—

Commerz Nederland NV, v zastúpení: R. Wesseling, advocaat,

—

Havenbedrijf Rotterdam NV, v zastúpení: E. Pijnacker Hordijk a A. Kleinhout, advocaten,

—

holandská vláda, v zastúpení: M. Noort a M. Bulterman, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: P.‑J. Loewenthal a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Commerz Nederland NV (ďalej len „Commerz Nederland“) a Havenbedrijf Rotterdam NV (ďalej len „Havenbedrijf Rotterdam“), podnikom prevádzkujúcim prístav, ktorý v celom rozsahu patrí mestu Rotterdam (Holandsko), najmä vo veci platnosti záruk poskytnutých v mene Havenbedrijf Rotterdam a v rozpore so stanovami tohto podniku jeho jediným konateľom v prospech Commerz Nederland s cieľom, aby táto spoločnosť poskytla úver tretím dlžníkom.

3

Commerz Nederland poskytla spoločnosti RDM Vehicles BV (ďalej len „RDM Vehicles“) na základe zmluvy z 5. novembra 2003 úver s limitom 25 miliónov eur na účely financovania výroby obrneného vozidla. Toho istého dňa riaditeľ Gemeentelijk Havenbedrijf Rotterdam (ďalej len „GHR“), podniku, ktorý vykonáva prevádzku prístavu, čo predstavuje službu mesta Rotterdam, poskytol záruku, ktorou GHR ručila voči Commerz Nederland za splnenie záväzkov spoločnosti RDM Vehicles z takto schváleného úveru.

4

Dňa 1. januára 2004 sa prevádzka prístavu integrovala do Havenbedrijf Rotterdam, ktorej jediným spoločníkom bolo ku dňu skutkových okolností vo veci samej mesto Rotterdam.

5

Dňa 4. júna 2004 bývalý riaditeľ GHR a jediný konateľ Havenbedrijf Rotterdam poskytol v mene tejto spoločnosti záruku v prospech Commerz Nederland, ktorá sa týkala úveru schváleného pre RDM Vehicles. Výmenou za toto poskytnutie sa Commerz Nederland vzdala svojich práv zo záruky priznanej GHR.

6

Advokátska kancelária vyhotovila 10. novembra 2003 a 4. júna 2004„právne posudky“ pre spoločnosť Commerz Nederland, podľa ktorých sú záruky poskytnuté v mene GHR a Havenbedrijf Rotterdam z titulu úveru priznaného RDM Vehicles „účinné, záväzné a vymožiteľné záväzky“ voči ručiteľovi.

7

Na základe zmlúv z 27. februára 2004 poskytla Commerz Nederland spoločnosti RDM Finance I BV (ďalej len „RDM Finance I“) úver s limitom 7,2 milióna eur a spoločnosti RDM Finance II BV (ďalej len „RDM Finance II“) úver s limitom 6,4 milióna eur, ktoré slúžili na financovanie objednávok vojenského materiálu od spoločnosti RDM Technology BV.

8

Dňa 2. marca 2004 konateľ Havenbedrijf Rotterdam poskytol záruky, ktorými sa táto spoločnosť stala ručiteľom voči Commerz Nederland za plnenie záväzkov spoločností RDM Finance I a RDM Finance II z úverov priznaných týmto dvom spoločnostiam.

9

Dňa 3. marca 2004 advokátska kancelária uvedená v bode 6 tohto rozsudku odovzdala Commerz Nederland „právny posudok“, ktorý je porovnateľný s posudkami uvedenými v bode 6 tohto rozsudku.

10

Listami z 29. apríla 2004 Commerz Nederland vypovedala úvery pre RDM Finance I a pre RDM Finance II a požadovala vrátenie zostávajúcich súm úveru. Keďže sa neuskutočnila nijaká platba, obrátila sa Commerz Nederland na základe poskytnutých záruk na Havenbedrijf Rotterdam a požadovala vyplatenie sumy 4869 eur, resp. 14538,24 eura a vedľajších pohľadávok. Havenbedrijf Rotterdam tejto žiadosti nevyhovela.

11

Listom z 20. augusta 2004 vypovedala Commerz Nederland úver priznaný RDM Vehicles a požadovala vrátenie zostávajúcej sumy úveru. Keďže sa neuskutočnila nijaká platba, obrátila sa Commerz Nederland na základe poskytnutej záruky na Havenbedrijf Rotterdam a požadovala vyplatenie sumy 19843541,80 eura a vedľajších pohľadávok. Havenbedrijf Rotterdam ani tejto žiadosti nevyhovela.

12

Dňa 20. decembra 2004 podala Commerz Nederland žalobu proti Havenbedrijf Rotterdam na Rechtbank Rotterdam, ktorou sa domáhala zaplatenia dlžnej sumy na základe záruky poskytnutej spoločnosťou Havenbedrijf Rotterdam na účely priznania úveru spoločnosti RDM Vehicles. Rozsudkom z 24. januára 2007 tento súd zamietol uvedenú žalobu s odôvodnením, že táto záruka predstavovala opatrenie pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré sa malo oznámiť Európskej komisii v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a že v dôsledku toho bola uvedená záruka neplatná podľa § 3:40 ods. 2 holandského Občianskeho zákonníka.

13

Commerz Nederland podala proti tomuto rozsudku na Gerechtshof ’s‑Gravenhage odvolanie a doplnila svoje návrhy tak, že sa tiež domáhala uloženia povinnosti spoločnosti Havenbedrijf Rotterdam zaplatiť dlžné sumy na základe záruk poskytnutých touto spoločnosťou na účely priznania úverov pre RDM Finance I a RDM Finance II. Tento súd rozsudkom z 1. februára 2011 potvrdil rozsudok Rechtbank Rotterdam a zamietol návrhy spoločnosti Commerz Nederland v rozsahu, v akom boli zmenené v odvolacom konaní.

14

Osobitne Gerechtshof ’s‑Gravenhage uviedol, že preskúmanie skutkového stavu z hľadiska kritérií stanovených rozsudkom Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294) viedlo k záveru, že poskytnutie záruk dotknutých vo veci samej treba pripísať holandským orgánom verejnej moci.

15

Gerechtshof ’s‑Gravenhage v tomto ohľade vychádzal zo skutočnosti, že mesto Rotterdam vlastní všetky akcie spoločnosti Havenbedrijf Rotterdam, že členov predstavenstva a dozornej rady tohto podniku vymenúva valné zhromaždenie akcionárov, a teda mesto, že predsedom dozornej rady je zástupca starostu zodpovedný za prístav, že podľa stanov spoločnosti Havenbedrijf Rotterdam sa na poskytnutie takých záruk, o aké ide vo veci samej, vyžaduje súhlas dozornej rady a že účel spoločnosti Havenbedrijf Rotterdam vymedzený v jej stanovách nie je porovnateľný s účelom jednoduchej obchodnej spoločnosti vzhľadom na popredné miesto všeobecného záujmu.

16

Tento odvolací súd z toho vyvodil záver, že mesto Rotterdam v skutočnosti uplatňuje na Havenbedrijf Rotterdam silný vplyv a že z toho dôvodu sa skutkový kontext veci samej odlišuje od kontextu veci, ktorá viedla k rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294). Tento záver nemení ani skutočnosť, že správca Havenbedrijf Rotterdam konal svojvoľne, keďže vedome utajoval poskytnutie záruk a nevyžiadal si súhlas dozornej rady tohto podniku.

17

Gerechtshof ’s‑Gravenhage okrem toho neprijal tvrdenie Commerz Nederland, podľa ktorého dotknuté záruky nepriznávali výhodu ani RDM Vehicles, ani RDM Finance I, ani RDM Finance II, keďže boli poskytnuté na základe zmluvy uzavretej medzi RDM Holding NV a GHR 28. decembra 2002, ktorou sa RDM Holding NV zaviazala, že Taiwanu nedodá nijakú technológiu pre ponorky výmenou za to, že GHR poskytne záruky veriteľom spoločností skupiny RDM v minimálnej sume 100 miliónov eur (ďalej len „zmluva o ponorkách“). Tento skorší záväzok totiž neodnímal uvedeným zárukám ich „zvýhodňujúcu“ povahu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

18

Commerz Nederland sa na vnútroštátnom súde domáha zrušenia rozsudku Gerechtshof ’s‑Gravenhage. Predovšetkým tvrdí, že okolnosti, ktoré vzal do úvahy odvolací súd, nemôžu založiť záver, podľa ktorého bolo mesto Rotterdam zahrnuté do poskytnutia dotknutých záruk vo veci samej. Commerz Nederland tiež pripomína, že ak by o tom mesto Rotterdam bolo informované, nesúhlasilo by s týmito zárukami, že dotknutý konateľ sa musel vzdať funkcie, ktorú vykonával v rámci Havenbedrijf Rotterdam a že bol trestne stíhaný a odsúdený z dôvodu jeho správania v tejto veci. Commerz Nederland napokon spochybňuje posúdenie odvolacieho súdu, čo sa týka účinkov zmluvy o ponorkách na kvalifikáciu „zvýhodnenia“ danú zárukám dotknutým vo veci samej.

19

Hoge Raad der Nederlanden sa v tejto súvislosti domnieva, že odvolací súd správne rozhodol, že poskytnutie záruky predstavuje samostatný právny úkon aj vtedy, ak sa uskutočňuje s cieľom splniť zmluvný záväzok. Osobitne to platí vtedy, ak zmluva o ponorkách nespresňuje ani spoločnosti, pre ktoré mali byť záruky poskytnuté, ani sumy, ktoré majú byť kryté.

20

Pokiaľ ide o pripísateľnosť týchto záruk štátu, vnútroštátny súd sa domnieva, že rozsudok Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) možno vykladať v tom zmysle, že táto pripísateľnosť závisí od toho, či zo súboru indícií možno vyvodiť, že verejné orgány treba považovať za zúčastňujúce sa na prijatí dotknutých opatrení, pričom táto účasť musí byť skutočná a vecná. V predmetnej veci by tento výklad rozsudku viedol k tomu, že poskytnutie týchto záruk nemôže byť pripísané mestu Rotterdam.

21

Rozsudok Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) by však mohol byť vykladaný aj v takom zmysle, že na konštatovanie zahrnutia orgánov verejnej moci do prijatia dotknutého opatrenia postačuje, že zo súboru indícií je možné vyvodiť, že tieto orgány vo všeobecnosti stanovujú prijímanie rozhodnutí vo verejnoprávnom podniku v rámci prijímania opatrení ako vo veci samej alebo skutočne vykonávajú silný a rozhodujúci vplyv na toto prijímanie. Skutočnosť, že v prejednávanom prípade konateľ verejnoprávneho podniku neoznámil dotknuté opatrenie uvedeným orgánom a že pritom došlo k vedomému porušeniu stanov, takže záruky sa poskytli v rozpore s vôľou dozorných orgánov, ako aj v rozpore s vôľou mesta Rotterdam a štátu, teda nepredstavuje nevyhnutne prekážku pripísateľnosti týchto opatrení orgánom verejnej moci.

22

Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Ústna časť konania sa skončila 8. mája 2014 po prednesení návrhov generálneho advokáta.

24

Listom z 5. júla 2014 doručeným Súdnemu dvoru v ten istý deň Commerz Nederland požiadala Súdny dvor o nariadenie opätovného začatia ústnej časti konania.

25

Na podporu tejto žiadosti sa uvádza, že návrhy generálneho advokáta predovšetkým poukázali na nedostatočný opis skutkových okolností, ďalej odhaľujú nedostatočné objasnenie dôsledkov jedného z alternatívnych výkladov navrhovaných vnútroštátnym súdom a nakoniec sú založené na právnych zisteniach, o ktorých si účastníci konania nemohli dostatočne vymeniť svoje stanoviská.

26

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku, najmä pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií alebo že vec je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nevyjadrili (rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, C‑431/11, EU:C:2013:589, bod 27 a citovaná judikatúra).

27

V prejednávanej veci Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta usudzuje, že má k dispozícii všetky informácie na zodpovedanie predložených prejudiciálnych otázok a že tieto informácie sa pred ním prerokovali.

28

Návrh spoločnosti Commerz Nederland na opätovné začatie ústnej časti konania sa preto musí zamietnuť.

29

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či sú záruky poskytnuté verejnoprávnym podnikom pripísateľné orgánu verejnej moci, ktorý ho ovláda, sú relevantné okolnosti, podľa ktorých jednak jediný konateľ tohto podniku, ktorý poskytol tieto záruky, konal neoprávnene, prevzatie záruk vedome utajoval a porušil stanovy svojho podniku a jednak tento orgán verejnej moci by nesúhlasil s poskytnutím týchto záruk, ak by o nich bol informovaný. Vnútroštátny súd chce okrem toho vedieť, či sú tieto okolnosti spôsobilé vylúčiť takúto pripísateľnosť v situácii, ako je situácia dotknutá vo veci samej.

30

Na úvod treba uviesť, že je nepochybné, že vo veci samej poskytnutie záruk, ktoré pokrývajú úvery priznané RDM Vehicles, RDM Finance I a RDM Finance II, zo strany Havenbedrijf Rotterdam zahŕňa záväzok zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže tieto záruky obsahujú dostatočne konkrétne ekonomické riziko spôsobilé vyvolať náklady pre Havenbedrijf Rotterdam a táto spoločnosť bola ku dňu skutkov vo veci samej v celom rozsahu vo vlastníctve mesta Rotterdam.

31

Pokiaľ ide o pripísateľnosť poskytnutia týchto záruk štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, treba pripomenúť, že ju nemožno vyvodiť iba zo samotnej skutočnosti, že tieto záruky boli poskytnuté verejnoprávnym podnikom kontrolovaným štátom. Hoci je totiž štát spôsobilý kontrolovať verejnoprávny podnik a mať rozhodujúci vplyv na jeho činnosti, skutočný výkon kontroly v konkrétnom prípade nemožno automaticky predpokladať. Je ešte nevyhnutné skúmať, či sa orgány verejnej moci nejakým spôsobom podieľali na prijatí týchto opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok Francúzsko/Komisia, EU:C:2002:294, body 50 až 52).

32

V tomto ohľade nemožno požadovať, aby sa na základe konkrétneho vyšetrovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne podnietili verejnoprávny podnik, aby prijal dotknuté opatrenia pomoci. Pripísateľnosť opatrenia pomoci prijatého verejnoprávnym podnikom štátu možno totiž vyvodiť zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté (rozsudok Francúzsko/Komisia, EU:C:2002:294, body 53 a 55).

33

Osobitne je relevantná akákoľvek indícia svedčiaca v konkrétnom prípade buď o účasti orgánov verejnej moci, alebo o tom, že neexistencia ich účasti pri prijímaní opatrenia je nepravdepodobná, zohľadniac pritom aj rozsah tohto opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa, alebo o neexistencii účasti týchto orgánov na prijímaní tohto opatrenia (rozsudok Francúzsko/Komisia, EU:C:2002:294, body 56 a 57).

34

So zreteľom na túto judikatúru je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či v predmetnej veci pripísateľnosť záruk poskytnutých zo strany Havenbedrijf Rotterdam štátu môže byť vyvodená zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a kontextu, v ktorom nastali. Na tieto účely treba určiť, či uvedené indície umožňujú v predmetnej veci preukázať účasť orgánov verejnej moci alebo nepravdepodobnosť neexistencie ich účasti v rámci poskytnutia týchto záruk.

35

V tomto ohľade, ako tvrdili najmä Havenbedrijf Rotterdam a Komisia a ako uviedol generálny advokát v bodoch 78 a 79 svojich návrhov, existencia úzkych väzieb medzi Havenbedrijf Rotterdam a mestom Rotterdam v predmetnej veci, ako sú opísané v bode 15 tohto rozsudku, v zásade smeruje k preukázaniu účasti orgánov verejnej moci alebo nepravdepodobnosti neexistencie ich účasti na poskytnutí takýchto záruk.

36

Okrem toho treba uviesť, že okolnosť, že jediný konateľ verejnoprávneho podniku konal neoprávnene, nie je spôsobilá sama osebe vylúčiť takúto účasť. Ako uviedol samotný vnútroštátny súd i generálny advokát v bodoch 90 a 91 svojich návrhov, účinnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci by totiž mohla byť značne oslabená, ak by mohlo byť uplatnenie týchto pravidiel vylúčené už z dôvodu, že konateľ verejnoprávneho podniku porušil stanovy tohto podniku.

37

Vnútroštátny súd okrem toho v predmetnej veci uvádza, že jediný konateľ Havenbedrijf Rotterdam nielenže konal neoprávnene a porušil stanovy tohto podniku, ale tiež vedome utajoval poskytnutie záruk dotknutých vo veci samej najmä z dôvodu skutočnosti, že je opodstatnené predpokladať, že dotknutý orgán verejnej moci, konkrétne mesto Rotterdam, by nesúhlasil s ich poskytnutím, ak by bol o nich informovaný. Podľa vnútroštátneho súdu tieto okolnosti smerujú k preukázaniu, že tieto záruky boli poskytnuté bez účasti mesta Rotterdam.

38

Je úlohou tohto súdu posúdiť, či tieto okolnosti sú vzhľadom na súbor relevantných indícií spôsobilé preukázať alebo vylúčiť účasť mesta Rotterdam na poskytnutí uvedených záruk.

39

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či sú záruky poskytnuté verejnoprávnym podnikom pripísateľné orgánu verejnej moci, ktorý ho ovláda, sú spolu so súborom indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a kontextu, v ktorom nastali, relevantné okolnosti, podľa ktorých jednak jediný konateľ tohto podniku, ktorý poskytol tieto záruky, konal neoprávnene, prevzatie záruk vedome utajoval a porušil stanovy svojho podniku a jednak tento orgán verejnej moci by nesúhlasil s poskytnutím uvedených záruk, ak by o nich bol informovaný. Tieto okolnosti však nie sú samy osebe spôsobilé vylúčiť v situácii, ako je situácia dotknutá vo veci samej, takúto pripísateľnosť.

40

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či sú záruky poskytnuté verejnoprávnym podnikom pripísateľné orgánu verejnej moci, ktorý ho ovláda, sú spolu so súborom indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a kontextu, v ktorom nastali, relevantné okolnosti, podľa ktorých jednak jediný konateľ tohto podniku, ktorý poskytol tieto záruky, konal neoprávnene, prevzatie záruk vedome utajoval a porušil stanovy svojho podniku a jednak tento orgán verejnej moci by nesúhlasil s poskytnutím týchto záruk, ak by o nich bol informovaný. Tieto okolnosti však nie sú samy osebe spôsobilé vylúčiť v situácii, ako je situácia dotknutá vo veci samej, takúto pripísateľnosť.