodneniach 860 a 861 napadnutého rozhodnutia teda Komisia stanovila hlavné zásady pre výpočet nákladov na základe LRAIC.

190    Konkrétnejšie, pokiaľ ide o metódu výpočtu marží, treba uviesť, že Komisia uplatnila tú istú metódu v štádiu oznámenia o výhradách aj v štádiu napadnutého rozhodnutia. Po prvé sa totiž v tabuľkách 48 a 78 až 80 oznámenia o výhradách a v tabuľkách 21 až 24 napadnutého rozhodnutia uvádzajú veľkoobchodné poplatky za prístup k účastníckej prípojke. Treba však konštatovať, že Komisia si dala záležať na tom, aby v odôvodneniach 935 až 938 napadnutého rozhodnutia vysvetlila dôvody, prečo usudzuje, že existuje rozdiel medzi údajmi oznámenými žalobkyňou a údajmi uvedenými vo výpočtoch, ktoré vykonala Komisia. Po druhé treba uviesť, že tabuľka 81 oznámenia o výhradách zodpovedá tabuľke 25 napadnutého rozhodnutia, pričom v obidvoch sa uvádzajú náklady siete. Táto tabuľka 25 je založená na údajoch poskytnutých v odpovedi žalobkyne na oznámenie o výhradách. Po tretie treba zdôrazniť, že tabuľka 82 oznámenia o výhradách zodpovedá tabuľke 26 napadnutého rozhodnutia, v ktorej sa uvádzajú bežné náklady ISP (internet service provider). Výpočty týchto nákladov sú založené na údajoch poskytnutých žalobkyňou. Okrem toho Komisia v odôvodneniach 964 a 697 napadnutého rozhodnutia odpovedá na tvrdenia, ktoré žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách. Po štvrté treba uviesť, že tabuľka 83 oznámenia o výhradách a tabuľka 27 napadnutého rozhodnutia sa týkajú nákladov na inštaláciu účastníckej prípojky a sú totožné. Po piate tak tabuľka 86 oznámenia o výhradách, ako aj tabuľky 29 a 30 napadnutého rozhodnutia sa týkajú amortizácií nákladov na získanie predplatiteľov, pričom v tabuľke 29 sa berie do úvahy obdobie amortizácie rozvrhnutej na tri roky a v tabuľke 30 obdobie amortizácie rozvrhnutej na štyri roky, podľa toho, ako to navrhla žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách. Po šieste treba konštatovať, že tabuľka 87 oznámenia o výhradách je totožná s tabuľkou 31 napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka príjmov z balíka služieb žalobkyne Prístup DSL a Internet DSL. Po šieste treba zdôrazniť, že výsledky výpočtov cenového stláčania sú vyjadrené v tabuľke 88 oznámenia o výhradách, ako aj v tabuľkách 32 a 33 napadnutého rozhodnutia, pričom tabuľka 32 je založená na amortizácii rozvrhnutej na tri roky a tabuľka 33 na amortizácii rozvrhnutej na štyri roky.

191    Z uvedeného vyplýva, že metóda a zásady, ktoré Komisia uplatnila pri preskúmaní marží žalobkyne, boli v oznámení o výhradách a v napadnutom rozhodnutí v podstate totožné. V dôsledku uvedeného sa výhrada uvádzaná žalobkyňou, podľa ktorej Komisia tieto metódy a tieto zásady pred prijatím napadnutého rozhodnutia zmenila bez toho, aby v tejto súvislosti vypočula žalobkyňu, musí zamietnuť.

192    Čo sa týka údajov, na ktorých sú založené výpočty marží, ako bolo vysvetlené v odôvodneniach 875 až 877 napadnutého rozhodnutia, je pravda, že v štádiu oznámenia o výhradách boli tieto výpočty založené na tabuľkách „ÚČN“, ktoré odrážali plne alokované náklady (fully allocated costs). Ako však vyplýva z odôvodnení 885 až 894 napadnutého rozhodnutia, Komisia súhlasila s úpravami, ktoré urobila žalobkyňa, pokiaľ ide o nákladové účtovníctvo. Komisia tak zohľadnila úpravy, ktoré v tejto súvislosti navrhla žalobkyňa, a zmenila náklady na aktíva siete tak, aby predstavovali presnejší odhad nákladov znášaných rovnako efektívnym konkurentom. Cieľom tohto zohľadnenia bolo práve vyhovieť požiadavkám pripomenutým v bode 183 vyššie, takže právo účastníkov konania byť vypočutý v správnom konaní si nevyžadovalo, aby im pred prijatím napadnutého rozhodnutia bola opätovne poskytnutá možnosť vyjadriť svoj názor k výpočtom marží.

193    Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť prvú časť tohto žalobného dôvodu, týkajúcu sa procesných vád, pokiaľ ide o výpočet LRAIC.

b)      O druhej časti založenej na nemožnosti zaujať počas správneho konania stanovisko k spôsobu výpočtu nákladov znášaných žalobkyňou týkajúcemu sa viacerých období (viacročný prístup) s cieľom posúdiť existenciu postupu vedúceho k cenovému stláčaniu

194    Žalobkyňa zdôrazňuje, že Komisia v oznámení o výhradách uplatnila metódu spočívajúcu v anualizácii nákladov, pričom nevzala do úvahy kladnú maržu konštatovanú v priebehu roka 2005, zatiaľ čo v napadnutom rozhodnutí sa zvolil spôsob týkajúci sa preskúmania viacerých období (viacročný prístup). Komisia tým, že žalobkyni neposkytla možnosť predložiť svoje pripomienky k tomuto spôsobu, údajne porušila jej právo na obhajobu. Žalobkyňa sa domnieva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z odpovede na oznámenie o výhradách nemožno vyvodiť, že ona samotná navrhla spôsob týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup). Naopak, žalobkyňa navrhla metódu aktualizácie (alebo „analýzu diskontovaných peňažných tokov“), ktorú napokon Komisia uplatnila vo svojom rozhodnutí K(2007) 3196 v konečnom znení, zo 4. júla 2007, týkajúcom sa konania podľa článku 82 [ES] (vec COMP/38.784 – Wanadoo España proti Telefónica). Analýza diskontovaných peňažných tokov je odôvodnená dĺžkou viazanosti účastníka alebo trvaním zmluvy.

195    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia navyše v rámci analýzy diskontovaných peňažných tokov nemala posudzovať obdobie začínajúce v roku 2005 a končiace v roku 2010 jednoducho len preto, že toto obdobie zodpovedá obdobiu preskúmavanému v rámci tzv. prístupu „obdobie po období“.

196    Konkrétne, prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup), zvolený v napadnutom rozhodnutí, podľa nej vedie ku konštatovaniu kladnej marže za rok 2005 a k rozšíreniu obdobia namietaného zneužitia v porovnaní s obdobím, ktoré bolo uvedené v oznámení o výhradách. V tejto súvislosti Komisia podľa žalobkyne túto kladnú maržu nezohľadňuje, keď v odôvodnení 998 napadnutého rozhodnutia uvádza, že vstup počas štyroch mesiacov v priebehu roka 2005 nemožno považovať za vstup „na trvalej báze“. Zmena prístupu medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím má údajne za následok premenu kladnej marže na zápornú maržu, a to v priebehu jedného roka, na základe toho, že sa vyberú neskoršie ziskové roky a dospeje sa k záveru, že čistý aritmetický rozdiel je celkovo záporný. Ak sa teda uplatní prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup), pre dominantný podnik je podľa nej nemožné predvídať výsledok uplatnenia takéhoto prístupu. Okrem toho by prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) údajne viedol tiež k svojvôli vzhľadom na to, že jedno alebo viacero období by mohli mať zároveň kladné aj záporné marže podľa rokov zvolených v rámci tohto prístupu.

197    Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne a navrhuje túto časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

198    V tejto súvislosti teda žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) použila s cieľom rozšíriť dobu trvania porušenia uvedenú v oznámení o výhradách, pričom takýto prístup nebol avizovaný v oznámení o výhradách, a že porušila jej právo na obhajobu, keď jej neposkytla možnosť vyjadriť svoje pripomienky k tomuto prístupu.

199    Treba zdôrazniť, že v bode 1012 oznámenia o výhradách Komisia pôvodne uviedla svoj zámer zvoliť tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku), pokiaľ ide o preskúmanie marží žalobkyne. Výpočty cenového stláčania, uvedené v bodoch 1175 až 1222 oznámenia o výhradách, tak boli počas dotknutého obdobia vykonané rok po roku. V napadnutom rozhodnutí Komisia pri posúdení prípadného cenového stláčania uplatnila tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku), spočívajúci v posúdení zisku alebo straty, dosiahnutých počas obdobia zodpovedajúcemu jednému roku (odôvodnenie 851 napadnutého rozhodnutia). Treba konštatovať, že zhrnutie výsledkov analýzy je uvedené v odôvodneniach 1007 až 1012 napadnutého rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že Komisia svoje závery opiera o tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku).

200    Žalobkyňa však v bode 1281 svojej odpovede na oznámenie o výhradách namietala proti výlučnému použitiu metódy „obdobie po období“ (rok po roku), ktorú Komisia použila v oznámení o výhradách. Žalobkyňa totiž v podstate uviedla, že v odvetví telekomunikácií operátori skúmajú svoju schopnosť dosiahnuť primeranú návratnosť vo vzťahu k dlhšiemu obdobiu, než je jeden rok. Navrhla tak okrem iného, aby sa preskúmanie cenového stláčania doplnilo o analýzu týkajúcu sa viacerých období, v ktorej by sa celková marža posúdila vo vzťahu k viacerým rokom.

201    Ako vyplýva z odôvodnenia 859 napadnutého rozhodnutia, Komisia pritom rozhodla, že ako doplnok použije prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup), aby zohľadnila túto námietku a aby zistila, či tento prístup zmení jej záver, podľa ktorého ceny uplatňované žalobkyňou vo vzťahu k alternatívnym operátorom za neviazaný prístup k jej účastníckej prípojke viedli v priebehu rokov 2005 – 2010 k cenovému stláčaniu.

202    V rámci tohto dodatočného preskúmania, ktorého výsledok je uvedený v odôvodneniach 1013 a 1014 napadnutého rozhodnutia, identifikovala Komisia zápornú celkovú maržu, pokiaľ ide o každé portfólio služieb, jednak vo vzťahu k obdobiu rokov 2005 – 2010 (tabuľka 39 v odôvodnení 1013 napadnutého rozhodnutia), a jednak vo vzťahu k obdobiu rokov 2005 – 2008 (tabuľka 40 v odôvodnení 1014 napadnutého rozhodnutia). Komisia na základe toho v odôvodnení 1015 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že analýza týkajúca sa viacerých období nemení jej konštatovanie týkajúce sa existencie cenového stláčania, vyplývajúce z analýzy „obdobie po období“.

203    Z uvedeného na jednej strane vyplýva, že v rámci preukázania cenového stláčania v napadnutom rozhodnutí analýza týkajúca sa viacerých období (viacročná analýza) reagovala na námietku, ktorú vyjadrila žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, pokiaľ ide o metódu výpočtu marží „obdobie po období“ (rok po roku). Na druhej strane cieľom analýzy marží za neviazaný prístup k účastníckej prípojke žalobkyne týkajúcej sa viacerých období (viacročný prístup) v napadnutom rozhodnutí bolo doplniť analýzu „obdobie po období“ (rok po roku). Dodatočná analýza týkajúca sa viacerých období (viacročná analýza) okrem toho priviedla Komisiu k potvrdeniu jej konštatovania o existencii cenového stláčania na slovenskom trhu služieb širokopásmového internetu v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010.

204    Ako v podstate uvádza Komisia, analýza týkajúca sa viacerých období (viacročná analýza) teda nemala za následok to, že by sa žalobkyni pripísali skutočnosti, ku ktorým sa nemala príležitosť vyjadriť v priebehu správneho konania, čím by sa zmenila povaha výhrad uvádzaných voči nej, ale iba to, že sa uskutočnila dodatočná analýza cenového stláčania vyplývajúceho z cien uplatňovaných žalobkyňou za neviazaný prístup k jej účastníckej prípojke, so zreteľom na námietku vznesenú žalobkyňou v odpovedi na oznámenie o výhradách.

205    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Komisia použila analýzu týkajúcu sa viacerých období (viacročnú analýzu) s cieľom stanoviť dobu trvania porušenia a nahradiť maržu za rok 2005, ktorá bola pôvodne kladná, zápornou maržou, treba uviesť, že už po uskutočnení analýzy „obdobie po období“ (rok po roku), Komisia dospela k záveru, že v priebehu obdobia od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 by rovnako efektívny konkurent ako žalobkyňa nemohol rentabilným spôsobom reprodukovať maloobchodné portfólio žalobkyne, zahŕňajúce širokopásmové služby (odôvodnenie 1012 napadnutého rozhodnutia). Predovšetkým z odôvodnenia 998 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa Komisie existencia kladnej marže od augusta do decembra 2005 nebola prekážkou toho, aby sa toto obdobie zahrnulo do doby trvania porušenia v podobe cenového stláčania, keďže operátori posudzujú svoju schopnosť získať návratnosť vo vzťahu k dlhšiemu obdobiu, než je jeden rok. Inými slovami, Komisia stanovila dĺžku trvania postupu vedúceho k cenovému stláčaniu na základe prístupu „obdobie po období“ (rok po roku) a prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) bol použitý iba ako dodatočný prístup. V každom prípade treba konštatovať, že toto tvrdenie má v skutočnosti za cieľ spochybniť dôvodnosť uvedeného prístupu a nemožno o ňom teda usudzovať, že sa platne uvádza na podporu údajného porušenia práv žalobkyne na obhajobu. V skutočnosti sa táto výhrada týka nesúladu s metódou, ktorú Komisia použila, keď dospela ku konštatovaniu o cenovom stláčaní v období od 12. augusta do 31. decembra 2005.

206    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého metóda výpočtu cenového stláčania, uplatnená Komisiou v rámci tohto dodatočného preskúmania, nezodpovedá metóde navrhovanej žalobkyňou v jej odpovedi na oznámenie o výhradách a údajne založenej na rozhodovacej praxi Komisie, z bodov 1498 až 1500 oznámenia o výhradách vyplýva, že žalobkyňa navrhla preskúmať „akumulovaný zisk“ z obdobia od roku 2005 do roku 2008. Komisia však poznamenala, že analýza týkajúca sa viacerých období (viacročná analýza), navrhovaná žalobkyňou, sa odlišuje od retrospektívnej analýzy diskontovaných peňažných tokov, ktorá bola založená na odlišných vstupných údajoch a odlišnej metóde (odôvodnenie 858 napadnutého rozhodnutia). Pritom však Komisia vzala na vedomie návrh žalobkyne, pokiaľ ide o analýzu týkajúcu sa viacerých období (viacročnú analýzu), keď dodatočne pristúpila k preskúmaniu týkajúcemu sa viacerých období (viacročnému preskúmaniu), pričom v odôvodnení 1013 napadnutého rozhodnutia (tabuľka 39) zanalyzovala akumulovaný zisk za obdobie rokov 2005 – 2010, a rovnako v odôvodnení 1014 tohto rozhodnutia (tabuľka 40) akumulovaný zisk za obdobie rokov 2005 – 2008.

207    Z judikatúry citovanej v bode 183 vyššie pritom vyplýva, že dodržanie žalobkyninho práva byť vypočutý si od Komisie vyžadovalo iba to, aby pri prijatí napadnutého rozhodnutia zohľadnila kritiku týkajúcu sa metódy výpočtu marží, ktorú uviedla žalobkyňa v odpovedi na oznámenie o výhradách. Na druhej strane si toto právo nijako nevyžadovalo, aby Komisia musela nevyhnutne dospieť k výsledku, o ktorý sa usilovala žalobkyňa, keď uviedla túto kritiku, t. j. ku konštatovaniu o neexistencii akéhokoľvek cenového stláčania v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010.

208    Napokon, pokiaľ ide o dokument, v ktorom sa uvádzajú výpočty marží a ktorý Komisia odovzdala na stretnutí k stavu spisu zo 16. septembra 2014, žalobkyňa v podstate jednak uvádza, že tento dokument jej bol predložený oneskorene, keďže Komisia oznámila, že napadnuté rozhodnutie sa už pripravuje, a jednak že Komisia sa cítila byť povinnou zverejniť svoje konečné výpočty marží predtým, ako jej zaslala napadnuté rozhodnutie.

209    Z dôvodov vysvetlených v bodoch 183 a 199 až 204 vyššie však Komisia pred zaslaním napadnutého rozhodnutia žalobkyni nebola povinná zverejniť svoje konečné výpočty marží. Navyše to, že sa zorganizovalo „bilančné stretnutie“ k stavu spisu, toto posúdenie nespochybňuje. Ako totiž uviedla Komisia vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní, takéto stretnutie sa medzi Komisiou a účastníkmi konania, ktorí sú predmetom prešetrovania, organizujú v záujme riadnej správy vecí verejných a transparentnosti a s cieľom informovať ich o tom, ako sa konanie posunulo dopredu. Tieto „bilančné stretnutia“ sa však odlišujú od formálnych stretnutí, ktoré stanovujú nariadenia č. 1/2003 a 773/2004, a dopĺňajú ich. Na základe toho, že sa zorganizovalo stretnutie ku stavu spisu zo 16. septembra 2014, tak nemožno dospieť k záveru, že Komisia bola povinná poskytnúť žalobkyni možnosť predložiť pri tejto príležitosti svoje pripomienky, pokiaľ ide o preskúmanie marží, a platí to o to viac, že žalobkyňa bola informovaná o všetkých relevantných okolnostiach výpočtu marží, vykonaného Komisiou, a bola jej poskytnutá možnosť predložiť svoje pripomienky pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

210    Z uvedeného vyplýva, že druhej časti druhého žalobného dôvodu nemožno vyhovieť a že tento žalobný dôvod treba zamietnuť.

3.      O treťom žalobnom dôvode založenom na pochybeniach, ku ktorým došlo v konštatovaní o cenovom stláčaní

211    Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala postup vedúci k cenovému stláčaniu. Tento žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. Prvá časť je založená na nezohľadnení optimalizačných úprav navrhovaných žalobkyňou pri výpočte LRAIC. Druhá časť je založená na chybe vo výpočte, ktorej sa Komisia údajne dopustila, pokiaľ ide o cenové stláčanie, z dôvodu konsolidácie príjmov a nákladov v rámci celej doby trvania porušenia, ako aj na porušení zásady právnej istoty.

a)      O prvej časti založenej na nezohľadnení optimalizačných úprav vo výpočte LRAIC

212    Na podporu prvej časti svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa spochybňuje rozhodnutie Komisie nesúhlasiť v odôvodneniach 895 a 903 napadnutého rozhodnutia s optimalizačnými úpravami pri výpočte cenového stláčania. Zahrnutie týchto optimalizačných úprav by údajne malo za následok zníženie vstupných nákladov použitých vo výpočte cenového stláčania. Dôvody vzťahujúce sa na toto zamietnutie, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach 894, 900 až 902 napadnutého rozhodnutia, sú teda podľa nej nesprávne. Komisia takto údajne nadhodnotila skutočné vstupné náklady žalobkyne, čo sa výrazne prejavilo v jej záveroch týkajúcich sa cenového stláčania, keďže v roku 2005 a v roku 2007 údajne neexistovalo žiadne cenové stláčanie.

213    Podľa žalobkyne neboli jej návrhy dodatočnými úpravami, ale išlo o jej výpočet LRAIC. Prístup Komisie bol podľa nej nekonzistentný. Na jednej strane totiž súhlasila s nákladovým účtovníctvom, a na druhej strane odmietla optimalizačné úpravy, ktoré sú v súlade s výpočtami LRAIC. Čo sa týka úprav nákladov siete, žalobkyňa usudzuje, že tieto úpravy, ktoré sú nevyhnutné pre odhad LRAIC, zohľadňovali určitú úroveň dostupnej rezervnej kapacity v požiadavkách maloobchodných širokopásmových služieb.

214    Tento prístup je podľa nej podporený judikatúrou. Žalobkyňa, opierajúc sa o rozsudky zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), a z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia (T‑271/03, EU:T:2008:101), pripomína, že za určitých okolností môže byť rozumné vziať do úvahy skôr náklady konkurentov než náklady podniku s dominantným postavením. V prejednávanom prípade to tak podľa nej je, keďže žalobkyňa nemohla mať ľahko k dispozícii údaje na stanovenie LRAIC.

215    Komisia nesúhlasí s touto argumentáciou žalobkyne.

216    Žalobkyňa v podstate Komisii vytýka, že sa dopustila chyby pri výpočte LRAIC, keď v odôvodneniach 895 až 903 napadnutého rozhodnutia odmietla upraviť LRAIC na úroveň nákladov, ktoré by vynaložil efektívny operátor, vytvárajúci optimálnu sieť prispôsobenú na uspokojenie súčasného a budúceho dopytu na základe informácií dostupných v čase posúdenia, ktoré vykonala Komisia.

217    Ako je uvedené teda v bode 186 vyššie, žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, opierajúc sa o poradnú správu, navrhla metódu založenú na nákladovom účtovníctve, prostredníctvom odhadu nákladov na výstupe za obdobie rokov 2005 – 2010 na základe údajov od roku 2011 (odôvodnenie 881 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa v tejto odpovedi osobitne uviedla, že pri výpočte LRAIC treba jednak preceniť aktíva a jednak zohľadniť neefektívne fungovanie jej siete, pokiaľ ide o ponuku širokopásmových služieb. Čo sa týka predovšetkým zohľadnenia tohto neefektívneho fungovania, žalobkyňa navrhla vykonať optimalizačné úpravy opísané v bode 186 vyššie.

218    Žalobkyňa tak vo svojich vlastných výpočtoch LRAIC upravila kapitálové náklady aktív, ako aj ich amortizované hodnoty v priebehu rokov 2005 – 2010 a rovnako aj prevádzkové náklady uvedených aktív, pričom sa oprela o faktor váženej priemernej úpravy, vypočítaný autorom poradnej správy za rok 2011 (odôvodnenie 897 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa uviedla, že navrhované optimalizačné úpravy odrážajú rezervnú kapacitu identifikovanú v prvkoch uvedenej siete, to znamená aktíva, ktoré boli z tejto siete stiahnuté, pretože neboli predmetom produktívneho využívania, no ktoré ešte tento operátor nepredal (odôvodnenie 898 napadnutého rozhodnutia).

219    Komisia však v napadnutom rozhodnutí odmietla vykonať tieto optimalizačné úpravy.

220    V prvom rade, pokiaľ ide o nahradenie existujúcich aktív ich modernejšími ekvivalentmi, Komisia v odôvodnení 900 napadnutého rozhodnutia uviedla, že takéto nahradenie nemožno pripustiť, pretože by to vlastne znamenalo, že dôjde k úprave nákladov bez toho, aby došlo aj k primeranej úprave amortizácií. Komisia v tejto súvislosti odkázala na odôvodnenia 889 až 893 napadnutého rozhodnutia, v ktorých vyjadrila pochybnosti, pokiaľ ide o úpravu nákladov aktív za obdobie rokov 2005 – 2010 tak, ako ju navrhla žalobkyňa. Komisia okrem toho v odôvodnení 901 napadnutého rozhodnutia uviedla, že takéto nahradenie existujúcich aktív nie je v súlade s kritériom rovnako efektívneho konkurenta. Judikatúra totiž podľa nej potvrdila, že zneužívajúci charakter cenovej praxe operátora s dominantným postavením sa v zásade posudzuje s ohľadom na jeho vlastnú situáciu. V prejednávanej veci je pritom úprava LRAIC, navrhovaná žalobkyňou, založená na celom rade hypotetických aktív, a nie na rovnakých aktívach, ako sú aktíva vlastnené týmto operátorom.

221    V druhom rade, pokiaľ ide o zohľadnenie nadmernej kapacity sietí na základe „skutočne“ využívanej kapacity, Komisia v odôvodnení 902 napadnutého rozhodnutia v podstate uviedla, že vzhľadom na to, že sa investície zakladajú na prognóze dopytu, je nevyhnutné, aby v rámci retrospektívneho preskúmania ostali určité kapacity občas nevyužité.

222    Žiadnej z výhrad, ktoré žalobkyňa vyjadrila voči tejto časti napadnutého rozhodnutia, nemožno vyhovieť.

223    Po prvé žalobkyňa nesprávne tvrdí, že existuje rozpor medzi na jednej strane odmietnutím optimalizačných úprav LRAIC a na druhej strane súhlasom s precenením aktív, ktoré navrhla, uvedeným v odôvodnení 894 napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa navyše nemohla tvrdiť, že Komisia mala súhlasiť s optimalizačnými úpravami, ktoré navrhla, a to z dôvodu, že rovnako ako v prípade precenenia aktív Komisia nedisponovala dôveryhodnými historickými nákladmi, pokiaľ išlo o optimalizačné úpravy.

224    Precenenie aktív totiž bolo založené na aktívach, ktoré žalobkyňa vlastnila v roku 2011. Čo sa týka tohto precenenia a tak, ako vyplýva z odôvodnení 885 – 894 napadnutého rozhodnutia, Komisia zdôraznila, že nedisponovala údajmi, ktoré by lepšie odrážali prírastkové náklady širokopásmových aktív žalobkyne za obdobie rokov 2005 – 2010. Z tohto dôvodu Komisia v analýze cenového stláčania, ktorá je uvedená v napadnutom rozhodnutí, zahrnula precenenie existujúcich aktív žalobkyne, navrhované žalobkyňou. Komisia však spresnila, že uvedené precenenie môže spôsobiť podhodnotenie nákladov aktív na výstupe.

225    Pre porovnanie, ako vyplýva z odôvodnenia 895 napadnutého rozhodnutia, optimalizačné úpravy navrhované žalobkyňou spočívali v oprave aktív na približnú úroveň efektívneho operátora, ktorý by vytvoril optimálnu sieť prispôsobenú na uspokojenie budúceho dopytu založeného na „dnešných“ informáciách a prognózach dopytu. Tieto úpravy boli založené na plánovaní, ako aj na modeli optimálnej siete, a nie na odhade odrážajúcom prírastkové náklady existujúcich aktív žalobkyne.

226    Z uvedeného vyplýva, že optimalizačné úpravy vo všeobecnosti a konkrétne nahradenie existujúcich aktív ich modernejšími ekvivalentmi mali iný cieľ než precenenie aktív, navrhované žalobkyňou. Okrem toho to, že Komisia vzala do úvahy precenenie existujúcich aktív, navrhované žalobkyňou, z dôvodu neexistencie iných spoľahlivejších údajov týkajúcich sa LRAIC tohto operátora, vôbec neznamenalo, že by Komisia nevyhnutne súhlasila s optimalizačnými úpravami LRAIC. Komisia tak postupovala správne, keď s nahradením existujúcich aktív ich modernejšími ekvivalentmi zaobchádzala rozdielne než s precenením aktív, navrhovaným žalobkyňou.

227    Po druhé žalobkyni nemožno vyhovieť, keď spochybňuje záver uvedený v odôvodnení 901 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého by optimalizačné úpravy viedli k výpočtu LRAIC na základe aktív hypotetického konkurenta, a nie na základe jej vlastných aktív.

228    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry posúdenie zákonnosti cenovej politiky dominantného podniku z hľadiska článku 102 ZFEÚ v zásade predpokladá použitie cenových kritérií založených na nákladoch, ktoré vynaložil samotný dominantný podnik, a na jeho stratégii (pozri rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 41 a citovanú judikatúru; rozsudok z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 190; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia, T‑271/03, EU:T:2008:101, bod 188 a citovanú judikatúru).

229    Konkrétne, pokiaľ ide o cenovú prax vedúcu k cenovému stláčaniu, použitie takýchto kritérií pri analýze umožňuje overiť, či by tento podnik v súlade s kritériom rovnako efektívneho konkurenta, pripomenutým v bode 108 vyššie, mohol dostatočne efektívne ponúkať svoje maloobchodné služby pre koncových užívateľov aj inak, než so stratou, keby musel vopred uhradiť svoje veľkoobchodné ceny za poskytovanie vstupných produktov (rozsudky zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 201; zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 42, a z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 191).

230    Takýto prístup je odôvodnený o to viac, že je aj v súlade so všeobecnou zásadou právnej istoty, pretože zohľadnenie nákladov dominantného podniku mu vzhľadom na jeho špecifickú zodpovednosť, ktorú má na základe článku 102 ZFEÚ, umožňuje posúdiť zákonnosť svojho vlastného správania. Dominantný podnik totiž síce pozná vlastné náklady a ceny, no v zásade nepozná náklady a ceny svojich konkurentov (rozsudky zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 202; zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 44, a z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 192).

231    Je pravda, že Súdny dvor v bodoch 45 a 46 rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), uviedol, že nemožno vylúčiť, že náklady a ceny konkurentov môžu byť relevantné pri posúdení praxe vedúcej k cenovému stláčaniu. Z tohto rozsudku však vyplýva, že len vtedy, ak vzhľadom na okolnosti nie je možné použiť ceny a náklady dominantného podniku, treba preskúmať ceny a náklady konkurentov na tom istom trhu, čo žalobkyňa v prejednávanej veci netvrdila (pozri analogicky rozsudok z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, EU:T:2012:172, bod 193).

232    Cieľom nahradenia existujúcich aktív ich modernejšími ekvivalentmi v prejednávanej veci bola po prvé úprava nákladov aktív, pričom sa mala použiť hodnota „skutočných“ aktív, no nemali sa vykonať primerané úpravy amortizácií (odôvodnenie 900 napadnutého rozhodnutia). Toto nahradenie by viedlo k výpočtu cenového stláčania na základe hypotetických aktív, to znamená aktív nezodpovedajúcich tým, ktoré vlastnila žalobkyňa. Náklady vzťahujúce sa na aktíva žalobkyne by tak boli podhodnotené (odôvodnenia 893 a 900 napadnutého rozhodnutia). Po druhé zohľadnenie nadmernej kapacity sietí na základe „skutočne“ využívanej kapacity by malo za následok to, že by sa vylúčili aktíva žalobkyne, ktoré nie sú predmetom produktívneho využívania (pozri bod 218 vyššie).

233    S ohľadom na zásady pripomenuté v bodoch 228 až 231 vyššie sa teda Komisia nedopustila pochybenia a mohla dospieť k záveru, že optimalizačné úpravy LRAIC, navrhované žalobkyňou, by pri výpočte cenového stláčania viedli k nezohľadneniu nákladov vynaložených samotným týmto operátorom v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010.

234    Napokon, žalobkyni nemožno vyhovieť, keď tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu, podľa ktorej musí preskúmanie cenového stláčania vychádzať z porovnania s efektívnym konkurentom, keď v podstate uviedla, že bolo nevyhnutné, aby určité kapacity občas ostali nevyužité (odôvodnenie 902 napadnutého rozhodnutia). Zo zásad pripomenutých v bodoch 230 a 231 vyššie totiž vyplýva, že preskúmanie cenovej praxe vedúcej k cenovému stláčaniu spočíva v podstate v posúdení toho, či by rovnako efektívny konkurent ako dominantný operátor bol schopný ponúknuť dané služby koncovým zákazníkom inak než so stratou. Takéto preskúmanie sa teda neuskutočňuje tak, že sa ako referencia vezme absolútne efektívny operátor s ohľadom na trhové podmienky v čase, kedy k takejto praxi dochádzalo. Ak by pritom Komisia súhlasila s optimalizačnými úpravami spojenými s nadmernými kapacitami, výpočty LRAIC žalobkyne by odrážali náklady spojené s optimálnou sieťou, ktorá zodpovedá dopytu a v ktorej nedochádza k neefektívnemu fungovaniu siete tohto operátora, to znamená, že by odrážali náklady efektívnejšieho konkurenta, než je žalobkyňa. Hoci je teda v prejednávanej veci nesporné, že časť relevantných aktív žalobkyne ostala v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 nevyužitá, Komisia sa nedopustila pochybenia a uvedenú časť aktív, inými slovami nadmernú kapacitu, mohla zahrnúť do výpočtu LRAIC.

235    Komisia tak postupovala správne, keď odmietla optimalizačné úpravy, a preto pri svojej analýze zneužívajúceho charakteru cenovej praxe žalobkyne vychádzala najmä z odkazov na jej vlastné náklady.

236    Po tretie na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odmietnutie optimalizačných úprav nie je v rozpore s úvahami uvedenými v rozsudkoch zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), a z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia (T‑271/03, EU:T:2008:101), podľa ktorých môže byť primerané vziať do úvahy skôr náklady konkurentov než náklady podniku s dominantným postavením.

237    Na jednej strane totiž pokiaľ ide o vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom (T‑271/03, EU:T:2008:101, bod 210), dotknuté poplatky za vypovedanie pripojenia predstavovali veľkoobchodné poplatky, ktoré fakturoval dominantný podnik svojmu konkurentovi a ktoré tvorili súčasť celkových nákladov znášaných týmto konkurentom. Tieto náklady tak mali byť zahrnuté do výpočtu nákladov rovnako efektívneho konkurenta. Uvedené náklady sa pritom odlišovali od projekcie, ako aj od modelu optimálnej siete, ktoré neodrážali prírastkové náklady existujúcich aktív žalobkyne (pozri bod 225 vyššie).

238    Na druhej strane z rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83), ako bolo pripomenuté v bodoch 230 a 231 vyššie, vyplýva, že až vtedy, keď vzhľadom na okolnosti nie je možné vychádzať z cien a nákladov dominantného podniku, treba preskúmať ceny a náklady konkurentov na tom istom trhu. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad, keďže náklady aktív žalobkyne mohli byť na základe neskoršieho precenenia zistené a predstavovali indikátor na posúdenie nákladov rovnako efektívneho konkurenta.

239    Z uvedeného vyplýva, že prvú časť tretieho žalobného dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

b)      O druhej časti založenej na nesprávnom výpočte, pokiaľ ide o cenové stláčanie, z dôvodu konsolidácie príjmov a nákladov v rámci celého dotknutého obdobia, ako aj na porušení zásady právnej istoty

240    Žalobkyňa namieta proti tomu, že Komisia použila prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup, vysvetlený v odôvodnení 1013 napadnutého rozhodnutia). Tento prístup, ktorý nie je uvedený v oznámení o výhradách, si Komisia podľa nej vybrala s cieľom premeniť kladné marže na záporné. Podľa nej totiž keď počas správneho konania zvolila tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku), zistila kladné marže. Tým, že použila prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup), však Komisia údajne rozšírila dobu trvania porušenia. Konkrétne tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku) viedol ku konštatovaniu záporných marží za každý rok počas obdobia od roku 2005 do roku 2010. Záporná marža z roku 2005, konštatovaná v oznámení o výhradách, sa však v napadnutom rozhodnutí zmenila na kladnú maržu. V dôsledku toho na základe uplatnenia tzv. prístupu „obdobie po období“ (rok po roku) v skutočnosti údajne neexistovala prax vedúca k cenovému stláčaniu počas roka 2005. Žalobkyňa, opierajúc sa o vyčíslený príklad, dospela k záveru, že podľa prístupu týkajúceho sa viacerých období (viacročného prístupu), použitého Komisiou, mohlo byť cenové stláčanie identifikované v rámci celého obdobia, pričom to však neplatí v prípade, že je každý rok konsolidovaný.

241    Prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) je teda podľa nej svojvoľný a v rozpore so zásadou právnej istoty vzhľadom na to, že doba porušenia v plnej miere závisí od obdobia, počas ktorého sú marže kumulované a porovnávané.

242    Žalobkyňa sa domnieva, že ak by sa tieto chyby napravili, neexistoval by dôvod na konštatovanie praxe vedúcej k cenovému stláčaniu a Komisia by si nesplnila povinnosť preukázať porušenie. Príloha A.21 žaloby údajne preukazuje existenciu vecnej vady v analýze nákladov a príjmov, uskutočnenej Komisiou.

243    Tvrdenie Komisie, podľa ktorého môže byť prax vedúca k cenovému stláčaniu konštatovaná napriek existencii kladnej marže, je údajne v rozpore s judikatúrou, pretože právnym kritériom pri preukázaní zneužívajúceho charakteru cenovej praxe vedúcej k cenovému stláčaniu v zmysle článku 102 ZFEÚ je údajne odpoveď na otázku, či by podnik samotný alebo rovnako efektívny podnik ako uvedený podnik bol schopný ponúkať služby účastníkom aj inak než so stratou. Kladná marža podľa žalobkyne nevyhnutne nevedie k zneužívaniu. Conditio sine qua non preukázania praxe vedúcej k zneužívajúcemu cenovému stláčaniu je údajne existencia zápornej marže u rovnako efektívneho konkurenta, ktorá v prejednávanej veci nie je za rok 2005 preukázaná.

244    Okrem toho je údajne nesprávne tvrdenie Komisie, podľa ktorého prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) navrhla žalobkyňa, pretože táto v skutočnosti navrhla metódu aktualizácie, spomenutú v bode 194 vyššie.

245    Komisia v prvom rade poznamenáva, že z odôvodnení 997 a 998 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku) umožnil preukázať, že rovnako efektívny konkurent, ktorý na veľkoobchodnom trhu využíva prístup k účastníckej prípojke žalobkyne, vykazoval záporné marže a nemohol rentabilným spôsobom reprodukovať maloobchodné portfólio širokopásmových služieb žalobkyne. Tento záver podľa nej nie je spochybnený skutočnosťou, že po dobu štyroch posledných mesiacov roka 2005 bola marža kladná. Komisia uvádza, že až potom, ako dospela k tomuto záveru, posilnila svoju analýzu prístupom týkajúcim sa viacerých období (viacročným prístupom). Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa dôvodnosti tohto prístupu týkajúceho sa viacerých období (viacročného prístupu), Komisia odkazuje na tvrdenia, ktoré uviedla v rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu.

246    V druhom rade Komisia tvrdí, že z rozsudku zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige (C‑52/09, EU:C:2011:83, body 74 a 75), vyplýva, že zneužívajúce stláčanie môže existovať aj vtedy, ak sú marže stále kladné, a to v prípade, že postup podniku s dominantným postavením môžu prinajmenšom sťažiť výkon činnosti dotknutých operátorov na trhu, napríklad z dôvodu umelo zníženej rentability, pokiaľ tieto postupy nie sú ekonomicky odôvodnené. Preto skutočnosť, že marža bola po dobu štyroch posledných mesiacov roka 2005 kladná, podľa nej automaticky neznamená, že správanie žalobkyne nepredstavuje zneužitie počas tohto obdobia. Naopak, takéto správanie podľa Komisie zakladá zneužitie, ak cenová politika žalobkyne mohla mať vo vzťahu ku konkurentom prinajmenšom rovnako efektívnym, ako je ona sama účinky vylúčenia z trhu, na základe sťaženia, ba až znemožnenia prístupu jej konkurentov na dotknutý trh. Okrem toho pri posúdení zákonnosti cenovej politiky, uplatňovanej podnikom s dominantným postavením, treba poukázať na jeho stratégiu, pričom v prejednávanej veci je údajne preukázané, že žalobkyňa vedela, že stanovuje ceny vyššie, než sú jej priemerné príjmy z veľkoobchodného prístupu na úrovni účastníckej prípojky, a že môže uskutočňovať cenové stláčanie.

247    V treťom rade, čo sa týka kritiky, pokiaľ ide o prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup), Komisia opakuje svoje tvrdenia, podľa ktorých doba trvania porušenia bola určená na základe uplatnenia tzv. prístupu „obdobie po období“. Na základe tohto prístupu totiž Komisia dospela k záveru, že táto doba trvania porušenia začala 12. augusta 2005. Doba zvolená pre prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) bola údajne určená na základe doby trvania porušenia, ktorá už bola stanovená v rámci tzv. prístupu „obdobie po období“. Okrem toho Komisia tvrdí, že hoci si je vedomá nedostatkov prístupu týkajúceho sa viacerých období (viacročného prístupu), tento prístup bol navrhnutý žalobkyňou v bodoch 1388 a 1389 jej odpovede na oznámenie o výhradách.

248    Napokon tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) mohol byť založený na dĺžke viazanosti účastníka alebo trvaní zmluvy, podľa Komisie nie je opodstatnené judikatúrou, pretože vo veci Telefónica, rovnako ako v prejednávanej veci, sa analýza týkajúca sa viacerých období (viacročná analýza) vzťahovala na približne 5 rokov, čo zároveň zodpovedá dĺžke trvania porušenia a dĺžke životnosti dotknutých aktív.

249    Vedľajší účastník konania zdôrazňuje, že prístup Komisie v rámci toho, ako vypočítala cenové stláčanie, bol obozretný a priaznivý pre žalobkyňu, keďže s cieľom vyhnúť sa čisto hypotetickým postulátom, týkajúcim sa týchto nákladov, zahrnula do LRAIC náklady kolokácie, ktoré predstavovali pre alternatívnych operátorov nepoznanú sumu a pre žalobkyňu významnú časť nákladov spojených s účastníckou prípojkou.

250    Druhou časťou svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa Komisii v podstate vytýka, že uplatnila prístup týkajúci sa viacerých období (viacročný prístup) len s cieľom rozšíriť dobu trvania porušenia na posledné štyri mesiace roka 2005, počas ktorých existovala podľa tzv. prístupu „obdobie po období“ (rok po roku) kladná marža. Komisia tak údajne nesprávne dospela k záveru o existencii cenového stláčania počas roka 2005 a porušila zásadu právnej istoty.

251    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia, opierajúc sa o tzv. prístup „obdobie po období“ (rok po roku), dospela k záveru, že žalobkyňa začala uplatňovať prax cenového stláčania už od 12. augusta 2005. Z odôvodnenia 997 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že na základe analýzy týkajúcej sa každého roka počas dotknutého obdobia rovnako efektívny konkurent, používajúci veľkoobchodný prístup k účastníckej prípojke žalobkyne, vykazoval záporné marže a nemohol rentabilným spôsobom reprodukovať maloobchodné portfólio širokopásmových služieb žalobkyne. V odôvodnení 998 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že skutočnosť, že existovala kladná marža počas štyroch mesiacov v roku 2005, tento záver nevyvracia vzhľadom na to, že vstup počas štyroch mesiacov nemožno považovať za vstup na trvalej báze. Podľa Komisie posudzujú operátori svoju schopnosť dosiahnuť primeranú návratnosť vo vzťahu k dlhšiemu obdobiu, ktorým je viacero rokov (odôvodnenie 998 napadnutého rozhodnutia). Na základe toho dospela Komisia v odôvodnení 1012 uvedeného rozhodnutia k záveru, že v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 by rovnako efektívny konkurent ako žalobkyňa nemohol rentabilným spôsobom reprodukovať maloobchodné portfólio tohto operátora.

252    Ako však bolo pripomenuté v bode 228 vyššie, na účely posúdenia zákonnosti cenovej politiky uplatňovanej dominantným podnikom treba v zásade použiť cenové kritériá založené na nákladoch, ktoré vynaložil samotný dominantný podnik, a na jeho stratégii.

253    Pokiaľ ide konkrétne o cenovú prax vedúcu k cenovému stláčaniu, použitie takých kritérií pri analýze umožňuje overiť, či by tento podnik mohol dostatočne efektívne ponúkať svoje maloobchodné služby pre koncových užívateľov aj inak než so stratou, keby predtým musel sám platiť svoje veľkoobchodné ceny za poskytovanie vstupných produktov (pozri bod 229 vyššie a citovanú judikatúru).

254    Takýto prístup je tým viac odôvodnený, že je aj v súlade so všeobecnou zásadou právnej istoty, pretože zohľadnenie nákladov dominantného podniku mu vzhľadom na jeho špecifickú zodpovednosť, ktorú má na základe článku 102 ZFEÚ, umožňuje posúdiť zákonnosť svojho vlastného správania. Dominantný podnik totiž síce pozná vlastné náklady a ceny, no v zásade nepozná náklady a ceny svojich konkurentov. Zneužitie spočívajúce vo vylúčení konkurentov z trhu má tiež vplyv aj na potenciálnych konkurentov dominantného podniku, ktorých môže perspektíva nedostatku rentability odradiť od vstupu na trh (pozri bod 230 vyššie a citovanú judikatúru).

255    Z uvedeného vyplýva, že na preukázanie skutočností zakladajúcich prax, ktorá spočíva v cenovom stláčaní, Komisia v odôvodnení 828 napadnutého rozhodnutia oprávnene použila kritérium rovnako efektívneho konkurenta, založené na preukázaní toho, že dominantný podnik by nemohol vykonávať rentabilné činnosti na výstupe, ak by sa opieral o veľkoobchodnú cenu uplatňovanú voči svojim konkurentom na výstupe a o maloobchodnú cenu uplatňovanú odberateľskou vetvou tohto podniku.

256    Ako pritom vyplýva z tabuliek 32 až 35 napadnutého rozhodnutia, analýza vykonaná Komisiou dospela vo všetkých zvažovaných scenároch, tak ako to samotná Komisia pripustila v odôvodnení 998 uvedeného rozhodnutia, k záveru o kladnej marži za obdobie od 12. augusta do 31. decembra 2005.

257    V takomto prípade už Súdny dvor rozhodol, že ak podnik, ktorý má dominantné postavenie, určí svoje ceny na úrovni, ktorá pokrýva podstatnú časť nákladov spojených s predajom príslušného výrobku alebo poskytovaním príslušnej služby, rovnako efektívny konkurent ako tento podnik bude mať v zásade možnosť konkurovať týmto cenám bez toho, aby vykazoval straty, ktoré sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné (rozsudok z 27. marca 2012, Post Danmark, C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 38).

258    Z uvedeného vyplýva, že počas obdobia od 12. augusta do 31. decembra 2005 mal rovnako efektívny konkurent ako žalobkyňa v zásade možnosť konkurovať tomuto operátorovi na maloobchodnom trhu širokopásmových služieb, pokiaľ mu bol poskytnutý neviazaný prístup k účastníckej prípojke, a to bez toho, aby mu vznikli straty, ktoré sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné.

259    Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že ak je marža kladná, nie je vylúčené, aby Komisia v rámci preskúmania účinku cenovej praxe, spočívajúceho vo vylúčení konkurentov z trhu, mohla preukázať, že uplatnenie uvedenej praxe bolo napríklad z dôvodu zníženej rentability spôsobilé prinajmenšom sťažiť výkon činnosti daných operátorov na dotknutom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 74). Túto judikatúru možno prirovnať k článku 2 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého vo všetkých konaniach, ktoré sa týkajú uplatňovania článku 102 ZFEÚ, dôkazné bremeno týkajúce sa porušenia tohto článku znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol, to znamená v prejednávanej veci Komisia.

260    V prejednávanej veci však treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreukázala, že cenová prax žalobkyne v priebehu obdobia od 12. augusta do 31. decembra 2005 vykazovala takéto účinky vylučujúce konkurentov z trhu. Povinnosť preukázať uvedené však mala obzvlášť z dôvodu existencie kladných marží.

261    Jedno jediné tvrdenie, uvedené v odôvodnení 998 napadnutého rozhodnutia, že operátori posudzujú svoju schopnosť získať primeranú návratnosť vo vzťahu k dlhšiemu obdobiu, ktoré trvá viacero rokov, nemôže predstavovať takýto dôkaz. Takáto skutočnosť, za predpokladu, že je preukázaná, je totiž založená na skúmaní rentability v budúcich obdobiach, ktoré je nevyhnutne náhodné. Navyše v prejednávanej veci boli uvedené kladné marže vykázané úplne na začiatku dotknutého obdobia, v čase, keď ešte nemohla byť konštatovaná žiadna záporná marža. Za týchto okolností treba usúdiť, že dôvod uvedený v odôvodnení 998 napadnutého rozhodnutia nevyhovuje požiadavke vyplývajúcej zo zásady právnej istoty a pripomenutej v bode 230 vyššie, podľa ktorej dominantnému podniku musí byť umožnené posúdiť súlad svojho správania s článkom 102 ZFEÚ.

262    Z toho istého dôvodu konštatovanie záporných marží na základe uplatnenia prístupu týkajúceho sa viacerých období (viacročného prístupu) nemôže toto posúdenie vyvrátiť, keďže v prejednávanom prípade viedol tento prístup k takémuto konštatovaniu iba prostredníctvom vyvažovania kladných marží za rok 2005 so zápornými maržami konštatovanými za roky 2006 až 2010 (odôvodnenie 1013 napadnutého rozhodnutia) a 2006 až 2008 (odôvodnenie 1014 napadnutého rozhodnutia).

263    Okrem toho v odôvodnení 1026 napadnutého rozhodnutia Komisia na základe dokumentov z apríla 2005, vypracovaných právnym oddelením žalobkyne a týkajúcich sa stratégie predloženia štandardnej ponuky, pokiaľ ide o neviazaný prístup k účastníckej prípojke a ceny za ULL, usúdila, že žalobkyňa už 12. augusta 2005 vedela, že veľkoobchodnými cenami na úrovni účastníckej prípojky dochádzalo k stláčaniu cien alternatívnych operátorov.

264    Treba však zdôrazniť, že vzhľadom na existenciu kladných marží od 12. augusta do 31. decembra 2005 mala Komisia osobitnú povinnosť, čo sa týkalo preukázania toho, že prax spočívajúca v cenovom stláčaní, vytýkaná žalobkyni v priebehu tohto obdobia, mala účinky vylúčenia konkurentov z trhu (pozri judikatúru zmienenú v bode 259 vyššie).

265    Tvrdenie Komisie a dokumenty uvádzané na jeho podporu tak nepostačujú na preukázanie toho, že prax spočívajúca v cenovom stláčaní, vytýkaná žalobkyni, mala účinky vylúčenia konkurentov z trhu, a napríklad ani na preukázanie zníženej rentability, ktorá by bola spôsobilá prinajmenšom sťažiť výkon činnosti daných operátorov na dotknutom trhu.

266    Napokon, časti 9 a 10 napadnutého rozhodnutia, venované protisúťažným účinkom správania žalobkyne, neobsahujú žiadne preskúmanie účinkov praxe spočívajúcej v cenovom stláčaní, ktorá sa údajne uplatňovala v priebehu obdobia od 12. augusta do 31. decembra 2005.

267    Vzhľadom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej musí byť akákoľvek pochybnosť súdu na prospech podniku, ktorému bolo určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie (rozsudky z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, EU:T:2004:221, bod 177, a z 12. júla 2011, Hitachi a i./Komisia, T‑112/07, EU:T:2011:342, bod 58), teda treba dospieť k záveru, že Komisia nepredložila dôkaz o tom, že prax vedúca k cenovému stláčaniu zo strany žalobkyne začala pred 1. januárom 2006. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie v dôsledku uvedeného obsahuje v tejto súvislosti nesprávne posúdenie, nie je potrebné preskúmať, či je tento prístup, tak ako to tvrdí žalobkyňa, aj v rozpore s článkom 23 nariadenia č. 1/2003.

268    Vzhľadom na uvedené druhej časti tretieho žalobného dôvodu, ktorý uvádza žalobkyňa, sa musí čiastočne vyhovieť a článok 1 ods. 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia sa musí zrušiť v časti, v ktorej sa v ňom konštatuje, že v priebehu obdobia od 12. augusta do 31. decembra 2005 žalobkyňa uplatňovala nespravodlivé ceny, ktoré rovnako efektívnemu operátorovi, opierajúcemu sa o veľkoobchodný prístup k neviazaným účastníckym prípojkám žalobkyne, neumožnili reprodukovať maloobchodné služby ponúkané žalobkyňou bez toho, aby mu vznikla strata.

[omissis]

5.      O piatom žalobnom dôvode, ktorý sa uvádza subsidiárne a je založený na chybách pri určovaní výšky pokuty

427    Svojím piatym žalobným dôvodom, uvádzaným subsidiárne, žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila chýb pri určovaní výšky pokuty, na zaplatenie ktorej je žalobkyňa povinná. Tento žalobný dôvod sa ďalej člení na dve časti. Prvá časť je založená na zjavne nesprávnom posúdení, keď Komisia na účely výpočtu výšky pokuty zohľadnila obrat žalobkyne týkajúci sa účtovného obdobia roku 2010. Druhá časť je založená na zjavne nesprávnom posúdení týkajúcom sa dňa začiatku obdobia porušenia.

a)      O prvej časti založenej na zjavne nesprávnom posúdení v rámci toho, ako sa na účely výpočtu výšky pokuty zohľadnil obrat žalobkyne týkajúci sa účtovného obdobia roku 2010

428    Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď v súlade s bodom 13 usmernení z roku 2006 usúdila, že základná suma pokuty sa má vypočítať na základe obratu posledného celého roka, v ktorom došlo k porušeniu, to znamená okrem iného obratu, ktorý žalobkyňa dosiahla v priebehu roka 2010 na trhu účastníckych prípojok, ku ktorým je neviazaný prístup, a na trhu pevnej širokopásmovej siete.

429    Komisia sa tak podľa nej odchýlila od svojej vlastnej rozhodovacej praxe, t. j. od rozhodnutia K(2011) 4378 v konečnom znení z 22. júna 2011, týkajúceho sa konania podľa článku 102 ZFEÚ (vec COMP/39.525 – Poľské telekomunikácie) (ďalej len „rozhodnutie Poľské telekomunikácie“). V odôvodnení 896 tohto rozhodnutia totiž Komisia uviedla, že treba použiť priemer ročných predajov, a to jednak z dôvodu veľkého nárastu predajov počas dotknutého obdobia na dotknutom trhu, predovšetkým veľkoobchodných predajov, a jednak z dôvodu, že trh bol ešte v štádiu rozvoja, a tak napredoval viac, než sú bežné úrovne rastu trhu v čase porušenia. Túto úvahu je na prejednávanú vec potrebné podľa žalobkyne uplatniť, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí pripustila, že jej obrat sa od roku 2005 do roku 2010 zvýšil o 133 %. Žalobkyňa sa teda s poukázaním na toto rozhodnutie domnieva, že základná výška pokuty sa mala vypočítať na základe priemeru piatich rokov, v ktorých došlo k porušeniu konštatovanému Komisiou.

430    Skutočnosť, že sa za základ zvolilo posledné účtovné obdobie, mala za následok, že Komisia na žalobkyňu uplatnila prísnejšie normy, než sú tie, ktoré uplatnila v rozhodnutí Poľské telekomunikácie. Žalobkyňa v tejto súvislosti dodáva, že hoci má Komisia pri stanovení výšky pokút voľnú úvahu, nemôže konať svojvoľne a nekonzistentne.

431    Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania proti tejto argumentácii namieta.

432    Predovšetkým treba pripomenúť, že článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že pri stanovení výšky pokuty treba okrem závažnosti porušenia zohľadniť aj dĺžku jeho trvania.

433    Okrem toho treba pripomenúť, že podľa bodu 13 usmernení z roku 2006 „pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo… súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP“, a že na tento účel Komisia „obvykle použije na výpočet hodnotu predaja podniku počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podieľal na porušení“.

434    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že časť obratu pochádzajúca z tovaru alebo služieb, na ktoré sa porušenie vzťahuje, je spôsobilá správne naznačiť rozsah porušenia na relevantnom trhu, keďže obrat dosiahnutý z uvedených tovarov a služieb predstavuje objektívny prvok, ktorý poskytuje správnu predstavu o škodlivosti tohto postupu pre riadnu hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2016, Portugal Telecom/Komisia, T‑208/13, EU:T:2016:368, bod 236 a citovanú judikatúru).

435    Bod 13 usmernení z roku 2006 tak má vo vzťahu k porušeniu článku 102 ZFEÚ za cieľ vziať ako východiskový bod na výpočet pokuty uloženej danému podniku sumu, ktorá odráža hospodársky význam porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 76; z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 57, a z 23. apríla 2015, LG Display a LG Display Taiwan/Komisia, C‑227/14 P, EU:C:2015:258, bod 53).

436    Pritom však tiež treba zdôrazniť, že obmedzenie voľnej úvahy Komisie, ktoré si táto sama stanovila prijatím usmernení z roku 2006, nie je nezlučiteľné so zachovaním podstatnej miery voľnej úvahy, ktorú táto inštitúcia má. Uvedené usmernenia totiž vykazujú flexibilitu vo viacerých smeroch, čo Komisii umožňuje uplatňovať svoju voľnú úvahu v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2003, tak, ako ich vykladajú súdy Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 96 a citovanú judikatúru), či v súlade s inými normami a zásadami práva Únie. V samotnom bode 13 usmernení z roku 2006 sa konkrétne uvádza, že Komisia musí pri výpočte výšky základnej pokuty použiť na výpočet „obvykle“ predaje daného podniku počas posledného celého roka, v ktorom sa podnik podieľal na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2015, Samsung SDI a i./Komisia, T‑84/13, neuverejnený, EU:T:2015:611).

437    V prejednávanej veci z odôvodnení 1490 až 1495 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na účely stanovenia základnej sumy pokuty, ktorá bola uložená solidárne žalobkyni a spoločnosti Deutsche Telekom, Komisia vzala do úvahy predaje, ktoré žalobkyňa uskutočnila počas posledného celého účtovného roka, v ktorom došlo k jej účasti na porušení, to znamená obrat dosiahnutý týmto operátorom na trhu prístupu k neviazaným účastníckym prípojkám a na maloobchodnom trhu širokopásmových služieb, pokiaľ ide o pevné služby v roku 2010. Komisia tak uplatnila bod 13 usmernení z roku 2006.

438    Žalobkyni pritom nemožno vyhovieť, keď tvrdí, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa v prejednávanej veci od tohto pravidla neodchýlila, napriek silnému nárastu jej obratu v dotknutom období.

439    Hoci totiž žalobkyňa jednak tvrdí, že počas rokov 2005 – 2010 sa jej obrat zvýšil o 133 %, a to z 31 184 949 eur na 72 868 176 eur, neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorou by sa dalo preukázať, že druhý uvedený obrat, dosiahnutý počas posledného celého kalendárneho roka, v ktorom došlo k porušeniu, nepredstavoval v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, informáciu o jej skutočnej veľkosti, jej hospodárskej sile a rozsahu predmetného porušenia.

440    Po druhé žalobkyni nemožno vyhovieť, keď Komisii vytýka, že nezohľadnila rozhodnutie Poľské telekomunikácie, a z tohto dôvodu sa odklonila od svojej predchádzajúcej praxe a uložila kritérium odlišné od kritéria stanoveného v bode 13 usmernení z roku 2006.

441    Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec na stanovenie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú len orientačnú povahu, pokiaľ ide o prípadnú existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, keďže je málo pravdepodobné, že okolnosti vlastné týmto veciam, ako sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, sú rovnaké (pozri rozsudok z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P a C‑137/07 P, EU:C:2009:576, bod 233 a citovanú judikatúru; rozsudky zo 16. júna 2011, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, T‑240/07, EU:T:2011:284, bod 347, a z 27. februára 2014, InnoLux/Komisia, T‑91/11, EU:T:2014:92, bod 144).

442    Skoršie rozhodnutia Komisie vo veci pokuty tak z hľadiska dodržania zásady rovnosti zaobchádzania môžu byť relevantné len vtedy, ak sa preukáže, že okolnosti vecí týkajúcich sa týchto iných rozhodnutí, akými sú napríklad trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia, sú porovnateľné s okolnosťami prejednávanej veci (pozri rozsudky z 13. septembra 2010, Trioplast Industrier/Komisia, T‑40/06, EU:T:2010:388, bod 145 a citovanú judikatúru; z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 262 a citovanú judikatúru, a z 9. septembra 2015, Philips/Komisia, T‑92/13, neuverejnený, EU:T:2015:605, bod 205 a citovanú judikatúru).

443    V danom prípade pritom žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by sa dalo preukázať, že okolnosti veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Poľské telekomunikácie, sú porovnateľné s okolnosťami prejednávanej veci. Komisia vo svojich písomných podaniach uviedla, že v uvedenej veci zohľadnila priemer obratu rokov 2005 – 2009 z dôvodu, že relevantný obrat z dotknutého obdobia zažil exponenciálny nárast, konkrétne zvýšenie o 2 800 % za obdobie rokov 2006 – 2007, zvýšenie o 370 % za obdobie rokov 2007 – 2008 a zvýšenie o 160 % za obdobie rokov 2008 – 2009. Z týchto čísiel, ktorých správnosť žalobkyňa nespochybňuje, pritom vyplýva, že jednak úroveň nárastu obratu bola oveľa vyššia vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Poľské telekomunikácie, než úroveň obratu žalobkyne v prejednávanej veci, a jednak že sa tento obrat vyvíjal menej stabilným spôsobom než obrat pozorovaný v prejednávanej veci.

444    Z uvedeného vyplýva, že tým, že Komisia v prejednávanej veci vzala do úvahy obrat dosiahnutý žalobkyňou počas roka, ktorý sa skončil 31. decembra 2010, t. j. posledný celý rok, v ktorom došlo k účasti na porušení, a postupovala tak v súlade s pravidlom, ktoré sama pre seba stanovila v bode 13 usmernení z roku 2006, Komisia neprekročila obmedzenia svojej voľnej úvahy v oblasti stanovovania výšky pokút.

445    Prvá časť piateho žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

b)      O druhej časti založenej na zjavne nesprávnom posúdení, týkajúcom sa dňa začiatku obdobia porušenia

446    Druhou časťou tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o záver o existencii porušenia od 12. augusta 2005, ktorý je dňom uverejnenia štandardnej ponuky. Keďže táto ponuka je rámcovou zmluvou, je určená na to, aby v nej dochádzalo k zmenám, predovšetkým počas rokovaní s tretími stranami alebo na základe odporúčaní vnútroštátnych regulačných orgánov.

447    Žalobkyňa osobitne zdôrazňuje, že jednak bola uvedená ponuka prvou ponukou, ktorú kedy vypracovala, na základe čoho boli objasnenia a zmeny prostredníctvom rokovaní tým potrebnejšie.

448    Po druhé stanovisko Komisie, podľa ktorého porušenie začína v čase uverejnenia štandardnej ponuky, podľa nej nie je v súlade s rozhodovacou praxou Komisie. Napríklad vo svojom rozhodnutí K(2004) 1958 v konečnom znení z 2. júna 2004 (vec KOMP/38.096 – Clearstream) (ďalej len „rozhodnutie Clearstream“) totiž Komisia dospela k záveru, že Clearstream zneužila svoje dominantné postavenie, keď skryto odmietla poskytnúť spoločnosti Euroclear služby primárneho zúčtovania a vyrovnania akcií na meno. Komisia však uznala, že je potrebné stranám poskytnúť určitý čas na to, aby sa im umožnilo rokovať o podmienkach zmlúv (odôvodnenie 341 rozhodnutia Clearstream). Rovnako v rozhodnutí Poľské telekomunikácie Komisia neurčila za začiatok porušenia deň uverejnenia štandardnej ponuky, ale deň, keď začali prvé rokovania s ďalšími operátormi.

449    Žalobkyňa sa domnieva, že porušenie spočívajúce v odmietnutí poskytnutia môže existovať až po tom, čo rokovania o prístupe zlyhali z dôvodu neprimeranosti podmienok stanovených vlastníkom siete. Navyše podľa žalobkyne Komisia nesie dôkazné bremeno, čo sa týka okamihu, kedy rokovania zlyhali z dôvodu neprimeraných požiadaviek žalobkyne. Napokon treba podľa nej vziať do úvahy skutočnosť, že rokovania o prístupe sú už zo svojej podstaty dlhé a ťažké z dôvodu zložitosti veci.

450    Subsidiárne žalobkyňa usudzuje, že namietané odmietnutie prístupu začína buď na konci primeranej lehoty na to, aby sa za normálnych podmienok poskytol požadovaný prístup, pričom sa zohľadnia nevyhnutné prípravy z obidvoch strán (odôvodnenie 341 rozhodnutia Clearstream), alebo v deň, keď začali prvé rokovania o prístupe s ďalšími operátormi (odôvodnenie 909 rozhodnutia Poľské telekomunikácie).

451    Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania proti tejto argumentácii namieta.

452    V tejto súvislosti je nesporné, že predseda TÚ SR svojím rozhodnutím zo 14. júna 2005 uložil žalobkyni povinnosť poskytnúť neviazaný prístup k svojej účastníckej prípojke za spravodlivých a primeraných podmienok a že žalobkyňa práve s cieľom splniť si túto povinnosť 12. augusta 2005 uverejnila štandardnú ponuku v oblasti neviazaného prístupu (pozri body 9 a 10 vyššie).

453    Žalobkyňa napokon nespochybňuje opis obsahu svojej štandardnej ponuky, uvedený v časti 7.6 napadnutého rozhodnutia („Nespravodlivé doložky a podmienky ST“), podľa ktorého Komisia v odôvodnení 820 uvedeného rozhodnutia dospela k záveru, že doložky a podmienky tejto ponuky boli stanovené takým spôsobom, aby sa neviazaný prístup k účastníckej prípojke stal pre alternatívnych operátorov neprijateľným.

454    Z tejto časti napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že zneužívajúca prax, ktorá v ňom bola Komisiou kvalifikovaná ako „odmietnutie poskytnutia“, v podstatnej miere vyplývala zo samotnej štandardnej ponuky.

455    Pokiaľ tak ide po prvé o zatajovanie informácií týkajúcich sa siete, potrebných pre neviazaný prístup k účastníckej prípojke, vo vzťahu k alternatívnym operátorom, predovšetkým z odôvodnenia 439 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia usúdila, že štandardná ponuka neobsahovala základné informácie týkajúce sa umiestnení fyzických prístupových bodov a dostupnosti účastníckych prípojok v riadne určených častiach prístupovej siete. Napokon je pravda, že v odôvodneniach 443 až 528 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala informácie týkajúce sa siete, poskytnuté žalobkyňou na žiadosť alternatívneho operátora s perspektívou neviazaného prístupu. Z tejto časti napadnutého rozhodnutia však tiež vyplýva, že podmienky prístupu k takýmto informáciám, ktoré Komisia považovala za nespravodlivé, a teda vo vzťahu k alternatívnym operátorom za odrádzajúce, vyplývali zo samotnej štandardnej ponuky. Komisia okrem iného kritizovala v prvom rade to, že štandardná ponuka neurčovala presný rozsah informácií týkajúcich sa siete, ktoré žalobkyňa poskytne alternatívnym operátorom, a to tak, že by sa v nej uvádzali kategórie dotknutých informácií (odôvodnenie 507 napadnutého rozhodnutia), v druhom rade to, že uvedená ponuka stanovovala prístup k informáciám pochádzajúcim z neverejných informačných systémov až po uzavretí rámcovej zmluvy o prístupe k účastníckej prípojke (odôvodnenie 510 napadnutého rozhodnutia), a v treťom rade to, že táto ponuka podmieňovala takýto prístup k informáciám týkajúcim sa siete žalobkyne zaplatením vysokých poplatkov zo strany alternatívneho operátora (odôvodnenia 519 a 527 napadnutého rozhodnutia).

456    Pokiaľ ide po druhé o to, že si žalobkyňa zúžila rozsah svojej zákonnej povinnosti v oblasti neviazaného prístupu k účastníckej prípojke, v prvom rade z odôvodnení 535 a 536 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že obmedzenie uvedenej povinnosti iba na aktívne linky (pozri bod 32 vyššie), ktoré Komisia žalobkyni vytýkala, vyplývalo z bodu 5.2 úvodnej časti jej štandardnej ponuky. Ďalej osobitne z odôvodnení 570, 572, 577, 578 a 584 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že práve s ohľadom na ustanovenia obsiahnuté v prílohe 3 k štandardnej ponuke Komisia dospela k záveru, že žalobkyňa služby vylúčila neodôvodnene, v rozpore so svojou povinnosťou v oblasti neviazaného prístupu k účastníckej prípojke (pozri bod 33 vyššie). Napokon z odôvodnenia 606 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pravidlo obmedzenia využívania kábla na 25 %, ktoré stanovila žalobkyňa vo vzťahu k neviazanému prístupu k účastníckej prípojke a ktoré Komisia považovala za neodôvodnené (pozri bod 34 vyššie), vyplývalo z prílohy 8 k štandardnej ponuke.

457    Čo sa týka po tretie toho, že žalobkyňa stanovila nespravodlivé podmienky v oblasti neviazaného prístupu, týkajúce sa kolokácie, prognóz, opráv, servisu, údržby, ako aj zriadenia bankovej záruky, všetky tieto podmienky tak, ako je preukázané v časti 7.6.4 napadnutého rozhodnutia, vyplývali zo štandardnej ponuky, ktorú tento operátor uverejnil 12. augusta 2005. Doložky, ktoré Komisia považovala za nespravodlivé, boli taktiež obsiahnuté v prílohách 4, 5, 14 a 15 uvedenej ponuky, pokiaľ ide o kolokáciu (odôvodnenia 653, 655 a 683 napadnutého rozhodnutia), v prílohách 12 a 14, pokiaľ ide o povinnosť alternatívnych operátorov vo vzťahu k prognózam (odôvodnenia 719 a 726 až 728 napadnutého rozhodnutia), v prílohe 5, pokiaľ ide o postup kvalifikácie účastníckych prípojok (odôvodnenia 740, 743, 767, 768 a 774 napadnutého rozhodnutia), v prílohe 11, pokiaľ ide o doložky a podmienky týkajúce sa opráv, servisu a údržby (odôvodnenia 780, 781, 787, 790 a 796 napadnutého rozhodnutia), a v prílohách 5 a 17, pokiaľ ide o bankovú záruku vyžadovanú od alternatívneho operátora, ktorý žiada o neviazaný prístup (odôvodnenia 800, 802 až 807, 815 a 816 napadnutého rozhodnutia).

458    Z uvedeného vyplýva, že aj za predpokladu, že by určité podmienky prístupu mohli byť v rámci dvojstranných rokovaní medzi žalobkyňou a operátormi, ktorí sú kandidátmi o prístup, zmiernené, pričom žalobkyňa to tvrdí bez toho, aby uviedla dôkazy na podporu svojho tvrdenia, Komisia oprávnene dospela k záveru, že štandardná ponuka uverejnená 12. augusta 2005 mohla už od tohto dňa alternatívnych operátorov odrádzať od predkladania žiadostí o prístup, a to z dôvodu nespravodlivých klauzúl a podmienok, ktoré obsahovala.

459    Za týchto okolností sa Komisia nedopustila pochybenia, keď usúdila, že žalobkyňa z dôvodu podmienok prístupu, uvedených v jej štandardnej ponuke uverejnenej 12. augusta 2005, ohrozila vstup alternatívnych operátorov na maloobchodný masový trh (resp. trh určený pre širokú verejnosť) so širokopásmovými službami na pevnom mieste na Slovensku, a to napriek povinnosti, ktorú v tomto zmysle mala na základe rozhodnutia TÚ SR, a že teda toto správanie mohlo mať takéto negatívne účinky na hospodársku súťaž už od uvedeného dátumu (pozri najmä odôvodnenia 1048, 1050, 1109, 1184 a 1520 napadnutého rozhodnutia).

460    Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého sa Komisia odklonila od svojej vlastnej rozhodovacej praxe, to znamená od prístupu zvoleného v rozhodnutiach Clearstream a Poľské telekomunikácie. Stačí totiž konštatovať, že tieto rozhodnutia boli vydané v odlišnom kontexte, než je kontext prejednávanej veci, a že sa teda nimi nedá preukázať, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe.

461    Pokiaľ tak v prvom rade ide o rozhodnutie Clearstream, stačí zdôrazniť, že na rozdiel od napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci bolo toto rozhodnutie vydané v kontexte, ktorý sa vyznačuje neexistenciou akejkoľvek zákonnej povinnosti podniku, ktorý je vlastníkom predmetnej infraštruktúry, poskytnúť iným podnikom prístup k uvedenej infraštruktúre, a rovnako aj neexistenciou povinnosti tohto podniku uverejniť štandardnú ponuku, v ktorej sa uvedú podmienky takéhoto prístupu.

462    Napokon lehota štyroch mesiacov, ktorú Súd prvého stupňa považoval za lehotu zodpovedajúcu primeranej lehote na poskytnutie služieb primárneho zúčtovania a vyrovnania zo strany spoločnosti Clearstream, bola stanovená na základe porovnania príkladov, v ktorých Clearstream poskytla prístup k svojmu systému Cascade RS. Treba teda konštatovať, že v tejto veci existovalo viacero príkladov, v ktorých Clearstream poskytla prístup a ktoré Komisii, a neskôr Súdu prvého stupňa, umožnili dospieť k záveru, že lehota štyroch mesiacov bola na poskytnutie takéhoto prístupu primeraná (rozsudok z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia, T‑301/04, EU:T:2009:317, bod 151). V prejednávanej veci však vzhľadom na to, že žalobkyňa poskytla prístup k svojim účastníckym prípojkám len jednému jedinému operátorovi, a to 18. decembra 2009, neexistoval žiaden príklad, ktorý by mohol slúžiť ako referenčný príklad, takže Komisia takúto „primeranú lehotu“ nemohla stanoviť. Z uvedeného vyplýva, že okolnosti prejednávanej veci nie sú vôbec porovnateľné s okolnosťami veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. septembra 2009, Clearstream/Komisia (T‑301/04, EU:T:2009:317).

463    V druhom rade, pokiaľ ide o rozhodnutie Poľské telekomunikácie, Komisia v ňom konštatovala, že predmetný historický operátor zneužil svoje dominantné postavenie na poľskom veľkoobchodnom trhu prístupu k širokopásmovým službám a neviazaného prístupu k účastníckej prípojke tým, že odmietal poskytnúť prístup k svojej sieti a poskytnúť veľkoobchodné produkty patriace do týchto trhov s cieľom chrániť svoje postavenie na maloobchodnom trhu. Okrem toho kontext veci Poľské telekomunikácie sa vyznačoval zákonnou povinnosťou prístupu, analogickou s povinnosťou, ktorú mala žalobkyňa v prejednávanej veci, ako aj požiadavkou kladenou na predmetného poľského telekomunikačného operátora uverejniť štandardnú ponuku na neviazaný prístup k jej účastníckej prípojke. Z podrobnej analýzy rozhodnutia Poľské telekomunikácie však vyplýva, že prístup zvolený v tomto rozhodnutí nie je vôbec v rozpore s prístupom zvoleným v napadnutom rozhodnutí. V rozhodnutí Poľské telekomunikácie totiž Komisia uviedla, že protisúťažná stratégia dominantného operátora sa z hlavnej časti zhmotnila iba v priebehu rokovaní s alternatívnymi operátormi, ktorí boli kandidátmi na získanie neviazaného prístupu k účastníckej prípojke, ako aj veľkoobchodného prístupu k širokopásmovým službám dominantného operátora. Neprimerané podmienky prístupu tak vyplývali z návrhov zmlúv o prístupe, ktoré pripravil predmetný dominantný operátor v rámci rokovaní s alternatívnymi operátormi. Spomalenie procesu dojednávania dohôd o prístupe ostatne už z podstaty veci nemohlo byť identifikované už v čase uverejnenia prvej štandardnej ponuky dominantného operátora. Okrem toho obmedzenie prístupu k sieti dominantného operátora zo strany tohto operátora sa vyvinulo v štádiu po uzavretí dohôd o veľkoobchodnom prístupe s alternatívnymi operátormi. Navyše k obmedzeniu efektívneho prístupu k linkám účastníkov došlo potom, ako dotknutý alternatívny operátor získal prístup k priestoru na kolokáciu alebo oprávnenie nainštalovať prepojovací kábel. Napokon problémy prístupu k dôveryhodným a pravdivým všeobecným informáciám, ktoré sú pre alternatívnych operátorov nevyhnutné na prijímanie rozhodnutí týkajúcich sa prístupu, sa prejavili v každej etape procesu prístupu k sieti dominantného operátora. Správanie dominantného operátora vo veci Poľské telekomunikácie sa tak odlišovalo od postupov, ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí kvalifikovala ako „odmietnutie poskytnutia“ a ktoré, tak ako vyplýva z analýzy uvedenej v bodoch 455 až 459 vyššie, vyplývali z hlavnej časti zo štandardnej ponuky na neviazaný prístup k účastníckej prípojke samotnej žalobkyne. Tieto odlišnosti odôvodňujú, aby na rozdiel od rozhodnutia Poľské telekomunikácie, v ktorom bol začiatok porušovania článku 102 ZFEÚ stanovený na deň, keď začali prvé rokovania o prístupe medzi predmetným dominantným operátorom a alternatívnym operátorom, t. j. niekoľko mesiacov po uverejnení prvej štandardnej ponuky (odôvodnenie 909 a poznámka pod čiarou č. 1259 napadnutého rozhodnutia), Komisia v prejednávanej veci označila 12. august 2005, to znamená dátum uverejnenia štandardnej ponuky, za deň začiatku implicitného odmietnutia prístupu k účastníckej prípojke.

464    Z rovnakého dôvodu treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého porušenie spočívajúce v odmietnutí poskytnutia môže byť preukázané až potom, ako rokovania o prístupe zlyhali z dôvodu neprimeranosti podmienok stanovených vlastníkom siete. Navyše nie je isté, že by výsledkom rokovaní mohlo byť odstránenie nespravodlivých klauzúl a podmienok uvedených v štandardnej ponuke.

465    V súvislosti s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého Komisia musí uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka okamihu, kedy rokovania zlyhali z dôvodu neprimeraných požiadaviek žalobkyne, jednak z rovnakých dôvodov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v bodoch 461 až 464 vyššie, tento deň nemôže byť relevantný na účely stanovenia začiatku porušenia. Po druhé, tak ako uviedol vedľajší účastník konania, presný dátum zlyhania rokovaní sa nedá objektívne stanoviť, takže Komisia takýto dôkaz nemusí predložiť.

466    Pokiaľ ide o tvrdenia uvádzané subsidiárne, v časti, v ktorej žalobkyňa usudzuje, že namietané odmietnutie prístupu by malo začať na konci primeranej lehoty na to, aby sa za normálnych podmienok poskytol požadovaný prístup, pričom sa zohľadnia nevyhnutné prípravy z obidvoch strán (odôvodnenie 341 rozhodnutia Clearstream), treba poznamenať, že takáto primeraná lehota v prejednávanej veci neexistuje z dôvodov uvedených v bodoch 460 až 462 vyššie. Preto musí byť toto tvrdenie odmietnuté. V časti tvrdení, v ktorej sa žalobkyňa snaží docieliť uznanie toho, že porušenie začína v deň, keď začali prvé rokovania o prístupe s ďalšími operátormi (odôvodnenie 909 rozhodnutia Poľské telekomunikácie), ako sa v podstate uviedlo v bodoch 463 a 464 vyššie, rokovania boli irelevantné na účely určenia začiatku porušenia v predmetnom prípade. V dôsledku uvedeného sa toto tvrdenie rovnako musí odmietnuť.

467    Druhá časť tohto žalobného dôvodu založená na chybe, ktorej sa Komisia údajne dopustila, keď usúdila, že implicitné odmietnutie prístupu k účastníckej prípojke začalo 12. augusta 2005, sa tak musí zamietnuť ako nedôvodná.

468    Treba dodať, že žalobkyňa nespochybňuje kvalifikáciu jediného a pokračujúceho porušenia zo strany Komisie, pokiaľ ide o všetky postupy uvedené v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia, t. j. a) zatajovanie informácií týkajúcich sa siete, potrebných pre neviazaný prístup k účastníckym prípojkám vo vzťahu k alternatívnym operátorom; b) zúženie rozsahu jej povinností týkajúcich sa neviazaného prístupu k účastníckym prípojkám; c) stanovenie nespravodlivých podmienok v jej štandardnej ponuke, pokiaľ ide o neviazaný prístup, týkajúcich sa kolokácie, kvalifikácie, prognóz, opráv a bankových záruk; d) uplatňovanie nespravodlivých cien, ktoré rovnako efektívnemu operátorovi, opierajúcemu sa o veľkoobchodný prístup k neviazaným účastníckym prípojkám žalobkyne, neumožnili vytvoriť duplikát maloobchodných služieb ponúkaných žalobkyňou bez toho, aby mu vznikla strata.

469    Za týchto okolností vzhľadom na to, že druhá časť tohto žalobného dôvodu založená na pochybení, ktorého sa Komisia mala dopustiť, keď usúdila, že implicitné odmietnutie prístupu k účastníckej prípojke začalo 12. augusta 2005, bola zamietnutá (pozri bod 467 vyššie), Komisia správne konštatovala, že jediné a pokračujúce porušenie, ktoré bolo predmetom napadnutého rozhodnutia, začalo 12. augusta 2005.

470    Piaty žalobný dôvod teda treba zamietnuť ako celok.

471    Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že článok 1 ods. 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia sa musí zrušiť v časti, v ktorej sa v ňom konštatuje, že v priebehu obdobia od 12. augusta do 31. decembra 2005 žalobkyňa uplatňovala nespravodlivé ceny, ktoré rovnako efektívnemu operátorovi, opierajúcemu sa o veľkoobchodný prístup k jej neviazaným účastníckym prípojkám, neumožnili reprodukovať ňou ponúkané maloobchodné služby bez toho, aby mu vznikla strata (pozri bod 268 vyššie). V dôsledku uvedeného sa článok 2 tohto rozhodnutia musí zrušiť v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne. Vo zvyšnej časti sa návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia musia zamietnuť.

IV.    O subsidiárne uvádzaných návrhoch na zmenu výšky pokuty

472    Žalobkyňa ďalej subsidiárne Všeobecný súd žiada o to, aby znížil pokuty, ktoré jej boli uložené napadnutým rozhodnutím.

473    V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry preskúmanie zákonnosti, stanovené v článku 263 ZFEÚ, znamená to, že súd Únie tak z právneho, ako aj zo skutkového hľadiska preskúma napadnuté rozhodnutie s ohľadom na tvrdenia, ktoré uvádza žalobca, a že má tento súd právomoc posudzovať dôkazy, zrušiť uvedené rozhodnutie a zmeniť napríklad výšku pokút (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 86 a citovanú judikatúru; z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia, C‑609/13 P, EU:C:2017:46, bod 30 a citovanú judikatúru, a z 27. marca 2014, Saint‑Gobain Glass France a i./Komisia, T‑56/09 a T‑73/09, EU:T:2014:160, bod 461 a citovanú judikatúru).

474    Preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá sa priznáva súdu Únie v článku 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc okrem toho, že oprávňuje súd na preskúmanie zákonnosti sankcie, ho oprávňuje aj na to, aby nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (rozsudky z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 63, a z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑389/10 P, EU:C:2011:816, bod 130; pozri tiež rozsudok z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia, C‑609/13 P, EU:C:2017:46, bod 31 a citovanú judikatúru).

475    V tejto súvislosti pritom treba zdôrazniť, že výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo a že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov verejného poriadku, ktoré je súd povinný preskúmavať ex offo, teda prináleží žalobcovi, aby proti napadnutému rozhodnutiu uviedol žalobné dôvody a predložil dôkazy na podporu týchto žalobných dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 213 a citovanú judikatúru).

476    Práve s ohľadom na tieto zásady treba posúdiť, či sa výška pokút, ktoré Komisia uložila v napadnutom rozhodnutí, musí zmeniť.

477    Ako vyplýva z bodov 267, 268 a 471 vyššie, Komisia nepredložila dôkaz o tom, že postup vedúci k cenovému stláčaniu, ktorého sa dopustila žalobkyňa, mohol začať pred 1. januárom 2006, a v dôsledku uvedeného sa článok 1 ods. 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia musí zrušiť v časti, v ktorej sa týka žalobkyne, a v rozsahu, v akom do jediného a pokračujúceho porušenia zahŕňa cenové stláčanie, ku ktorému malo dôjsť v období od 12. augusta do 31. decembra 2005.

478    Pokiaľ ide o vplyv tejto chyby na základnú sumu pokuty, za zaplatenie ktorej je žalobkyňa zodpovedná solidárne, Všeobecný súd sa v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci domnieva, že treba znížiť podiel relevantných predajov žalobkyne, použitý Komisiou, a stanoviť ho na 9,8 % namiesto 10 %. Keďže žalobkyňa dosiahla počas posledného celého roka, v ktorom došlo k porušeniu, relevantný obrat vo výške 72 868 176 eur, suma, ktorá má slúžiť na výpočet základnej výšky pokuty, na ktorej zaplatenie je žalobkyňa povinná solidárne, je 7 141 081,20 eura. Základná suma tejto pokuty zodpovedá vynásobeniu uvedenej sumy koeficientom 5,33, odrážajúcim dĺžku obdobia, v ktorom dochádzalo k porušeniu, a tak ju treba stanoviť na 38 061 963 eur. Vo zvyšnej časti sa návrh žalobkyne na zníženie výšky pokuty zamieta.

479    Pokiaľ ide o návrh Komisie, podaný subsidiárne na pojednávaní, na zvýšenie výšky pokuty uloženej solidárne žalobkyni a spoločnosti Deutsche Telekom, Všeobecný súd sa aj bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti takéhoto návrhu, domnieva, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nie je opodstatnené zmeniť sumu stanovenú v bode 478 vyššie.

 V.      O trovách

480    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka konania. V prejednávanej veci Komisia a vedľajší účastník konania v časti nemali vo veci úspech. Žalobkyňa však nenavrhla, aby vedľajší účastník konania nahradil trovy konania, ale navrhla iba to, aby ich nahradila Komisia.

481    Za týchto okolností je opodstatnené rozhodnúť tak, že žalobkyňa znáša štyri pätiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania Komisie a vedľajšieho účastníka konania, v súlade s návrhmi Komisie a vedľajšieho účastníka konania. Komisia znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu pätinu trov žalobkyne. Vedľajší účastník konania znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Článok 1 ods. 2 písm. d) rozhodnutia Komisie C(2014) 7465 final z 15. októbra 2014, týkajúceho sa konania podľa článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP (vec AT.39523 – Slovak Telekom), sa zrušuje v časti, v ktorej sa v ňom konštatuje, že v dobe od 12. augusta do 31. decembra 2005 Slovak Telekom, a.s. uplatňovala nespravodlivé ceny, ktoré rovnako efektívnemu operátorovi, opierajúcemu sa o veľkoobchodný prístup k jej neviazaným účastníckym prípojkám, neumožnili reprodukovať ňou ponúkané maloobchodné služby bez toho, aby mu vznikla strata.

2.      Článok 2 rozhodnutia C(2014) 7465 final sa zrušuje v časti, v ktorej stanovuje výšku pokuty, za zaplatenie ktorej je Slovak Telekom zodpovedná solidárne, na 38 838 000 eur.

3.      Výška pokuty, za zaplatenie ktorej je Slovak Telekom zodpovedná solidárne, sa stanovuje na 38 061 963 eur.

4.      Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

5.      Spoločnosť Slovak Telekom znáša štyri pätiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania Európskej komisie a štyri pätiny trov konania spoločnosti Slovanet, a.s.

6.      Komisia znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu pätinu trov konania vynaložených spoločnosťou Slovak Telekom.

7.      Spoločnosť Slovanet znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2018.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.

1      Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.