1

Svojím odvolaním sa T & L Sugars Ltd a Sidul Açúcares Unipessoal Lda (ďalej len „T & L Sugars“ a „Sidul Açúcares“) domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia (T‑279/11, EU:T:2013:299, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol ich žalobu o neplatnosť nariadenia Komisie (EÚ) č. 222/2011 z 3. marca 2011, ktorým sa ustanovujú mimoriadne opatrenia, pokiaľ ide o uvoľnenie cukru a izoglukózy mimo kvóty na trh Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo počas hospodárskeho roka 2010/2011 (Ú. v. EÚ L 60, s. 6), vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 293/2011 z 23. marca 2011, ktorým sa stanovuje prideľovací koeficient, zamietajú sa ďalšie žiadosti a ukončuje sa obdobie na predkladanie žiadostí pre dostupné množstvá cukru mimo kvóty, ktoré sa majú predať na trhu Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo (Ú. v. EÚ L 79, s. 8), vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 302/2011 z 28. marca 2011, ktorým sa otvára mimoriadna dovozná colná kvóta na určité množstvá cukru na hospodársky rok 2010/2011 (Ú. v. EÚ L 81, s. 8) a vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 393/2011 z 19. apríla 2011, ktorým sa ustanovuje prideľovací koeficient na vydávanie dovozných povolení na výrobky z cukru v rámci určitých colných kvót, na ktoré sa podali žiadosti od 1. do 7. apríla 2011, a ktorým sa pozastavuje podávanie žiadostí o tieto povolenia (Ú. v. EÚ L 104, s. 39) (ďalej len spoločne „sporné nariadenia“).

2

Okolnosti predchádzajúce sporu boli vymedzené Všeobecným súdom v bodoch 1 až 5 napadnutého rozsudku takto:

3

Všeobecný súd vysvetlil mechanizmus zavedený spornými nariadeniami v bodoch 39 až 45 napadnutého rozsudku:

4

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. mája 2011 podali odvolateľky žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia sporných nariadení, ako aj náhrady škody, ktorá im údajne vznikla v dôsledku prijatia týchto nariadení. Dňa 26. októbra 2011 Komisia podala samostatným podaním námietku neprípustnosti.

5

Komisia podporovaná Francúzskou republikou a Radou Európskej únie uviedla, že sporné nariadenia, hoci sú regulačnými aktmi, vyžadovali vykonávacie opatrenia a odvolateliek sa osobne ani priamo nedotýkali.

6

Odvolateľky pred Všeobecným súdom uviedli, že boli aktívne legitimované na podanie žaloby proti sporným nariadeniam, že tieto akty sú regulačnými aktmi, ktoré sa ich priamo dotýkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia, alebo subsidiárne že sa ich tieto nariadenia dotýkajú priamo a osobne.

7

V prejednávanej veci Všeobecný súd rozhodol, že o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou rozhodne pred prejednaním veci samej. Žalobu zamietol ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa domáha zrušenia sporných nariadení.

8

Pokiaľ ide o dôvod neprípustnosti založený na skutočnosti, že sporné nariadenia vyžadujú vykonávacie opatrenia, Všeobecný súd v bodoch 46 až 73 napadnutého rozsudku uviedol, že tieto nariadenia, tak tie týkajúce sa uvádzania cukru mimo kvóty na trh, ako aj tie týkajúce sa colnej kvóty, nemôžu mať voči dotknutým hospodárskym subjektom právne účinky bez pomoci individuálnych rozhodnutí prijatých vnútroštátnymi orgánmi. Všeobecný súd sa domnieval, že takéto opatrenia predstavujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a odmietol tvrdenia odvolateliek, podľa ktorých mali tieto opatrenia „automatickú a povinnú“ povahu.

9

V bode 60 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že odvolateľky netvrdili, že na to, aby sa mohli obrátiť na súd, by museli porušiť právo, ale iba uviedli, že možnosť podať žalobu proti vnútroštátnym opatreniam prijatým v rámci výkonu sporných nariadení zostáva v ich prípade prinajmenšom neistá. V bodoch 66 a 68 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že takýto opravný prostriedok na vnútroštátnej úrovni sekundárne právo Únie výslovne nestanovuje a že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje, že členské štáty stanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany. V bode 69 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že uplatnenie podmienky týkajúcej sa neexistencie vykonávacích opatrení, o akú ide v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, Všeobecným súdom nemožno podmieniť existenciou účinného opravného prostriedku v rámci právnych systémov členských štátov, ktorý umožňuje spochybniť platnosť napadnutého aktu Únie. V bode 70 uvedeného rozsudku Všeobecný súd spresnil, že takýto systém by si v každom konkrétnom prípade vyžadoval, aby súd Únie preskúmal a podal výklad vnútroštátneho procesného práva, čo by išlo nad rámec jeho právomoci v rámci skúmania zákonnosti aktov Únie.

10

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti založenú na tom, že odvolateľky nepreukázali, že sú spornými nariadeniami osobne dotknuté, Všeobecný súd v bode 77 napadnutého rozsudku konštatoval, že tieto nariadenia všeobecne a abstraktne vyvolávajú právne účinky voči kategóriám určitých osôb, lebo sa uplatňujú na všetkých výrobcov cukru Únie a na všetkých dovozcov cukru bez akejkoľvek individualizácie žalobkýň.

11

Keďže odvolateľky tvrdili, že sú „prinajmenšom“ osobne dotknuté vykonávacím nariadením č. 393/2011, uvádzajúc, že toto nariadenie sa týka uzavretej kategórie subjektov, pretože definuje prideľovací koeficient, aby bolo možné rozdeliť colnú kvótu len medzi dovozcov, ktorí podali svoje žiadosti od 1. do 7. apríla 2011, Všeobecný súd v bodoch 84 a 89 napadnutého rozsudku konštatoval, že každá zo žalobkýň bola rovnako dotknutá nariadením č. 393/2011 z dôvodu svojho objektívneho postavenia ako výrobcu, ktorý podal žiadosť o vydanie osvedčenia, a že príslušnosť k vymedzenému okruhu, ktorá vyplýva zo samotnej povahy dotknutej právnej úpravy, preto neindividualizovala žalobkyne.

12

V bode 97 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že žaloba o neplatnosť bola vyhlásená za neprípustnú, námietka nezákonnosti vznesená proti článku 186 písm. a) a článku 187 nariadenia Rady (ES) č. 1234/2007 z 22. októbra 2007 o vytvorení spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky (nariadenie o jednotnej spoločnej organizácii trhov) (Ú. v. EÚ L 299, s. 1), musí byť tiež zamietnutá.

13

T & L Sugars a Sidul Açúcares navrhujú, aby Súdny dvor:

14

Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a uložiť spoločnostiam T & L Sugars a Sidul Açúcares povinnosť nahradiť trovy konania.

15

Francúzska republika a Rada navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

16

Na podporu svojho odvolania T & L Sugars a Sidul Açúcares uvádzajú tri odvolacie dôvody. Svojím prvým odvolacím dôvodom vytýkajú Všeobecnému súdu nesprávny výklad pojmu „akt, ktorý nevyžaduje vykonávacie opatrenie“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ. Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ na účely rozhodnutia, že neboli osobne dotknuté vykonávacím nariadením č. 393/2011. Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že vzhľadom na to, že žaloba o neplatnosť bola vyhlásená za neprípustnú, námietka nezákonnosti vznesená vo vzťahu k tejto žalobe mala byť zamietnutá.

17

T & L Sugars a Sidul Açúcares na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu uvádzajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi v rámci sporných nariadení predstavujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

18

Domnievajú sa, že sporné nariadenia boli Komisiou vypracované podrobne a že jedinou úlohou, ktorá bola ponechaná na členských štátoch, je úloha jednoduchej „poštovej schránky“. Za týchto okolností odvolateľky nemôžu sporné nariadenia napadnúť na vnútroštátnych súdoch, pretože tieto súdy nemajú právomoc zrušiť tieto nariadenia.

19

Pochybenie, ktorého sa Všeobecný súd dopustil, podľa nich spočíva v tom, že sa domnieval, že akékoľvek opatrenie prijaté členským štátom v rámci nariadenia Únie, či už je automatické alebo vedľajšie, predstavuje „rozhodnutie o vykonaní“ tohto nariadenia.

20

Všeobecný súd sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom v bode 53 napadnutého rozsudku uviedol, že voľná úvaha, ktorú majú členské štáty, nie je relevantná na účely zistenia, či regulačný akt „vyžaduje vykonávacie opatrenia“. Odvolateľky sa domnievajú, že na určenie, či opatrenie členského štátu skutočne niečo dopĺňa k aktu Únie, na základe ktorého bolo prijaté, je existencia voľnej úvahy relevantným kritériom. Samotná definícia pojmu „rozhodnutie“ zahŕňa akt vyžadujúci voľbu medzi niekoľkými možnosťami, a nie mechanické vykonanie, sled príkazov tretej osoby alebo jednoduchý potvrdzujúci akt.

21

Odvolateľky zastávajú názor, že Všeobecný súd v bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku vykonal reštriktívny výklad poslednej časti vety článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Toto ustanovenie sa podľa nich má vykladať vo svetle práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Uvedené ustanovenie treba tiež vykladať s ohľadom na procesnú účinnosť a takým spôsobom, aby bol zmenám znenia Zmluvy o FEÚ priznaný užitočný zmysel. Tieto ciele ukladajú povinnosť, aby jednotlivci mohli predložiť vec Všeobecnému súdu, ak v prípade neexistencie účinného prostriedku nápravy nemajú inú možnosť než porušiť zákon, aby mohli spochybniť akt Únie na súde, ako je to v prejednávanej veci a ako Komisia sama uznala.

22

Komisia sa domnieva, že cieľom poslednej časti vety článku 263 ZFEÚ je zachovať určitú rovnováhu medzi úlohou vnútroštátnych súdov a úlohou súdov Únie v systéme účinného súdneho preskúmania Úniou založenom na existencii aktov prijatých členskými štátmi na vnútroštátnej úrovni na vykonanie dotknutej právnej úpravy, ako aj na možnosti podať na súde žalobu proti týmto aktom najskôr na vnútroštátnej úrovni a následne prípadne na Súdnom dvore v rámci prejudiciálneho konania, ak je takéto konanie nevyhnutné, najmä na účely posúdenia platnosti aktu prijatého inštitúciami, orgánmi a agentúrami Únie, ako aj na zabezpečenie jednotného výkladu a uplatnenia práva Únie vnútroštátnymi súdmi v súlade s článkom 267 ZFEÚ.

23

Zo skutočnosti, že členský štát má obmedzenú voľnú úvahu, pokiaľ ide o spôsob, akým vykonáva regulačný akt Únie, nemožno vyvodiť, že akékoľvek zrušenie ustanovení v tomto vykonávacom akte nevyhnutne vyplýva z predpokladanej nezákonnosti samotného regulačného aktu Únie.

24

Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd správne uviedol, že vnútroštátne opatrenia sú v prejednávanej veci významné a nevyhnutné. Aj keď sú sporné nariadenia regulačnými aktmi, môžu sa iba nepriamo dotknúť uvedených subjektov, najmä prostredníctvom nevyhnutných vnútroštátnych vykonávacích opatrení. Podľa Komisie je nepopierateľné, že bez týchto opatrení by sporné opatrenia nemohli vyvolať právne účinky vo vzťahu k dotknutým subjektom.

25

Príslušné vnútroštátne orgány totiž vydajú osvedčenia a osvedčenia o dovoze oprávňujúce subjekty, aby na trh uviedli dodatočné množstvá cukru nepodliehajúceho kvótam pri zníženej dávke alebo aby doviezli cukor pri zníženom cle po tom, čo identifikujú žiadateľov, určia vierohodnosť, vyčerpávajúci charakter a správnosť ich žiadostí, overia ich postavenie subjektu skutočne pôsobiaceho na trhu, požiadajú o zriadenie vhodných záruk, rozhodnú o prijatí či zamietnutí žiadostí a odovzdajú Komisii všetky relevantné údaje týkajúce sa prijatých žiadostí. S niekoľkými z týchto úloh je spojený výkon významnej voľnej úvahy zo strany členských štátov, ktorým prináleží tiež upozorniť na akúkoľvek nezrovnalosť či akékoľvek zneužitie.

26

Za predpokladu, že neexistuje nijaký právny prostriedok nápravy na spochybnenie vykonávacích opatrení, treba pripomenúť, že v rozsudku Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 97 a 103) Súdny dvor potvrdil, že „ani Zmluva o FEÚ, ani článok 19 ZEÚ nezamýšľali s cieľom dodržiavania práva Únie vytvoriť na vnútroštátnych súdoch iné právne prostriedky nápravy, ako sú upravené vnútroštátnym právom“ a že cieľom článku 47 Charty nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách, a najmä pravidiel týkajúcich sa prípustnosti priamej žaloby na súd Únie.

27

Francúzska republika uvádza, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý. Všeobecný súd sa totiž správne domnieval, že sporné nariadenia vyžadujú vykonávacie opatrenia. Po druhé tento výklad nemožno spochybniť tvrdením odvolateliek, podľa ktorého vnútroštátne opatrenia prijaté v prípade neexistujúcej miery voľnej úvahy nemôžu byť predmetom nijakého opravného prostriedku. Po tretie uvedený výklad nemožno spochybniť ani tvrdením odvolateliek, podľa ktorého v niektorých členských štátoch nemajú proti sporným nariadeniam k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

28

Rada podporuje argumentáciu Komisie.

29

Pojem „regulačn[é] akt[y], ktoré… nevyžadujú vykonávacie opatrenia“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ treba vykladať vzhľadom na cieľ tohto ustanovenia, ktorý spočíva, ako vyplýva z jeho genézy, v snahe vyhnúť sa tomu, aby na to, aby sa jednotlivec mohol obrátiť na súd, musel by predtým porušiť právo. Ak teda právny akt má priame účinky na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby si to vyžadovalo vykonávacie opatrenia, táto osoba by mohla byť zbavená účinnej súdnej ochrany, keby nemala k dispozícii možnosť priamo sa obrátiť na súd Únie s cieľom napadnúť platnosť tohto regulačného aktu. V prípade neexistencie vykonávacích opatrení totiž fyzická alebo právnická osoba, hoci priamo dotknutá predmetným aktom, by sa mohla domôcť súdneho preskúmania tohto aktu len po tom, ako porušila ustanovenia uvedeného aktu tak, že by sa odvolávala na protiprávnosť týchto ustanovení v rámci druhov súdnych konaní, ktoré môže využiť na vnútroštátnych súdoch (rozsudok Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 27).

30

Naopak, ak si regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie sa vykoná bez ohľadu na otázku, či uvedené opatrenia vydala Únia alebo členské štáty. Keďže fyzické alebo právnické osoby nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ napadnúť priamo na súde Únie právny akt Únie, sú proti tomu, aby sa voči nim uplatňoval takýto akt, chránené možnosťou napadnúť vykonávacie opatrenia, ktoré si tento akt vyžaduje (rozsudok Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 28).

31

Ak vykonanie takéhoto aktu prináleží inštitúciám, orgánom alebo agentúram Únie, fyzické alebo právnické osoby môžu podať priamu žalobu na súde Únie voči vykonávacím aktom za podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ a na podporu tejto žaloby sa odvolať na neplatnosť predmetného základného aktu na základe článku 277 ZFEÚ. V prípade, ak vykonanie prináleží členským štátom, môžu sa tieto osoby odvolávať na neplatnosť predmetného základného aktu pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré sa v tejto súvislosti v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátia na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky (rozsudky Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 93, ako aj Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 29).

32

Ako už Súdny dvor rozhodol, treba na účely posúdenia toho, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, vychádzať z postavenia osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ. Je teda irelevantné, či predmetný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia vo vzťahu k ostatným subjektom (rozsudky Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 30, ako aj Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 50).

33

Prvý odvolací dôvod, ktorý uviedli T & L Sugars a Sidul Açúcares na podporu svojho odvolania, treba preskúmať práve vo svetle týchto spresnení.

34

Ako vyplýva z článku 1 nariadenia č. 222/2011, toto má za cieľ stanoviť pre hospodársky rok 2010/2011 výšku poplatku za nadbytočné množstvo na 0 eur za tonu, a to za maximálne množstvo 500000 ton cukru a 26000 ton izoglukózy vyrobené mimo kvót stanovených v prílohe VI k nariadeniu č. 1234/2007. Podľa článku 2 ods. 2 nariadenia č. 222/2011 žiadateľmi o osvedčenie môžu byť iba podniky vyrábajúce repný a trstinový cukor alebo izoglukózu, ktoré sú schválené v súlade s článkom 57 nariadenia č. 1234/2007 a ktorým boli pridelené výrobné kvóty na tento hospodársky rok. Podľa článku 6 nariadenia č. 222/2011 v spojení s článkom 2 ods. 4 tohto nariadenia vnútroštátne orgány vydajú výrobcom, ktorí o to požiadajú, a v rámci maximálnych stanovených množstiev osvedčenia pre množstvá cukru a izoglukózy, ktoré priznávajú právo na uvedenú nulovú výšku.

35

Pokiaľ ide o nariadenie č. 302/2011, toto priznáva, pokiaľ ide o rovnaký hospodársky rok, mimoriadnu colnú kvótu, pokiaľ ide o množstvo 300000 ton cukru. Podľa článkov 4, 5 a 8 nariadenia č. 891/2009, na ktoré odkazuje článok 1 vykonávacieho nariadenia č. 302/2011, vnútroštátne orgány vydajú dovozcom, ktorí o to požiadajú a v rámci stanoveného maximálneho množstva dovozné licencie vzťahujúce sa na colnú kvótu.

36

Keďže množstvá pokryté na jednej strane žiadosťami o osvedčenia na výrobu cukru mimo kvóty podané podľa nariadenia č. 222/2011 a na druhej strane žiadosťami o dovozné osvedčenia podané podľa vykonávacieho nariadenia č. 302/2011 prekročili množstvá stanovené v týchto aktoch od ich prvého týždňa uplatnenia, Komisia vypracovala vo vykonávacích nariadeniach č. 293/2011 a 393/2011 prideľovacie koeficienty, ktoré sa mali prideliť žiadostiam o osvedčenia, ktoré už boli podané podľa nariadenia č. 222/2011 a vykonávacieho nariadenia č. 302/2011.

37

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pokiaľ ide o nariadenie č. 222/2011 a vykonávacie nariadenie č. 293/2011, odvolateľky v rozsahu, v akom nemajú postavenie výrobcov cukru a nie sú priamo dotknuté v ich právnom postavení uvedenými nariadeniami, nie sú priamo dotknuté týmito nariadeniami v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ (pozri rozsudky Glencore Grain/Komisia, C‑404/96 P, EU:C:1998:196, bod 41; Front national/Parlament, C‑486/01 P, EU:C:2004:394, bod 34; Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 45, ako aj Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 68).

38

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa vzhľadom na to, že nepreskúmal, či boli odvolateľky priamo dotknuté uvedenými nariadeniami a že neprípustnosť žaloby založil na skutočnosti, že tieto nariadenia vyžadujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

39

Treba však uviesť, že v rozsahu, v akom – ako sa konštatovalo v bode 37 tohto rozsudku – odvolateľky nie sú priamo dotknuté nariadením č. 222/2011 a vykonávacím nariadením č. 293/2011 v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ, nemôže nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd dopustil, spôsobiť zrušenie napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o neprípustnosť žaloby proti uvedeným nariadeniam.

40

Naopak, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenia č. 302/2011 a 393/2011, tieto nariadenia vyvolávajú právne účinky vo vzťahu k odvolateľkám iba prostredníctvom aktov prijatých vnútroštátnymi orgánmi v nadväznosti na podanie žiadostí o osvedčenie na základe vykonávacieho nariadenia č. 302/2011. Rozhodnutia vnútroštátnych orgánov týkajúce sa vydania takýchto osvedčení, ktoré na dotknuté subjekty uplatňujú koeficienty stanovené vykonávacím nariadením č. 393/2011, ako aj rozhodnutia týkajúce sa odmietnutia vydať takéto osvedčenia v plnom rozsahu či sčasti teda predstavujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ.

41

Tento záver nie je spochybnený údajnou mechanickou povahou opatrení prijatých na vnútroštátnej úrovni.

42

Ako totiž Všeobecný súd správne rozhodol v bode 53 napadnutého rozsudku, otázka je irelevantná na účely určenia, či tieto nariadenia vyžadujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ.

43

Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré odvolateľky zakladajú na článku 47 Charty, z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách, a najmä pravidiel o prípustnosti žaloby podanej priamo na súd Únie, čo vyplýva aj z vysvetliviek k tomuto článku 47, ktoré sa majú podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty zohľadniť pri jej výklade (pozri rozsudky Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 42; Alemo‑Herron a i., C‑426/11, EU:C:2013:521, bod 32, ako aj Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 97).

44

Podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa tak musia vykladať so zreteľom na základné právo na účinnú súdnu ochranu bez toho, aby tento výklad viedol k odchýleniu sa od podmienok výslovne upravených v Zmluve o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 98, ako aj citovanú judikatúru).

45

Súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie zabezpečuje, ako vyplýva z článku 19 ods. 1 ZEÚ, nielen Súdny dvor, ale aj súdy členských štátov. Zmluva o FEÚ totiž svojimi článkami 263 ZFEÚ a 277 ZFEÚ na jednej strane a článkom 267 ZFEÚ na druhej strane zriadila ucelený systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich preskúmanie zákonnosti aktov Únie, ktorá je zverená súdom Únie (rozsudky Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 90 a 92, ako aj Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 57).

46

V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že osoby podliehajúce súdnej právomoci majú v rámci vnútroštátneho konania právo napadnúť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho aktu týkajúceho sa uplatnenia všeobecne záväzného aktu Únie voči nim, odvolávajúc sa na neplatnosť tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky E a F, C‑550/09, EU:C:2010:382, bod 45, ako aj Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 94).

47

Z toho vyplýva, že posúdenie platnosti predstavuje, rovnako ako pri žalobách o neplatnosť, spôsob preskúmania zákonnosti aktov Únie (pozri rozsudky Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, C‑143/88 a C‑92/89, EU:C:1991:65, bod 18; ABNA a i., C‑453/03, C‑11/04, C‑12/04 a C‑194/04, EU:C:2005:741, bod 103, ako aj Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 95).

48

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že pokiaľ sa vnútroštátny súd domnieva, že jeden alebo viaceré dôvody neplatnosti aktu Únie uvedené účastníkmi konania, prípadne vznesené z úradnej moci, sú dôvodné, je povinný prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o posúdenie platnosti, keďže jedine Súdny dvor je oprávnený konštatovať neplatnosť aktu Únie (rozsudok IATA a ELFAA, C‑344/04, EU:C:2006:10, body 27 a 30 a citovaná judikatúra, ako aj rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 96).

49

Vo vzťahu k osobám, ktoré nespĺňajú podmienky článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ na podanie žaloby na súd Únie je teda na členských štátoch, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov, ktorým môže byť zabezpečené základné právo na účinnú súdnu ochranu (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 100, ako aj citovaná judikatúra).

50

Túto povinnosť členských štátov znovu potvrdil článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, podľa ktorého tieto štáty „ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“ (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 101). Táto povinnosť vyplýva tiež z článku 47 Charty, pokiaľ ide o opatrenia prijaté členskými štátmi, ktoré vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

51

Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné prvý odvolací dôvod zamietnuť.

52

T & L Sugars a Sidul Açúcares uvádzajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že vykonávacím nariadením č. 393/2011 nie sú dotknuté osobne.

53

Vykonávacie nariadenie č. 393/2011 sa podľa nich neuplatňuje na výrobcov cukru alebo na hospodárske subjekty všeobecne, ale uplatňuje sa špecificky na subjekty, ktoré si zvolili možnosť požiadať o dovoznú licenciu a ktoré predložili individuálnu žiadosť. Toto nariadenie tvorí celý rad individuálnych rozhodnutí odpovedajúcich na individuálne žiadosti.

54

Podľa odvolateliek hoci je cieľom Lisabonskej zmluvy rozšíriť podmienky pre prípustnosť žalôb jednotlivcov proti nariadeniam, Všeobecný súd prijal ešte reštriktívnejší výklad pojmu byť „osobne dotknutý“, než je výklad pôvodne uplatnený v rozsudkoch Plaumann/Komisia (25/62, EU:C:1963:17), ako aj Toepfer a Getreide‑Import Gesellschaft/Komisia (106/63 a 107/63, EU:C:1965:65).

55

Komisia uvádza, že hoci sa odvolateľky v prejednávanej veci usilujú o obmedzenie svojho tvrdenia iba na vykonávacie nariadenie č. 393/2011, je nutné konštatovať, že toto nariadenie nie je izolovaným aktom, ale predstavuje nariadenie o ukončení „režimu“ stanoveného vykonávacím nariadením č. 302/2011.

56

Komisia pripomína, že rozsudok Plaumann/Komisia (25/62, EU:C:1963:17) stanovuje, že iné subjekty než adresát aktu môžu tvrdiť, že sú osobne dotknuté, iba v prípade, že tento akt zohľadnil špecificky situáciu žiadateľa na účely jeho prijatia.

57

Režimy stanovené vo vykonávacích nariadeniach č. 302/2011 a 393/2011, ktoré nariadenia č. 891/2009 a 1301/2006 dopĺňajú, sú podľa Komisie opatreniami so všeobecnou pôsobnosťou, ktoré sú určené všetkým dovozcom cukru, vrátane spracovateľov dovezenej cukrovej repy a všetkých iných obchodníkov a ako také neboli prijaté so zohľadnením akejkoľvek špecifickej vlastnosti či akéhokoľvek špecifického postavenia zariadení zaoberajúcich sa výlučne rafinovaním, ku ktorým patria odvolateľky.

58

Nakoniec Komisia odkazuje na rozsudok Zuckerfabrik Watenstedt/Rada (6/68, EU:C:1968:43, 605), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že regulačná povaha aktu nie je spochybnená možnosťou určiť viac či menej presne počet, alebo dokonca aj totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa uplatní v danom okamihu, pokiaľ je nesporné, že sa toto uplatnenie uskutočňuje na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej aktom vo vzťahu k jeho účelu.

59

Francúzska republika sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel v bode 93 napadnutého rozsudku k záveru, že vykonávacie nariadenie č. 393/2011 nemožno považovať za zväzok individuálnych rozhodnutí, pretože Komisia stanovila prideľovací koeficient iba s ohľadom na celkové množstvo cukru alebo izoglukózy vyplývajúce zo všetkých žiadostí predložených vnútroštátnym orgánom. Stanovenie prideľovacieho koeficientu tak umožní iba určiť podľa objektívnej normy a nezávisle na individuálnych žiadostiach každého subjektu, ktoré Komisia inak vôbec nezisťuje, v akom rozsahu vnútroštátne orgány vyhovujú žiadostiam, ktoré im boli predložené. Jediným cieľom vykonávacieho nariadenia č. 393/2011 je zabezpečiť, aby súhrn celkových množstiev cukru a izoglukózy vyplývajúcich zo všetkých žiadostí predložených vnútroštátnym orgánom bol v súlade s objemom kvóty otvorenej vykonávacím nariadením č. 302/2011 bez toho, aby bola zohľadnená akákoľvek osobitná okolnosť daného subjektu.

60

Rada podporuje argumentáciu Komisie.

61

Treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 38 tohto rozsudku, že vykonávacie nariadenie č. 393/2011 vyžaduje vykonávacie opatrenia.

62

Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti aktu, ktorý jej nie je určený a ktorý vyžaduje vykonávacie opatrenia iba vtedy, ak sa jej priamo a osobne dotýka.

63

Pokiaľ ide o druhú z týchto podmienok, teda podmienku osobnej dotknutosti predmetným aktom, z ustálenej judikatúry vyplýva, že iné subjekty ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sú osobne dotknuté, len ak sa ich toto rozhodnutie dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudky Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, 223; Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 72, ako aj Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 46).

64

Z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že možnosť určiť viac či menej presne počet, alebo dokonca identitu subjektov práva, na ktoré sa uplatňuje opatrenie, však vôbec neznamená, že sa tieto subjekty musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, keď je nepochybné, že toto uplatnenie sa vykonáva na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie, ktorú vymedzuje predmetný akt (pozri v tomto zmysle rozsudky Antillean Rice Mills/Rada, C‑451/98 P, EU:C:2001:622, bod 52, a Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 47).

65

Treba konštatovať, že taký je prípad vykonávacieho nariadenia č. 393/2011, ktorého neplatnosti sa T & L Sugars a Sidul Açúcares domáhajú a s ohľadom na ktorý preto treba preskúmať aktívnu legitimáciu týchto spoločností na podanie žaloby. Vzhľadom na to, že toto nariadenie vo svojom článku 1 ods. 1 upravuje „množstvá, na ktoré sa od 1. do 7. apríla 2011 podali žiadosti o dovozné povolenia“, totiž nemožno dospieť k záveru, že T & L Sugars a Sidul Açúcares sú týmto ustanovením individualizované.

66

Článok 1 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 393/2011 sa totiž týka všetkých žiadateľov o dovozné licencie, ktorí na úrovni Únie žiadosti podali od 1. do 7. apríla 2011. Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 85 napadnutého rozsudku, článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1301/2006 upravuje zriadenie prideľovacieho koeficientu, ktorý sa vypočíta v závislosti na dostupnom a požadovanom množstve bez toho, aby sa zohľadnil obsah individuálnych žiadostí alebo špecifická situácia žiadateľov. Vykonávacie nariadenie č. 393/2011 tak bolo prijaté nie so zohľadnením osobitných vlastností odvolateliek, ale výlučne so zohľadnením skutočnosti, že množstvá, na ktoré sa vzťahujú žiadosti o dovozné licencie, ktoré boli podané na príslušných orgánoch od 1. do 7. apríla 2011, prekračujú dostupné množstvo, ako vyplýva z odôvodnenia 1 tohto nariadenia. Žiadosť o osvedčenie, ani všeobecnejšie individuálna situácia spoločností T & L Sugars a Sidul Açúcares teda neboli pri prijatí uvedeného nariadenia zohľadnené.

67

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku správne uviedol, že T & L Sugars a Sidul Açúcares nie sú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vykonávacím nariadením č. 393/2011 dotknuté osobne.

68

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhý odvolací dôvod je takisto potrebné zamietnuť.

69

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky spochybňujú záver Všeobecného súdu v bode 97 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „keďže sa žaloba o neplatnosť vyhlasuje za neprípustnú, námietku nezákonnosti vznesenú v súvislosti s touto žalobou treba zamietnuť“.

70

Podľa odvolateliek v prípade, že by Súdny dvor ich tvrdenia, podľa ktorých sporné nariadenia nevyžadujú vykonávacie opatrenia a odvolateliek sa dotýkajú osobne, prijal, dôvody uplatnené Všeobecným súdom na odôvodnenie odmietnutia námietky nezákonnosti vznesenej proti článku 186 písm. a) a článku 187 nariadenia č. 1234/2007 by stratili akýkoľvek základ.

71

Komisia uvádza, že odvolateľky iba tvrdia, že Všeobecný súd pochybil, keď uvedenú námietku nezákonnosti odmietol z dôvodu pochybení, ktoré uviedli v prvom a druhom odvolacom dôvode. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd v tejto súvislosti nijako nepochybil, musí byť tretí odvolací dôvod zamietnutý.

72

Francúzska republika a Rada podporujú argumentáciu Komisie.

73

Odvolateľky sa v podstate domnievajú, že vzhľadom na to, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávnych právnych posúdení uplatnených v rámci prvého a druhého odvolacieho dôvodu, nemohol odmietnuť námietku nezákonnosti.

74

Treba konštatovať, že, ako vyplýva z bodov 51 a 68 tohto rozsudku, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávnych právnych posúdení, keď sa domnieval, že podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ nie sú splnené na podanie žaloby proti sporným nariadeniam, ktoré vyžadujú vykonávacie opatrenia, a že sa vykonávacie nariadenie č. 393/2011 odvolateliek nedotýka osobne. Vzhľadom na to, že žaloba o neplatnosť podaná na Všeobecný súd je neprípustná, teda Všeobecný súd námietku nezákonnosti vznesenú odvolateľkami odmietol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

75

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť.

76

Vzhľadom na to, že všetky tri odvolacie dôvody vznesené spoločnosťami T & L Sugars a Sidul Açúcares na podporu ich odvolania boli zamietnuté, treba zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

77

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Článok 138 ods. 1 toho istého nariadenia, uplatniteľný na odvolacie konanie podľa jeho článku 184 ods. 1, stanovuje, že Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

78

Keďže Komisia navrhla uložiť spoločnostiam T & L Sugars a Sidul Açúcares povinnosť nahradiť trovy konania a tieto spoločnosti nemali úspech vo veci, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: