Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci F‑31/14,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE podľa jej článku 106a,

Philippe Colart, úradník Európskeho parlamentu, s bydliskom v Bastogne (Belgicko), a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, v zastúpení: A. Salerno, advokát,

žalobcovia,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: O. Caisou‑Rousseau a S. Alves, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory M. I. Rofes i Pujol, sudcovia K. Bradley a J. Svenningsen (spravodajca),

tajomník: X. Lopez Bancalari, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. septembra 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

Odôvodnenie

1. Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 29. marca 2014 pán Colart a ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, žiadajú zrušenie výsledkov volieb do výboru zamestnancov Európskeho parlamentu, ako boli uverejnené a vyhlásené výborom overovateľov 28. novembra 2013 a potvrdené týmto výborom po zamietnutí ich sťažnosti.

Právny rámec

Služobný poriadok

2. Článok 9 Služobného poriadku Európskej únie v jeho znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„1. Vytvoria sa nasledujúce útvary:

a) v rámci každého orgánu:

– výbor zamestnancov, ktorý môže byť organizovaný v sekciách pre rôzne pracoviská,

…

ktoré budú plniť úlohy, ktoré im prideľuje služobný poriadok.

2. Zloženie a postup útvaru určí každý orgán v súlade s ustanoveniami prílohy II [služobného poriadku].

…“

3. Článok 1 ods. 2 prílohy II služobného poriadku stanovuje:

„Podmienky voľby do výboru zamestnancov, ak nie je organizovaný v miestnych sekciách, alebo do miestnej sekcie, ak je výbor zamestnancov organizovaný v miestnych sekciách, určí valné zhromaždenie úradníkov orgánu pôsobiacich na príslušnom mieste výkonu práce. Inštitúcia však môže rozhodnúť, že podmienky pre zvolenie budú určené podľa preferencií zamestnancov inštitúcie, vyjadrenými v referende. …“

Pravidlá upravujúce zastúpenie zamestnancov v Parlamente

4. Na základe prílohy II služobného poriadku výbor zamestnancov Parlamentu prijal 6. februára 2012 Pravidlá upravujúce zastúpenie zamestnancov (ďalej len „PUZZ“), ktoré boli 4. apríla 2012 prijaté prostredníctvom referenda medzi zamestnancami tejto inštitúcie.

5. Článok 8 ods. 1 a 2 PUZZ stanovuje:

„1. Valné zhromaždenie [zamestnancov tvorené všetkými voličmi výboru zamestnancov] na základe spoločného návrhu kandidátnych listín, na ktorých je aspoň jeden zvolený zástupca vo výbore zamestnancov, ktorému sa končí mandát, vymenuje spomedzi voličov aspoň jedného riadneho overovateľa a troch zastupujúcich overovateľov z každej kandidátnej listiny.

2. Riadni a zastupujúci overovatelia nie sú členmi výboru zamestnancov ani kandidátmi vo voľbách do tohto výboru. …“

6. Podľa článku 20 ods. 1 a 2 PUZZ „výbor [overovateľov] tvoria riadni overovatelia“ a „je zodpovedný za organizáciu a priebeh volieb do výboru zamestnancov a iných volieb, referend a konzultácií organizovaných v súlade s týmito pravidlami“.

7. Článok 26 PUZZ stanovuje:

„1. Volebné postupy organizuje výbor overovateľov.

2. Výbor overovateľov má na prípravu volieb k dispozícii najmenej štyridsať pracovných dní.

3. Generálny tajomník [Parlamentu] na žiadosť výboru overovateľov môže vymenovať dvoch pozorovateľov (vrátane jedného z právneho oddelenia), ktorí sa zúčastňujú na schôdzach tohto výboru týkajúcich sa volieb do výboru zamestnancov.“

8. Článok 39 PUZZ stanovuje:

„1. Výbor overovateľov po sčítaní hlasov vypracuje a uverejní zoznam zvolených zástupcov.

2. Mená nezvolených kandidátov z každej kandidátnej listiny sa zapíšu do zápisnice, a to v poradí podľa počtu získaných hlasov.

3. Výbor overovateľov vypracuje zápisnicu z volieb v lehote [dvadsiatich piatich] pracovných dní po uverejnení zoznamu zvolených zástupcov, po spracovaní prípadných sťažností ustanovených v článku 42 týchto pravidiel.

4. Kópiu tejto zápisnice a tohto zoznamu zašle generálnemu tajomníkovi [Parlamentu] a najstaršiemu zvolenému členovi a uverejní ich na intranete výboru overovateľov.“

9. Článok 41 PUZZ stanovuje:

„Bez toho, aby bola dotknutá možnosť podania žaloby na Súdny dvor Európskej únie, výbor overovateľov ako jediný zodpovedá za riešenie všetkých sporov alebo všetkých sťažností týkajúcich sa organizácie voľby do výboru zamestnancov. Tieto sťažnosti sa musia zaslať výboru overovateľov písomne v lehote desiatich pracovných dní od oznámenia rozhodnutia alebo oznámenia aktu spôsobujúceho ujmu. Výbor overovateľov odpovie na tieto sťažnosti v lehote desiatich pracovných dní od dátumu prijatia tejto sťažnosti.“

10. Článok 42 PUZZ stanovuje:

„Sťažnosti týkajúce sa volebných postupov sa musia zaslať výboru overovateľov písomne v lehote desiatich pracovných dní po uverejnení zoznamu zvolených zástupcov. Výbor overovateľov odpovie na tieto sťažnosti v lehote desiatich pracovných dní od dátumu prijatia tejto sťažnosti.“

11. Podľa článku 45 PUZZ návrhy na zmenu PUZZ podáva buď výbor zamestnancov, alebo sa podávajú prostredníctvom žiadosti podpísanej minimálne 200 voličmi a ak tieto návrhy schváli valné zhromaždenie, predložia sa voličom v referende v lehote dvadsiatich pracovných dní.

12. Článok 47 PUZZ spresňuje, že „tieto pravidlá boli predložené generálnemu tajomníkovi… Parlamentu 20. júna 2012 a ich kópia bola postúpená predsedovi a predsedníctvu… Parlamentu.“

Skutkové okolnosti

13. Žalobcovia boli v roku 2013 členmi odborovej organizácie „Solidarité pour les agents et fonctionnaires européens“ (ďalej len „SAFE“). Pán Colart a pán Vienne zastávali v tejto organizácii v uvedenom poradí funkcie predsedu a politického tajomníka.

14. Po zasadnutí mimoriadneho valného zhromaždenia členov SAFE 21. júna 2013 sa objavil vnútorný spor tejto odborovej organizácie, pokiaľ ide o zloženie jej výkonného výboru, pričom deväť členov SAFE vedených pánom Colartom (ďalej len „Colart a iní“) požadovalo, z rovnakého dôvodu ako iná skupina členov SAFE vedená pánom Ciuffredom, aby sa stali legitímnymi zástupcami tejto odborovej organizácie. Tieto dve skupiny členov SAFE sa sporia v súvislosti s prístupom do schránky elektronickej pošty, ktorú poskytol Parlament SAFE, a to tak pred súdom Únie (pozri uznesenie Colart a i./Parlament, F‑87/13, EU:F:2014:53), ako aj pred luxemburským súdom.

15. Na účely volieb do výboru zamestnancov Parlamentu, ktoré sa mali uskutočniť na jeseň 2013, sa Colart a iní v konečnom dôsledku rozhodli, že sa až do okamihu vyriešenia sporu proti inej skupine členov SAFE vedenej napokon pánom Guccionem (ďalej len „Guccione a iní“) nebudú prezentovať v rámci „SAFE“. Colart a iní podali 20. septembra 2013 na výbor overovateľov na účely týchto volieb kandidátnu listinu nazvanú „SAFETY“ (ďalej len „kandidátna listina SAFETY“), pričom upozornili výbor overovateľov prostredníctvom elektronickej správy z toho istého dňa zaslanej jeho predsedovi na dôsledky prípadného používania označenia „SAFE“ kandidátnou listinou vedenou pánom Guccionem (ďalej len „kandidátna listina SAFE“), ktoré je podľa ich názoru neplatné a podvodné. Podľa žalobcov zastávajú Colart a iní „obozretný a rozumný prístup, [ktorý] smeroval najmä k tomu, aby ,nepoškodil‘ demokratický volebný proces tým, že konfrontuje výbor overovateľov podaním dvoch konkurenčných kandidátnych listín, ktoré uvádzajú, že používajú [oprávnene] označenie ,SAFE‘, s… [následným] rizikom za sebou nasledujúcich súdnych konaní, ktoré by rozvrátili kalendár volebných postupov“.

16. Colart a iní zaslali po uverejnení kandidátnych listín výborom overovateľov 25. septembra 2013 na účely voľby do výboru zamestnancov elektronickú správu Guccionemu a iným, ktorí boli kandidátmi na kandidátnej listine SAFE, aby ich informovali, že sú držiteľmi loga „SAFE“ zaregistrovaného na Úrade pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) a že v dôsledku toho, ak Guccione a iní budú používať toto logo, Colart a iní na nich podajú žalobu na účely získania náhrady vzniknutej škody za toto neoprávnené používanie.

17. Dňa 10. októbra 2013 poskytol Parlament Colartovi a iným elektronickú schránku nazvanú „SAFETY“.

18. Prvé kolo volieb do výboru zamestnancov sa konalo od 14. do 23. októbra 2013. Druhé kolo bolo zorganizované od 18. do 27. novembra.

19. Dňa 28. novembra 2013 po tom, čo výbor overovateľov uverejnil výsledky volieb do výboru zamestnancov Parlamentu, pán Colart ako „líder kandidátnej listiny SAFETY“ podal 12. decembra 2013 na tomto výbore „sťažnosť na základe článku 42 [PUZZ], týkajúcu sa výsledkov volieb…“. Táto sťažnosť bola tiež postúpená v kópii najmä predsedovi Parlamentu a generálnemu tajomníkovi tejto inštitúcie. V tejto sťažnosti sa pán Colart vyslovil v mene kandidátnej listiny SAFETY, pričom vytýkal výboru overovateľov, že neprijal opatrenia, ani neodpovedal na jeho správu z 20. septembra 2013 a ani nediskutoval o otázke používania názvu „SAFE“ vo voľbách. Spochybnil tiež skutočnosť, že kandidátnej listine SAFE, vedenej pánom Guccionem, boli pridelené štyri zo šiestich kresiel pridelených úradníkom alebo zamestnancom s výkonom práce v Luxemburgu (Luxembursko).

20. V sťažnosti zaslanej výboru overovateľov v mene kandidátnej listiny SAFETY pán Colart primárne žiadal, aby „volebné činnosti [boli] jednoducho zrušené z dôvodu neexistencie čestnosti volieb a z dôvodu využitia nekalých metód a postupov“. Subsidiárne a v súvislosti so skutočnosťou, že výboru overovateľov predsedal pán Tillota, člen skupiny Guccione a iní, ktorá sa vyhlásila za skupinu legitímnych členov výkonného výboru SAFE, pán Colart požiadal v mene kandidátnej listiny SAFETY, aby sa manuálne prepočítali hlasovacie lístky. V tejto súvislosti uviedol pochybenia týkajúce sa otvorenia urien po prvom kole volieb a uzamknutia údajne zabezpečenej miestnosti, kde boli organizované voľby, ako aj svoje pochybnosti o pravdivosti výsledkov, keďže medzi 29 zvolenými osobami do výboru zamestnancov na jednej strane neboli nijakí kandidáti pracujúci v generálnom riaditeľstve prekladov, ktoré predstavuje 20 % pracovníkov Parlamentu, a na strane druhej len šesť zvolených osôb bolo zamestnaných v Luxemburgu.

21. Listom z 19. decembra 2013 (ďalej „rozhodnutie výboru overovateľov z 19. decembra 2013“ alebo „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti podanej na výbor overovateľov“) odpovedal výbor overovateľov na sťažnosť, ktorú pán Colart podal ako líder kandidátnej listiny SAFETY, pričom uviedol, že v prípade neexistencie záväzného súdneho rozhodnutia týkajúceho sa používania názvu „SAFE“ bol povinný akceptovať všetky názvy kandidátnych listín, ako ich navrhovali ich lídri, čo platí tým viac, že sa Colart a iní rozhodli predložiť kandidátnu listinu nazvanú „SAFETY“, čím odvrátili vznik pravdepodobnosti zámeny, ktorá mohla byť u voličov vyvolaná na základe existencie dvoch konkurenčných kandidátnych listín rovnakého názvu.

22. Pokiaľ ide o pravdivosť výsledkov hlasovania, výbor overovateľov pánovi Colartovi oznámil, že počet nepoužitých hlasovacích lístkov bol systematicky overený tak pri otvorení, ako aj pri uzavretí hlasovacích miestností, ktoré boli okrem toho zabezpečené elektronickými zámkami, a že nijaká chyba nebola zistená, čo umožnilo vylúčiť podozrenia, pokiaľ ide o údajnú možnosť, že urny boli otvorené a naplnené hlasovacími lístkami, ktoré nahradili už odovzdané hlasovacie lístky.

23. Pokiaľ ide o žiadosť o prepočítanie hlasovacích lístkov, výbor overovateľov pánovi Colartovi oznámil, že jednohlasne rozhodol, že nepristúpi k takémuto prepočítaniu z dôvodu neexistencie čo i len najmenšieho rozumného a presvedčivého argumentu, ktorý by odôvodňoval takýto krok.

24. Pokiaľ ide o volebné výsledky, výbor overovateľov zdôraznil, že mu neprislúcha uskutočniť akúkoľvek politickú analýzu a ešte menej komentovať príslušnosť zvolených osôb k jednému alebo druhému generálnemu riaditeľstvu Parlamentu. Pokiaľ ide o počet zvolených osôb s miestom výkonu práce v Luxemburgu, je dokonale v súlade s požadovaným minimom stanoveným v PUZZ.

Návrhy účastníkov konania a konanie

25. Žalobcovia navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:

– zrušil výsledky volieb do výboru zamestnancov, ktoré sa uskutočnili na jeseň 2013 a ktorých výsledky boli oficiálne uverejnené 28. novembra 2013,

– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.

26. Parlament navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú,

– zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

27. Listom doručeným do kancelárie 15. septembra 2014 položil Súd pre verejnú službu na základe opatrenia na zabezpečenie priebehu konania otázky účastníkom konania, na ktoré riadne odpovedali v stanovenej lehote.

28. Žalobcovia vysvetlili, že po vyhlásení výsledkov volieb nemali v úmysle obrátiť sa na menovací orgán a že niektorým osobám oprávneným konať v mene menovacieho orgánu predali v kópii svoju sťažnosť adresovanú výboru overovateľov výlučne z dôvodu obavy o transparentnosť a čestnosť. Potvrdili tiež, že rozhodnutie, ktorého zrušenie žiadajú, bolo rozhodnutím o vyhlásení výsledkov, keďže podľa nich rozhodnutie výboru overovateľov z 19. decembra 2013 len potvrdilo výsledky vyhlásené 28. novembra.

29. Žalobcovia okrem toho uviedli, že po rozhodnutí výboru overovateľov z 19. decembra 2013 sa nepýtali menovacieho orgánu na možnosť podať sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, lebo na jednej strane by takáto sťažnosť bola zbytočnou okľukou, keďže menovací orgán nemá hierarchickú právomoc nad výborom overovateľov a nemohol by teda v zásade zmeniť rozhodnutia tohto výboru. Na druhej strane podľa znenia článku 41 PUZZ a vychádzajúc z predpokladu, že poslaním menovacieho orgánu nie je v zásade zasahovať do volebného procesu volieb do výboru zamestnancov, sa žalobcovia domnievali, že Súd pre verejnú službu mal právomoc na základe článku 41 PUZZ posúdiť priamo zákonnosť rozhodnutí výboru overovateľov.

30. Žalobcovia síce na základe judikatúry uznali, že menovací orgán, aj keď nevykonáva žiadnu hierarchickú právomoc nad výborom overovateľov, môže, dokonca musí, zasiahnuť, aby zmenil rozhodnutia tohto výboru, ak sa tieto ukážu ako nezákonné, avšak dovolávali sa „vývoja judikatúry v zmysle absolútneho nezasahovania menovacieho orgánu do volebného procesu“.

31. Parlament Súdu pre verejnú službu potvrdil, že nedelegoval žiadnu rozhodovaciu právomoc na výbor overovateľov na prijatie rozhodnutí v jeho mene a na účet menovacieho orgánu. Predovšetkým právomoc rozhodovať o sťažnostiach podaných na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku je výlučne zverená predsedníctvu, predsedovi a generálnemu tajomníkovi tejto inštitúcie.

32. Parlament tým, že uviedol, že špecificky neinformoval svojich zamestnancov o skutočnosti, že orgány zastupujúce zamestnancov sa nemôžu prijatím úpravy, akou je PUZZ, odchýliť od ustanovenia služobného poriadku, akým je článok 90 ods. 2 služobného poriadku, informoval Súd pre verejnú službu, že po tom, čo sa na výbor overovateľov prostredníctvom sťažnosti v zmysle článku 41 PUZZ obrátili ďalší kandidáti vo voľbách do výboru zamestnancov organizovaných na jeseň 2013, podali 28. februára 2014 na menovací orgán sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 18. júna.

33. Parlament zdôraznil, že na základe judikatúry je menovací orgán povinný zasiahnuť, a to aj ex offo , v prípade pochybnosti o riadnom priebehu volieb do výboru zamestnancov. V tejto súvislosti rovnako tvrdí, že v rozpore s prípadom rozhodnutí výberovej komisie, ktoré nemôže zmeniť, menovací orgán je oprávnený zasiahnuť na výbore overovateľov, ktorého členovia sú menovaní valným zhromaždením zamestnancov, na účely nápravy prípadných zistených pochybení.

Právny stav

Tvrdenia účastníkov konania

34. Žalobcovia po tom, čo samovoľne dospeli v ich návrhu k otázke prípustnosti svojej žaloby, zdôrazňujú, že táto žaloba je dôsledkom sťažnosti podanej 12. decembra 2013 v súlade s článkom 41 PUZZ na výbore overovateľov, ktorá bola predmetom zamietavého rozhodnutia tohto výboru z 19. decembra. Žalobcovia sa preto považujú za „oprávnených podať túto žalobu pri dodržaní znenia článku 91 služobného poriadku a článku 100 ods. 1 rokovacieho poriadku“ a v tejto súvislosti s odkazom na rozsudok Vanhellemont/Komisia (T‑396/03, EU:T:2005:406) tvrdia, že Parlament „sa nemohol skrývať za skutočnosť, že vnútorná úprava zveruje výboru overovateľov rozhodovanie o sťažnostiach týkajúcich sa volieb členov výboru zamestnancov s cieľom vyhnúť sa jeho zodpovednosti, pokiaľ ide o kontrolu správnosti týchto volieb“.

35. Ako odpoveď na otázky Súdu pre verejnú službu žalobcovia na pojednávaní tvrdili, že menovací orgán musel nevyhnutne poznať návrh odpovede výboru overovateľov na ich sťažnosť a „niekedy“ medzi 12. a 19. decembrom 2013 prijal rozhodnutie, ktoré spočívalo vo vydaní priaznivého stanoviska k tomu, čo bolo predmetom rozhodnutia výboru overovateľov z 19. decembra 2013.

36. Parlament namieta neprípustnosť žaloby, pričom zdôrazňuje, že bola podaná na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku. Táto inštitúcia pripomína, že článok 91 ods. 2 služobného poriadku stanovuje výslovne, že „odvolanie [opravný prostriedok – neoficiálny preklad ] na Súdny dvor Európskej únie je prípustné [prípustný – neoficiálny preklad ], len ak bola [menovaciemu orgánu] predtým predložená sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 [služobného poriadku] v lehote stanovenej v uvedenom článku a sťažnosť bola zamietnutá výslovnými rozhodnutiami alebo konkludentne prijatým rozhodnutím [menovacieho orgánu]“.

37. V tejto súvislosti Parlament tvrdí, že podľa bodu X, nazvaného „Ž[iadosti a opravné prostriedky]“ prílohy rozhodnutia predsedníctva Parlamentu z 13. januára 2014 týkajúceho sa delegácie právomocí menovacieho orgánu a orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy, totožného v tomto bode s už predtým uplatňovaným rozhodnutím predsedníctva Parlamentu z 3. mája 2004, je právomoc menovacieho orgánu rozhodovať o sťažnostiach vedených proti rozhodnutiam vydaným orgánmi odlišnými od predsedníctva, predsedu alebo generálneho tajomníka Parlamentu, delegovaná na generálneho tajomníka. V prejednávanom prípade je potrebné konštatovať, že v rozpore s judikatúrou vyplývajúcou najmä z bodu 7 rozsudku Diezler a i./CES (146/85 a 431/85, EU:C:1987:457) sa žalobcovia na menovací orgán neobrátili so žiadnou sťažnosťou. Preto keďže podmienky prípustnosti žaloby sú kogentné, táto žaloba by mala byť vyhlásená za neprípustnú.

38. Pokiaľ ide o okolnosť, ktorej sa dovolávajú žalobcovia a podľa ktorej sa obrátili na výbor overovateľov so sťažnosťou, Parlament namieta, že konanie o sťažnosti stanovené v PUZZ je odlišné od konania uvedeného v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Aj keď PUZZ vo svojom oddiele V nazvanom „Sťažnosti“ upravuje opravný prostriedok nazvaný „sťažnosť“, ktorú je možné uplatniť na výbore overovateľov, uvedené konanie upravené týmito pravidlami, vo vzťahu ku ktorým okrem toho nemá správny orgán nijakú rozhodovaciu právomoc alebo spoločnú právomoc, nestanovuje žiadnu informáciu o menovacom orgáne, ani možnosť zásahu menovacieho orgánu na účely vytvorenia odpovede na takto podané sťažnosti, teda odpovede, akou je rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti prijatej v prejednávanom prípade výborom overovateľov. V každom prípade výbor overovateľov nie je orgánom splnomocneným na to, aby v mene menovacieho orgánu rozhodoval o sťažnostiach podaných na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

39. Parlament uvádza, že v prejednávanom prípade a v rozpore s požiadavkami judikatúry nebol sám ako menovací orgán schopný poznať výhrady alebo želania žalobcov pred podaním tejto žaloby. Pri pojednávaní Parlament uznal, že znenie článkov 41 PUZZ a 42 PUZZ by mohlo potenciálne uviesť do omylu úradníkov a zamestnancov, pokiaľ ide o nevyhnutnosť podať vo volebných veciach sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku pred podaním žaloby v spore na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku. Táto inštitúcia trvala na svojich hlavných návrhoch, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby, na pojednávaní však vysvetlila, že z dôvodu obavy o dodržanie suverenity valného zhromaždenia úradníkov a autonómie výboru zamestnancov, spoluautorov PUZZ, nezasiahla v tomto štádiu do znenia prijatého týmito dvomi inštitúciami stelesňujúcimi zastupovanie zamestnancov.

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

40. Na účely posúdenia prípustnosti tejto žaloby spochybnenej Parlamentom je potrebné po prvé spresniť druhy aktov, ktoré by mohli byť vo volebných veciach predmetom súdneho preskúmania Súdu pre verejnú službu, ako aj po druhé, požiadavky v týchto veciach týkajúce sa fázy pred začatím súdneho konania.

O druhoch aktov, ktoré by mohli byť predmetom súdneho preskúmania vo volebných veciach

41. Po prvé je vhodné pripomenúť, že vo veci volebných sporov týkajúcich sa najmä výborov zamestnancov má súd Únie právomoc rozhodovať na základe všeobecných ustanovení služobného poriadku týkajúcich sa žalôb podávaných úradníkmi, vypracovaných na základe článku 270 ZFEÚ. Toto súdne preskúmanie je vykonávané v rámci žalôb podaných proti dotknutej inštitúcii a jeho predmetom sú akty alebo opomenutia menovacieho orgánu vyplývajúce zo správnej kontroly, ktorú v danej oblasti tento orgán zabezpečuje (pozri rozsudky de Dapper a i./Parlament, 54/75, EU:C:1976:127, body 8 a 24; Diezler a i./CES, EU:C:1987:457, bod 5, a Grynberg a Hall/Komisia, T‑534/93, EU:T:1994:86, bod 20).

42. Podľa ustálenej judikatúry majú inštitúcie povinnosť zabezpečiť svojim úradníkom možnosť určiť si slobodne a pri dodržaní stanovených pravidiel svojich zástupcov (pozri v tomto zmysle rozsudky de Dapper a i./Parlament, EU:C:1976:127, bod 22, a Maindiaux a i./CES, T‑28/89, EU:T:1990:18, bod 32). Preto majú povinnosť predchádzať zjavným pochybeniam zo strany orgánov oprávnených organizovať voľby, akými sú výbor zamestnancov alebo ako je v prejednávanom prípade výbor overovateľov, alebo takéto pochybenia zakázať.

43. V tejto súvislosti môže byť správny orgán na jednej strane povinný prijať rozhodnutia záväznej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudky Maindiaux a i./CES, EU:T:1990:18, bod 32, a Milella a Campanella/Komisia, F‑71/05, EU:F:2007:184, bod 71) a na strane druhej zostáva v každom prípade povinný rozhodovať o sťažnostiach, ktoré mu môžu byť adresované v tejto veci v rámci konania stanoveného v článkoch 90 a 91 služobného poriadku (rozsudok de Dapper a i./Parlament, EU:C:1976:127, bod 23).

44. Kontrola vykonávaná správnym orgánom vo volebných veciach, ktorá, ako bolo pripomenuté v bode 41 tohto rozsudku, vedie k aktom alebo opomenutiam menovacieho orgánu, ktorých zákonnosť môže byť predmetom súdneho preskúmania súdom Únie, sa neobmedzuje na právo zasiahnuť v situáciách, keď štatutárne orgány alebo správne orgány zodpovedné za organizáciu volieb už porušili volebné pravidlá alebo konkrétne hrozia, že ich nebudú dodržiavať. Naopak inštitúcie majú ex offo právo zasiahnuť, vrátane preventívneho zásahu, v prípade, ak majú pochybnosť o riadnom priebehu volieb (rozsudok Maindiaux a i./CES, EU:T:1990:18, bod 32).

45. Medzi rozhodnutiami spadajúcimi medzi výsady menovacieho orgánu, ktoré by mohli byť predmetom žaloby podľa článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku, sa nachádzajú najmä rozhodnutia týkajúce sa neexistencie kontroly menovacieho orgánu vo vzťahu k zákonnosti rozhodnutí prijatých štatutárnymi orgánmi (pozri rozsudok White/Komisia, T‑65/91, EU:T:1994:3, bod 91), rozhodnutia spočívajúce v nariadení miestnej sekcii výboru zamestnancov konať určitým spôsobom (pozri rozsudok Milella a Campanella/Komisia, EU:F:2007:184, body 62 a 70, ako aj uznesenie Klar a Fernandez Fernandez/Komisia, F‑114/13, EU:F:2014:192, bod 66, ktoré sú predmetom prebiehajúceho odvolania pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑665/14 P), rozhodnutia vedúce k zrušeniu rozhodnutí orgánov zodpovedných za voľby, vrátane vyhlásenia výsledkov volieb alebo tiež rozhodnutia vedúce k nariadeniu výboru overovateľov, aby napravil chyby (pozri rozsudok Loukakis a i./Parlament, F‑82/11, EU:F:2013:139, bod 94), a tiež rozhodnutia spočívajúce v rozpustení týchto orgánov (pozri rozsudok White/Komisia, EU:T:1994:3, bod 100). Zo súdneho preskúmania súdom Únie však boli vylúčené odmietnutia menovacieho orgánu konať, pokiaľ menovací orgán nemá právomoc prijať opatrenia, ktoré sa od neho žiadajú, ako je to v prípade, keď ide o správnosť rozhodnutí miestneho výboru zamestnancov týkajúcich sa zloženia jeho úradu (pozri rozsudok Hecq a SFIE/Komisia, T‑35/98, EU:T:1999:23, body 28 až 41) alebo tiež rozhodnutí, ktoré neprislúchajú menovaciemu orgánu, ale výboru zamestnancov alebo inému orgánu (rozsudok Milella a Campanella/Komisia, EU:F:2007:184, bod 43).

46. Súd Únie teda má právomoc len voči aktom spôsobujúcim ujmu, ktoré pochádzajú od menovacieho orgánu (pozri napríklad rozsudok Venus a Obert/Komisia a Rada, 783/79 a 786/79, EU:C:1981:245, bod 22). Vo volebnom spore týkajúcom sa menovania výboru zamestnancov je obzvlášť vhodné pripomenúť, že akty prijaté štatutárnym alebo iným orgánom, akým je výbor zamestnancov, volebný orgán alebo výbor overovateľov, na ktorý nie sú delegované právomoci menovacieho orgánu, nie sú v zásade aktmi pochádzajúcimi v pravom zmysle slova od menovacieho orgánu, a teda z tohto dôvodu nemôžu byť predmetom autonómnej žaloby na súde Únie (pozri rozsudok Milella a Campanella/Komisia, EU:F:2007:184, body 42 a 43).

47. Súd Únie môže totiž prípadne len incidenčne v rámci súdneho preskúmania aktov alebo opomenutí menovacieho orgánu vo vzťahu k jeho povinnosti zabezpečiť riadny priebeh volieb, so zreteľom na súlad následných aktov obsahujúcich volebné činnosti a so zreteľom na komplexné konanie, do ktorého zasahujú, preskúmať, či akty prijaté výborom overovateľov, ktoré sú úzko spojené s napadnutým rozhodnutím pochádzajúcim od menovacieho orgánu, nie sú prípadne nezákonné (rozsudky Marx Esser a del Amo Martinez/Parlament, T‑182/94, EU:T:1996:130, bod 37, a Chew/Komisia, T‑28/96, EU:T:1997:97, bod 20). Takéto súdne preskúmanie však predpokladá existenciu rozhodnutia menovacieho orgánu.

O požiadavkách týkajúcich sa fázy pred začatím súdneho konania vo volebných veciach

48. Po druhé je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je prípustnosť žaloby podanej na Súde pre verejnú službu na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku, akým je prípad vo veci samej, podriadená riadnemu priebehu konania pred začatím sporného konania (rozsudok Van Neyghem/Výbor regiónov, T‑288/04, EU:T:2007:1, bod 53, a uznesenie Lebedef/Komisia, F‑60/13, EU:F:2014:6, bod 37).

49. Pokiaľ ide o akty prijaté v rámci povinnosti prislúchajúcej každej inštitúcii Únie zabezpečiť riadny priebeh volieb zastupiteľských orgánov zamestnancov a následné zloženie týchto orgánov, tieto predstavujú rozhodnutia vlastné tejto inštitúcii, proti ktorým môžu úradníci a zamestnanci podať sťažnosť priamo na menovací orgán bez toho, aby boli povinní dodržiavať konanie stanovené v článku 90 ods. 1 služobného poriadku a vyzvať najprv menovací orgán, aby prijal voči nim rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudky de Dapper a i./Parlament, EU:C:1976:127, bod 23; Milella a Campanella/Komisia, EU:F:2007:184, bod 54, a uznesenie Klar a Fernandez Fernandez/Komisia, EU:F:2014:192, body 58 a 59).

50. Súd Únie rovnako uznal možnosť konať priamo prostredníctvom sťažnosti na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, aj keď menovací orgán ešte neprijal výslovné alebo konkludentné rozhodnutie nevykonať kontrolu riadnej povahy rozhodnutia prijatého orgánom povereným organizovať voľby, pokiaľ v takejto sťažnosti dotknutá osoba spresňuje opatrenia, ktoré ukladá služobný poriadok a ktorých prijatia sa menovací orgán údajne zdržal (rozsudok White/Komisia, EU:T:1994:3, body 91 a 92).

51. Vo veci volebných sporov týkajúcich sa menovania výboru zamestnancov inštitúcií Únie je predchádzajúce podanie sťažnosti na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku v každom prípade potrebné pre každú žalobu podanú na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku (pozri rozsudok Diezler a i./CES, EU:C:1987:457, bod 7).

O prípustnosti tejto žaloby

52. V prejednávanom prípade Súd pre verejnú službu konštatuje, že menovací orgán neprijal rozhodnutie v rámci povinnosti prislúchajúcej každej inštitúcii zabezpečiť riadny priebeh volieb zamestnancov a následného zloženia zastupiteľských orgánov zamestnancov a žalobcovia sa na neho priamo neobrátili ani s výzvou kontrolovať regulárnosť volieb do výboru zamestnancov Parlamentu, ktoré sa konali na jeseň 2013, ani so sťažnosťou v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku podanou proti výslovnému alebo konkludentnému rozhodnutiu, ktoré mal prijať, odmietajúcemu kontrolovať buď riadnu povahu priebehu týchto volieb, alebo rozhodnutí prijatých výborom overovateľov, akým bolo rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti podanej na výbor overovateľov, alebo riadnu povahu výsledkov vyhlásených týmto výborom.

53. V tejto súvislosti v rozpore s tým, čo tvrdili žalobcovia na pojednávaní, menovací orgán neprijal rozhodnutie vo forme priaznivého stanoviska medzi 12. a 19. decembrom 2013 len z dôvodu, že v ich sťažnosti podanej na základe článku 41 PUZZ na výbor overovateľov bol uvedený v kópii. Okrem toho žalobcovia žiadnym spôsobom na takéto výslovné alebo konkludentné rozhodnutie menovacieho orgánu nepoukazovali v ich petite, ani všeobecne v ich návrhu.

54. Za okolností prejednávaného prípadu Súd pre verejnú službu uvádza, že žalobcovia sa po rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti prijatom výborom overovateľov na základe článku 41 PUZZ mohli obrátiť na menovací orgán, aby prijal rozhodnutie o postoji k riadnemu priebehu sporných volieb do výboru zamestnancov, a dokonca, aby zrušil výsledky týchto volieb a v prípade konkludentného alebo výslovného zamietnutia podať sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky de Dapper a i./Parlament, EU:C:1976:127, body 28 a 29; Grynberg a Hall/Komisia, EU:T:1994:86, bod 23; Marx Esser y del Amo Martinez/Parlament, EU:T:1996:130, body 17 až 22 a 33, a Loukakis a i./Parlament, EU:F:2013:139, body 25, 29 a 46). Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v článku 50 tohto rozsudku žalobcovia rovnako mohli po tom, čo výbor overovateľov odmietol vyhovieť ich návrhu podanému v súlade s článkami 41 PUZZ a 42 PUZZ, podať priamo sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku na menovací orgán.

55. Žalobcovia však podali len jednu sťažnosť, nie v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ale tak, ako je upravená v článkoch 41 PUZZ a 42 PUZZ, teda sťažnosť podanú na výbore overovateľov. Rozhodnutie o zamietnutí tejto sťažnosti bolo prijaté výborom overovateľov a nie menovacím orgánom, ktorý bol len uvedený v kópii takto podanej sťažnosti a ako to tvrdí Parlament, nie je ani autorom, ani spoluautorom rozhodnutia výboru overovateľov z 19. decembra 2013.

56. Za týchto okolností, v rozpore s tým, čo vyžaduje článok 91 ods. 2 služobného poriadku, ktorého predmetom je umožnenie a uprednostnenie riešenia sporu vzniknutého medzi úradníkmi alebo zamestnancami a správnym orgánom zmierom, nebol menovací orgán v prejednávanom prípade priamym adresátom návrhu alebo sťažnosti, ktoré by ho vyzývali, aby kontroloval rozhodnutie výboru overovateľov z 19. decembra 2013 alebo vo všeobecnosti voľby do výboru zamestnancov. Navyše Súd pre verejnú službu uvádza, že žalobcovia pripustili, že vôbec nechceli overiť na menovacom orgáne, či ešte bolo po zamietnutí sťažnosti výborom overovateľov na základe článku 41 PUZZ nevyhnutné obrátiť sa na menovací orgán v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku, aby mohli podať následne žalobu na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku.

57. Z toho vyplýva, že predmetná žaloba podaná proti Parlamentu a zaoberajúca sa zákonnosťou výsledku volieb vyhláseného výborom overovateľov a potvrdeného v poslednom rade 19. decembra 2013 a nie rozhodnutím menovacieho orgánu, je neprípustná vzhľadom na vyššie pripomenuté požiadavky judikatúry špecifické vo volebných veciach.

58. Tento záver nie je spochybnený rozsudkom Vanhellemont/Komisia (EU:T:2005:406) uvedeným žalobcami. Skutkové a právne okolnosti veci vedúce k vyhláseniu tohto rozsudku sa jasne odli šujú od okolností v prejednávanej veci. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev v bode 27 predmetného rozsudku výslovne uviedol, že pokiaľ ide o voľby do výboru zamestnancov Európskej komisie, volebný úrad nemal právomoc rozhodnúť o námietke týkajúcej sa platnosti volieb, ale mal na základe článku 20 volebného poriadku prijatého valným zhromaždením zamestnancov Komisie predať bez zbytočného odkladu túto námietku Komisii. Súd prvého stupňa tiež v nasledujúcom bode tohto rozsudku konštatoval, že akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému bola podaná žaloba, bol konkludentným rozhodnutím Komisie nezasahovať, ktoré bolo prijaté v priebehu januára 2003 po tom, čo volebný úrad predal menovaciemu orgánu Komisie na základe článku 20 uplatniteľného volebného poriadku námietky žalobcu z 23. decembra 2002. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nebola prípustná v tom, že smerovala proti vyššie uvedenému aktu spôsobujúcemu ujmu.

59. Žaloba vo veci Vanhellemont/Komisia (EU:T:2005:406) bola vyhlásená za neprípustnú v tom, že sa týkala aktu menovacieho orgánu. V prejednávanom prípade však je potrebné konštatovať, že nielenže sa žalobcovia neobrátili priamo na menovací orgán, ale že okrem toho PUZZ nestanovuje, na rozdiel od volebnej úpravy uvedenej v predchádzajúcom bode, že výbor overovateľov postúpi sťažnosti, ktoré mu boli adresované, na menovací orgán, aby tento orgán rozhodol na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Ak je pravda, že článok 41 PUZZ stanovuje, že „výbor overovateľov ako jediný zodpovedá za riešenie všetkých sporov alebo všetkých sťažností týkajúcich sa organizácie voľby do výboru zamestnancov“, nič to nemení na tom, že ak takýto orgán vzhľadom na judikatúru pripomenutú vyššie rozhodne, ako v prejednávanom prípade, že nevyhovie sťažnosti kandidáta alebo voliča, riadna povaha takéhoto rozhodnutia, vrátane jeho odôvodnenia, ako aj riadny priebeh volebných činností vo všeobecnosti, môžu byť vždy predmetom správnej kontroly prislúchajúcej menovaciemu orgánu vo volebných veciach, pričom sa v tejto súvislosti spresňuje, že akty alebo opomenutia menovacieho orgánu pri výkone tejto kontrolnej právomoci vzťahujúcej sa na riadny priebeh volieb môžu byť predmetom žaloby na základe článku 270 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Loukakis a i./Parlament, EU:F:2013:139, bod 101).

60. Povinnosť podať aj vo volebných veciach sťažnosť stanovenú v článku 90 ods. 2 služobného poriadku pred podaním žaloby na základe článku 270 ZFEÚ proti aktu alebo opomenutiu menovacieho orgánu v rámci jeho povinnosti kontrolovať riadny priebeh volieb do výboru zamestnancov, nemôže zaniknúť z dôvodu, že orgán, v prejednávanom prípade výbor overovateľov, na ktorý menovací orgán ani nedelegoval svoju právomoc rozhodovať v tejto veci, má právomoc na základe znenia prijatého výborom zamestnancov a zamestnancami samotnej inštitúcie rozhodovať o sťažnostiach v spojení s priebehom volieb a výsledkami týchto volieb.

61. Na jednej strane je síce nepochybné, že služobný poriadok, najmä článok 1 ods. 2 prílohy II zveril valnému zhromaždeniu úradníkov normatívnu právomoc vo veci doplnenia v rámci každej inštitúcie regulačného rámca zavedeného služobným poriadkom vo veci zastupovania zamestnancov (pozri rozsudok Maindiaux a i./CES, EU:T:1990:18, bod 45), Súd pre verejnú službu však musí pripomenúť, že podobne ako samotné inštitúcie, valné zhromaždenie úradníkov a štatutárne orgány, akým je výbor zamestnancov, nemajú právomoc, aby v rámci „podmienok voľby do výboru zamestnancov“, akými sú PUZZ, ktoré prijali na základe článku 1 ods. 2 prílohy II služobného poriadku, vylúčili výslovné pravidlo služobného poriadku, v prejednávanom prípade článok 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok Schneider/Komisia, T‑54/92, EU:T:1994:283, bod 19).

62. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že sťažnosť, aká je uvedená v článku 41 PUZZ, požaduje od výboru overovateľov, teda od orgánu, ktorý nie je oprávnený zaviazať menovací orgán, aby opätovne preskúmal výsledky volieb, ako boli vyhlásené týmto orgánom. Takto vydané rozhodnutie výboru overovateľov, v prejednávanom prípade v krátkych lehotách stanovených PUZZ, je v konečnom dôsledku len rozhodnutie potvrdzujúce alebo prípadne spochybňujúce výsledky volieb, ako to uznali žalobcovia. V tomto prípade, ako to bolo pripomenuté v bodoch 46 a 47 tohto rozsudku, Súd pre verejnú službu nemá v prípade neexistencie akéhokoľvek rozhodnutia menovacieho orgánu inštitúcie, ktorá je žalovanou, právomoc rozhodovať priamo o zákonnosti rozhodnutia výboru overovateľov.

63. Naproti tomu, pokiaľ ide o rozhodnutie menovacieho orgánu o sťažnosti podanej vo volebných veciach na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, takéto rozhodnutie znamená pre menovací orgán, so zreteľom na výsledky volieb a vzhľadom na jeho povinnosť zabezpečiť svojím úradníkom a zamestnancom možnosť určiť slobodne a pri dodržaní stanovených pravidiel svojich zástupcov, voľbu medzi konaním alebo zdržaním sa konania v rámci volebného procesu. V takejto situácii má Súd pre verejnú službu vo volebných veciach právomoc kontrolovať zákonnosť rozhodnutia menovacieho orgánu najmä s cieľom určiť, či „[menovací orgán] neprijal opatrenie predpísané služobným poriadkom“ v zmysle článku 90 ods. 2 prvého pododseku služobného poriadku.

64. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu nemôže zmeniť obsah a logiku, ktoré stoja za ustálenou judikatúrou týkajúcou sa volieb zamestnancov organizovaných v rámci rôznych inštitúcií Únie z dôvodu, že pokiaľ ide o Parlament, na strane jednej znenie článku 41 PUZZ, prijatých výborom zamestnancov a valným zhromaždením úradníkov, by mohlo viesť voličov a kandidátov k myšlienke, že súd Únie má právomoc, aby priamo rozhodoval o zákonnosti rozhodnutí prijatých výborom overovateľov a že na strane druhej Parlament v tomto štádiu upustil od používania svojej právomoci zasiahnuť, aby dosiahol zmenu tohto znenia v zmysle, ktorý by viac odzrkadľoval požiadavky, ktoré vo volebných veciach vznikajú pred začatím prípadného sporu. To platí tým viac v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, kde, ako to žalobcovia vysvetlili na pojednávaní, sa na jednej strane uvážene rozhodli podať priamo túto žalobu bez toho, aby sa najprv obrátili na menovací orgán z dôvodu, že zásah tohto orgánu do volebného procesu nepovažovali za želateľný a na strane druhej, výslovne využívajú článok 41 PUZZ a článok 91 služobného poriadku ako právny základ ich žaloby a nie články 90 a 91 služobného poriadku.

65. Nakoniec okolnosť, že v rozsudku Sabbatucci/Parlament (T‑42/98, EU:T:1999:247) Súd prvého stupňa zamietol vo veci samej žalobu, ktorej predchádzala výlučne sťažnosť podaná na výbore overovateľov Parlamentu, a nie sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, nie je ďalej relevantná najmä preto, lebo v tejto veci došlo k zmieru medzi žalobkyňou a menovacím orgánom presne po tom, čo menovací orgán rozhodol v rámci konania týkajúceho sa predbežných opatrení uložených podľa špecifického konania v článku 91 ods. 4 služobného poriadku, pristúpiť k prepočítaniu hlasov, teda prijať opatrenia uložené služobným poriadkom.

66. Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že táto žaloba musí byť odmietnutá ako neprípustná.

O trovách

67. Podľa článku 101 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia tejto kapitoly nestanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 102 ods. 2 tohto poriadku účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, možno uložiť, aby znášal vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania druhého účastníka konania, ak to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby, najmä ak druhému účastníkovi konania spôsobil vznik trov konania úmyselným zavinením.

68. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že žalobcovia nemali úspech vo svojich návrhoch. Okrem toho Parlament vo svojich návrhoch výslovne navrhol, aby bola žalobcom uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Súd pre verejnú službu však uvádza, ako to konštatoval v bode 64 tohto rozsudku, že znenie článkov 41 PUZZ a 42 PUZZ by mohlo viesť voličov a kandidátov, ako sú žalobcovia k myšlienke, že súd Únie má právomoc, aby priamo rozhodoval o zákonnosti rozhodnutí vydaných výborom overovateľov. Parlament uznal existenciu tejto nejednoznačnosti, ale Súdu pre verejnú službu oznámil, že upustil od možnosti zasiahnuť na účely dosiahnutia zmeny tohto znenia a že ani v tomto zmysle riadne neinformoval svojich zamestnancov.

69. Vzhľadom na toto stanovisko žalovaných a celkovo vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia sa nechceli obrátiť na menovací orgán, aby ho požiadali, či bolo po zamietnutí sťažnosti výborom overovateľov na základe článku 41 PUZZ, čo proti nim bolo namietané, nevyhnutné podať predbežnú sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, sa Súd pre verejnú službu domnieva, že je vhodné uplatniť ustanovenia článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, a preto rozhoduje, že Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania vynaložených žalobcami.

Výrok

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2. Pán Colart a ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, znášajú polovicu vlastných trov konania.

3. Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania vynaložených žalobcami.