—

Coty Germany GmbH, v zastúpení: M. Fiebig, Rechtsanwalt,

—

Stadtsparkasse Magdeburg, v zastúpení: N. Gross, Rechtsanwalt,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: F. Bulst a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 3 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Coty Germany GmbH (ďalej len „Coty Germany“), ktorá je majiteľom práv duševného vlastníctva, a bankovou inštitúciou Stadtsparkasse Magdeburg (ďalej len „Stadtsparkasse“) vo veci odmietnutia tejto bankovej inštitúcie poskytnúť spoločnosti Coty Germany informácie o bankovom účte.

3

Odôvodnenia 2, 10, 13, 15, 17 a 32 smernice 2004/48 znejú:

…

…

…

…

…

4

Podľa článku 2 ods. 3 písm. a) smernice 2004/48:

„Touto smernicou nie sú dotknuté:

5

V článku 8 smernice 2004/48 nazvanom „Právo na informácie“ sa uvádza:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva mohli príslušné súdne orgány na odôvodnený a primeraný návrh navrhovateľa nariadiť, aby porušovateľ a/alebo akákoľvek iná osoba poskytla informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktoré porušujú právo duševného vlastníctva, ak:

2.   Informácie uvedené v odseku [1] musia, ak je to potrebné, obsahovať:

3.   Odseky 1 a 2 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté iné zákonné ustanovenia, ktoré:

6

Smernica 95/46 v článku 2 nazvanom „Definície“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…“

7

Zákon o ochranných známkach (Markengesetz) z 25. októbra 1994 (BGBl. 1994‑I, s. 3082) v znení zákona z 19. septembra 2013 (BGBl. 2013‑I, s. 3830, ďalej len „Markengesetz“) v § 19 nazvanom „Právo na informácie“ stanovuje:

„1.   Majiteľ ochrannej známky alebo obchodného označenia môže v prípadoch uvedených v § 14, 15 a 17 požadovať od porušovateľa okamžité poskytnutie informácií o pôvode a distribučnej sieti tovaru alebo služieb, ktoré boli označené za protiprávne.

2.   V prípade zjavného porušenia alebo v prípadoch, keď vlastník ochrannej známky alebo obchodného označenia podal žalobu proti porušiteľovi, existuje nárok (bez toho, aby bol dotknutý odsek 1) tiež proti osobe, ktorá v komerčnom rozsahu

ak takáto osoba nie je oprávnená odmietnuť výpoveď v konaní proti porušiteľovi v zmysle § 383 až § 385 Občianskeho súdneho poriadku [(Zivilprozessordnung)]. V prípade súdneho vymáhania práva na poskytnutie informácií v súlade s prvou vetou môže súd na žiadosť prerušiť konanie proti porušiteľovi až do vyriešenia sporu týkajúceho sa práva na poskytnutie informácií. Osoba povinná poskytnúť informácie môže požiadať od poškodenej osoby náhradu nákladov vynaložených na poskytnutie uvedených informácií.

…“

8

§ 383 občianskeho súdneho poriadku v znení uverejnenom 5. decembra 2005 (BGBl. 2005‑I, s. 3202) s názvom „Odmietnutie výpovede z osobných dôvodov“ v odseku 1 stanovuje:

„Právo odmietnuť výpoveď majú:

…

9

Coty Germany vyrába a distribuuje parfumy a je držiteľkou výhradnej licencie týkajúcej sa ochrannej známky Spoločenstva Davidoff Hot Water, zaregistrovanej pod č. 968661 pre prípravky parfumérie.

10

V januári 2011 spoločnosť Coty Germany vydražila prostredníctvom internetovej aukčnej platformy flakón parfumu značky Davidoff Hot Water. Spoločnosť zaplatila cenu zodpovedajúcu cene tohto výrobku na bankový účet vedený v Stadtsparkasse, ktorý uviedol predávajúci.

11

Keď Coty Germany zistila, že vydražila sfalšovaný výrobok, požiadala danú aukčnú platformu, aby jej poskytla meno skutočného vlastníka užívateľského účtu, z ktorého sa uskutočnil predaj tohto parfumu, lebo predaj sa uskutočnil pod pseudonymom. Určená osoba priznala, že je vlastníkom užívateľského účtu na aukčnej platforme, ale poprela, že by bola predajcom dotknutého výrobku a s odvolaním sa na svoje právo odmietnuť výpoveď, odmietla poskytnúť viac informácií.

12

Coty Germany sa obrátila na Stadtsparkasse na základe § 19 ods. 2 Markengesetz a požiadala ju o meno a adresu vlastníka bankového účtu, na ktorý previedla sumu zodpovedajúcu cene vydraženého sfalšovaného tovaru. Stadtsparkasse s odvolaním sa na bankové tajomstvo odmietla túto informáciu poskytnúť.

13

Coty Germany sa teda obrátila na Landgericht Magdeburg (Regionálny súd v Magdeburgu), ktorý Stadtsparkasse nariadil poskytnúť požadované informácie.

14

Stadtsparkasse sa v odvolacom konaní obrátila na Oberlandesgericht Naumburg (Vyšší regionálny súd v Naumburgu), ktorý zrušil rozsudok vydaný v prvom stupni s tým, že žiadosť o poskytnutie dotknutých informácií nebola s ohľadom na § 19 ods. 2 prvú vetu bod 3 Markengesetz dôvodná.

15

Oberlandesgericht Naumburg totiž usúdil, že hoci služby poskytované bankovou inštitúciou Stadtsparkasse, v prejednávanej veci vedenie bežného účtu, sa použili na vykonávanie činnosti porušujúcej právo, Stadtsparkasse mala ako banková inštitúcia na základe § 19 ods. 2 prvej vety Markengesetz v spojení s § 383 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku právo odmietnuť výpoveď v rámci občianskoprávneho konania.

16

Uvedený súd zastával názor, že tento záver nevyvracia výklad týchto ustanovení, ktorý treba vykonať s ohľadom na smernicu 2004/48.

17

Coty Germany podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), pričom trvala na svojich záveroch. Vzhľadom na to, že Bundesgerichtshof mal pochybnosti v súvislosti s tým, ako treba vykladať smernicu 2004/48, najmä jej článok 8, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 8 ods. 3 písm. e) smernice 2004/48/ES vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bankovej inštitúcii v takom prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, dovoľuje, aby s odvolaním sa na bankové tajomstvo odmietla poskytnúť informáciu podľa článku 8 ods. 1 písm. c) tejto smernice o mene a adrese vlastníka účtu?“

18

Stadtsparkasse namieta neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdí, že spor, ktorým sa zaoberá vnútroštátny súd, sa neriadi smernicou 2004/48, ale výlučne vnútroštátnym právom, keďže žiadosť o informáciu, o ktorú ide vo veci samej, sa nepredkladá v rámci konania týkajúceho sa porušenia práva duševného vlastníctva, ale v prípade zjavného porušenia práv spojených s ochrannou známkou Spoločenstva. Takýto prípad pritom nepatrí do pôsobnosti smernice 2004/48.

19

V tejto súvislosti treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bode 20 svojich návrhov, že žiadosť o informácie podaná v rámci konania, ktoré sa týka zjavného porušenia práv spojených s ochrannou známkou, patrí do pôsobnosti článku 8 ods. 1 smernice 2004/48.

20

Tento záver podporuje odôvodnenie 13 smernice 2004/48, podľa ktorého je nevyhnutné čo najširšie vymedziť pôsobnosť tejto smernice, aby zahrňovala všetky práva duševného vlastníctva, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Spoločenstva v tejto oblasti, a/alebo vnútroštátne právo dotknutého členského štátu. Treba teda zastávať názor, že táto smernica sa uplatňuje aj na konanie týkajúce sa porušenia práv spojených s ochrannou známkou Spoločenstva.

21

Preto treba návrh na začatie prejudiciálneho konania považovať za prípustný.

22

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či treba článok 8 ods. 3 písm. e) smernice 2004/48 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje ustanovenie, ktoré bankovej inštitúcii v takom prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, dovoľuje, aby s odvolaním sa na bankové tajomstvo odmietla poskytnúť informácie podľa článku 8 ods. 1 písm. c) tejto smernice o mene a adrese vlastníka účtu.

23

Po prvé zo znenia článku 8 ods. 1 písm. c) smernice 2004/48 vyplýva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva mohli príslušné súdne orgány na odôvodnený a primeraný návrh navrhovateľa nariadiť, aby akákoľvek osoba poskytla informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktoré porušujú právo duševného vlastníctva, ak sa zistí, že v komerčnom rozsahu poskytuje služby využívané v činnostiach spojených s porušovaním práv.

24

Toto ustanovenie treba vykladať v spojení s odôvodnením 17 uvedenej smernice, podľa ktorého opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené v tejto smernici by sa mali stanoviť v každom prípade takým spôsobom, aby patrične zohľadňovali špecifické charakteristiky každého práva duševného vlastníctva, a ak je to potrebné, úmyselnú alebo neúmyselnú povahu porušenia.

25

Po druhé z článku 8 ods. 3 písm. e) smernice 2004/48 vyplýva, že článok 8 ods. 1 tejto smernice sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté iné zákonné ustanovenia, ktoré upravujú ochranu dôvernosti zdrojov informácií alebo spracovanie osobných údajov.

26

Je nesporné, že banková inštitúcia, o akú ide v konaní vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 8 ods.1 písm. c) smernice 2004/48. Je takisto nesporné, že poskytnutie zo strany takejto bankovej inštitúcie mena a adresy niektorého z jej klientov predstavuje spracovanie osobných údajov, ktoré je definované v článku 2 písm. a) a b) smernice 95/46.

27

Vnútroštátne ustanovenie, o aké ide vo veci samej, ktoré oprávňuje bankovú inštitúciu, aby s odvolaním sa na bankové tajomstvo neposkytla informácie požadované v rámci občianskoprávneho konania, teda patrí do pôsobnosti článku 8 ods. 3 písm. e) smernice 2004/48.

28

Článok 8 ods. 1 písm. c) smernice 2004/48 vykladaný v spojení s článkom 8 ods. 3 písm. e) tejto smernice požaduje dodržovanie rôznych práv. Treba totiž, aby sa dodržiavalo jednak právo na informácie a jednak právo na ochranu osobných údajov.

29

Právo na informácie, ktoré má žalobca v rámci konania vo veci porušenia jeho práva vlastniť majetok, tak smeruje v dotknutej oblasti k uplatneniu a konkretizácii základného práva na účinný prostriedok nápravy, ktorý je zaručený článkom 47 Charty, a tým k zabezpečeniu účinného výkonu základného práva vlastniť majetok, ktorého súčasťou je právo duševného vlastníctva chránené jej článkom 17 ods. 2. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 31 svojich návrhov, prvé z týchto základných práv je nástrojom nevyhnutným na ochranu druhého z nich.

30

Právo na ochranu osobných údajov, ktoré majú osoby uvedené v článku 8 ods. 1 smernice 2004/48, je súčasťou základného práva každej osoby na ochranu osobných údajov, ktoré sa jej týkajú, ako to zaručuje článok 8 Charty a smernica 95/46.

31

Pokiaľ ide o tieto práva, z odôvodnenia 32 smernice 2004/48 vyplýva, že táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v Charte. Táto smernica predovšetkým usiluje o úplné rešpektovanie duševného vlastníctva v súlade s článkom 17 ods. 2 Charty.

32

Zároveň ako vyplýva z článku 2 ods. 3 písm. a) smernice 2004/48 a z jej odôvodnení 2 a 15, ochrana duševného vlastníctva nesmie byť prekážkou najmä ochrany osobných údajov, takže smernica 2004/48 nemôže konkrétne ovplyvniť smernicu 95/46.

33

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania vyvoláva otázku nevyhnutného zosúladenia požiadaviek súvisiacich s ochranou rôznych základných práv, konkrétne na jednej strane právo na účinný prostriedok nápravy a právo duševného vlastníctva a na druhej strane právo na ochranu osobných údajov (pozri v tomto zmysle rozsudok Promusicae, C‑275/06, EU:C:2008:54, bod 65).

34

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora právo Únie od členských štátov pri preberaní smerníc požaduje, aby vychádzali z ich výkladu, ktorý umožňuje zabezpečiť náležitú rovnováhu medzi rôznymi základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie. Ďalej je potrebné, aby orgány a súdy členských štátov pri vykonávaní opatrení na prebratie uvedených smerníc nielen vykladali svoje vnútroštátne právo v súlade s uvedenými smernicami, ale tiež dbali na to, aby nevychádzali z výkladu týchto smerníc, ktorý by kolidoval s uvedenými základnými právami alebo s inými všeobecnými zásadami práva Únie (pozri rozsudok Promusicae, C‑275/06, EU:C:2008:54, bod 70).

35

Po druhé treba uviesť, že článok 52 ods. 1 Charty spresňuje najmä, že akékoľvek obmedzenie výkonu uznaných práv a slobôd musí rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd, a z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opatrenie, ktoré vedie k závažnému zásahu do práva chráneného Chartou, sa musí považovať za zásah nerešpektujúci požiadavku zabezpečenia náležitej rovnováhy medzi základnými právami, ktoré treba zosúladiť (pozri v súvislosti so súdnym príkazom rozsudky Scarlet Extended, C‑70/10, EU:C:2011:771, body 48 a 49, ako aj Sabam, C‑360/10, EU:C:2012:85, body 46 a 47).

36

V prejednávanom prípade vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, dovoľuje bankovej inštitúcii, aby s odvolaním sa na bankové tajomstvo odmietla poskytnúť informácie podľa článku 8 ods. 1 písm. c) smernice 2004/48 o mene a adrese vlastníka účtu, pričom sa rozumie, že hoci článok 8 ods. 1 tejto smernice nepriznáva autonómne právo na informácie, ktoré by jednotlivci mohli priamo uplatniť proti porušiteľovi alebo osobám uvedeným v článku 8 ods. 1 písm. a) až d) uvedenej smernice, ukladá však členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby bolo možné získať túto informáciu súdnou cestou.

37

Vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, posudzované oddelene, zrejme umožňuje takéto neobmedzené odmietnutie, lebo jeho znenie neobsahuje nijakú podmienku ani spresnenie, čo však musí overiť vnútroštátny súd.

38

Takéto ustanovenie vnútroštátneho práva, posudzované oddelene, môže zmariť právo na informácie uznané v článku 8 ods. 1 smernice 2004/48, a teda ako vyplýva z bodu 29 tohto rozsudku, nedodržuje základné právo na účinný prostriedok nápravy a základné právo duševného vlastníctva.

39

V tejto súvislosti takáto neobmedzená a nepodmienená možnosť odvolávať sa na bankové tajomstvo bráni tomu, aby konania stanovené v smernici 2004/48 a opatrenia prijaté príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, najmä pokiaľ tieto orgány chcú nariadiť poskytnutie nevyhnutných informácií podľa článku 8 ods. 1 tejto smernice, mohli náležite zohľadniť špecifické charakteristiky každého práva duševného vlastníctva a ak je to potrebné, úmyselnú alebo neúmyselnú povahu porušenia.

40

Z toho vyplýva, že takáto možnosť môže podľa článku 8 smernice 2004/48 závažne narušiť účinný výkon základného práva duševného vlastníctva, a to v prospech práva osôb uvedených v článku 8 ods. 1 smernice 2004/48 na ochranu osobných údajov, ktoré sa ich týkajú, prostredníctvom toho, že sa bankovej inštitúcii uloží povinnosť dodržiavať bankové tajomstvo.

41

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že vnútroštátne ustanovenie, o aké ide vo veci samej, posudzované oddelene, môže závažne porušiť základné právo na účinný prostriedok nápravy a v konečnom dôsledku základné právo duševného vlastníctva, ktoré majú nositelia týchto práv, a že teda nedodržuje požiadavku zabezpečiť náležitú rovnováhu medzi rôznymi základnými právami, ktoré sú zvažované v článku 8 smernice 2004/48.

42

Vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby overil, či v dotknutom vnútroštátnom poriadku prípadne existujú ďalšie prostriedky nápravy, ktoré by príslušným súdnym orgánom umožnili nariadiť poskytnutie nevyhnutných informácií o totožnosti osôb, na ktoré sa vzťahuje článok 8 ods. 1 smernice 2004/48, v závislosti od špecifických charakteristík každého prípadu v súlade s odôvodnením 17 tejto smernice.

43

Zo všetkých prechádzajúcich úvah vyplýva, že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 8 ods. 3 písm. e) smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, ktoré bankovej inštitúcii neobmedzene a nepodmienene dovoľuje, aby s odvolaním sa na bankové tajomstvo odmietla poskytnúť informácie podľa článku 8 ods. 1 písm. c) tejto smernice o mene a adrese vlastníka účtu.

44

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 8 ods. 3 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, ktoré bankovej inštitúcii neobmedzene a nepodmienene dovoľuje, aby s odvolaním sa na bankové tajomstvo odmietla poskytnúť informácie podľa článku 8 ods. 1 písm. c) tejto smernice o mene a adrese vlastníka účtu.