1. 

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k uplatniteľnosti osobitných pravidiel týkajúcich sa určenia súdnej právomoci uvedenej v článku 18 a nasl. („individuálne pracovné zmluvy“) nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ) (ďalej len „nariadenie“) v prípade, v ktorom spoločnosť žaluje osobu za neplnenie si jej povinností riadnym spôsobom nielen z titulu jej postavenia ako riaditeľa uvedenej spoločnosti, zamestnaného v nej na základe pracovnej zmluvy, ale aj z titulu jej postavenia ako konateľa spoločnosti v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností.

2. 

Presnejšie je potrebné stanoviť, či rozsah prípadného zamestnaneckého vzťahu, ktorý spája konateľa spoločnosti s danou spoločnosťou, narúša účinky určenia medzinárodnej súdnej právomoci v zmysle uvedeného nariadenia, v dôsledku existencie obchodného vzťahu, ktorý ho spája s uvedenou spoločnosťou ako jej konateľa, keď mu vznikne zodpovednosť z titulu jeho postavenia ako riaditeľa, ako aj jeho postavenia ako konateľa.

3.

V odôvodnení 11 nariadenia sa uvádza, že „normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby…“, k čomu odôvodnenie 12 dopĺňa, že „okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva“.

4.

V odôvodnení 13 uvedeného nariadenia sa uvádza, že „v oblasti poistenia, spotrebiteľských zmlúv a pracovnoprávnych vzťahoch by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie chránia jej záujmy než všeobecné normy právomoci“.

5.

V rámci oddielu 1 kapitoly II („Právomoc“) uvedeného nariadenia s názvom „Všeobecné ustanovenia“ sa v článku 2 ods. 1 ustanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

6.

Článok 5 tohto nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 2 kapitoly II s názvom „Osobitná právomoc“, znie takto:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte

7.

Oddiel 5 kapitoly II nariadenia má názov „Právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv“. Tento oddiel obsahuje článok 18, ako aj článok 20. Článok 18 ods. 1 ustanovuje, že „vo veciach individuálnych pracovných zmlúv sa právomoc určí podľa tohto oddielu bez vplyvu na článok 4 a článok 5 bod 5“, zatiaľ čo článok 20 ods. 1 uvádza, že „zamestnávateľ môže začať konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má zamestnanec bydlisko“.

8.

Článok 2:9 holandského občianskeho zákonníka (Burgerlijk Wetboek) ustanovuje povinnosť konateľa spoločnosti riadne vykonávať svoje úlohy.

9.

Ak je takáto osoba spojená s uvedenou spoločnosťou okrem iného na základe pracovnej zmluvy ako jej riaditeľ – čo je možné v holandskej právnej úprave –, ( 3 ) jej zodpovednosť ako zamestnanca za úmyselné a vedome nedbanlivé konanie pri plnení pracovnej zmluvy upravuje článok 7:661 ods. 1 holandského občianskeho zákonníka (v súvislosti s jeho článkom 6:74) takto: „Zamestnanec, ktorý pri plnení svojej pracovnej zmluvy spôsobí škodu zamestnávateľovi alebo tretej osobe, ktorej je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu škody, nenesie voči zamestnávateľovi v tejto súvislosti zodpovednosť, pokiaľ škoda nebola spôsobená úmyselným konaním alebo vedomou nedbanlivosťou zamestnanca…“.

10.

Konateľ/riaditeľ môže byť okrem toho zodpovedný za nedovolené konanie upravené v článku 6:162 holandského občianskeho zákonníka.

11.

Spoločnosť Holterman Ferho Exploitatie BV (ďalej len „Holterman Ferho“) je holdingová spoločnosť, ktorej sídlo sa nachádza v Holandsku. Má tri dcérske spoločnosti so sídlom v Nemecku, Ferho Bewehrungsstahl GmbH, Ferho Vechta GmbH a Ferho Frankfurt GmbH, ktoré sú všetky usadené v Nemecku.

12.

V apríli 2001 žalovaný v konaní vo veci samej, pán Freiherr Spies von Büllesheim (ďalej len „pán Spies“), nemecký štátny príslušník s trvalým pobytom v Nemecku začal pracovať ako riaditeľ spoločnosti Holterman Ferho na základe zmluvy vyhotovenej v nemeckom jazyku, ktorú odvolací súd kvalifikoval ako „pracovná zmluva“. Tiež plnil povinnosti konateľa (v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností) uvedenej spoločnosti, ktoré, ako pán Spies uviedol na pojednávaní, sa obmedzovali na riadenie dcérskych spoločností Holterman Ferho so sídlom v Nemecku, ktorých bol taktiež konateľom a prokuristom. Ako uviedol pán Spies v odseku 8 svojich pripomienok a potvrdil na pojednávaní, Holterman Ferho mala ako zamestnanca iba jeho a on v každom prípade vykonával svoju prácu výlučne v Nemecku, čo Holterman Ferho vôbec nespochybňuje vo svojich pripomienkach. Na druhej strane, ako na pojednávaní na základe otázok Súdneho dvora pripustil pán Spies, okrem toho, že bol konateľom a riaditeľom spoločnosti Holterman Ferho, bol tiež spoločníkom v tejto spoločnosti. ( 4 )

13.

Dňa 31. decembra 2005 skončil zmluvný vzťah, ktorý mal pán Spies so spoločnosťou Ferho Frankfurt GmbH a 31. decembra 2006 skončili jeho zmluvné vzťahy s ostatnými tromi spoločnosťami. Štyri spoločnosti podali na Rechtbank Almelo (Holandsko) určovaciu žalobu a žalobu o náhradu škody proti pánovi Spiesovi. V prvom rade uviedli, že pán Spies si neplnil riadnym spôsobom svoje povinnosti ako konateľ, a preto je voči nim zodpovedný na základe článku 2:9 holandského občianskeho zákonníka. Štyri spoločnosti okrem toho uviedli, že pán Spies nezávisle od svojho postavenia konateľa konal úmyselne alebo nedbanlivo pri plnení pracovnej zmluvy, ktorá ho spájala so spoločnosťou Holterman Ferho, v dôsledku čoho bol zodpovedný v zmysle článku 7:661 holandského občianskeho zákonníka. Holterman Ferho a jej tri dcérske spoločnosti subsidiárne uviedli, že závažné pochybenia, ktorých sa dopustil pán Spies pri výkone svojej funkcie, predstavujú na účely článku 6:162 holandského občianskeho zákonníka nedovolené konanie.

14.

Súd prvého stupňa vyhlásil, že nemá medzinárodnú príslušnosť rozhodnúť o veci, ako uviedol pán Spies. Gerechtshof te Arnhem potvrdil v odvolacom konaní rozsudok Rechtbank Almelo. Gerechtshof rozlišuje medzi:

15.

Rozsudok Gerechtshofu napadli v konaní o kasačnom opravnom prostriedku štyri spoločnosti na vnútroštátnom súde, iba pokiaľ ide o žaloby, ktoré podala spoločnosť Holterman Ferho proti pánovi Spiesovi.

16.

Hoge Raad der Nederlanden rozhodol prerušiť konanie a predložiť tieto prejudiciálne otázky:

17.

V prejednávanej veci predložili písomné pripomienky pán Spies, Holterman Ferho (taktiež v mene svojich dcérskych spoločností), nemecká vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 20. januára 2015, sa zúčastnili pán Spies a Komisia, ktorí na žiadosť Súdneho dvora sústredili svoje tvrdenia na prvú z prejudiciálnych otázok.

18.

Vnútroštátny súd sa prostredníctvom svojej prvej prejudiciálnej otázky v zásade pýta, či v prípade, že spoločnosť žaluje osobu z titulu jej postavenia konateľa z dôvodu neplnenia si jej povinností riadnym spôsobom alebo za nedovolené konanie a zároveň ako jej riaditeľa z dôvodu úmyselnej alebo vedomej nedbanlivosti pri plnení pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi touto osobou a spoločnosťou, ktorou bola vymenovaná za riaditeľa, sa uplatňujú kritériá určenia súdnej právomoci uvedenej v oddiele 5 kapitoly II („Právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv“, články 18 až 21) nariadenia.

19.

Pán Spies sa domnieva, že články 18 až 21 nariadenia bránia za okolností prejednávaného prípadu uplatneniu článku 5 tohto nariadenia, aj keď úlohy pridelené riaditeľovi v zmysle pracovnej zmluvy sa obmedzujú na plnenie úloh súvisiacich s jeho postavením konateľa v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností: ak riaditeľ, okrem toho, že je konateľom spoločnosti, je aj jej zamestnancom, je potrebné uplatniť osobitné pravidlá článku 18 a článku 21 uvedeného nariadenia.

20.

Nemecká vláda, ktorá svoje pripomienky zakladá výlučne na tejto prvej prejudiciálnej otázke, navrhuje odpovedať na ňu v tom zmysle, že ustanovenia článkov 18 a 21 nariadenia bránia tomu, aby súd uplatnil článok 5 bod 1 písm. a) alebo článok 5 bod 3 uvedeného nariadenia v prípade, ako je tento. Nemecká vláda sa domnieva, že doslovné znenie uvedeného nariadenia je v tomto bode dostatočne jasné a existencia pracovnej zmluvy – nezávisle od toho, či môže tiež existovať vzťah založený na právnej úprave týkajúcej sa práva obchodných spoločností – predstavuje dôvod na uplatňovanie kritéria určenia právomoci, ako sa uvádza v článku 20 ods. 1 nariadenia (bydlisko žalovaného zamestnanca), čo navyše zodpovedá cieľu ochrany slabšieho účastníka zmluvy, ktorý sledujú uvedené osobitné pravidlá týkajúce sa určenia súdnej právomoci.

21.

Holterman Ferho (tiež v mene svojich dcérskych spoločností) sa obmedzuje na to, že vo svojich písomných pripomienkach opakuje časti návrhov holandského generálneho advokáta prednesené v konaní vo veci samej. Uvádza, že, pokiaľ ide o žaloby o neplnenie povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, uplatňujú sa osobitné pravidlá týkajúce sa určenia právomoci uvedenej v článkoch 18 a 21 nariadenia, ale na rozhodovanie o žalobe súvisiacej s neplnením si úloh pána Spiesa ako konateľa spoločnosti Holterman Ferho, sa musí uplatniť článok 5 bod 1 uvedeného nariadenia tak, že v tejto súvislosti budú príslušné holandské súdy, keďže predmetná spoločnosť je usadená v Holandsku [podľa jej názoru miestom usadenia je miesto, v ktorom sa mala vykonať povinnosť, ktorá je základom pre žalobu v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia].

22.

Nakoniec podľa názoru Komisie je potrebné stanoviť, či „zmluva“ (v zmysle nariadenia), ktorá spája účastníkov konania, je „individuálnou pracovnou zmluvou“ na účely uvedeného nariadenia – čo by stanovilo povinné uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa určenia právomoci uvedenej v článku 18 a nasl. tohto nariadenia – alebo ide o zmluvu inej povahy – čo by spolu so všeobecným pravidlom uvedeným v článku 2 uvedeného nariadenia umožnilo uplatňovať jeho článok 5 bod 1. Komisia na tieto účely uvádza viaceré prvky, ktoré musia existovať, aby bolo možné dospieť k záveru, že ide o pracovnú zmluvu, medzi ktoré patrí vzťah podriadenosti zamestnanca voči zamestnávateľovi, ktorý podľa jej názoru nie je prítomný vo vzťahu, ktorý spája konateľa spoločnosti s uvedenou spoločnosťou. ( 5 )

23.

Podľa vnútroštátneho súdu uzatvorili účastníci konania 7. mája 2001„pracovnú zmluvu“, na základe ktorej sa pán Spies stal riaditeľom spoločnosti Holterman Ferho. Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie požaduje autonómny výklad pojmu „individuálna pracovná zmluva“, ( 6 ) pre posúdenie povahy uvedenej zmluvy na účely uvedeného nariadenia nie je relevantné pomenovanie, ktoré jej dali účastníci konania, ani to, ktoré jej dáva vnútroštátne právo. Ako Súdny dvor rozhodol, pojmy nariadenia č. 44/2001 sa musia vykladať autonómne, predovšetkým s odkazom na jeho systém a ciele ( 7 ) na účely zabezpečenia jednotného uplatňovania tohto nariadenia vo všetkých členských štátoch. ( 8 )

24.

Súdny dvor nemal do dnešného dňa príležitosť poskytnúť výklad pojmu „pracovná zmluva“ v špecifickom rámci nariadenia. Iba v rozsudku Shenavai ( 9 ) rozhodol, že v súvislosti s uplatňovaním článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I, ustanovením, ktoré sa tiež vzťahovalo na uvedené zmluvy, „pracovné zmluvy, ako aj ostatné zmluvy týkajúce sa závislej práce, vykazujú určité zvláštnosti vzhľadom na ostatné zmluvy, aj keď sa tieto zmluvy týkajú poskytovania služieb v tom zmysle, že vytvárajú trvalý vzťah, ktorý zaraďuje zamestnanca do rámca určitej organizácie prevádzky podniku alebo zamestnávateľa“.

25.

Ako možno vidieť z uvedenej citácie, ide o jediný prvok, ktorý Súdny dvor poskytol na vymedzenie tohto pojmu na účely nariadenia. Je pravda, že existuje početná judikatúra Súdneho dvora, v ktorej sa vykladá pojem „pracovník“ v práve Únie, najmä v súvislosti so súčasným článkom 45 ZFEÚ, ( 10 ) ale tiež vo vzťahu ku konkrétnym aktom sekundárneho práva. ( 11 ) Zároveň neexistuje pochybnosť o tom, že táto judikatúra môže poskytnúť výkladové prvky, ktoré sa môžu platne používať v iných oblastiach. ( 12 ) Nemení to však nič na skutočnosti, že výklad rovnakého pojmu v oblasti základných slobôd Zmluvy o FEÚ alebo nástrojov sekundárneho práva, ktoré sledujú osobitné ciele, nemusí byť nevyhnutne taký istý ako pochopenie rovnakého pojmu v ostatných oblastiach sekundárneho práva. ( 13 )

26.

Nariadenie v oddiele 5 upravuje „Právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv“ a v článku 18 ustanovuje, že „vo veciach individuálnych pracovných zmlúv sa právomoc určí podľa tohto oddielu…“. Ako bude uvedené ďalej v texte, nemecká jazyková verzia je trochu konkrétnejšia, keďže uvádza, že „ak je predmetom konania individuálna pracovná zmluva alebo nároky vyplývajúce z individuálnej pracovnej zmluvy, právomoc sa určí v súlade s týmto oddielom. ( 14 ) Preto na účely uplatnenia oddielu 5 nariadenia je podľa môjho názoru podstatné, aby bol žalovaný v postavení účastníka „individuálnej pracovnej zmluvy“ v zmysle uvedeného nariadenia (v zásade nezávisle od skutočnosti, že bude môcť byť okrem toho prepojený s navrhovateľom na základe právneho vzťahu inej povahy) a, ako to jasne vyplýva z nemeckej jazykovej verzie, aby nárok, ktorý je predmetom tohto konania, vyplynul z uvedenej zmluvy.

27.

Ako východiskový bod pri autonómnom výklade pojmu „individuálna pracovná zmluva“ sa mi na účely nariadenia zdá v zásade jasné, že prostredníctvom pracovnej zmluvy bude mať osoba záväzok voči inej osobe vykonať určitú činnosť za odmenu. Na to je však potrebné doplniť ďalší prvok, ktorý umožní oddeliť „individuálnu pracovnú zmluvu“ uvedenú v článku 18 a nasl. nariadenia od ostatného „poskytnutia služieb“, na ktoré sa uplatňuje článok 5 bod 1. Na tento účel sa vzhľadom na systém a ciele uvedeného nariadenia nesmie zabúdať na cieľ chrániť slabšieho účastníka vzťahu, ktorého základom je vytvoriť špecifické kritériá týkajúce sa určenia súdnej právomoci uvedenej v jeho článku 18 a nasl.

28.

Podľa môjho názoru tento rozdiel, ktorý na účely nariadenia odlišuje pracovnú zmluvu od poskytovania služieb, tvorí skutočnosť, že v prípade pracovnej zmluvy osoba, ktorá poskytuje služby vo väčšej alebo menšej miere, podlieha riadiacej právomoci a pokynom druhého účastníka právneho vzťahu, čo ju stavia do pozície podriadenosti vo vzťahu k druhému účastníkovi. Je to táto pozícia podriadenosti, ktorá si v zásade vyžaduje osobitnú ochranu slabšieho účastníka vzťahu, odôvodnenú osobitným pravidlom článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý v prípade, že je žalovaný „zamestnancom“, ustanovuje, že je možné proti nemu začať konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má zamestnanec bydlisko. ( 15 )

29.

S týmto posúdením v osobitnej oblasti výkladu Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( 16 ) sa vo svojich návrhoch prednesených vo veci Voogsgeerd ( 17 ) zhoduje generálna advokátka Trstenjak. Tiež na prvok „závislosti“ („relationship of subordination“ v anglickej verzii) osobitne odkazuje správa Jenarda a Möllera o Luganskom dohovore z roku 1988, paralelným dohovorom k Bruselskému dohovoru, ktorý bol predchodcom nariadenia, v ktorom sa uvádza, že „hoci do dnešného dňa neexistuje samostatný pojem pracovná zmluva [na účely uvedeného nariadenia], je možné usúdiť, že tento pojem predpokladá vzťah závislosti zamestnanca od zamestnávateľa“. ( 18 )

30.

Skutočnosť, že pracovná zmluva poveruje osobu riadiacimi funkciami spoločnosti, nevyhnutne nevylučuje prvok podriadenosti, hoci sa tento prvok v určitých situáciách môže zdať zmiernený alebo oslabený v prípade riadiacich zamestnancov. Domnievam sa, že uvedený prvok je prítomný, ak osoba, ktorá prevezme riadiace funkcie, podlieha pokynom druhého účastníka zmluvy alebo niektorého z riadiacich orgánov, aj keď zamestnanec disponuje právomocou samostatného posúdenia alebo dokonca širokou voľnosťou v rozhodovaní pri každodennom plnení svojich funkcií a jeho činnosť obvykle nepodlieha okamžitej kontrole zamestnávateľa. ( 19 )

31.

Okrem toho v špecifickom prípade riaditeľa, ktorý podlieha pokynom zhromaždenia spoločníkov spoločnosti, ktorú riadi, sa nedomnievam, že skutočnosť, že riaditeľ má podiel v danej spoločnosti, automaticky vylučuje, že právny vzťah, ktorý ich spája, možno na účely nariadenia kvalifikovať ako „pracovnú zmluvu“. Ak by však tento podiel bol taký vysoký, že táto osoba by mohla mať rozhodujúci vplyv na vytváranie pokynov, ktoré jej zhromaždenie spoločníkov podáva ako riaditeľovi uvedenej spoločnosti, v praxi by riaditeľ podliehal svojim vlastným pokynom a vlastnému kritériu činnosti. Domnievam sa, že v takom prípade sa nevyužíva riadiaca právomoc zhromaždenia spoločníkov vo vzťahu k danej osobe, a teda ani vzťah podriadenosti. ( 20 )

32.

Otázka existencie alebo neexistencie „pracovnej zmluvy“ v zmysle nariadenia musí dostať odpoveď v každom konkrétnom prípade v závislosti od všetkých skutočností a okolností, ktoré charakterizujú vzťahy existujúce medzi účastníkmi, ( 21 ) čo je posúdenie, ktoré má v zásade vykonať vnútroštátny súd. Na tento účel musí vnútroštátny súd v prejednávanej veci okrem skutkových okolností preskúmať v zásade dva právne akty: stanovy spoločnosti Holterman Ferho a zmluvu, ktorú spoločnosť uzatvorila s pánom Spiesom. Na základe oboch prvkov bude môcť vnútroštátny súd stanoviť, či pán Spies pri plnení svojich funkcií podliehal (alebo nepodliehal) riadiacej právomoci iného orgánu spoločnosti, ktorý neriadi, teda, či existoval vzťah podriadenosti. Na tento účel bude môcť okrem iného preskúmať, či sa v zmluve upravujú aspekty charakteristické pre pracovný pomer (mzda, dovolenka, atď.), ( 22 ) od koho pán Spies prijímal pokyny, aký bol ich dosah a do akej miery bol nimi viazaný, kto kontroloval plnenie týchto pokynov a aké následky malo ich prípadné neplnenie, najmä, či mohol byť odvolaný v prípade ich neplnenia. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd taktiež rozhodnúť, do akej miery má na vzťah podriadenosti, ktorý môže existovať, vplyv skutočnosť, že riaditeľ je okrem iného spoločníkom predmetnej spoločnosti, ako je to v prejednávanej veci v prípade pána Spiesa, čo bude v zásade závisieť od schopnosti, ktorú má táto osoba ako spoločník, na ovplyvnenie vôle orgánu, od ktorého má prijímať pokyny.

33.

Ako som už predtým spomenul, na účely uplatňovania oddielu 5 nariadenia nie je určujúce len to, že žalovaný je v postavení účastníka „individuálnej pracovnej zmluvy“. Logickým dôsledkom vyššie uvedených skutočností je, že nárok, ktorý je predmetom konania, sa presne opiera o túto istú zmluvu, čo je podmienka, ktorú tiež počas pojednávania uviedla Komisia.

34.

Na určenie toho, či sa nárok, ktorý je predmetom konania, opiera o „individuálnu pracovnú zmluvu“ v zmysle nariadenia, sa mi zdá byť na mieste prevziať to, o čom rozhodol Súdny dvor v rozsudku Brogsitter, s cieľom stanoviť, či žaloba na určenie zodpovednosti spadá alebo nespadá do „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 uvedeného nariadenia: takáto žaloba bude v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia spadať do „zmluvných vecí“ – alebo v prejednávanej veci pôjde o nárok, ktorý sa opiera o „individuálnu pracovnú zmluvu“ – iba, ak je možné domnievať sa, že vytýkané konanie je neplnením si zmluvných povinností, tak ako je ich možné určiť so zreteľom na predmet zmluvy – v tejto veci konkrétnej pracovnej zmluvy. Tak by to bolo a priori v prípade, ak sa výklad zmluvy, ktorá spája žalovaného s navrhovateľom, ( 23 ) javí ako nevyhnutný na preukázanie, či je správanie vytýkané žalovanému navrhovateľom v súlade s právom, alebo v rozpore s právom, o čom prináleží rozhodnúť vnútroštátnemu súdu.

35.

Nakoniec sa domnievam, že samotná skutočnosť, že existuje pracovná zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania, nestačí na uplatňovanie osobitných pravidiel týkajúcich sa určenia medzinárodnej súdnej právomoci uvedenej v oddiele 5 nariadenia, ak sa uplatňovaný nárok nezakladá na „pracovnej zmluve“ v zmysle uvedeného.

36.

Vnútroštátnemu súdu prináleží v prejednávanej veci určiť, či vzhľadom na predchádzajúce body je žalovaný účastníkom „individuálnej pracovnej zmluvy“ v zmysle nariadenia. Na tieto účely musí zohľadniť, že to, že osobe sa prideľujú riadiace funkcie spoločnosti, nevyhnutne nevylučuje prvok podriadenosti charakteristický pre pracovný pomer, a to, že riaditeľ má podiel v spoločnosti, ktorú riadi, automaticky nevylučuje, že právny vzťah, ktorý ich spája, je možné na účely nariadenia klasifikovať ako „pracovnú zmluvu“. Zároveň vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť o tom, či sa uplatnený nárok opiera o „individuálnu pracovnú zmluvu“, t. j. či je možné usúdiť, že vytýkané konanie je neplnením si zmluvných povinností, ako je možné ich určiť so zreteľom na predmet konkrétnej pracovnej zmluvy. Ak sa vyskytnú oba prvky, budú sa uplatňovať osobitné pravidlá týkajúce sa určenia súdnej právomoci uvedenej v oddiele 5 nariadenia, nezávisle od iného druhu právnych vzťahov, ktoré môžu účastníci medzi sebou udržiavať (napríklad vyplývajúce z toho, že z pohľadu právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností je žalovaný tiež konateľom spoločnosti).

37.

Na základe uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že ustanovenia oddielu 5 kapitoly II (články 18 až 21) nariadenia sa uplatňujú,

pričom vnútroštátnemu súdu prináleží preveriť obe skutočnosti.

38.

V rámci predchádzajúceho návrhu by sa odpoveď na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku stala zbytočná. Ak však Súdny dvor dôjde k záveru, že v takomto prípade sa neuplatňujú ustanovenia oddielu 5 kapitoly II (články 18 až 22) nariadenia, posúdim druhú prejudiciálnu otázku.

39.

Hoge Raad der Nederlanden vo svojej druhej a tretej prejudiciálnej otázke uvádza, že chce určiť, či pojmy „zmluvné veci“ a „mimozmluvná zodpovednosť“ použité v článku 5 bode 1 písm. a) a článku 5 bode 3 nariadenia, sa majú vykladať v tom zmysle, že tiež zahŕňajú prípad, v ktorom spoločnosť žaluje osobu v jej postavení konateľa uvedenej spoločnosti za neplnenie si jej povinnosti vykonávať svoje funkcie v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností riadnym spôsobom alebo za nedovolené konanie. Ak áno, tiež sa pýta, či „miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia, alebo „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v zmysle článku 5 bodu 3, odkazujú na miesto, v ktorom konateľ plnil alebo mal plniť funkcie, ktoré mu vymedzujú stanovy spoločnosti a/alebo právna úprava týkajúca sa obchodných spoločností.

40.

Pán Spies sa domnieva, že sa uplatňuje len článok 5 bod 1 nariadenia („Zmluvné veci“) vzhľadom na existenciu dobrovoľne prijatých záväzkov medzi účastníkmi konania, čo podľa jeho názoru vylučuje, aby to bolo možné kvalifikovať ako „mimozmluvnú zodpovednosť“. V tomto prípade sa pán Spies pri určovaní miesta, v ktorom bola splnená povinnosť, ktorá je predmetom žaloby na účely článku 5 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia, zameriava na miesto, v ktorom došlo k údajným porušeniam, ktorým je Nemecko, keďže tieto porušenia súvisia s riadením nemeckých dcérskych spoločností spoločnosti Holterman Ferho. Okrem toho uvádza, že neplnil žiadne riadiace úlohy v Holandsku.

41.

Komisia poznamenáva, že právny vzťah medzi konateľom spoločnosti a spoločnosťou má v zmysle judikatúry Súdneho dvora zmluvný charakter, keďže existujú záväzky, ktoré obaja účastníci dobrovoľne prijali. Pokiaľ ide o uplatňovanie ustanovenia článku 5 bodu 1 nariadenia, Komisia sa domnieva, že predovšetkým je potrebné určiť, či v tomto prípade sa skutočne uplatňuje písmeno a) nariadenia, ako sa zrejme domnieva vnútroštátny súd, alebo sa uplatňuje jeho písmeno b), čo je tvrdenie, ktoré uprednostňuje Komisia, keďže usudzuje, že sporná je zmluva o poskytovaní služieb. Podľa jej názoru miestom členského štátu, v ktorom boli podľa zmluvy poskytnuté služby, je miesto, z ktorého sa riadila spoločnosť, čo Komisia považuje za miesto, kde má spoločnosť svoju ústrednú správu v zmysle článku 60 bodu 1 písm. b) uvedeného nariadenia.

42.

Ako som pripomenul v bode 23 týchto návrhov, pojmy „zmluvné veci“ a „mimozmluvná zodpovednosť“ v zmysle článku 5 bodov 1 a 3 nariadenia sa majú vykladať autonómne, predovšetkým s odkazom na jeho systém a ciele, na účely zabezpečenia jednotného uplatňovania tohto nariadenia vo všetkých členských štátoch. Z tohto dôvodu neexistuje odkaz na klasifikáciu, ktorú uplatniteľné vnútroštátne právo priznáva právnemu vzťahu, ku ktorému by sa mal vyjadriť príslušný súdny orgán.

43.

Okrem toho, ako už bolo uvedené vyššie, v rozsahu, v akom nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi nahrádza Bruselský dohovor, výklad podaný Súdnym dvorom v súvislosti s ustanoveniami Bruselského dohovoru sa vzťahuje rovnako na uvedené nariadenie, ak sa pravidlá týchto nástrojov môžu považovať za rovnocenné. To sa vzťahuje na článok 5 bod 1 písm. a) a článok 5 bod 3 nariadenia v súvislosti s článkom 5 bodmi 1 a 3 nariadenia Brusel I. ( 24 )

44.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia pojem „mimozmluvná zodpovednosť“ zahŕňa akúkoľvek žalobu, ktorej cieľom je vyvodiť zodpovednosť žalovaného a ktorá sa netýka „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia ( 25 ) tak, že kvalifikácia vecí ako „zmluvných“ vylučuje ich kvalifikáciu ako „mimozmluvnú zodpovednosť“, keď sa žaloby na určenie zodpovednosti opierajú o „zmluvu“ v zmysle tohto nariadenia. ( 26 )

45.

V prvom rade je teda potrebné overiť, či nezávisle od kvalifikácie vo vnútroštátnom práve ide v prejednávanom prípade v zmysle nariadenia o „zmluvu“. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru pojem „zmluvné veci“ predpokladá existenciu záväzku, ktorý dobrovoľne prevzal jeden účastník voči druhému účastníkov. ( 27 )

46.

Pán Spies a Holterman Ferho podľa môjho názoru skutočne dobrovoľne prevzali vzájomné záväzky (pán Spies sa zaviazal viesť a riadiť spoločnosť, zatiaľ čo spoločnosť sa zaviazala platiť odmenu za uvedenú činnosť), ktoré umožňujú domnievať sa, že ich právny vzťah – nielen právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy, na základe ktorej prevzal funkciu riaditeľa, ale tiež právny vzťah vyplývajúci z právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností, v dôsledku čoho prevzal funkciu konateľa – má na účely nariadenia zmluvný charakter. ( 28 )

47.

Ako už však v rozsudku Brogsitter rozhodol Súdny dvor, jediná okolnosť, že jeden z účastníkov konania vo veci samej podal žalobu na určenie zodpovednosti voči druhému účastníkovi, nepostačuje na konštatovanie, že táto žaloba spadá do „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia. To platí len vtedy, ak sa preukáže, že vytýkané konanie je nedodržaním zmluvných povinností, ktoré môžu byť určené s ohľadom na predmet zmluvy. Tak by to bolo a priori v prípade, ak sa výklad „zmluvy“ (v zmysle nariadenia) medzi žalovaným a navrhovateľkami javí ako nevyhnutný na preukázanie, či je vytýkané správanie v súlade s právom, alebo v rozpore s právom. ( 29 )

48.

Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či sa žalobami podanými navrhovateľkou vo veci samej uplatňuje nárok vyplývajúci zo zodpovednosti, ktorý je možné považovať za primerane odôvodnený z dôvodu nedodržania práv a povinností „zmluvy“ (na účely nariadenia), ktorá zaväzuje účastníkov konania vo veci samej takým spôsobom, že je nevyhnutné zohľadniť uvedenú „zmluvu“, aby bolo možné rozhodnúť o žalobe. Ak áno, takéto žaloby sa týkajú pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia. ( 30 ) V opačnom prípade by sa mali považovať za zahrnuté do „mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 uvedeného nariadenia. Dohody, ktorých výklad musí vnútroštátny súd podať na tento účel, sú tie, ktorými je Holterman Ferho viazaná s pánom Spiesom, ktoré nevyhnutne nemajú písomnú formu, ako aj pravidlá práva obchodných spoločností, ktoré určujú obsah funkcie, ktorú pán Spies dobrovoľne prijal.

49.

V prípade, že by sa mal uplatniť článok 5 bod 1 nariadenia, je ďalej potrebné určiť, ktorý súd v závislosti od sídla je príslušný rozhodnúť o tejto veci. Aj keď sa druhá otázka položená vnútroštátnym súdom týka výlučne článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia, je nutné posúdiť, ako uvádza Komisia vo svojich pripomienkach, či by sa skôr nemalo uplatniť písmeno b), konkrétne druhá zarážka, najmä pokiaľ ide o zmluvy o poskytovaní služieb. ( 31 ) V takom prípade osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na území iného členského štátu, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť.

50.

Pokiaľ ide o to, či možno činnosť, ktorú vykonával pán Spies pre Holterman Ferho, kvalifikovať ako „poskytnutie služieb“ na účely článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia, je nevyhnutné, aby sa pojem „služby“ uvedený (ale nedefinovaný) v nariadení vykladal autonómne, a pritom sa zaobísť bez významu, ktorý sa mu priznáva v právnych poriadkoch členských štátov tak, aby sa zabezpečilo jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch.

51.

Hoci už Súdny dvor poznamenal, že žiadny prvok, ktorý sa zakladá na štruktúre alebo systéme nariadenia č. 44/2001, nevyžaduje, aby sa pojem „poskytnutie služieb“, uvedený v článku 5 bode 1 písm. b) druhej zarážke uvedeného nariadenia, vykladal v súlade s riešeniami, ktoré ponúka Súdny dvor v oblasti slobody poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ, ( 32 ) niektoré prvky primárneho práva charakteristické pre „poskytovanie služieb“ sa uplatňujú na „poskytnutie služieb“ v článku 5 bode 1 písm. b) druhej zarážke, konkrétne na činnosť, ktorú vykonáva žalovaný, a odmenu, ktorú dostáva za vykonávanie takejto činnosti. ( 33 )

52.

Ako však vo svojich návrhoch prednesených vo veci Falco Privatstiftung a Rabitch ( 34 ) zdôraznila generálna advokátka Trstenjak, prostredníctvom abstraktnej definície predmetného pojmu sa stanovujú iba jeho vonkajšie obmedzenia. V každom spore je nevyhnutné individuálne vyriešiť otázku, či konkrétna činnosť spadá alebo nespadá do pojmu „služby“.

53.

V tejto veci súhlasím s postojom Komisie v tom zmysle, že činnosť konateľa spoločnosti možno kvalifikovať ako „poskytnutie služieb“ na účely článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia. Takáto kvalifikácia by v prejednávanom prípade vylučovala uplatnenie pravidla právomoci uvedeného v spomínanom článku 5 bode 1 písm. a).

54.

Podľa článku 5 bodu 1 písm. b) súdmi príslušnými na skúmanie všetkých nárokov založených na zmluve o poskytnutí služieb sú súdy členského štátu, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť.

55.

Podľa Komisie ( 35 ) – ktorá na základe toho, ako sa prejudiciálna otázka predkladá vnútroštátnym súdom, spája svoju odpoveď s článkom 60 nariadenia –, sa služby konateľa poskytujú v mieste, v ktorom konateľ riadi spoločnosť, ktorým je podľa nej miesto, kde má spoločnosť ústrednú správu, čo je pojem, ktorý odkazuje na miesto, z ktorého sa vedie a riadi spoločnosť a ktoré sa nemusí zhodovať s miestom, kde má „registrované sídlo“ [článok 60 ods. 1 písm. a) nariadenia], uvedeným v stanovách alebo spoločenskej zmluve, alebo „hlavnú prevádzkareň“ [článok 60 ods. 1 písm. c) nariadenia].

56.

Súhlasím však s tvrdeniami pána Spiesa v bode 38 jeho pripomienok v tom zmysle, že odpoveď na otázku položenú vnútroštátnym súdom nemusí byť nevyhnutne daná výkladom článku 60 nariadenia. ( 36 ) Naopak, domnievam sa, že je potrebné zohľadniť kritériá, ktoré stanovil Súdny dvor vo svojej výkladovej judikatúre k článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážke nariadenia, keď sa služby poskytujú na niekoľkých miestach. ( 37 )

57.

V tomto zmysle musí vnútroštátny súd predovšetkým zistiť, či „zmluva“ (v zmysle nariadenia), ktorú uzavreli Holterman Ferho a pán Spies, ( 38 ) uvádza miesto hlavného zmluvného plnenia (vedenie holdingovej spoločnosti Holterman Ferho). ( 39 ) Ak to nie je možné zistiť, tento súd určí, kde sa nachádza miesto, v ktorom pán Spies skutočne v prevažnej miere vykonával svoje činnosti na účely plnenia zmluvy ( 40 ) (za predpokladu, že poskytovanie služieb na danom mieste nie je v rozpore s vôľou účastníkov na základe toho, čo si medzi sebou dohodli). Na tento účel sa môže zohľadniť najmä čas strávený na daných miestach a význam v nich vykonávaných činností, pričom vnútroštátnemu súdu prináleží určiť svoju príslušnosť na základe dôkazov, ktoré sa mu predložia. ( 41 )

58.

Na základe uvedených úvah sa subsidiárne domnievam, že pojem „zmluvné veci“ v článku 5 bode 1 nariadenia zahŕňa tiež prípad, keď spoločnosť žaluje osobu v jej postavení konateľa danej spoločnosti za neplnenie si povinnosti riadne vykonávať jej funkcie podľa právnej úpravy týkajúcej sa obchodných spoločností. Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť miesto, kde sa podľa zmluvy na účely článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia služby poskytli alebo mali poskytnúť, ktoré bude hlavným miestom zmluvného plnenia ustanoveným „zmluvou“ (v zmysle uvedeného nariadenia) alebo, ak také miesto neexistuje, miesto, kde konateľ spoločnosti skutočne v prevažnej miere vykonával svoje riadiace činnosti za predpokladu, že poskytovanie služieb v danom mieste nie je v rozpore s vôľou účastníkov na základe toho, čo si medzi sebou dohodli.

59.

Na základe uvedeného a v záujme vyčerpávajúcej odpovede stručne odpoviem na tretiu prejudiciálnu otázku.

60.

V súvislosti s treťou prejudiciálnou otázkou pán Spies uvádza, že článok 5 bod 3 nariadenia sa na prejednávaný prípad neuplatňuje, a zastáva názor, že čo sa týka odpovede, nie je potrebné uplatniť článok 60 nariadenia, ako to robí vnútroštátny súd, ak to však Súdny dvor využije: uplatnením kritérií týkajúcich sa miesta, kde škoda vznikla, ktoré uviedol Súdny dvor v súvislosti s článkom 5 bodom 3 nariadenia, v takom prípade prináleží právomoc tiež nemeckým súdom.

61.

Holterman Ferho sa domnieva, že článok 5 bod 3 uvedeného nariadenia („mimozmluvná zodpovednosť“) sa na tento prípad neuplatňuje.

62.

Komisia nevylučuje, že je možné taktiež podať žalobu o mimozmluvnú zodpovednosť, ak to vnútroštátne právo pripúšťa. V takom prípade na základe judikatúry Súdneho dvora si navrhovateľka v konaní vo veci samej bude môcť vybrať, či podá žalobu v mieste, kde škoda vznikla, alebo v mieste, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila, ktoré sa podľa názoru Komisie v prejednávanom prípade zhoduje s miestom, kde má Holterman Ferho ústrednú správu.

63.

Subsidiárne v prípade, že vnútroštátny súd po preskúmaní podanej žaloby o zodpovednosť v zmysle bodov 47 a 48 týchto návrhov dôjde k záveru, že táto žaloba spadá do „mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia, bude, ako to uvádza toto ustanovenie, príslušný „súd podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“. Ako už teda Súdny dvor rozhodol, dané miesto „sa týka tak miesta, kde vznikla škoda, ako aj miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, takže žalovaného možno žalovať podľa výberu žalobcu pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest“. ( 42 )

64.

Na základe skutkových okolností prináleží vnútroštátnemu súdu určiť miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, a miesto, kde škoda vznikla.

65.

Pokiaľ ide o miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, má sa vykladať v tom zmysle, že sa nachádza v mieste, v ktorom pán Spies obvykle vykonával svoje úlohy ako konateľ pre holdingovú spoločnosť Holterman Ferho (ktorým, ako uviedol pán Spies pred Súdnym dvorom bez toho, aby to Holterman Ferho spochybnila, bolo Nemecko).

66.

Pokiaľ ide o miesto, kde škoda vznikla, za okolností, o aké ide vo veci samej, budú príslušné holandské súdy za predpokladu, že skutok, ktorý sa stal v Nemecku, spôsobil alebo mohol spôsobiť škodu v Holandsku. V tejto súvislosti prináleží súdu, ktorý rozhoduje o veci, posúdiť na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, v akom rozsahu nedovolené konanie, ktorého sa dopustil pán Spies pri výkone svojich úloh ako konateľ spoločnosti Holterman Ferho, mohlo v danom členskom štáte spôsobiť škodu. Vzhľadom na to musí na tieto účely zohľadniť, že ako už Súdny dvor rozhodol, pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, nie je možné vykladať do takej miery široko, že bude zahŕňať akékoľvek miesto, kde môžu byť pociťované škodlivé následky udalosti spôsobujúcej škodu, ktorá sa skutočne objavila na inom mieste. Uvedený pojem najmä nemožno vykladať tak, že zahŕňa miesto, o ktorom poškodený tvrdí, že na ňom utrpel majetkovú škodu na základe pôvodnej škody, ktorá poškodenému vznikla a ktorú utrpel v inom členskom štáte. ( 43 ) Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku Kronhofer ( 44 ), tento výklad, ktorý by určenie príslušného súdu robil závislým od miesta, kde sa nachádza „miesto, kde je sústredený majetok“ poškodeného, by vo väčšine prípadov viedol k určeniu právomoci súdov v mieste bydliska navrhovateľa, čo je v rozpore s nariadením, ( 45 ) okrem prípadov v ňom výslovne uvedených.

67.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Hoge Raad der Nederlanden takto: