1. 

V prejednávanej veci žiada Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) o usmernenie týkajúce sa výkladu dôvodov, na základe ktorých môžu členské štáty nepriznať určitej osobe postavenie utečenca podľa smernice o oprávnení ( 2 ). Vnútroštátny súd chce zistiť, či (a ak áno, v akom rozsahu) je oblasť pôsobnosti ustanovení, ktorými sa riadi vylúčenie z postavenia utečenca v uvedenej smernici, určená rámcovým rozhodnutím 2002/475/SVV o boji proti terorizmu ( 3 ). V prípade, že žiadateľ o postavenie utečenca je riadiacim členom teroristickej skupiny, je jeho odsúdenie za trestný čin podľa článku 1 rámcového rozhodnutia nevyhnutnou podmienkou na vylúčenie z postavenia utečenca z dôvodov stanovených smernicou o oprávnení? Vylučuje skutočnosť, že bol odsúdený za účasť na teroristickej organizácii, automaticky možnosť priznať postavenie utečenca? V prípade zápornej odpovede, aké kritériá majú príslušné vnútroštátne orgány použiť pri posúdení, či je vylúčenie z postavenia utečenca primerané? Pri hľadaní odpovedí na uvedené otázky je nevyhnutné stanoviť rovnováhu medzi odpoveďou členských štátov na teroristické činy a ich povinnosťami uplatňovať ustanovenia práva Únie, ktoré odrážajú medzinárodnoprávne normy chrániace postavenie utečencov.

2.

V preambule Charty Organizácie spojených národov ( 4 ) sú vymedzené niektoré ciele signatárskych štátov. V kapitole I sú uvedené ciele a zásady Organizácie Spojených národov. Tieto zásady sa týkajú zachovávania medzinárodného mieru a bezpečnosti a prijatia účinných opatrení, aby sa predišlo ohrozeniu mieru, odstránilo sa jeho ohrozenie, aby sa potlačil každý čin alebo iné porušenie mieru a aby sa prijali vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru (článok 1). Členovia Organizácie Spojených národov sú navyše povinní poskytnúť Organizácii Spojených národov všemožnú pomoc pri každej akcii, ktorú urobí v súlade s ustanoveniami tejto Charty (článok 2).

3.

V nadväznosti na teroristické útoky spáchané 11. septembra 2001 v New Yorku, vo Washingtone a v Pensylvánii prijala Bezpečnostná rada OSN, konajúca na základe kapitoly VII Charty OSN, 28. septembra 2001 rezolúciu 1373(2001). Preambula tejto rezolúcie potvrdzuje „potrebu bojovať všetkými prostriedkami v súlade s Chartou OSN proti hrozbe, ktorú teroristické činy predstavujú pre svetový mier a bezpečnosť“. Podľa bodu 5 tejto rezolúcie „činy, metódy a praktiky terorizmu sú v rozpore s cieľmi a princípmi Organizácie Spojených národov a… vedomé financovanie, plánovanie a podnecovanie teroristických činov je v rozpore s cieľmi a princípmi Organizácie Spojených národov“.

4.

Dňa 12. novembra 2001 Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu 1377 (2001), v ktorej „zdôrazňuje, že činy medzinárodného terorizmu sú v rozpore s cieľmi a princípmi uvedenými v Charte OSN a že financovanie, plánovanie a príprava činov medzinárodného terorizmu, ako aj akékoľvek forma podpory v tejto súvislosti, sú v tiež rozpore s cieľmi a princípmi uvedenými [v tejto Charte]“.

5.

Dňa 14. septembra 2005 Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu 1624 (2005), v ktorej potvrdila naliehavú potrebu bojovať proti terorizmu vo všetkých jeho formách a tiež zdôraznila, že štáty musia zabezpečiť, aby všetky opatrenia prijaté s cieľom potláčať terorizmus zodpovedali všetkým ich záväzkom podľa medzinárodného práva; takéto opatrenia je potrebné prijať okrem iného v súlade s utečeneckým a humanitárnym právom.

6.

Dňa 24. septembra 2014 Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu 2178 (2014). Vyzýva štáty, aby v súlade s medzinárodným právom a s medzinárodným utečeneckým právom zabezpečili okrem iného, aby postavenie utečenca nebolo zneužívané osobami, ktoré páchajú alebo organizujú teroristické činy, a tiež tými, ktorí takýmto činom napomáhajú. Je v nej uvedené (v bode 5), že „členské štáty budú… brániť a potlačovať nábor, organizovanie, prepravu alebo vybavovanie osôb, ktoré cestujú do iného štátu, než je štát ich bydliska alebo štátnej príslušnosti, na účely spáchania, plánovania alebo prípravy teroristických činov alebo účasti na nich, alebo aktívnej či pasívnej účasti na teroristickom výcviku a financovania ich cestovných nákladov a činností“.

7.

V týchto rezolúciách Bezpečnostná rada OSN síce uviedla rozsah činností, ktoré je potrebné považovať za činnosti odporujúce cieľom a zásadám Organizácie spojených národov, medzinárodné právo však neobsahuje žiadne všeobecné vymedzenie pojmov terorizmus alebo terorista. ( 5 )

8.

Podľa článku 1A ods. 2 Ženevského dohovoru ( 6 ), na ktorý odkazuje smernica o oprávnení, sa pojem „utečenec“ vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov [a] nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu“.

9.

Článok 1F písm. c) Ženevského dohovoru sa nevzťahuje na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov. ( 7 )

10.

Článok 2 ZEÚ obsahuje zoznam hodnôt, na ktorých je Únia založená: medzi tieto hodnoty patrí aj rešpektovanie právneho štátu a ľudských práv. Článok 3 ods. 5 ZEÚ stanovuje, že Únia vo vzťahoch so zvyškom sveta potvrdzuje a podporuje tieto hodnoty a prispieva aj k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, vrátane dodržiavania zásad Charty OSN.

11.

Článok 78 ods. 1 ZFEÚ stanovuje: „Únia tvorí spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non‑refoulement. Táto politika musí byť v súlade so [Ženevským dohovorom], ako aj inými príslušnými zmluvami.“

12.

Článok 18 Charty základných práv Európskej únie ( 8 ) zaručuje právo na azyl dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru a v súlade so Zmluvami.

13.

Podľa článku 19 ods. 2 nesmie byť nikto vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

14.

Rámcovým rozhodnutím bola zavedená spoločná definícia pojmu teroristické trestné činy. Článok 1 stanovuje, že každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa činy, ktoré sú uvedené v danom článku, definované ako trestné činy podľa vnútroštátnych právnych predpisov, považovali za teroristické trestné činy, ak sú splnené určité podmienky. ( 9 ) Týmito podmienkami sú, že dotknuté činy musia byť úmyselné a vzhľadom na ich povahu a kontext môžu vážne poškodiť krajinu alebo medzinárodnú organizáciu, ak sú spáchané s cieľom: i) vážne zastrašovať obyvateľstvo; ii) neoprávnene naliehať na vládu alebo medzinárodnú organizáciu, aby vykonala alebo sa zdržala vykonania akéhokoľvek činu; alebo iii) vážne destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske alebo sociálne štruktúry krajiny alebo medzinárodnej organizácie.

15.

Podľa článku 2 ods. 2 písm. a) a b) sa za trestný čin považuje riadenie teroristickej skupiny alebo účasť v činnostiach teroristickej skupiny.

16.

V odôvodnení smernice o oprávnení je uvedené, že Ženevský dohovor poskytuje základný kameň pre medzinárodný právny režim na ochranu utečencov. ( 10 ) Základným cieľom smernice je zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré medzinárodnú ochranu skutočne potrebujú. ( 11 ) Je zjavné, že medzi ciele sledované smernicou patrí rešpektovanie základných práv a najmä dodržiavanie zásad uznaných najmä Chartou, ako je dodržiavanie ľudskej dôstojnosti a práva na azyl. ( 12 ) Konzultácie s Vysokým komisárom Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len „UNHCR“) môžu poskytnúť cenné usmernenie pre členské štáty pri určovaní postavenia utečenca podľa článku 1 Ženevského dohovoru. ( 13 )

17.

Bod 22 odôvodnenia stanovuje: „Činy, ktoré sú v rozpore s účelmi a zásadami Organizácie Spojených národov, sú vysvetlené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov a sú okrem iného začlenené v rezolúciách Organizácie Spojených národov týkajúcich sa opatrení na boj proti terorizmu, ktoré vyhlasujú, že ‚činy, metódy a praktiky terorizmu sú v rozpore s účelmi a zásadami Organizácie Spojených národov‘ a ‚že vedomé financovanie, plánovanie a podnecovanie teroristických činov je v rozpore s účelmi a zásadami Organizácie Spojených národov‘.“

18.

Článok 2 písm. c) stanovuje, že „‚utečenec‘ [je] štátn[y] príslušní[k] tretej krajiny, ktorý pre oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, politických dôvodov, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho obvyklého pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12“.

19.

Podľa článku 4 ods. 3 sa žiadosť o medzinárodnú ochranu musí posudzovať individuálne. ( 14 )

20.

Článok 12 má názov „Vylúčenie“ a tvorí súčasť kapitoly III nazvanej „Oprávnenie stať sa utečencom“. Dôvody na vylúčenie zo získania postavenia utečenca sú uvedené v článku 12 ods. 2 a 3, ktorý stanovuje:

„2.   Štátny príslušník tretej krajiny alebo bez štátneho občianstva je vylúčený zo získania postavenia utečenca tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že:

…

3.   Odsek 2 sa uplatňuje na osoby, ktoré podnecujú alebo sa inak podieľajú na páchaní trestných činov alebo činov v ňom uvedených.“ ( 15 )

21.

Podľa článku 21 majú členské štáty povinnosť non‑refoulement (zákaz vrátenia alebo vyhostenia). Z uvedenej povinnosti existujú len veľmi obmedzené výnimky, najmä v prípade, že existujú oprávnené dôvody na to, aby bola dotknutá osoba považovaná za nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný, alebo pokiaľ bola táto osoba právoplatne odsúdená za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť dotknutého členského štátu. ( 16 )

22.

Pán Mostafa Lounani (ďalej len „pán Lounani“) je marockým štátnym príslušníkom. Podľa všetkého prišiel v roku 1997 do Belgicka, kde sa odvtedy zdržiaval nelegálne.

23.

Dňa 16. februára 2006 Tribunal correctionnel de Bruxelles (Trestný súd Brusel, ďalej len „Tribunal correctionnel“) uznal pána Lounaniho za vinného z účasti na činnostiach teroristickej skupiny, a to v postavení jedného z riadiacich členov belgickej bunky „Moroccan Islamic Combatant Group“ (Islamská skupina marockých bojovníkov, ďalej len „GICM“). Bol pritom odsúdený za spáchanie nasledujúcich činov: i) „poskytovanie logistickej podpory teroristickej skupine“; ii) „falšovanie pasov“ a „podvodný prevod pasov“; a iii) „aktívna účasť na organizácii postupu vysielania dobrovoľníkov do Iraku“. Tribunal correctionnel zastával názor, že uvedené činy predstavujú závažné zločiny, a preto mu uložil trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov. Bola mu tiež uložená pokuta vo výške 2000 eur s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní ďalších dvoch mesiacov.

24.

Dňa 16. marca 2010 pán Lounani požiadal belgické orgány o priznanie postavenia utečenca. Uviedol, že má obavu z prenasledovania v prípade návratu do Maroka a na riziko, že marocké vnútroštátne orgány ho budú v dôsledku jeho odsúdenia v Belgicku evidovať ako radikálneho a džihádistického islamistu.

25.

Dňa 8. decembra 2010 Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, ďalej len „CGRA“) jeho žiadosť zamietol. Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, ďalej len „CCE“) následne svojím rozhodnutím z 12. februára 2013 rozhodnutie CGRA v odvolacom konaní zrušila a pánovi Lounanimu bolo priznané postavenie utečenca.

26.

CGRA napadol uvedené rozhodnutie žalobou na Conseil d’État (Štátna rada). CGRA v uvedenom konaní okrem iného tvrdí, že GICM bola 10. októbra 2002 zaradená do Sankčného zoznamu OSN. ( 17 ) Ide o teroristickú organizáciu prepojenú s Al‑Káidou, ktorá sa dopustila teroristických činov proti medzinárodným inštitúciám. Tribunal correctionnel uznal pána Lounaniho vinným z účasti na teroristickej skupine, zločinného spolčenia smerujúceho k útokom na zdravie a majetok, z riadenia bunky poskytujúcej logistickú podporu teroristom, falšovania a podvodného prevodu falošných pasov a nelegálneho pobytu. CGRA tvrdí, že na základe úplného preskúmania spisu pána Lounaniho je zjavné, že sa skupina GICM dopustila konkrétnych teroristických činov a že sa pán Lounani týchto trestných činov zúčastnil, a to s ohľadom na odsudzujúci rozsudok Tribunal correctional zo 16. februára 2006.

27.

Pán Lounani tvrdí, že existuje podstatný rozdiel medzi teroristickým trestným činom, tak ako je vymedzený a sankcionovaný podľa belgického trestného práva, na jednej strane, a teroristickým trestným činom, ktorý je možné vykladať ako čin proti cieľom a zásadám Organizácie Spojených národov, na základe ktorého môže byť daná osoba vylúčená z medzinárodnej ochrany podľa Ženevského dohovoru, na strane druhej. Zastáva názor, že z rozsudku Tribunal correctionnel nevyplýva, že by sa dopustil konkrétneho teroristického trestného činu spadajúceho do neskôr uvedenej kategórie. Bol odsúdený za svoju príslušnosť k teroristickej skupine, ktorá nespáchala žiadny útok, nepokúsila sa o jeho spáchanie, ani sa ním nevyhrážala. Bol odsúdený za spáchanie trestného činu, ktorého závažnosť spochybňuje samotnú podstatu koexistencie medzinárodného spoločenstva pod záštitou Organizácie Spojených národov.

28.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že CCE vo svojom rozhodnutí správne uviedla (v bode 5.9.2), že pán Lounani bol uznaný vinným z účasti na činnosti teroristickej skupiny podľa článku 2 ods. 2 písm. b) rámcového rozhodnutia, ( 18 ) ale nebol uznaný vinným zo spáchania teroristickým činov v zmysle článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia. ( 19 ) CCE v bode 5.9.7 svojho rozhodnutia uvádza: „nie je preukázané, že GICM by začala konkrétne konanie, ktoré predstavuje druh takéhoto protiprávneho konania, ani skutočnosť, že odvolateľ by naozaj konal, a bol tak osobne zodpovedný za takéto konanie“.

29.

Vnútroštátny súd žiada o presné určenie toho, k akým zisteniam musia príslušné orgány dospieť, aby sa uplatnili dôvody na vylúčenie stanovené v článku 12 ods. 2 písm. c) a článku 12 ods. 3 smernice o oprávnení. Preto predkladá Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30.

Písomné pripomienky predložili CGRA, pán Lounani, belgická, francúzska, grécka, maďarská, talianska, poľská a španielska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 16. februára 2016, predniesli ústne vyjadrenia tí istí účastníci konania, s výnimkou maďarskej, talianskej a poľskej vlády.

31.

Ženevský dohovor je živý nástroj, ktorý treba vykladať vzhľadom na súčasné podmienky a v súlade s vývojom medzinárodného práva. ( 20 ) UNHCR zohráva v rámci Dohovoru dôležitú úlohu v tom zmysle, že poskytuje štátom usmernenie pri určovaní postavenia utečenca. ( 21 ) Smernicu o oprávnení je nutné vykladať v zmysle všeobecnej systematiky a účelu uvedeného Dohovoru. ( 22 )

32.

Právo utečencov je samozrejme úzko spojené s medzinárodným humanitárnym právom a medzinárodným právom v oblasti ľudských práv. Odráža sa to v článku 18 Charty, ktorý zaručuje právo na azyl dodržiavaním Ženevského dohovoru a v súlade so Zmluvami. Nie je prekvapením, že Súdny dvor potvrdil, že smernicu o oprávnení je potrebné vykladať tak, aby sa rešpektovali základné práva a zásady uznané Chartou. ( 23 )

33.

Účinkom uplatnenia dôvodov na vylúčenie v článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení je pozbavenie žiadateľa ochrany vyplývajúcej z postavenia utečenca; a ide teda o výnimku z práva na azyl vo vzťahu k osobe, ktorá by za iných okolností mala danú ochranu. ( 24 ) Pri výklade uvedených dôvodov je teda potrebné postupovať obozretne a ich výklad musí byť reštriktívny. ( 25 )

34.

Uplatnenie článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení nutne neznamená, že dotknutá osoba bude vrátená do svojej krajiny pôvodu (alebo inam), ak jej hrozí napríklad porušenie zákazu mučenia alebo iného neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. ( 26 ) Členské štáty majú aj naďalej povinnosť dodržiavať zásadu non‑refoulement v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami. ( 27 )

35.

Je dôležité jasne pripomenúť, o aké rozhodnutie je Súdny dvor v prejednávanej veci žiadaný.

36.

Otázku (dosť problematickú) v tom zmysle, čo je a čo nie je teroristická organizácia podľa medzinárodného práva, vnútroštátny súd nepoložil. ( 28 ) V dokumentoch predložených Súdnemu dvoru nie je žiadnym spôsobom spochybnená skutočnosť, že GICM je na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1390 (2002) zaradená do Sankčného zoznamu OSN. Zastávam názor, že v prejednávanej veci je teda potrebné vychádzať z toho, že organizáciu GICM ako takú Organizácia spojených národov platne označila za „teroristickú“ organizáciu.

37.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Lounani bol odsúdený za trestné činy, pri ktorých sa priamo nepodieľal na spáchaní akéhokoľvek činu, ktorý sa považuje za „teroristický trestný čin“ podľa článku 1 rámcového rozhodnutia. Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru však vyplýva, že GICM je potrebné považovať za „teroristickú skupinu“ v zmysle článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia a konanie pána Lounaniho preto môže ľahko spadať do oblasti pôsobnosti článku 2 ods. 2 [prípadne článku 3 písm. c)] rámcového rozhodnutia.

38.

Ide však o správne formulované otázky? Aký je vzťah medzi rámcovým rozhodnutím a smernicou o oprávnení? Existujú nejaké náznaky – ktoré budú musieť posúdiť príslušné vnútroštátne orgány, pod dohľadom vnútroštátnych súdov ako poslednej inštancie, pokiaľ ide o skutkové okolnosti – že konkrétne konanie, za ktoré bol pán Lounani odsúdený, je „v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“, pretože vysvetlenie v článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení („uvedenými v odôvodnení a v článkoch 1 a 2 Charty OSN“) je potrebné vykladať v tom zmysle, že zahrnuje aj iné medzinárodné zdroje, ktoré jasne vymedzujú konkrétne „konania súvisiace s terorizmom“, ktoré sú „v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie spojených národov“?

39.

Vo veci B a D ( 29 ) Súdny dvor skúmal otázky, ktoré mu položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) v konaní začatom dvomi osobami, ktoré sa zjavne pred svojím príchodom na územie Európskej únie aktívne podieľali na činnosti spojenej so skupinami uvedenými v prílohe ku spoločnej pozícii 2001/931 ( 30 ) o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom. Pán B sympatizoval s organizáciou Dev Sol (teraz DHKP/C), podporoval ozbrojený partizánsky spôsob boja v horách v Turecku a po zatknutí bol značne fyzicky týraný a mučením donútený k výpovedi. Dvakrát bol odsúdený na doživotie. Následne využil podmienečné prepustenie z väzenia na dobu šiestich mesiacov zo zdravotných dôvodov a odišiel z Turecka do Nemecka, kde požiadal o azyl. Pán D v odôvodnení svojej žiadosti o azyl uviedol, že v Turecku utiekol do hôr, kde sa pripojil k PKK a zúčastnil sa v tejto organizácii partizánskeho boja a stal sa jej vysokým funkcionárom. PKK ho vyslala do severného Iraku, ale neskôr z dôvodu sporu s vedením tejto organizácie odcestoval do Nemecka, kde mu bol pôvodne priznaný azyl; po zmene vnútroštátnych právnych predpisov však bolo uvedené rozhodnutie zrušené. ( 31 ) Právo žalobcov na získanie postavenia utečenca (pán B) alebo ponechanie postavenia utečenca (pán D) záviselo od výkladu dôvodov na vylúčenie uvedených v článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení.

40.

Veľká komora Súdneho dvora rozhodla, že „teroristické činy [ktoré nevymedzil], ktoré sa vyznačujú násilím voči civilnému obyvateľstvu, hoci sú spáchané s údajne politickým cieľom, sa musia považovať za vážne nepolitické trestné činy v zmysle uvedeného písmena b) [článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení]“.

41.

Pokiaľ išlo o článok 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení, Súdny dvor pripomenul, že v bode 22 odôvodnenia smernice o oprávnení sú vymedzené „činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“, a to s odkazom na preambulu a články 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov, a že medzi tieto činy patria tiež tie, ktoré sú vymedzené v rezolúciách Organizácie Spojených národov týkajúcich sa „opatrení na boj proti [medzinárodnému – neoficiálny preklad] terorizmu“. Tieto opatrenia zahŕňajú rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001) a 1377 (2001). Následne z nich vyplýva, že „Bezpečnostná rada vychádza zo zásady, že činy medzinárodného terorizmu sú vo všeobecnosti a bez ohľadu na účasť štátu v rozpore s cieľmi a zásadami Spojených národov“ ( 32 ).

42.

Neskôr sa v týchto návrhoch vrátim k ďalším aspektom rozsudku B a D, ktoré sú relevantné pre analýzu prejudiciálnych otázok predložených v prejednávanej veci. Hneď na úvod je však potrebné poznamenať, že prejednávaná vec sa podstatným spôsobom líši od veci B a D.

43.

Na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že bez ohľadu na to, na akom presnom základe bola organizácia GICM 10. októbra 2002 zaradená do Sankčného zoznamu OSN, pán Lounani bol odsúdený za účasť na teroristickej organizácii, nebol však odsúdený za žiadny konkrétny teroristický čin. Trestné činy, za ktoré bol odsúdený (poskytovanie logistickej podpory teroristickej skupine, falšovanie pasov a podvodný prevod pasov, aktívna účasť na organizácii postupu vysielania dobrovoľníkov do Iraku), neboli spájané so spáchaním konkrétneho teroristického činu zo strany GICM.

44.

Na druhej strane činy, ktoré zohľadnili príslušné orgány vo vzťahu k B a D, boli činmi, ktoré boli spáchané už skôr v tretej krajine. Naopak, činy, ktoré boli dôvodom pre odsúdenie pána Lounaniho, boli spáchané na území Európskej únie počas dlhého obdobia, kedy nelegálne žil v Belgicku, a pán Lounani podal svoju žiadosť o azyl v čase, kedy si odpykával šesťročný trest odňatia slobody, ktorý mu bol v tejto súvislosti uložený.

45.

Podľa článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení nie je žiadateľovi o postavenie utečenca priznaná ochrana, pokiaľ „…je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako sú uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov“. Predmetom prvej prejudiciálnej otázky vnútroštátneho súdu je, či je uvedený dôvod na vylúčenie možné uplatniť len vtedy, ak bol žiadateľ o azyl odsúdený za jeden z teroristických trestných činov vymenovaných v článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

46.

Článok 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení preberá a mierne rozširuje znenie článku 1F písm. c) Ženevského dohovoru. Pojem „činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“ v článku 1F písm. c) je považovaný za neurčitý a nejasný. ( 33 ) Keď to posúdim samostatne, široko koncipované ciele a zásady Organizácie Spojených národov poskytujú len malé usmernenie týkajúce sa druhov činov, na základe ktorých určitá osoba stráca postavenie utečenca. Uvedené znenie nestanovuje presne oblasť pôsobnosti článku 1F písm. c). Nevymedzuje ani druh konania, ktoré by mohlo do danej kategórie spadať, či osoby, ktoré môžu takéto činy spáchať.

47.

Od prípravy Charty Organizácie Spojených národov došlo v oblasti medzinárodného práva samozrejme k vývoju. V rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001) Bezpečnostná rada OSN rozhodla, že štáty musia prijať opatrenia v boji proti terorizmu, a vyhlásila, že činy, metódy a praktiky terorizmu sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, a to vrátane plánovania a podnecovania takýchto činov. Podobné vyhlásenia sú tiež súčasťou neskorších rezolúcií, najmä rezolúcie 1377 (2001). Zo znenia uvedených dokumentov jasne vyplýva, že medzinárodné spoločenstvo považuje činy, ktoré dané dokumenty opisujú, za činy, ktoré sú takisto„v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“. Niektoré medzinárodné dohovory sa týkajú konkrétnych aspektov boja proti terorizmu; svojim signatárskym štátom ukladajú povinnosť zapracovať do ich vnútroštátnych právnych predpisov relevantné trestné činy tak, aby boli zakotvené, stíhané a trestané rôzne formy podporného konania, ktoré tieto dohovory vymedzujú. ( 34 ) Bezpečnostná rada súčasne zdôraznila [v rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN 1624 (2005) a 2178 (2014)], že opatrenia štátov v boji proti terorizmu musia zodpovedať medzinárodnému právu, najmä medzinárodnému právu v oblasti ľudských práv, utečeneckému právu a humanitárnemu právu.

48.

Znenie článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení sa mierne líši od znenia článku 1F písm. c) Ženevského dohovoru, v rozsahu, v akom sa týka osôb, ktoré sú uznané vinnými zo spáchania činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov uvedenými v preambule a v článkoch 1 a 2 jej Charty. ( 35 ) Ani toto ustanovenie však nevymedzuje dané činy alebo druhy konaní, ktoré by mohli odôvodniť uplatnenie dôvodov na vylúčenie.

49.

V rozsudku B a D a následne v rozsudku H. T. Súdny dvor vyložil súčasný prístup Bezpečnostnej rady v tom zmysle, že medzinárodné teroristické činy sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov. ( 36 ) Uvedený výklad zodpovedá súčasným okolnostiam. Hrozba medzinárodného terorizmu je stredobodom pozornosti od udalostí, ku ktorým došlo 11. septembra 2001, a zdôraznila sa nedávnymi útokmi v Paríži a Bruseli.

50.

V rozsudku B a D Súdny dvor v súvislosti s vyššie uvedeným uviedol, že „z toho vyplýva…, že príslušné orgány členských štátov môžu uplatniť článok 12 ods. 2 písm. c)… na osobu, ktorá bola v rámci svojej príslušnosti k organizácii uvedenej v zozname tvoriacom prílohu spoločnej pozície 2001/931 zapojená do teroristických činov medzinárodného rozsahu“ ( 37 ). Súdny dvor neuviedol priamo nijaké odôvodnenie spájajúce uvedené dva výroky, ani to, čo mal na mysli výrazom „bola zapojená do“ (teroristických činov); z ostatných častí rozsudku B a D, ktorými sa budem v týchto mojich návrhoch zaoberať neskôr, je však možné odvodiť dôvody a rozsah rozhodnutí veľkej komory. ( 38 ) Doplňujem, že uvedený záver zodpovedá dvom hlavným cieľom dôvodov na vylúčenie, uvedeným v článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení, ako aj v článku 1F písm. c) Ženevského dohovoru, ktorými je vylúčenie z postavenia utečenca pre osoby, ktoré v dôsledku svojho konania nie sú hodné medzinárodnej ochrany, a znemožniť takýmto jednotlivcom využiť ochranu vyplývajúcu z postavenia utečenca s cieľom vyhnúť sa spravodlivosti. ( 39 )

51.

Je článok 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení uplatniteľný len vtedy, ak bol žiadateľ o azyl odsúdený za teroristický trestný čin v zmysle článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia?

52.

Podľa môjho názoru je odpoveď na túto otázku „nie“.

53.

Po prvé zo znenia článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení nevyplýva, že „činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“ majú byť obmedzené alebo vymedzené s ohľadom na iné akty Únie, ako napríklad rámcové rozhodnutie. Článok 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení a článok 1 rámcového rozhodnutia nemajú rovnakú oblasť pôsobnosti ani účel. Odsúdenie za teroristický čin, tak ako je vymedzený rámcovým rozhodnutím, je síce zjavne relevantné, pokiaľ ide o proces posúdenia priznania postavenia utečenca, nemôže však určovať rozsah uplatnenia dôvodov vylúčenia. Smernica o oprávnení bola prijatá takmer dva roky po rámcovom rozhodnutí. Normotvorca teda mal možnosť vložiť do smernice výslovný odkaz na rámcové rozhodnutie. Neurobil tak však, možno aj preto, že obmedzenie takéhoto typu by pravdepodobne nebolo zlučiteľné so Ženevským dohovorom.

54.

Po druhé takéto obmedzenie uplatniteľnosti dôvodov vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 2 písm. c) by nebolo zlučiteľné s vyhlásením, že Ženevský dohovor predstavuje základný kameň medzinárodného právneho režimu ochrany utečencov. ( 40 ) Samotný Ženevský dohovor nepodmieňuje uplatniteľnosť článku 1F písm. c) splnením žiadnej ďalšej podmienky, ako napríklad odsúdením na vnútroštátnej alebo medzinárodnej úrovni za teroristický trestný čin (alebo za akýkoľvek iný trestný čin). Skutočnosť, že článok 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení odkazuje na preambulu a články 1 a 2 Charty OSN, naznačuje, že jeho oblasť pôsobnosti je širšia, než je vymedzenie teroristických trestných činov v článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

55.

Po tretie kontext a východisko pre výklad ustanovení smernice o opatrení poskytuje systém pravidiel pre určenie postavenia utečenca a nie pojmy odvodené z iných oblastí práva Únie, akými sú opatrenia v boji proti terorizmu. Smernica o oprávnení je zásadne humanitárnym opatrením. ( 41 ) Jej právny základ spočíva vo vtedajšej hlave IV Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorá sa týkala víz, imigrácie a ďalších politík súvisiacich s voľným pohybom osôb, ktoré tvoria súčasť priestoru slobody, bezpečnosti a práva založeného podľa článku 61 ES. ( 42 ) Pôvod rámcového rozhodnutia je úplne iný. Uvedené rozhodnutie stanovuje trestnosť niektorých teroristických činov a ukladá členským štátom povinnosť trestať závažné porušenia a útoky na určité spoločné hodnoty Európskej únie. ( 43 ) Rámcové rozhodnutie má iný právny základ, a to hlavu VI Zmluvy o Európskej únii týkajúcej sa policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach [článok 29, článok 31 ods. 1 písm. e) a článok 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ]. ( 44 ) Obidva akty teda nemajú rovnakú oblasť pôsobnosti a účel. ( 45 )

56.

Po štvrté výklad, podľa ktorého je uplatnenie dôvodov vylúčenia stanoveného v článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení podmienené skorším odsúdením za teroristický trestný čin v zmysle článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia, by viedol ku vzniku dvojitého obmedzenia. Na jednej strane by to znamenalo, že na osobu, ktorá je uznaná vinnou z iných činov súvisiacich s terorizmom, ktoré nie sú uvedené v článku 1 ods. 1, ako napríklad z vedenia teroristickej skupiny alebo účasť na činnosti teroristickej skupiny (článok 2 ods. 2), sa tieto dôvody vylúčenia nevzťahujú. Na druhej strane by bol pojem „činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“ obmedzený na jednu podkategóriu takýchto činov. Obidve uvedené obmedzenia nie sú zlučiteľné s cieľmi, ktoré sledujú dôvody vylúčenia a boli by úplne neprirodzené.

57.

Po piate je vhodné uviesť, že rámcové rozhodnutie je aktom, ktorý je predmetom takzvanej „zmeny situácie“. Ide o akt, ktorý nie je záväzný pre Spojené kráľovstvo, ktoré sa rozhodlo jeho ustanovenia neuplatňovať. ( 46 ) Naopak hlavným cieľom smernice o oprávnení, ktorá sa vzťahuje na všetkých 28 členských štátov, je stanoviť spoločné kritériá v rámci celej Únie pre určenie osôb, ktoré naozaj potrebujú medzinárodnú ochranu. ( 47 ) Za týchto okolností zastávam názor, že by bolo nezlučiteľné s harmonizačnými cieľmi smernice o oprávnení odvodzovať obmedzenie výkladu jedného z jej ustanovení z iného aktu Únie, ktorý nie je záväzným aktom pre všetky členské štáty.

58.

Zastávam preto názor, že na účely vylúčenia žiadateľa o azyl z postavenia utečenca z dôvodu stanoveného v článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení nie je potrebné preukázať, že bol žiadateľ odsúdený za teroristický trestný čin v zmysle článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

59.

Vnútroštátny súd vysvetľuje podstatu druhej a tretej otázky nasledujúcim spôsobom. Vo svojom rozhodnutí z 12. februára 2013 CCE uviedla, že pán Lounani bol odsúdený za trestné činy, ktorých súčasťou boli konania v zmysle článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia – účasť na činnosti teroristickej skupiny – a nie konania podľa článku 1 ods. 1 uvedeného rozhodnutia. Tribunal correctionnel zastával názor, že jeho trestná činnosť, ktorej sa dopustil ako vedúci člen organizácie GICM, je dôvodom na uloženie prísneho trestu. ( 48 ) Podľa CCE je však v odsudzujúcom rozsudku za „teroristickú činnosť“ označené len členstvo pána Lounaniho v teroristickej skupine. Tribunal correctionnel vo svojom rozsudku rozhodol, že organizácia GICM nenesie zodpovednosť za žiadne konkrétne teroristické činy a pán Lounani nebol uznaný vinným z osobnej účasti na žiadnych takýchto činoch.

60.

Na základe vyššie uvedeného posúdenia preto vnútroštátny súd chce vedieť, či konania, za ktoré bol pán Lounani odsúdený, je možné považovať za činy, ktoré sú „v rozpore so cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“ v zmysle článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení (druhá otázka). Tiež sa pýta, či skutočnosť, že pán Lounani bol uznaný vinným z vedenia teroristickej skupiny, stačí na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že „podnec[oval]“ alebo „sa inak podieľa[l]“ na páchaní trestných činov uvedených v článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení na účely článku 12 ods. 3 uvedenej smernice ( 49 ) (tretia otázka).

61.

CGRA a belgická vláda tvrdia, že tretia otázka je neprípustná. Zastávajú názor, že vnútroštátny súd nevysvetlil, prečo je odpoveď na uvedenú otázku nutná na účely rozhodnutia v konaní vo veci samej.

62.

S tým nesúhlasím.

63.

Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí v rámci vlastnej zodpovednosti a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou ani predmetom sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré mu boli položené. ( 50 )

64.

V prejednávanej veci chce vnútroštátny súd zistiť, či skutočnosť, že pán Lounani bol uznaný vinným z účasti na teroristickej skupine, stačí na uplatnenie dôvodov vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 2 písm. c) a článku 12 ods. 3 smernice o oprávnení. Výklad uvedených ustanovení je zjavne relevantný pre konanie vo veci samej. Na tretiu otázku je teda potrebné odpovedať.

65.

Pán Lounani tvrdí, že rozhodnutie Tribunal correctionnel je len v malom alebo dokonca nie je v žiadnom rozsahu relevantné. Uvádza, že existujú vážne pochybnosti o spravodlivosti daného konania. Pri tejto argumentácii vychádza z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „súd v Štrasburgu“) vo veci El Haski. ( 51 ) Súd v Štrasburgu v uvedenej veci rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 EDĽP („právo na spravodlivé súdne konanie“), pretože boli ako dôkazy v trestnom konaní pred Tribunal correctionnel, týkajúcom sa jednej z osôb spoluobžalovaných s pánom Lounanim, pripustené vyjadrenia získané v rozpore s článkom 3 EDĽP („Zákaz mučenia“).

66.

Poznamenávam, že pán Lounani sa proti rozhodnutiu vo svojej veci neodvolal, nepodal sťažnosť na súd v Štrasburgu, ani nepredložil žiadne vecné vyjadrenia v tom zmysle, že trestné konanie proti nemu malo vady alebo že došlo počas konania proti nemu k porušeniu článku 47 Charty (alebo článku 6 EDĽP).

67.

V prípade neexistencie akýchkoľvek dôkazov naznačujúcich, že trestné konanie vo veci pána Lounaniho bolo vadné alebo že Tribunal correctionnel sa vo svojom rozsudku opieral o nespoľahlivé skutkové zistenia, je jeho odsúdenie preukázanou skutočnosťou. Otázka v skutočnosti znie, akú váhu je potrebné uvedenému odsúdeniu prikladať pri posúdení uplatniteľnosti dôvodov vylúčenia podľa článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení?

68.

Vo veci B a D Súdny dvor zamietol návrh, podľa ktorého by odsúdenie za účasť na činnosti teroristickej skupiny v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) rámcového rozhodnutia mohlo automaticky viesť k uplatneniu dôvodov na vylúčenie v článku 12 ods. 2 písm. b) a c) smernice o oprávnení. Uviedol, že podmienkou vylúčenia je úplné preskúmanie všetkých okolností každého jednotlivého prípadu. ( 52 ) Z toho dôvodu odmietam argument predložený CGRA, podľa ktorého môže byť určitá osoba, ktorá bola odsúdená za spáchanie teroristických činov, napríklad trestných činov, na ktoré sa uplatňujú článku 1 až 4 rámcového rozhodnutia, automaticky vylúčená z postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 2 a/alebo 3 smernice o oprávnení, bez akéhokoľvek ďalšieho jednotlivého preskúmania jej žiadosti.

69.

Vo veci B a D Súdny dvor vysvetlil, že hoci „neexistuje priamy vzťah medzi spoločnou pozíciou 2001/931 a [smernicou o oprávnení], pokiaľ ide o sledované ciele, a nie je dôvodné, aby príslušný orgán, ktorý má v úmysle vylúčiť osobu z priznania postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 2 smernice, založil svoje rozhodnutie len na jej príslušnosti k organizácii uvedenej v zozname, ktorý bol prijatý mimo rámca zavedeného smernicou na dodržanie Ženevského dohovoru“, ( 53 )„uvedenie organizácie v zozname, akým je ten, ktorý tvorí prílohu spoločnej pozície 2001/931, však umožňuje stanoviť teroristickú povahu skupiny, ku ktorej dotknutá osoba patrila“ ( 54 ). Východiskom teda musí byť záver, že samotnú organizáciu GICM treba považovať za teroristickú organizáciu. ( 55 )

70.

Z rozsudku B a D, ako aj z následného rozsudku Súdneho dvora H. T. ( 56 ) je však zjavné, že samotná príslušnosť k teroristickej organizácii nestačí na uplatnenie dôvodov vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 2 a 3 smernice o oprávnení, pretože zápis organizácie na zoznam nie je možné porovnať s (povinným) individuálnym posúdením, či je možné považovať konkrétneho žiadateľa za utečenca. ( 57 ) Z takejto príslušnosti vyplýva len to, že by takéto dôvody vylúčenia mohli byť (prípadne) uplatniteľné. Individuálne okolnosti žiadosti a azyl budú pravdepodobne podrobnejšie a detailnejšie, než čiastočné skutočnosti, na ktorých je založené trestné stíhanie a odsúdenie. Zastávam teda názor, že – aj pri existencii zjavne relevantného odsúdenia – naďalej trvá požiadavka jednotlivého posúdenia.

71.

Článok 1F písm. c) Ženevského dohovoru neuvádza „podnecovanie“ ani „účasť“ na činoch, ktoré sú v rozpore so zásadami a cieľmi Organizácie Spojených národov. Uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať tak, že sa uplatňuje tiež na osoby, ktoré sa v skutočnosti samy nedopustili činov, ktoré sú v rozpore s uvedenými cieľmi a zásadami. ( 58 ) Zo spoločného výkladu článku 12 ods. 2 písm. c) a článku 12 ods. 3 vyplýva, že sa dôvody vylúčenia uplatňujú na všetky osoby, ktoré sú uznané vinnými zo spáchania činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, alebo podnecovania k takýmto činov alebo inej účasti na takýchto činoch. Uvedený výklad zodpovedá výkladu Ženevského dohovoru, ktorý vyplýva z usmernení, a z cieľov smernice o oprávnení. ( 59 )

72.

Z toho vyplýva, že vylúčenie stanovené v článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení sa neobmedzuje len na samotných páchateľov teroristických trestných činov. Pri spoločnom výklade s článkom 12 ods. 3 sa uplatňuje aj na osoby, ktoré napomáhajú páchaniu teroristických činov.

73.

Aký vplyv má rozšírenie pôsobnosti podľa článku 12 ods. 3? Kde je možné nakresliť deliacu čiaru medzi osobou, ktorá len vyberá drobné na ulici ( 60 ), a osobou, ktorá sa priamo zúčastňuje teroristického útoku napríklad ako šofér?

74.

Dôkazné bremeno spočíva v tom, že musia existovať „vážne dôvody domnievať sa, že ( 61 ) dotknutý žiadateľ je individuálne zodpovedný ako člen skupiny počas rozhodného obdobia a že je vinný zo spáchania činov, ktoré spadajú do oblasti pôsobnosti dôvodov vylúčenia. ( 62 ) Vo veci B a D Súdny dvor uviedol: „na tieto účely musí príslušný orgán najmä preskúmať úlohu, ktorú dotknutá osoba skutočne zohrala pri plánovaní týchto činov; jej postavenie v rámci organizácie; stupeň vedomosti, ktorý mala, alebo mohla mať o tejto činnosti; prípadné donútenie, ktorému bola vystavená; alebo iné faktory, ktoré mohli ovplyvniť jej správanie“. ( 63 )

75.

Pokiaľ ide o účasť žiadateľa na konaniach, ktoré sú uvedené v článku 12 ods. 2 písm. c), úvodné slová „vážne dôvody domnievať sa“ naznačujú, že hranica na uplatnenie článku 12 ods. 2 je nastavená vysoko. Z odkazu na „ciele a zásady Organizácie Spojených národov“ vyplýva, že konanie žiadateľa musí mať medzinárodný dopad a musí byť tak závažné, aby malo dôsledky na medzinárodný mier a bezpečnosť, pretože preambula a články 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov v zásade stanovujú zásady, na základe ktorých existuje medzinárodné spoločenstvo. ( 64 )

76.

Z mojej odpovede na prvú otázku vyplýva, že podľa môjho názoru sa nemá v rámci predmetného posúdenia článok 12 ods. 2 vykladať v závislosti od uplatnenia článku 1 rámcového rozhodnutia. Rovnaký názor mám, aj pokiaľ ide o vzťah k článku 2 uvedeného rozhodnutia (účasť na teroristickej skupine), pričom zastávam názor, že ani tu nie je nutné preukázať odsúdenie žiadateľa podľa uvedeného ustanovenia.

77.

Všetky členské štáty majú povinnosť zastávať a podporovať spoločné hodnoty uvedené v článku 2 ZEÚ, vrátane právneho štátu (článok 3 ods. 5 ZEÚ). Pokiaľ by bol teda žiadateľ o azyl odsúdený na základe trestného konania, ktoré spĺňa procesné požiadavky stanovené zákonom a zodpovedá článku 47 Charty, a toto odsúdenie nadobudlo právoplatnosť, bude táto skutočnosť významná pri každom jednotlivom posúdení podľa článku 4 smernice o oprávnení. Článok 12 ods. 2 písm. c) nie je možné považovať jednoducho za ďalšie ustanovenie proti terorizmu, ktoré je možné automaticky uplatniť s cieľom doplniť akékoľvek skôr uložené sankcie. ( 65 ) Na účely splnenia požiadaviek smernice o oprávnení je potrebné vždy jednotlivo posúdiť všetky relevantné skutočnosti a okolnosti.

78.

Francúzska vláda tvrdí, že pokiaľ bol žiadateľ odsúdený za taký trestný čin, akým je trestný čin účasti na teroristickej skupine, vzniká vyvrátiteľná domnienka jeho vylúčenia z dôvodov uvedených v článku 12 ods. 2

79.

S týmto názorom nesúhlasím.

80.

Ak z okolností vyplýva, že prípadné dôvody vylúčenia môžu byť v danej veci relevantné, sú tieto dôvody posúdené v čase podania žiadosti o priznanie postavenia utečenca. ( 66 ) Členské štáty majú podľa článku 4 smernice o oprávnení širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o proces posudzovania žiadosti. ( 67 ) Zastávam názor, že odsúdenie za teroristický trestný čin je potrebné považovať jednoducho za jasný a dôveryhodný dôkaz existencie závažných dôvodov, ktoré smerujú k záveru, že v prejednávanej veci boli dosiahnuté hranice stanovené podľa článku 12 ods. 2 Výhodou takéhoto postupu je, že by nedochádzalo k narušeniu spoločných kritérií uznávania postavenia utečenca v dôsledku uplatňovania odlišných pravidiel v jednotlivých členských štátoch, pokiaľ ide o platnosť rôznych domnienok.

81.

Spojené kráľovstvo tvrdí, že Súdny dvor môže vychádzať z rozsudku Shepherd ( 68 ), v ktorom vykladal článok 9 ods. 2 písm. e) smernice o oprávnení ( 69 ) v tom zmysle, že stanovil určitú hranicu, ktorú je potrebné dosiahnuť na účely uplatnenia článku 12 ods. 2 písm. c); tvrdí, že akékoľvek použité kritérium by malo byť zlučiteľné s rozhodnutím Súdneho dvora vo veci Shepherd. Kritérium, ktoré Spojené kráľovstvo navrhuje použiť, je podľa môjho názoru takéto: vzhľadom na plnenie jej povinností v rámci teroristickej skupiny je primerane pravdepodobné, že dotknutá osoba poskytuje nenahraditeľnú podporu pri príprave alebo výkone trestných činov, na základe ktorých sa použijú dôvody vylúčenia podľa článku 12 ods. 2 písm. c): čo stačí na uplatnenie článku 12 ods. 3

82.

Nemyslím si, že rozsudok Shepherd je Súdnemu dvoru v prejednávanej veci užitočný. Po prvé uvedená vec sa týkala len dôvodu vylúčenia podľa článku 12 ods. 2 písm. a). Po druhé Súdny dvor v rozsudku Shepherd jasne rozlišoval medzi článkom 9 ods. 2 písm. e) a dôvodmi vylúčenia uvedenými v článku 12 ods. 2 Súdny dvor totiž uviedol, že posúdenie, či by dotknutá osoba mohla v budúcnosti spáchať trestný čin podľa článku 9 ods. 2 písm. e) smernice o oprávnení, sa podstatným spôsobom líši od posúdenia podľa článku 12 ods. 2 Neskôr uvedený článok vyžaduje ex post zistenie, či by mal byť žiadateľ z dôvodu svojich minulých konaní vylúčený z ochrany podľa smernice o oprávnení. ( 70 ) Nakoniec rozsudok Shepherd sa nezaoberá otázkou, čo sa považuje za teroristický čin v zmysle smernice o oprávnení.

83.

Zastávam názor, že posúdenie, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány vykonať na účely článku 12 ods. 2 písm. c), pozostáva z dvoch krokov.

84.

Po prvé je potrebné overiť, či organizácia, ktorú žiadateľ o azyl podporoval alebo sa zúčastnil na jej činnosti, je skutočne teroristickou organizáciou. ( 71 )

85.

Druhým krokom je posúdenie, či konkrétne skutočnosti pripisované dotknutému jednotlivcovi dokazujú jeho účasť na teroristických činoch, na základe ktorých sa uplatní článok 12 ods. 2 písm. c) a článok 12 ods. 3 smernice o oprávnení. Na tomto mieste je potrebné posúdiť štruktúru danej organizácie, postavenie daného jednotlivca v organizácii a jeho schopnosť ovplyvňovať činnosť skupiny; ( 72 ) a zistiť, či a prípadne do akej miery sa podieľal na plánovaní, rozhodovaní alebo riadení iných osôb s cieľom spáchať teroristické činy a prípadne do akej miery financoval takéto činy alebo zabezpečoval pre iné osoby prostriedky na ich spáchanie. Príslušné orgány sa musia tiež ubezpečiť o tom, že sa dopustil teroristickej činnosti alebo sa na nej podstatným spôsobom podieľal a že nesie aspoň čiastočnú zodpovednosť za takúto činnosť, pretože konal s vedomím, že napomáha spáchaniu takýchto trestných činov. ( 73 )

86.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedené, že pán Lounani bol vedúcim členom skupiny GICM. Z toho logicky vyplýva, že mohol pravdepodobne ovplyvňovať činnosť skupiny. Poskytoval logistickú podporu. Mohol teda napomáhať a umožňovať iným, aby sa zúčastnili na teroristických činoch alebo aby takéto činy páchali. Činnosť GICM má medzinárodný rozmer, pretože dotknutá skupina bola zapísaná do Sankčného zoznamu Organizácie Spojených národov. ( 74 ) Medzinárodný aspekt má aj činnosť pána Lounaniho, a to v tom rozsahu, v akom sa podieľal na falšovaní pasov a pomáhal dobrovoľníkom, ktorí chceli odcestovať do Iraku. Jeho motívy a úmysly vo vzťahu k danej teroristickej skupine, v ktorej bol členom, sú relevantné aj pre určenie jeho osobnej zodpovednosti.

87.

Hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Lounani nebol odsúdený za samotné spáchanie teroristických útokov, prísnosť uloženého trestu vo významnej miere preukazuje závažnosť trestných činov, za ktoré bol odsúdený.

88.

Zdôrazňujem však, že Súdny dvor môže poskytnúť len usmernenie a v konečnom dôsledku je posúdenie žiadosti pána Lounaniho vecou príslušných vnútroštátnych orgánov pod dohľadom vnútroštátnych súdov, ktoré jediné posudzujú skutkové okolnosti.

89.

Zastávam teda názor, že pokiaľ bol žiadateľ o postavenie utečenca súdmi členského štátu odsúdený za účasť na teroristickej skupine a jeho odsúdenie je právoplatné, je táto skutočnosť relevantná a treba ju vo významnej miere zohľadniť v rámci individuálneho posúdenia otázky uplatniteľnosti dôvodov vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení. Pri posúdení skutočností a skutkových okolností veci žiadateľa musia príslušné vnútroštátne orgány na účely článku 12 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 12 ods. 3 tiež preskúmať, či nesie aspoň čiastočne osobnú zodpovednosť, a to s ohľadom na jeho motívy a úmysly vo vzťahu k činnosti teroristickej skupiny, v ktorej je členom. Činnosť danej skupiny musí mať medzinárodný rozmer a musí byť tak závažná, aby mala dopad na medzinárodný mier a bezpečnosť. Relevantným faktorom je tiež zistenie, že žiadateľ bol riadiacim členom takejto skupiny. Uplatnenie dôvodov vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 2 písm. c) a článku 12 ods. 3 smernice o oprávnení nie je podmienené preukázaním, že sám podnecoval k teroristickým činom, tak ako sú vymedzené v článku 1 rámcového rozhodnutia, alebo sa na nich zúčastnil.

90.

Predmetom štvrtej otázky je, či sa podnecovanie alebo podieľanie sa v zmysle článku 12 ods. 3 smernice o oprávnení, musí týkať spáchania trestného činu podľa článku 1 rámcového rozhodnutia alebo či sa musí týkať trestného činu podľa článku 2 toho istého rozhodnutia.

91.

Vzhľadom na odpovede na prvé tri otázky nezastávam názor, že uplatnenie článku 12 ods. 2 písm. c) smernice o oprávnení závisí od uplatniteľnosti rámcového rozhodnutia. Na uplatnenie článku 12 ods. 2 písm. c) a článku 12 ods. 3 teda nie je nutné preukázať, že bol spáchaný trestný čin v zmysle článku 1 alebo 2 uvedeného rozhodnutia.

92.

Môže byť žiadateľ vylúčený z postavenia utečenca, ak sa on ani teroristická skupina, ktorej je členom, nedopustili násilných a mimoriadne krutých činov podľa článku 1 rámcového rozhodnutia?

93.

Zastávam názor, že na uplatnenie dôvodov vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení nie je potrebné preukázať, že žiadateľ bol uznaný vinným zo spáchania takýchto činov.

94.

Po prvé v texte rámcového rozhodnutia sa výraz „násilné a mimoriadne kruté činy“ nenachádza. Po druhé, ako som už vyššie uviedla, spáchanie činov, ktoré sú uvedeným rozhodnutím vymedzené ako teroristické činy, nie je jediným ani nutným dôvodom na uplatnenie článku 12 ods. 2 smernice o oprávnení. ( 75 )

95.

Pre úplnosť dodávam, že výraz „násilné a mimoriadne kruté činy“, nie je podmienkou vylúčenia podľa znenia smernice o oprávnení. Z cieľov uvedenej smernice nevyplýva žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal článok 12 ods. 2 vykladať v tom zmysle, že sa uplatní takáto podmienka.

96.

Na základe vyššie uvedeného zastávam názor, že Súdny dvor by mal na otázky položené Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) odpovedať takto: