Vec C‑81/14

Nannoka Vulcanus Industries BV

proti

College van gedeputeerde staten van Gelderland

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Smernica 1999/13/ES — Príloha II B — Znečistenie ovzdušia — Prchavé organické zlúčeniny — Obmedzenie emisií — Používanie organických rozpúšťadiel pri určitých činnostiach a v určitých zariadeniach — Povinnosti týkajúce sa existujúcich zariadení — Predĺženie lehoty“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 10. septembra 2015

1. Životné prostredie – Znečistenie ovzdušia – Obmedzenie emisií prchavých organických zlúčenín unikajúcich pri používaní organických rozpúšťadiel – Smernica 1999/13 – Požiadavky vzťahujúce sa na existujúce zariadenia – Realizácia schémy znižovania emisií – Možnosť poskytnúť dlhšiu lehotu na vývoj náhrad – Rozsah

   [Smernica Rady 1999/13, príloha II B bod 2 prvý pododsek písm. i)]

2. Životné prostredie – Znečistenie ovzdušia – Obmedzenie emisií prchavých organických zlúčenín unikajúcich pri používaní organických rozpúšťadiel – Smernica 1999/13 – Požiadavky vzťahujúce sa na existujúce zariadenia – Realizácia schémy znižovania emisií – Možnosť poskytnúť dlhšiu lehotu na vývoj náhrad – Nevyhnutnosť podať žiadosť prevádzkovateľom a vydať povolenie príslušnými orgánmi – Miera voľnej úvahy, ktorá prináleží príslušným orgánom – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť

   [Smernica Rady 1999/13, príloha II B bod 2 prvý pododsek písm. i)]

1.  Príloha II B smernice 1999/13 o obmedzení emisií prchavých organických zlúčenín unikajúcich pri používaní organických rozpúšťadiel pri určitých činnostiach a v určitých zariadeniach sa má vykladať v tom zmysle, že poskytnutie dlhšej lehoty, ktorú príloha stanovuje vo svojom bode 2 prvom pododseku písm. i), možno priznať prevádzkovateľovi „zariadenia“ v zmysle článku 2 bodu 1 uvedenej smernice na realizáciu jeho schémy znižovania emisií, ak náhrady, ktoré obsahujú menej alebo žiadne rozpúšťadlá, sa ešte stále len vyvíjajú, hoci v prípade takéhoto zariadenia je možné predpokladať a použiť konštantný obsah neprchavých látok vo výrobku na definíciu referenčného bodu znižovania emisií.

   Možnosť poskytnúť prevádzkovateľovi dlhšiu lehotu totiž nevyhnutne vyžaduje, že bude možné predĺžiť všetky lehoty uvedené v tejto smernici, najmä lehotu, ktorá v prípade existujúcich zariadení uplynie 31. októbra 2007. Odlišný výklad by ustanoveniu prílohy II B bodu 2 prvému pododseku písm. i) uvedenej smernice odňal jeho regulačný charakter a zredukoval by ho len na jednoduché vysvetlenie stanovenia dotknutej lehoty.

   Aj keď je v tomto ohľade pravda, že podľa prílohy II B bodu 2 druhého pododseku smernice 1999/13 sa štandardná schéma použije na zariadenia, pri ktorých je možné predpokladať a použiť konštantný obsah neprchavých látok vo výrobku na definíciu referenčného bodu znižovania emisií, táto schéma nie je osobitným pravidlom, ktoré by vylučovalo poskytnutie dlhšej lehoty prevádzkovateľom takýchto zariadení. Okrem toho možnosť poskytnúť dlhšiu lehotu, čo sa týka všetkých typov zariadení, bez ohľadu na uplatnenú schému znižovania emisií, potvrdzuje aj ratio legis, na ktorom sú založené ustanovenia smernice 1999/13 týkajúce sa predĺženia lehoty a zariadení s konštantným obsahom neprchavých látok vo výrobku. Na druhej strane, tak ako vyplýva z odôvodnenia 8 smernice 1999/13, táto smernica vychádza z úvahy, že emisiám prchavých organických zlúčenín možno predchádzať alebo ich znížiť prostredníctvom existujúcich alebo v nasledujúcich rokoch dostupných menej škodlivých náhrad. V tejto súvislosti cieľ sledovaný zavedením kritéria týkajúceho sa prítomnosti konštantného obsahu neprchavých látok vo výrobku zjavne vôbec nesúvisí s ratio legis, na ktorom sú založené ustanovenia smernice 1999/13 upravujúce možnosť poskytnúť dlhšiu lehotu v prípade, keď sa náhrady, ktoré obsahujú menej alebo žiadne rozpúšťadlá, ešte stále len vyvíjajú.

   Napokon, keďže odlišný výklad nemožno jednoznačne vyvodiť ani zo znenia prílohy II B smernice 1999/13, takýto výklad by bol v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby právna úprava Únie umožnila dotknutým osobám s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im stanovuje, a tieto osoby musia mať možnosť jednoznačne poznať svoje povinnosti a podľa toho konať.

   (pozri body 50, 53, 55 – 58, 61, 62, 64, bod 1 výroku)

2.  Príloha II B bod 2 prvý pododsek písm. i) smernice 1999/13 o obmedzení emisií prchavých organických zlúčenín unikajúcich pri používaní organických rozpúšťadiel pri určitých činnostiach a v určitých zariadeniach sa má vykladať v tom zmysle, že poskytnutie dlhšej lehoty na realizáciu schémy znižovania emisií prchavých organických zlúčenín si vyžaduje povolenie príslušných orgánov, ktoré predpokladá predchádzajúcu žiadosť dotknutého prevádzkovateľa.

   V tomto ohľade sa predĺženie lehoty upravené v prílohe II B bode 2 prvom pododseku písm. i) smernice 1999/13 ako výnimka zo všeobecných ustanovení tejto smernice má vykladať reštriktívne, pričom je potrebné zohľadniť ciele sledované touto prílohou, a to na jednej strane podporiť vývoj náhrad a na druhej strane zohľadniť zásadu proporcionality. Okrem toho zo samotného znenia uvedenej prílohy, ktorá predpokladá len „predĺženie“ lehoty, vyplýva, že realizácia schémy znižovania emisií vychádzajúca z tejto prílohy musí byť časovo obmedzená.

   S cieľom určiť, či sa dlhšia lehota musí poskytnúť prevádzkovateľovi na realizáciu schémy znižovania emisií prchavých organických zlúčenín a stanoviť rozsah prípadne poskytnutej dlhšej lehoty, príslušným orgánom prináleží, aby v rámci voľnej úvahy, ktorou disponujú, predovšetkým overili, či náhrady, ktoré sú spôsobilé na použitie v dotknutých zariadeniach a môžu znížiť emisie prchavých organických zlúčenín, sa skutočne vyvíjajú a či prebiehajúce práce s ohľadom na predložené dôkazy môžu dospieť k vyvinutiu takýchto produktov, ako aj to, či neexistuje alternatívne opatrenie, ktoré by pri nižších nákladoch mohlo viesť k porovnateľnému alebo väčšiemu zníženiu emisií a najmä či už nie sú dostupné iné náhrady. Okrem toho je potrebné zohľadniť pomer medzi znížením emisií dosiahnuteľným prostredníctvom náhrad, ktoré sa vyvíjajú, a tiež nákladmi na tieto náhrady na jednej strane a medzi dodatočnými emisiami spôsobenými poskytnutím dlhšej lehoty a nákladmi možných alternatívnych opatrení na druhej strane. Rozsah predĺženia lehoty nesmie presiahnuť nevyhnutný čas na vývoj náhrad. Uvedené treba posúdiť s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti a predovšetkým s ohľadom na objem dodatočných emisií, ktorý vyplynie z predĺženia lehoty, a výšku prípadných nákladov na alternatívne opatrenia v porovnaní s rozsahom zníženia emisií, ktorý bude dosiahnuteľný prostredníctvom náhrad, ktoré sa vyvíjajú, a tiež s nákladmi na tieto náhrady.

   (pozri body 73 – 77, 83, bod 2 výroku)