1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania kladie v podstate otázku, či členský štát môže vylúčiť z poberania nepríspevkových dávok, ktoré slúžia na zabezpečenie existenčného minima v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( 2 ), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (EÚ) č. 1244/2010 z 9. decembra 2010 ( 3 ) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), štátnych príslušníkov iných členských štátov počas prvých troch mesiacov ich pobytu, kým ešte nie sú ekonomicky činní a nachádzajú sa v stave hmotnej núdze.

2.

Táto vec patrí do série vecí pochádzajúcich z Nemecka, v ktorých sa vnútroštátne súdy pýtajú na zlučiteľnosť vylúčenia niektorých občanov Únie z poberania sociálnych dávok upravených vnútroštátnou právnou úpravou s právom Európskej únie, konkrétnejšie so zásadou rovnosti zakotvenou viacerými ustanoveniami primárneho a sekundárneho práva.

3.

Prvá z týchto vecí, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358), sa týkala prípadu občana Únie, ktorý prichádza na územie členského štátu bez úmyslu nájsť si tam prácu, a nie je ani schopný zabezpečiť si svoje základné potreby svojimi vlastnými prostriedkami. Druhá vec, v ktorej som predniesol návrhy 26. marca 2015(vec Alimanovic, C‑67/14, EU:C:2015:210) a v ktorej prebieha konanie na Súdnom dvore, sa týkala občana Únie, ktorý po tom, čo pracoval menej ako rok na území členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom nebol, požiadal hostiteľský členský štát o priznanie dávok, ktoré slúžia na zabezpečenie existenčného minima.

4.

Prejednávaná vec umožňuje pochopiť tretiu situáciu: situáciu občana Únie, ktorý počas prvých troch mesiacov svojho pobytu na území hostiteľského štátu nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobu a nemožno ho ani považovať za osobu, ktorá si zachováva tento štatút podľa článku 7 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( 4 ).

5.

Podľa článku 18 prvého odseku ZFEÚ „v rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná“.

6.

Článok 45 ZFEÚ konkrétnejšie zaručuje voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. Podľa odseku 2 tohto článku voľný pohyb „zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky“.

7.

Vecná pôsobnosť nariadenia č. 883/2004 je opísaná v jeho článku 3 takto:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

…

2.   Pokiaľ nie je ustanovené inak v prílohe XI, toto nariadenie sa uplatňuje na všeobecné a osobitné systémy sociálneho zabezpečenia, či už príspevkové alebo nepríspevkové, a na systémy týkajúce sa povinností zamestnávateľa alebo vlastníka lode.

3.   Toto nariadenie sa tiež uplatňuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, na ktoré sa vzťahuje článok 70.

…

5.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

…“

8.

Podľa článku 4 tohto nariadenia s názvom „Rovnosť zaobchádzania“:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“

9.

Kapitola 9 hlavy III nariadenia č. 883/2004 sa venuje „osobitn[ým] nepríspevkov[ým] peňažn[ým] dávk[am]“. Pozostáva z jediného článku 70 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ a stanovuje:

„1.   Tento článok sa vzťahuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré sa poskytujú podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah, ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa odseku 1, ako aj v oblasti sociálnej pomoci.

2.   Na účely tejto kapitoly ‚osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ sú dávky, ktoré:

a

3.   Článok 7 a ostatné kapitoly tejto hlavy sa neuplatňujú na dávky uvedené v odseku 2 tohto článku.

4.   Dávky uvedené v odseku 2 sa poskytujú výhradne v členskom štáte, v ktorom má daná osoba bydlisko a podľa právnych predpisov tohto štátu. Tieto dávky na svoje vlastné náklady poskytuje inštitúcia miesta bydliska.“

10.

Príloha X nariadenia č. 883/2004 upravujúca „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“ obsahuje v položke „Nemecko“ toto spresnenie:

11.

Odôvodnenia 10, 16 a 21 smernice 2004/38 znejú takto:

…

…

12.

Článok 6 smernice 2004/38, nazvaný „Právo pobytu do troch mesiacov“, vo svojom odseku 1 uvádza:

„Občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas.“

13.

Článok 7 smernice 2004/38, nazvaný „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“, stanovuje:

„1.   Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

…

3.   Na účely odseku 1a) občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, si zachová štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby za nasledujúcich okolností:

…

…“

14.

Článok 14 smernice 2004/38 sa venuje pojmu „zachovanie práva pobytu“. Podľa tohto ustanovenia:

„1.   Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článku 6, pokiaľ sa nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

…

3.   Opatrenie vyhostenia nie je automatickým dôsledkom využívania systému sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu občanom Únie alebo jeho rodinnými príslušníkmi.

4.   Ako výnimka z odsekov 1 a 2 a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia kapitoly VI, sa opatrenie vyhostenia nesmie v žiadnom prípade prijať proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom, ak:

15.

Napokon článok 24 uvedenej smernice, nazvaný „Rovnaké zaobchádzanie“, stanovuje:

„1.   S výhradou takých osobitných ustanovení, ako sú výslovne uvedené v zmluve a v sekundárnom práve, všetci občania Únie, ktorí sa na základe tejto smernice zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu v rámci pôsobnosti zmluvy. Výhoda tohto práva sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorí majú právo pobytu alebo právo trvalého pobytu.

2.   Ako výnimka z odseku 1 hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu ani prípadne počas dlhšieho obdobia stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b), ani nie je povinný pred nadobudnutím práva trvalého pobytu udeliť pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia, vrátane odborného vzdelávania, pozostávajúcu zo študentských štipendií alebo študentských pôžičiek osobám iným, ako sú pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, osoby, ktoré si zachovávajú takýto štatút a ich rodinní príslušníci.“

16.

§ 19a ods. 1 nachádzajúci sa v knihe I sociálneho zákonníka (Sozialgesetzbuch Erstes Buch, ďalej len „SGB I“) opisuje tieto dva druhy základných dávok pre uchádzačov o zamestnanie:

„1.   Na základe nároku na základné dávky môžu uchádzači o zamestnanie žiadať o:

…“

17.

V knihe II sociálneho zákonníka (Sozialgesetzbuch Zweites Buch, ďalej len „SGB II“) § 1 tejto knihy s názvom „Funkcia a cieľ základných dávok pre uchádzačov o zamestnanie“ vo svojich odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Cieľom základných dávok [(‚Grundsicherung‘)] pre uchádzačov o zamestnanie je umožniť ich poberateľom viesť život v súlade s ľudskou dôstojnosťou.

…

3.   Medzi základné dávky pre uchádzačov o zamestnanie patria dávky

18.

§ 7 SGB II, nazvaný „Poberatelia“, stanovuje:

„1.   Dávky podľa tejto knihy sú určené pre osoby, ktoré

Vylúčené sú:

(1)   cudzinky a cudzinci, ktorí nie sú zamestnancami alebo samostatne zárobkovo činnými osobami v Spolkovej republike Nemecko a ktorým nie je priznané právo na voľný pohyb osôb v súlade s § 2 ods. 3 zákona o voľnom pohybe občanov Únie [Freizügigkeitsgesetz/EÚ, ďalej len ‚FreizügG/EÚ‘], a ich rodinní príslušníci počas prvých troch mesiacov ich pobytu;

(2)   cudzinky a cudzinci, ktorých právo pobytu je odôvodnené iba hľadaním zamestnania, a ich rodinní príslušníci;

…

Druhá veta bod 1 sa nevzťahuje na cudzinky a cudzincov, ktorí sa zdržiavajú v Spolkovej republike Nemecko v súlade s oprávnením na pobyt vydaným na základe kapitoly 2 oddielu 5 zákona o práve na pobyt. Ustanovenia týkajúce sa práva na pobyt ostávajú nezmenené.

…“

19.

§ 8 SGB II, ktorý sa venuje pojmu „schopnosť pracovať“, stanovuje:

„1.   Osobou schopnou pracovať je každá osoba, ktorá nie je v dohľadnej budúcnosti z dôvodu choroby alebo postihnutia neschopná vykonávať zárobkovú činnosť aspoň tri hodiny denne za obvyklých podmienok pracovného trhu.

…“

20.

§ 9 SGB II stanovuje:

„1.   Osobou v hmotnej núdzi je každá osoba, ktorá si nemôže zabezpečiť základné životné podmienky, alebo si ich nemôže zabezpečiť dostatočne, na základe zohľadňovaného príjmu alebo majetku a nedostáva sa jej potrebnej pomoci od ostatných osôb, predovšetkým rodinných príslušníkov alebo iných orgánov sociálneho zabezpečenia. …

…“

21.

§ 14 až § 18e SGB II, ktoré tvoria prvý oddiel kapitoly 3, podrobnejšie upravujú dávky týkajúce sa začlenenia sa do pracovného života.

22.

§ 20 SGB II obsahuje ďalšie ustanovenia o základných potrebách pre existenciu, § 21 SGB II o doplnkových potrebách a § 22 SGB II o potrebách bývania a kúrenia. Napokon § 28 až § 30 SGB II upravujú príspevky na vzdelanie a príspevky na úhradu súvisiacich nákladov.

23.

V knihe XII sociálneho zákonníka (Sozialgesetzbuch Zwölftes Buch, ďalej len „SGB XII“) § 1 tejto knihy, ktorý sa týka sociálnej pomoci, stanovuje:

„Funkciou sociálnej pomoci je umožniť jej poberateľom viesť život v súlade s ľudskou dôstojnosťou. …“

24.

§ 21 SGB XII stanovuje:

„Dávky na zabezpečenie existenčného minima sa nevyplácajú osobám, ktoré poberajú dávky podľa knihy II, vzhľadom na to, že sú schopné pracovať alebo z dôvodu ich rodinných väzieb. …“

25.

Pôsobnosť FreizügG/EÚ je spresnená v § 1 tohto zákona:

„Tento zákon upravuje otázky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov iných členských štátov Európskej únie (občanov Únie) a ich rodinných príslušníkov.“

26.

Pokiaľ ide o právo na vstup a pobyt, § 2 FreizügG/EÚ stanovuje:

„1.   Občania Únie, ktorým je priznané právo na voľný pohyb, a ich rodinní príslušníci majú právo na vstup a pobyt na spolkovom území podľa ustanovení tohto zákona.

2.   Právo na voľný pohyb podľa práva Spoločenstva je priznané:

…

…

3.   Právo podľa odseku 1 zostáva zachované zamestnancom a samostatne zárobkovo činným osobám v prípade

…

…

V prípade nedobrovoľnej nezamestnanosti potvrdenej príslušným úradom práce po menej ako jednom roku zamestnania zostáva právo podľa odseku 1 zachované počas šiestich mesiacov.

…“

27.

Pokiaľ ide o osoby, ktorým je priznané právo na voľný pohyb a ktoré nie sú zárobkovo činné, § 4 FreizügG/EÚ stanovuje:

„Občanom Únie bez zárobkovej činnosti a ich rodinným príslušníkom, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú, je priznané právo uvedené v § 2 ods. 1, ak majú dostatočné zdravotné poistenie a dostatočné zdroje na zabezpečenie existenčného minima. Ak má občan Únie, ktorý sa zdržiava na spolkovom území, postavenie študenta, toto právo je priznané iba jeho manželovi alebo partnerovi a jeho deťom, ktorých existenčné minimum je zabezpečené.“

28.

Článok 1 Európskeho dohovoru o sociálnej a zdravotníckej pomoci (ďalej len „Dohovor o pomoci“) stanovuje zásadu zákazu diskriminácie.

29.

V súlade s článkom 16 písm. b) tohto dohovoru však nemecká vláda vzniesla 19. decembra 2011 výhradu (ďalej len „výhrada“), podľa ktorej „vláda Spolkovej republiky Nemecko sa nezaväzuje poskytovať štátnym príslušníkom ostatných zmluvných strán tak ako vlastným štátnym príslušníkom a za rovnakých podmienok dávky uvedené v druhej knihe nemeckého sociálneho zákonníka – Základné dávky pre uchádzačov o zamestnanie – v platnom znení“.

30.

Žalobcovia vo veci samej sú španielski štátni príslušníci. Jovanna García‑Nieto a Joel Peña Cuevas žili už niekoľko rokov v Španielsku ako partneri bez toho, aby uzavreli manželstvo alebo registrované partnerstvo, pričom spolu s nimi žilo ich spoločné dieťa, Jovanlis Peña García, ako aj ešte maloletý syn Joela Peña Cuevasa, Joel Luis Peña Cruz.

31.

V apríli 2012 vstúpila pani García‑Nieto na územie Spolkovej republiky Nemecko spolu s ich dcérou, Jovanlisou Peña Garcíovou. Dňa 1. júna 2012 sa registrovala ako uchádzačka o zamestnanie. O desať dní neskôr začala pracovať ako výpomoc v kuchyni. Od 1. júla 2012 poberala z tohto dôvodu čistú mesačnú odmenu vo výške 600 eur (podliehajúcu príspevkom na sociálne zabezpečenie).

32.

Krátko na to, 23. júna 2012, sa za nimi prisťahoval pán Peña Cuevas a jeho syn, Joel Luis Peña Cruz. Až do 1. novembra 2012 všetci štyria bývali u matky pani Garcíovej‑Nietovej a svoje živobytie si zabezpečovali z jej príjmov.

33.

Pán Peña Cuevas krátko pracoval od 2. do 30. novembra 2012. Následne od 1. decembra 2012 do 1. januára 2013 poberal dávku v nezamestnanosti podľa tretej knihy nemeckého zákonníka sociálneho zabezpečenia na základe dôb poistenia v Španielsku. V januári 2013 pracoval ako upratovač. Po ukončení tejto činnosti znovu poberal dávku v nezamestnanosti. Od októbra 2013 znovu pracoval na novom pracovnom mieste, na ktorom mal podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania skončiť 30. septembra 2014.

34.

Pani García‑Nieto a pán Peña Cuevas poberajú od júla 2012 rodinné prídavky na svoje dve deti. Tieto deti okrem toho od 22. augusta 2012 navštevujú školu.

35.

Dňa 30. júla 2012 žalobcovia vo veci samej podali na Vestiche Arbeit Jobcenter Kreis Recklinghausen (ďalej len „Jobcenter“) žiadosť o priznanie dávok na zabezpečenie existenčného minima upravených v SGB II.

36.

Jobcenter však odmietol priznať uvedené dávky pánovi Peña Cuevasovi a jeho synovi, Joelovi Luisovi Peña Cruzovi, za mesiace august a september 2012. Rozhodnutie, ktoré prijal Jobcenter, sa zakladalo na § 7 ods. 1 druhej vete bode 1 SGB II, keďže pán Peña Cuevas a jeho syn mali v Nemecku pobyt menej ako tri mesiace a pán Peña Cuevas okrem toho nebol pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou. Podľa Jobcenter zamietnutie týchto dávok sa vzťahovalo aj na syna pána Peña Cuevasa. Vzhľadom na výhradu vznesenú nemeckou vládou už Dohovor o pomoci nemohol zakladať práva.

37.

Po zamietnutí žiadosti žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozhodnutiu na Sozialgericht Gelsenkirchen (súd v Gelsenkirchene rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia) žalobu, ktorej bolo vyhovené. Jobcenter sa však proti tomuto rozsudku odvolal na Landessozialgericht Nordrhein‑Westfalen (Odvolací súd Severného Porýnia‑Vestfálska rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia).

38.

V tomto rámci tento súd vyjadril pochybnosti o prípustnosti úplného vylúčenia žalobcov vo veci samej z poberania dávok na zabezpečenie existenčného minima z pohľadu práva Únie.

39.

Rozhodnutím z 22. mája 2014, doručeným Súdnemu dvoru 17. júna 2014, Landessozialgericht Nordrhein‑Westfalen teda rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ tieto prejudiciálne otázky:

40.

Rozhodnutím z 19. marca 2015 však vnútroštátny súd rozhodol, že netreba odpovedať na prvú otázku, pretože bola v rovnakom znení položená vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358) a pretože Súdny dvor na ňu odpovedal kladne, keď rozhodol, že „nariadenie č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že ‚osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ v zmysle článku 3 ods. 3 a článku 70 tohto nariadenia spadajú do pôsobnosti článku 4 uvedeného nariadenia“. ( 5 )

41.

Písomné pripomienky predložili žalobcovia vo veci samej, nemecká a poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia.

42.

S výnimkou poľskej vlády sa okrem toho všetci vyjadrili na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. apríla 2015. Aj francúzskej vláde, ktorá nepredložila písomné pripomienky, bolo umožnené, aby uviedla svoje tvrdenia na tomto pojednávaní.

43.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či obmedzenia zásady rovnosti zaobchádzania uvedenej v článku 4 nariadenia č. 883/2004 vykonané vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá preberá článok 24 ods. 2 smernice 2004/38, sú zlučiteľné s právom Únie a prípadne, v akom rozsahu.

44.

Touto otázkou vnútroštátny súd porovnáva § 7 ods. 1 druhú vetu bod 1 SGB II a článok 24 ods. 2 smernice 2004/38, ktorý upravuje výnimku zo zásady rovnosti medzi štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu a občanmi Únie pri priznávaní „sociálnej pomoci“.

45.

Analýza súladu vnútroštátnej normy s článkom 24 ods. 2 smernice 2004/38 je teda relevantná iba pod podmienkou, že dotknuté dávky možno kvalifikovať ako „sociálnu pomoc“ v zmysle tejto smernice.

46.

Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že na osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle nariadenia č. 883/2004 sa môže vzťahovať aj pojem „systém sociálnej pomoci“ nachádzajúci sa v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38. ( 6 ) Hoci však tieto peňažné dávky majú uľahčiť vstup na trh práce, nemožno ich považovať za „sociálnu pomoc“ v zmysle článku 24 ods. 2 smernice 2004/38. ( 7 ) V tomto prípade patria do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ, ktorý stojí v centre tretej prejudiciálnej otázky.

47.

V dôsledku toho treba v závislosti od povahy dávok, o ktoré ide vo veci samej, odpovedať iba na druhú alebo tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom.

48.

K tejto problematike som sa už rozsiahlo vyjadril v mojich návrhoch vo veciach Dano ( 8 ) a Alimanovic ( 9 ) a dospel som k záveru, že dávky na zabezpečenie existenčného minima upravené v SGB II zodpovedajú definícii sociálnej pomoci v zmysle smernice 2004/38. ( 10 )

49.

Zdá sa, že samotný Súdny dvor vnímal dávky na zabezpečenie existenčného minima podľa SGB II ako sociálnu pomoc v zmysle smernice 2004/38. V bode 69 rozsudku Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358) sa totiž Súdny dvor domnieval, „že každý občan Únie, pokiaľ ide o prístup k sociálnym dávkam, o aké ide vo veci samej, sa môže odvolávať na rovnosť zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu len vtedy, keď jeho pobyt na území hostiteľského členského štátu je v súlade s podmienkami smernice 2004/38“. ( 11 ) Dávky, o ktoré išlo v tejto veci, však boli rovnaké ako dávky, ktorých priznanie zamietol Jobcenter žalobcom vo veci samej.

50.

V dôsledku toho sa okrem návratu k zásade stanovenej v rozsudku Vatsouras a Koupatantze ( 12 ), podľa ktorej finančné dávky, ktoré majú uľahčiť vstup na trh práce nemožno považovať za sociálnu pomoc v zmysle článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 ( 13 ), vo svojej analýze zameriam na toto posledné ustanovenie a nie na článok 45 ods. 2 ZFEÚ.

51.

V snahe o úplnosť však urobím analýzu vo vzťahu k tomuto ustanoveniu a pokúsim sa odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku v situácii, ak by Súdny dvor ponechal na vnútroštátnom súde, aby kvalifikoval dotknuté dávky ako sociálnu pomoc alebo ako dávky, ktoré majú uľahčiť vstup na trh práce, alebo dokonca ako dávky, ktoré sledujú oba ciele.

52.

V tomto rámci ak by mal vnútroštátny súd konštatovať, že požadované dávky sledujú dvojaký cieľ, a to jednak zabezpečiť základné potreby a jednak uľahčiť vstup na trh práce, sa domnievam, že treba vychádzať z prevažujúcej funkcie dávok, ktorou je v tomto prípade nepopierateľne zabezpečiť existenčné prostriedky, ktoré sú nevyhnutné na život v súlade s ľudskou dôstojnosťou.

53.

Podľa článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 „hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu ani prípadne počas dlhšieho obdobia stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b)“, teda počas obdobia hľadania zamestnania občanom Únie, ktorí vstúpili na tento účel na územie hostiteľského členského štátu a ktorí „nesmú byť vyhostení, pokiaľ… sú schopní predložiť dôkaz, že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa“.

54.

V dôsledku toho „hoci článok 24 ods. 1 smernice 2004/38 a článok 4 nariadenia č. 883/2004 pripomínajú zákaz diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti, článok 24 ods. 2 uvedenej smernice obsahuje výnimku zo zásady zákazu diskriminácie“. ( 14 )

55.

Pokiaľ ide o prvé tri mesiace uvedené v tomto ustanovení Súdny dvor v rozsudku Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358) potvrdil predchádzajúcu judikatúru, v zmysle ktorej „podľa článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 hostiteľský členský štát tak nie je povinný počas tohto obdobia priznať nárok na sociálnu dávku štátnemu príslušníkovi iného členského štátu ani jeho rodinným príslušníkom“. ( 15 ) Túto judikatúru možno považovať za ustálenú. ( 16 )

56.

Okrem toho pokiaľ ide o právo štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí hľadajú zamestnanie v inom členskom štáte, teda druhé časové obdobie uvedené v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, Súdny dvor už rozhodol, že jeho preskúmanie z hľadiska zásady zákazu diskriminácie „nepreukázalo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť [jej] platnosť“. ( 17 )

57.

V skutočnosti je existencia nerovnakého zaobchádzania medzi občanmi Únie, ktorí využili slobodu pohybu a pobytu, a štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu vzhľadom na poskytovanie sociálnych dávok „nevyhnutným dôsledkom smernice 2004/38 [z dôvodu] vzťahu, ktorý normotvorca Únie stanovil v článku 7 uvedenej smernice, medzi požiadavkou dostatočných zdrojov ako podmienkou na pobyt na jednej strane a záujmom na tom, aby nevznikla záťaž pre systém sociálnej pomoci členských štátov na druhej strane“. ( 18 )

58.

Za týchto okolností sa domnievam, že zásada takej právnej úpravy členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá z poberania osobitnej nepríspevkovej peňažnej dávky v zmysle nariadenia č. 883/2004 (ktorá navyše predstavuje dávku sociálnej pomoci v zmysle smernice 2004/38) vylučuje osoby, ktoré prišli na územie tohto členského štátu s cieľom hľadať si zamestnanie, neporušuje článok 4 nariadenia č. 883/2004, ani systém zavedený smernicou 2004/38.

59.

Celkový právny rámec, ktorého súčasťou je smernica 2004/38, nespochybňuje tento záver.

60.

V rozsudku Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358) Súdny dvor pripomenul, „že článok 20 ods. 1 ZFEÚ priznáva každej osobe, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu, štatút občana Únie (rozsudok N., C‑46/12, EU:C:2013:97, bod 25)“. ( 19 )

61.

Súdny dvor pokračoval vo svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej „poslaním štatútu občana Únie je byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov, ktorý umožňuje tým štátnym príslušníkom, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, aby sa s nimi v oblasti vecnej pôsobnosti Zmluvy bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a bez toho, aby boli dotknuté výnimky výslovne stanovené v tejto súvislosti, z právneho hľadiska zaobchádzalo rovnako (rozsudky Grzelczyk, C‑184/99, EU:C:2001:458, bod 31; D’Hoop, C‑224/98, EU:C:2002:432, bod 28, ako aj N., EU:C:2013:9725, bod 27)“. ( 20 )

62.

Z tejto judikatúry vyplýva, že „každý občan Únie sa môže teda odvolávať na zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zakotvený v článku 18 ZFEÚ v akejkoľvek situácii, ktorá patrí do oblasti vecnej pôsobnosti práva Únie. Tieto situácie zahŕňajú výkon práva na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov priznaného článkom 20 ods. 2 prvým pododsekom písm. a) ZFEÚ a článkom 21 ZFEÚ (pozri rozsudok N., EU:C:2013:97, bod 28 a tam citovanú judikatúru)“. ( 21 )

63.

Súdny dvor ešte dodal, že „v tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 18 ods. 1 ZFEÚ zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti ‚v rámci pôsobnosti zmlúv bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia‘. Článok 20 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ výslovne spresňuje, že práva, ktoré tento článok priznáva občanom Únie, ‚sa uplatňujú v súlade s podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v zmluvách a opatreniami prijatými na ich vykonanie‘. Navyše podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ právo občanov Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov tiež podlieha ‚obmedzeniam a podmienkam stanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na jej vykonanie‘ (pozri rozsudok Brey, C‑140/12, EU:C:2013:565, bod 46 a citovanú judikatúru)“. ( 22 )

64.

Napokon Súdny dvor z toho vyvodil, že „zásada zákazu diskriminácie, ktorá je všeobecne zakotvená v článku 18 ZFEÚ, je spresnená v článku 24 smernice 2004/38 vo vzťahu k občanom Únie, ktorí… vykonávajú svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov. Táto zásada je okrem iného spresnená v článku 4 nariadenia č. 883/2004 vo vzťahu k občanom Únie,… ktorí sa v hostiteľskom členskom štáte domáhajú dávok uvedených v článku 70 ods. 2 uvedeného nariadenia“. ( 23 )

65.

Inými slovami, v prípade článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, ktorý povoľuje rozdielne zaobchádzanie s občanmi Únie a so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, ide o „výnimku zo zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej v článku 18 ZFEÚ, pričom článok 24 ods. 1 [tej istej] smernice… je iba jej špecifickým vyjadrením“. ( 24 ) V dôsledku toho ho treba vykladať striktne a v súlade s ustanoveniami Zmluvy, vrátane tých ustanovení, ktoré sa týkajú občianstva Únie a voľného pohybu pracovníkov.

66.

Okrem toho obmedzenia poskytovania sociálnych dávok občanom Únie, ktorí nemajú alebo už nemajú postavenie pracovníka, zavedené na základe článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, musia byť legitímne. ( 25 )

67.

Tieto súvislosti a tieto pravidlá, podľa ktorých sa jednak výnimka musí vykladať reštriktívne a jednak obmedzenia, ktoré z nej vyplývajú, musia byť legitímne, ma viedli k tomu, že vo veci Alimanovic (C‑67/14, EU:C:2015:210), v ktorej prebieha konanie na Súdnom dvore, som navrhol rozlišovanie medzi tromi prípadmi:

68.

Na žalobcov vo veci samej sa môže vzťahovať prvá časť prvého prípadu (ide teda o prípad štátneho príslušníka členského štátu, ktorý pricestuje na územie iného členského štátu a zdržiava sa tam kratšie ako tri mesiace) a druhý prípad (teda prípad štátneho príslušníka členského štátu, ktorý pricestuje na územie iného členského štátu s cieľom hľadať si tam zamestnanie).

69.

Ako som uviedol už skôr, Súdny dvor potvrdil v rozsudku Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358), že „podľa článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 hostiteľský členský štát… nie je povinný [počas pobytov do troch mesiacov] priznať nárok na sociálnu dávku štátnemu príslušníkovi iného členského štátu ani jeho rodinným príslušníkom“. ( 26 )

70.

Tento výklad je v súlade s cieľom zachovania finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia členských štátov sledovaným smernicou 2004/38. ( 27 ) Keďže členské štáty nemôžu vyžadovať od občanov Únie, aby mali počas trojmesačného pobytu dostatočné zdroje na zabezpečenie svojich základných potrieb a osobné zdravotné poistenie, je legitímne, aby členské štáty nemuseli počas tohto obdobia uhrádzať ich náklady.

71.

V opačnom prípade by totiž hrozilo, že priznanie nároku na sociálnu pomoc občanom Únie, ktorí nie sú povinní mať dostatočné zdroje na zabezpečenie svojich základných potrieb, by viedlo k hromadnému sťahovaniu, ktoré by mohlo spôsobiť neprimeranú záťaž pre vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia.

72.

Okrem toho, hoci osoby, ktoré prichádzajú na územie hostiteľského členského štátu môžu mať osobné väzby s inými občanmi Únie, ktorí už majú pobyt v tomto členskom štáte, počas tohto prvého obdobia je väzba so samotným členským štátom predsa len s najväčšou pravdepodobnosťou obmedzená.

73.

Okrem toho som v rámci analýzy druhého prípadu v návrhoch prednesených vo veci Alimanovic (C‑67/14, EU:C:2015:210) poznamenal, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „zatiaľ čo štátni príslušníci členských štátov, ktorí sa sťahujú, aby si hľadali zamestnanie, požívajú výhodu zásady rovnosti zaobchádzania, len pokiaľ ide o ich prístup k práci, tí, ktorí už vstúpili na trh práce, sa môžu domáhať na základe článku 7 ods. 2 nariadenia [Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva ( 28 ), nahradeného článkom 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie ( 29 )], rovnakých sociálnych a daňových výhod ako vnútroštátni pracovníci“. ( 30 )

74.

Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358) týkajúce sa rovnováhy smernice 2004/38 ( 31 ) a na to, že právo Únie a judikatúra Súdneho dvora odlišujú pracovníka, ktorý pricestuje na územie členského štátu, od pracovníka, ktorý už vstúpil na trh práce tohto štátu, taká právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá vylučuje nárok osôb, ktoré pricestujú na územie uvedeného členského štátu počas prvých troch mesiacov ich pobytu alebo tam pricestujú na dlhšie obdobie s cieľom hľadať si zamestnanie, na osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle nariadenia č. 883/2004 (ktorá navyše predstavuje sociálnu pomoc v zmysle smernice 2004/38), podľa môjho názoru neodporuje článku 4 uvedeného nariadenia, ani systému zavedenému uvedenou smernicou.

75.

Toto vylúčenie je v súlade nielen so znením článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, keďže toto ustanovenie oprávňuje členské štáty odoprieť nárok na sociálnu pomoc štátnym príslušníkom iných členských štátov počas prvých troch mesiacov a počas obdobia dlhšieho ako prvé tri mesiace, ak vstúpili na územie hostiteľského členského štátu s cieľom hľadať si zamestnanie, ale aj s objektívnym rozdielom situácie – zakotveným v judikatúre Súdneho dvora a okrem iného aj v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 – medzi štátnymi príslušníkmi, ktorí si hľadajú prvé zamestnanie na území hostiteľského členského štátu, a štátnymi príslušníkmi, ktorí už vstúpili na trh práce tohto štátu. ( 32 )

76.

Domnievam sa, že ani doktrína venovaná výkladu smernice 2004/38 a nariadenia č. 883/2004 nespochybňuje tento záver, dokonca ani vo všeobecnejšom kontexte občianstva Únie zakotveného v článkoch 18 ZFEÚ, 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ. ( 33 )

77.

Myslím si, že ani článok 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorý zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie, nemôže zmeniť analýzu a záver, ku ktorému som dospel.

78.

Okrem všeobecnej povahy tohto článku totiž možno práva, ktoré tento článok chráni, obmedziť najmä pod podmienkou rešpektovania zásady proporcionality, a to v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty. Rovnako ako nedošlo k porušeniu podstaty zásady rovnosti výnimkou stanovenou v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, to teda platí v prípade práva na rešpektovanie rodinného života zakotveného v článku 7 Charty.

79.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny pre prípad zápornej odpovede na prvú otázku pýta, či najmä článok 45 ods. 2 ZFEÚ a článok 18 ZFEÚ bránia vnútroštátnej právnej úprave vylučujúcej bez výnimky občanov Únie, ktorých právo na pobyt je odôvodnené iba hľadaním zamestnania, z priznania sociálnych dávok, ktoré slúžia jednak na zabezpečenie životného minima a jednak uľahčujú prístup na pracovný trh.

80.

Hoci odpoveď na prvú otázku bola kladná, tretia prejudiciálna otázka má naďalej svoj význam, ak Súdny dvor ponechá vnútroštátnemu súdu úlohu kvalifikovať základné dávky z pohľadu práva Únie a ak sa tento súd bude domnievať, že tieto dávky majú hlavne uľahčiť vstup na trh práce.

81.

Súdny dvor totiž ustáleným spôsobom rozhoduje, že „už nie je možné vylúčiť z pôsobnosti článku [45 ods. 2 ZFEÚ], ktorý je obsahovým vyjadrením základnej zásady rovnosti zaobchádzania zaručenej článkom [18 ZFEÚ], plnenie finančnej povahy určené na uľahčenie prístupu k zamestnaniu na trhu práce členského štátu“. ( 34 )

82.

Súdny dvor však v rozsudku Vatsouras a Koupatantze (C‑22/08 a C‑23/08, EU:C:2009:344) rovnako rozhodol, že je „legitímne, aby členský štát priznal takýto príspevok až po tom, ako bola preukázaná existencia ozajstnej väzby medzi uchádzačom o zamestnanie a trhom práce tohto štátu“. ( 35 )

83.

Podľa ustálenej judikatúry možno existenciu takejto väzby overiť najmä zistením, že dotknutá osoba v priebehu primerane dlhého obdobia skutočne a efektívne hľadala prácu v danom členskom štáte. ( 36 )

84.

Za týchto okolností „štátni príslušníci členských štátov hľadajúci si prácu v inom členskom štáte, ktorí preukázali skutočnú väzbu s trhom práce tohto štátu, sa na účely poskytnutia finančnej dávky určenej na uľahčenie prístupu na trh práce môžu odvolávať na článok [45 ods. 2 ZFEÚ]“. ( 37 )

85.

Nemožno však ignorovať, že Súdny dvor už rozhodol, že jediná podmienka, ktorá má príliš všeobecný a výlučný charakter, keďže nespravodlivo vyzdvihuje okolnosť, ktorá nie je nevyhnutne ukazovateľom skutočného a účinného stupňa väzby medzi žiadateľom o dávku a daným geografickým trhom, pričom vylučuje akúkoľvek inú reprezentatívnu okolnosť, zachádza nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa. ( 38 )

86.

Z týchto dvoch prístupov vyvodzujem, že na účely posúdenia, či existuje skutočná väzba s daným geografickým trhom, možno zohľadniť aj iné okolnosti než samotné hľadanie zamestnania.

87.

Podľa Súdneho dvora okolnosti vyplývajúce z rodinného kontextu, ako napríklad existencia úzkych väzieb osobnej povahy, môžu rovnako prispieť k vzniku trvalého spojenia medzi dotknutou osobou a jej novým hostiteľským členským štátom. ( 39 ) Za týchto okolností vnútroštátna právna úprava, ktorá zavádza podmienku, ktorá „bráni zohľadneniu iných potenciálne reprezentatívnych dôkazov o skutočnej miere spojenia žiadateľa o čakateľský príspevok s geografickým trhom práce, ide nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje“. ( 40 )

88.

Z týchto úvah vyplýva, že právo Únie a konkrétnejšie zásada rovnosti tak, ako je zakotvená v článku 45 ods. 2 ZFEÚ, bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá automaticky vylučuje občana Únie z poberania osobitnej nepríspevkovej peňažnej dávky v zmysle článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, ktorá uľahčuje vstup na trh práce počas obdobia prvých troch mesiacov bez toho, aby mu povoľovala preukázať existenciu skutočnej väzby s hostiteľským členským štátom.

89.

V tejto súvislosti okolnosti vyplývajúce z rodinného kontextu (ako napríklad školská dochádzka detí alebo úzke väzby najmä osobnej povahy vytvorené žiadateľom s hostiteľským členským štátoch) ( 41 ) alebo tiež účinné a skutočné hľadanie zamestnania počas primerane dlhého obdobia, sú okolnosťami, ktoré môžu preukázať existenciu uvedenej väzby s hostiteľským členským štátom. ( 42 ) Na tento účel treba zohľadniť aj výkon práce v minulosti, alebo dokonca nájdenie práce po podaní žiadosti o priznanie sociálnych dávok. ( 43 )

90.

Neprináleží však Súdnemu dvoru, aby konštatoval existenciu takejto väzby v konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale táto úloha patrí príslušným vnútroštátnym orgánom, ku ktorým patria vnútroštátne súdy.

91.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landessozialgericht Nordrhein‑Westfalen, takto: