Stanovisko 2/13
Stanovisko vydané na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ
„Stanovisko vydané na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ — Návrh medzinárodnej dohody — Pristúpenie Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd — Zlučiteľnosť uvedeného návrhu so Zmluvou o EÚ a Zmluvou o FEÚ“
Abstrakt – Stanovisko Súdneho dvora (plénum) z 18. decembra 2014
Medzinárodné dohody – Uzavretie – Predchádzajúce stanovisko Súdneho dvora – Žiadosť o stanovisko – Podmienky prípustnosti – Zamýšľaná dohoda – Pojem – Interné pravidlá – Vylúčenie – Závery týkajúce sa uvedených interných pravidiel, ktoré sú irelevantné na účely preskúmania žiadosti o stanovisko – Neexistencia vplyvu na prípustnosť žiadosti
(Článok 218 ods. 11 ZFEÚ)
Medzinárodné dohody – Uzavretie – Predchádzajúce stanovisko Súdneho dvora – Predmet – Pristúpenie Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Podmienky – Preskúmanie súladu právnych predpokladov uvedeného pristúpenia so stanovenými požiadavkami a so Zmluvami, zo strany Súdneho dvora
(Článok 6 ods. 2 ZEÚ a článok 19 ods. 1 ZEÚ; protokol č. 8 a vyhlásenie k článku 6 ods. 2 ZEÚ pripojené k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ)
Medzinárodné dohody – Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Neexistencia ustanovení zabezpečujúcich koordináciu medzi článkom 53 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a článku 53 Charty základných práv Európskej únie – Únia a členské štáty považované za Zmluvné strany vo vzťahoch medzi sebou – Nedodržanie požiadaviek zásady vzájomnej dôvery – Neexistencia väzby medzi mechanizmom poradného posudku zavedeného protokolom č. 16 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a konaním o prejudiciálnej otázke – Dohoda, ktorá môže narušiť charakteristické znaky a autonómiu práva Únie
(Článok 267 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 53)
Medzinárodné dohody – Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Právomoc Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade sporov medzi členskými štátmi alebo sporov medzi nimi a Úniou v rámci vecnej pôsobnosti práva Únie – Dohoda, ktorá môže narušiť výlučnú právomoc Súdneho dvora
(Článok 344 ZFEÚ; protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ)
Medzinárodné dohody – Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Inštitút spolužalovaného – Podmienky fungovania, ktoré zabezpečujú zachovanie charakteristických znakov Únie a práva Únie
(Protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ, článok 2)
Medzinárodné dohody – Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Predchádzajúce zapojenie Súdneho dvora – Podmienky fungovania, ktoré neumožňujú zachovanie charakteristických znakov Únie a práva Únie
(Protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ, článok 2)
Medzinárodné dohody – Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Súdne preskúmanie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky – Nerešpektovanie charakteristických znakov práva Únie
(Článok 24 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 40 ZEÚ; článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ a článok 275 druhý odsek ZFEÚ)
Medzinárodné dohody – Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv – Nezlučiteľnosť s ustanoveniami Zmluvy
(Článok 6 ods. 2 ZEÚ; články 267 ZFEÚ a 344 ZFEÚ; protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 53)
Overenie, ktoré má Súdny dvor vykonať v rámci konania o stanovisku, je striktne vymedzené Zmluvami, takže Súdny dvor sa musí obmedziť, ak nemá zasiahnuť do právomocí ostatných inštitúcií, ktoré sú poverené stanovením interných pravidiel nevyhnutných na zabezpečenie funkčnosti dohody o pristúpení, na preskúmanie zlučiteľnosti dohody o pristúpení so Zmluvami a uistiť sa nielen o tom, že táto dohoda neporušuje nijaké ustanovenie primárneho práva, ale aj o tom, že obsahuje všetky ustanovenia, ktoré primárne právo prípadne vyžaduje. Z toho vyplýva, že závery týkajúce sa uvedených interných pravidiel, sú na účely preskúmania žiadosti o stanovisko irelevantné, a nemôžu teda spochybniť jej prípustnosť.
(pozri body 150, 151)
Skutočnosť, že si Únia vytvorila právny poriadok nového druhu, ktorý jej je svojou povahou osobitne prispôsobený, ktorého ústavný rámec a základné zásady sú jej vlastné, ktorý je vybavený špecifickou inštitucionálnou štruktúrou a ktorý zahŕňa kompletný súbor právnych noriem zabezpečujúcich jeho fungovanie, však vyvoláva dôsledky, pokiaľ ide o postup a podmienky pristúpenia Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP). Práve s prihliadnutím na túto skutočnosť Zmluvy, najmä článok 6 ods. 2 ZEÚ, protokol č. 8 k článku 6 ods. 2 ZEÚ o pristúpení Únie k EDĽP vyžadujú, aby pristúpenie spĺňalo určité podmienky. S ohľadom najmä na tieto ustanovenia má Súdny dvor v rámci úlohy, ktorú mu priznáva článok 19 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ, overiť, či sú právne predpoklady, za ktorých sa pristúpenie Únie k EDĽP zamýšľa, v súlade s uvádzanými ustanoveniami a všeobecnejšie so základnou ústavnou listinou Únie, ktorou sú Zmluvy. Na účely takéhoto overenia treba uviesť, že podmienky, ktoré stanovujú Zmluvy pre pristúpenie, majú konkrétne zabezpečiť, aby pristúpením neboli dotknuté charakteristické znaky Únie a práva Únie.
(pozri body 158 – 164)
Pristúpenie Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP), tak ako je upravené návrhom dohody, môže zasiahnuť do charakteristických znakov práva Únie a jeho autonómie.
Po prvé v rozsahu, v akom článok 53 EDĽP v podstate vyhradzuje možnosť Vysokých zmluvných strán upraviť vyššie štandardy ochrany základných práv, než aké zaručuje tento dohovor, treba zabezpečiť koordináciu medzi týmto ustanovením a článkom 53 Charty základných práv Európskej únie, tak, ako ho vykladá Súdny dvor, aby možnosť poskytnutá článkom 53 EDĽP členským štátom zostala obmedzená – pokiaľ ide o práva uznané Chartou a zodpovedajúce právam zaručeným uvedeným dohovorom – v rozsahu potrebnom na to, aby nebola ohrozená úroveň ochrany stanovená Chartou ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie. Na zabezpečenie takejto koordinácie však nebolo prijaté nijaké ustanovenie zamýšľanej dohody.
Po druhé prístup zvolený v rámci zamýšľanej dohody, ktorý spočíva v tom, že je Únia prirovnaná k štátu a je jej vyhradená úloha, ktorá je vo všetkých ohľadoch totožná s úlohou akejkoľvek inej Zmluvnej strany, pritom nerešpektuje práve vnútornú povahu Únie. Pokiaľ by totiž EDĽP vyžadoval – tým, že Únia a členské štáty sa podľa neho majú považovať za Zmluvné strany nielen v ich vzťahoch s týmito Zmluvnými stranami, ktoré nie sú členskými štátmi Únie, ale tiež v ich vzťahoch medzi sebou, a to aj vtedy, ak sa tieto vzťahy riadia právom Únie –, aby členský štát overil, či iný členský štát dodržuje základné práva, napriek tomu, že podľa práva Únie musí medzi týmito členskými štátmi existovať dôvera, môže pristúpenie ohroziť rovnováhu, na ktorej je Únia založená, a autonómiu práva Únie.
Po tretie zamýšľaná dohoda však môže tým, že nestanovuje nič, pokiaľ ide o väzbu medzi mechanizmom zavedeným protokolom č. 16 k EDĽP, ktorý dovoľuje najvyšším súdnym orgánom členských štátov predložiť Európskemu súdu pre ľudské práva žiadosti o poradné stanovisko k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu či uplatňovania práv a slobôd zaručených v EDĽP alebo v jeho protokoloch, a konaním o prejudiciálnej otázke stanoveným v článku 267 ZFEÚ, narušiť autonómiu a účinnosť tohto konania. Osobitne nie je vylúčené, že by žiadosť o poradné stanovisko podaná na základe protokolu č. 16 súdom členského štátu, ktorý k tomuto protokolu pristúpil, mohla viesť k použitiu predchádzajúceho zapojenia Súdneho dvora, čím by vzniklo nebezpečenstvo obídenia konania o prejudiciálnej otázke upraveného v článku 267 ZFEÚ, ktoré je základom súdneho systému zriadeného Zmluvami.
(pozri body 189, 190, 193, 194, 196, 198 – 200)
Zamýšľanou dohodou o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP) môže byť dotknutý článok 344 ZFEÚ. Postup riešenia sporov upravený v článku 33 EDĽP sa totiž môže uplatniť na ktorúkoľvek Vysokú zmluvnú stranu, a teda aj na spory medzi členskými štátmi alebo na spory medzi nimi a Úniou, aj keď pôjde o právo Únie. Na zachovanie výlučnej právomoci Súdneho dvora nemôže postačovať skutočnosť, že podľa článku 5 návrhu dohody nemožno konania na Súdnom dvore považovať za spôsob urovnania sporov, ktorého sa Zmluvné strany zriekli v zmysle článku 55 EDĽP, keďže článok 5 návrhu dohody len zužuje rozsah povinnosti upravenej v uvedenom článku 55, no ponecháva v platnosti možnosť Únie či členských štátov predložiť Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) na základe článku 33 EDĽP návrh, ktorého predmetom bude údajné porušenie EDĽP, ktorého sa dopustil členský štát alebo Únia v súvislosti s právom Únie. Preto skutočnosť, že členské štáty alebo Únia majú možnosť podať na ESĽP sťažnosť, môže sama osebe ohroziť účel článku 344 ZFEÚ a okrem toho odporuje samotnej povahe práva Únie, ktoré požaduje, aby sa vzťahy medzi členskými štátmi riadili právom Únie s vylúčením iného práva, ak to právo Únie takto požaduje. Za týchto okolností by s článkom 344 ZFEÚ bolo zlučiteľné len výslovné vylúčenie právomoci ESĽP, ktoré vyplýva z článku 33 EDĽP, v prípade sporov medzi členskými štátmi alebo sporov medzi nimi a Úniou týkajúcich sa uplatňovania EDĽP v rámci vecnej pôsobnosti práva Únie.
(pozri body 205 – 207, 212 – 214)
Pravidlá fungovania inštitútu spolužalovaného upravené zamýšľanou dohodou o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP) nezaručujú zachovanie charakteristických znakov Únie a práva Únie.
Po prvé návrh dohody stanovuje, že pokiaľ Únia alebo členské štáty podajú návrh na vstup do konania ako spolužalovaní vo veci na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), musia predložiť argumenty, ktorými bude možné preukázať, že sú splnené podmienky pre ich účasť v konaní, a ESĽP o tomto návrhu rozhodne z hľadiska prijateľnosti týchto argumentov. Prostredníctvom tejto kontroly by bol ESĽP vedený k posúdeniu pravidiel práva Únie, ktorými sa riadi rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi, ako aj kritéria pripísateľnosti ich aktov alebo opomenutí, na to, aby mohol prijať konečné rozhodnutie, ktoré bude záväzné pre členské štáty, ako aj Úniu. Takáto kontrola by sa mohla dostať do stretu s rozdelením právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi.
Po druhé návrh dohody stanovuje, že ak sa v prípade, že by bola niektorá Vysoká zmluvná strana spolužalovanou v konaní, konštatuje, že došlo k porušeniu, žalovaný a spolužalovaný sú spoločne a nerozdielne zodpovední za toto porušenie. Uvedené ustanovenie pritom nevylučuje, že členský štát môže byť zodpovedný spolu s Úniou za porušenie ustanovení EDĽP, ku ktorému ten istý štát vzniesol výhradu v súlade s článkom 57 tohto dohovoru. Takýto následok naráža na článok 2 protokolu č. 8 k článku 6 ods. 2 EÚ o pristúpení Únie k EDĽP, podľa ktorého dohoda o pristúpení musí zaručiť, že žiadnym z jej ustanovení nebude dotknuté osobitné postavenie členských štátov s ohľadom na EDĽP, a najmä na výhrady k nemu.
Po tretie návrh dohody stanovuje výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého sú žalovaný a spolužalovaný spoločne zodpovední za konštatované porušenie, na základe ktorej ESĽP môže rozhodnúť, že zodpovedným za toto porušenie je len jeden z nich. Rozhodnutie týkajúce sa rozdelenia zodpovednosti medzi Úniou a jej členskými štátmi za akt alebo opomenutie, o ktorom ESĽP konštatoval, že je porušením EDĽP, spočíva tiež v posúdení pravidiel práva Únie, ktorými sa riadi rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi a pripísateľnosť tohto aktu alebo opomenutia. Ak by sa teda ESĽP umožnilo prijať takéto rozhodnutie, hrozilo by tiež, že tým bude narušené rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi.
(pozri body 223 – 231, 235)
Pravidlá fungovania predchádzajúceho zapojenia Súdneho dvora, ktoré sú upravené v zamýšľanej dohode o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP), neumožňujú zachovať charakteristické znaky Únie a práva Únie.
Po prvé je totiž nevyhnutné, aby otázku, či Súdny dvor už rozhodoval o tej istej právnej otázke, ktorá je predmetom konania na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP), riešila len príslušná inštitúcia Únie, ktorej rozhodnutím by mal byť ESĽP viazaný. Ak by sa totiž ESĽP umožnilo rozhodovať o takejto otázke, znamenalo by to, že by sa mu priznala právomoc vykladať judikatúru Súdneho dvora. Návrh dohody však neobsahuje nič, čo by mohlo viesť k záveru, že takáto možnosť je vylúčená.
Po druhé zamýšľaná dohoda vylučuje možnosť, aby Súdny dvor v rámci predchádzajúceho zapojenia rozhodol o výkladovej otázke týkajúcej sa sekundárneho práva. Ak by sa však Súdnemu dvoru neumožnilo podať konečný výklad sekundárneho práva a ak by sa samotný ESĽP pri svojom preskúmaní súladu tohto práva s EDĽP vyslovil pre jeden z možných výkladov, zásada výlučnej právomoci Súdneho dvora na podanie konečného výkladu práva Únie by bola nepochybne porušená. V dôsledku toho skutočnosť, že predchádzajúce zapojenie Súdneho dvora je v prípade sekundárneho práva obmedzené len na otázky platnosti, narušuje právomoci Únie a právomoci Súdneho dvora, keďže Súdnemu dvoru neumožňuje podať konečný výklad sekundárneho práva z hľadiska práv zaručených v EDĽP.
(pozri body 238 – 240, 243, 246 – 248)
Zamýšľaná dohoda o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP) nerešpektuje charakteristické znaky práva Únie týkajúce sa súdneho preskúmania aktov, konaní či opomenutí Únie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Pri súčasnom stave práva Únie sú totiž niektoré akty prijímané v rámci SZBP vyňaté zo súdneho preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom. Takáto situácia je vlastná úprave právomocí Súdneho dvora v Zmluvách a ako takú ju možno odôvodniť len z hľadiska práva Únie. V dôsledku pristúpenia stanoveného v zamýšľanej dohode by však bol Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) oprávnený rozhodovať o tom, či sú s EDĽP zlučiteľné niektoré akty, konania alebo opomenutia, ku ktorým došlo v rámci SZBP, a najmä také akty, konania a opomenutia, v prípade ktorých Súdny dvor nemá právomoc na preskúmanie ich legality z hľadiska základných práv. Takáto situácia by znamenala, že by súdnym preskúmaním uvedených aktov, konaní či opomenutí Únie bol poverený výlučne externý orgán vo vzťahu k Únii, aj keby išlo o preskúmanie obmedzené len na dodržiavanie práv zaručených v EDĽP. Právomoc vykonávať súdne preskúmanie aktov, konaní a opomenutí Únie, a to aj z hľadiska základných práv, však nemožno výlučne zveriť medzinárodnému súdnemu orgánu, ktorý nepatrí do inštitucionálneho a súdneho rámca Únie.
(pozri body 252 – 257)
Dohoda o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv je nezlučiteľná s článkom 6 ods. 2 ZEÚ a s protokolom č. 8 k článku 6 ods. 2 ZEÚ o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv.
(pozri bod 258 a výrok)
Stanovisko 2/13
Stanovisko vydané na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ
„Stanovisko vydané na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ — Návrh medzinárodnej dohody — Pristúpenie Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd — Zlučiteľnosť uvedeného návrhu so Zmluvou o EÚ a Zmluvou o FEÚ“
Abstrakt – Stanovisko Súdneho dvora (plénum) z 18. decembra 2014
Medzinárodné dohody — Uzavretie — Predchádzajúce stanovisko Súdneho dvora — Žiadosť o stanovisko — Podmienky prípustnosti — Zamýšľaná dohoda — Pojem — Interné pravidlá — Vylúčenie — Závery týkajúce sa uvedených interných pravidiel, ktoré sú irelevantné na účely preskúmania žiadosti o stanovisko — Neexistencia vplyvu na prípustnosť žiadosti
(Článok 218 ods. 11 ZFEÚ)
Medzinárodné dohody — Uzavretie — Predchádzajúce stanovisko Súdneho dvora — Predmet — Pristúpenie Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Podmienky — Preskúmanie súladu právnych predpokladov uvedeného pristúpenia so stanovenými požiadavkami a so Zmluvami, zo strany Súdneho dvora
(Článok 6 ods. 2 ZEÚ a článok 19 ods. 1 ZEÚ; protokol č. 8 a vyhlásenie k článku 6 ods. 2 ZEÚ pripojené k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ)
Medzinárodné dohody — Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Neexistencia ustanovení zabezpečujúcich koordináciu medzi článkom 53 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a článku 53 Charty základných práv Európskej únie — Únia a členské štáty považované za Zmluvné strany vo vzťahoch medzi sebou — Nedodržanie požiadaviek zásady vzájomnej dôvery — Neexistencia väzby medzi mechanizmom poradného posudku zavedeného protokolom č. 16 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a konaním o prejudiciálnej otázke — Dohoda, ktorá môže narušiť charakteristické znaky a autonómiu práva Únie
(Článok 267 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 53)
Medzinárodné dohody — Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Právomoc Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade sporov medzi členskými štátmi alebo sporov medzi nimi a Úniou v rámci vecnej pôsobnosti práva Únie — Dohoda, ktorá môže narušiť výlučnú právomoc Súdneho dvora
(Článok 344 ZFEÚ; protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ)
Medzinárodné dohody — Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Inštitút spolužalovaného — Podmienky fungovania, ktoré zabezpečujú zachovanie charakteristických znakov Únie a práva Únie
(Protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ, článok 2)
Medzinárodné dohody — Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Predchádzajúce zapojenie Súdneho dvora — Podmienky fungovania, ktoré neumožňujú zachovanie charakteristických znakov Únie a práva Únie
(Protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ, článok 2)
Medzinárodné dohody — Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Súdne preskúmanie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky — Nerešpektovanie charakteristických znakov práva Únie
(Článok 24 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 40 ZEÚ; článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ a článok 275 druhý odsek ZFEÚ)
Medzinárodné dohody — Dohoda o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv — Nezlučiteľnosť s ustanoveniami Zmluvy
(Článok 6 ods. 2 ZEÚ; články 267 ZFEÚ a 344 ZFEÚ; protokol č. 8 pripojený k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 53)
Overenie, ktoré má Súdny dvor vykonať v rámci konania o stanovisku, je striktne vymedzené Zmluvami, takže Súdny dvor sa musí obmedziť, ak nemá zasiahnuť do právomocí ostatných inštitúcií, ktoré sú poverené stanovením interných pravidiel nevyhnutných na zabezpečenie funkčnosti dohody o pristúpení, na preskúmanie zlučiteľnosti dohody o pristúpení so Zmluvami a uistiť sa nielen o tom, že táto dohoda neporušuje nijaké ustanovenie primárneho práva, ale aj o tom, že obsahuje všetky ustanovenia, ktoré primárne právo prípadne vyžaduje. Z toho vyplýva, že závery týkajúce sa uvedených interných pravidiel, sú na účely preskúmania žiadosti o stanovisko irelevantné, a nemôžu teda spochybniť jej prípustnosť.
(pozri body 150, 151)
Skutočnosť, že si Únia vytvorila právny poriadok nového druhu, ktorý jej je svojou povahou osobitne prispôsobený, ktorého ústavný rámec a základné zásady sú jej vlastné, ktorý je vybavený špecifickou inštitucionálnou štruktúrou a ktorý zahŕňa kompletný súbor právnych noriem zabezpečujúcich jeho fungovanie, však vyvoláva dôsledky, pokiaľ ide o postup a podmienky pristúpenia Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP). Práve s prihliadnutím na túto skutočnosť Zmluvy, najmä článok 6 ods. 2 ZEÚ, protokol č. 8 k článku 6 ods. 2 ZEÚ o pristúpení Únie k EDĽP vyžadujú, aby pristúpenie spĺňalo určité podmienky. S ohľadom najmä na tieto ustanovenia má Súdny dvor v rámci úlohy, ktorú mu priznáva článok 19 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ, overiť, či sú právne predpoklady, za ktorých sa pristúpenie Únie k EDĽP zamýšľa, v súlade s uvádzanými ustanoveniami a všeobecnejšie so základnou ústavnou listinou Únie, ktorou sú Zmluvy. Na účely takéhoto overenia treba uviesť, že podmienky, ktoré stanovujú Zmluvy pre pristúpenie, majú konkrétne zabezpečiť, aby pristúpením neboli dotknuté charakteristické znaky Únie a práva Únie.
(pozri body 158 – 164)
Pristúpenie Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP), tak ako je upravené návrhom dohody, môže zasiahnuť do charakteristických znakov práva Únie a jeho autonómie.
Po prvé v rozsahu, v akom článok 53 EDĽP v podstate vyhradzuje možnosť Vysokých zmluvných strán upraviť vyššie štandardy ochrany základných práv, než aké zaručuje tento dohovor, treba zabezpečiť koordináciu medzi týmto ustanovením a článkom 53 Charty základných práv Európskej únie, tak, ako ho vykladá Súdny dvor, aby možnosť poskytnutá článkom 53 EDĽP členským štátom zostala obmedzená – pokiaľ ide o práva uznané Chartou a zodpovedajúce právam zaručeným uvedeným dohovorom – v rozsahu potrebnom na to, aby nebola ohrozená úroveň ochrany stanovená Chartou ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie. Na zabezpečenie takejto koordinácie však nebolo prijaté nijaké ustanovenie zamýšľanej dohody.
Po druhé prístup zvolený v rámci zamýšľanej dohody, ktorý spočíva v tom, že je Únia prirovnaná k štátu a je jej vyhradená úloha, ktorá je vo všetkých ohľadoch totožná s úlohou akejkoľvek inej Zmluvnej strany, pritom nerešpektuje práve vnútornú povahu Únie. Pokiaľ by totiž EDĽP vyžadoval – tým, že Únia a členské štáty sa podľa neho majú považovať za Zmluvné strany nielen v ich vzťahoch s týmito Zmluvnými stranami, ktoré nie sú členskými štátmi Únie, ale tiež v ich vzťahoch medzi sebou, a to aj vtedy, ak sa tieto vzťahy riadia právom Únie –, aby členský štát overil, či iný členský štát dodržuje základné práva, napriek tomu, že podľa práva Únie musí medzi týmito členskými štátmi existovať dôvera, môže pristúpenie ohroziť rovnováhu, na ktorej je Únia založená, a autonómiu práva Únie.
Po tretie zamýšľaná dohoda však môže tým, že nestanovuje nič, pokiaľ ide o väzbu medzi mechanizmom zavedeným protokolom č. 16 k EDĽP, ktorý dovoľuje najvyšším súdnym orgánom členských štátov predložiť Európskemu súdu pre ľudské práva žiadosti o poradné stanovisko k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu či uplatňovania práv a slobôd zaručených v EDĽP alebo v jeho protokoloch, a konaním o prejudiciálnej otázke stanoveným v článku 267 ZFEÚ, narušiť autonómiu a účinnosť tohto konania. Osobitne nie je vylúčené, že by žiadosť o poradné stanovisko podaná na základe protokolu č. 16 súdom členského štátu, ktorý k tomuto protokolu pristúpil, mohla viesť k použitiu predchádzajúceho zapojenia Súdneho dvora, čím by vzniklo nebezpečenstvo obídenia konania o prejudiciálnej otázke upraveného v článku 267 ZFEÚ, ktoré je základom súdneho systému zriadeného Zmluvami.
(pozri body 189, 190, 193, 194, 196, 198 – 200)
Zamýšľanou dohodou o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP) môže byť dotknutý článok 344 ZFEÚ. Postup riešenia sporov upravený v článku 33 EDĽP sa totiž môže uplatniť na ktorúkoľvek Vysokú zmluvnú stranu, a teda aj na spory medzi členskými štátmi alebo na spory medzi nimi a Úniou, aj keď pôjde o právo Únie. Na zachovanie výlučnej právomoci Súdneho dvora nemôže postačovať skutočnosť, že podľa článku 5 návrhu dohody nemožno konania na Súdnom dvore považovať za spôsob urovnania sporov, ktorého sa Zmluvné strany zriekli v zmysle článku 55 EDĽP, keďže článok 5 návrhu dohody len zužuje rozsah povinnosti upravenej v uvedenom článku 55, no ponecháva v platnosti možnosť Únie či členských štátov predložiť Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) na základe článku 33 EDĽP návrh, ktorého predmetom bude údajné porušenie EDĽP, ktorého sa dopustil členský štát alebo Únia v súvislosti s právom Únie. Preto skutočnosť, že členské štáty alebo Únia majú možnosť podať na ESĽP sťažnosť, môže sama osebe ohroziť účel článku 344 ZFEÚ a okrem toho odporuje samotnej povahe práva Únie, ktoré požaduje, aby sa vzťahy medzi členskými štátmi riadili právom Únie s vylúčením iného práva, ak to právo Únie takto požaduje. Za týchto okolností by s článkom 344 ZFEÚ bolo zlučiteľné len výslovné vylúčenie právomoci ESĽP, ktoré vyplýva z článku 33 EDĽP, v prípade sporov medzi členskými štátmi alebo sporov medzi nimi a Úniou týkajúcich sa uplatňovania EDĽP v rámci vecnej pôsobnosti práva Únie.
(pozri body 205 – 207, 212 – 214)
Pravidlá fungovania inštitútu spolužalovaného upravené zamýšľanou dohodou o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP) nezaručujú zachovanie charakteristických znakov Únie a práva Únie.
Po prvé návrh dohody stanovuje, že pokiaľ Únia alebo členské štáty podajú návrh na vstup do konania ako spolužalovaní vo veci na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), musia predložiť argumenty, ktorými bude možné preukázať, že sú splnené podmienky pre ich účasť v konaní, a ESĽP o tomto návrhu rozhodne z hľadiska prijateľnosti týchto argumentov. Prostredníctvom tejto kontroly by bol ESĽP vedený k posúdeniu pravidiel práva Únie, ktorými sa riadi rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi, ako aj kritéria pripísateľnosti ich aktov alebo opomenutí, na to, aby mohol prijať konečné rozhodnutie, ktoré bude záväzné pre členské štáty, ako aj Úniu. Takáto kontrola by sa mohla dostať do stretu s rozdelením právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi.
Po druhé návrh dohody stanovuje, že ak sa v prípade, že by bola niektorá Vysoká zmluvná strana spolužalovanou v konaní, konštatuje, že došlo k porušeniu, žalovaný a spolužalovaný sú spoločne a nerozdielne zodpovední za toto porušenie. Uvedené ustanovenie pritom nevylučuje, že členský štát môže byť zodpovedný spolu s Úniou za porušenie ustanovení EDĽP, ku ktorému ten istý štát vzniesol výhradu v súlade s článkom 57 tohto dohovoru. Takýto následok naráža na článok 2 protokolu č. 8 k článku 6 ods. 2 EÚ o pristúpení Únie k EDĽP, podľa ktorého dohoda o pristúpení musí zaručiť, že žiadnym z jej ustanovení nebude dotknuté osobitné postavenie členských štátov s ohľadom na EDĽP, a najmä na výhrady k nemu.
Po tretie návrh dohody stanovuje výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého sú žalovaný a spolužalovaný spoločne zodpovední za konštatované porušenie, na základe ktorej ESĽP môže rozhodnúť, že zodpovedným za toto porušenie je len jeden z nich. Rozhodnutie týkajúce sa rozdelenia zodpovednosti medzi Úniou a jej členskými štátmi za akt alebo opomenutie, o ktorom ESĽP konštatoval, že je porušením EDĽP, spočíva tiež v posúdení pravidiel práva Únie, ktorými sa riadi rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi a pripísateľnosť tohto aktu alebo opomenutia. Ak by sa teda ESĽP umožnilo prijať takéto rozhodnutie, hrozilo by tiež, že tým bude narušené rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi.
(pozri body 223 – 231, 235)
Pravidlá fungovania predchádzajúceho zapojenia Súdneho dvora, ktoré sú upravené v zamýšľanej dohode o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP), neumožňujú zachovať charakteristické znaky Únie a práva Únie.
Po prvé je totiž nevyhnutné, aby otázku, či Súdny dvor už rozhodoval o tej istej právnej otázke, ktorá je predmetom konania na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP), riešila len príslušná inštitúcia Únie, ktorej rozhodnutím by mal byť ESĽP viazaný. Ak by sa totiž ESĽP umožnilo rozhodovať o takejto otázke, znamenalo by to, že by sa mu priznala právomoc vykladať judikatúru Súdneho dvora. Návrh dohody však neobsahuje nič, čo by mohlo viesť k záveru, že takáto možnosť je vylúčená.
Po druhé zamýšľaná dohoda vylučuje možnosť, aby Súdny dvor v rámci predchádzajúceho zapojenia rozhodol o výkladovej otázke týkajúcej sa sekundárneho práva. Ak by sa však Súdnemu dvoru neumožnilo podať konečný výklad sekundárneho práva a ak by sa samotný ESĽP pri svojom preskúmaní súladu tohto práva s EDĽP vyslovil pre jeden z možných výkladov, zásada výlučnej právomoci Súdneho dvora na podanie konečného výkladu práva Únie by bola nepochybne porušená. V dôsledku toho skutočnosť, že predchádzajúce zapojenie Súdneho dvora je v prípade sekundárneho práva obmedzené len na otázky platnosti, narušuje právomoci Únie a právomoci Súdneho dvora, keďže Súdnemu dvoru neumožňuje podať konečný výklad sekundárneho práva z hľadiska práv zaručených v EDĽP.
(pozri body 238 – 240, 243, 246 – 248)
Zamýšľaná dohoda o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (EDĽP) nerešpektuje charakteristické znaky práva Únie týkajúce sa súdneho preskúmania aktov, konaní či opomenutí Únie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Pri súčasnom stave práva Únie sú totiž niektoré akty prijímané v rámci SZBP vyňaté zo súdneho preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom. Takáto situácia je vlastná úprave právomocí Súdneho dvora v Zmluvách a ako takú ju možno odôvodniť len z hľadiska práva Únie. V dôsledku pristúpenia stanoveného v zamýšľanej dohode by však bol Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) oprávnený rozhodovať o tom, či sú s EDĽP zlučiteľné niektoré akty, konania alebo opomenutia, ku ktorým došlo v rámci SZBP, a najmä také akty, konania a opomenutia, v prípade ktorých Súdny dvor nemá právomoc na preskúmanie ich legality z hľadiska základných práv. Takáto situácia by znamenala, že by súdnym preskúmaním uvedených aktov, konaní či opomenutí Únie bol poverený výlučne externý orgán vo vzťahu k Únii, aj keby išlo o preskúmanie obmedzené len na dodržiavanie práv zaručených v EDĽP. Právomoc vykonávať súdne preskúmanie aktov, konaní a opomenutí Únie, a to aj z hľadiska základných práv, však nemožno výlučne zveriť medzinárodnému súdnemu orgánu, ktorý nepatrí do inštitucionálneho a súdneho rámca Únie.
(pozri body 252 – 257)
Dohoda o pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv je nezlučiteľná s článkom 6 ods. 2 ZEÚ a s protokolom č. 8 k článku 6 ods. 2 ZEÚ o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv.
(pozri bod 258 a výrok)