1

Dňa 11. mája 2012 Európska komisia v súlade s článkom 4 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov (Ú. v. EÚ L 65, 2011, s. 1) zaregistrovala návrh európskej iniciatívy občanov (ďalej len „EIO“) s názvom „Uno di noi“ (Jeden z nás) pod značkou ECI(2012) 000005 (ďalej len „sporná EIO“).

2

Predmetom spornej EIO, ako je opísaný v registri, ktorý na tento účel Komisia sprístupnila na internete, je „právna ochrana dôstojnosti, práva na život a integrit[y] každej ľudskej bytosti od počatia, v oblastiach [právomoci Európskej únie], v ktorých má takáto ochrana osobitnú dôležitosť“.

3

Ciele spornej EIO sú v uvedenom registri opísané takto:

„Ľudské embryo si z hľadiska svojej dôstojnosti a integrity zaslúži rešpekt. Toto je uvedené v rozsudku [Súdneho dvora Európskej únie] vo veci Brüstle [proti Greenpeace], ktorý definuje ľudské embryo ako začiatok vývoja ľudskej bytosti. Aby sa zabezpečil súlad v oblastiach kompetencie [Únie], kde je v stávke život ľudského embrya, mala by [Únia] zaviesť zákaz a skoncovať s financovaním aktivít, pri ktorých sa predpokladá ničenie ľudských embryí, najmä v oblasti výskumu, rozvojovej pomoci a verejného zdravia.“

4

Ustanovenia zmlúv, ktoré organizátori spornej EIO považovali za relevantné, sú články 2 a 17 ZEÚ, ako aj článok 4 ods. 3 a 4 ZFEÚ a články 168, 180, 182, 209, 210 a 322 ZFEÚ.

5

V rámci spornej EIO boli navrhnuté tri zmeny aktov Európskej únie.

6

Po prvé bolo navrhnuté, aby bol do nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), vložený článok, ktorý uvádza, že „žiadne rozpočtové prostriedky [Európskej únie] nebudú použité na financovanie činností, ktoré ničia ľudské embryá alebo ktoré predpokladajú ich zničenie“.

7

Po druhé bolo navrhnuté, aby bol do písmena d) článku 16 ods. 3 návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zriaďuje rámcový program pre výskum a inovácie (2014 – 2020) – Horizont 2020 [KOM(2011) 809 v konečnom znení], vložený text, ktorým sa vylučuje z akéhokoľvek financovania podľa tohto rámcového programu „výskumná činnosť, ktorá ničí ľudské embryá vrátane činností zameraných na získavanie kmeňových buniek, a výskum zahrňujúci používanie ľudských embryonálnych kmeňových buniek v následných krokoch po ich získaní“.

8

Po tretie bolo navrhnuté, aby bol do článku 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1905/2006 z 18. decembra 2006, ktorým sa ustanovuje nástroj financovania rozvojovej spolupráce (Ú. v. EÚ L 378, 2006, s. 41), vložený odsek 5 s takýmto znením:

„Pomoc zo strany Únie na základe tohto nariadenia nebude použitá na financovanie potratov, priamo alebo nepriamo, prostredníctvom financovania organizácií, ktoré odporúčajú alebo presadzujú potraty. Žiaden odkaz v tomto nariadení na reprodukčné a sexuálne zdravie, zdravotnú starostlivosť, práva, služby, zásobovanie, vzdelanie a informácie na Medzinárodnej konferencii o populácii a rozvoji, jej princípy a jej akčný program, na Káhirskú agendu a na miléniové rozvojové ciele, najmä [cieľ] č. 5 o zdraví a materskej úmrtnosti, nemôže byť interpretovaný ako poskytnutie právneho základu pre využitie fondov [Európskej únie] na priame alebo nepriame financovanie potratov.“

9

Dňa 28. februára 2014 organizátori spornej EIO v súlade s článkom 9 nariadenia č. 211/2011 predložili spornú EIO Komisii.

10

Dňa 9. apríla 2014 v súlade s článkom 10 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 211/2011 zástupcovia Komisie prijali organizátorov spornej EIO.

11

Dňa 10. apríla 2014 bola v súlade s článkom 11 nariadenia č. 211/2011 organizátorom spornej EIO poskytnutá možnosť prezentovať spornú EIO na verejnom vypočutí zorganizovanom v Európskom parlamente.

12

Dňa 28. mája 2014 Komisia prijala oznámenie COM(2014) 355 final o spornej EIO (ďalej len „napadnuté oznámenie“) na základe článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011. V tomto oznámení Komisia zaujala stanovisko v tom zmysle, že v nadväznosti na spornú EIO neuskutoční žiadne kroky.

13

Napadnuté oznámenie je rozdelené do štyroch častí.

14

V 1. bode s názvom „Úvod“ Komisia uviedla najmä predmet a ciele spornej EIO a tri navrhované legislatívne zmeny.

15

2. bod napadnutého oznámenia je nazvaný „Aktuálny stav“.

16

V bode 2.1 napadnutého oznámenia s názvom „Ľudská dôstojnosť v právnych predpisoch [Únie]“ Komisia uviedla najmä právne predpisy Únie týkajúce sa ochrany ľudskej dôstojnosti a spresnila, že všetky legislatívne nástroje Únie a všetky jej výdavky musia byť v súlade so Zmluvami a s Chartou základných práv Európskej únie, a teda rešpektovať ľudskú dôstojnosť, právo na život a právo na nedotknuteľnosť osoby. To by sa malo vzťahovať aj na právne predpisy a výdavky Únie týkajúce sa výskumu ľudských embryonálnych kmeňových buniek (ďalej len „ĽEKB“) a rozvojovej spolupráce v tejto oblasti. Komisia tiež uviedla, že v rozsudku z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), ktorý organizátori citujú v rámci opisu cieľov spornej EIO, Súdny dvor spresnil, že „účelom smernice [Európskeho parlamentu a Rady 98/44/ES zo 6. júla 1998 o právnej ochrane biotechnologických vynálezov (Ú. v. ES L 213, 1998, s. 13; Mim. vyd. 13/020, s. 395)] nie je regulácia používania ľudských embryí v kontexte vedeckého výskumu“ a že sa „obmedzuje… na patentovateľnosť biotechnologických vynálezov“. Komisia poznamenala, že rozsudok sa nezaoberá otázkou, či takýto druh výskumu možno uskutočňovať a či ho možno financovať.

17

Bod 2.2 napadnutého oznámenia je nazvaný „Výskum [ĽEKB]“. V tomto bode Komisia vysvetlila stav výskumu kmeňových buniek (bod 2.2.1), ako aj právomoci a činnosti členských štátov a Únie v tejto oblasti (body 2.2.2 a 2.2.3).

18

Pokiaľ ide o právomoci Únie, Komisia predstavila program Únie pre výskum a inováciu Horizont 2020, ktorý bol vypracovaný nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1291/2013 z 11. decembra 2013, ktorým sa zriaďuje program Horizont 2020 – rámcový program pre výskum a inováciu (2014 – 2020) a zrušuje rozhodnutie č. 1982/2006/ES (Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 104), a vysvetlila, že tento program funguje v rámci prísneho etického rámca zahŕňajúceho „trojaké zabezpečenie“, ktoré pozostáva z nasledujúcich prvkov. Po prvé sa dodržiavajú vnútroštátne právne predpisy: projekty Únie musia rešpektovať zákony krajiny, v ktorej sa vykonáva výskum. Po druhé všetky projekty musia byť vedecky overené v rámci partnerského hodnotenia a musia sa podrobiť prísnemu etickému posudzovaniu. Po tretie fondy Únie sa nesmú použiť na deriváciu nových línií kmeňových buniek alebo na výskum, ktorý ničí ľudské embryá, a to vrátane na účely získania kmeňových buniek.

19

Bod 2.3 napadnutého oznámenia je nazvaný „Rozvojová spolupráca“ a po úvodnom bode o stave zdravia matiek a detí v rozvojových krajinách (bod 2.3.1) uvádza právomoci a činnosti členských štátov (bod 2.3.2) a Únie (bod 2.3.3) v oblasti zdravia matiek a detí.

20

Komisia uviedla, že činnosti v oblasti rozvojovej spolupráce členských štátov boli usmerňované „miléniovými rozvojovými cieľmi“ (ďalej len „MRC“) a akčným programom Medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji (International Conference on Population and Development, ďalej len „ICPD“). Komisia spresnila, že akčný program ICPD kvalifikuje nebezpečné interrupcie ako hlavné riziko pre verejné zdravie, a že sa požaduje, aby sa prevencia nechcených tehotenstiev stala najvyššou prioritou. V žiadnom prípade by sa interrupcie nemali propagovať ako spôsob plánovania rodičovstva a starostlivosť v prípade interrupcií sa musí realizovať v rámci zákonov každej krajiny. ICPD zdôrazňuje, že tam, kde interrupcie nie sú protizákonné, by mali byť bezpečné. Komisia navyše spresnila, že MRC sa stali kritériom pre celosvetovú rozvojovú politiku. Cieľ č. 4 sa orientuje na zníženie miery úmrtnosti detí vo veku do piatich rokov o dve tretiny, kým cieľ č. 5 sa orientuje na zníženie úmrtnosti matiek o tri štvrtiny v období od roku 1990 do roku 2015 a na dosiahnutie všeobecného prístupu k reprodukčnému zdraviu.

21

Pokiaľ ide o právomoc a činnosti Únie, Komisia uviedla ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa rozvojovej spolupráce a hlavné nástroje financovania tejto spolupráce. Komisia identifikovala aj priority rozvojového financovania Úniou v odvetví zdravotníctva, najmä sexuálneho a reprodukčného zdravia, a konkretizovala kontroly používania rozvojových fondov Únie.

22

3. bod napadnutého oznámenia je nazvaný „Posúdenie požiadaviek iniciatívy občanov“.

23

V bode 3.1 napadnutého oznámenia s názvom „Všeobecné poznámky“ Komisia pripomenula ciele spornej EIO a zaoberala sa súvisiacou žiadosťou o zmenu nariadenia č. 1605/2002. V tomto smere Komisia poznamenala, že v súlade s článkom 87 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1, ďalej len „rozpočtové nariadenie“), musia byť všetky výdavky Únie v súlade so Zmluvami a s Chartou základných práv. Preto sa podľa Komisie už v rozpočtovom nariadení zabezpečuje, že všetky výdavky Únie vrátane výdavkov v oblastiach výskumu, rozvojovej spolupráce a verejného zdravia musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť, právo na život a právo na nedotknuteľnosť osoby. Komisia dodala, že cieľom rozpočtového nariadenia je stanoviť pravidlá vo finančnej oblasti vo všeobecnosti, najmä v súvislosti so stanovením a vykonávaním rozpočtu Únie, a nie pre špecifickú oblasť politiky Únie.

24

V bode 3.2 napadnutého oznámenia s názvom „Výskum [ĽEKB]“ sa Komisia zaoberala druhým návrhom spornej EIO na legislatívnu zmenu. V tomto ohľade Komisia spresnila, že právne predpisy týkajúce sa rámcového programu Horizont 2020 obsahujú podrobné ustanovenia upravujúce finančnú podporu Únie v oblasti výskumu ĽEKB. Spresnila, že tieto právne predpisy boli z nedávnej doby a že obaja spolunormotvorcovia Únie, teda Parlament a Rada, zohľadnili etické aspekty, pridanú hodnotu na úrovni Únie a potenciálne prínosy pre zdravie, pokiaľ ide o všetky druhy výskumu kmeňových buniek. Komisia tiež pripomenula existenciu „systému trojakého zabezpečenia“ (pozri bod 18 vyššie). Komisia v tomto bode dospela k záveru, že ustanovenia rámcového programu Horizont 2020 o výskume ĽEKB už odpovedajú na niekoľko významných požiadaviek organizátorov, najmä na požiadavku, aby Únia nefinancovala ničenie ľudských embryí a aby boli zavedené primerané kontroly. Komisia však zastávala názor, že nemôže vyjsť v ústrety požiadavke organizátorov, aby Únia nefinancovala výskum nasledujúci po vytvorení línií ĽEKB. V tomto smere Komisia vysvetlila, že vypracovala svoj návrh týkajúci sa programu Horizont 2020 pri zohľadnení etických aspektov, potenciálnych prínosov pre zdravie, ako aj pridanej hodnoty podpory na úrovni Únie v súvislosti so všetkými druhmi výskumu kmeňových buniek, a že tento návrh prijali spolunormotvorcovia Únie na základe dohody dosiahnutej demokratickým spôsobom počas medziinštitucionálnych rokovaní.

25

V bode 3.3 napadnutého oznámenia s názvom „Rozvojová spolupráca“ sa Komisia zaoberala tretím návrhom spornej EIO na legislatívnu zmenu. Na úvod poznamenala, že základným cieľom spornej EIO je zníženie počtu interrupcií v rozvojových krajinách. V tomto ohľade Komisia spresnila, že pomoc Únie v sektore zdravia partnerských rozvojových krajín spočíva buď v podpore integrovaného poskytovania služieb v rámci nepretržitej starostlivosti, ktoré zahŕňa služby v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia, ako aj zdravia matiek, novorodencov a detí, alebo v poskytovaní rozpočtovej podpory krajinám na zlepšenie ich úrovne zdravotníckych služieb. Podľa Komisie táto podpora Únie výrazným spôsobom prispieva k zníženiu počtu interrupcií, pretože zlepšuje prístup k bezpečným a kvalitným službám vrátane kvalitných služieb plánovaného rodičovstva, k širokému spektru spôsobov antikoncepcie, núdzovej antikoncepcii a komplexnému sexuálnemu vzdelávaniu. Komisia uviedla, že Únia pri poskytovaní svojej pomoci v plnej miere rešpektuje suverénne rozhodnutia partnerských krajín o tom, ktoré zdravotnícke služby budú poskytovať a v akej kombinácii, pokiaľ budú v súlade s dohodnutými zásadami ľudských práv. Komisia spresnila, že preto nepodporuje účelové viazanie pomoci iba na niektoré služby, pretože by to sťažilo komplexnú a efektívnu podporu stratégie danej krajiny v oblasti zdravotníctva.

26

4. bod napadnutého oznámenia je nazvaný „Závery“ a v podstate predstavuje zhrnutie vyššie uvedených úvah.

27

V bode 4.1 napadnutého oznámenia s názvom „Všeobecné [úvahy]“ Komisia dospela k záveru, že nevidí potrebu navrhnúť zmenu rozpočtového nariadenia.

28

V bode 4.2 napadnutého oznámenia s názvom „Výskum [ĽEKB]“ Komisia zaujala stanovisko, že ustanovenia programu Horizont 2020 už odpovedajú na niekoľko významných požiadaviek organizátorov, najmä na požiadavky, aby Únia nefinancovala ničenie ľudských embryí a aby boli zavedené primerané kontroly. Komisia však zastávala názor, že nie je možné vyhovieť požiadavke organizátorov, aby Únia nefinancovala výskum nasledujúci po vytvorení línií ĽEKB.

29

V bode 4.3 napadnutého oznámenia s názvom „Rozvojová spolupráca“ Komisia dospela k záveru, že zákazom financovania interrupcií v rozvojových krajinách by sa obmedzila schopnosť Únie dosiahnuť ciele stanovené v MRC, najmä pokiaľ ide o zdravie matiek, a v akčnom programe ICPD, ktoré boli nedávno potvrdené na medzinárodnej a európskej úrovni.

30

V bode 4.3 piatom odseku napadnutého oznámenia Komisia spresnila, že v súlade s článkom 10 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 budú o tomto oznámení informovaní organizátori spornej EIO, ako aj Parlament a Rada, a že ho zverejní.

31

Žalobcami sú subjekt s názvom „European Citizens’ Initiative One of Us“ a sedem fyzických osôb, ktoré sú organizátormi spornej EIO a tvoria občiansky výbor spornej EIO v zmysle článku 2 bodu 3 a článku 3 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 211/2011.

32

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. júla 2014 podali žalobcovia žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Žalobou sa nenavrhovalo len zrušenie napadnutého oznámenia, ale subsidiárne aj zrušenie článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011. V žalobe sú ako žalovaní označení Parlament, Rada a Komisia.

33

Dňa 29. januára 2015 Komisia predložila svoje vyjadrenie k žalobe.

34

Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 6. februára a 9. februára 2015 vzniesli Parlament a Rada námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991. Navrhli, aby bola žaloba zamietnutá ako neprípustná v rozsahu, v akom sa ich týka.

35

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 6. februára a 9. februára 2015 Parlament a Rada podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie v prípade, že by bola žaloba vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom sa ich týka.

36

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 17. marca 2015 podalo združenie International Planned Parenthood Federation návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie, Parlamentu a Rady.

37

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. apríla 2015 podala organizácia Marie Stopes International návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie, Parlamentu a Rady.

38

Dňa 14. apríla 2015 žalobcovia podali repliku, v ktorej tiež uviedli svoje pripomienky k vzneseným námietkam neprípustnosti.

39

Dňa 4. júna 2015 Komisia podala dupliku.

40

Uznesením z 26. novembra 2015, One of Us a i./Komisia (T‑561/14, neuverejnené, EU:T:2015:917), prvá komora Všeobecného súdu zamietla žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa ňou napádal článok 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, čo malo za následok, že Parlament a Radu už nebolo možné v tomto konaní považovať za žalovaných.

41

Rozhodnutím z 30. novembra 2015 predseda prvej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhom Parlamentu a Rady na vstup do konania ako vedľajší účastníci konania, pričom spresnil, že ich práva sú upravené článkom 116 ods. 6 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

42

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. januára 2016 Poľská republika podala návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov žalobcov.

43

Uznesením zo 16. marca 2016, One of Us a i./Komisia (T‑561/14, EU:T:2016:173), predseda prvej komory Všeobecného súdu zamietol návrhy na vstup vedľajších účastníkov do konania, ktoré predložili združenie International Planned Parenthood Federation a organizácia Marie Stopes International. Okrem iného dospel k záveru, že žalobcovia sa dopustili zneužitia návrhov na vstup vedľajších účastníkov do konania podaných týmito subjektmi, čím sa dopustili zneužitia konania, a na toto zneužitie prihliadol pri rozdelení trov konania podľa článku 135 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

44

Rozhodnutím zo 17. marca 2016 predseda prvej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Poľskej republiky na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, pričom spresnil, že jej práva sú upravené článkom 116 ods. 6 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

45

Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bol sudca spravodajca pridelený k druhej komore, ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

46

Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 rokovacieho poriadku 28. novembra 2016 položil hlavným účastníkom konania písomnú otázku, na ktorú odpovedali v stanovenej lehote.

47

Na návrh druhej komory Všeobecný súd 14. decembra 2016 rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

48

Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) 11. januára 2017 rozhodol o začatí ústnej časti konania.

49

Rozhodnutím z 9. marca 2017 predseda druhej komory Všeobecného súdu vyhovel žiadosti žalobcov o posunutie termínu pojednávania.

50

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 16. mája 2017.

51

Žalobcovia podporovaní Poľskou republikou navrhujú, aby Všeobecný súd:

52

Komisia, ktorú podporujú Parlament a Rada, navrhuje, aby Všeobecný súd:

53

Na úvod je potrebné pripomenúť, že otázku aktívnej legitimácie žalobcu, ako aj jeho prístup k spravodlivosti môže súd Únie preskúmať ex offo v rozsahu, v akom sa týka prekážky konania z dôvodu verejného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2007, Au Lys de France/Komisia, T‑458/04, neuverejnený, EU:T:2007:195, bod 33 a citovanú judikatúru).

54

V prejednávanej veci je otázkou, ktorú treba preskúmať ex offo, to, či má subjekt označený ako „European Citizens’ Initiative One of Us“ spôsobilosť konať pred súdom Únie tak, aby mohol navrhnúť zrušenie napadnutého oznámenia podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

55

Hlavným účastníkom konania bolo umožnené predložiť pripomienky k tejto otázke v rámci ich odpovedí na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom (pozri bod 46 vyššie). Táto otázka bola tiež predmetom vyjadrení na pojednávaní.

56

Žalobcovia v podstate tvrdili, že žaloba je prípustná v rozsahu, v akom ju podal subjekt European Citizens’ Initiative One of Us, a na podporu tohto tvrdenia sa odvolali na rozsudok z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia (T‑646/13, EU:T:2017:59). Subsidiárne uviedli, že žaloba je v každom prípade prípustná v rozsahu, v akom bola podaná siedmimi fyzickými osobami, ktoré sú organizátormi spornej EIO a tvoria jej občiansky výbor.

57

Komisia tvrdila, že subjekt označený ako „European Citizens’ Initiative One of Us“ nemá spôsobilosť konať pred súdom Únie a že túto spôsobilosť má len uvedených sedem fyzických osôb.

58

Zo znenia samotného článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva, že len fyzické osoby a subjekty s právnou subjektivitou môžu podať žalobu o neplatnosť podľa tohto ustanovenia.

59

Bolo však uznané, že v určitých osobitných prípadoch možno subjekt, ktorý nemá právnu subjektivitu podľa práva členského štátu alebo tretieho štátu, predsa len považovať za „právnickú osobu“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a umožniť mu podať žalobu o neplatnosť na základe tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. októbra 1982, Groupement des Agences de voyages/Komisia, 135/81, EU:C:1982:371, body 9 až 12, a z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, EU:C:2007:32, body 109 až 112). Platí to najmä vtedy, keď Únia a jej inštitúcie vo svojich aktoch alebo v konaní zaobchádzajú s dotknutým subjektom ako so samostatným subjektom, ktorý môže mať práva, ktoré sú mu vlastné, alebo sa naň môžu vzťahovať povinnosti či obmedzenia.

60

Na úvod je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že subjekt označený ako „European Citizens’ Initiative One of Us“ má právnu subjektivitu podľa práva členského štátu alebo tretieho štátu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že v reakcii na žiadosť kancelárie Všeobecného súdu týkajúcu sa dôkazu o právnej existencii tohto subjektu žalobcovia predložili len výtlačok z úradného registra európskych iniciatív občanov sprístupneného Komisiou, v ktorom sa uvádza sporná EIO.

61

Ďalej z nariadenia č. 211/2011 nevyplýva, že by toto nariadenie priznávalo EIO právnu subjektivitu tým, že by s ňou zaobchádzalo ako so samostatným subjektom. Jedinými osobami, ktoré sa konkrétne zúčastňujú na konaní pred Komisiou (najmä články 3 až 6 a 8 až 11 nariadenia č. 211/2011), ktoré zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobia pri organizácii EIO (článok 13 nariadenia č. 211/2011), na ktoré sa vzťahujú sankcie v prípade porušenia nariadenia č. 211/2011 (článok 14 nariadenia č. 211/2011), ktoré sú informované o dôvodoch zamietnutia registrácie navrhovanej EIO, ako aj o všetkých dostupných prostriedkoch súdnej a mimosúdnej nápravy (článok 4 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 211/2011), a ktoré sú informované o oznámení Komisie podľa článku 10 nariadenia č. 211/2011, sú organizátori predmetnej EIO, konkrétne fyzické osoby združené v rámci občianskeho výboru.

62

Napokon zo žiadneho aktu ani zo žiadneho konania Komisie nevyplýva, že by so subjektom označeným ako „European Citizens’ Initiative One of Us“ zaobchádzala ako so samostatným subjektom. Napokon žalobcovia neuviedli žiadnu okolnosť, ktorá by preukazovala také zaobchádzanie.

63

Preto je potrebné dospieť k záveru, že subjekt označený ako „European Citizens’ Initiative One of Us“ nemá spôsobilosť konať pred súdom Únie.

64

Tento záver nie je spochybnený rozsudkom z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia (T‑646/13, EU:T:2017:59), na ktorý sa odvolávajú žalobcovia. Postačuje totiž konštatovať, že žalobca v uvedenej veci bol občiansky výbor (Bürgerausschuss) dotknutej EIO zložený zo siedmich fyzických osôb identifikovaných v žalobe, a nie táto EIO.

65

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné žalobu vyhlásiť za neprípustnú v rozsahu, v akom bola podaná subjektom označeným ako „European Citizens’ Initiative One of Us“ bez toho, aby bola dotknutá prípustnosť žaloby v rozsahu, v akom bola tiež podaná siedmimi fyzickými osobami tvoriacimi občiansky výbor spornej EIO.

66

Komisia bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, tvrdí, že žaloba je neprípustná z dôvodu, že napadnuté oznámenie nepredstavuje akt, ktorý možno napadnúť žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ.

67

Žalobcovia toto tvrdenie Komisie spochybňujú.

68

Je potrebné pripomenúť, že žalobu o neplatnosť založenú na článku 263 ZFEÚ možno podať proti všetkým aktom prijatým inštitúciami Únie bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktorých účelom je mať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9; z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 16, a z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB, C‑105/15 P až C‑109/15 P, EU:C:2016:702, bod 51).

69

Komisia tvrdí, že napadnuté oznámenie nepredstavuje – z dôvodu svojej formy a povahy – akt, ktorého účelom je mať záväzné právne účinky, a už vôbec nie účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcov tým, že podstatným spôsobom zmení ich právne postavenie. Napadnuté oznámenie totiž nestanovuje povinnosti, a už vôbec nie povinnosti žalobcov, a neupravuje ani ich právne postavenie alebo kompetencie. Ide skôr o akt Komisie vyjadrujúci jej zámer konať v určitom zmysle, ktorý nemožno považovať za akt vyvolávajúci právne účinky. Na podporu svojej argumentácie sa Komisia odvoláva na rozsudky zo 6. apríla 2000, Španielsko/Komisia (C‑443/97, EU:C:2000:190), a z 20. mája 2010, Nemecko/Komisia (T‑258/06, EU:T:2010:214).

70

Ako vyplýva z judikatúry súdov Únie, s cieľom určiť, či nejaký akt vyvoláva právne účinky, je potrebné vychádzať najmä z jeho predmetu, obsahu, podstaty, ako aj zo skutkového a právneho kontextu, v ktorom bol prijatý (uznesenie z 8. marca 2012, Octapharma Pharmazeutika/EMA, T‑573/10, neuverejnené, EU:T:2012:114, bod 30; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie z 13. júna 1991, Sunzest/Komisia, C‑50/90, EU:C:1991:253, body 12 a 13, a rozsudok z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 58).

71

Žaloba o neplatnosť sa v prejednávanej veci vzťahuje na napadnuté oznámenie, prostredníctvom ktorého Komisia prijala konečné stanovisko, že v reakcii na spornú EIO nepredloží návrh právneho aktu. V rámci tejto EIO boli navrhnuté tri zmeny aktov Únie a ich obsah bol presne vymedzený. Preto je potrebné určiť, či toto oznámenie predstavuje napadnuteľný akt v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 68 a 70 vyššie.

72

Z článku 11 ods. 4 ZEÚ a odôvodnenia 1 nariadenia č. 211/2011 vyplýva, že občanom Únie, ktorých počet dosahuje najmenej jeden milión a ktorí sú štátnymi príslušníkmi významného počtu členských štátov, sa priznáva právo obrátiť sa priamo na Komisiu s výzvou, aby predložila návrh právneho aktu Únie na účely uplatňovania Zmlúv, a to na rovnakom základe ako Parlament podľa článku 225 ZFEÚ a Rada podľa článku 241 ZFEÚ. Ako sa uvádza v odôvodnení 1 nariadenia č. 211/2011, toto právo má viesť k posilneniu európskeho občianstva a zlepšeniu demokratického fungovania Únie účasťou občanov na demokratickom živote Únie (pozri rozsudok z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia, T‑646/13, EU:T:2017:59, bod 18 a citovanú judikatúru). Toto právo priznané občanom Únie upravuje nariadenie č. 211/2011.

73

Nariadenie č. 211/2011 stanovuje postupy a podmienky, ktoré sa vyžadujú na predloženie takejto EIO. Vo svojom odôvodnení 8 spresňuje, že je potrebná minimálna organizačná štruktúra a na tento účel ustanovuje vytvorenie občianskeho výboru, ktorý budú tvoriť fyzické osoby (organizátori) pochádzajúce najmenej zo siedmich rôznych členských štátov a ktorý je zodpovedný za vypracovanie EIO a jej predloženie Komisii. Nariadenie č. 211/2011 vo svojom článku 4 stanovuje, že návrh EIO musí byť predložený Komisii na zaregistrovanie a že táto registrácia sa vykoná pod podmienkou, že Komisia konštatuje, že je splnených niekoľko podmienok stanovených v uvedenom ustanovení. Až v nadväznosti na túto registráciu možno začať zbierať vyhlásenia o podpore navrhovanej EIO najmenej od jedného milióna signatárov pochádzajúcich najmenej z jednej štvrtiny všetkých členských štátov. Toto zbieranie sa musí vykonať v rámci postupov a podmienok, ktoré sú podrobne vymedzené v článkoch 5 až 8 nariadenia č. 211/2011. Článok 9 nariadenia č. 211/2011 stanovuje možnosť organizátorov predložiť EIO Komisii, pokiaľ boli dodržané všetky postupy a podmienky ustanovené v tomto nariadení.

74

Článok 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ktorý predstavuje právny základ napadnutého oznámenia, stanovuje, že Komisia do troch mesiacov od predloženia EIO v súlade s článkom 9 uvedeného nariadenia uvedie v oznámení svoje právne a politické závery o EIO, prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať, a odôvodnenie, prečo tieto opatrenia prijme alebo neprijme. Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že o uvedenom oznámení musia byť informovaní organizátori, ako aj Parlament a Rada, a musí sa zverejniť.

75

Článok 11 nariadenia č. 211/2011 stanovuje najmä, že v lehote troch mesiacov stanovenej v článku 10 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia sa organizátorom poskytne možnosť prezentovať EIO na verejnom vypočutí v Parlamente.

76

Vzhľadom na skutočnosť, že mechanizmus EIO má za cieľ vyzvať Komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila návrh aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, Costantini a i./Komisia, T‑44/14, EU:T:2016:223, bod 31), z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že vydanie oznámenia Komisiou podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 predstavuje ukončenie postupu týkajúceho sa EIO, pretože prostredníctvom tohto oznámenia Komisia informuje najmä organizátorov EIO o svojom rozhodnutí, pokiaľ ide o otázku, či v reakcii na túto EIO prijme alebo neprijme opatrenia. Okrem toho je nesporné, že vydanie takéhoto oznámenia je povinnosťou Komisie.

77

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že žalobcovia sú organizátormi spornej EIO a že sú zodpovední za jej vypracovanie a predloženie Komisii v súlade s krokmi opísanými v článkoch 4 a 5 až 9 nariadenia č. 211/2011. Tiež je potrebné poznamenať, že sporná EIO získala podporu 1721626 signatárov pochádzajúcich z 28 členských štátov. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že napadnuté oznámenie predstavuje konečné stanovisko Komisie, pričom Komisia sa rozhodla nepredložiť návrh právneho aktu na základe spornej EIO, a všeobecnejšie neuskutočniť žiadne kroky v nadväznosti na spornú EIO. Navyše toto oznámenie je výsledkom osobitného postupu začatého a vedeného žalobcami na základe nariadenia č. 211/2011 a jeho prijatie predstavuje povinnosť Komisie. Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté oznámenie vyvoláva záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcov tým, že podstatným spôsobom mení ich právne postavenie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, body 52 a 58, a z 25. júna 1998, Lilly Industries/Komisia, T‑120/96, EU:T:1998:141, body 50 až 56).

78

Tento záver nie je argumentáciou Komisie spochybnený.

79

Po prvé v rozsahu, v akom napadnuté oznámenie obsahuje konečné stanovisko Komisie nepredložiť návrh právneho aktu na základe spornej EIO a v akom sa ním ukončuje postup vo veci EIO, ktorý začali a v rámci ktorého konali žalobcovia podľa nariadenia č. 211/2011, je potrebné sa domnievať, že toto oznámenie nemá charakter a vlastnosti aktov, o ktoré išlo v rozsudkoch zo 6. apríla 2000,Španielsko/Komisia (C‑443/97, EU:C:2000:190), a z 20. mája 2010, Nemecko/Komisia (T‑258/06, EU:T:2010:214), na ktoré sa odvoláva Komisia (pozri bod 69 vyššie), teda aktov, ktoré súd Únie považoval za akty, voči ktorým nemožno podať žalobu o neplatnosť.

80

Rozsudok zo 6. apríla 2000, Španielsko/Komisia (C‑443/97, EU:C:2000:190), sa týkal žaloby o neplatnosť proti interným usmerneniam Komisie o čistých finančných úpravách v rámci uplatňovania článku 24 nariadenia Rady (EHS) č. 4253/88 z 19. decembra 1988 na vykonanie nariadenia (EHS) č. 2052/88, pokiaľ ide o koordináciu medzi činnosťami jednotlivých štrukturálnych fondov navzájom na jednej strane, ako aj medzi činnosťami jednotlivých štrukturálnych fondov a činnosťami Európskej investičnej banky a inými existujúcimi finančnými nástrojmi na druhej strane [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 374, 1988, s. 1). Súdny dvor v bode 34 uvedeného rozsudku zastával názor, že tieto interné usmernenia odrážajú len úmysel Komisie sledovať určitý postup v rámci výkonu právomoci, ktorá jej bola zverená článkom 24 nariadenia č. 4253/88, a nemožno sa teda domnievať, že ich cieľom je vytvárať právne účinky.

81

V prejednávanej veci nemožno v rozsahu, v akom má napadnuté oznámenie vlastnosti uvedené v bode 77 vyššie, tvrdiť, že jeho cieľom nie je vytvárať právne účinky. Na rozdiel od aktu, o aký ide v rozsudku zo 6. apríla 2000, Španielsko/Komisia (C‑443/97, EU:C:2000:190), napadnuté oznámenie vytvára účinky, ktoré prekračujú vnútornú sféru Komisie.

82

Rozsudok z 20. mája 2010, Nemecko/Komisia (T‑258/06, EU:T:2010:214), sa týka žaloby o neplatnosť výkladového oznámenia Komisie o právnych predpisoch Únie uplatniteľných na zadávanie zákaziek, na ktoré sa úplne alebo čiastočne nevzťahujú smernice o „verejnom obstarávaní“. Všeobecný súd v bode 26 daného rozsudku uviedol, že cieľom tohto oznámenia je oboznámenie sa so všeobecným postojom Komisie vzťahujúcim sa na uplatňovanie všetkých základných noriem o zadávaní zákaziek, ktoré vyplývajú priamo z pravidiel a zo zásad Zmluvy o ES, predovšetkým zo zásady zákazu diskriminácie a zásady transparentnosti, na zadávanie zákaziek, na ktoré sa úplne alebo čiastočne nevzťahujú smernice o „verejnom obstarávaní“. Práve v tomto kontexte Všeobecný súd pokračoval tým, že v bode 27 tohto rozsudku uviedol, že na účely toho, aby bolo možné predmetné oznámenie kvalifikovať ako napadnuteľný akt, musí byť jeho cieľom vyvolávať nové právne účinky v porovnaní s účinkami vyplývajúcimi z uplatnenia základných zásad Zmluvy o ES, a že s cieľom overiť to je potrebné preskúmať jeho obsah. Po takomto preskúmaní Všeobecný súd v bode 162 daného rozsudku dospel k záveru, že predmetné oznámenie neobsahuje nové pravidlá pre zadávanie verejných zákaziek, ktoré by išli nad rámec povinností vyplývajúcich z existujúceho práva Únie, a že v dôsledku toho sa nemožno domnievať, že vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré by mohli ovplyvniť právne postavenie žalobkyne a vedľajších účastníkov konania.

83

V prejednávanej veci nemožno tvrdiť, že napadnuté oznámenie predstavuje „výkladové“ oznámenie. Vlastnosti opísané v bode 77 vyššie naopak svedčia o tom, že toto oznámenie má za cieľ vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcov tým, že podstatným spôsobom zmení ich právne postavenie.

84

Po druhé Komisia uviedla, že článok 11 ods. 4 ZEÚ a nariadenie č. 211/2011 priznávajú organizátorom EIO nanajvýš právo požadovať predloženie návrhu právneho aktu. Keďže takýto návrh je ako taký výlučne predbežný a svojou povahou prípravný, zamietnutie žiadosti o predloženie takéhoto návrhu nemožno považovať za akt, ktorý je určený na to, aby vyvolával právne účinky vo vzťahu k tretím osobám. V tomto kontexte Komisia uviedla, že podľa judikatúry Únie napadnutý akt, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobkyne, nemožno posudzovať nezávisle od aktu výslovne uvedeného v tejto žiadosti, a že teda napadnutý akt predstavuje napadnuteľný akt len v prípade, že akt uvedený v žiadosti môže byť tiež predmetom žaloby o neplatnosť, ktorú podala žalobkyňa.

85

Z ustálenej judikatúry skutočne vyplýva, že pokiaľ má akt Komisie negatívny charakter, musí sa posudzovať podľa povahy žiadosti, vo vzťahu ku ktorej je odpoveďou (pozri uznesenie zo 14. decembra 2005, Arizona Chemical a i./Komisia, T‑369/03, EU:T:2005:458, bod 64 a citovanú judikatúru). Najmä zamietnutie je aktom, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ, pokiaľ by akt, ktorý inštitúcia odmietne prijať, bolo možné napadnúť na základe tohto ustanovenia (pozri rozsudok z 22. októbra 1996, Salt Union/Komisia, T‑330/94, EU:T:1996:154, bod 32 a citovanú judikatúru).

86

Ako už bolo rozhodnuté, táto judikatúra sa neuplatňuje, ak je rozhodnutie Komisie, ako v prejednávanej veci, prijaté v konaní, ktoré je presne vymedzené nariadením Únie, a v rámci ktorého je Komisia povinná rozhodnúť o žiadosti podanej jednotlivcom podľa tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 1998, Lilly Industries/Komisia, T‑120/96, EU:T:1998:141, body 62 a 63).

87

Argumentáciu Komisie uvedenú v bode 84 vyššie je preto potrebné odmietnuť.

88

Po tretie na podporu svojho tvrdenia o nenapadnuteľnosti napadnutého oznámenia sa Komisia na pojednávaní odvolala na rozsudok z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423), týkajúci sa napadnuteľnosti rozhodnutia, ktorým Výbor pre petície Parlamentu ukončil preskúmanie petície podanej odvolateľom v predmetnej veci.

89

V rámci rozsudku z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423), Súdny dvor v bode 22 daného rozsudku rozhodol, že rozhodnutie, ktorým Parlament, ktorému bola predložená petícia, dospel k záveru, že táto petícia nespĺňa podmienky stanovené v článku 227 ZFEÚ, musí mať možnosť byť preskúmané súdom, keďže má takú povahu, že môže ovplyvniť petičné právo dotknutej osoby. To isté platí v prípade rozhodnutia, ktorým Parlament poruší samotnú podstatu petičného práva a odmietne sa oboznámiť s petíciou, ktorá mu je predložená, alebo sa s ňou jednoducho neoboznámi, a v dôsledku toho odmietne preveriť, či spĺňa podmienky stanovené v článku 227 ZFEÚ.

90

Naproti tomu, pokiaľ ide o petíciu, v prípade ktorej Parlament dospel k záveru, že spĺňa podmienky stanovené v článku 227 ZFEÚ, Súdny dvor v bode 24 rozsudku z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423) zastával názor, že Parlament má širokú mieru voľnej úvahy, ktorá má politickú povahu, pokiaľ ide o to, ako ďalej naložiť s touto petíciou. Súdny dvor dospel k záveru, že rozhodnutie prijaté v tejto súvislosti nepodlieha preskúmaniu súdom a že je bezvýznamné, či takýmto rozhodnutím Parlament sám prijíma uvádzané opatrenia alebo sa domnieva, že nie je schopný ich prijať, a postúpi petíciu inštitúcii alebo príslušnému útvaru, aby prijali tieto opatrenia.

91

Na pojednávaní Komisia v podstate uviedla, že úvahy uvedené v rozsudku z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423), možno použiť aj na prejednávanú vec, pretože podobne ako Parlament aj Komisia má k dispozícii širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o to, ako ďalej naložiť s EIO. Okrem iného uviedla, že na rozdiel od petičného práva nepredstavuje právo zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie prostredníctvom EIO základné právo, a že preto by bolo nekoherentné priznať mu „väčšiu“ súdnu ochranu ako petičnému právu.

92

Vzhľadom na bod 22 rozsudku z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423), je potrebné posúdiť, či odmietnutie Komisie predložiť normotvorcovi Únie návrh právneho aktu v rámci oznámenia prijatého na základe článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 môže ovplyvniť právo občanov podľa článku 11 ods. 4 ZEÚ.

93

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že právo občanov založené na článku 11 ods. 4 ZEÚ sa považuje za právo, ktoré posilňuje európske občianstvo a zlepšuje demokratické fungovanie Únie (pozri bod 72 vyššie), pričom konečným cieľom je podporiť účasť občanov na demokratickom živote a umožniť, aby bola Únia prístupnejšia (pozri odôvodnenie 2 nariadenia č. 211/2011). Ak by odmietnutie Komisie predložiť normotvorcovi Únie návrh právneho aktu uvedené v oznámení podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 nepodliehalo súdnemu preskúmaniu, realizácia tohto cieľa by bola ohrozená, pretože riziko svojvôle zo strany Komisie by odrádzalo od akéhokoľvek využitia mechanizmu EIO, a to aj vzhľadom na náročnosť postupu a podmienok, ktorým tento mechanizmus podlieha.

94

Navyše je potrebné poznamenať, že mechanizmus petície, ktorý bol predmetom preskúmania v rámci rozsudku z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423), a mechanizmus EIO si nie sú podobné.

95

Ako vyplýva z rozsudku z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament (C‑261/13 P, EU:C:2014:2423), petícia sa najskôr preskúmava na účely posúdenia jej prípustnosti z hľadiska podmienok stanovených v článku 227 ZFEÚ a následne podlieha diskrečnej právomoci Parlamentu, pokiaľ ide o to, ako s ňou ďalej naložiť. Medzi týmito dvoma fázami petícia nepodlieha žiadnej dodatočnej podmienke ani konaniu, ktoré by ovplyvňovali predkladateľa petície a jeho právnu situáciu.

96

Naproti tomu „prípustná“ EIO v tom zmysle, že je zaregistrovaná podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 (prvá etapa mechanizmu EIO), musí spĺňať dodatočné podmienky, aby mohla byť predložená na účely preskúmania zo strany Komisie, ktoré sa vykoná v rámci oznámenia podľa článku 10 nariadenia č. 211/2011 (druhá etapa mechanizmu EIO). Tieto dodatočné podmienky, ktoré majú splniť organizátori, sa v podstate týkajú zberu vyhlásení o podpore od signatárov, ktorých podrobnosti spresňuje uvedené nariadenie. Iba po splnení týchto podmienok sa EIO predkladá na preskúmanie zo strany Komisie.

97

Pokiaľ ide navyše o postup po zaregistrovaní návrhu EIO, nariadenie č. 211/2011 obsahuje ustanovenia, ktoré možno kvalifikovať ako procesné záruky v prospech organizátorov, z čoho teda vyplýva, že oznámenie podľa článku 10 nariadenia č. 211/2011 vyvoláva záväzné právne účinky vo vzťahu k nim (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 12. septembra 2002, DuPont Teijin Films Luxembourg a i./Komisia, T‑113/00, EU:T:2002:214, body 47 až 55, a uznesenie zo 14. decembra 2005, Arizona Chemical a i./Komisia, T‑369/03, EU:T:2005:458, body 72 a 82). Konkrétnejšie po prvé podľa článku 9 a článku 10 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 211/2011 Komisia prijme organizátorov „na primeranej úrovni“, aby mohli podrobne vysvetliť otázky, ktoré sú predmetom EIO. Po druhé článok 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 výslovne stanovuje povinnosť Komisie uviesť odôvodnenie, prečo prijme alebo neprijme opatrenia v nadväznosti na EIO. Táto povinnosť uložená Komisii je podrobnejšie vymedzená v odôvodnení 20 toho istého nariadenia, ktorý okrem iného stanovuje, že Komisia by s cieľom preukázať, že EIO sa dôkladne preskúmala, mala jasne, zrozumiteľne a podrobne vysvetliť dôvody na zamýšľané opatrenia a rovnako by mala vysvetliť dôvody, ak nemá v úmysle prijať žiadne opatrenia. Po tretie článok 10 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že oznámenie uvedené v článku 10 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia musí byť nielen uverejnené, ale musia byť o ňom informovaní aj organizátori.

98

Vzhľadom na dodatočné podmienky, ktoré majú splniť organizátori, a procesné záruky stanovené v ich prospech uvedené v bodoch 96 a 97 vyššie, je potrebné dospieť k záveru, že odmietnutie Komisie predložiť normotvorcovi Únie návrh právneho aktu v zmysle oznámenia prijatého podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 vyvoláva záväzné právne účinky vo vzťahu k nim v zmysle judikatúry citovanej v bode 68 vyššie.

99

Pokiaľ ide okrem toho o tvrdenie Komisie uvedené v bode 91 in fine vyššie, ktoré je v podstate založené na tom, že na rozdiel od petičného práva, nie je právo na EIO základným právom, a teda nemalo by mať väčšiu súdnu ochranu, než je súdna ochrana petičného práva, je potrebné poznamenať, že v rozsahu, v akom táto žaloba spĺňa podmienky stanovené článkom 263 ZFEÚ, nemôže toto tvrdenie Komisie spochybniť záver o prípustnosti uvedenej žaloby. V každom prípade je potrebné poznamenať, že hoci právo na EIO nie je zahrnuté v Charte základných práv, ako je to v prípade petičného práva, ktoré je upravené v článku 44 uvedenej Charty, nič to nemení na tom, že toto právo je upravené v primárnom práve Únie, konkrétne v článku 11 ods. 4 ZEÚ. Je teda upravené v nástroji, ktorý má rovnaký právny význam ako Charta základných práv.

100

Z toho vyplýva, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého má právo na EIO väčšiu súdnu ochranu, než je súdna ochrana petičného práva, musí byť v každom prípade odmietnuté.

101

Vzhľadom na uvedené úvahy musí byť námietka neprípustnosti vznesená Komisiou zamietnutá.

102

Argumentácia žalobcov svedčí o existencii piatich žalobných dôvodov neplatnosti. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 z dôvodu, že Komisia nepredložila návrh právneho aktu v reakcii na spornú EIO. Druhý žalobný dôvod, ktorý bol predložený subsidiárne k prvému žalobnému dôvodu, je založený na porušení článku 11 ods. 4 ZEÚ, ku ktorému došlo v dôsledku tohto nepredloženia návrhu právneho aktu. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ku ktorému došlo tým, že Komisia v napadnutom oznámení neuviedla osobitne svoje právne a politické závery o spornej EIO. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia. Piaty žalobný dôvod je založený na nesprávnych posúdeniach zo strany Komisie.

103

Žalobcovia tvrdia, že právo Komisie neprijať žiadne opatrenia v nadväznosti na EIO sa musí vykladať reštriktívne. Rozhodnutie v tomto zmysle totiž možno prijať len pri existencii jednej z troch nasledujúcich situácií: po prvé, ak opatrenia požadované v rámci EIO už nie sú potrebné, pretože boli prijaté v čase, keď EIO ešte prebiehala, alebo problém, ktorý bol jej predmetom, zanikol alebo bol uspokojivo vyriešený inak; po druhé, ak sa prijatie opatrení požadovaných v rámci EIO stalo nemožným v nadväznosti na jej zaregistrovanie; a po tretie, ak iniciatíva občanov neobsahuje konkrétny návrh opatrenia, ale obmedzuje sa len na poukázanie na problém, ktorý je potrebné vyriešiť, pričom je na Komisii, aby v prípade potreby stanovila opatrenia, ktoré možno prijať. Okrem týchto troch situácií by prijatie rozhodnutia, že nebude prijaté žiadne opatrenie, porušovalo článok 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011. Podľa žalobcov v prejednávanej veci neexistuje žiadna z týchto troch situácií.

104

Komisia toto tvrdenie žalobcov spochybňuje.

105

Podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ Komisia podporuje všeobecný záujem Únie a na tento účel sa ujíma vhodných iniciatív.

106

Podľa článku 17 ods. 2 ZEÚ môže byť legislatívny akt prijatý len na základe „návrhu Komisie“, pokiaľ Zmluvy neustanovujú inak.

107

Rovnako riadny legislatívny postup, na ktorý odkazujú všetky návrhy spornej EIO, predstavuje podľa článku 289 ZFEÚ spoločné prijatie nariadenia, smernice alebo rozhodnutia Parlamentom a Radou „na návrh Komisie“.

108

Navyše článok 17 ods. 3 tretí pododsek ZEÚ predovšetkým stanovuje, že Komisia je pri vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá a jej členovia nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu alebo úradu alebo agentúry.

109

Právomoc legislatívnej iniciatívy priznaná Komisii článkom 17 ods. 2 ZEÚ a článkom 289 ZFEÚ znamená, že Komisii v zásade prináleží rozhodnúť, či predloží návrh legislatívneho aktu, a prípadne stanoviť jeho predmet, účel a obsah (rozsudok zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia, C‑409/13, EU:C:2015:217, body 70 a 74).

110

Tento takmer monopol legislatívnej iniciatívy zverený Zmluvami Komisii (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Rada/Komisia, C‑409/13, EU:C:2014:2470, bod 43) možno vysvetliť jej funkciou podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ, ktorou je podporovanie všeobecného záujmu Únie, ako aj nezávislosťou, ktorú má podľa článku 17 ods. 3 tretieho pododseku ZEÚ pri vykonávaní svojich úloh.

111

Na takmer monopolné postavenie uvedené v bode 110 vyššie nemá vplyv právo na EIO stanovené článkom 11 ods. 4 ZEÚ. Toto ustanovenie upravuje právo minimálneho počtu občanov za určitých podmienok „vyzvať“ Komisiu, aby predložila vhodný návrh. Je zrejmé, že znenie tohto ustanovenia nepodporuje taký výklad, podľa ktorého by Komisia bola povinná predložiť návrh právneho aktu na základe EIO.

112

Ako Komisia navyše správne poznamenala, tento záver vyplýva aj zo štruktúry článku 11 ZEÚ a článku 24 ZFEÚ, ktoré radia EIO medzi iné spôsoby, prostredníctvom ktorých môžu občania podávať určité otázky inštitúciám Únie, pričom tieto spôsoby spočívajú najmä v udržiavaní dialógu s reprezentatívnymi združeniami a občianskou spoločnosťou, vo využívaní konzultácií so zainteresovanými stranami, v petičnom práve a v obrátení sa na ombudsmana.

113

Zámer normotvornej moci Únie nepriznať mechanizmu EIO právomoc legislatívnej iniciatívy je potvrdený v odôvodnení 1 nariadenia č. 211/2011, ktoré v podstate prirovnáva právo zverené EIO k právu zverenému Parlamentu podľa článku 225 ZFEÚ a Rade podľa článku 241 ZFEÚ. Návrh pochádzajúci z Parlamentu alebo Rady nezaväzuje Komisiu, aby predložila návrh právneho aktu (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Rada/Komisia, C‑409/13, EU:C:2014:2470, bod 48; pozri tiež v tomto zmysle analogicky rozsudok z 22. mája 1990, Parlament/Rada, C‑70/88, EU:C:1990:217, bod 19).

114

Tento zámer normotvornej moci je tiež potvrdený v samotnom znení článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ktorý najmä stanovuje, že Komisia uvedie v oznámení „prípadné“ opatrenia, ktoré zamýšľa prijať v nadväznosti na EIO, ako aj odôvodnenie, prečo tieto opatrenia „prijme alebo neprijme“. Z tohto znenia jasne vyplýva nezáväzný charakter, pokiaľ ide o skutočnosť, či Komisia vyhovie EIO.

115

V prejednávanej veci by výklad článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ktorý navrhli žalobcovia a ktorý je uvedený v bode 103 vyššie, v podstate viedol k tomu, že Komisia by bola zbavená akejkoľvek voľnej úvahy v rámci výkonu svojej právomoci legislatívnej iniciatívy na základe EIO. Ak by sa totiž tento výklad potvrdil, znamenalo by to, že Komisia by bola v konečnom dôsledku povinná prijať „konkrétne“ opatrenia (podľa výrazu použitého žalobcami a citovaného v bode 103 vyššie) navrhnuté v rámci EIO. Takýto výklad je v rozpore s takmer monopolom legislatívnej iniciatívy zvereným Zmluvami Komisii a s významnou mierou voľnej úvahy, ktorú má pri výkone tejto iniciatívy (pozri body 109 až 114 vyššie).

116

Záver uvedený v bode 115 vyššie, podľa ktorého Komisia nie je povinná prijať konkrétne opatrenie, ktoré navrhuje EIO, nie je spochybnený existenciou postupu registrácie návrhu EIO stanoveného v článku 4 nariadenia č. 211/2011, ako to v podstate tvrdia žalobcovia.

117

Registrácia je totiž iba jednou podmienkou, ktorú musia organizátori splniť pred začatím zberu vyhlásení o podpore. Ako spoločne konštatujú hlavní účastníci konania, cieľom postupu registrácie je zabrániť tomu, aby organizátori vynakladali zbytočné úsilie v súvislosti s EIO, ktorá už na prvý pohľad nemôže dosiahnuť želaný výsledok. Z kritérií zamietnutia registrácie uvedených v článku 4 ods. 2 písm. b) až d) nariadenia č. 211/2011 však vyplýva, pokiaľ je návrh EIO zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv alebo predstavuje zjavné zneužitie práva, je zjavne neopodstatnený alebo šikanujúci, alebo aj v prípade, že je zjavne v rozpore s hodnotami Únie uvedenými v článku 2 ZEÚ, že rozhodnutie o zaregistrovaní alebo nezaregistrovaní návrhu EIO predpokladá jej prvotné posúdenie z právneho hľadiska, ktoré neprejudikuje posúdenie zo strany Komisie v rámci oznámenia prijatého na základe článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, Costantini a i./Komisia, T‑44/14, EU:T:2016:223, bod 53).

118

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné dospieť k záveru, že výklad článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 navrhovaný žalobcami je z právneho hľadiska nesprávny. V dôsledku toho je potrebné prvý žalobný dôvod zamietnuť.

119

Žalobcovia tvrdia, že v prípade, ak sa nevyhovie ich návrhu na výklad článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 (pozri bod 103 vyššie), toto ustanovenie je v rozpore s článkom 11 ods. 4 ZEÚ. Podľa žalobcov sa má tento článok vykladať tak, že má skutočnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o možnosť občanov ovplyvňovať politiku Únie, a že zohľadňuje značné úsilie, akým je vyzbieranie viac než jedného milióna podpisov.

120

Žalobcovia tiež tvrdia, že Komisia ako správny orgán nemá legitimitu na prijatie rozhodnutia, ktorým sa nahrádza legislatívny návrh, ktorý bol priamo a výslovne schválený viac ako jedným miliónom občanov. Takáto možnosť Komisie by bola v rozpore s ústavnými tradíciami členských štátov.

121

Komisia argumentáciu žalobcov spochybňuje.

122

Je potrebné pripomenúť, že ani znenie článku 11 ods. 4 ZEÚ, ani systém Zmlúv, ako sa uvádza v bodoch 105 až 112 vyššie, nepodporujú tvrdenie žalobcov, podľa ktorého je Komisia povinná prijať konkrétne opatrenia navrhnuté v rámci EIO.

123

Navyše vzhľadom na skutočnosť, že Zmluvy Únie jasne vymedzujú úlohu a právomoci zverené EIO, ako aj inštitúciám Únie v rámci postupu prijatia právneho aktu, okolnosť, že žalobcovia sa na podporu svojho tvrdenia dovolávajú ústavných systémov niektorých členských štátov, ktoré zverujú skutočnú právomoc legislatívnej iniciatívy občianskym iniciatívam organizovaným na vnútroštátnej úrovni, nie je relevantná, a preto na ňu nemožno prihliadať.

124

Tiež je potrebné spresniť, že odmietnutie tvrdenia žalobcov nezbavuje mechanizmus EIO potrebného účinku, ako to tvrdia žalobcovia. Ako už bolo uvedené v bode 76 vyššie, cieľom tohto mechanizmu je vyzvať Komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila návrh aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, Costantini a i./Komisia, T‑44/14, EU:T:2016:223, bod 31). Umožnenie Komisii, aby disponovala významnou mieru voľnej úvahy pri výkone svojej právomoci legislatívnej iniciatívy, uvedený cieľ neohrozuje.

125

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod neplatnosti uvádzaný žalobcami.

126

Žalobcovia tvrdia, že podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 preskúmaného z hľadiska odôvodnenia 20 uvedeného nariadenia bola Komisia povinná uviesť osobitne svoje právne a politické závery. Táto povinnosť je formálneho charakteru. Napadnuté oznámenie však takéto osobitné závery neobsahuje.

127

Komisia spochybňuje najmä skutočnosť, že by jej nariadenie č. 211/2011 ukladalo takúto povinnosť.

128

Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie aktu Únie nie je právne záväzné a nemožno sa ho dovolávať ani na účely výnimky zo samotných ustanovení dotknutého aktu, ani na účely výkladu jeho ustanovení, ktorý je zjavne v rozpore s ich znením (rozsudky z 19. novembra 1998, Nilsson a i., C‑162/97, EU:C:1998:554, bod 54; z 25. novembra 1998, Manfredi, C‑308/97, EU:C:1998:566, bod 30, a z 24. novembra 2005, Deutsches Milch‑Kontor, C‑136/04, EU:C:2005:716, bod 32).

129

Je zrejmé, že v prejednávanej veci odôvodnenie 20 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že Komisia by mala posúdiť EIO a „osobitne“ vymedziť svoje právne a politické závery. Táto povinnosť osobitného vymedzenia právnych a politických záverov pritom nie je uvedená v článku 10 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, v ktorom sa stanovuje, že Komisia uvedie v oznámení „svoje právne a politické závery o [EIO], prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať, a odôvodnenie, prečo tieto opatrenia prijme alebo neprijme“.

130

S ohľadom na judikatúru uvedenú v bode 128 vyššie platí, že vzhľadom na skutočnosť, že povinnosť osobitného uvedenia právnych a politických záverov stanovená v odôvodnení 20 nariadenia č. 211/2011 nie je prevzatá do znenia článku 10 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, prednosť má znenie článku 10 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že Komisia nemá pri príprave oznámenia upraveného týmto ustanovením takúto povinnosť.

131

V každom prípade aj za predpokladu, že by Komisia mala právnu povinnosť uviesť osobitne právne a politické závery v rámci oznámenia prijatého podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 vzhľadom na skutočnosť, že táto povinnosť je čisto formálna, jej porušenie by nemohlo viesť k zrušeniu uvedeného oznámenia (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 21. apríla 1983, Ragusa/Komisia, 282/81, EU:C:1983:105, bod 22, a z 5. mája 1983, Ditterich/Komisia, 207/81, EU:C:1983:123, bod 19).

132

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.

133

Žalobcovia tvrdia, že Komisia bola v rámci svojej povinnosti odôvodnenia povinná preukázať existenciu dostatočných etických a právnych záruk, na základe ktorých je sporná EIO zbytočná. To však neurobila.

134

V tomto kontexte po prvé žalobcovia tvrdia, že základná téza spornej EIO, podľa ktorej je ľudské embryo ľudskou bytosťou (prostredníctvom použitia výrazu „jeden z nás“), a preto má ľudskú dôstojnosť, zostala v napadnutom oznámení bez odozvy. V tomto oznámení nie je uvedené ani jasné vyhlásenie, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, pokiaľ ide o právne postavenie ľudského embrya, ktoré má alebo by malo mať v práve Únie. Komisia súhlasila so stanoviskom signatárov, podľa ktorého by embryo malo mať právnu ochranu, ale zároveň sa vyhla vyvodeniu logických dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú.

135

Po druhé žalobcovia tvrdia, že etické odôvodnenie Komisie týkajúce sa výskumu ĽEKB je postihnuté nesprávnym posúdením a že systém „trojakého zabezpečenia“ uvedený v napadnutom oznámení (pozri bod 18 vyššie) je nepostačujúci a nie je primeranou odpoveďou na obavy v oblasti etiky vyjadrené v rámci spornej EIO.

136

Po tretie žalobcovia tvrdia, že odpoveď Komisie je tiež neprimeraná, pokiaľ ide o otázky súvisiace s politikou Únie v oblasti rozvojovej pomoci. Komisia neodmietla konať v nadväznosti na spornú EIO vzhľadom na cieľ týkajúci sa znižovania úmrtnosti matiek, ale vzhľadom na inštitucionálny záujem Komisie.

137

Po štvrté žalobcovia tvrdia, že odmietnutie Komisie zmeniť rozpočtové nariadenie je nedostatočne odôvodnené a nedôvodné.

138

Komisia argumentáciu žalobcov spochybňuje.

139

V tomto kontexte Komisia predovšetkým tvrdí, že odôvodnenie oznámenia prezentovaného podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 musí umožňovať prípadnú verejnú diskusiu s cieľom umožniť Parlamentu, a v konečnom dôsledku občanom vykonať vo vzťahu k nemu politickú kontrolu. Práve s ohľadom na tento cieľ by sa mali určiť presný obsah a rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie nepredložiť návrh právneho aktu. Komisia tiež tvrdí, že dostatočnosť odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na predmet dotknutej EIO, a teda v konečnom dôsledku vzhľadom na predmet právneho aktu dotknutého touto EIO. Podľa Komisie sa možno iba v extrémnych prípadoch zjavnej nepresnosti skutkových hypotéz alebo právnych výkladov uvedených v predmetnom oznámení domnievať, že si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011.

140

Komisia tvrdí, že v prejednávanej veci odôvodnenie uvedené v napadnutom oznámení umožňuje politickú diskusiu, a preto navrhuje zamietnutie tohto žalobného dôvodu.

141

Je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia sa musí uplatňovať na všetky akty, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť (rozsudok z 1. októbra 2009, Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 42). Z toho vyplýva, že napadnuté oznámenie, ktoré obsahuje rozhodnutie Komisie nepredložiť normotvorcovi Únie návrh právneho aktu na základe spornej EIO, podlieha takejto povinnosti odôvodnenia.

142

Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodniť individuálne rozhodnutie, ktorú stanovuje článok 296 ZFEÚ, má za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné, alebo či prípadne neobsahuje vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť a umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť rozhodnutia (rozsudky z 18. septembra 1995, Tiercé Ladbroke/Komisia, T‑471/93, EU:T:1995:167, bod 29; z 27. septembra 2012, J/Parlament, T‑160/10, neuverejnený, EU:T:2012:503, bod 20, a z 19. apríla 2016, Costantini a i./Komisia, T‑44/14, EU:T:2016:223, bod 68).

143

Povinnosť Komisie uviesť v oznámení prijatom podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 odôvodnenie, prečo prijme alebo neprijme opatrenia v nadväznosti na EIO, predstavuje osobitné vyjadrenie povinnosti odôvodnenia uloženej v rámci uvedeného ustanovenia.

144

Podľa ustálenej judikatúry sa má odôvodnenie vyžadované podľa článku 296 ZFEÚ prispôsobiť povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, a to spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať svoju právomoc preskúmania. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov, ako aj na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a individuálne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale tiež s prihliadnutím na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 88 a citovanú judikatúru).

145

Navyše je potrebné poznamenať, že dodržanie povinnosti odôvodnenia a ostatných formálnych a procesných požiadaviek, ktorým podlieha vydanie predmetného aktu, má ešte zásadnejší význam v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy. Len tak môže súd Únie overiť, či boli splnené skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí výkon voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14, a z 13. decembra 2007, Angelidis/Parlament, T‑113/05, EU:T:2007:386, bod 61). V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 109 až 115 vyššie a ako bude konštatované aj v bode 169 nižšie, Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní, či prijme alebo neprijme opatrenia v nadväznosti na EIO.

146

Navyše je nevyhnutné rozlišovať medzi povinnosťou odôvodnenia ako podstatnou formálnou náležitosťou, ktorej sa možno dovolávať v rámci žalobného dôvodu týkajúceho sa nedostatočnosti či neexistencie odôvodnenia rozhodnutia, a preskúmaním dôvodnosti odôvodnenia, ktoré patrí pod preskúmanie materiálnej zákonnosti aktu a predpokladá, že súd overí, či dôvody, na ktorých je akt založený, sú alebo nie sú postihnuté nesprávnym posúdením. V skutočnosti ide o dva druhy preskúmania rozdielnej povahy, ktoré si vyžadujú samostatné posúdenia zo strany Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, body 66 až 68).

147

Práve na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť, či si Komisia v prejednávanej veci splnila svoju povinnosť odôvodnenia. Na úvod je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti preukazujú, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého je jediným cieľom odôvodnenia oznámenia podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 umožniť prípadnú verejnú diskusiu (pozri bod 139 vyššie), je z právneho hľadiska nesprávne, pokiaľ ide o prejednávanú vec, v rámci ktorej napadnuté oznámenie predstavuje akt, ktorý možno napadnúť žalobou o neplatnosť. Pokiaľ totiž napadnuté oznámenie predstavuje taký akt, vzťahuje sa naň povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ, a teda musí žalobcom umožňovať zistiť, či je postihnuté vadami, a súdu Únie vykonať svoje preskúmanie. Komisia mala najmä uviesť právne, politické alebo iné dôvody, ktoré ju viedli k rozhodnutiu nevyhovieť trom návrhom na zmenu právnych aktov, ktoré boli predložené v rámci spornej EIO.

148

Je potrebné pripomenúť, že napadnuté oznámenie bolo prijaté v nadväznosti na spornú EIO, ktorej cieľom bolo, aby Únia zakázala a ukončila financovanie činností, pri ktorých sa predpokladá ničenie ľudských embryí najmä v oblasti výskumu, rozvojovej pomoci a verejného zdravia, s cieľom rešpektovať ľudskú dôstojnosť a integritu (pozri bod 3 vyššie). Na tento účel sporná EIO navrhla tri zmeny aktov Únie, konkrétne zmenu rozpočtového nariadenia, zmenu návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zriaďuje rámcový program pre výskum a inovácie (2014 – 2020) – Horizont 2020 [KOM(2011) 809 v konečnom znení], a zmenu nariadenia č. 1905/2006 (pozri body 5 až 8 vyššie).

149

Prostredníctvom napadnutého oznámenia Komisia v podstate odmietla prijať opatrenia požadované v rámci spornej EIO.

150

Pokiaľ ide o návrh na zmenu rozpočtového nariadenia, Komisia odôvodnila svoje zamietnutie v bodoch 3.1 a 4.1 napadnutého oznámenia. Poznamenala, že v súlade s článkom 87 rozpočtového nariadenia musia byť všetky výdavky Únie v súlade so Zmluvami a Chartou základných práv. Preto sa podľa Komisie už v rozpočtovom nariadení zabezpečuje, že všetky výdavky Únie vrátane výdavkov v oblastiach výskumu, rozvojovej spolupráce a verejného zdravia musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť, právo na život a právo na nedotknuteľnosť osoby. Komisia dodala, že cieľom rozpočtového nariadenia je stanoviť pravidlá vo finančnej oblasti vo všeobecnosti, najmä v súvislosti so stanovením a vykonávaním rozpočtu Únie, a nie pre špecifickú oblasť politiky Únie. Na základe týchto dvoch úvah Komisia dospela k záveru, že nevidí potrebu navrhnúť zmenu rozpočtového nariadenia.

151

Pokiaľ ide o návrh na zmenu návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zriaďuje rámcový program pre výskum a inovácie (2014 – 2020) – Horizont 2020 [KOM(2011) 809 v konečnom znení], Komisia odôvodnila svoje zamietnutie v bodoch 3.2 a 4.2 napadnutého oznámenia. Komisia sa odvolala na systém „trojakého zabezpečenia“ tvorený ustanoveniami programu Horizont 2020, ktorý prijal normotvorca Únie, a zastávala názor, že tieto ustanovenia už odpovedajú na niekoľko významných požiadaviek organizátorov, najmä na požiadavku, aby Únia nefinancovala ničenie ľudských embryí a aby boli zavedené primerané kontroly. Komisia však zastávala názor, že nie je možné vyhovieť požiadavke organizátorov, aby Únia nefinancovala výskum nasledujúci po vytvorení línií ĽEKB. Komisia odôvodnila tento záver tvrdením, že v rámci predloženia svojho návrhu nariadenia zohľadnila etické aspekty, potenciálne prínosy pre zdravie, ako aj pridanú hodnotu podpory na úrovni Únie v súvislosti so všetkými druhmi výskumu kmeňových buniek. Komisia v podstate uviedla, že jej návrh nariadenia je výsledkom zváženia viacerých úvah. Komisia okrem iného uviedla, že spolunormotvorcovia (Parlament a Rada) prijali jej návrh na základe dohody, ktorá bola demokratickým spôsobom dosiahnutá počas medziinštitucionálnych rokovaní.

152

Pokiaľ ide o návrh na zmenu nariadenia č. 1905/2006, Komisia odôvodnila svoje zamietnutie v bodoch 3.3 a 4.3 napadnutého oznámenia. Komisia v podstate uviedla, že podpora, akú Únia poskytuje v sektore zdravia partnerských rozvojových krajín, výrazným spôsobom prispieva k znižovaniu počtu interrupcií (zníženie, ktoré bolo podľa Komisie základným cieľom spornej EIO), pretože zlepšuje prístup k bezpečným a kvalitným službám vrátane kvalitných služieb plánovaného rodičovstva, k širokému spektru spôsobov antikoncepcie, núdzovej antikoncepcii a komplexnému sexuálnemu vzdelávaniu. Komisia tiež uviedla, že nepodporuje účelové viazanie pomoci iba na niektoré služby, pretože by to sťažilo komplexnú a efektívnu podporu stratégie danej krajiny v oblasti zdravotníctva. Komisia napokon spresnila, že zákazom financovania interrupcií v rozvojových krajinách by sa obmedzila schopnosť Únie dosiahnuť ciele stanovené v MRC, najmä pokiaľ ide o zdravie matiek, a v akčnom programe ICPD, ktoré boli nedávno potvrdené na medzinárodnej a európskej úrovni.

153

Uvedené vysvetlenia umožňujú žalobcom zistiť, či odmietnutie Komisie predložiť návrh na zmenu určitých aktov Únie, ako ju na to vyzvala sporná EIO, je dôvodné alebo či je postihnuté vadami. Navyše tieto vysvetlenia umožňujú súdu Únie, aby preskúmal zákonnosť napadnutého oznámenia. Preto je potrebné dospieť k záveru, že toto oznámenie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.

154

Výhrady žalobcov tento záver nespochybňujú.

155

Na úvod je potrebné spresniť, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 146 vyššie iba výhrady uvedené v bodoch 134 a 137 vyššie podliehajú preskúmaniu odôvodnenia napadnutého oznámenia. Ostatné výhrady podliehajú preskúmaniu dôvodnosti odôvodnenia a sú preskúmané v rámci preskúmania piateho žalobného dôvodu založeného na nesprávnom posúdení Komisie.

156

Pokiaľ ide o výhradu uvedenú v bode 134 vyššie, ktorá je založená na neexistencii objasnenia právneho postavenia ľudského embrya v napadnutom oznámení, je potrebné uviesť, ako to urobila Komisia, že nebolo potrebné, aby Komisia pristúpila k takémuto vymedzeniu alebo objasneniu na to, aby mohla v rámci napadnutého oznámenia dostatočne odôvodneným spôsobom odmietnuť tri návrhy na zmenu právnych aktov predložené v rámci spornej EIO. Stačí totiž pripomenúť, že dostatočnosť odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na cieľ spornej EIO, a že týmto cieľom nie je stanovenie alebo objasnenie právneho postavenia ľudského embrya, ale to, aby Komisia predložila tieto tri návrhy normotvorcovi Únie (pozri bod 147 vyššie). Z toho vyplýva, že uvedenú výhradu je potrebné odmietnuť ako neúčinnú.

157

Pokiaľ ide o výhradu uvedenú v bode 137 vyššie, ktorá je založená na stručnosti vysvetlení týkajúcich sa odmietnutia zmeny rozpočtového nariadenia, úvahy uvedené v bode 150 vyššie preukazujú existenciu dostatočného odôvodnenia. V dôsledku toho je túto výhradu žalobcov potrebné odmietnuť ako nedôvodnú.

158

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.

159

Žalobcovia uvádzajú viacero nesprávnych posúdení obsiahnutých v napadnutom oznámení.

160

Po prvé žalobcovia Komisii vytýkajú, že v napadnutom oznámení zastávala názor, že rozsudok z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), nie je relevantný, pokiaľ ide o otázku, ktorá je predmetom spornej EIO. V tomto kontexte uvádzajú, že Komisia tvrdením, že Únia by mala financovať výskumné projekty, ktoré sú vylúčené z patentovateľnosti podľa článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/44/ES zo 6. júla 1998 o právnej ochrane biotechnologických vynálezov (Ú. v. ES L 213, 1998, s. 13), narúša zásadu povinnosti koherencie zakotvenej v článku 7 ZFEÚ.

161

Po druhé žalobcovia uvádzajú celý rad výhrad, pokiaľ ide o úvahy Komisie týkajúce sa výskumu ĽEKB (stručne opísané v bode 135 vyššie).

162

Na jednej strane žalobcovia tvrdia, že etické odôvodnenie Komisie týkajúce sa výskumu ĽEKB je postihnuté nesprávnym posúdením. Spochybňujú najmä úvahu Komisie, podľa ktorej je výskum ĽEKB morálne prijateľný, pretože je sľubný z hľadiska nových terapií „na mnohé choroby“, a s odkazom na dokument pripravený spornou EIO a nadáciou tvrdia, že výskum ĽEKB nie je potrebný a že existujú sľubnejšie alternatívne riešenia. Žalobcovia Komisii tiež vytýkajú, že vychádza z utilitaristického prístupu, ktorý naznačuje, že vedecký pokrok odôvodňuje ničenie ľudských embryí.

163

Na druhej strane žalobcovia tvrdia, že systém „trojakého zabezpečenia“, na ktorý odkazuje napadnuté oznámenie (pozri bod 18 vyššie), je nepostačujúci a nie je primeranou odpoveďou na obavy v oblasti etiky vyjadrené v rámci spornej EIO. Jeho prvý aspekt, konkrétne záväzok týkajúci sa rešpektovania vnútroštátnych právnych predpisov, nestanovuje etické normy, ale zaručuje iba dodržiavanie vnútroštátnych zákonov bez ohľadu na ich obsah. Ani jeho druhý aspekt, konkrétne partnerské preskúmanie predmetného výskumného projektu, sa netýka uplatňovania etických noriem, ale slúži iba na preukázanie, že prax sa vykonáva v súlade s uznanými vedeckými zásadami, čo nie je odpoveďou na otázku položenú v rámci spornej EIO. Jeho tretí aspekt, konkrétne záväzok, aby sa fondy Únie nemohli používať na izoláciu nových línií kmeňových buniek ani na výskum, ktorý predpokladá ničenie ľudských embryí vrátane získavania kmeňových buniek, je napriek tomu, že obsahuje etický záväzok, nedostatočný, pretože sa netýka financovania výskumných projektov, ktoré predpokladajú ničenie ľudských embryí.

164

Po tretie žalobcovia uvádzajú celý rad výhrad, pokiaľ ide o úvahy Komisie týkajúce sa rozvojovej spolupráce. V tomto smere žalobcovia tvrdia, že neexistuje medzinárodný konsenzus o obsahu pojmov „sexuálne a reprodukčné zdravie“, na ktoré odkazuje Komisia v napadnutom oznámení, a že neexistuje konsenzus o tom, či tieto pojmy zahŕňajú aj interrupcie. Podľa žalobcov medzinárodné právo neobsahuje povinnosť členských štátov povoliť interrupcie. Žalobcovia tiež tvrdia, že MRC a akčný program ICPD nepredstavujú právne záväzné záväzky, ale politické ciele. Cieľ zníženia úmrtnosti matiek stanovený v týchto nástrojoch je legitímny a chvályhodný, ale neodôvodňuje využívanie interrupcií. Navyše napadnuté oznámenie nepreukazuje, v čom financovanie interrupcií z fondov Únie prispieva k znižovaniu úmrtnosti matiek. Podľa žalobcov možno na účely zníženia úmrtnosti matiek prijať iné, menej kontroverzné opatrenia. Žalobcovia konštatujú, že úvaha Komisie, podľa ktorej by zákaz financovania obmedzil schopnosť Únie dosahovať ciele stanovené v MRC, sa zdá byť neopodstatnená a že odmietnutie Komisie prijať opatrenia navrhované v rámci spornej EIO je skôr odôvodnené jej vlastným inštitucionálnym záujmom.

165

Po štvrté žalobcovia spochybňujú záver Komisie uvedený v napadnutom oznámení, podľa ktorého návrh na zmenu rozpočtového nariadenia nie je potrebný. Podľa žalobcov odkazy na ľudskú dôstojnosť a ľudské práva uvedené v primárnom práve Únie neznamenajú, že do rozpočtového nariadenia nie je potrebné zahrnúť výslovné, konkrétne a presné ustanovenie, ktorým sa zakazuje financovanie činností, ktoré sa zdajú byť v rozpore s týmito hodnotami.

166

Komisia v podstate spochybňuje možnosť vykonať vecné preskúmanie oznámenia prijatého podľa článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011. V tejto súvislosti tvrdí, že okolnosť, podľa ktorej iná inštitúcia alebo organizátori alebo signatári dotknutej EIO nemajú rovnaký názor na jej skutkové predpoklady, právne výklady alebo politické posúdenie odôvodňujúce jej voľbu nepredložiť návrh právneho aktu, je irelevantná na účely posúdenia, či si splnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011. Otázka, či sú takéto skutkové predpoklady, právne výklady alebo politické posúdenia presvedčivé, skôr predstavuje jednu z okolností, ktorá môže byť predmetom politickej diskusie po vyhlásení oznámenia v súlade s uvedeným ustanovením.

167

Vzhľadom na tieto úvahy Komisia navrhuje, aby boli všetky výhrady žalobcov odmietnuté ako irelevantné, keďže spočívajú v spochybňovaní skutkových predpokladov, právnych výkladov, politických posúdení a hodnotiacich úsudkov, ktoré uviedla v napadnutom oznámení.

168

Posúdenie tohto žalobného dôvodu predpokladá vymedzenie rozsahu súdneho preskúmania obsahu napadnutého oznámenia.

169

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v rámci výkonu svojej právomoci legislatívnej iniciatívy musí mať Komisia širokú mieru voľnej úvahy, ak má prostredníctvom tohto postupu podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ podporovať všeobecný záujem Únie tým, že v prípade potreby bude uskutočňovať zložité zmierovacie konanie medzi rozdielnymi záujmami. Z toho vyplýva, že Komisia musí mať širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, či v nadväznosti na EIO má alebo nemá prijať opatrenia.

170

Z uvedených úvah vyplýva, že napadnuté oznámenie, ktoré obsahuje konečné rozhodnutie Komisie nepredložiť návrh právneho aktu normotvorcovi Únie, musí byť predmetom obmedzeného preskúmania zo strany Všeobecného súdu, ktorým sa má okrem dostatočnosti jeho odôvodnenia overiť najmä existencia zjavne nesprávnych posúdení, ktorými je uvedené rozhodnutie postihnuté (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 14. júla 2005, Rica Foods/Komisia, C‑40/03 P, EU:C:2005:455, body 53 až 55 a citovanú judikatúru).

171

Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné preskúmať výhrady žalobcov uvedené v rámci tohto žalobného dôvodu.

172

Pokiaľ ide po prvé o výhradu týkajúcu sa výkladu, aký Komisia prisúdila rozsudku z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669) (pozri bod 160 vyššie), je potrebné poznamenať, že v tomto rozsudku vyhlásenom v konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania bol Súdny dvor požiadaný, aby podal výklad článku 6 ods. 2 písm. c) smernice 98/44, podľa ktorého sa patenty neudeľujú na využívanie ľudských embryí na priemyselné alebo obchodné účely.

173

Je pravda, ako to tvrdia žalobcovia, že v bode 35 rozsudku z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), Súdny dvor potvrdil, že každé ľudské vajíčko, len čo je oplodnené, musí byť považované za „ľudské embryo“ v zmysle a na účely uplatňovania článku 6 ods. 2 písm. c) smernice 98/44, ak je toto oplodnenie schopné spustiť proces vývoja ľudského jedinca. Súdny dvor zároveň v bode 40 rozsudku z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), spresnil, že cieľom smernice 98/44 nie je úprava využívania ľudských embryí v rámci vedeckého výskumu a že jej predmet sa obmedzuje na patentovateľnosť biotechnologických vynálezov. Z toho vyplýva, že záver Komisie uvedený v bode 2.1 in fine napadnutého oznámenia, podľa ktorého sa rozsudok z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), nezaoberal otázkou, či takýto druh výskumu možno vykonávať a financovať, nie je postihnutý zjavne nesprávnym posúdením. Komisia sa preto v podstate domnievala, že rozsudok z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), nie je relevantný na účely posúdenia, či sporná EIO, ktorá sa prostredníctvom druhého návrhu na zmenu aktu Únie týkala zákazu financovania výskumných činností, ktoré zahŕňajú alebo predpokladajú ničenie ľudských embryí, a to bez toho, aby sa dopustila takéhoto nesprávneho posúdenia.

174

Navyše na rozdiel od tvrdení žalobcov sa odôvodnenie Komisie nevyznačuje žiadnym rozporom, a to vzhľadom na skutočnosť, že otázka, či vedecký výskum zahŕňajúci využívanie (a zničenie) ľudských embryí môže byť financovaný z fondov Únie, sa jasne odlišuje od otázky, ktorá je predmetom smernice 98/44 a rozsudku z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), a to, či je biotechnologický vynález zahŕňajúci takéto využívanie patentovateľný.

175

Z toho vyplýva, že výhradu žalobcov týkajúcu sa výkladu, aký Komisia prisúdila rozsudku z 18. októbra 2011, Brüstle (C‑34/10, EU:C:2011:669), je potrebné odmietnuť.

176

Pokiaľ ide po druhé o výhrady žalobcov v súvislosti s úvahami Komisie týkajúcimi sa výskumu ĽEKB (pozri body 161 až 163 vyššie), je potrebné poznamenať, že prostredníctvom svojej argumentácie žalobcovia v podstate spochybňujú etický prístup Komisie. Etický prístup spornej EIO je prístup, podľa ktorého je embryo ľudskou bytosťou, ktorej sa priznáva ľudská dôstojnosť a právo na život, zatiaľ čo etický prístup Komisie, ako vyplýva z napadnutého oznámenia, berie do úvahy právo na život a ľudskú dôstojnosť ľudských embryí, ale zároveň berie do úvahy aj potreby výskumu ĽEKB, ktorý môže viesť k liečbe chorôb, ktoré sú v súčasnosti neliečiteľné alebo potenciálne život ohrozujúce, ako napríklad Parkinsonova choroba, cukrovka, mozgová porážka, kardiovaskulárne ochorenia a slepota (pozri bod 2.2.1 prvý odsek napadnutého oznámenia). Preto sa nezdá, že by bol etický prístup Komisie postihnutý zjavne nesprávnym posúdením, pokiaľ ide o túto otázku, a tvrdenia žalobcov, ktoré sú založené na odlišnom etickom prístupe, nepreukazujú existenciu takéhoto nesprávneho posúdenia.

177

Pokiaľ ide o konkrétne tvrdenie žalobcov podporené dokumentom, ktorý vytvorili žalobcovia a nadácia a podľa ktorého výskum ĽEKB nie je potrebný a existujú sľubnejšie alternatívne riešenia (pozri bod 162 vyššie), je potrebné poznamenať, že toto tvrdenie nie je dostatočne rozvinuté. Navyše žalobcovia sa obmedzujú iba na odkaz na uvedený dokument bez toho, aby vysvetlili, v čom tento dokument technickej povahy potvrdzuje ich tvrdenie. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie nespĺňa požiadavky stanovené v článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, a preto musí byť odmietnuté.

178

Z uvedeného vyplýva, že výhrady žalobcov v súvislosti s úvahami Komisie týkajúcimi sa výskumu ĽEKB je potrebné odmietnuť.

179

Pokiaľ ide po tretie o výhrady žalobcov v súvislosti s úvahami Komisie týkajúcimi sa rozvojovej spolupráce (pozri bod 164 vyššie), najskôr je potrebné poznamenať, že žalobcovia nespochybňujú ani existenciu cieľa znižovať úmrtnosť matiek, ktorý Únia sleduje prostredníctvom svojej činnosti, ani jeho legitímny a chvályhodný charakter.

180

Následne je potrebné poznamenať, že Komisia v bode 3.3 napadnutého oznámenia na základe publikácie Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2012 vysvetlila, že jednou z príčin úmrtnosti matiek sú nebezpečné potraty a že podpora Únie, ktorá je všeobecná a nie je zameraná len na určité služby, prispieva k znižovaniu počtu interrupcií, pretože zlepšuje prístup k bezpečným a kvalitným službám vrátane kvalitných služieb plánovaného rodičovstva, k širokému spektru spôsobov antikoncepcie, núdzovej antikoncepcii a komplexnému sexuálnemu vzdelávaniu. Podľa tej istej publikácie Svetovej zdravotníckej organizácie, na ktorú sa ďalej Komisia odvoláva, zlepšovanie bezpečnosti služieb súvisiacich s interrupciami prispieva k znižovaniu úmrtnosti a chorobnosti matiek. Vzhľadom na vzťah medzi nebezpečnými potratmi a úmrtnosťou matiek, ktorý Komisia preukázala, sa nezdá, že by bol záver Komisie uvedený v bode 4.3 napadnutého oznámenia, podľa ktorého by sa zákazom financovania interrupcií obmedzila schopnosť Únie dosiahnuť cieľ znížiť úmrtnosť matiek, postihnutý zjavne nesprávnym posúdením, a tvrdenia žalobcov uvedené v bode 164 vyššie nepreukazujú existenciu takéhoto nesprávneho posúdenia.

181

Z toho vyplýva, že výhrady žalobcov v súvislosti s úvahami Komisie týkajúcimi sa rozvojovej spolupráce je potrebné odmietnuť.

182

Po štvrté je potrebné poznamenať, že ani argumentácia žalobcov týkajúca sa záveru Komisie o návrhu na zmenu rozpočtového nariadenia (pozri bod 165 vyššie), ktorá v podstate spochybňuje vhodnosť voľby Komisie nepredložiť takýto návrh normotvorcovi Únie v nadväznosti na spornú EIO, neumožňuje domnievať sa, že jej posúdenie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením.

183

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné zamietnuť piaty žalobný dôvod neplatnosti uvádzaný žalobcami, a teda aj žalobu ako celok.

184

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Komisia v súlade s jej návrhom.

185

Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Poľská republika, Parlament a Rada znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie týkajúce sa európskej iniciatívy občanov s názvom „Uno di noi“

Obsah napadnutého oznámenia

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prípustnosti

O prípustnosti žaloby v rozsahu, v akom ju podal subjekt označený ako „European Citizens’ Initiative One of Us“

O napadnuteľnosti napadnutého oznámenia v zmysle článku 263 ZFEÚ

O veci samej

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 z dôvodu, že Komisia nepredložila návrh právneho aktu v reakcii na spornú EIO

O druhom žalobnom dôvode, ktorý bol predložený subsidiárne a ktorý je založený na porušení článku 11 ods. 4 ZEÚ, ku ktorému došlo v dôsledku nepredloženia návrhu právneho aktu v reakcii na spornú EIO

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ku ktorému došlo tým, že Komisia v napadnutom oznámení neuviedla osobitne svoje právne a politické závery o spornej EIO

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia

O trovách