ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)

zo 16. februára 2017 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách — Smernica 2011/7/EÚ — Obchodné transakcie medzi súkromnými podnikmi a orgánmi verejnej moci — Vnútroštátna právna úprava podmieňujúca okamžité vymáhanie istiny pohľadávky vzdaním sa úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie“

Vo veci C‑555/14,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo no 6 de Murcia (Správny súd č. 6, Murcia, Španielsko) z 20. novembra 2014 a doručený Súdnemu dvoru 3. decembra 2014, ktorý súvisí s konaním:

IOS Finance EFC SA

proti

Servicio Murciano de Salud,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory J. L. da Cruz Vilaça, podpredseda Súdneho dvora A. Tizzano (spravodajca), sudcovia M. Berger, A. Borg Barthet a E. Levits,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. marca 2016,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—	IOS Finance EFC SA, v zastúpení: J. Tornos Mas, abogado,

—	španielska vláda, v zastúpení: A. Rubio González, splnomocnený zástupca,

—	nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

—	Európska komisia, v zastúpení: G. Wilms a D. Loma-Osorio Lerena, E. Sanfrutos Cano, A. C. Becker a M. Šimerdová, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 12. mája 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

1	Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1).

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou IOS Finance EFC SA (ďalej len „IOS Finance“) a Servicio Murciano de Salud (Úrad pre zdravotnú starostlivosť Autonómnej oblasti Murcijského regiónu, Španielsko) vo veci odmietnutia uvedeného úradu zaplatiť spoločnosti IOS Finance okrem istiny úroky z omeškania a náklady na vymáhanie, ktoré uvedená spoločnosť požadovala z dôvodu faktúr neuhradených ku dňu splatnosti.

Právny rámec

Právo Únie

Odôvodnenia 1, 12, 16 a 28 smernice 2011/7 stanovujú:

„(1)

V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách [Ú. v. ES L 200, 2000, s. 35; Mim. vyd. 17/001, s. 226] sa má vykonať niekoľko podstatných zmien. Je žiadúce, aby sa z dôvodu prehľadnosti a racionalizácie dotknuté ustanovenia prepracovali.

…

(12)

Oneskorená platba predstavuje porušenie zmluvy, ktoré sa v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania a/alebo zdĺhavých konaní o náhradu škody vo väčšine členských štátov stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov. Na odvrátenie tohto trendu a odradenie od oneskorených platieb je potrebná rázna zmena smerom ku kultúre včasných platieb vrátane toho, že vylúčenie práva na účtovanie úroku by sa malo vždy považovať za značne nevýhodnú zmluvnú podmienku alebo obchodnú praktiku. Takáto zmena by takisto mala zahŕňať zavedenie konkrétnych ustanovení o lehotách splatnosti a náhrade nákladov vzniknutých veriteľovi a okrem iného by tiež mala znamenať, že vylúčenie práva na náhradu nákladov na vymáhanie by sa malo považovať za značne nevýhodné, ak sa nepreukáže opak.

…

(16)	Táto smernica by nemala veriteľovi ukladať povinnosť vymáhať úrok z omeškania. …

…

(28)

Táto smernica by mala zakázať zneužívanie zmluvnej slobody na úkor veriteľov. V dôsledku toho možno prípad, keď zmluvná podmienka alebo obchodná praktika týkajúca sa dňa alebo lehoty splatnosti, sadzby úroku z omeškania alebo náhrady nákladov na vymáhanie nie je opodstatnená na základe podmienok stanovených pre dlžníka alebo slúži hlavne na účel zabezpečenia dodatočnej likvidity pre dlžníka na úkor veriteľa, považovať za zneužívanie. Na tento účel… by sa každá zmluvná podmienka alebo obchodná praktika, ktorá sa značne odchyľuje od dobrých obchodných zvyklostí a je v rozpore s dobrou vierou a poctivým obchodovaním, mala považovať za nespravodlivú pre veriteľa. Najmä priame vylúčenie práva na účtovanie úroku by sa malo vždy považovať za značne nevýhodné, zatiaľ čo vylúčenie práva na náhradu nákladov na vymáhanie by sa malo považovať za značne nevýhodné, ak sa nepreukáže opak. Touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa spôsobu uzatvárania zmlúv ani upravujúce platnosť zmluvných podmienok, ktoré sú pre dlžníka nespravodlivé.“

4	Článok 1 uvedenej smernice, nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje: „Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách…“

Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Transakcie medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v obchodných transakciách, kde je dlžník orgánom verejnej moci, mal veriteľ po uplynutí lehoty stanovenej v odsekoch 3, 4 alebo 6 nárok na zákonný úrok z omeškania bez potreby upozornenia, ak sú splnené tieto podmienky:

a)	veriteľ splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti a

b)	veriteľ nedostal splatnú sumu včas, s výnimkou prípadu, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie.“

Článok 6 tej istej smernice, nazvaný „Náhrada nákladov na vymáhanie“, znie:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 EUR.

2. Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.

3. Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.“

V článku 7 smernice 2011/7, nazvanom „Nekalé zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky“, sa uvádza:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby zmluvná podmienka alebo obchodná praktika týkajúca sa dátumu alebo lehoty splatnosti, sadzby úroku z omeškania alebo náhrady nákladov na vymáhanie bola buď nevymáhateľná, alebo mala za následok vznik nároku na náhradu škody, ak je značne nevýhodná pre veriteľa.

Pri určovaní, či je zmluvná podmienka alebo obchodná praktika značne nevýhodná pre veriteľa v zmysle prvého pododseku, sa zvážia všetky okolnosti prípadu vrátane:

a)	akéhokoľvek hrubého odchýlenia sa od dobrých obchodných zvyklostí v rozpore s dobrou vierou a poctivým obchodovaním;

b)	povahy tovaru alebo služby a

c)	toho, či dlžník má nejaký objektívny dôvod odchýliť sa od zákonnej sadzby úroku z omeškania, od lehoty splatnosti uvedenej v článku 3 ods. 5 článku 4 ods. 3 písm. a), článku 4 ods. 4 a článku 4 ods. 6 alebo od paušálnej sumy, ako je uvedená v článku 6 ods. 1.

2. Na účely odseku 1 sa zmluvná podmienka alebo obchodná praktika, ktorá vylučuje úrok z omeškania, považuje za značne nevýhodnú.

3. Na účel odseku 1 sa zmluvná podmienka alebo obchodná praktika, ktorá vylučuje náhradu nákladov na vymáhanie stanovenú v článku 6, považuje za značne nevýhodnú, ak sa nepreukáže opak.

…“

Španielske právo

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že španielsky zákonodarca od roku 2012 na dobu určitú zaviedol „mimoriadny mechanizmus financovania platieb pre dodávateľov“, aby čelil omeškaniam z dôvodu hospodárskej krízy autonómnych oblastí a regionálnych celkov s platbami svojím dodávateľom (ďalej len „mimoriadny mechanizmus financovania“). V podstate ide o to, že na základe pravidiel upravujúcich fungovanie tohto mechanizmu sa dodávatelia výmenou za okamžité zaplatenie istiny dlhu vzdajú súm tvoriacich príslušenstvo dlhu, ktoré sú dlžné z dôvodu nedodržania lehôt dotknutými orgánmi verejnej moci, vrátane najmä úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie.

V tejto súvislosti najmä článok 6 Real Decreto‑ley 8/2013 de medidas urgentes contra la morosidad de las administraciones públicas y de apoyo a entidades locales con problemas financieros (kráľovský zákonný dekrét č. 8/2013 o naliehavých opatreniach proti oneskoreným platbám orgánov verejnej moci a o podpore miestnych samosprávnych celkov s finančnými problémami) z 28. júna 2013 (BOE č. 155 z 29. júna 2013, s. 48782), nazvaný „Účinky spojené so zaplatením dlhu po splatnosti“, stanovuje:

„Zaplatením istiny v prospech dodávateľa zaniká zmluvný dlh Autonómnej oblasti alebo miestneho celku voči dodávateľovi v rozsahu istiny, úrokov, trov konania a akýchkoľvek iných ďalších nákladov.“

Pred prijatím kráľovského zákonného dekrétu č. 8/2013 bola smernica 2011/7 do španielskeho práva prebratá prostredníctvom Real Decreto‑ley 4/2013 de medidas de apoyo al emprendedor y de estímulo del crecimiento y de la creación de empleo (kráľovský zákonný dekrét č. 4/2013 z 22. februára o opatreniach na podporu podnikateľov a stimuláciu rastu a o tvorbe pracovných miest) z 22. februára 2013 (BOE č. 47 z 23. februára 2013, s. 15219).

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

11	V rokoch 2008 až 2013 viaceré spoločnosti dodávali tovar a poskytovali služby zdravotníckym zariadeniam, ktoré podliehajú úradu pre zdravotnú starostlivosť Autonómnej oblasti Murcijského regiónu, za ktorý však nezaplatil.

12	Tieto spoločnosti teda niektoré z týchto pohľadávok postúpili spoločnosti IOS Finance, ktorá v septembri 2013 vyzvala tento úrad pre zdravotnú starostlivosť na zaplatenie istiny týchto pohľadávok, ako aj úrokov z omeškania a náhrady vynaložených nákladov na vymáhanie.

13	Vzhľadom na to, že uvedený úrad pre zdravotnú starostlivosť tieto sumy nezaplatil, pripojila sa IOS Finance k mimoriadnemu mechanizmu financovania, čo jej umožnilo dosiahnuť iba zaplatenie istiny svojich pohľadávok.

14	IOS Finance podala v máji 2014 žalobu na vnútroštátny súd, ktorou sa domáhala, aby bola tomuto úradu pre zdravotnú starostlivosť uložená povinnosť zaplatiť jej sumy požadované z dôvodu úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie.

IOS Finance na podporu svojej žaloby po prvé tvrdí, že nie je možné vzdať sa pohľadávok, ktoré dlhuje orgán verejnej moci. Poukazuje po druhé na nezlučiteľnosť kráľovského zákonného dekrétu č. 8/2013 s právom Únie a po tretie na priamy účinok smernice 2011/7 v rozsahu, v akom táto smernica stanovuje, že zmluvné podmienky alebo obchodné praktiky, ktoré vylučujú úrok z omeškania a náhradu nákladov na vymáhanie, sú značne nevýhodné.

Úrad pre zdravotnú starostlivosť Autonómnej oblasti Murcijského regiónu navrhol žalobu zamietnuť na jednej strane z dôvodu, že pripojenie sa k mimoriadnemu mechanizmu financovania je dobrovoľné, a na druhej strane z dôvodu, že k vzdaniu sa uvedených úrokov a uvedenej náhrady nedochádza pred vznikom dlhu, ale až po jeho vzniku a nezaplatení.

Vnútroštátny súd uznáva, že pripojenie sa k mimoriadnemu finančnému mechanizmu nie je povinné, a že veritelia, ktorý chcú dosiahnuť nielen zaplatenie istiny, ale aj úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie, majú stále možnosť podať žalobu na súd. Kladie si však otázku, či právo Únie, konkrétne článok 7 ods. 2 a 3 smernice 2011/7 zakazuje podmieniť vymáhanie istiny pohľadávky vzdaním sa úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie.

Za týchto okolností Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo no 6 de Murcia (Správny súd č. 6, Murcia, Španielsko) rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„S prihliadnutím na článok 4 ods. 1, článok 6, ako aj na článok 7 ods. 2 a 3 [smernice 2011/7]:

1.	Má sa článok 7 ods. 2 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže podmieniť vymoženie istiny dlhu vzdaním sa práva na úroky z omeškania?

2.	Má sa článok 7 ods. 3 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže podmieniť vymoženie istiny dlhu vzdaním sa práva na náhradu nákladov na vymáhanie?

3.	V prípade kladnej odpovede na tieto dve otázky, môže sa dlžník v prípade, ak je verejným obstarávateľom, dovolávať autonómie vôle zmluvných strán, aby sa vyhol svojej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a náhradu nákladov na vymáhanie?“

O prejudiciálnych otázkach

Úvodné pripomienky

19	Na úvod treba uviesť, že podľa Komisie sa na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, nevzťahuje smernica 2011/7, ale smernica 2000/35, takže na rozdiel od toho, čo vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, treba na položené otázky odpovedať so zreteľom na túto poslednú uvedenú smernicu.

20	Posúdenie, ktoré v tejto súvislosti vykonala Komisia, však vychádza z jej vlastného výkladu ustanovení vnútroštátneho práva obsiahnutých najmä v kráľovskom zákonnom dekréte č. 4/2013, ktorým sa smernica 2011/7 preberá do španielskeho právneho poriadku.

Podľa ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru v rámci prejudiciálneho konania neprináleží vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátnych ustanovení ani rozhodovať, či je výklad, ktorý podáva vnútroštátny súd, správny. Len vnútroštátne súdy sú totiž príslušné na podávanie výkladu vnútroštátneho práva (rozsudok z 27. októbra 2016, Audace a i., C‑114/15, EU:C:2016:813, bod 65, ako aj citovaná judikatúra).

22	V dôsledku toho, pokiaľ vnútroštátny súd výkladom španielskeho práva dospel k záveru, že smernica 2011/7 je uplatniteľná na skutkové okolnosti veci samej, treba na prejudiciálne otázky odpovedať tak, ako boli položené.

O prvej a druhej otázke

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2011/7, a najmä jej článok 7 ods. 2 a 3, má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej, ktorá veriteľovi umožňuje vzdať sa vymáhania úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie výmenou za okamžité zaplatenie istiny splatných pohľadávok.

Na účely odpovede na tieto otázky treba uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 smernice 2011/7 je jej cieľom boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, pričom toto omeškanie je podľa odôvodnenia 12 tejto smernice porušením zmluvy, ktoré sa najmä v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov.

25	Smernica 2011/7 však na dosiahnutie tohto cieľa neharmonizuje všetky pravidlá vzťahujúce sa na oneskorené platby v obchodných transakciách (pozri analogicky k smernici 2000/35 rozsudok z 15. decembra 2016, Nemec, C‑256/15, EU:C:2016:954, bod 46 a citovanú judikatúru).

26	Tak smernica 2000/35, ako aj smernica 2011/7 totiž stanovujú iba niektoré pravidlá v tejto oblasti, medzi ktorými sú tiež pravidlá týkajúce sa úrokov z omeškania.

V tejto súvislosti musia členské štáty podľa článku 4 ods. 1 a článku 6 smernice 2011/7 zabezpečiť, aby v obchodných transakciách, kde je dlžníkom orgán verejnej moci, mal veriteľ, ktorý si splnil svoje povinnosti a v čase splatnosti nedostal dlžnú sumu, nárok na zákonný úrok z omeškania, ako aj na náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré mu vznikli, okrem prípadov, že dlžník nie je za omeškanie zodpovedný.

Na tento účel článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby zmluvná podmienka alebo obchodná praktika týkajúca sa najmä sadzby úroku z omeškania alebo náhrady nákladov na vymáhanie bola buď nevymáhateľná, alebo mala za následok vznik nároku na náhradu škody, ak je značne nevýhodná pre veriteľa. Tento článok 7 okrem toho stanovuje, že zmluvná podmienka alebo obchodná praktika, ktorá tento nárok vylučuje, sa v súlade s odsekom 2 tohto článku má považovať za značne nevýhodnú a že zmluvná podmienka alebo obchodná praktika, ktorá vylučuje zaplatenie týchto úrokov alebo náhrady nákladov na vymáhanie, sa v súlade s odsekom 3 tohto článku má považovať za značne nevýhodnú, ak sa nepreukáže opak.

Z týchto ustanovení však vyplýva, že zaručujú iba to, aby mal veriteľ za okolností uvedených najmä v článku 4 ods. 1 a článku 6 smernice 2011/7 nárok na úroky z omeškania a na náhradu nákladov na vymáhanie. Ako vyplýva z odôvodnenia 28 tejto smernice, cieľom nemožnosti zmluvne vylúčiť takýto nárok je zabrániť zneužívaniu zmluvnej slobody na úkor veriteľa, ktorý sa v okamihu uzatvorenia zmluvy nemôže tohto nároku vzdať.

Inými slovami, cieľom článku 7 ods. 2 a 3 smernice 2011/7 je zabrániť tomu, aby sa veriteľ vzdal úrokov z omeškania alebo náhrady nákladov na vymáhanie už pri uzatváraní zmluvy, t. j. v okamihu výkonu zmluvnej slobody veriteľa, a teda v okamihu, keď hrozí potenciálne riziko zneužitia tejto slobody dlžníkom v neprospech veriteľa.

Naopak, ak sú, ako vo veci samej, splnené podmienky stanovené v smernici 2011/7, a úroky z omeškania a náhrada nákladov na vymáhanie sú splatné, musí veriteľovi so zreteľom na jeho zmluvnú slobodu ostať možnosť vzdať sa súm dlžných z dôvodu týchto úrokov alebo tejto náhrady, najmä výmenou za okamžité zaplatenie istiny.

32	Potvrdzuje to aj odôvodnenie 16 tejto smernice, ktoré spresňuje, že táto smernica by nemala veriteľovi ukladať povinnosť vymáhať úrok z omeškania.

33	V dôsledku toho, ako v podstate uvádza generálna advokátka v bode 62 svojich návrhov, zo smernice 2011/7 nevyplýva, že by bránila tomu, aby sa veriteľ dobrovoľne vzdal nároku na vymáhanie úrokov z omeškania, ako aj náhrady nákladov na vymáhanie.

34	Takéto vzdanie sa nároku je však podmienené tým, že bol s ním skutočne dobrovoľne udelený súhlas, takže aj tu platí, že sa nesmie stať zneužitím zmluvnej slobody veriteľa, ktoré by bolo pripísateľné dlžníkovi.

Na účely posúdenia, či v takom prípade ako vo veci samej bol súhlas so vzdaním sa nároku udelený dobrovoľne, treba overiť, či veriteľ skutočne mohol využiť všetky účinné prostriedky, aby dosiahol, pokiaľ by si to prial, zaplatenie celej svojej pohľadávky, vrátane úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať, že smernica 2011/7, a najmä jej článok 7 ods. 2 a 3, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, ktorá veriteľovi umožňuje vzdať sa vymáhania úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie výmenou za okamžité zaplatenie istiny splatných pohľadávok za predpokladu, že súhlas so vzdaním sa takého nároku bol udelený dobrovoľne, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

O tretej otázke

37	Keďže tretia otázka bola položená iba pre prípad kladnej odpovede na prvú a druhú otázku, nie je vzhľadom na predchádzajúce úvahy potrebné na ňu odpovedať.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, a najmä jej článok 7 ods. 2 a 3, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, ktorá veriteľovi umožňuje vzdať sa vymáhania úrokov z omeškania a náhrady nákladov na vymáhanie výmenou za okamžité zaplatenie istiny splatných pohľadávok za predpokladu, že súhlas so vzdaním sa takého nároku bol udelený dobrovoľne, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.