—

Firma Ernst Kollmer Fleischimport und ‑export, v zastúpení: D. Ehle, Rechtsanwalt,

—

grécka vláda, v zastúpení: I. Chalkias a E. Leftheriotou, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz, P. Rossi a B. Eggers, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 2 a článku 3 ods. 1 prvého pododseku nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 312, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 340).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi účastníkmi konania, ktorými sú Firma Ernst Kollmer Fleischimport und ‑export a Hauptzollamt Hamburg‑Jonas (Hlavný colný úrad Hamburg‑Jonas, ďalej len „Hauptzollamt“) a ktorý sa týka vrátenia vývozných náhrad.

3

Článok 1 nariadenia č. 2988/95 stanovuje:

„1.   Na účely ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev sa týmto prijíma všeobecná úprava týkajúca sa jednotných kontrol a správnych opatrení a sankcií, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo spoločenstva.

2.   ‚Nezrovnalosť‘ je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“

4

Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Premlčacia doba konania je štyri roky od času spáchania nezrovnalosti uvedenej v článku 1 ods. 1. Odvetvové predpisy však môžu ustanoviť kratšie obdobie, ktoré však nesmie byť kratšie ako tri roky.

V prípade pokračujúcej alebo opakujúcej sa nezrovnalosti, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa nezrovnalosť skončila.…

…“

5

Článok 4 uvedeného nariadenia sa týka správnych opatrení súvisiacich s vrátením neprávom získaných výhod. Článok 5 toho istého nariadenia uvádza správne sankcie, ku ktorým môžu viesť úmyselné nezrovnalosti alebo nezrovnalosti spôsobené nedbanlivosťou.

6

Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 565/80 zo 4. marca 1980 o preddavkoch na platbu vývozných náhrad pre poľnohospodárske výrobky (Ú. v. ES L 62, s. 5; Mim. vyd. 03/004, s. 156) pred jeho zrušením nariadením Komisie (ES) č. 1713/2006 z 20. novembra 2006, ktorým sa ruší predfinancovanie vývozných náhrad (Ú. v. EÚ L 321, s. 11), „na požiadanie zainteresovanej strany sa čiastka vo výške vývoznej náhrady vyplatí hneď potom, ako sa výrobky alebo tovary prepustia do režimu colného skladu alebo slobodného pásma s cieľom ich vývozu v stanovenej lehote“.

7

Článok 6 tohto nariadenia uvádzal:

„Čerpanie výhod plynúcich z dojednaní stanovených v tomto nariadení je podmienené zložením zábezpeky zaručujúcej vrátenie čiastky rovnajúcej sa uhradenej sume plus nejakej čiastky navyše.

Bez toho, aby boli dotknuté prípady force majeure [vyššej moci – neoficiálny preklad], táto zábezpeka prepadne v plnej výške alebo čiastočne:

8

Článok 17 ods. 1 nariadenia Komisie (EHS) z 27. novembra 1987, ktorým sa ustanovujú spoločné podrobné pravidlá uplatňovania vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 351, s. 1), pred jeho zrušením nariadením Komisie (ES) č. 800/1999 z 15. apríla 1999, ktorým sa ustanovujú spoločné podrobné pravidlá uplatňovania vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky (Ú. v. ES L 102, s. 11; Mim. vyd. 03/025, s. 129), mal toto znenie:

„Výrobky sa musia doviezť do tretej krajiny alebo do jednej z tretích krajín, na ktoré sa uplatňuje náhrada, v nezmenenom stave do 12 mesiacov od dátumu prijatia vývozného colného vyhlásenia… [neoficiálny preklad]“

9

Článok 18 ods. 1 tohto nariadenia uvádzal:

„Dôkaz o tom, že colné formality na prepustenie do voľného obehu boli splnené, sa poskytne predložením:

…“

10

Rozhodnutiami z rokov 1992 a 1993 Hauptzollamt povolil, aby žalobkyni v konaní vo veci samej boli výmenou za zloženie zábezpeky vopred vyplatené vývozné náhrady podľa článku 5 ods. 1 a článku 6 nariadenia č. 565/80. Tieto vopred vyplatené vývozné náhrady sa týkali viacerých zásielok hovädzieho mäsa, ktoré boli uskladnené na účel ich vývozu.

11

Listom z 10. augusta 1993 žalobkyňa v konaní vo veci samej zaslala Hauptzollamt colné vyhlásenie č. 79/239, ktoré vystavili jordánske colné orgány 9. marca 1993. Toto vyhlásenie potvrdzovalo uvoľnenie zásielky hovädzieho mäsa vyvezenej žalobkyňou v konaní vo veci samej na konzumáciu. V dňoch 30. apríla 1996 a 4. marca 1998 Hauptzollamt uvoľnil zábezpeky, ktoré boli zložené.

12

Od 28. februára do 14. marca 1998 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) vykonal kontrolnú misiu, počas ktorej sa zistilo, že colné vyhlásenia vystavené jordánskymi orgánmi boli zrušené pred vybratím dovozného cla a predmetná zásielka hovädzieho mäsa bola v skutočnosti reexportovaná do Iraku.

13

Rozhodnutím z 23. septembra 1999 Hauptzollamt nariadil vrátenie sumy dosahujúcej 103289,89 eura. V nadväznosti na odvolanie žalobkyne v konaní vo veci samej proti rozhodnutiu o vrátení bola táto suma rozhodnutím z 26. septembra 2011 znížená na 59546,70 eura. Vo zvyšnej časti bolo odvolanie rozhodnutím z 23. januára 2012 zamietnuté.

14

Dňa 5. februára 2012 žalobkyňa v konaní vo veci samej podala žalobu na Finanzgericht Hamburg (Finančný súd, Hamburg), ktorou žiada zrušenie troch vyššie uvedených rozhodnutí. Uvádza, že právo na vrátenie je premlčané. Zastáva názor, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 premlčacia doba plynie nie od okamihu uvoľnenia zábezpeky, ale od okamihu spáchania nezrovnalosti. Článok 1 ods. 2 tohto nariadenia totiž viaže pojem „nezrovnalosť“ s konaním alebo opomenutím hospodárskeho subjektu. V dôsledku toho treba pri určení, či je žaloba o vrátenie neoprávnenej platby premlčaná, vychádzať z dátumu predloženia colného vyhlásenia vystaveného jordánskymi orgánmi, teda 10. augusta 1993.

15

Vnútroštátny súd sa prikláňa k názoru, že plynutie premlčacej doby začína nezávisle od okamihu vzniku škody už konaním alebo opomenutím hospodárskeho subjektu, ktoré predstavuje porušenie ustanovenia práva Únie. Taký výklad na jednej strane vyplýva zo znenia článku 1 ods. 2 a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95. Znenie článku 1 ods. 2 tohto nariadenia totiž uvádza, že normotvorca Únie, ktorý použil pri formulovaní tohto ustanovenia podmieňovací spôsob, neviaže pojem „nezrovnalosť“ na vznik škody, pretože správanie hospodárskeho subjektu môže predstavovať nezrovnalosť aj vtedy, keď „by bolo“ spôsobené poškodenie rozpočtu Únie. Na druhej strane zo znenia článku 3 ods. 1 prvého pododseku uvedeného nariadenia, ktorý odkazuje na „spáchanie nezrovnalosti“ vyplýva, že normotvorca Únie zamýšľal naviazať začiatok premlčacej doby nie na „vznik nezrovnalosti“, ale na „spáchanie nezrovnalosti“, teda na správanie hospodárskeho subjektu, ktoré musí porušovať ustanovenie práva Únie.

16

Vnútroštátny súd však zastáva názor, že v prípade, keď bolo porušenie ustanovení práva Únie odhalené až po vzniku škody, otázka určenia začiatku plynutia premlčacej doby by mohla byť predmetom odlišného posúdenia. Mohlo by sa totiž konštatovať, že pojem „nezrovnalosť“ uvádzaný v článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 predpokladá súčasné splnenie dvoch podmienok, a to jednak správanie hospodárskeho subjektu a jednak škody, ktorá z neho vyplýva.

17

Pre prípad, že by premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95 začínala plynúť až od dátumu vzniku škody, sa vnútroštátny súd pýta, či „škoda“ v zmysle článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 vzniká už vyplatením sumy preddavku zodpovedajúceho vývoznej náhrade, alebo iba k dátumu konečného priznania vývoznej náhrady uvoľnením zábezpeky.

18

Za týchto podmienok Finanzgericht Hamburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

19

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, keď bolo porušenie ustanovenia práva Únie zistené až po vzniku škody, treba článok 1 ods. 2 a článok 3 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že premlčacia doba začína plynúť od dátumu vzniku škody pre rozpočet Únie alebo rozpočty ňou spravované, alebo či táto doba začína plynúť nezávisle od tohto dátumu už samotným konaním alebo opomenutím hospodárskeho subjektu, ktoré porušuje právo Únie.

20

Na úvod treba pripomenúť, že pravidlo o štvorročnej premlčacej dobe stanovené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95 sa pri neexistencii odvetvovej právnej úpravy Únie alebo vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej osobitný režim premlčania uplatňuje na nezrovnalosti, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Pfeifer & Langen, C‑564/10, EU:C:2012:190, body 39 a 40, ako aj citovanú judikatúru).

21

Na druhej strane treba poznamenať, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 sa na prejednávaný prípad uplatní, hoci skutkové okolnosti konania vo veci samej sa týkajú rokov 1992 a 1993. Súdny dvor už totiž rozhodol, že premlčacia doba stanovená týmto ustanovením sa uplatňuje na nezrovnalosti, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., C‑278/07 až C‑280/07, EU:C:2009:38, bod 34).

22

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pri určení rozsahu ustanovení práva Únie, v prejednávanom prípade článku 1 ods. 2 a článku 3 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 2988/95, potrebné súčasne zohľadniť ich znenie, kontext a ich ciele (rozsudok Angerer, C‑477/13, EU:C:2015:239, bod 26 a citovaná judikatúra).

23

Podľa znenia článku 3 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 2988/95 je premlčacia doba konania štyri roky od času spáchania nezrovnalosti. Navyše článok 1 ods. 2 tohto nariadenia definuje pojem „nezrovnalosť“ ako akékoľvek porušenie ustanovenia práva Únie vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu Únie alebo rozpočtov ňou spravovaných.

24

Vznik nezrovnalosti, ktorou začína plynúť premlčacia doba, teda predpokladá súčasné splnenie dvoch podmienok, a to konanie alebo opomenutie hospodárskeho subjektu porušujúce právo Únie, ako aj škody alebo potenciálnej škody pre rozpočet Únie.

25

Za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, keď bolo porušenie práva Únie zistené až po vzniku škody, začína premlčacia doba plynúť od vzniku nezrovnalosti, teda od momentu, keď došlo ku konaniu alebo opomenutiu hospodárskeho subjektu, ktoré porušuje právo Únie, ako aj ku vzniku škody pre rozpočet Únie alebo rozpočty ňou spravované.

26

Takýto záver je v súlade s cieľom nariadenia č. 2988/95, ktorým je podľa jeho článku 1 ods. 1 ochrana finančných záujmov Únie. Dies a quo totiž predstavuje dátum udalosti, ktorá vznikla ako posledná, teda buď dátum vzniku škody, ak k tejto škode došlo po konaní či opomenutí predstavujúcom porušenie práva Únie, alebo dátum tohto konania či opomenutia, ak predmetná výhoda bola poskytnutá pred uvedeným konaním či opomenutím. Sledovanie cieľa ochrany finančných záujmov Únie je takto uľahčené.

27

Okrem toho tento záver nie je spochybnený tvrdením gréckej vlády, podľa ktorého dies a quo je deň, keď príslušné orgány odhalili nezrovnalosť. Tento argument naráža na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej dátum, ku ktorému sa vnútroštátne orgány dozvedeli o nezrovnalosti, nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby (rozsudok Pfeifer & Langen, C‑52/14, EU:C:2015:381, bod 67).

28

Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora správnemu orgánu pri preskúmaní správnosti platieb, ktoré on sám vykonal a ktoré zaťažujú rozpočet Únie, prislúcha všeobecná povinnosť náležitej starostlivosti (rozsudok Ze Fu Fleischhandel GmbH a Vion Trading, C‑201/10 a C‑202/10, EU:C:2011:282, bod 44). Pripustiť, že dies a quo zodpovedá dňu odhalenia predmetnej nezrovnalosti, by odporovalo tejto povinnosti náležitej starostlivosti.

29

Vzhľadom na úvahy uvedené vyššie treba na prvú otázku odpovedať, že článok 1 ods. 2 a článok 3 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, keď bolo porušenie ustanovenia práva Únie zistené až po vzniku škody, začína premlčacia doba plynúť od momentu, keď došlo ku konaniu alebo opomenutiu hospodárskeho subjektu, ktoré porušuje právo Únie, ako aj ku vzniku škody pre rozpočet Únie alebo rozpočty ňou spravované.

30

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na moment, kedy za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, dochádza ku „škode“ v zmysle článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95.

31

Pred podaním odpovede na túto otázku treba pripomenúť chronológiu skutkových okolností v konaní vo veci samej. Najprv bol v priebehu rokov 1992 a 1993 žalobkyni v konaní vo veci samej priznaný preddavok sumy zodpovedajúci vývoznej náhrade v súlade s článkom 5 ods. 1 nariadenia č. 565/80. Následne 10. augusta 1993 žalobkyňa v konaní vo veci samej predložila colné vyhlásenie vystavené jordánskymi orgánmi určené na preukázanie splnenia colných formalít súvisiacich s uvoľnením na konzumáciu v Jordánsku podľa článku 17 ods. 3 a článku 18 ods. 1 nariadenia č. 3665/87. Nakoniec 30. apríla a 4. marca 1998 boli zábezpeky, ktoré boli podľa článku 6 nariadenia č. 565/80 zložené v momente priznania preddavku, uvoľnené.

32

Za takých okolností treba poznamenať, že „škoda“ v zmysle článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 vzniká k dátumu, keď sa prijme rozhodnutie priznať predmetnú výhodu, v danom prípade vývoznú náhradu, s konečnou platnosťou. Od tohto momentu totiž skutočne existuje škoda pre rozpočet Únie. Táto škoda sa nemôže považovať za existujúcu pred dátumom konečného priznania tejto výhody, pretože by tak hrozilo, že lehota na vymáhanie tej istej výhody by mohla plynúť už v čase, keď táto výhoda ešte nebola priznaná.

33

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, škoda vznikla, keď sa prijalo rozhodnutie priznať vývoznú náhradu dotknutému vývozcovi.

34

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: