1

Komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Spolková republika Nemecko si tým, že:

nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 11 smernice 2011/92 a článku 25 smernice 2010/75.

2

Článok 11 smernice 2011/92 stanovuje:

„1.   Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť:

mala prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti [rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia – neoficiálny preklad], ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti.

2.   Členské štáty určia, v akom štádiu možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť [rozhodnutia, úkony alebo opomenutia – neoficiálny preklad].

3.   O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, rozhodnú členské štáty v súlade s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti.

…

4.   Ustanovenia tohto článku nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správnych opravných prostriedkov pred súdnymi opravnými prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

Každé takéto konanie musí byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé.

5.   S cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku, členské štáty zabezpečia, aby boli verejnosti dostupné praktické informácie o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu.“

3

Článok 25 smernice 2010/75 stanovuje:

„1.   Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť mala prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť rozhodnutia, skutku [úkonu – neoficiálny preklad] alebo opomenutia, ktoré sú predmetom článku 24, ak je splnená jedna z týchto podmienok:

2.   Členské štáty určia, v akom štádiu možno napadnúť rozhodnutia, skutky [úkony – neoficiálny preklad] alebo opomenutie.

3.   O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, rozhodnú členské štáty v súlade s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti.

…

4.   Odseky 1, 2 a 3 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka vyčerpania správnych opravných prostriedkov pred súdnymi opravnými prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

Každé takéto konanie musí byť spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé.

5.   Členské štáty zabezpečia, aby boli verejnosti dostupné praktické informácie o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu.“

4

Podľa § 42 Správneho súdneho poriadku:

„1.   Žalobou sa možno domáhať zrušenia správneho aktu, ako aj uloženia povinnosti prijať správny akt, ktorý bol odmietnutý alebo nebol vydaný.

2.   Pokiaľ zákon nestanovuje inak, žaloba je prípustná len vtedy, ak žalobca tvrdí, že jeho práva boli porušené správnym aktom alebo jeho odmietnutím, či nevydaním.“

5

§ 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku znie:

„Pokiaľ je správny akt protiprávny a boli tým porušené práva žalobcu, súd tento správny akt a prípadné rozhodnutie o námietke zruší. …“

6

Podľa § 24 Správneho poriadku:

„1.   Správny orgán je povinný ex offo zistiť skutkový stav. Určí povahu a rozsah zisťovania; pritom nie je viazaný tvrdeniami a návrhmi dôkazov dotknutých účastníkov konania.

2.   Správny orgán zohľadní všetky relevantné okolnosti týkajúce sa konkrétneho prípadu vrátane okolností, ktoré svedčia v prospech dotknutých účastníkov konania.

3.   Správny orgán nesmie odmietnuť prijať vyhlásenia alebo návrhy patriace do jeho právomoci z dôvodu, že vyhlásenie alebo návrh považuje za vecne neprípustný alebo nedôvodný.“

7

§ 44 Správneho poriadku stanovuje:

„1.   Správny akt je neplatný, pokiaľ má mimoriadne vážnu vadu a táto je zjavná pri primeranom posúdení všetkých okolností, ktoré prichádzajú do úvahy.

2.   Bez ohľadu na to, či sú splnené predpoklady uvedené v odseku 1, je neplatný správny akt,

8

§ 46 Správneho poriadku stanovuje:

„Nárok na zrušenie správneho aktu, ktorý nie je neplatný podľa § 44, nemožno uplatniť výlučne preto, lebo bol prijatý v rozpore s predpismi upravujúcimi konanie, formu aktov alebo [miestnu] príslušnosť, keď je zjavné, že porušenie neovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej.“

9

§ 73 Správneho poriadku znie:

„1.   Predkladateľ projektu musí doručiť plán konzultačnému orgánu na vykonanie konzultačného postupu. Plán pozostáva z náčrtov a vysvetlení, ktoré predstavujú projekt, odôvodňujú jeho koncepciu, ako aj označujú pozemky a zariadenia, ktorých sa projekt týka.

2.   Konzultačný orgán do jedného mesiaca od doručenia úplného plánu vyzve správne orgány, ktorých oblasť pôsobnosti je projektom dotknutá, aby predložili svoje pripomienky, a zabezpečí, aby bol plán uverejnený v obciach, v ktorých projekt môže vyvolávať účinky.

3.   Obce uvedené v odseku 2 musia sprístupniť plán verejnosti do troch týždňov od doručenia, a to na jeden mesiac. …

3a.   Správne orgány uvedené v odseku 2 musia predložiť svoje pripomienky v lehote stanovenej konzultačným orgánom, ktorá nesmie prekročiť tri mesiace. Pripomienky predložené po uplynutí lehoty uvedenej v prvej vete musia byť zohľadnené v prípade, ak orgán poverený schvaľovaním plánu mal alebo mohol mať vedomosť o položených otázkach alebo ak boli tieto otázky významné na účely zákonnosti rozhodnutia. V zostávajúcej časti môžu byť tieto pripomienky zohľadnené.

4.   Každý, koho záujmy sú projektom dotknuté, môže do dvoch týždňov po uplynutí lehoty na uverejnenie vzniesť písomne alebo do zápisnice námietky proti plánu u obce alebo na konzultačnom orgáne. … Uplynutím lehoty na vznesenie námietok sú vylúčené všetky námietky, ktoré nespočívajú na osobitných súkromnoprávnych nárokoch. Uvedie sa to v oznámení o uverejnení alebo pri oznámení lehoty na vznesenie námietok. Združenia, ktoré sú na základe uznania vyplývajúceho z iných zákonných ustanovení oprávnené podať podľa Správneho súdneho poriadku (Verwaltungsgerichtsordnung) opravný prostriedok proti rozhodnutiu podľa § 74, môžu predložiť svoje pripomienky v lehote uvedenej v prvej vete. …

5.   Obce, v ktorých musí byť plán uverejnený, musia o tom predtým informovať spôsobom, ktorý je v danej obci zaužívaný. V tomto oznámení je potrebné uviesť:

6.   Konzultačný orgán s predkladateľom projektu, správnymi orgánmi, dotknutými osobami, ako aj s osobami, ktoré vzniesli námietky alebo predložili pripomienky, prerokuje po uplynutí lehoty na predloženie námietok námietky, ktoré boli voči plánu včas vznesené, a pripomienky, ktoré združenia uvedené v odseku 4 piatej vete včas predložili. Dátum diskusií sa oznámi najmenej jeden týždeň vopred spôsobom, ktorý je v danej obci zaužívaný. Správnym orgánom, predkladateľovi projektu a osobám, ktoré vzniesli námietky alebo predložili pripomienky, sa oznámi dátum diskusií. Ak je potrebné zaslať viac ako päťdesiat oznámení, pričom k oznámeniam určeným správnym orgánom a predkladateľovi projektu sa neprihliada, možno ich nahradiť jedným verejným oznámením. Odchylne od druhej vety sa verejné oznámenie vykoná uverejnením dátumu diskusií v úradnom vestníku konzultačného orgánu, ako aj v miestnych denníkoch šírených v oblasti, v ktorej by projekt mohol vyvolávať účinky. Oznámenie v úradnom vestníku je rozhodujúce na účely stanovenia lehoty uvedenej v druhej vete. …

…

9.   Konzultačný orgán oznámi svoje stanovisko na základe výsledku konzultačného postupu a predloží ho orgánu poverenému schválením plánu v lehote jedného mesiaca po skončení diskusií, pričom k tomuto stanovisku sa priloží plán, pripomienky správnych orgánov a združení uvedených v odseku 4 piatej vete, ako aj nevyriešené námietky.“

10

§ 2 ods. 1 prvá veta zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (Gesetz über die Umweltverträglichkeitsprüfung, ďalej len „zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie“) stanovuje:

„Posudzovanie vplyvov na životné prostredie je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacieho postupu správneho orgánu, ktorý prispieva k prijatiu rozhodnutia o prípustnosti projektu.“

11

Podľa § 2 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie „[rozhodnutím] v zmysle odseku 1 prvej vety… [je] rozhodnutie o schválení plánu“.

12

§ 1 ods. 1 prvá veta zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov stanovuje, že tento zákon sa vzťahuje na opravné prostriedky proti rozhodnutiam v zmysle § 2 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie týkajúcim sa prípustnosti projektov, pre ktoré môže byť podľa posledného uvedeného zákona stanovená povinnosť vykonať posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

13

§ 2 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov znie:

„1.   Domáce alebo zahraničné združenie, ktoré je uznané…, môže bez toho, aby namietalo porušenie svojich vlastných práv, podať v súlade so Správnym súdnym poriadkom opravné prostriedky proti rozhodnutiu podľa § 1 ods. 1 prvej vety alebo proti jeho nevydaniu v prípade, že toto združenie

2.   Združenie, ktoré nie je uznané…, môže podať opravný prostriedok podľa odseku 1 len vtedy, ak

…

3.   Ak združenie v konaní podľa § 1 ods. 1 prvej vety malo možnosť vyjadriť sa, nemôže vzniesť v konaní o opravnom prostriedku nijakú námietku, ktorá v konaní podľa § 1 ods. 1 prvej vety nebola vznesená alebo ktorá podľa platných právnych predpisov nebola vznesená včas, ale mohla byť vznesená.

4.   Ak rozhodnutie podľa § 1 ods. 1 prvej vety podľa platných právnych predpisov nebolo zverejnené ani nebolo oznámené združeniu, námietka alebo opravný prostriedok sa musí podať do jedného roka odvtedy, čo sa združenie dozvedelo alebo mohlo dozvedieť o rozhodnutí. …

5.   Opravné prostriedky podľa odseku 1 sú dôvodné,

a porušenie sa dotýka záujmov ochrany životného prostredia, ktoré patria k cieľom, ktoré združenie podporuje podľa svojich stanov. V prípade rozhodnutí podľa § 1 ods. 1 prvej vety musí navyše existovať povinnosť vykonať posudzovanie vplyvov na životné prostredie.“

14

§ 4 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov stanovuje:

„1.   Zrušenie rozhodnutia o prípustnosti projektu podľa § 1 ods. 1 prvej vety bodu 1 možno požadovať, keď sa

podľa ustanovení [zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie]… nevykonalo a toto opomenutie sa ani následne nenapravilo.

…

3.   Odseky 1 a 2 platia aj pre opravné prostriedky účastníkov konania podľa § 61 bodov 1 a 2 [Správneho súdneho poriadku].“

15

Podľa § 5 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov:

„1.   Tento zákon platí pre konania podľa § 1 ods. 1 prvej vety, ktoré sa začali alebo mali začať po 25. júni 2005; prvá časť vety sa neuplatní na rozhodnutia podľa § 1 ods. 1 prvej vety, ktoré sa stali vykonateľnými pred 15. decembrom 2006.

…

3.   Spolkový úrad pre životné prostredie dokončí už začaté konania o uznanie na základe tohto zákona podľa právnych predpisov platných do 28. februára 2010.

4.   Rozhodovacie postupy podľa § 1 ods. 1 prvej vety bodu 1, povoľovacie konania podľa § 1 ods. 1 prvej vety bodu 2 alebo konania o opravných prostriedkoch podľa § 2, ktoré neboli skončené k 12. máju 2011 alebo boli začaté neskôr a k 29. januáru 2013 ešte neboli právoplatne ukončené, sa dokončia podľa ustanovení tohto zákona v znení platnom od 29. januára 2013. Odchylne od prvej vety sa § 4a ods. 1 neuplatní na súdne konania o opravných prostriedkoch, ktoré sa začali po 29. januári 2013.“

16

Dňa 18. decembra 2006 bola Komisii predložená sťažnosť, v ktorej sa Spolkovej republike Nemecko vytýka, že prostredníctvom zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia nesprávne prebrala článok 10a smernice Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248) a článok 15a smernice Rady 96/61/ES z 24. septembra 1996 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (Ú. v. ES L 257, s. 26; Mim. vyd. 15/003, s. 80). V nadväznosti na túto sťažnosť Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko 1. októbra 2012 výzvu z dôvodu porušenia povinností, ktoré jej vyplývajú z článku 11 smernice 2011/92 a článku 25 smernice 2010/75, pričom tieto smernice medzičasom nahradili smernice 85/337 a 96/61.

17

Spolková republika Nemecko odpovedala na výzvu 30. novembra 2012. Dňa 6. februára 2013 požiadala Komisiu o skončenie konania z dôvodu, že nemecká právna úprava bola po prijatí zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov v súlade s rozsudkom Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen (C‑115/09, EU:C:2011:289).

18

Dňa 26. apríla 2013 Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko odôvodnené stanovisko. Spolková republika Nemecko na toto stanovisko odpovedala 10. júla 2013. Vzhľadom na to, že Komisia sa s odpoveďou tohto členského štátu neuspokojila, rozhodla sa podať žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

19

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 9. júla 2014 Rakúska republika požiadala o vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu Spolkovej republiky Nemecko. Rozhodnutím z 11. augusta 2014 predseda Súdneho dvora vyhovel tomuto návrhu.

20

Po prednesení návrhov generálneho advokáta Spolková republika Nemecko prostredníctvom vyjadrenia z 30. júna 2015 požiadala v súlade s článkom 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor o opätovné začatie ústnej časti konania z dôvodu, že v návrhoch generálneho advokáta „sa navrhuje, aby bol do predmetu konania zahrnutý nový žalobný dôvod, ku ktorému sa Spolková republika Nemecko nemohla vyjadriť, či už písomne alebo ústne“.

21

Treba pripomenúť, že podľa článku 83 uvedeného rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

22

V prejednávanej veci o taký prípad nejde. Vzhľadom na to, že Spolková republika Nemecko poukazuje na poslednú z hypotéz nachádzajúcich v uvedenom článku rokovacieho poriadku, treba uviesť, že úvahy, ktoré rozvinul generálny advokát a tento členský štát spochybnil, vôbec nepredstavujú tvrdenie, na základe ktorého by mala byť prejednávaná vec rozhodnutá.

23

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdny dvor usudzuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

24

Komisia sa domnieva, že § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku nezákonne obmedzuje preskúmanie zákonnosti správnych rozhodnutí len na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré zakladajú práva pre jednotlivcov. Súdna ochrana by tak v prípade procesnej vady bola v Nemecku zaručená iba v prípade, ak by predmetné procesné pravidlo zakladalo pre jednotlivcov subjektívne právo. V súlade s článkom 11 smernice 2011/92 a článkom 25 smernice 2010/75 však zákonnosť rozhodnutí patriacich do pôsobnosti týchto smerníc musí byť preskúmateľná tak z vecného hľadiska, ako aj v súvislosti s dodržiavaním procesných pravidiel.

25

Spolková republika Nemecko tvrdí, že členské štáty majú diskrečnú právomoc pri organizácii v oblasti súdneho systému. Rozsah preskúmania, ktoré musia vykonať vnútroštátne súdy, nie je upravený týmito ustanoveniami práva Únie, pretože tieto ustanovenia nestanovujú kritéria preskúmania, ktoré musia uvedené súdy uplatňovať. Článok 11 smernice 2011/92, ako aj článok 25 smernice 2010/75 totiž nestanovujú požiadavky týkajúce sa rozsahu súdneho preskúmania, ale ukladajú členským štátom iba povinnosť stanoviť systém opravných prostriedkov umožňujúci napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek správneho rozhodnutia alebo nečinnosti.

26

Spolková republika Nemecko uvádza, že v súlade s § 42 ods. 2 Správneho súdneho poriadku je v prípade žaloby o neplatnosť alebo žaloby na uloženie povinnosti, ktorá sa týka správneho aktu, potrebné, aby individuálny žalobca tvrdil, že jeho práva boli týmto aktom alebo odmietnutím prijať tento akt porušené. § 113 ods. 1 uvedeného zákona sám osebe stanovuje, že dôvodnosť žaloby a prípadná neplatnosť správneho rozhodnutia závisia od porušenia subjektívneho práva žalobcu. Rozdielom pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti tej istej žaloby by sa tak dalo vyhnúť, pokiaľ by iba žaloby prípustné podľa § 42 ods. 2 uvedeného zákona mohli viesť k neplatnosti na základe § 113 ods. 1 toho istého zákona.

27

Rakúska republika tvrdí, že úprava kritérií týkajúcich sa záujmu, ktorý je potrebný na podanie žaloby na súdny orgán, a porušenia práva patria výlučne do pôsobnosti vnútroštátneho práva. Členské štáty tak disponujú širokou mierou voľnej úvahy, ktorá im v každom prípade umožňuje obmedziť právo jednotlivcov podať žalobu v prípade porušenia verejných subjektívnych práv.

28

Na účely posúdenia dôvodnosti prvej výhrady uvedenej Komisiou treba uviesť, že táto výhrada sa netýka podmienok prípustnosti opravných prostriedkov stanovených v článku 11 smernice 2011/92 a článku 25 smernice 2010/75, keďže tieto podmienky sú upravené v § 42 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ale rozsahu súdneho preskúmania týkajúceho sa uvedených opravných prostriedkov v tom zmysle, že v súlade s týmito ustanoveniami musí mať „dotknutá verejnosť“ možnosť podať opravný prostriedok „s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia“, ktoré patria do pôsobnosti týchto smerníc.

29

§ 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku totiž v podstate stanovuje, že príslušný súd zruší protiprávny správny akt len v rozsahu, v akom „tým boli porušené práva“ žalobcu. Na zrušenie správneho aktu je teda potrebné, aby protiprávnosť, ktorú konštatoval súd, zahrnovala tiež porušenie subjektívneho práva žalobcu.

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 11 ods. 1 smernice 2011/92 a článkom 25 ods. 1 smernice 2010/75 členské štáty zaistia, aby dotknutá verejnosť, ktorá tvrdí, že došlo k porušeniu práva v prípadoch, kde to právne predpisy upravujúce správne konanie požadujú ako podmienku, mala prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, ktoré sú predmetom ustanovení uvedených smerníc.

31

Okrem toho odsek 3 uvedených článkov stanovuje, že členské štáty okrem iného určia to, čo predstavuje takéto porušenie práva.

32

Za týchto podmienok a pokiaľ ide o túto výhradu treba zdôrazniť, že hoci dotknutý členský štát môže podľa uvedených ustanovení smerníc 2011/92 a 2010/75 podriadiť prípustnosť opravných prostriedkov, ktoré podal jednotlivec proti rozhodnutiam, úkonom alebo opomenutiam, ktoré patria do pôsobnosti týchto smerníc, takým podmienkam, ako je požiadavka porušenia subjektívneho práva, tento členský štát môže takisto stanoviť, že na zrušenie správneho rozhodnutia príslušným súdom je potrebné, aby došlo k porušeniu subjektívneho práva žalobcu.

33

Súdny dvor totiž už v bode 45 svojho rozsudku Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen (C‑115/09, EU:C:2011:289) rozhodol, že vnútroštátny zákonodarca môže práva, na ktorých porušenie môže poukazovať jednotlivec v rámci žaloby smerujúcej proti jednému z rozhodnutí, aktov alebo jednej z nečinností, na ktoré sa vzťahuje článok 10a smernice 85/337, teraz článok 11 smernice 2011/92, obmedziť výlučne na subjektívne práva, avšak takéto obmedzenie nemôže byť uplatnené na združenia na ochranu životného prostredia, lebo by tým boli porušené ciele článku 10a tretieho odseku poslednej vety smernice 85/337.

34

Z toho vyplýva, že § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku nemožno považovať za nezlučiteľný s článkom 11 smernice 2011/92 a článkom 25 smernice 2010/75.

35

V dôsledku toho musí byť prvá výhrada, ktorú Komisia uviedla na podporu svojej žaloby, zamietnutá.

36

V rámci prvej časti tejto výhrady Komisia tvrdí, že v súlade s § 4 ods. 1 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia možno správne povolenie zrušiť len v prípade, ak nebolo udelené na základe posudzovania alebo predbežného posúdenia vplyvov na životné prostredie, ktoré spĺňa formálne náležitosti. Naproti tomu, ak sa síce vykonalo takéto posudzovanie alebo predbežné posúdenie, avšak až po skončení konania, ktoré nespĺňalo požiadavky podľa článku 11 smernice 2011/92, nemožno ho napadnúť pred nemeckým súdnym orgánom.

37

Takéto obmedzenie súdneho preskúmania daných správnych rozhodnutí je preto podľa Komisie nezlučiteľné s týmto ustanovením práva Únie.

38

Spolková republika Nemecko uznáva, že § 4 ods. 1 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia sa týka iba prípadov, keď nebolo vykonané posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Za predpokladu, že sa také posudzovanie vykonalo, avšak vyskytla sa v ňom procesná vada, je možné podať žalobu za podmienok stanovených v § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a § 46 Správneho poriadku.

39

Tento členský štát spresňuje, že v súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením vnútroštátneho práva môže žalobca stále poukázať na protiprávnu povahu posudzovania, pokiaľ nie je údajná procesná vada zjavne irelevantná pre výsledok rozhodnutia vo veci.

40

V druhej časti svojej výhrady Komisia tvrdí, že v súlade s § 46 Správneho poriadku môže to, že jednotlivec z dôvodu procesnej vady napadol zákonnosť správneho rozhodnutia týkajúceho sa posudzovania vplyvov na životné prostredie, viesť k zrušeniu uvedeného rozhodnutia len vtedy, ak existuje možnosť, že toto rozhodnutie by bolo iné v prípade absencie údajnej procesnej vady, a zároveň ak by tým bolo dotknuté „hmotnoprávne postavenie“ žalobcu. Žalobcovi preto prináleží preukázať jednak túto príčinnú súvislosť a jednak vplyv tejto vady na práva žalobcu.

41

Komisia tvrdí, že článok 11 smernice 2011/92 neumožňuje, aby bola na žalobcu prenesená povinnosť preukázať takúto príčinnú súvislosť.

42

Táto inštitúcia konštatuje, že druhá podmienka stanovená v § 46 Správneho poriadku, podľa ktorej sa taká vada musí dotknúť „hmotnoprávneho postavenia“ žalobcu, je takisto nezlučiteľná s článkom 11 smernice 2011/92. Ak je totiž žaloba prípustná, členské štáty nemôžu obmedziť žalobné dôvody, ktoré by mohli byť uvedené na podporu uvedenej žaloby. Ak sa správne rozhodnutie dotýka subjektívneho práva jednotlivca, v dôsledku čoho má tento jednotlivec záujem na konaní, príslušný vnútroštátny súd by tak mal vo vzťahu k zákonnosti tohto rozhodnutia vykonať neobmedzenú právomoc pri preskúmaní. V takom prípade nemôže ignorovať procesné vady, aj keby ich účinkom nebolo porušenie práva žalobcu na obranu.

43

Spolková republika Nemecko zdôrazňuje, že príčinná súvislosť stanovená v § 46 Správneho poriadku v zásade nemá vplyv na plnenie cieľov podľa článku 11 smernice 2011/92.

44

Tento členský štát sa tiež domnieva, že žalobcovi prislúcha preukázať porušenie subjektívneho práva.

45

Spolková republika Nemecko tvrdí, že § 46 Správneho poriadku je osobitnou normou, ktorá verejnoprávnemu orgánu umožňuje brániť sa proti návrhu na zrušenie správneho rozhodnutia. Správny orgán sa totiž môže na svoju obranu odvolávať na skutočnosť, že jeho rozhodnutie je nezrušiteľné, hoci skutočne obsahuje procesnú vadu, na ktorú poukázal žalobca, pokiaľ tento orgán preukáže, že táto vada zjavne nemala vplyv na vecnú stránku rozhodnutia, čoho overenie prináleží súdnemu orgánu v súlade s § 46 uvedeného zákona. Konkrétne to znamená, že tento orgán zruší dotknuté rozhodnutie, pokiaľ nemožno vylúčiť, že daná procesná vada ovplyvnila výsledok uvedeného rozhodnutia.

46

Spolková republika Nemecko však uvádza, že v rámci revízie zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia sa plánuje prijatie ustanovenia, ktoré by prinieslo objasnenie týkajúce sa prebratia článku 11 smernice 2011/92.

47

Vzhľadom na to, že prvá časť druhej výhrady sa týka obmedzenia súdneho preskúmania správnych rozhodnutí výlučne na prípady, keď nedošlo vôbec k posudzovaniu alebo predbežnému posúdeniu vplyvov na životné prostredie, treba zdôrazniť, že Súdny dvor v bode 36 rozsudku Gemeinde Altrip a i. (C‑72/12, EU:C:2013:712) pripomenul, že v bode 37 svojho rozsudku Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen (C‑115/09, EU:C:2011:289) už rozhodol, že článok 11 smernice 2011/92 nijakým spôsobom neobmedzil dôvody, ktoré možno uvádzať na podporu opravného prostriedku, ktorého sa týka uvedené ustanovenie.

48

Súdny dvor navyše v bode 37 tohto rozsudku rozhodol, že uplatniteľnosť vnútroštátnych ustanovení na prebratie článku 11 smernice 2011/92 teda nemôže byť obmedzená len na prípad napadnutia zákonnosti, ktoré sa opiera o jediný dôvod založený na nevykonaní posudzovania vplyvov na životné prostredie. Vylúčením tejto uplatniteľnosti na prípad, keď sa takéto opatrenie síce vykonalo, ale s chybami, prípadne so závažnými chybami, by boli ustanovenia smernice 2011/92 v postate zbavené potrebného účinku. Takéto vylúčenie by preto bolo tiež v rozpore s cieľom zabezpečiť široký prístup k súdom, ktorý je zaručený článkom 11 tejto smernice.

49

Z bodu 38 uvedeného rozsudku vyplýva, že článok 11 smernice 2011/92 bráni tomu, aby členské štáty obmedzili uplatniteľnosť ustanovení, ktorými sa tento článok preberá, na prípad napadnutia zákonnosti rozhodnutia z dôvodu nevykonania posudzovania vplyvov na životné prostredie bez toho, aby ju rozšírili na prípad, keď sa takéto posudzovanie síce vykonalo, ale v rámci konania obsahujúceho vady.

50

V dôsledku toho treba § 4 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia považovať za nezlučiteľný s článkom 11 smernice 2011/92.

51

Pokiaľ ide o tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko týkajúce sa § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého za predpokladu, že sa posudzovanie alebo predbežné posúdenie vplyvov na životné prostredie vykonalo, avšak vyskytla sa v ňom procesná vada, je možné podať žalobu za podmienok stanovených v tomto ustanovení, treba na jednej strane pripomenúť, že ustanovenia smerníc musia byť prebraté s bezpodmienečne záväzným účinkom, špecificky, presne a jednoznačne, aby sa tak vyhovelo požiadavke právnej istoty (rozsudky Dillenkofer a i., C‑178/94, C‑179/94 a C‑188/94 až C‑190/94, EU:C:1996:375, bod 48, ako aj Komisia/Portugalsko, C‑277/13, EU:C:2014:2208, bod 43), čo v tomto prípade neplatí.

52

Na druhej strane je nepochybné, že uvedené ustanovenie vnútroštátneho práva samo osebe stanovuje obmedzenia týkajúce sa výkonu práva na podanie opravného prostriedku upraveného v článku 11 smernice 2011/92, ktorého analýza je súčasťou druhej časti druhej výhrady.

53

V dôsledku toho je prvá časť druhej výhrady dôvodná.

54

Podľa prvého tvrdenia na podporu druhej časti druhej výhrady Komisia Spolkovej republike Nemecko vytýka, že zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré patrí do pôsobnosti článku 11 smernice 2011/92, príslušným súdom podmienila existenciou príčinnej súvislosti medzi údajnou procesnou vadou a výsledkom predmetného správneho rozhodnutia.

55

Súdny dvor v tejto súvislosti už v podstate rozhodol, že normotvorca Európskej únie nemal v úmysle viazať možnosť uplatniť procesnú vadu na podmienku, že táto vada mala vplyv na znenie napadnutého konečného rozhodnutia. Navyše, keďže cieľom smernice 2011/92 je najmä upraviť procesné záruky umožňujúce predovšetkým lepšie informovanie a účasť verejnosti na posudzovaní vplyvov tých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, ktoré naň môžu mať významný vplyv, potom má kontrola dodržiavania procesných pravidiel v tejto oblasti osobitný význam. V súlade s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti musí mať táto verejnosť teda v zásade možnosť uplatňovať akúkoľvek procesnú vadu na podporu opravného prostriedku, ktorým sa napáda zákonnosť rozhodnutí uvedených v tejto smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, body 47 a 48).

56

V rámci prejednávanej žaloby je potrebné konštatovať, že keďže § 46 Správneho poriadku vo všetkých prípadoch – aj vtedy, keď ide o procesné vady týkajúce sa informovania a účasti verejnosti v danej oblasti – vyžaduje existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatnenou procesnou vadou a výsledkom napadnutého správneho rozhodnutia na to, aby príslušný súd mohol vysloviť neplatnosť uvedeného rozhodnutia, potom taká podmienka neprimerane sťažuje výkon práva na podanie opravného prostriedku podľa článku 11 smernice 2011/92 a ohrozuje cieľ tejto smernice, ktorým je poskytnúť „dotknutej verejnosti“ široký prístup k spravodlivosti.

57

Odmietnutie zrušiť správne rozhodnutie prijaté v rozpore s procesným pravidlom z jediného dôvodu, a to že žalobca nepreukázal vplyv tejto vady na dôvodnosť uvedeného rozhodnutia, zbavuje toto ustanovenie práva Únie akéhokoľvek potrebného účinku.

58

Ako však vyplýva z bodu 47 tohto rozsudku, Súdny dvor už rozhodol, že normotvorca Únie nezamýšľal ani obmedziť dôvody, ktoré možno uplatniť na podporu žaloby podľa vnútroštátneho právneho predpisu preberajúceho článok 11 smernice 2011/92, ani viazať možnosť uplatniť procesnú vadu na podmienku, že táto vada mala vplyv na znenie napadnutého konečného rozhodnutia.

59

Navyše Súdny dvor už tiež rozhodol, že pokiaľ ide o výklad pojmu „porušenie práva“ v zmysle článku 11 smernice 2011/92, a konkrétnejšie požiadavky stanovenej vnútroštátnym právom, podľa ktorej takéto porušenie môže existovať len v prípade, že napadnuté rozhodnutie by bolo bez údajnej procesnej vady odlišné, potom by prenesenie povinnosti preukázať túto príčinnú súvislosť na žalobcu mohlo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré mu priznáva uvedená smernica, najmä vzhľadom na zložitosť predmetných konaní alebo odborný charakter posudzovania vplyvov na životné prostredie (pozri v tomto zmysle rozsudok Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, bod 52).

60

Z toho vyplýva, že porušenie práva v zmysle článku 11 smernice 2011/92 možno vylúčiť len v prípade, keď súd alebo orgán uvedený v tomto článku bez toho, aby dôkazné bremeno týkajúce sa existencie príčinnej súvislosti uvedenej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku niesol navrhovateľ, prípadne s prihliadnutím na dôkazy predložené stavebníkom alebo príslušnými orgánmi, a všeobecnejšie na dokumenty doložené do spisu, ktorý mu bol predložený, môže usúdiť, že napadnuté rozhodnutie by bez procesnej vady, ktorú uplatňuje navrhovateľ, nebolo odlišné (pozri v tomto zmysle rozsudok Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, bod 53).

61

Hoci je pravda, že tieto úvahy sa týkajú jednej z podmienok prípustnosti opravného prostriedku, zostávajú relevantné aj v súvislosti s podmienkou uvedenou vnútroštátnym zákonodarcom, ktorá obmedzuje vecné súdne preskúmanie.

62

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že požiadavka stanovená v § 46 Správneho poriadku predstavuje porušenie článku 11 smernice 2011/92 v rozsahu, v akom toto ustanovenie prenáša na žalujúcu „dotknutú verejnosť“ povinnosť preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi procesnou vadou, na ktorú táto verejnosť poukazuje, a výsledkom správneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je prvé tvrdenie uvedené Komisiou na podporu druhej časti druhej výhrady dôvodné.

63

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie uvedené Komisiou na podporu tejto časti, je nepochybné, že na základe § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s § 46 Správneho poriadku, ak opatrenie týkajúce sa posudzovania vplyvov na životné prostredie obsahuje procesnú vadu, rozhodujúci vnútroštátny súd môže zrušiť rozhodnutie, ktoré bolo prijaté po skončení takéhoto konania, len vtedy, ak je táto procesná vada v rozpore so subjektívnym právom žalobcu.

64

Z bodov 30 až 34 tohto rozsudku však vyplýva, že podmienka stanovená v § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ktorá vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť konštatovať takéto porušenie predtým, než prípadne vysloví neplatnosť predmetného správneho rozhodnutia, nie je v rozpore s článkom 11 smernice 2011/92 ani článkom 25 smernice 2010/75.

65

Rovnaký záver sa ponúka aj v prípade povinnosti, ktorú má vnútroštátny súd podľa § 46 Správneho poriadku v spojení s § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.

66

Druhé tvrdenie Komisie uvedené na podporu druhej časti tejto výhrady musí byť preto zamietnuté.

67

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že druhá výhrada, ktorú Komisia uviedla, je dôvodná s výnimkou tvrdenia založeného na požiadavke porušenia subjektívneho práva žalobcu v súlade s § 46 Správneho poriadku v spojení s § 113 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.

68

Komisia sa domnieva, že obmedzenie podľa § 2 ods. 3 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia a § 73 ods. 4 Správneho poriadku, t. j. obmedzenie námietok, ktoré možno vzniesť v rámci opravného prostriedku, na námietky, ktoré boli predtým vznesené počas správneho konania, je v rozpore s článkom 11 smernice 2011/92 a článkom 25 smernice 2010/75.

69

Táto inštitúcia tvrdí, že takéto obmedzenie predstavuje neprimeraný zásah do práva dotknutej verejnosti napadnúť zákonnosť správnych rozhodnutí v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú tieto smernice. Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje toto obmedzenie, je preto v rozpore so zásadou prístupu k spravodlivosti a obmedzuje účinnú súdnu ochranu uvedenej verejnosti. Právny poriadok Únie totiž neumožňuje, aby bola prípustnosť dôvodov uvedených počas súdneho konania podmienená tým, že tieto dôvody boli predtým uvedené v rámci správneho konania.

70

Komisia sa domnieva, že súdne konanie je samostatným konaním, počas ktorého musí byť možné úplné preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia. Prípustnosť dôvodov opravného prostriedku nemôže byť obmedzená na dôvody, ktoré už boli uplatnené v krátkej lehote určenej na vznesenie námietok počas správneho konania.

71

Spolková republika Nemecko tvrdí, že článok 11 smernice 2011/92 a článok 25 smernice 2010/75 členským štátom umožňujú, aby si pre danú oblasť zachovali nástroje svojich právnych systémov. Účelom ustanovení, ktoré spochybnila Komisia, bolo zaistiť právnu istotu, ako aj účinnosť správnych a súdnych konaní. Ustanovenia, ktoré zakazujú vzniesť v rámci súdneho konania námietky, ktoré neboli vznesené počas správneho konania, sú súčasťou takéhoto systému.

72

Tento členský štát odôvodňuje toto obmedzenie tým, že ak by neexistovalo, mohli by byť námietky, ktoré boli známe už v čase správneho konania, z procesno‑taktických dôvodov nevznesené a vyhradené až na konanie pred príslušným súdom. Správne konanie by tak nemohlo viac plniť svoju osobitnú funkciu spočívajúcu v zosúlaďovaní záujmov. Takéto obmedzenie je navyše v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.

73

Spolková republika Nemecko sa tiež domnieva, že toto obmedzenie nesťažuje ani a fortiori neznemožňuje súdne preskúmanie, ale naopak zaručuje, že tomuto preskúmaniu podliehajú len relevantné skutkové okolnosti, ktoré sú v čo najväčšej možnej miere podrobné. Uvedené obmedzenie sa tak týka výlučne okolností, ktoré žalobca úmyselne neuviedol v rámci správneho konania s cieľom narušiť jeho riadne skončenie.

74

Rakúska republika tvrdí, že ustanovenia práva Únie, ktoré sú základom tejto žaloby nielenže neobsahujú nijaký odkaz na pravidlá preklúzie, ale naopak odkazujú na vnútroštátne právo upravujúce správne konania. Členské štáty tak majú značnú mieru voľne úvahy, pokiaľ ide o určenie podmienok práva na súdne preskúmanie, ako aj organizácie správneho konania. Okrem toho obmedzenie uvedené v § 2 ods. 3 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia a § 73 ods. 4 Správneho poriadku je nástrojom na zabezpečenie rýchleho a efektívneho rozhodovacieho postupu.

75

§ 2 ods. 3 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia, ako aj § 73 ods. 4 Správneho poriadku obmedzujú dôvody, ktoré môže žalobca uplatniť na podporu opravného prostriedku proti správnemu rozhodnutiu patriacemu do pôsobnosti článku 11 smernice 2011/92 a článku 25 smernice 2010/75, na námietky vznesené počas správneho konania.

76

V tejto súvislosti, hoci je nesporné, že ani článok 11 ods. 4 smernice 2011/92, ani článok 25 ods. 4 smernice 2010/75 nevylučujú, aby opravný prostriedok v konaní pred správnym orgánom predchádzal opravnému prostriedku v konaní pred súdom, a nebránia, aby vo vnútroštátnom práve bola stanovená povinnosť žalobcu vyčerpať všetky správne opravné prostriedky predtým, než môže podať opravný prostriedok v rámci konania pred súdom, tieto ustanovenia práva Únie neumožňujú obmedziť dôvody, ktoré môže žalobca uviesť na podporu svojho opravného prostriedku pred súdom.

77

Súdny dvor už rozhodol, že článok 11 ods. 1 smernice 2011/92, podľa ktorého proti rozhodnutiam, úkonom alebo opomenutiam, ktorých sa týka uvedený článok, musí byť prípustný opravný prostriedok pred súdom s cieľom „napadnúť ich vecnú a procesnú zákonnosť“, nijakým spôsobom neobmedzuje dôvody, ktoré možno uvádzať na podporu takéhoto opravného prostriedku (pozri v tomto zmysle rozsudok Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen, C‑115/09, EU:C:2011:289, bod 37). Táto úvaha totiž zodpovedá cieľu sledovanému týmto ustanovením, ktorým je zaistiť široký prístup k spravodlivosti v oblasti ochrany životného prostredia.

78

§ 2 ods. 3 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia, ako aj § 73 ods. 4 Správneho poriadku stanovujú osobitné podmienky, ktoré obmedzujú súdne preskúmanie a ktoré nie sú stanovené ani v článku 11 smernice 2011/92, ani v článku 25 smernice 2010/75.

79

Takéto obmedzenie uložené žalobcovi a súvisiace s povahou dôvodov, ktoré môže uviesť pred súdom povereným preskúmaním zákonnosti správneho rozhodnutia, ktoré sa ho týka, nemôže byť odôvodnené úvahami založenými na dodržiavaní zásady právnej istoty. Nie je totiž vôbec preukázané, že by úplné súdne preskúmanie týkajúce sa dôvodnosti uvedeného rozhodnutia mohlo ohroziť túto zásadu.

80

Čo sa týka tvrdenia založeného na účinnosti správnych konaní, stačí pripomenúť, že hoci je pravda, že skutočnosť, že dôvod bol po prvýkrát uvedený v rámci opravného prostriedku pred súdom, môže v určitých prípadoch narušiť riadny priebeh tohto konania, samotný cieľ sledovaný článkom 11 smernice 2011/92 a článkom 25 smernice 2010/75 spočíva nielen v zabezpečení čo možno najširšieho prístupu k súdnemu preskúmaniu osobe podliehajúcej súdnej právomoci, ale aj v tom, že sa umožní, aby sa toto preskúmanie týkalo vecnej a procesnej zákonnosti celého napadnutého rozhodnutia.

81

Vnútroštátny zákonodarca však môže stanoviť také konkrétne procesné pravidlá, ako je neprípustnosť tvrdenia uvedeného zneužívajúcim spôsobom a v zlej viere, ktoré predstavujú vhodné mechanizmy na zabezpečenie účinnosti súdneho konania.

82

Z toho vyplýva, že tretia výhrada, ktorú uviedla Komisia na podporu svojej žaloby, je dôvodná.

83

Komisia pripomína, že vo výzve z 1. októbra 2012 Spolkovej republike Nemecko vytýka to, že pôvodné znenie § 2 ods. 1 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia nebolo zlučiteľné s článkom 11 smernice 2011/92 a článkom 25 smernice 2010/75, keďže toto znenie obmedzovalo aktívnu legitimáciu združení na ochranu životného prostredia na opravné prostriedky, ktoré sú založené na právnych predpisoch zakladajúcich práva pre jednotlivcov. Vzhľadom na „podobnosť“ medzi prípustnosťou a dôvodnosťou opravných prostriedkov podaných týmito združeniami dotknuté časové obmedzenie takisto zužovalo rozsah vecného súdneho preskúmania.

84

Komisia uvádza, že podľa § 2 ods. 1 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 29. januára 2013 v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen (C‑115/09, EU:C:2011:289), bol výraz „zakladajú práva pre jednotlivcov“ z pôvodného znenia tohto ustanovenia odstránený. Z toho vyplýva, že na rozdiel od situácie, ktorá dovtedy prevládala, nie sú opravné prostriedky združení na ochranu životného prostredia od tohto momentu viac obmedzené na situácie spochybňujúce subjektívne práva.

85

Komisia však zdôrazňuje, že uplatniteľnosť zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov podlieha časovým obmedzeniam. Jedine konania, ktoré neboli k 12. máju 2011 ukončené, t. j. ku dňu vyhlásenia rozsudku Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen (C‑115/09, EU:C:2011:289), alebo ktoré sa začali po tomto dátume, ale neboli k 29. januáru 2013, t. j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov, vôbec vykonateľné, sa musia až do svojho skončenia spravovať v súlade s ustanoveniami uvedeného zákona v znení neskorších predpisov.

86

Pokiaľ ide o konania začaté po 25. júni 2005 a skončené pred 12. májom 2011, Komisia tak zastáva názor, že aktívna legitimácia združení na ochranu životného prostredia zostala obmedzená na opravné prostriedky založené na právnych predpisoch, ktoré zakladajú práva pre jednotlivcov.

87

Spolková republika Nemecko sa domnieva, že zákon o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov je v súlade so zásadou právnej sily rozhodnutej veci, keďže tento zákon sa neuplatňuje na rozhodnutia vyplývajúce z konaní týkajúcich sa schvaľovania projektov, v prípade ktorých môže byť stanovená povinnosť vykonať posudzovanie vplyvov na životné prostredie, pokiaľ sa tieto rozhodnutia stali vykonateľné pred 15. decembrom 2006, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona v jeho pôvodnom znení.

88

Spolková republika Nemecko tvrdí, že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorých sa týkajú štvrtá a piata výhrada, sú zlučiteľné s požiadavkou práva Únie, keďže ich znenie má iba deklaratórnu povahu a ich účel spočíva v zjednodušení uplatnenia zákona v správnej rovine.

89

Tento členský štát sa domnieva, že na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na tieto opravné prostriedky. Členský štát nie je preto povinný stanoviť mechanizmus opätovného preskúmania takýchto rozhodnutí, ktoré nadobudli právnu silu rozhodnutej veci. To isté platí aj pre skončené správne konania, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutí, ktoré vôbec neboli napadnuté opravným prostriedkom a z tohto dôvodu sú vykonateľné.

90

Je potrebné pripomenúť, že na základe článku 11 ods. 3 smernice 2011/92 a článku 25 ods. 3 smernice 2010/75 sa predpokladá, že združenia na ochranu životného prostredia majú dostatočný záujem na konaní alebo majú práva, ktoré môžu byť porušené, a to podľa toho, ktorú z týchto podmienok prípustnosti opravných prostriedkov vnútroštátna právna úprava využije (pozri v tomto zmysle rozsudok Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen, C‑115/09, EU:C:2011:289, bod 40).

91

Aj keď je prípustné, aby vnútroštátny zákonodarca obmedzil práva, ktorých porušenie môže byť uplatňované jednotlivcom v rámci žaloby smerujúcej proti jednému z rozhodnutí, úkonov alebo jednej z nečinností, na ktoré sa vzťahuje článok 11 smernice 2011/92, výlučne na subjektívne práva, takéto obmedzenie samo osebe nemôže byť uplatnené na združenia na ochranu životného prostredia, lebo by tým došlo k porušeniu cieľov tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen, C‑115/09, EU:C:2011:289, bod 45).

92

V dôsledku toho musia mať uvedené združenia nevyhnutne právo uplatniť pred súdom pravidlá vnútroštátneho práva, ktoré vykonávajú právne predpisy Únie v oblasti životného prostredia, ako aj pravidlá práva Únie v oblasti životného prostredia s priamym účinkom (pozri v tomto zmysle rozsudok Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen, C‑115/09, EU:C:2011:289, bod 48).

93

Pokiaľ ide o štvrtú a piatu výhradu, treba uviesť, že na účely nápravy právnej situácie, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein‑Westfalen (C‑115/09, EU:C:2011:289), Spolková republika Nemecko prispôsobila svoju právnu úpravu a prijala zákon o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov. Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť 29. januára 2013, má obmedzenú časovú pôsobnosť. Táto nová právna úprava sa totiž uplatňuje iba na správne konania, povoľovacie konania a konania o opravných prostriedkoch, ktoré neboli k 12. máju 2011 skončené alebo ktoré sa síce začali neskôr, ale neboli právoplatne skončené k 29. januáru 2013.

94

Z toho vyplýva, že na akékoľvek iné konanie sa aj naďalej uplatní predchádzajúce znenie zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia. § 5 ods. 1 tohto zákona totiž vylučuje z pôsobnosti uvedeného zákona konania, ktoré boli začaté pred 15. decembrom 2006, teda predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

95

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že článok 11 smernice 2011/92 sa má vykladať v tom zmysle, že ustanovenia, ktoré zákonodarca prijal na prebratie tohto článku do vnútroštátneho práva, sa majú uplatňovať aj na správne povoľovacie konania začaté pred 25. júnom 2005, pokiaľ v rámci týchto konaní dôjde k vydaniu povolenia po tomto dátume (pozri v tomto zmysle rozsudok Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, bod 31).

96

Pokiaľ ide o zásadu právnej sily rozhodnutej veci, na ktorú poukazuje Spolková republika Nemecko, je pravda, že Súdny dvor uznal dôležitosť takejto zásady tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je totiž dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na tieto opravné prostriedky (pozri rozsudok Fallimento Olimpiclub, C‑2/08, EU:C:2009:506, bod 22 a citovanú judikatúru).

97

V tejto súvislosti však treba uviesť, že Spolková republika Nemecko sa nemôže odvolávať na dodržiavanie zásady právnej sily rozhodnutej veci, pokiaľ sa obmedzenia časovej uplatniteľnosti stanovené v zákone o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov týkajú vykonateľných správnych rozhodnutí.

98

Navyše skutočnosť, že v nadväznosti na neskoré prebratie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26. mája 2003 (Ú. v. EÚ L 156, s. 17; Mim. vyd. 15/007, s. 466), ktorou bola zmenená a doplnená smernica 85/337, pokiaľ ide o účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti, a ktorá sama bola kodifikovaná smernicou 2011/92, Spolková republika Nemecko obmedzila časovú pôsobnosť vnútroštátnych ustanovení vykonávajúcich poslednú uvedenú smernicu, by viedla k tomu, že tento členský štát by mohol získať novú lehotu na prebratie (pozri analogicky rozsudok Komisia/Portugalsko, C‑277/13, EU:C:2014:2208, bod 45).

99

V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého boli časové obmedzenia uplatňovania zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia nevyhnutné na účely dodržiavania zásady právnej sily rozhodnutej veci, pokiaľ ide o právoplatne skončené správne konania.

100

Štvrtá a piata výhrada, ktoré uviedla Komisia na podporu svojej žaloby, sú preto dôvodné.

101

Komisia tvrdí, že prechodné ustanovenia § 5 ods. 1 a 4 zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov sú nezlučiteľné s článkom 11 smernice 2011/92 a článkom 25 smernice 2010/75. Tieto ustanovenia uvedeného zákona v znení neskorších predpisov totiž vylučovali zo svojej pôsobnosti konania, ktoré boli začaté pred 25. júnom 2005 a boli k 12. máju 2011 už skončené, aj keď povolenia, ktorých sa týkali tieto konania, boli udelené po 25. júni 2005. Z bodoch 30 a 31 rozsudku Gemeinde Altrip a i. (C‑72/12, EU:C:2013:712) totiž vyplýva, že členské štáty nemôžu vyhradiť uplatňovanie uvedených ustanovení práva Únie iba na konania začaté po 25. júni 2005.

102

Spolková republika Nemecko uznáva, že konania, ktorých sa týka šiesta výhrada Komisie, nemožno vylúčiť z pôsobnosti zákona o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia v znení neskorších predpisov. V dôsledku toho sa pripravuje novelizácia uvedené zákona. Táto legislatívna zmena by však mala mať iba malý význam, keďže vnútroštátne súdy zohľadňujú v prípade konaní, ktoré neboli zatiaľ skončené, príslušné závery vyplývajúci z rozsudku Gemeinde Altrip a i. (C‑72/12, EU:C:2013:712).

103

Vzhľadom na to, že Spolková republika Nemecko uznala dôvodnosť šiestej výhrady Komisie, treba konštatovať, že táto výhrada je dôvodná.

104

Z uvedených úvah vyplýva, že Spolková republika Nemecko si tým, že:

nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 11 smernice 2011/92 a článku 25 smernice 2010/75.

105

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nepredložila návrhy týkajúce sa trov konania, účastníci konania, ako aj Rakúska republika v súlade s článkom 140 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: