—

Provincie Antwerpen, v zastúpení: G. van Gelder, advocaat,

—

Belgacom NV van publiek recht, v zastúpení: H. de Bauw a B. Den Tandt, advocaten,

—

Mobistar NV, v zastúpení: T. De Cordier, H. Waem a E. Taelman, advocaten,

—

belgická vláda, v zastúpení: A. Vandewalle a M. Jacobs, splnomocnení zástupcovia,

—

maďarská vláda, v zastúpení: Z. Fehér, K. Szíjjártó a A. Szilágyi, splnomocnení zástupcovia,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

—

švédska vláda, v zastúpení: A. Falk, C. Meyer‑Seitz, U. Persson, E. Karlsson, L. Swedenborg a C. Hagerman, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: L. Nicolae, F. Wilman a T. van Rijn, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 6 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) (Ú. v. EÚ L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi Provincie Antwerpen (provincia Antverpy) a spoločnosťami Belgacom NV van publiek recht (ďalej len „Belgacom“), resp. Mobistar NV (ďalej len „Mobistar“) vo veci rozhodnutí, ktorými sa týmto dvom podnikom uložila povinnosť zaplatiť všeobecný provinciálny poplatok za ich zariadenia nachádzajúce sa na území Provincie Antwerpen.

3

Podľa článku 1 smernice o povolení s názvom „Účel a pôsobnosť“:

„1.   Cieľom tejto smernice je podporiť vnútorný trh s elektronickými komunikačnými sieťami a službami prostredníctvom harmonizácie a zjednodušenia pravidiel týkajúcich sa povolenia a podmienok s cieľom uľahčiť ich poskytnutie v rámci spoločenstva.

2.   Táto smernica sa vzťahuje na povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb.“

4

Článok 6 tejto smernice s názvom „Podmienky všeobecného povolenia a podmienky na získanie práva na používanie rádiových frekvencií a čísiel a osobitné povinnosti“ stanovuje:

„1.   Všeobecné povolenie pre poskytnutie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a práva na používanie rádiových frekvencií a práva na používanie čísiel môže podliehať len podmienkam uvedeným jednotlivo v častiach A, B a C prílohy. Takéto podmienky sú objektívne opodstatnené vo vzťahu k spomenutému sieťovému systému alebo službe, nediskriminačné, primerané a jasné.

2.   Špecifické povinnosti, ktoré môžu byť uložené poskytovateľom elektronických komunikačných sietí a služieb… alebo tým, ktorí sú ustanovení na poskytovanie univerzálnych služieb… sú právne oddelené od práv a povinností vyplývajúcich zo všeobecného povolenia. S cieľom dosiahnuť pre podniky transparentnosť sú vo všeobecnom povolení zahrnuté kritériá a postupy pre ukladanie osobitných povinností jednotlivým podnikom.

3.   Všeobecné povolenie obsahuje len podmienky, ktoré sú špecifické pre toto odvetvie a sú vysvetlené v časti A prílohy a nebudú duplikovať podmienky, ktoré sú platné pre podniky na základe iných vnútroštátnych právnych predpisov.

4.   Členské štáty nebudú duplikovať podmienky všeobecného povolenia v prípadoch, kde poskytujú právo používania pre rádiové frekvencie alebo čísla.“

5

Článok 13 uvedenej smernice, nazvaný „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“, znie:

„Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2002/21/ES [zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby] (rámcová smernica) [(Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349)].“

6

Časť B prílohy smernice o povolení stanovuje:

„Podmienky, ktoré môžu byť spojené s právami na používanie rádiových frekvencií

…

…“

7

Podľa článku 97 zákona o reštrukturalizácii určitých verejných hospodárskych podnikov (wet betreffende de hervorming van sommige economische overheidsbedrijven) z 21. marca 1991 (Belgisch Staatsblad z 27. marca 1991, s. 6155) v znení uplatniteľnom na spory vo veciach samých (ďalej len „zákon z 21. marca 1991“):

„1.   Za podmienok stanovených v tejto kapitole sa prevádzkovateľom verejnej telekomunikačnej siete povoľuje využívať pozemky vo verejnom a v inom vlastníctve na inštaláciu káblov, nadzemných vedení a pridružených zariadení a na uskutočňovanie prác v súvislosti s nimi, pokiaľ sa dodrží stanovený účel vlastníckeho práva a ustanovenia zákonov a iných právnych predpisov upravujúce ich používanie.

…

2.   Nainštalované káble, nadzemné vedenia a pridružené zariadenia ostávajú vo vlastníctve prevádzkovateľa príslušnej verejnej telekomunikačnej siete.“

8

Článok 98 tohto zákona stanovuje:

„1.   Pred inštaláciou káblov, nadzemných vedení a pridružených zariadení vo verejnom vlastníctve predloží každý prevádzkovateľ verejnej telekomunikačnej siete orgánu, ktorý spravuje pozemky vo verejnom vlastníctve, na schválenie plán s miestami inštalácie a ich špecifikáciami.

…

2.   Za toto právo na používanie nesmie orgán od prevádzkovateľa príslušnej verejnej telekomunikačnej siete požadovať nijaké odvody, poplatky, dane z nehnuteľnosti, odmeny alebo príspevky, a to bez ohľadu na ich povahu.

Prevádzkovatelia verejnej telekomunikačnej siete majú okrem toho právo na bezplatný vstup na účely inštalácie káblov, nadzemných vedení a pridružených zariadení vo verejných alebo v súkromných stavbách nachádzajúcich sa na pozemkoch vo verejnom vlastníctve.

…“

9

Provincieraad van de provincie Antwerpen (Rada provincie Antverpy) prijala na roky 2005 až 2008 štyri nariadenia o poplatkoch zavádzajúce všeobecný provinciálny poplatok za zariadenia nachádzajúce sa na území tejto provincie. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že znenia zásadných ustanovení nariadení o poplatkoch týkajúcich sa rokov 2005 až 2007 (ďalej len „nariadenia o poplatkoch na roky 2005 až 2007“) sú identické. Nariadenie o poplatkoch týkajúce sa roku 2008 (ďalej len „nariadenie o poplatkoch na rok 2008“) sa od vyššie uvedených nariadení líši, najmä pokiaľ ide o výšku zavedeného poplatku.

10

Nariadenia o poplatkoch na roky 2005 až 2007 vo svojich článkoch 1 stanovujú, že všeobecný provinciálny poplatok sa platí predovšetkým za každé zariadenie, ktoré je definované ako „každá individuálna alebo spoločná plocha, bez ohľadu na jej formu[, ďalej že] plochy, ktoré susedia, sa považujú za jedno zariadenie, pokiaľ nie sú navzájom oddelené verejnou komunikáciou, múrom a pod.[, ako aj to, že] dve alebo viaceré plochy, na ktoré sa vzťahuje povolenie používať verejnú komunikáciu, sa považujú za jedno zariadenie“.

11

Podľa článku 1 časti B bodu 2 týchto nariadení o poplatkoch je všeobecný provinciálny poplatok povinná platiť predovšetkým „každá právnická osoba založená podľa belgického alebo zahraničného práva, ktorá podlieha dani z príjmov právnických osôb, vrátane právnických osôb, ktoré sa nachádzajú v likvidácii, a 1. januára [predmetného roka] má na území Provincie Antwerpen jedno alebo viacero zariadení, ktoré využíva alebo ktoré sú vyhradené na to, aby ich využívala“.

12

Článok 2 časť B uvedených nariadení o poplatkoch stanovuje, že výška tohto poplatku je v zásade 99 eur za zariadenie s plochou 1000 m2 alebo menej.

13

Poplatok stanovený v nariadení o poplatkoch na rok 2008, prijatom 5. októbra 2007, sa platí za každé zariadenie nachádzajúce sa na území Provincie Antwerpen. Článok 1 časť B bod 2 tohto nariadenia o poplatkoch má identické znenie ako nariadenia o poplatkoch na roky 2005 až 2007.

14

Podľa článku 8 prvého a druhého odseku nariadenia o poplatkoch na rok 2008:

„Každý platiteľ je povinný zaplatiť poplatok za každé zariadenie nachádzajúce sa na území Provincie Antwerpen, ktoré využíva alebo ktoré je vyhradené na to, aby ho využíval, bez ohľadu na jeho označenie.

Zariadenie, na ktoré sa vzťahuje poplatok, je každá plocha, ktorá je určená na profesijné účely alebo sa využíva v rámci profesijných účelov, ktorá je vyhradená na využívanie alebo prispieva k uskutočneniu [či] realizácii profesijných cieľov.“

15

Článok 11 tohto nariadenia o poplatkoch stanovuje, že výška poplatku v prípade zariadenia s plochou 1000 m2 alebo menej je v zásade 135 eur.

16

Belgacom a Mobistar sú poskytovateľmi elektronických komunikačných sietí a služieb.

17

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Belgacom a Mobistar na území Provincie Antwerpen inštalovali značný počet stĺpov, stožiarov a antén mobilných rádiokomunikačných systémov potrebných na poskytovanie elektronických komunikačných služieb.

18

Orgány Provincie Antwerpen vydali v súlade s nariadeniami o poplatkoch uvedenými v bode 9 tohto rozsudku platobné výmery týkajúce sa poplatku, ktorý má zaplatiť Belgacom na roky 2007 a 2008 a Mobistar na roky 2005 až 2007, za svoje zariadenia nachádzajúce sa na území Provincie Antwerpen.

19

Belgacom a Mobistar podali proti týmto platobným výmerom námietky guvernérovi Provincie Antwerpen. Po zamietnutí týchto námietok podali žaloby na Rechtbank van eerste aanleg te Antwerpen (Prvostupňový súd v Antverpách), ktorý uvedené platobné výmery zrušil. Provincie Antwerpen podala proti prvostupňovým rozsudkom odvolanie na súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania.

20

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že Grondwettelijk Hof (Ústavný súd) sa vyslovil k ústavnosti článku 98 ods. 2 zákona z 21. marca 1991 v rozsudku z 15. decembra 2011, v ktorom rozhodol, že toto ustanovenie provinciám nezakazuje, aby z rozpočtových alebo iných dôvodov zdanili ekonomickú činnosť telekomunikačných operátorov, ktorá sa na území provincie prejavuje existenciou stĺpov, stožiarov alebo antén mobilných rádiokomunikačných systémov používaných na túto činnosť na pozemkoch vo verejnom alebo v súkromnom vlastníctve.

21

V týchto veciach prejednávaných na vnútroštátnom súde Belgacom a Mobistar predložili otázku, či sú predmetné platobné výmery v súlade so smernicou o povolení. Tieto spoločnosti navyše uviedli, že posúdenie Grondwettelijk Hof týkajúce sa všeobecného provinciálneho poplatku dotknutého vo veci samej nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, presnejšie s rozsudkom Vodafone España a France Telecom España (C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11, EU:C:2012:446), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že v rámci smernice o povolení členské štáty nemôžu vyberať iné poplatky alebo úhrady za poskytovanie sietí a elektronických komunikačných služieb než tie, ktoré sú upravené v tejto smernici.

22

Hof van beroep te Antwerpen sa so zreteľom na tento rozsudok Súdneho dvora pýta, či výklad článku 98 ods. 2 zákona z 21. marca 1991, ktorý podal Grondwettelijk Hof, je zlučiteľný s článkami 6 a 13 smernice o povolení.

23

Hof van beroep te Antwerpen sa za týchto podmienok rozhodol prerušiť konanie a Súdnemu dvoru v oboch veciach C‑256/13 a C‑264/13 položiť túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 6 a článok 13 smernice [o povolení] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa orgánu členského štátu povolilo zdaňovať z rozpočtových alebo z iných dôvodov ekonomickú činnosť telekomunikačných operátorov, ktorá sa na území členského štátu alebo na jeho časti prejavuje existenciou stĺpov, stožiarov alebo antén [mobilných rádiokomunikačných systémov], ktoré sa na túto činnosť používajú, na pozemkoch vo verejnom alebo v súkromnom vlastníctve?“

24

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 6. júna 2013 boli veci C‑256/13 a C‑264/13 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

25

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 6 a 13 smernice o povolení vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby poskytovatelia elektronických komunikačných sietí alebo služieb boli povinní platiť všeobecný poplatok za zariadenia z dôvodu existencie stĺpov, stožiarov alebo antén mobilných rádiokomunikačných systémov nachádzajúcich sa na pozemkoch vo verejnom alebo v súkromnom vlastníctve a potrebných na ich činnosť.

26

Treba uviesť, že článok 6 smernice o povolení sa týka podmienok a osobitných povinností, ktoré môžu byť spojené so všeobecným povolením a s právami na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel. Tento článok stanovuje, že všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a práva na používanie rádiových frekvencií a čísiel môžu podliehať len podmienkam uvedeným v častiach A, B a C prílohy tejto smernice.

27

V tejto súvislosti z časti B bodu 6 prílohy smernice o povolení vyplýva, že poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií sú podľa článku 13 tejto smernice uvedené medzi podmienkami, ktoré môžu byť spojené s uvedenými právami.

28

V prejednávanej veci z návrhov na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by poplatok dotknutý vo veci samej bol uvedený v podmienkach alebo v osobitných povinnostiach, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom vymenované v prílohe smernice o povolení a ktoré sú spojené so všeobecným povolením alebo s právami na používanie rádiových frekvencií podľa článku 6 smernice o povolení. Tento článok smernice o povolení teda nie je relevantný v konaní vo veciach samých.

29

Pokiaľ ide o to, či článok 13 smernice o povolení bráni tomu, aby dotknuté podniky podliehali povinnosti platiť poplatok, ako je poplatok dotknutý vo veci samej, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že smernica o povolení nestanovuje len pravidlá týkajúce sa postupov udeľovania všeobecných povolení alebo práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísel a obsahu uvedených povolení, ale aj pravidlá týkajúce sa povahy či dokonca rozsahu peňažných povinností súvisiacich s uvedenými postupmi, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom v oblasti služieb elektronickej komunikácie (rozsudok Vodafone Malta a Mobisle Communications, C‑71/12, EU:C:2013:431, bod 20, ako aj citovaná judikatúra).

30

Podľa ustálenej judikatúry členské štáty v rámci smernice o povolení nemôžu vyberať iné poplatky alebo úhrady za poskytovanie sietí a elektronických komunikačných služieb než tie, ktoré sú upravené v tejto smernici (pozri rozsudok Vodafone España a France Telecom España, EU:C:2012:446, bod 28, ako aj citovanú judikatúru).

31

Pokiaľ ide o článok 13 smernice o povolení, treba pripomenúť, že tento článok sa týka podrobností stanovenia poplatkov za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísel alebo za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním (pozri v tomto zmysle rozsudok Vodafone Malta a Mobisle Communications, EU:C:2013:431, bod 19).

32

Podľa tohto článku smernice o povolení členské štáty môžu za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísel alebo za práva na inštalovanie zariadení stanoviť poplatok, ktorého cieľom je zabezpečiť optimálne využívanie týchto zdrojov (pozri v tomto zmysle rozsudok Belgacom a i., C‑375/11, EU:C:2013:185, bod 42 a citovanú judikatúru).

33

Pojmy „zariadenia“ a „inštalovanie“ použité v tomto článku 13 odkazujú na fyzickú infraštruktúru, ktorá umožňuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, a na jej inštaláciu na dotknutom verejnom alebo súkromnom majetku (pozri v tomto zmysle rozsudok Vodafone España a France Telecom España, EU:C:2012:446, bod 32).

34

Článok 13 smernice o povolení sa však netýka všetkých poplatkov, ktorým podlieha infraštruktúra umožňujúca poskytovať elektronické komunikačné siete a služby.

35

Smernica o povolení sa totiž podľa svojho článku 1 ods. 2 uplatňuje na povolenia týkajúce sa poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb a jej článok 13 sa vzťahuje iba na poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na verejnom alebo súkromnom majetku, pod alebo nad ním, aby sa zohľadnila potreba zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov.

36

V prejednávanej veci z návrhov na začatie prejudiciálneho konania ďalej vyplýva, že povinnosti platiť poplatok dotknutý vo veci samej podlieha predovšetkým každá právnická osoba založená podľa belgického alebo zahraničného práva, ktorá má na území Provincie Antwerpen zariadenie, ktoré využíva alebo ktoré je vyhradené na jej využívanie, a to bez ohľadu na povahu tohto zariadenia a činnosť platiteľov tohto poplatku. Jeho výška závisí od plochy, ktorú zaberajú zariadenia. Týmito platiteľmi teda nie sú len poskytovatelia elektronických komunikačných sietí alebo služieb či poskytovatelia, ktorí sú držiteľmi práv uvedených v článku 13 smernice o povolení.

37

Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, s ktorou sa spája vznik povinnosti platiť poplatok dotknutý vo veci samej, nesúvisí s priznaním práv na používanie rádiových frekvencií alebo práv na inštalovanie zariadení v zmysle článku 13 smernice o povolení. Takýto poplatok teda nie je poplatkom v zmysle tohto článku a v dôsledku toho nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.

38

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že články 6 a 13 smernice o povolení sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby poskytovatelia elektronických komunikačných sietí alebo služieb boli povinní platiť všeobecný poplatok za zariadenia z dôvodu existencie stĺpov, stožiarov alebo antén mobilných rádiokomunikačných systémov nachádzajúcich sa na pozemkoch vo verejnom alebo v súkromnom vlastníctve a potrebných na ich činnosť.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Články 6 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby poskytovatelia elektronických komunikačných sietí alebo služieb boli povinní platiť všeobecný poplatok za zariadenia z dôvodu existencie stĺpov, stožiarov alebo antén mobilných rádiokomunikačných systémov nachádzajúcich sa na pozemkoch vo verejnom alebo v súkromnom vlastníctve a potrebných na ich činnosť.