ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 27. marca 2014 ( *1 )

„Občianstvo Únie — Zásada zákazu diskriminácie — Jazykový režim uplatniteľný na občianskoprávne konania“

Vo veci C‑322/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landesgericht Bozen (Taliansko) zo 6. júna 2013 a doručený Súdnemu dvoru 13. júna 2013, ktorý súvisí s konaním:

Ulrike Elfriede Grauel Rüffer

proti

Kateřine Pokornej

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J. C. Bonichot a A. Arabadžiev,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

K. Pokorná, v zastúpení: M. Mairhofer a F. Bauer, Rechtsanwälte,

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

Európska komisia, v zastúpení: E. Traversa a W. Bogensberger, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Grauelovou Rüfferovu a pani Pokornou vo veci týkajúcej sa náhrady ujmy v dôsledku nehody na lyžovačke.

Právny rámec

3

Článok 122 prvý odsek talianskeho Občianskeho súdneho poriadku (Zivilprozessordnung) stanovuje:

„V celom konaní sa vyžaduje používať taliansky jazyk.“

4

Článok 156 tohto poriadku stanovuje:

„1.   Procesné úkony nemožno vyhlásiť za neplatné z dôvodu nedodržania formálnych náležitostí, ak táto neplatnosť nie je stanovená zákonom.

2.   Za neplatné ich však možno vyhlásiť vtedy, keď procesný úkon nespĺňa formálne podmienky, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

3.   Neplatnosť nemožno vyhlásiť, keď procesný úkon dosiahol účel, na ktorý bol určený.“

5

Odchylne od tejto normy sa v provincii Bolzano v súdnom konaní v trestnoprávnych, občianskoprávnych alebo správnych veciach môže používať nemecký jazyk. Používanie tohto jazyka pred danými súdmi vyplýva z článkov 99 a 100 dekrétu prezidenta republiky č. 670 z 31. augusta 1972 o schválení jednotného textu ústavných zákonov, ktoré sa týkajú osobitného postavenia provincie Tridentsko‑Južné Tirolsko (ďalej len „dekrét č. 670/1972“), ako aj dekrétu prezidenta republiky č. 574 z 15. júla 1988 o vykonávacích ustanoveniach k osobitnému postaveniu provincie Tridentsko‑Južné Tirolsko upravujúce používanie nemeckého a rétorománskeho jazyka v kontakte občanov s orgánmi verejnej správy a v súdnych konaniach (ďalej len „dekrét č. 574/1988“).

6

Článok 99 dekrétu č. 670/1972 stanovuje:

„Nemecký jazyk má v provincii rovnaké postavenie ako taliansky jazyk, ktorý je úradným jazykom. V aktoch s právnou silou zákona a vždy, keď toto postavenie stanovuje dvojjazyčné znenie, je záväzné talianske znenie.“

7

Článok 100 dekrétu č. 670/1972 stanovuje:

„Po nemecky hovoriaci občania provincie Bolzano majú právo na to, aby v kontakte so súdmi a s orgánmi a úradmi verejnej moci, ktoré majú sídlo v provincii alebo disponujú regionálnou pôsobnosťou, ako aj so spoločnosťami pôsobiacimi na základe koncesie, ktoré v provincii poskytujú verejné služby, používali svoj jazyk.“

8

Podľa článku 1 ods. 1 dekrétu č. 574/1988:

„Týmto dekrétom sa upravuje používanie nemeckého jazyka pri uplatňovaní ustanovení oddielu XI upravujúceho osobitné postavenie provincie Tridentsko‑Južné Tirolsko… Nemecký jazyk má v provincii rovnaké postavenie ako taliansky jazyk, ktorý je úradným jazykom:

a)

v kontakte s orgánmi verejnej moci, verejnoprávnymi službami, ako aj s právnickými osobami verejného práva a verejnoprávnymi zariadeniami, ktoré majú sídlo v provincii Bolzano alebo tam disponujú regionálnou pôsobnosťou, ako aj so spoločnosťami pôsobiacimi na základe koncesie, ktoré v provincii poskytujú verejné služby;

b)

v styku so súdnymi orgánmi a so všeobecnými súdmi, správnymi súdmi a s daňovými súdmi, ktoré majú sídlo v provincii Bolzano;

c)

v styku s odvolacím súdom, odvolacím trestným súdom, oddelením odvolacieho súdu pre maloletých, prokuratúrou pred odvolacím súdom, súdom pre maloletých, súdom a úradom dohľadu, provinčným správcom pre vysporiadania práv z verejného majetku…;

…“

9

Článok 20 dekrétu č. 574/1988 stanovuje:

„1.   V občianskoprávnom konaní má každý účastník možnosť vybrať si jazyk, v ktorom napíše svoj procesný úkon. Tento jeho výber vyplynie zo znenia úkonu, ktorým sa začalo konanie, vykonaného v jednom alebo druhom jazyku alebo z vyjadrenia k žalobe či iných podobných podaní.

2.   Pokiaľ bude podanie, ktorým sa začína konanie, vyjadrenie k žalobe či iné úkony vyhotovené v tom istom jazyku, konanie je jednojazyčné. V opačnom prípade je konanie dvojjazyčné.

3.   V dvojjazyčnom konaní používa každý účastník jazyk, ktorý si zvolil. Uznesenia súdu sa vyhotovujú a vyhlasujú v oboch jazykoch, ak sa dotknutý účastník konania tejto možnosť nezriekne do skončenia pojednávania, na ktorom bol podaný návrh na vydanie takého uznesenia. Podania a dokumenty účastníkov konania sa vyhotovujú v talianskom alebo v nemeckom jazyku, pričom neexistuje povinnosť vyhotovovať preklady z úradnej moci a na náklady súdu. V dvojjazyčnom konaní môžu účastníci konania, ktorí nemajú bydlisko alebo sídlo v provincii Bolzano, v lehote tridsať dní od doručenia alebo predloženia aktov a dokumentov požiadať súd, aby ich úplne alebo čiastočne dal preložiť na náklady súdu do iného jazyka. Súd môže o dokumentoch, ktoré predložili účastníci konania a ktoré považuje za zjavne nerelevantné, rozhodnúť, že ich nedá preložiť celé, alebo len čiastočne.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

10

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že pani Grauel Rüffer, nemecká štátna príslušníčka s bydliskom v Nemecku, spadla 22. februára 2009 pri lyžovačke na zjazdovke, ktorá sa nachádza v provincii Bolzano, a poranila si pravé rameno. Podľa jej tvrdenia bol tento pád spôsobený pani Pokornou, českou štátna príslušníčkou s bydliskom v Českej republike. Pani Grauel Rüffer žiada od pani Pokornej náhradu utrpenej ujmy.

11

V rámci konania začatom na vnútroštátnom súde bola žaloba podaná 24. apríla 2012 na návrh pani Grauelovej Rüfferovej vyhotovená v nemeckom jazyku. Pani Pokorná, ktorej bol doručený preklad do českého jazyka 4. októbra 2012, predložila 7. februára 2013 svoje vyjadrenie k žalobe a nepodala nijaké námietky proti tomu, že žalobkyňa si ako jazyk konania vybrala nemčinu.

12

Na prvom pojednávaní sa vnútroštátny súd zaoberal otázkou voľby jazyka, v ktorom sa má viesť konanie, teda či sa má konanie vzhľadom na rozsudok Corte suprema di cassazione (Taliansko) z 22. novembra 2012 (rozsudok č. 20715) viesť v nemeckom alebo talianskom jazyku.

13

V tomto rozsudku Corte suprema di cassazione rozhodol, že ustanovenia dekrétu č. 574/1988 sa uplatňujú len na talianskych občanov, ktorý majú bydlisko v provincii Bolzano.

14

Vnútroštátny súd uvádza, že v súlade s uvedeným rozsudkom žalovaná vo veci samej nemohla zvolením si nemeckého jazyka ako jazyka konania napraviť neplatnosť žaloby vyplývajúcu z použitia tohto jazyka. Za neplatný treba preto vyhlásiť tak úkon, ktorým sa začalo konanie, ako aj nasledujúci úkon, t. j. vyjadrenie k žalobe.

15

Uvedený súd sa však domnieva, že právo Únie môže brániť tomu, aby vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide vo veci samej, boli uplatňované v zmysle výkladu, aký im dal Corte suprema di cassazione. Vzniká totiž otázka, či len talianski občania, ktorí majú bydlisko v provincii Bolzano, majú možnosť v občianskoprávnom súdnom konaní používať nemecký jazyk, alebo či rovnaké právo prináleží aj talianskym občanom, ktorí nemajú bydlisko v tejto provincii, alebo aj občanom iných členských štátov Európskej únie než Talianskej republiky, ktorí majú bydlisko v tejto provincii, alebo dokonca aj občanom iných členských štátov, ktorí nemajú bydlisko v danej provincii.

16

Isteže, podľa vnútroštátneho súdu je účelom právnych predpisov upravujúcich používanie nemeckého jazyka ochrana etnickej a kultúrnej nemeckej menšiny s bydliskom v provincii Bolzano. Tento účel by však nebol nijako narušený tým, ak by sa sporná právna úprava uplatňovala aj na občanov iných členských štátov než Talianskej republiky, ktorí využívajú svoje právo na voľný pohyb.

17

Za týchto podmienok Landesgericht Bozen rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni výklad článkov 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ uplatneniu takých vnútroštátnych právnych predpisov, ako sú ustanovenia dotknuté v konaní vo veci samej, ktoré priznávajú právo používať nemecký jazyk pred súdmi provincie Bolzano v prebiehajúcich občianskoprávnych konaniach len talianskym štátnym príslušníkom s bydliskom v tejto provincii, a nie už občanom iných členských štátov Únie, bez ohľadu na to, či majú bydlisko v uvedenej provincii?“

O prejudiciálnej otázke

18

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa články 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej právo používať v občianskoprávnych konaniach predložených súdom členského štátu sídliacim v určitej územnej jednotke tohto štátu iný jazyk než úradný jazyk daného štátu majú len občania tohto štátu, ktorí majú svoje bydlisko v danej územnej jednotke.

19

Aby bolo možné odpovedať na túto otázku, treba najskôr pripomenúť, že v súvislosti s týmito istými ustanoveniami Súdny dvor vo svojom rozsudku Bickel a Franz (C‑274/96, EU:C:1998:563, body 19 a 31), už rozhodol, že nárok priznaný vnútroštátnou právnou úpravou, podľa ktorého sa trestnoprávne konanie môže viesť aj v inom jazyku než v hlavnom jazyku dotknutého členského štátu, spadá do pôsobnosti práva Únie a že právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznáva občanom hovoriacim iným jazykom než hlavným jazykom príslušného členského štátu, ktorí bývajú na území určitej jednotky, nárok, aby sa trestnoprávne konanie uskutočnilo v ich jazyku bez toho, aby sa toto právo priznalo aj občanom iných členských štátov hovoriacich tým istým jazykom, ktorí sa pohybujú a zdržiavajú na danom území.

20

Úvahy, ktoré viedli Súdny dvor v rozsudku Bickel a Franz (EU:C:1998:563), k uznaniu toho, že občan Únie, ktorý je príslušníkom iného členského štátu než dotknutého štátu, je rovnako ako príslušníci tohto členského štátu oprávnený sa v rámci trestnoprávneho konania domáhať jazykového režimu, ako dotknutého režimu vo veci samej, a teda sa môže obrátiť na príslušný súd v jednom z jazykov stanovených týmto režimom, treba chápať tak, že sa uplatňujú na každé súdne konanie, ktoré sa vedie na území príslušnej jednotky, a najmä na občianskoprávne konanie.

21

V opačnom prípade by občan iného členského štátu než Talianskej republiky, ktorý hovorí nemeckým jazykom a ktorý sa pohybuje a zdržiava v provincii Bolzano, bol znevýhodnený v porovnaní s talianskym štátnym príslušníkom hovoriacim nemeckým jazykom, ktorý má bydlisko v tejto provincii. Zatiaľ čo sa totiž taký taliansky štátny príslušník môže obrátiť na súd v občianskoprávnom konaní a dosiahnuť, aby sa toto konanie uskutočnilo v nemčine, toto právo sa odmietne občanovi iného členského štátu než Talianskej republiky, ktorý hovorí nemeckým jazykom a pohybuje sa v danej provincii.

22

Pokiaľ ide o pripomienku talianskej vlády, podľa ktorej neexistuje žiadny dôvod pre rozšírenie práva užívať jazyk predmetnej etnickej a kultúrnej menšiny na občana iného členského štátu než Talianskej republiky, ktorý sa nachádza v danom regióne iba príležitostne a dočasne, ak sú mu zabezpečené prostriedky, ktoré mu umožňujú primerane vykonávať jeho práva napriek tomu, že nepozná úradný jazyk hostiteľského členského štátu, treba uviesť, že táto vláda uviedla rovnakú pripomienku aj vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bickel a Franz (EU:C:1998:563, bod 21), a Súdny dvor zamietol túto pripomienku v bodoch 24 až 26 daného rozsudku rozhodnutím, že právna úprava vo veci samej je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.

23

Takúto právnu úpravu možno odôvodniť iba vtedy, ak sa opiera o objektívne dôvody nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb, ktoré sú primerané cieľu legitímne sledovanému vnútroštátnym právom (pozri rozsudok Bickel a Franz, EU:C:1998:563, bod 27).

24

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie talianskej vlády, podľa ktorého by uplatnenie jazykového režimu, o ktorý ide vo veci samej, na občanov Únie spôsobilo zaťaženie riadenia z hľadiska organizácie a lehôt, treba uviesť, že toto tvrdenie je v priamom rozpore s tvrdením vnútroštátneho súdu, podľa ktorého sú sudcovia v provincii Bolzano v úplnej miere schopní viesť súdne konanie buď v talianskom, alebo nemeckom jazyku, alebo aj v oboch týchto jazykoch.

25

Po druhé, čo sa týka vyjadrenia tej istej vlády týkajúceho sa dodatočných nákladov, ktoré by pre príslušný členský štát vyplynuli z uplatňovania tohto jazykového režimu na občanov Únie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že čisto ekonomické dôvody nemôžu predstavovať naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré by mohli odôvodniť obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou (pozri rozsudok Kranemann, C‑109/04, EU:C:2005:187, bod 34 a citovanú judikatúru).

26

Takže vnútroštátnu právnu úpravu, o ktorú ide vo veci samej, nemožno považovať za odôvodnenú.

27

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na otázku treba odpovedať tak, že články 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, podľa ktorej právo používať v občianskoprávnych konaniach predložených súdom členského štátu sídliacim v určitej územnej jednotke tohto štátu iný jazyk než úradný jazyk daného štátu majú len občania tohto štátu, ktorí majú svoje bydlisko v danej územnej jednotke.

O trovách

28

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

 

Články 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, podľa ktorej právo používať v občianskoprávnych konaniach predložených súdom členského štátu sídliacim v určitej územnej jednotke tohto štátu iný jazyk než úradný jazyk daného štátu majú len občania tohto štátu, ktorí majú svoje bydlisko v danej územnej jednotke.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: nemčina.