Vec C‑160/14

João Filipe Ferreira da Silva e Brito a i.

proti

Estado português

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podali Varas Cíveis de Lisboa)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Aproximácia právnych predpisov — Zachovanie práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov — Pojem ‚prevod závodu‘ — Povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ — Údajné porušenie práva Únie, ktorého sa dopustil vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva — Vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje nárok na náhradu škody spôsobenej takým porušením predchádzajúcim zrušením rozhodnutia, ktoré spôsobilo túto škodu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 9. septembra 2015

1. Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Prevody podnikov – Zachovanie práv zamestnancov – Smernica 2001/23 – Predmet úpravy – Prevod – Pojem – Kritériá

   (Smernica Rady 2001/23, článok 1 ods. 1)

2. Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Prevody podnikov – Zachovanie práv zamestnancov – Smernica 2001/23 – Predmet úpravy – Prevod závodu – Pojem – Zrušenie podniku väčšinovým akcionárom, ktorý preberá práva a povinnosti zrušeného podniku – Začlenenie – Podmienky – Nezachovanie samostatnej organizačnej štruktúry zrušeného podniku – Neexistencia vplyvu

   (Nariadenie Rady č. 2001/23, článok 1 ods. 1)

3. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Otázky výkladu – Povinnosť položiť prejudiciálnu otázku – Rozsah – Problémy výkladu pojmu „prevod závodu“ v zmysle smernice 2001/23, ktoré má za následok rozdielne rozhodnutia nižších súdov a riziko rozdielnej judikatúry na úrovni Únie – Zahrnutie

   (Článok 267 tretí odsek ZFEÚ; smernica Rady 2001/23, článok 1 ods. 1)

4. Právo Európskej únie – Práva priznané jednotlivcom – Porušenie zo strany členského štátu – Povinnosť nahradiť ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcom – Podmienky – Vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje nárok na náhradu škody predchádzajúcim zrušením súdneho rozhodnutia, ktoré spôsobilo túto škodu, pričom takéto zrušenie je prakticky vylúčené – Neprípustnosť

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 24 – 27)

2.  Článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „prevod závodu“ sa vzťahuje na situáciu, v ktorej dochádza k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi jeho väčšinovým akcionárom, ktorý je sám podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy, a v ktorej následne tento naposledy uvedený podnik preberá práva a povinnosti zrušeného podniku vyplývajúce zo zmlúv o nájme lietadiel a zo zmlúv o charterových letoch, ktorých plnenie prebieha, vykonáva činnosť, ktorú predtým uskutočňoval zrušený podnik, opäť prijme do zamestnania niektorých zamestnancov, ktorí dovtedy pracovali v tomto podniku, pričom im pridelí rovnaké úlohy, aké predtým vykonávali, a prevezme drobný hmotný majetok uvedeného podniku.

   Na účely uplatnenia článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 je irelevantné, že subjekt, ktorého hmotný majetok alebo časť zamestnancov boli prevzaté do nadobúdajúcej spoločnosti, bez toho, aby zachovala samostatnú organizačnú štruktúru, pokiaľ bol zachovaný vzťah medzi týmto prevedeným hmotným majetkom a týmito prevzatými zamestnancami na uvedenú nadobúdajúcu spoločnosť na jednej strane a pokračovaním v činnosti, ktorú predtým vykonávala zrušená spoločnosť, na druhej strane. Relevantným faktorom na vyvodenie záveru o zachovaní identity prevádzaného subjektu nie je zachovanie osobitnej organizácie rôznych faktorov prevedenej výroby určenej podnikateľom, ale zachovanie funkčnej väzby vzájomnej závislosti a dopĺňania sa medzi týmito faktormi. Zachovanie takého funkčného vzťahu medzi rôznymi prevedenými faktormi umožňuje nadobúdateľovi ich využitie, aj keď sú po prevode začlenené do novej odlišnej organizačnej štruktúry, aby mohli vykonávať takú istú alebo podobnú hospodársku činnosť.

   (pozri body 32 – 35, bod 1 výroku)

3.  Článok 267 tretí odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je za okolností, ktoré sa vyznačujú rozdielnymi rozhodnutiami nižších súdov v súvislosti s výkladom tohto pojmu a zároveň opakujúcimi sa problémami pri jeho výklade v jednotlivých členských štátoch, povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu pojmu „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov.

   Aj keď je v tejto súvislosti konanie zavedené článkom 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú pre riešenie sporov, o ktorých majú rozhodovať, nič to nemení na tom, že pokiaľ proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu neexistuje nijaký opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, tento vnútroštátny súd je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, pokiaľ je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu práva Únie, pokiaľ nekonštatoval, že nastolená otázka nie je relevantná alebo že k dotyčnému ustanoveniu práva Únie už bol podaný výklad Súdneho dvora, alebo že správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti. Existenciu takejto možnosti treba posúdiť v závislosti na charakteristikách vlastných právu Únie, osobitných ťažkostiach, ktoré predstavuje jeho výklad, a riziku rozdielov v judikatúre v rámci Únie.

   (pozri body 37 – 39, 45, bod 2 výroku)

4.  Právo Únie, a najmä zásady stanovené Súdnym dvorom Európskej únie v oblasti zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie, ktorého sa dopustil vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporujú vnútroštátne právne predpisy, ktoré vyžadujú predchádzajúce zrušenie rozhodnutia spôsobujúceho ujmu, ktoré vydal tento súd, pričom takéto zrušenie je prakticky vylúčené.

   S prihliadnutím na rozhodujúcu úlohu, ktorú zohráva súdna moc pri ochrane práv prislúchajúcich jednotlivcovi na základe pravidiel práva Únie, by bola ohrozená plná účinnosť týchto ustanovení a zmenšená ochrana z nich vyplývajúcich práv, ak by jednotlivec za určitých podmienok nemohol získať nijaké odškodnenie v prípade porušenia jeho práv v dôsledku porušenia práva Únie, ktoré sa zakladá na rozhodnutí súdu členského štátu najvyššieho stupňa. Pokiaľ sú splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti štátu, čo prislúcha určiť vnútroštátnym súdom, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Vnútroštátne právne predpisy, ktoré vyžadujú predchádzajúce zrušenie rozhodnutia spôsobujúceho ujmu, ktoré vydal tento súd, pričom takéto zrušenie je prakticky vylúčené, však môže nadmerne sťažiť získanie náhrady škody spôsobenej porušením predmetného práva Únie.

   Takú významnú prekážku, akou je prekážka, ktorá vyplýva z uvedeného vnútroštátneho právneho pravidla, v účinnom uplatňovaní práva Únie a najmä tak základnej zásady, ako je zásada zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie, ktorá je súčasťou systému Zmlúv, na ktorých je založená Únia, nemožno odôvodniť zásadou právnej sily rozhodnutej veci ani zásadou právnej istoty.

   (pozri body 47, 50, 51, 58 – 60, bod 3 výroku)