1

Európsky parlament svojím podaním navrhuje vyhlásenie neplatnosti vykonávacieho rozhodnutia Rady 2014/688/EÚ z 25. septembra 2014 o podrobení látok 4‑jód‑2,5‑dimetoxy‑N‑(2‑metoxybenzyl)fenetylamín (25I‑NBOMe), 3,4‑dichlór‑N‑[[1‑(dimetylamino)cyklohexyl]metyl]benzamid (AH‑7921), 3,4‑metyléndioxypyrovalerón (MDPV) a 2‑(3‑metoxyfenyl)‑2‑(etylamino)cyklohexanón (metoxetamín) kontrolným opatreniam (Ú. v. EÚ L 287, s. 22, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Článok 1 rozhodnutia Rady 2005/387/SVV z 10. mája 2005 o výmene informácií, hodnotení rizika a kontrole nových psychoaktívnych látok (Ú. v. EÚ L 127, s. 32) stanovuje:

„Týmto rozhodnutím sa vytvára mechanizmus rýchlej výmeny informácií o nových psychoaktívnych látkach…

Toto rozhodnutie taktiež ustanovuje hodnotenie rizík súvisiacich s týmito novými psychoaktívnymi látkami s cieľom umožniť, aby sa opatrenia uplatniteľné v členských štátoch pre kontrolu omamných a psychotropných látok sa vzťahovali aj na nové psychoaktívne látky.“

3

Článok 6 tohto rozhodnutia stanovuje, že Rada Európskej únie môže žiadať o vypracovanie správy o hodnotení rizík spojených s novou psychoaktívnou látkou.

4

Článok 8 uvedeného rozhodnutia s názvom „Postup vytvárania kontroly nad určitými novými psychoaktívnymi látkami“ uvádza nasledujúce:

„1.   Komisia do šiestich týždňov odo dňa obdržania správy o hodnotení rizika predloží Rade podnet na vystavenie novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam.…

2.   Ak by Komisia nepovažovala za nevyhnutné predložiť podnet na vystavenie novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam, takýto podnet môže Rade predložiť jeden alebo viac členských štátov, ak je to možné, najneskôr do šiestich týždňov odo dňa, kedy Komisia predložila Rade svoju správu.

3.   Rada kvalifikovanou väčšinou a konajúc na základe podnetu predloženého podľa odseku 1 alebo 2 rozhodne na základe článku 34 ods. 2 písm. c) zmluvy, či má byť nová psychoaktívna látka vystavená kontrolným opatreniam.“

5

Odôvodnenia 34 a 35 vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2015/1875 z 8. októbra 2015 o podrobení 4‑jód‑2,5‑dimetoxy‑N‑(2‑metoxybenzyl)fenetylamínu (25I‑NBOMe), 3,4‑dichlór‑N‑[[1‑(dimetylamino)cyklohexyl]metyl]benzamidu (AH‑7921), 3,4‑metyléndioxypyrovalerónu (MDPV) a 2‑(3‑metoxyfenyl)‑2‑(etylamino)cyklohexanónu (metoxetamínu) kontrolným opatreniam (Ú. v. EÚ L 275, s. 38) znejú takto:

6

Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„Nasledujúce nové psychoaktívne látky sa podrobujú kontrolným opatreniam v rámci celej Únie:

7

Článok 2 uvedeného rozhodnutia stanovuje:

„[Napadnuté] rozhodnutie… sa nahrádza bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehoty na podrobenie 4‑jód‑2,5‑dimetoxy‑N‑(2‑metoxybenzyl)fenetylamínu (25I‑NBOMe), 3,4‑dichlór‑N‑[[1‑(dimetylamino)cyklohexyl]metyl]benzamidu (AH‑7921), 3,4‑metyléndioxypyrovalerónu (MDPV) a 2‑(3‑metoxyfenyl)‑2‑(etylamino)cyklohexanónu (metoxetamínu) kontrolným opatreniam a trestnoprávnym sankciám podľa ich vnútroštátneho práva, ako sa uvádza v článku 2 [napadnutého] rozhodnutia… .“

8

Podľa článku 3 toho istého rozhodnutia nadobudlo toto rozhodnutie účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

9

Napadnuté rozhodnutie, ktoré je založené na Zmluve o FEÚ a rozhodnutí 2005/387, najmä na článku 8 ods. 3 tohto posledného uvedeného rozhodnutia, stanovuje vo svojom článku 1:

„Nasledujúce nové psychoaktívne látky sa podrobujú kontrolným opatreniam v celej Únii:

10

Článok 2 tohto rozhodnutia stanovuje, že členské štáty prijmú do 2. októbra 2015 opatrenia potrebné na podrobenie psychoaktívnych látok uvedených v jeho článku 1 kontrolným opatreniam a trestnoprávnym sankciám stanoveným na základe ich právnych predpisov.

11

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

12

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

13

Rada tvrdí, že vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie bolo nahradené a zrušené vykonávacím rozhodnutím 2015/1875 prijatom po konzultácii s Parlamentom a stanovujúceho, aby sa tie isté psychoaktívne látky, ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, podrobili kontrolným opatreniam, musí Súdny dvor rozhodnúť o zastavení konania v tejto veci.

14

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že predmet sporu a záujem na konaní musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, čím sa predpokladá, že očakávaný výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý žalobu podal.

15

Navyše Rada sa domnieva, že hoci Súdny dvor pripustil, že záujem žalobcu na konaní môže pretrvávať len vtedy, keď sa údajná protiprávnosť môže opakovať v budúcnosti nezávisle od okolností predmetnej veci, nie je to tak v prejednávanom prípade, keďže Rada už prijala opatrenia, ktoré zahŕňajú vykonanie rozsudkov Parlament/Rada (C‑317/113 a C‑679/13, EU:C:2015:223), ako aj Parlament/Rada (C‑540/13, EU:C:2015:224) a odstránila z právneho poriadku Únie protiprávnosť, ktorou je poznačené napadnuté rozhodnutie.

16

Keďže sa Rada odvoláva na zrušenie a nahradenie napadnutého rozhodnutia vykonávacím rozhodnutím 2015/1875, treba pripomenúť, že zrušenie napadnutého aktu, ku ktorému došlo po podaní žaloby, samo osebe nevedie k tomu, že súdu Únie vznikne povinnosť rozhodnúť o zastavení konania z dôvodu zániku predmetu konania alebo záujmu na konaní ku dňu vyhlásenia rozsudku (rozsudok Xeda International a Pace InternationalC‑149/12 P, EU:C:2013:433, bod 32 a citovaná judikatúra).

17

Ako však uvádza Rada, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že záujem žalobcu na konaní musí vzhľadom na predmet žaloby existovať v okamihu podania žaloby, lebo inak by bola neprípustná. Tento predmet žaloby, ako aj záujem na konaní, musia pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené, čo predpokladá, že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (pozri v tomto zmysle rozsudok Abdulrahim/Rada a Komisia, C‑239/12 P, EU:C:2013:331, bod 61 a citovanú judikatúru).

18

Súdny dvor z toho vyvodil, že ak napadnutý akt prestal vyvolávať účinky v priebehu konania, trvanie záujmu žalobcu na konaní mu prináleží posudzovať in concreto s prihliadnutím najmä na následky namietanej protiprávnosti a povahu údajne spôsobenej škody (pozri v tomto zmysle rozsudok Abdulrahim/Rada a Komisia, C‑239/12 P, EU:C:2013:331, body 62 a 65).

19

Je však potrebné uviesť, že toto riešenie bolo prijaté vo veciach týkajúcich sa žalôb, ktorých prípustnosť bola podmienená záujmom žalobcu na konaní, keďže boli predložené fyzickými a právnickými osobami uvedenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

20

Právo Parlamentu na podanie žaloby podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ, tak ako právo členských štátov podať žalobu upravené v tomto istom ustanovení, však nie je podmienené odôvodnením záujmu na konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, C‑355/10, EU:C:2012:516, bod 37).

21

Rozhodnutie Súdneho dvora konať na rozdiel od rozhodnutia zastaviť konanie v tejto veci preto logicky nebude závisieť od overenia pretrvávania záujmu Parlamentu na konaní po prijatí vykonávacieho rozhodnutia 2015/1875.

22

Z toho dôvodu Súdny dvor mohol konštatovať, že už nebolo potrebné rozhodnúť o žalobách podaných členskými štátmi, keďže po zrušení alebo späťvzatí napadnutého aktu tieto štáty dosiahli výsledok, ku ktorému ich žaloby smerovali (pozri v tomto zmysle uznesenie Nemecko/Komisia, C‑46/96, EU:C:1997:103, bod 6, ako aj rozsudky Taliansko/Komisia, C‑372/97, EU:C:2004:234, bod 37, a Taliansko/Komisia, C‑138/03, C‑324/03 a C‑431/03, EU:C:2005:714, bod 25).

23

V prejednávanej veci treba konštatovať, že v každom prípade nahradenie napadnutého rozhodnutia vykonávacím rozhodnutím 2015/1875 ponechalo v platnosti predchádzajúce účinky napadnutého rozhodnutia, a teda nevyvolávalo účinky rovnocenné účinkom, ktoré by v zásade vyvolalo zrušenie tohto rozhodnutia.

24

Zo spojeného ponímania článkov 1 a 3 tohto vykonávacieho rozhodnutia tak vyplýva, že povinnosť podrobiť dotknuté psychoaktívne látky kontrolným opatreniam stanovená týmto rozhodnutím nadobudla účinnosť len dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. Z toho vyplýva, že táto povinnosť nie je takej povahy, aby nahradila rovnocennú povinnosť stanovenú v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o obdobie predchádzajúce nadobudnutiu účinnosti uvedeného vykonávacieho rozhodnutia.

25

Rovnako, aj keď z odôvodnenia 34 a článku 2 vykonávacieho rozhodnutia 2015/1875 vyplýva, že toto rozhodnutie nahradilo napadnuté rozhodnutie, žiadny prvok tohto vykonávacieho rozhodnutia nenaznačuje, že toto nahradenie malo retroaktívnu povahu.

26

Z odôvodnenia 35 a článku 2 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia naopak vyplýva, že toto rozhodnutie sa uplatňuje „bez toho, aby boli dotknuté“ povinnosti vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia týkajúce sa stanovenej lehoty na podrobenie predmetných psychoaktívnych látok kontrolným opatreniam a trestnoprávnym sankciám, t. j. najneskôr do 2. októbra 2015. Z toho vyplýva, že Rada nezamýšľala spochybniť platnosť tých povinností, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia, ani neurčila retroaktívne platnosť uvedených povinností na základe vykonávacieho rozhodnutia 2015/1875.

27

Napokon treba uviesť, že Rada sa na Súdnom dvore domáhala len zrušenia a nahradenia napadnutého rozhodnutia vykonávacím rozhodnutím 2015/1875, pričom netvrdila, že by toto nahradenie malo účinky ex tunc rovnocenné účinkom zrušenia napadnutého rozhodnutia.

28

V dôsledku toho sa zdá, že nadobudnutím účinnosti tohto vykonávacieho rozhodnutia sa neodstránili všetky účinky napadnutého rozhodnutia, a preto žaloba podaná Parlamentom v tejto veci nebola v celom rozsahu bezpredmetnou.

29

Tento záver nemôže byť spochybnený skutočnosťou, že Parlament navrhuje, aby Súdny dvor v prípade, že zruší napadnuté rozhodnutie, zachoval účinky tohto rozhodnutia, až pokým bude nahradené novým rozhodnutím, keďže prináleží Súdnemu dvoru rozhodnúť o dôsledkoch zrušenia bez toho, aby bol viazaný návrhmi predloženými účastníkmi konania na tento účel a aby sa inštitúcia mohla platne domáhať vyhlásenia protiprávnosti aj v prípade, keď účinky zrušeného aktu budú zachované v celom rozsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Parlament, C‑284/90, EU:C:1992:154, bod 36).

30

Z vyššie uvedeného vyplýva, že o žalobe podanej Parlamentom treba rozhodnúť.

31

Parlament na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na voľbe zrušeného alebo nezákonného právneho základu a druhý na porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu neúčasti Parlamentu na postupe prijatia napadnutého rozhodnutia.

32

Parlament tvrdí, že skutočnosť, že sa nezúčastnil na prijatí napadnutého rozhodnutia, predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí.

33

Parlament uvádza, že toto rozhodnutie malo byť prijaté riadnym legislatívnym postupom na základe článku 83 ods. 1 ZFEÚ, a nie v rámci postupu, do ktorého nebol zapojený.

34

Rada pripustila, že postup uplatnený na prijatie napadnutého rozhodnutia nebol z dôvodu absencie konzultovania s Parlamentom v súlade s požiadavkami článku 34 ods. 2 písm. c) EÚ.

35

Na úvod treba zdôrazniť, že riadna konzultácia s Parlamentom v prípadoch stanovených príslušnými normami práva Únie predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorej nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu (rozsudky Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, bod 63, ako aj Parlament/Rada, C‑540/13, EU:C:2015:224, bod 53 a citovaná judikatúra).

36

Na účely rozhodnutia o druhom žalobnom dôvode, ktorý predložil Parlament na podporu svojej žaloby, je teda potrebné určiť, či bolo pred prijatím napadnutého rozhodnutia potrebné konzultovať s Parlamentom.

37

V tomto ohľade treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právny základ aktu je určujúci pre postupy, ktoré treba dodržať na účely jeho prijatia (pozri v tomto zmysle rozsudky Parlament/Rada, C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 80, a Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 57).

38

V prejednávanej veci, aj keď sa účastníci konania nezhodujú, pokiaľ ide o právny základ, ktorý Rada skutočne uplatnila na prijatie napadnutého rozhodnutia, zo znenia tohto rozhodnutia jasne vyplýva, že toto rozhodnutie je založené na článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 (pozri analogicky rozsudok Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, body 28 až 31).

39

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy naďalej vyvoláva v súlade s článkom 9 protokolu (č. 36) o prechodných ustanoveniach svoje právne účinky, pokým nebol zrušený, vyhlásený za neplatný, zmenený alebo doplnený, a teda umožňuje prijatie vykonávacích opatrení na základe postupu, ktorý vymedzuje (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, body 57 a 65).

40

Navyše Súdny dvor rozhodol, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 sa má vykladať v súlade s článkom 39 ods. 1 EÚ tak, že Rade umožňuje prijať akt na účely podrobenia novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam iba po konzultáciách s Parlamentom (rozsudok Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, bod 50).

41

Zrušenie článku 39 ods. 1 EÚ Lisabonskou zmluvou nemôže spochybniť túto povinnosť konzultovať s Parlamentom vzhľadom na to, že na jednej strane povinnosť vykladať akt sekundárneho práva v súlade s primárnym právom vyplýva zo všeobecnej zásady výkladu, podľa ktorej sa má ustanovenie, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom, ktorý nespochybní jeho zákonnosť, a na druhej strane, že zákonnosť aktu Únie sa musí posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, body 45, 49 a 67).

42

Je pritom nesporné, že Rada prijala napadnuté rozhodnutie bez predchádzajúcej konzultácie s Parlamentom.

43

Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod predložený Parlamentom je dôvodný a že napadnuté rozhodnutie musí byť v dôsledku toho zrušené.

44

Keďže druhému žalobnému dôvodu Parlamentu sa vyhovuje a napadnuté rozhodnutie musí byť v dôsledku toho zrušené, nie je potrebné skúmať prvý žalobný dôvod predložený Parlamentom na podporu jeho žaloby.

45

Tak Parlament, ako aj Rada navrhli Súdnemu dvoru, aby v prípade, ak zruší napadnuté rozhodnutie, zachoval jeho účinky, pokým sa nenahradí novým aktom.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatný sa musia považovať za konečné.

47

V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že Rada prijala na účely nápravy procedurálnych vád, ktorými bolo poznačené napadnuté rozhodnutie, vykonávacie rozhodnutie 2015/1875 a že toto rozhodnutie nahradilo napadnuté rozhodnutie od dátumu svojho nadobudnutia účinnosti.

48

Vyhlásenie neplatnosti napadnutého rozhodnutia bez určenia, že jeho účinky zostávajú zachované, by mohlo však – vyvolaním najmä neistoty, pokiaľ ide o dátum, od ktorého majú členské štáty povinnosť podrobiť dotknuté psychoaktívne látky kontrolným opatreniam a trestnoprávnym sankciám – ohroziť účinnosť kontroly psychoaktívnych látok dotknutých týmto rozhodnutím a v dôsledku toho ochranu verejného zdravia. Hoci sa totiž Parlament domáha zrušenia tohto rozhodnutia z dôvodu porušenia podstatných formálnych náležitostí, nespochybňuje ani ich účel, ani obsah.

49

Účinky napadnutého rozhodnutia treba preto zachovať.

50

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament navrhol zaviazať Radu na náhradu trov konania a Rada nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: