Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci C‑474/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Nemecko) z 11. júla 2013 a doručený Súdnemu dvoru 3. septembra 2013, ktorý súvisí s konaním:

Thi Ly Pham

proti

Stadt Schweinfurt, Amt für Meldewesen und Statistik,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts, predsedovia komôr A. Tizzano, R. Silva de Lapuerta, T. von Danwitz, A. Borg Barthet a M. Safjan, sudcovia A. Rosas, G. Arestis (spravodajca), J. Malenovský, D. Šváby, C. Vajda a S. Rodin,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: K. Malaček, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. apríla 2014,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– T. L. Pham, v zastúpení: M. Sack, Rechtsanwalt,

– Stadt Schweinfurt, Amt für Meldewesen und Statistik, v zastúpení: J. von Lackum, splnomocnený zástupca,

– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, splnomocnený zástupca,

– holandská vláda, v zastúpení: M. de Ree, M. Bulterman a H. Stergiou, splnomocnené zástupkyne,

– Európska komisia, v zastúpení: G. Wils a M. Condou‑Durande, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. apríla 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

Odôvodnenie

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 16 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, s. 98).

2. Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pani Thi Ly Pham a Stadt Schweinfurt, Amt für Meldewesen und Statistik (mesto Schweinfurt, úrad evidencie a štatistiky), ktorého predmetom je zákonnosť rozhodnutia o zaistení na účely odsunu prijatého voči uvedenej osobe.

Právny rámec

Právo Únie

3. Podľa odôvodnenia 17 smernice 2008/115:

„So zaistenými štátnymi príslušníkmi tretích krajín by sa malo zaobchádzať humánnym a dôstojným spôsobom pri rešpektovaní ich základných práv a v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom. Bez toho, aby bolo dotknuté počiatočné zadržanie zo strany orgánov presadzovania práva, ktoré je upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi, by sa zaistenie malo spravidla vykonávať v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie.“

4. Článok 1 uvedenej smernice nazvaný „Predmet úpravy“ stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

5. Článok 15 tej istej smernice nazvaný „Zaistenie“ stanovuje:

„1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

a) existuje riziko úteku, alebo

b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

…

5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

6. Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:

a) z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo

b) z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.“

6. Článok 16 smernice 2008/115 nazvaný „Podmienky zaistenia“ vo svojom odseku 1 uvádza:

„Zaistenie sa spravidla vykonáva v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie. Ak členský štát nemôže poskytnúť ubytovanie v špecializovanom zariadení určenom na zaistenie a musí sa obrátiť na väzenské zariadenie, zaistení štátni príslušníci tretích krajín sú oddelení od riadnych väzňov.“

Nemecké právo

7. § 62a ods. 1 zákona o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území (Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet) z 30. júla 2004 (BGBl. 2004 I, s. 1950), v znení zmien a doplnení (BGBl. 2011 I, s. 2258, ďalej len „AufenthG“), ktorý preberá článok 16 ods. 1 smernice 2008/115 do nemeckého právneho poriadku, stanovuje:

„Zaistenie na účely odsunu sa spravidla vykonáva v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie. Ak spolková krajina nemá špecializované zariadenie určené na zaistenie, zaistenie sa môže vykonávať v iných väzenských zariadeniach tejto spolkovej krajiny; v takomto prípade musia byť zaistené osoby čakajúce na odsun oddelené od ostatných väzňov. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

8. Pani Thi Ly Pham, ktorá je vietnamskou štátnou príslušníčkou, vstúpila na územie Nemecka bez dokladov totožnosti a bez povolenia na pobyt. Dňa 29. marca 2012 bolo rozhodnuté o jej zaistení na účely odsunu do 28. júna 2012. Písomným vyhlásením z 30. marca 2012 dala pani Pham súhlas s tým, aby bola umiestnená vo väzenskom zariadení spoločne s riadnymi väzňami, keďže si želala zostať v kontakte so svojimi krajanmi nachádzajúcimi sa v tomto zariadení.

9. Uznesením z 25. júna 2012 Amtsgericht Nürnberg (Okresný súd v Norimbergu) predĺžil zaistenie pani Phamovej na účely odsunu do 10. júla 2012. Odvolanie, ktoré dotknutá osoba podala proti tomuto uzneseniu, Landgericht Nürnberg (Krajinský súd v Norimbergu) zamietol uznesením z 5. júla 2012. Po tom, čo 10. júla 2012 skutočne došlo k jej odsunu do Vietnamu, sa dotknutá osoba prostredníctvom sťažnosti podanej na Bundesgerichtshof (Najvyšší spolkový súd) snaží dosiahnuť určenie, že uvedené uznesenia týkajúce sa predlženia zaistenia v tomto väzenskom zariadení porušili jej práva.

10. Bundesgerichtshof uviedol, že pokiaľ ide o zásah do obzvlášť významného základného práva, zostávajú opravné prostriedky proti opatreniu pozbavenia slobody zachované aj po prijatí takéhoto opatrenia, keďže dotknutá osoba má chránený záujem na určení protiprávnosti opatrenia, ktorým bola zbavená slobody, aj po jeho vykonaní.

11. Tento súd v podstate zdôrazňuje, že umiestnenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, vo väzenskom zariadení spoločne s riadnymi väzňami je v rozpore s článkom 16 ods. 1 smernice 2008/115, ako aj s § 62a AufenthG, ktorým bola prebratá táto smernica do vnútroštátneho právneho poriadku. Toto umiestnenie by však bolo prípustné, ak by článok 16 ods. 1 smernice 2008/115 bol vykladaný v tom zmysle, že členské štáty disponujú pri uplatňovaní tohto ustanovenia určitou mierou voľnej úvahy, ktorá im umožňuje zohľadniť súhlas dotknutého štátneho príslušníka so spoločným umiestnením s uvedenými väzňami.

12. Bundesgerichtshof jednak poznamenáva, že existuje prípadné nebezpečenstvo obchádzania povinnosti oddeleného umiestnenia napríklad vtedy, ak príslušné orgány nechávajú štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa vzťahuje smernica 2008/115, pravidelne podpisovať vopred vyplnené vyhlásenia obsahujúce súhlas alebo vyvíjajú na nich tlak, aby dali svoj súhlas so zaistením vo väzenskom zariadením spoločne s riadnymi väzňami. Okrem toho tento súd uvádza, že povinnosť oddeleného umiestnenia sleduje výlučne zlepšenie postavenia štátnych príslušníkov tretích krajín a títo príslušníci by mali mať právo vzdať sa tohto postavenia, ak po poučení o ich práve na oddelené umiestnenie, ktoré im prislúcha, si želajú, resp. výslovne súhlasia so spoločným umiestnením s riadnymi väzňami, aby – ako v prejednávanej veci – mohli zostať v kontakte s krajanmi alebo rovesníkmi. V tejto súvislosti v nemeckom práve v prípade ochranného opatrenia, pre ktoré je predpísané oddelené umiestnenie dotknutých osôb, judikatúra Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) zohľadňuje súhlas takejto osoby so spoločným umiestnením s inými väzňami.

13. Za týchto podmienok Bundesgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je s článkom 16 ods. 1 smernice [2008/115] zlučiteľné, aby zaistená osoba, ktorá má byť odsunutá, bola umiestnená spoločne s riadnymi väzňami, ak s týmto spoločným umiestnením súhlasí?“

O prejudiciálnej otázke

14. Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 16 ods. 1 druhá veta smernice 2008/115 má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu dovoľuje umiestniť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny na účely odsunu vo väzenskom zariadení spoločne s riadnymi väzňami za predpokladu, že uvedený štátny príslušník s takýmto umiestnením súhlasí.

15. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že zo spisu, ktorý Súdnemu dvoru predložil vnútroštátny súd, vyplýva, že pani Pham bola zaistená vo väzenskom zariadení na základe § 62 ods. 1 AufenthG.

16. Z bodov 28 až 31 rozsudku Bero a Bouzalmate (C‑473/13 a C‑514/13, EU:C:2014:2095) pritom vyplýva, že dôvod založený na neexistencii špecializovaného zariadenia určeného na zaistenie v určitej spolkovej krajine v Nemecku nemôže sám osebe odôvodniť uplatnenie druhej vety článku 16 ods. 1 smernice 2008/115.

17. Pokiaľ ide o výklad tohto ustanovenia v prejednávanej veci, z jeho znenia vyplýva, že toto ustanovenie ukladá bezpodmienečnú povinnosť oddelenia neoprávnene zdržiavajúcich sa štátnych príslušníkov tretích krajín od riadnych väzňov, pokiaľ členský štát nemôže umiestniť týchto príslušníkov v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie.

18. Nemecká vláda, podporovaná holandskou vládou, v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na to, že cieľom tejto povinnosti oddeleného umiestnenia je chrániť záujmy a životné podmienky neoprávnene zdržiavajúceho sa štátneho príslušníka tretej krajiny, tento príslušník by mal mať možnosť vzdať sa ho, najmä v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, v ktorej dotknutá osoba si želala zostať v kontakte so svojimi krajanmi.

19. Je potrebné konštatovať, že povinnosť oddelenia neoprávnene zdržiavajúcich sa štátnych príslušníkov tretích krajín od riadnych väzňov nepripúšťa žiadnu výnimku a predstavuje záruku rešpektovania práv, ktorú normotvorca Únie výslovne priznal uvedeným štátnym príslušníkov v rámci podmienok zaistenia na účely odsunu vo väzenských zariadeniach.

20. Súdny dvor už totiž rozhodol, že cieľom smernice 2008/15 je zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách pre osoby, ktoré majú byť vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti (rozsudky El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 31, a Arslan, C‑534/11, EU:C:2013:343, bod 42).

21. Povinnosť oddelenia neoprávnene zdržiavajúcich sa štátnych príslušníkov tretích krajín od riadnych väzňov, stanovená v druhej vete článku 16 ods. 1 tejto smernice, ide v tejto súvislosti nad rámec jednoduchého spôsobu špecifického výkonu zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín vo väzenských zariadeniach a predstavuje hmotnoprávnu podmienku tohto zaistenia, bez splnenia ktorej by toto zaistenie v zásade nebolo v súlade s uvedenou smernicou.

22. V tomto kontexte členský štát nie je oprávnený zohľadňovať vôľu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny.

23. Z predchádzajúcich úvah preto vyplýva, že na položenú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 16 ods. 1 druhá veta smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu nedovoľuje umiestniť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny na účely odsunu vo väzenskom zariadení spoločne s riadnymi väzňami ani za predpokladu, že uvedený štátny príslušník s takýmto umiestnením súhlasí.

O trovách

24. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Výrok

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 16 ods. 1 druhá veta smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu nedovoľuje umiestniť zaiste ného štátneho príslušníka tretej krajiny na účely odsunu vo väzenskom zariadení spoločne s riadnymi väzňami ani za predpokladu, že uvedený štátny príslušník s takýmto umiestnením súhlasí.