1

Svojím odvolaním Planet AE Anonymi Etaireia Parochis Symvouleftikon Ypiresion navrhuje zrušiť uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie Planet/Komisia (T‑489/12, EU:T:2013:496, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým tento súd zamietol ako zjavne neprípustnú jej žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ a článku 340 prvého odseku ZFEÚ a smerujúcu k určeniu, že Európska komisia porušila viacero zmlúv uzatvorených s odvolateľkou tým, že odmietla náklady na zamestnancov vyššieho vedenia, ktorých odvolateľka zamestnáva, a že v dôsledku toho boli tieto náklady oprávnené a nemuseli byť vrátené Komisii.

2

Skutočnosti, ktoré predchádzali sporu, boli opísané v bodoch 1 až 22 napadnutého uznesenia takto:

3

Svojou žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 8. novembra 2012 odvolateľka podala žalobu na základe článku 272 ZFEÚ a článku 340 prvého odseku ZFEÚ smerujúcu k určeniu, že Komisia porušila viacero zmlúv uzatvorených s odvolateľkou tým, že odmietla sporné náklady, a že v dôsledku toho sú tieto náklady oprávnené a nemuseli byť vrátené Komisii.

4

Dňa 24. januára 2013 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Dňa 11. marca 2013 odvolateľka predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti Komisie.

5

Všeobecný súd napadnutým uznesením vyhovel námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou, pričom rozhodol, že odvolateľka nemala v čase podania svojej žaloby skutočne existujúci záujem na konaní.

6

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

7

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako zjavne nedôvodné.

8

Jediným odvolacím dôvodom smerujúcim k zrušeniu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 31 až 35, 37, 38, 42 až 45 a 50 napadnutého uznesenia rozhodol, že odvolateľka nemala v čase podania svojej žaloby na základe článku 272 ZFEÚ a článku 340 prvého odseku ZFEÚ skutočne existujúci záujem na konaní.

9

Odvolateľka tvrdí, že záujem na konaní vyžadovaný v rámci takej určovacej žaloby smerujúcej k uznaniu zmluvnej zodpovednosti Únie na základe článku 272 ZFEÚ a článku 340 prvého odseku ZFEÚ, aká bola podaná na Všeobecný súd, má iný obsah než záujem na konaní vyžadovaný v rámci iných žalôb existujúcich v práve Únie, akými sú žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody.

10

Podľa odvolateľky záujem na konaní vyžadovaný v rámci takej určovacej žaloby smerujúcej ku konštatovaniu zmluvnej zodpovednosti Únie existuje vtedy, keď je na strane zmluvného partnera alebo jeho kvalifikovaného zástupcu konštatované vážne, systematické a opakované spochybnenie zmluvného práva, teda spochybnenie, ktoré dôvodne vyvoláva neistotu, pokiaľ ide o existenciu, rozsah a slobodný výkon práva dotknutej osoby. V dôsledku toho záujem na konaní vyžadovaný v rámci žaloby o zmluvnú zodpovednosť nevyžaduje, aby bol konečný akt spôsobujúci ujmu prijatý Komisiou alebo aby vznikla škoda.

11

V prejednávanom prípade sa odvolateľka domnieva, že jej záujem na konaní nie je hypotetický, ale skutočne existujúci, pretože opakované spochybnenia zo strany Komisie vytvorili neistotu, pokiaľ ide o existenciu jej práva zapísať odmeny vedúcich zamestnancov ako priame oprávnené náklady.

12

Vo svetle týchto zásad sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd v bode 34 napadnutého uznesenia v spojení s jeho bodmi 45, 35, 37, 38 a 42 nesprávne uplatnil kritérium záujmu na konaní vyžadované na podanie žaloby o neplatnosť, a to konkrétne existenciu konečného aktu. Odvolateľka sa tiež domnieva, že Všeobecný súd v bodoch 42 až 44 napadnutého uznesenia nesprávne uplatnil kritérium záujmu na konaní vyžadované na podanie žaloby o náhradu škody, a to konkrétne existenciu určitej škody.

13

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bode 50 napadnutého uznesenia nesprávne rozhodol, že jej záujem na konaní mohol skutočne existovať až po tom, čo Komisia nariadila vymáhanie alebo prijala akýkoľvek iný akt. Z tejto požiadavky vyplýva dlhodobá právna neistota jednotlivcov v rozsahu, v akom musia čakať na nariadenie vymáhania, hoci Komisia už vážne, opakovane a systematicky spochybnila ich zmluvné právo.

14

Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že odvolateľka nemala v čase podania svojej žaloby smerujúcej ku konštatovaniu nesplnenia zmluvných povinností podľa článku 272 ZFEÚ a článku 340 prvého odseku ZFEÚ skutočne existujúci záujem na konaní.

15

V prvom rade Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v napadnutom uznesení nevychádzal z podmienok prípustnosti žaloby o neplatnosť. Všeobecný súd predovšetkým nezaložil svoje posúdenie na neexistencii aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 263 ZFEÚ.

16

V druhom rade Komisia tvrdí, že nespochybnila zmluvné práva odvolateľky, pretože nevydala oznámenie o dlhu, aby požadovala vrátenie sporných nákladov. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že článok II.29 ods. 1 predmetných zmlúv uzatvorených s odvolateľkou stanovuje, že „sumy, ktoré sú z dôvodu výsledku týchto auditov dlžné Komisii, môžu byť predmetom vymáhania“. Na základe tohto ustanovenia vyhotovenie nepriaznivej konečnej správy nevedie automaticky k vymáhaniu sporných nákladov, pretože príslušné útvary Komisie si zachovávajú diskrečnú právomoc požadovať alebo nepožadovať ich vrátenie. A fortiori v prejednávanom prípade vyhotovenie nepriaznivej správy jedným z vnútorných útvarov Komisie, aj keď audit nebol ešte ukončený, nemožno považovať za spochybnenie zmluvných práv odvolateľky. Komisia sa napokon domnieva, že medzi zmluvnými stranami neexistuje zatiaľ nijaký spor, keďže nijaká z nich neprijala konkrétne opatrenia s cieľom presadiť uplatnenie zmluvnej doložky, v prípade ktorej sa zmluvné strany nezhodujú.

17

V treťom rade sa Komisia domnieva, že skutočnosť, že nevydala oznámenie o dlhu, nepredstavuje pre odvolateľku nijaký negatívny dôsledok. Táto situácia nepredstavuje nijakú právnu neistotu, pretože jednak možnosť Komisie požadovať vrátenie podlieha premlčaniu v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva v oblasti zmlúv a jednak prípadné nariadenie vymáhania by podliehalo úplnému súdnemu preskúmaniu.

18

Na úvod treba uviesť, že odvolateľka svojím podaním do kancelárie Všeobecného súdu 8. novembra 2012 podala určovaciu žalobu najmä podľa článku 272 ZFEÚ. Ako totiž uviedla generálna advokátka v bode 16 svojich návrhov, žaloba podaná odvolateľkou na Všeobecný súd nesmerovala k získaniu plnenia zo strany Komisie, ale k tomu, aby súd Únie určil, že odvolateľka si môže podľa predmetných zmlúv ponechať sumy, ktoré už Komisia zaplatila.

19

Vzhľadom na určovaciu povahu žaloby podanej odvolateľkou na Všeobecný súd treba overiť, či má súd Únie právomoc rozhodnúť o takejto žalobe, a to bez ohľadu na skutočnosť, že Komisia sa neodvolala na neexistenciu právomoci Všeobecného súdu počas konania pred ním, ani počas odvolacieho konania.

20

Pokiaľ ide totiž o otázku týkajúcu sa samotnej právomoci súdu Únie, súd ju musí skúmať z úradnej moci, aj keď ho o to nepožiadal žiadny z účastníkov konania (pozri v tomto zmysle rozsudky Nemecko/Vysoký úrad, 19/58, EU:C:1960:19, s. 488, ako aj Ferriera Valsabbia a i./Komisia, 154/78, 205/78, 206/78, 226/78 až 228/78, 263/78, 264/78, 31/79, 39/79, 83/79 a 85/79, EU:C:1980:81, bod 7). Navyše účastníci konania boli vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k tejto otázke, ktorú Súdny dvor vzniesol z úradnej moci.

21

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že ak môže byť Súdny dvor v rámci arbitrážnej doložky uzatvorenej podľa článku 272 ZFEÚ vyzvaný, aby rozhodol spor pri uplatnení vnútroštátneho práva, ktorým sa spravuje zmluva, jeho právomoc rozhodnúť spor týkajúci sa tejto zmluvy sa posúdi výlučne na základe ustanovení tohto článku a ustanovení arbitrážnej doložky bez toho, aby bolo možné voči nemu namietať ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by mohli byť prekážkou jeho právomoci (rozsudky Komisia/Zoubek, 426/85, EU:C:1986:501, bod 10, a Komisia/Feilhauer, C‑209/90, EU:C:1992:172, bod 13).

22

Podľa článku 272 ZFEÚ v spojení s článkom 256 ZFEÚ má Všeobecný súd právomoc rozhodovať na prvom stupni na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej Úniou alebo v mene Únie.

23

Z uvedeného vyplýva, že článok 272 ZFEÚ je osobitným ustanovením, ktoré umožňuje obrátiť sa na súd Únie na základe arbitrážnej doložky dohodnutej zmluvnými partnermi v prípade verejnoprávnych alebo súkromnoprávnych zmlúv, a to bez obmedzenia, pokiaľ ide o povahu žaloby podanej na súd Únie.

24

Treba však overiť, či v prejednávanom prípade arbitrážna doložka vložená do predmetných zmlúv zverovala Všeobecnému súdu právomoc rozhodnúť o určovacej žalobe podanej odvolateľkou.

25

Podľa arbitrážnej doložky zahrnutej v článku 13 predmetných zmlúv má Všeobecný súd alebo Súdny dvor podľa prípadu právomoc rozhodovať vo všetkých sporoch medzi Úniou a zmluvnými partnermi v súvislosti s platnosťou, uplatnením a výkladom týchto zmlúv. Z toho vyplýva, že táto arbitrážna doložka neobmedzuje ani právomoc Všeobecného súdu alebo Súdneho dvora, pokiaľ ide o povahu žaloby.

26

Vzhľadom na svoje znenie tak môže byť uvedená arbitrážna doložka základom právomoci Všeobecného súdu alebo Súdneho dvora rozhodovať o takej určovacej žalobe, akou je prejednávaná žaloba, týkajúcej sa sporu medzi Úniou a odvolateľkou v súvislosti s platnosťou, uplatnením alebo výkladom uvedených zmlúv.

27

V tejto súvislosti niet nijakých pochýb, že žaloba podaná odvolateľkou na Všeobecný súd sa týkala výkladu predmetných zmlúv, a konkrétne oprávnenosti sporných nákladov z hľadiska týchto zmlúv.

28

Všeobecný súd však v bode 33 napadnutého uznesenia rozhodol, že odvolateľka nepreukázala, že v čase podania svojej žaloby sa táto žaloba zakladala na skutočne existujúcom záujme vyžadujúcom súdnu ochranu.

29

Odvolateľka sa domnieva, že Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom v rámci určovacej žaloby bolo na vznik takého záujmu postačujúce, aby bolo zmluvné právo vážne, systematicky a opakovane spochybnené jedným zo zmluvných partnerov, čím bola v prípade jedného zo zmluvných partnerov vytvorená neistota, pokiaľ ide o existenciu a rozsah tohto práva. Táto podmienka bola v prejednávanom prípade splnená, pretože Komisia vážne, systematicky a opakovane spochybnila právo odvolateľky na vrátenie sporných nákladov.

30

Komisia tvrdí, že nespochybnila zmluvné práva odvolateľky z dôvodov zhrnutých v bode 16 tohto rozsudku. Komisia v podstate tvrdí, že v čase podania žaloby odvolateľky na Všeobecný súd ešte nevyžadovala vrátenie sporných nákladov tým, že vydala oznámenie o dlhu, a že oprávnenosť týchto nákladov bola predmetom neskončeného auditu, ktorého záverečná správa nebola v nijakom prípade záväzná pre útvary Komisie zodpovedné za vymáhanie podľa článku II.29 ods. 1 predmetných zmlúv.

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že záujem odvolateľky na konaní musí z hľadiska predmetu žaloby existovať v čase jej podania, inak by bola neprípustná (pozri analogicky, a pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť, rozsudky Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42, ako aj Cañas/Komisia, C‑269/12 P, EU:C:2013:415, bod 15).

32

Podľa konštatovaní Všeobecného súdu uvedených v bode 34 napadnutého uznesenia v čase podania žaloby však nebola zo strany príslušného útvaru Komisie vydaná nijaká žiadosť o vrátenie z dôvodu výdavkov vynaložených v rámci predmetných zmlúv. Okrem toho Všeobecný súd v bode 35 napadnutého uznesenia spresnil, že oprávnenosť sporných nákladov bola predmetom auditu, ktorý je predbežným a prípravným postupom odlišným od konania, ktoré by prípadne mohlo viesť k vymáhaniu, pričom toto vymáhanie vykonávajú prevádzkové oddelenia Komisie.

33

Navyše z bodov 36 až 39 napadnutého uznesenia vyplýva, že tento audit nebol v čase podania žaloby odvolateľky ukončený a že útvar Komisie poverený týmto auditom naďalej komunikoval s odvolateľkou, a to aj po tomto dátume, o prípadnej zmene predbežných záverov uvedeného auditu.

34

Vzhľadom na okolnosti pripomenuté v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku odvolateľka nemôže tvrdiť, že v čase podania svojej žaloby na Všeobecný súd mala skutočne existujúci záujem vyžadujúci súdnu ochranu.

35

Vzhľadom na to, že oprávnenosť sporných nákladov bola tiež predmetom auditu, ktorého konečná správa by v žiadnom prípade nebola pre útvary Komisie zodpovedné za vymáhanie záväzná, treba konštatovať, že Komisia zatiaľ s konečnou platnosťou neurčila náklady, ktoré by považovala za neoprávnené z hľadiska príslušných ustanovení predmetných zmlúv. Otázka, či a v akom rozsahu by mohli uvedené náklady skutočne viesť k podaniu žiadosti o vymáhanie zo strany Komisie, bola totiž naďalej neistá. Odvolateľka preto v čase podania svojej žaloby nemala záujem na konaní.

36

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že odvolateľka nemala v čase podania svojej žaloby skutočne existujúci záujem vyžadujúci súdnu ochranu.

37

Z uvedeného vyplýva, že odvolaciemu dôvodu, ktorý uviedla odvolateľka na podporu svojho odvolania, nemožno vyhovieť a v dôsledku toho treba toto odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

38

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

39

Vzhľadom na to, že Komisia nenavrhla, aby bola odvolateľke uložená povinnosť nahradiť trovy konania, odvolateľka a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: