Vec C‑146/14 PPU
Bašir Mohamed Ali Mahdi
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofija‑grad)
„Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb — Smernica 2008/115/ES — Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Článok 15 — Zaistenie — Predĺženie zaistenia — Povinnosti správneho alebo súdneho orgánu — Súdne preskúmanie — Neexistencia dokladov totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny — Prekážky vykonania rozhodnutia o odsune — Odmietnutie veľvyslanectva dotknutej tretej krajiny vystaviť doklad totožnosti umožňujúci návrat štátneho príslušníka tejto krajiny — Riziko úteku — Odôvodnené predpoklady na odsun — Nedostatok spolupráce — Prípadná povinnosť dotknutého členského štátu vystaviť predbežný doklad o postavení osoby“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 5. júna 2014
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Zaistenie na účely odsunu – Prípadné predĺženie zaistenia – Rozhodnutie prijaté na konci maximálneho obdobia prvotného zaistenia – Rozhodnutie, ktoré musí mať formu písomného aktu obsahujúceho skutkové a právne dôvody
(Charta základných práv Európskej únie, články 6 a 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 2, 3, 5 a 6)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Zaistenie na účely odsunu – Preskúmanie podmienok zaistenia v primeraných lehotách – Neexistencia procesných podmienok v práve Únie – Právomoc členských štátov
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 3)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Zaistenie na účely odsunu – Prípadné predĺženie zaistenia – Rozsah súdneho preskúmania súdom, na ktorý bola podaná žiadosť o predĺženie zaistenia
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 3 a 6)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Zaistenie na účely odsunu – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje predĺženie zaistenia už z dôvodu neexistencie dokladov totožnosti – Neprípustnosť
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 1 a 6)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Zaistenie na účely odsunu – Prípadné predĺženie zaistenia – Nedostatok spolupráce – Pojem
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 6 písm. a)]
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Zaistenie na účely odsunu – Štátny príslušník tretej krajiny bez dokladov totožnosti, ktorého vnútroštátny súd prepustil z dôvodu, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun – Povinnosť udeliť povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt – Neexistencia – Povinnosť vystaviť písomné potvrdenie o situácii uvedeného štátneho príslušníka
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 4)
Článok 15 ods. 3 a 6 smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, vykladaný so zreteľom na články 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že akékoľvek rozhodnutie prijaté príslušným orgánom ku koncu maximálneho obdobia prvotného zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré sa týka pokračovania tohto zaistenia, musí mať formu písomného aktu obsahujúceho skutkové a právne dôvody tohto rozhodnutia.
Jedinou požiadavkou výslovne uvedenou v článku 15 smernice 2008/115, pokiaľ ide o prijatie písomného aktu, je požiadavka stanovená v odseku 2 tohto článku, a to že zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov. Táto požiadavka prijať písomné rozhodnutie musí byť chápaná tak, že sa nevyhnutne vzťahuje aj na akékoľvek rozhodnutie o predĺžení zaistenia. Ustanovenia článku 15 tejto smernice však nevyžadujú prijatie písomného preskúmavacieho aktu. Orgány, ktoré preskúmavajú zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny v primeraných lehotách podľa článku 15 ods. 3 prvej vety uvedenej smernice, teda nemajú povinnosť prijať pri každom preskúmaní výslovné opatrenie v písomnej forme obsahujúce písomné a právne odôvodnenie tohto aktu.
Pokiaľ orgán, ktorý vedie konanie o preskúmaní po uplynutí maximálneho obdobia prvotného zaistenia umožneného článkom 15 ods. 5 tej istej smernice rozhodne o tomto zaistení, je povinný prijať toto rozhodnutie odôvodneným písomným aktom. V takom prípade totiž k preskúmaniu zaistenia a prijatiu rozhodnutia o zaistení dochádza v rovnakej procesnej fáze. Toto rozhodnutie preto musí spĺňať požiadavky vyplývajúce z článku 15 ods. 2 smernice 2008/115. Okrem toho musí byť v každom prípade predmetom preskúmania súdnym orgánom podľa článku 15 ods. 3 uvedenej smernice.
(pozri body 44, 47 – 49, 52, bod 1 výroku)
Právo Únie nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava pri súčasnom dodržaní základných práv a plnej účinnosti ustanovení práva Únie stanovila povinnosť orgánu, ktorý v primeraných lehotách preskúmava zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa článku 15 ods. 3 prvej vety smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, prijať po každom preskúmaní výslovný akt obsahujúci skutkové a právne dôvody. Takáto povinnosť môže vyplývať iba z vnútroštátneho práva.
(pozri body 50, 51)
Článok 15 ods. 3 a 6 smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie, ktoré musí vykonať súdny orgán, ktorému bola predložená žiadosť o predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, musí tomuto orgánu umožniť z prípadu na prípad vecne rozhodnúť o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka, o možnosti nahradiť zaistenie miernejším donucovacím opatrením alebo o prepustení tohto štátneho príslušníka, pričom má uvedený orgán právomoc vychádzať tak zo skutočností a dôkazov uvedených správnym orgánom, ktorý mu žiadosť predložil, ako aj zo skutočností, dôkazov a pripomienok, ktoré sú mu prípadne predložené počas tohto konania.
Z toho vyplýva, že súdny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti o predĺženie zaistenia, musí byť schopný rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych okolnostiach relevantných na určenie, či je predĺženie zaistenia odôvodnené, s ohľadom na požiadavky uvedené v článku 15 smernice 2008/115, čo si vyžaduje dôkladné preskúmanie konkrétnych skutočností každého jednotlivého prípadu. Pokiaľ pôvodne nariadené zaistenie už nie je vzhľadom na tieto požiadavky odôvodnené, musí byť príslušný súdny orgán schopný nahradiť vlastným rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu, prípadne súdneho orgánu, ktorý nariadil prvotné zaistenie, a rozhodnúť o možnosti nariadiť náhradné opatrenie alebo prepustenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Súdny orgán rozhodujúci o žiadosti o predĺženie zaistenia tak na tento účel musí byť schopný vziať do úvahy skutkové okolnosti a dôkazy uplatnené správnym orgánom, ktorý nariadil prvotné zaistenie, ako aj všetky prípadné pripomienky dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Okrem toho musí byť schopný zistiť si akúkoľvek inú skutočnosť relevantnú pre rozhodnutie v prípade, že to považuje za nevyhnutné. Z toho vyplýva, že právomoci súdneho orgánu v rámci preskúmania nemôžu byť v žiadnom prípade obmedzené iba na skutočnosti predložené dotknutým správnym orgánom.
(pozri body 62, 64, bod 2 výroku)
Článok 15 ods. 1 a 6 smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže byť prvotné šesťmesačné obdobie zaistenia predĺžené už z dôvodu, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nemá doklady totožnosti. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v rámci rozhodnutia o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vykonal individuálne posúdenie skutkových okolností dotknutej veci s cieľom určiť, či naňho môže byť účinne uplatnené miernejšie donucovacie opatrenie alebo či existuje riziko jeho úteku.
(pozri bod 74, bod 3 výroku)
Článok 15 ods. 6 písm. a) smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nezískal doklad totožnosti, ktorý by umožnil jeho odsun z dotknutého členského štátu, môže byť považovaný za nedostatočne spolupracujúceho v zmysle tohto ustanovenia iba vtedy, ak z preskúmania správania uvedeného štátneho príslušníka v priebehu obdobia zaistenia vyplýva, že nespolupracoval pri vykonaní odsunu a že je pravdepodobné, že tento odsun bude trvať z dôvodu tohto správania dlhšie, než sa očakávalo.
Článok 15 ods. 6 smernice 2008/115 okrem toho vyžaduje, aby bol dotknutý orgán predtým, než preskúma, či dotknutý štátny príslušník nedostatočne spolupracuje, schopný preukázať, že odsun trvá dlhšie, než sa očakávalo, napriek všetkým jeho primeraným snahám, čo vo veci samej vyžaduje, že dotknutý členský štát sa usiloval a stále aktívne usiluje o to, aby boli doklady totožnosti tohto štátneho príslušníka vydané.
Aby sa mohlo konštatovať, že dotknutý členský štát vyvinul primerané snahy na uskutočnenie odsunu a že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nedostatočne spolupracuje, je nevyhnutné podrobne preskúmať skutkové okolnosti celého obdobia prvotného zaistenia. Takéto preskúmanie predstavuje skutkovú otázku, ktorá nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ale je vecou vnútroštátneho súdu.
(pozri body 83 – 85, bod 4 výroku)
Smernica 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže byť povinný udeliť samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nemá doklady totožnosti a nezískal takéto doklady od krajiny svojho pôvodu, po tom, ako ho vnútroštátny súd prepustil z dôvodu, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun v zmysle článku 15 ods. 4 tejto smernice. Členský štát však v takom prípade musí vystaviť uvedenému štátnemu príslušníkovi písomné potvrdenie o jeho situácii.
(pozri bod 89, bod 5 výroku)
Vec C‑146/14 PPU
Bašir Mohamed Ali Mahdi
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofija‑grad)
„Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb — Smernica 2008/115/ES — Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Článok 15 — Zaistenie — Predĺženie zaistenia — Povinnosti správneho alebo súdneho orgánu — Súdne preskúmanie — Neexistencia dokladov totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny — Prekážky vykonania rozhodnutia o odsune — Odmietnutie veľvyslanectva dotknutej tretej krajiny vystaviť doklad totožnosti umožňujúci návrat štátneho príslušníka tejto krajiny — Riziko úteku — Odôvodnené predpoklady na odsun — Nedostatok spolupráce — Prípadná povinnosť dotknutého členského štátu vystaviť predbežný doklad o postavení osoby“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 5. júna 2014
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Prisťahovalecká politika — Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Smernica 2008/115 — Zaistenie na účely odsunu — Prípadné predĺženie zaistenia — Rozhodnutie prijaté na konci maximálneho obdobia prvotného zaistenia — Rozhodnutie, ktoré musí mať formu písomného aktu obsahujúceho skutkové a právne dôvody
(Charta základných práv Európskej únie, články 6 a 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 2, 3, 5 a 6)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Prisťahovalecká politika — Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Smernica 2008/115 — Zaistenie na účely odsunu — Preskúmanie podmienok zaistenia v primeraných lehotách — Neexistencia procesných podmienok v práve Únie — Právomoc členských štátov
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 3)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Prisťahovalecká politika — Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Smernica 2008/115 — Zaistenie na účely odsunu — Prípadné predĺženie zaistenia — Rozsah súdneho preskúmania súdom, na ktorý bola podaná žiadosť o predĺženie zaistenia
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 3 a 6)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Prisťahovalecká politika — Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Smernica 2008/115 — Zaistenie na účely odsunu — Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje predĺženie zaistenia už z dôvodu neexistencie dokladov totožnosti — Neprípustnosť
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 1 a 6)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Prisťahovalecká politika — Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Smernica 2008/115 — Zaistenie na účely odsunu — Prípadné predĺženie zaistenia — Nedostatok spolupráce — Pojem
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 6 písm. a)]
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Prisťahovalecká politika — Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín — Smernica 2008/115 — Zaistenie na účely odsunu — Štátny príslušník tretej krajiny bez dokladov totožnosti, ktorého vnútroštátny súd prepustil z dôvodu, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun — Povinnosť udeliť povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt — Neexistencia — Povinnosť vystaviť písomné potvrdenie o situácii uvedeného štátneho príslušníka
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 15 ods. 4)
Článok 15 ods. 3 a 6 smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, vykladaný so zreteľom na články 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že akékoľvek rozhodnutie prijaté príslušným orgánom ku koncu maximálneho obdobia prvotného zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré sa týka pokračovania tohto zaistenia, musí mať formu písomného aktu obsahujúceho skutkové a právne dôvody tohto rozhodnutia.
Jedinou požiadavkou výslovne uvedenou v článku 15 smernice 2008/115, pokiaľ ide o prijatie písomného aktu, je požiadavka stanovená v odseku 2 tohto článku, a to že zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov. Táto požiadavka prijať písomné rozhodnutie musí byť chápaná tak, že sa nevyhnutne vzťahuje aj na akékoľvek rozhodnutie o predĺžení zaistenia. Ustanovenia článku 15 tejto smernice však nevyžadujú prijatie písomného preskúmavacieho aktu. Orgány, ktoré preskúmavajú zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny v primeraných lehotách podľa článku 15 ods. 3 prvej vety uvedenej smernice, teda nemajú povinnosť prijať pri každom preskúmaní výslovné opatrenie v písomnej forme obsahujúce písomné a právne odôvodnenie tohto aktu.
Pokiaľ orgán, ktorý vedie konanie o preskúmaní po uplynutí maximálneho obdobia prvotného zaistenia umožneného článkom 15 ods. 5 tej istej smernice rozhodne o tomto zaistení, je povinný prijať toto rozhodnutie odôvodneným písomným aktom. V takom prípade totiž k preskúmaniu zaistenia a prijatiu rozhodnutia o zaistení dochádza v rovnakej procesnej fáze. Toto rozhodnutie preto musí spĺňať požiadavky vyplývajúce z článku 15 ods. 2 smernice 2008/115. Okrem toho musí byť v každom prípade predmetom preskúmania súdnym orgánom podľa článku 15 ods. 3 uvedenej smernice.
(pozri body 44, 47 – 49, 52, bod 1 výroku)
Právo Únie nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava pri súčasnom dodržaní základných práv a plnej účinnosti ustanovení práva Únie stanovila povinnosť orgánu, ktorý v primeraných lehotách preskúmava zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa článku 15 ods. 3 prvej vety smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, prijať po každom preskúmaní výslovný akt obsahujúci skutkové a právne dôvody. Takáto povinnosť môže vyplývať iba z vnútroštátneho práva.
(pozri body 50, 51)
Článok 15 ods. 3 a 6 smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie, ktoré musí vykonať súdny orgán, ktorému bola predložená žiadosť o predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, musí tomuto orgánu umožniť z prípadu na prípad vecne rozhodnúť o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka, o možnosti nahradiť zaistenie miernejším donucovacím opatrením alebo o prepustení tohto štátneho príslušníka, pričom má uvedený orgán právomoc vychádzať tak zo skutočností a dôkazov uvedených správnym orgánom, ktorý mu žiadosť predložil, ako aj zo skutočností, dôkazov a pripomienok, ktoré sú mu prípadne predložené počas tohto konania.
Z toho vyplýva, že súdny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti o predĺženie zaistenia, musí byť schopný rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych okolnostiach relevantných na určenie, či je predĺženie zaistenia odôvodnené, s ohľadom na požiadavky uvedené v článku 15 smernice 2008/115, čo si vyžaduje dôkladné preskúmanie konkrétnych skutočností každého jednotlivého prípadu. Pokiaľ pôvodne nariadené zaistenie už nie je vzhľadom na tieto požiadavky odôvodnené, musí byť príslušný súdny orgán schopný nahradiť vlastným rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu, prípadne súdneho orgánu, ktorý nariadil prvotné zaistenie, a rozhodnúť o možnosti nariadiť náhradné opatrenie alebo prepustenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Súdny orgán rozhodujúci o žiadosti o predĺženie zaistenia tak na tento účel musí byť schopný vziať do úvahy skutkové okolnosti a dôkazy uplatnené správnym orgánom, ktorý nariadil prvotné zaistenie, ako aj všetky prípadné pripomienky dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Okrem toho musí byť schopný zistiť si akúkoľvek inú skutočnosť relevantnú pre rozhodnutie v prípade, že to považuje za nevyhnutné. Z toho vyplýva, že právomoci súdneho orgánu v rámci preskúmania nemôžu byť v žiadnom prípade obmedzené iba na skutočnosti predložené dotknutým správnym orgánom.
(pozri body 62, 64, bod 2 výroku)
Článok 15 ods. 1 a 6 smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže byť prvotné šesťmesačné obdobie zaistenia predĺžené už z dôvodu, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nemá doklady totožnosti. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v rámci rozhodnutia o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vykonal individuálne posúdenie skutkových okolností dotknutej veci s cieľom určiť, či naňho môže byť účinne uplatnené miernejšie donucovacie opatrenie alebo či existuje riziko jeho úteku.
(pozri bod 74, bod 3 výroku)
Článok 15 ods. 6 písm. a) smernice 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nezískal doklad totožnosti, ktorý by umožnil jeho odsun z dotknutého členského štátu, môže byť považovaný za nedostatočne spolupracujúceho v zmysle tohto ustanovenia iba vtedy, ak z preskúmania správania uvedeného štátneho príslušníka v priebehu obdobia zaistenia vyplýva, že nespolupracoval pri vykonaní odsunu a že je pravdepodobné, že tento odsun bude trvať z dôvodu tohto správania dlhšie, než sa očakávalo.
Článok 15 ods. 6 smernice 2008/115 okrem toho vyžaduje, aby bol dotknutý orgán predtým, než preskúma, či dotknutý štátny príslušník nedostatočne spolupracuje, schopný preukázať, že odsun trvá dlhšie, než sa očakávalo, napriek všetkým jeho primeraným snahám, čo vo veci samej vyžaduje, že dotknutý členský štát sa usiloval a stále aktívne usiluje o to, aby boli doklady totožnosti tohto štátneho príslušníka vydané.
Aby sa mohlo konštatovať, že dotknutý členský štát vyvinul primerané snahy na uskutočnenie odsunu a že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nedostatočne spolupracuje, je nevyhnutné podrobne preskúmať skutkové okolnosti celého obdobia prvotného zaistenia. Takéto preskúmanie predstavuje skutkovú otázku, ktorá nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ale je vecou vnútroštátneho súdu.
(pozri body 83 – 85, bod 4 výroku)
Smernica 2008/115 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže byť povinný udeliť samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nemá doklady totožnosti a nezískal takéto doklady od krajiny svojho pôvodu, po tom, ako ho vnútroštátny súd prepustil z dôvodu, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun v zmysle článku 15 ods. 4 tejto smernice. Členský štát však v takom prípade musí vystaviť uvedenému štátnemu príslušníkovi písomné potvrdenie o jeho situácii.
(pozri bod 89, bod 5 výroku)