Vec C‑337/13
Almos Agrárkülkereskedelmi Kft
proti
Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Közép‑magyarországi Regionális Adó Főigazgatósága
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kúria)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Spoločný systém dane z pridanej hodnoty — Smernica 2006/112/ES — Článok 90 — Zníženie zdaniteľného základu — Rozsah povinností členských štátov — Priamy účinok“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (siedma komora) z 15. mája 2014
Harmonizácia daňových právnych predpisov – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Zdaniteľný základ – Zníženie v prípade zrušenia, odstúpenia od zmluvy, úplného alebo čiastočného nezaplatenia alebo v prípade zníženia ceny – Vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje zníženie základu dane v prípade nezaplatenia ceny – Prípustnosť – Podmienky – Uplatnenie výnimky, stanovenej pre prípad úplného alebo čiastočného nezaplatenia ceny, zo strany členského štátu
(Smernica Rady 2006/112, článok 90 ods. 1 a 2)
Harmonizácia daňových právnych predpisov – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Zdaniteľný základ – Článok 90 ods. 1 smernice 2006/112 – Zníženie v prípade zrušenia, odstúpenia od zmluvy, úplného alebo čiastočného nezaplatenia alebo v prípade zníženia ceny – Priamy účinok
(Smernica Rady 2006/112, článok 90 ods. 1)
Harmonizácia daňových právnych predpisov – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Zdaniteľný základ – Zníženie v prípade zrušenia, odstúpenia od zmluvy, úplného alebo čiastočného nezaplatenia alebo v prípade zníženia ceny – Vnútroštátna právna úprava, ktorá takéto zníženie podmieňuje určitými náležitosťami – Prípustnosť – Podmienky – Proporcionalita
(Smernica Rady 2006/112, článok 90 ods. 1 a článok 273)
Ustanovenia článku 90 smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré nestanovuje zníženie základu dane na účely dane z pridanej hodnoty v prípade nezaplatenia ceny, ak bola uplatnená výnimka stanovená v odseku 2 tohto článku. Toto ustanovenie však musí upravovať všetky ostatné prípady, v ktorých podľa odseku 1 uvedeného článku zdaniteľná osoba po ukončení transakcie nezískala celú protihodnotu alebo jej časť, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
Článok 90 ods. 1 je vyjadrením základnej zásady uvedenej smernice, podľa ktorej základom dane je skutočne získaná protihodnota a ktorej logickým dôsledkom je, že daňový orgán nemôže vyberať ako daň z pridanej hodnoty vyššiu sumu, než je suma, ktorú získala zdaniteľná osoba.
Druhý odsek toho istého článku však členským štátom umožňuje odchýliť sa od uvedeného pravidla v prípade úplného alebo čiastočného nezaplatenia ceny transakcie. Toto vnútroštátne ustanovenie treba chápať ako výsledok uplatnenia možnosti výnimky členským štátom, ktorá mu bola priznaná podľa uvedeného článku.
V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci k úplnému alebo čiastočnému nezaplateniu kúpnej ceny dôjde aj bez odstúpenia od zmluvy alebo jej zrušenia, kupujúci zostáva povinný zaplatiť dohodnutú cenu a predávajúci, hoci už nie je majiteľom tovaru, má v zásade k dispozícii svoju pohľadávku, ktorú môže súdne vymáhať. Keďže však nemožno vylúčiť, že sa takáto pohľadávka v konečnom dôsledku stane nevymožiteľnou, normotvorca Únie rozhodol ponechať každému členskému štátu na výber, aby určil, či prípad nezaplatenia kúpnej ceny, ktoré samo osebe, na rozdiel od odstúpenia od zmluvy alebo jej zrušenia, neobnovuje pôvodné postavenie zmluvných strán, umožňuje znížiť základ dane do splatnej výšky za podmienok, ktoré stanovuje, alebo či takéto zníženie v takom prípade nie je prípustné.
(pozri body 22 – 25, 28, bod 1 výroku)
Zdaniteľné osoby sa môžu na vnútroštátnych súdoch odvolávať na článok 90 ods. 1 smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty proti členskému štátu, aby dosiahli zníženie základu dane na účely dane z pridanej hodnoty.
Vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice z hľadiska ich obsahu zdajú bezpodmienečné a dostatočne presné, sa jednotlivci môžu na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, či už preto, že tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote, alebo preto, že ju prebral nesprávne.
Ustanovenie práva Únie je bezpodmienečné vtedy, ak vyjadruje povinnosť, ktorá nie je viazaná na nijakú podmienku, a jej uplatnenie ani účinky si nevyžadujú prijatie právneho aktu, či už inštitúciami Únie, alebo orgánmi členských štátov.
Tento článok síce ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení opatrení, na základe ktorých možno vymedziť sumu zodpovedajúcu zníženiu, táto okolnosť však nemá vplyv na presný a nepodmienečný charakter povinnosti vyhovieť zníženiu základu dane v prípadoch stanovených týmto článkom. Tento článok teda spĺňa podmienky na to, aby mal priamy účinok.
(pozri body 31, 32, 34, 40, bod 2 výroku)
Hoci členské štáty môžu stanoviť, že uplatnenie práva na zníženie základu dane z pridanej hodnoty podlieha splneniu určitých náležitostí, ktoré umožňujú najmä preukázať, že po ukončení transakcie zdaniteľná osoba v konečnom dôsledku nezískala celú protihodnotu alebo jej časť a že táto osoba sa môže odvolávať na jeden z prípadov stanovených v článku 90 ods. 1 smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, takto prijaté opatrenia nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na toto preukázanie, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
Keďže ustanovenia článku 90 ods. 1 a článku 273 uvedenej smernice mimo nimi stanoveného rámca nespresňujú podmienky ani povinnosti, ktoré môžu stanoviť členské štáty, treba konštatovať, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o náležitosti, ktoré majú zdaniteľné osoby splniť voči daňovým orgánom uvedených štátov, aby mohlo dôjsť k zníženiu základu dane.
Opatrenia, ktoré majú brániť podvodom alebo daňovým únikom, sa v zásade môžu odchýliť od pravidiel týkajúcich sa základu dane len v rozsahu striktne nevyhnutnom na dosiahnutie tohto osobitného cieľa. Tieto opatrenia totiž musia mať čo najmenší vplyv na ciele a zásady smernice 2006/112, čiže ich nemožno používať takým spôsobom, ktorý by spochybnil neutralitu dane z pridanej hodnoty.
(pozri body 37, 38, 40, bod 2 výroku)
Vec C‑337/13
Almos Agrárkülkereskedelmi Kft
proti
Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Közép‑magyarországi Regionális Adó Főigazgatósága
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kúria)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Spoločný systém dane z pridanej hodnoty — Smernica 2006/112/ES — Článok 90 — Zníženie zdaniteľného základu — Rozsah povinností členských štátov — Priamy účinok“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (siedma komora) z 15. mája 2014
Harmonizácia daňových právnych predpisov — Spoločný systém dane z pridanej hodnoty — Zdaniteľný základ — Zníženie v prípade zrušenia, odstúpenia od zmluvy, úplného alebo čiastočného nezaplatenia alebo v prípade zníženia ceny — Vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje zníženie základu dane v prípade nezaplatenia ceny — Prípustnosť — Podmienky — Uplatnenie výnimky, stanovenej pre prípad úplného alebo čiastočného nezaplatenia ceny, zo strany členského štátu
(Smernica Rady 2006/112, článok 90 ods. 1 a 2)
Harmonizácia daňových právnych predpisov — Spoločný systém dane z pridanej hodnoty — Zdaniteľný základ — Článok 90 ods. 1 smernice 2006/112 — Zníženie v prípade zrušenia, odstúpenia od zmluvy, úplného alebo čiastočného nezaplatenia alebo v prípade zníženia ceny — Priamy účinok
(Smernica Rady 2006/112, článok 90 ods. 1)
Harmonizácia daňových právnych predpisov — Spoločný systém dane z pridanej hodnoty — Zdaniteľný základ — Zníženie v prípade zrušenia, odstúpenia od zmluvy, úplného alebo čiastočného nezaplatenia alebo v prípade zníženia ceny — Vnútroštátna právna úprava, ktorá takéto zníženie podmieňuje určitými náležitosťami — Prípustnosť — Podmienky — Proporcionalita
(Smernica Rady 2006/112, článok 90 ods. 1 a článok 273)
Ustanovenia článku 90 smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré nestanovuje zníženie základu dane na účely dane z pridanej hodnoty v prípade nezaplatenia ceny, ak bola uplatnená výnimka stanovená v odseku 2 tohto článku. Toto ustanovenie však musí upravovať všetky ostatné prípady, v ktorých podľa odseku 1 uvedeného článku zdaniteľná osoba po ukončení transakcie nezískala celú protihodnotu alebo jej časť, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
Článok 90 ods. 1 je vyjadrením základnej zásady uvedenej smernice, podľa ktorej základom dane je skutočne získaná protihodnota a ktorej logickým dôsledkom je, že daňový orgán nemôže vyberať ako daň z pridanej hodnoty vyššiu sumu, než je suma, ktorú získala zdaniteľná osoba.
Druhý odsek toho istého článku však členským štátom umožňuje odchýliť sa od uvedeného pravidla v prípade úplného alebo čiastočného nezaplatenia ceny transakcie. Toto vnútroštátne ustanovenie treba chápať ako výsledok uplatnenia možnosti výnimky členským štátom, ktorá mu bola priznaná podľa uvedeného článku.
V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci k úplnému alebo čiastočnému nezaplateniu kúpnej ceny dôjde aj bez odstúpenia od zmluvy alebo jej zrušenia, kupujúci zostáva povinný zaplatiť dohodnutú cenu a predávajúci, hoci už nie je majiteľom tovaru, má v zásade k dispozícii svoju pohľadávku, ktorú môže súdne vymáhať. Keďže však nemožno vylúčiť, že sa takáto pohľadávka v konečnom dôsledku stane nevymožiteľnou, normotvorca Únie rozhodol ponechať každému členskému štátu na výber, aby určil, či prípad nezaplatenia kúpnej ceny, ktoré samo osebe, na rozdiel od odstúpenia od zmluvy alebo jej zrušenia, neobnovuje pôvodné postavenie zmluvných strán, umožňuje znížiť základ dane do splatnej výšky za podmienok, ktoré stanovuje, alebo či takéto zníženie v takom prípade nie je prípustné.
(pozri body 22 – 25, 28, bod 1 výroku)
Zdaniteľné osoby sa môžu na vnútroštátnych súdoch odvolávať na článok 90 ods. 1 smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty proti členskému štátu, aby dosiahli zníženie základu dane na účely dane z pridanej hodnoty.
Vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice z hľadiska ich obsahu zdajú bezpodmienečné a dostatočne presné, sa jednotlivci môžu na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, či už preto, že tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote, alebo preto, že ju prebral nesprávne.
Ustanovenie práva Únie je bezpodmienečné vtedy, ak vyjadruje povinnosť, ktorá nie je viazaná na nijakú podmienku, a jej uplatnenie ani účinky si nevyžadujú prijatie právneho aktu, či už inštitúciami Únie, alebo orgánmi členských štátov.
Tento článok síce ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení opatrení, na základe ktorých možno vymedziť sumu zodpovedajúcu zníženiu, táto okolnosť však nemá vplyv na presný a nepodmienečný charakter povinnosti vyhovieť zníženiu základu dane v prípadoch stanovených týmto článkom. Tento článok teda spĺňa podmienky na to, aby mal priamy účinok.
(pozri body 31, 32, 34, 40, bod 2 výroku)
Hoci členské štáty môžu stanoviť, že uplatnenie práva na zníženie základu dane z pridanej hodnoty podlieha splneniu určitých náležitostí, ktoré umožňujú najmä preukázať, že po ukončení transakcie zdaniteľná osoba v konečnom dôsledku nezískala celú protihodnotu alebo jej časť a že táto osoba sa môže odvolávať na jeden z prípadov stanovených v článku 90 ods. 1 smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, takto prijaté opatrenia nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na toto preukázanie, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
Keďže ustanovenia článku 90 ods. 1 a článku 273 uvedenej smernice mimo nimi stanoveného rámca nespresňujú podmienky ani povinnosti, ktoré môžu stanoviť členské štáty, treba konštatovať, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o náležitosti, ktoré majú zdaniteľné osoby splniť voči daňovým orgánom uvedených štátov, aby mohlo dôjsť k zníženiu základu dane.
Opatrenia, ktoré majú brániť podvodom alebo daňovým únikom, sa v zásade môžu odchýliť od pravidiel týkajúcich sa základu dane len v rozsahu striktne nevyhnutnom na dosiahnutie tohto osobitného cieľa. Tieto opatrenia totiž musia mať čo najmenší vplyv na ciele a zásady smernice 2006/112, čiže ich nemožno používať takým spôsobom, ktorý by spochybnil neutralitu dane z pridanej hodnoty.
(pozri body 37, 38, 40, bod 2 výroku)