—

W. Larcher, v zastúpení: R. Buschmann,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a M. Kellerbauer, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ a článku 3 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 392, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú pán Larcher a Deutsche Rentenversicherung Bayern Süd vo veci priznania starobného dôchodku po postupnom odchode do dôchodku („Altersrente nach Altersteilzeitarbeit“).

3

Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 upravuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktoré sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov alebo osobami bez štátnej príslušnosti alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

4

Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia znie:

„Pokiaľ osobitné ustanovenia tohto nariadenia neustanovujú inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, majú tie isté povinnosti a poberajú tie isté dávky podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci tohto štátu.“

5

V súlade s článkom 4 ods. 1 tohto istého nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú častí sociálneho zabezpečenia, ktorými sú najmä dávky v starobe a dávky v nezamestnanosti.

6

Článok 45 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 upravuje:

„Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie alebo znovunadobudnutie nároku na dávky podľa systému, ktorý nie je osobitným systémom v zmysle odsekov 2 alebo 3 dosiahnutím dôb poistenia alebo dôb bydliska, zohľadní tam, kde je to nevyhnutné, doby poistenia alebo doby bydliska dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu podľa všeobecného systému alebo podľa osobitného systému buď zamestnanca, alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. Na tento účel zohľadní tieto doby akoby boli dosiahnuté podľa jej vlastných právnych predpisov.“

7

Relevantné ustanovenia nemeckého práva týkajúce sa skutkových okolností vo veci samej sú uvedené v sociálnom zákonníku (Sozialgesetzbuch) v znení novelizovanom zákonom z 21. júla 2004 (BGBl. 2004 I, s. 1791, ďalej len „SGB“), a v zákone o postupnom odchode do dôchodku (Altersteilzeitgesetz) v znení vyplývajúcom zo zákona z 23. apríla 2004 (BGBl. 2004 I, s. 602, ďalej len „AltTZG“).

8

§ 237 ods. 1 SGB znie:

„Poistené osoby majú nárok na starobný dôchodok, keď

9

§ 2 ods. 1 a 2 prvá veta AltTZG upravuje:

„1.   Dávky sa poskytnú pracovníkom, ktorí

2.   Ak dohoda o postupnom odchode do dôchodku stanovuje rozličné týždenné pracovné časy alebo rozličné rozdelenie týždenného pracovného času, je podmienka upravená v odseku 1 bode 2 taktiež splnená, keď:

10

§ 3 ods. 1 AltTZG stanovuje:

„Nárok na dávky podľa § 4 je podmienený tým, že:

…“

11

Ustanovenie §4 AltTZG upravuje poskytovanie verejnej podpory vnútroštátnou správou zamestnanosti zamestnávateľovi, ktorá je určená na náhradu finančných výdavkov, ktoré mu vznikli z dôvodu postupného odchodu do dôchodku pracovníka. Vznik nároku na starobný dôchodok po postupnom odchode do dôchodku podľa § 237 ods. 1 bodu 3 písm. b) SGB však nepodlieha podmienke, aby úrad práce vyplatil túto podporu dotknutému zamestnávateľovi alebo mu poskytol akúkoľvek finančnú pomoc. Vyplatenie uvedenej podpory je podmienené tým, že uvoľnené pracovné miesto bude znovu obsadené pracovníkom evidovaným ako nezamestnaným na úrade práce alebo pracovníkom, ktorý ukončil svoju odbornú prípravu, a že zamestnávateľ vyplatil pracovníkovi v režime postupného odchodu do dôchodku príplatok ku mzde. Na účely vyplatenia tohto príplatku ku mzde je irelevantné, či bolo pracovné miesto, ktoré sa uvoľnilo z dôvodu postupného odchodu do dôchodku, skutočne znovu obsadené.

12

Podľa vnútroštátneho súdu sú ustanovenia rakúskeho práva, ktoré upravujú, počas obdobia týkajúceho sa sporu vo veci samej, postupný odchod do dôchodku uvedené v zákone z roku 1977 o poistení v nezamestnanosti (Arbeitslosenversicherungsgesetz 1977) v znení zákona z 30. decembra 2003 (BGBl I, 128/2003, ďalej len „AlVG“). V súlade s § 27 ods. 2 bodom 1 AIVG môžu požiadať o postupný odchod do dôchodku starší pracovníci, konkrétne muži starší ako 55 rokov, ktorí boli počas posledných 25 rokov zamestnaní najmenej 15 rokov v zamestnaní, ktoré podlieha povinnému poisteniu v nezamestnanosti.

13

Podľa článku 27 ods. 2 bodu 2 AlVG je postupný odchod do dôchodku predmetom zmluvného dojednania, ktoré musí upraviť skrátenie pracovného času v rozsahu medzi 40 % a 60 % bežného pracovného času. Podľa § 27 ods. 5 AlVG môže, alebo nemusí byť pracovný čas rovnomerne rozdelený počas doby postupného odchodu do dôchodku.

14

Zamestnávateľ platí pracovníkovi v režime postupného odchodu do dôchodku náhradu mzdy vo výške rovnajúcej sa aspoň 50 % rozdielu medzi priemernou mzdou, na ktorú mal nárok posledný rok predchádzajúci skráteniu bežného pracovného času, a mzdou zodpovedajúcou skrátenému pracovnému času. Táto náhrada mzdy má takú povahu, že v prípade skrátenia pracovného času o 50 % dostane tento pracovník od svojho zamestnávateľa 75 % svojej predchádzajúcej mzdy.

15

V súlade s § 27 ods. 2 bodom 3 písm. a) a b) AlVG je vymeriavacím základom príspevkov na sociálne poistenie, ktoré musí zamestnávateľ uvedeného pracovníka odvádzať, vymeriavací základ, ktorý bol uplatniteľný pred skrátením bežného pracovného času. Podľa § 27 ods. 1 a 4 AlVG musí prídavok v režime postupného odchodu do dôchodku vyplácaný úradom práce nahradiť 50 % dodatočných výdavkov zamestnávateľa. Výška tejto náhrady môže dosiahnuť 100 %, keď sa zamestná osoba, ktorá bola predtým nezamestnaná, alebo sa zaškolí ďalší učeň.

16

Pán Larcher, narodený 19. mája 1946, je rakúsky občan a býva v Rakúsku. V Nemecku bol zamestnaný viac ako 29 rokov, pričom bol povinne sociálne poistený. Od 1. decembra 2000 bol zamestnaný v Rakúsku na plný pracovný úväzok v zamestnaní, v rámci ktorého bol povinne sociálne poistený. Od 1. marca 2004 skrátil na základe dohody o postupnom odchode do dôchodku svoj obvyklý týždenný pracovný čas z pôvodných 38,5 hodiny na 15,4 hodiny. To zodpovedalo 40 % jeho obvyklého týždenného pracovného času, ktorý dovtedy vykonával. Tieto hodiny boli rozdelené do štyroch dní v týždni. Dňa 30. septembra 2006 pán Larcher ukončil svoj pracovný pomer v režime postupného odchodu do dôchodku. Od 4. októbra 2006 bol zamestnaný už len v nepatrnom rozsahu v zmysle sociálneho zabezpečenia.

17

Zamestnávateľ mu vyplácal počas obdobia postupného odchodu do dôchodku náhradu mzdy vo výške polovice rozdielu medzi hrubou mesačnou mzdou zodpovedajúcou skrátenému pracovnému času a mzdou zodpovedajúcou pracovnému času pred skrátením a naďalej odvádzal príspevky na rakúske dôchodkové poistenie vypočítané na základe vymeriavacieho základu príspevkov uplatniteľného pred skrátením obvyklého pracovného času. Rakúsky úrad práce priznal tomuto zamestnávateľovi prídavok počas režimu postupného odchodu do dôchodku na čiastočnú kompenzáciu finančných výdavkov, ktoré mu vznikli v dôsledku postupného odchodu do dôchodku pána Larchera.

18

Od 1. októbra 2006 poberá pán Larcher rakúsky starobný dôchodok označovaný ako „predčasný starobný dôchodok viazaný na dlhodobé poistenie“ vo výške 370,25 eura. Okrem toho od 1. júna 2009 poberá nemecký starobný dôchodok označovaný ako „starobný dôchodok pre dlhodobo poistené osoby“ vo výške 696,81 eura. Tieto dôchodky nie sú predmetom sporu vo veci samej.

19

Vo februári 2006 pán Larcher podal na Deutsche Rentenversicherung Bayern Süd žiadosť o priznanie starobného dôchodku po postupnom odchode do dôchodku. Táto žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že pán Larcher nebol v režime postupného odchodu do dôchodku podľa ustanovení nemeckého práva. Po zamietnutí jeho správnej sťažnosti sa pán Larcher obrátil na nemecké súdy. Jeho návrhy však boli zamietnuté v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní.

20

Bayrisches Landessozialgericht (krajinský sociálny súd v Bavorsku, Nemecko) rozhodujúci o odvolaní, sa opieral o tvrdenie, podľa ktorého pán Larcher nemá na uvedený dôchodok nárok, keďže v rozpore s ustanoveniami AltTZG skrátil svoj pracovný čas v rámci postupného odchodu do dôchodku v Rakúsku nie na 50 % dovtedajšieho obvyklého týždenného pracovného času, ale na 40 % tohto času.

21

Ani uplatnením ustanovení práva Únie nemožno dospieť k záveru, ktorý by bol priaznivý pre pána Larchera. Režim postupného odchodu do dôchodku, ktorého sa zúčastnil v Rakúsku, nemožno preto zohľadniť podľa článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 vzhľadom na to, že v danom prípade nejde o výpočet dôb poistenia, ale o zohľadnenie postupného odchodu do dôchodku ako predbežnej podmienky na vznik nároku na dôchodok. Taktiež nedošlo ani k nepriamej diskriminácii podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, ako to bolo v prípade veci, ktorá viedla k rozsudku Öztürk (C‑373/02, EU:C:2004:232). Podľa rakúskeho práva mohol pán Larcher počas režimu postupného odchodu do dôchodku skrátiť svoj pracovný čas v rozsahu medzi 40 % a 60 %. Mohol sa teda rozhodnúť skrátiť svoj pracovný čas len v rozsahu 50 % bežného pracovného času a splniť tak podmienky stanovené v nemeckom práve. V dôsledku toho neexistuje prekážka výkonu voľného pohybu pracovníkov.

22

Na podporu svojho opravného prostriedku „Revision“, ktorý bol podaný na Bundessozialgericht (Spolkový sociálny súd), pán Larcher tvrdí, že odvolací súd porušil § 237 ods. 1 bod 3 písm. b) SGB pri výklade tohto ustanovenia v rozpore s právom Únie. Podľa výkladu v súlade s právom Únie vyžaduje toto ustanovenie len to, aby sa postupný odchod do dôchodku uskutočnil podľa práva dotknutého členského štátu. Použitý výklad je v rozpore so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a so zásadou voľného pohybu pracovníkov. Na základe judikatúry Súdneho dvora a presnejšie rozsudku Öztürk (EU:C:2004:232) ide o nepriamu diskrimináciu, ktorá nie je odôvodnená. Na konanie vo veci samej treba uplatniť článok 5 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72). Z tohto dôvodu je potrebné považovať postupný odchod do dôchodku, ktorý sa uskutočnil podľa rakúskeho práva, za rovnocenný s režimom postupného odchodu do dôchodku podľa nemeckého práva.

23

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že Súdny dvor až doteraz nerozhodol o zohľadnení postupného odchodu do dôchodku, ktorý sa uskutočnil v iných členských štátoch ako v členskom štáte, v ktorom bola podaná žiadosť o postupný odchod do dôchodku, ako podmienky priznania starobného dôchodku, a že nemožno odpovedať na otázky položené v konaní vo veci samej len na základe existujúcej judikatúry. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí pán Larcher, konanie vo veci samej nemôže byť vyriešené len použitím rozsudku Öztürk (EU:C:2004:232).

24

Podľa vnútroštátneho súdu skúsenosti ukazujú, že v skutočnosti väčšina pracovníkov pracovala do začiatku ich dôchodku len v jednom členskom štáte, a preto ľahšie spĺňa podmienky na priznanie vnútroštátneho starobného dôchodku po postupnom odchode do dôchodku v porovnaní s pracovníkom, akým je pán Larcher, ktorý bol zamestnaný v rôznych členských štátoch. Ak pracovník nastúpi do zamestnania v inom členskom štáte, je pravdepodobné, že v okamihu, keď si uplatní svoje nároky na dôchodok bude penalizovaný z dôvodu rozdielu v právnych úpravách, ktoré sa na neho vzťahujú v porovnaní s dôchodcami, ktorí celú svoju profesijnú kariéru vykonávali v jednom členskom štáte. Obsah ustanovení týkajúcich sa postupného odchodu do dôchodku sa môže odlišovať v jednotlivých členských štátoch a je málo pravdepodobné, že podmienky uplatnenia danej úpravy režimu postupného odchodu do dôchodku budú presne zodpovedať podmienkam stanoveným v inom členskom štáte na priznanie starobného dôchodku.

25

Články 45 ZFEÚ až 48 ZFEÚ a nariadenie č. 1408/71 musia preto brániť tomu, aby boli migrujúci pracovníci, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb a boli zamestnaní vo viacerých členských štátoch, bez objektívneho dôvodu penalizovaní v porovnaní s pracovníkmi, ktorí vykonávali celú svoju profesijnú kariéru v jednom členskom štáte. V prejednávanom prípade však môže existovať takáto prekážka voľného pohybu, keďže pán Larcher, ktorí ukončuje svoju profesijnú kariéru vo svojom štáte pôvodu, využíva postupný odchod do dôchodku na základe právnych predpisov uplatňovaných v tomto členskom štáte, ale v inom členskom štáte, v ktorom vykonal väčšinu svojej profesijnej kariéry, mu bolo zamietnuté priznanie starobného dôchodku po postupnom odchode do dôchodku.

26

Podľa vnútroštátneho súdu zo skúmania odôvodnenia takéhoto odlišného zaobchádzania vyplýva ďalšia otázka. Táto otázka, ktorá má metodologickú povahu, sa týka skutočností, ktoré treba zohľadniť, aby sa mohli porovnať dve vnútroštátne úpravy režimu postupného odchodu do dôchodku. Tento súd sa tak v konaní vo veci samej prikláňa najmä k skúmaniu toho, či je rakúsky systém postupného odchodu do dôchodku, pokiaľ ide o jeho funkciu a štruktúru, porovnateľný so systémom uplatňovaným v Nemecku.

27

Za týchto podmienok Bundessozialgericht rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

28

Na účely zodpovedania prvej otázky je vhodné pripomenúť, že pokiaľ ide o voľný pohyb pracovníkov, zásada zákazu diskriminácie zakotvená v článku 45 ZFEÚ bola v oblasti sociálneho zabezpečenia migrujúcich pracovníkov konkretizovaná v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.

29

Vzhľadom na to, že nie je sporné, že také dávky, ako sú dávky vo veci samej, patria do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, musia byť otázky položené vnútroštátnym súdom posúdené z hľadiska tohto nariadenia a najmä jeho článku 3 ods. 1.

30

Tak, ako Súdny dvor opakovane rozhodol, cieľom článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 je zabezpečiť v súlade s článkom 45 ZFEÚ v prospech osôb, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia bez rozdielu štátnej príslušnosti odstránením každej formy diskriminácie, ktorá v tejto súvislosti vyplýva z vnútroštátnych právnych predpisov (pozri najmä rozsudky Mora Romero, C‑131/96, EU:C:1997:317, bod 29; Borawitz, C‑124/99, EU:C:2000:485, bod 23, a Celozzi, C‑332/05, EU:C:2007:35, bod 22).

31

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá je zakotvená v uvedenom článku 3 ods. 1, zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti príjemcov dávok zo systémov sociálneho zabezpečenia, ale aj všetky skryté formy diskriminácie, ktoré použitím iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedú k rovnakému výsledku (rozsudok Celozzi, EU:C:2007:35, bod 23).

32

Súdny dvor tak rozhodol, že ustanovenia vnútroštátneho práva musia byť považované za nepriamo diskriminačné, pokiaľ sa môžu samotnou svojou povahou dotknúť viacerých štátnych príslušníkov iných členských štátov ako vlastných štátnych príslušníkov a pokiaľ hrozí, že v dôsledku toho znevýhodnia najmä príslušníkov iných členských štátov, jedine ak by to bolo objektívne odôvodnené a primerané sledovanému cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudky O’Flynn, C‑237/94, EU:C:1996:206, bod 20; Meints, C‑57/96, EU:C:1997:564, bod 45; Borawitz, EU:C:2000:485, bod 27, a Celozzi, EU:C:2007:35, bod 26).

33

Z tohto hľadiska nie je potrebné preukázať, že sa predmetné ustanovenie v praxi dotýka podstatne väčšej časti migrujúcich pracovníkov. Stačí konštatovať, že toto ustanovenie je spôsobilé takýto účinok vyvolať (pozri v tomto zmysle rozsudky O’Flynn, EU:C:1996:206, bod 21, Öztürk, EU:C:2004:232, bod 57, a Celozzi, EU:C:2007:35, bod 27).

34

V prejednávanom prípade je nesporné, že vnútroštátne ustanovenia vo veci samej sa uplatňujú nezávisle od štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov alebo ich bydliska a neobsahujú žiadnu požiadavku týkajúcu sa povinného pobytu na vnútroštátnom území. Uvedené ustanovenia teda samy osebe nezakladajú žiadne zjavne odlišné zaobchádzanie medzi vnútroštátnymi pracovníkmi a pracovníkmi, ktorí pochádzajú z iného členského štátu.

35

Je však potrebné konštatovať, že tak ako uviedol generálny advokát v bodoch 40 až 43 svojich návrhov, tie isté ustanovenia tým, že stanovujú, že pracovník, ktorý má v úmysle požiadať o starobný dôchodok po postupnom odchode do dôchodku, musí byť v režime postupného odchodu do dôchodku výlučne podľa nemeckého práva, sú spôsobilé znevýhodniť najmä pracovníkov, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb.

36

Na jednej strane takéto právne predpisy spôsobujú, že migrujúci pracovník, akým je migrujúci pracovník vo veci samej, ktorý vykonal významnú časť svojej kariéry v určitom členskom štáte a je zamestnaný v inom členskom štáte v rámci režimu postupného odchodu do dôchodku, sa na základe tejto skutočnosti nachádza v menej výhodnej situácii ako pracovník, ktorý vykonal celú svoju kariéru v jednom členskom štáte a využil v tomto štáte režim postupného odchodu do dôchodku.

37

Na druhej strane, tak ako zdôraznil generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, takéto právne predpisy môžu odrádzať zamestnávateľov so sídlom v inom členskom štáte, ako je Spolková republika Nemecko, zamestnať v rámci vnútroštátnej úpravy režimu postupného odchodu do dôchodku osobu, ktorá vykonala významnú časť svojej profesijnej kariéry v Spolkovej republike Nemecko v prípade, keď sa pravidlá tejto vnútroštátnej úpravy odlišujú od nemeckých pravidiel upravujúcich tento režim.

38

Za týchto podmienok je potrebné overiť, či možno takéto vnútroštátne právne predpisy vôbec odôvodniť. V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno vnútroštátne opatrenia takého typu, o aký ide vo veci samej prijať len pod podmienkou, že sledujú cieľ všeobecného záujmu, sú vhodné na zabezpečenie jeho dosiahnutia a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri najmä rozsudok van den Booren, C‑127/11, EU:C:2013:140, bod 45).

39

Tak, ako uviedol vnútroštátny súd, cieľom právnej úpravy vo veci samej je zabezpečiť pracovníkom, ktorí o to požiadali, prechod do postupného odchodu do dôchodku za najlepších možných podmienok a podporovať zamestnávanie nezamestnaných osôb alebo učňov.

40

Hoci je pravda, ako uviedol generálny advokát v bode 48 svojich návrhov, že tieto dva ciele, ktoré sú v predmetnom prípade neoddeliteľne späté, možno považovať za zakladajúce legitímne ciele sociálnej politiky (pozri v tomto zmysle rozsudky Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, bod 64, ako aj Caves Krier Frères, C‑379/11, EU:C:2012:798, body 50 a 51), je potrebné tiež overiť, či sú vnútroštátne opatrenia vo veci samej vhodné na zabezpečenie ich dosiahnutia a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedených cieľov.

41

Aj keď nemožno spochybniť, že tieto opatrenia sú vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaných cieľov, je naopak potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že tieto opatrenia vyžadujú, aby sa postupný odchod do dôchodku uskutočnil výlučne v súlade s nemeckým zákonom, a teda vylučujú priznanie starobného dôchodku po postupnom odchode do dôchodku pracovníkom, ktorí využili postupný odchod do dôchodku spravovaný platnými ustanoveniami v inom členskom štáte, idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedených cieľov.

42

Tak ako to pripustila samotná nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, jasné a jednoduché vylúčenie zohľadnenia postupného odchodu do dôchodku vykonaného v inom členskom štáte na účely získania nemeckého vnútroštátneho starobného dôchodku vedie k ignorovaniu skutočnosti, že režim postupného odchodu do dôchodku tohto druhého členského štátu môže prípadne sledovať rovnaké alebo podobné ciele, ako sú ciele v nemeckom práve za podmienok, ktoré sú tiež rovnaké alebo podobné podmienkam upraveným týmto právom, takže použitím tohto režimu možno rovnako uskutočniť jeden alebo viac predmetných legitímnych cieľov.

43

Z uvedeného vyplýva, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 bráni takým vnútroštátnym právnym predpisom, o aké ide vo veci samej, ak sa vykladajú a uplatňujú spôsobom opísaným vnútroštátnym súdom najmä v znení prvej prejudiciálnej otázky.

44

Je však potrebné pripomenúť, že vnútroštátne súdy musia pri uplatňovaní vnútroštátneho práva toto právo vykladať v najvyššej možnej miere v súlade s právom Únie, aby v rámci svojich právomocí zabezpečili plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní v sporoch, ktoré sú im predložené (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, body 113 a 114).

45

Pokiaľ je teda možné, ako zdôraznil vnútroštátny súd, vykladať vnútroštátne ustanovenia vo veci samej v tom zmysle, že nebránia tomu, aby mohol byť starobný dôchodok po postupnom odchode do dôchodku vyplácaný v prípadoch, keď sa postupný odchod do dôchodku uskutočnil podľa príslušných vnútroštátnych právnych predpisov iného členského štátu, vyžaduje zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva, aby vnútroštátne správne a súdne orgány zachovali takýto výklad.

46

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba preto na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 bráni takému ustanoveniu členského štátu, podľa ktorého je priznanie starobného dôchodku po postupnom odchode do dôchodku podmienené tým, že postupný odchod do dôchodku sa uskutočnil výlučne podľa vnútroštátnych právnych predpisov tohto členského štátu.

47

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že treba na účely uznania postupného odchodu do dôchodku v jednom členskom štáte, ktorý sa uskutočnil v súlade s právnymi predpismi iného členského štátu, pristúpiť ku komparatívnemu posúdeniu podmienok úpravy režimu postupného odchodu do dôchodku týchto dvoch členských štátov a v prípade kladnej odpovede, aká musí byť úroveň zhody týchto dvoch úprav.

48

Na účely zodpovedania tejto otázky je potrebné pripomenúť, že systém zavedený uvedeným nariadením je len koordinačným systémom, ktorý upravuje najmä určovanie právnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov alebo na samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré za rôznych okolností využívajú svoje právo na voľný pohyb a takýto systém je charakteristický tým, že podmienky, ktorým podlieha priznanie starobného dôchodku sa líši v jednotlivých členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok Tomaszewska, C‑440/09, EU:C:2011:114, body 25 a 26).

49

Členské štáty sú pri stanovení týchto podmienok povinné čo najlepšie zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými pracovníkmi pracujúcimi na ich území, ako aj neznevýhodňovať pracovníkov, ktorí využívajú svoje právo na voľný pohyb (pozri v tomto zmysle rozsudky Piatkowski, C‑493/04, EU:C:2006:167, bod 19; Nikula, C‑50/05, EU:C:2006:493, bod 20, a Derouin, C‑103/06, EU:C:2008:185, bod 20).

50

Aj keď tak, ako vyplýva z bodov 41 až 43 tohto rozsudku, článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 bráni tomu, aby členský štát na účely priznania starobného dôchodku na svojom území systematicky odmietal zohľadniť postupný odchod do dôchodku, ktorý sa uskutočnil podľa právnych predpisov iného členského štátu, toto ustanovenie však nezaväzuje tento prvý štát, aby automaticky uznal takýto postupný odchod do dôchodku za rovnocenný postupnému odchodu do dôchodku, ktorý je upravený jeho právnymi predpismi.

51

Každý výklad uvedeného ustanovenia, ktorý by zaväzoval členské štáty pristúpiť k takémuto automatickému prirovnaniu, vedie k zbaveniu týchto členských štátov ich právomoci v oblasti sociálnej ochrany.

52

Z toho vyplýva, že vnútroštátne orgány musia pristúpiť ku komparatívnemu posúdeniu týchto dvoch režimov postupného odchodu do dôchodku.

53

Keďže vzhľadom na to, že preskúmanie zo strany orgánov členského štátu musí najmä umožniť posúdenie toho, či umožňujú podmienky uplatnenia opatrenia režimu postupného odchodu do dôchodku, ktorý sa uskutočnil v inom členskom štáte, dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných postupným odchodom do dôchodku v tomto prvom členskom štáte, nemôžu tieto orgány vyžadovať, aby boli tieto podmienky rovnaké.

54

Na jednej strane nie je vylúčené, že jeden a ten istý cieľ možno dosiahnuť rôznymi spôsobmi a že sa podmienky uplatnenia opatrení režimu postupného odchodu do dôchodku navzájom odlišujú.

55

Na druhej strane by požiadavka totožnosti týchto podmienok znamenala de facto zbaviť predmetné posúdenie potrebného účinku, keďže sa zdá byť málo pravdepodobné, aby boli právne predpisy dvoch členských štátov vo všetkých bodoch totožné.

56

Je potrebné zdôrazniť, že jedine takýto výklad článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 umožňuje dodržať zásadu, podľa ktorej majú členské štáty naďalej právomoc na stanovenie podmienok priznania dávok sociálneho zabezpečenia, ako aj zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými pracovníkmi zamestnanými na území určitého členského štátu a nepenalizovať tých, ktorí využívajú alebo využili svoje právo na voľný pohyb.

57

Konkrétne pokiaľ ide o posúdenie podobnosti jednotlivých podmienok úprav režimov postupného odchodu do dôchodku dvoch rôznych členských štátov, je potrebné zdôrazniť, že toto posúdenie musí byť vykonané v každom jednotlivom prípade a že nepatrné rozdiely, ktoré nemajú značný vplyv na uskutočnenie sledovaných cieľov, nebudú použité na odmietnutie uznania postupného odchodu do dôchodku, ktorý sa uskutočnil podľa právnych predpisov iného členského štátu, za rovnocenný s vnútroštátnym postupným odchodom do dôchodku.

58

Je potrebné zdôrazniť, že v spore vo veci samej je nesporné, že obe úpravy predmetného režimu postupného odchodu do dôchodku sledujú rovnaké ciele, konkrétne zabezpečiť zamestnancom hladký prechod do dôchodku, ako aj podporovanie zamestnávania nezamestnaných osôb alebo učňov, a že podmienky uplatnenia týchto úprav sú veľmi podobné, keďže skrátenie pracovného času stanoveného v rámci nemeckého mechanizmu je v rozsahu 50 % a v rámci rakúskeho mechanizmu je medzi 40 % až 60 %. Rozdiel v rozsahu 10 % pracovného času nie je natoľko významný, aby ohrozil uskutočnenie cieľov sociálnej politiky sledovaných AltTZG.

59

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely uznania postupného odchodu do dôchodku v jednom členskom štáte, ktorý sa uskutočnil podľa právnych predpisov iného členského štátu, treba pristúpiť ku komparatívnemu posúdeniu podmienok uplatnenia ustanovení režimu postupného odchodu do dôchodku týchto dvoch členských štátov, aby sa v každom jednotlivom prípade mohlo určiť, či zistené rozdiely sú spôsobilé ohroziť uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných príslušnými právnymi predpismi tohto prvého členského štátu.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: