—

Európska komisia, v zastúpení: W. Mölls a C. Barslev, splnomocnení zástupcovia,

1

Predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je výklad článkov 7 až 9 smernice Rady 92/12/EHS z 25. februára 1992 o všeobecných systémoch pre výrobky podliehajúce spotrebnej dani a o vlastníctve, pohybe a monitorovaní takýchto výrobkov (Ú. v. ES L 76, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 179), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 92/108/EHS zo 14. decembra 1992 (Ú. v. ES L 390, s. 124; Mim. vyd. 09/001, s. 235, ďalej len „smernica 92/12“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Grossom a Hauptzollamt Braunschweig (Colný úrad v Braunschweigu) týkajúceho sa rozhodnutia uvedeného colného úradu, že žalobca vo veci samej má zaplatiť spotrebnú daň z tabakových výrobkov.

3

Piate a šieste odôvodnenie smernice 92/12 stanovujú:

„keďže akékoľvek odosielanie a vlastníctvo výrobkov s cieľom dodávať alebo zásobovať obchodníka, ktorý vykonáva hospodársku aktivitu nezávisle alebo na účely orgánu podliehajúceho verejnému právu uplatňovanému v členskom štáte inom než je štát, v ktorom sú výrobky uvoľnené na spotrebu, dáva podnet na vznik spotrebnej dane v ďalších členských štátoch;

keďže v prípade výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, ktoré získali súkromné osoby pre ich vlastné použitie a ktoré prepravujú, daň sa musí zúčtovať v štáte, v ktorom ich získali“.

4

Článok 6 tejto smernice stanovuje:

„1.   Spotrebná daň sa začne vyberať v čase uvoľnenia výrobkov na spotrebu, alebo ak sa zaznamená nedostatok, čo musí podliehať spotrebnej dani v súlade s článkom 14 (3).

Uvoľnenie výrobkov na spotrebu, ktoré podliehajú spotrebnej dani, bude znamenať:

2.   Podmienky spoplatňovania a sadzby spotrebnej dane, ktoré majú byť prijaté, sú tie, ktoré sú v platnosti v deň, keď sa daň začne vyberať v členskom štáte, kde sa uskutoční uvoľnenie na spotrebu alebo je zaznamenaný nedostatok. Spotrebná daň sa má vyberať a inkasovať podľa postupu, ktorý určí každý členský štát, vedomý si toho, že členské štáty majú uplatňovať tie isté postupy pri vyberaní daní za štátne výrobky a výrobky z iných členských štátov.“

5

Článok 7 ods. 1 až 3 uvedenej smernice znejú:

„1.   V prípade výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani a už uvoľnených na spotrebu v jednom členskom štáte, určených na komerčné účely v inom členskom štáte, spotrebná daň sa má vyberať v tom členskom štáte, v ktorom sú tieto výrobky skladované.

2.   Pre tento cieľ, bez ohľadu na článok 6, kde sú už výrobky určené na spotrebu, ako je definované v článku 6, distribuované v jednom členskom štáte, určené pre distribúciu alebo použitie v inom členskom štáte na účely obchodníka, ktorý vykonáva ekonomickú aktivitu nezávisle alebo na účely orgánu, ktorý je riadený štátnym zákonom, spotrebná daň sa bude uplatňovať v tomto ďalšom členskom štáte.

3.   V závislosti na všetkých okolnostiach, daň sa bude uplatňovať voči osobe vykonávajúcej distribúciu alebo skladovanie výrobkov určených na distribúciu alebo od osoby, ktorá získa výrobky s cieľom ich použitia v členskom štáte inom, než je členský štát, kde výrobky boli už uvoľnené na spotrebu alebo voči príslušnému obchodníkovi, alebo orgánu, ktorý podlieha verejnému právu.“

6

Článok 8 smernice 92/12 stanovuje:

„Pokiaľ ide o výrobky získané súkromnými osobami pre ich vlastné použitie a nimi prepravované princíp získavania vnútorného trhu stanovuje, že spotrebná daň sa má vyberať v členskom štáte, v ktorom boli získané.“

7

Článok 9 ods. 1 až 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Bez ohľadu na články 6, 7 a 8, sa spotrebná daň má vyberať tam, kde sa výrobky pre spotrebu v členskom štáte skladujú na komerčné účely v inom členskom štáte.

V tomto prípade bude daň povinná v členskom štáte, na ktorého území sa nachádzajú výrobky a bude sa vyberať od vlastníka výrobkov.

2.   Z hľadiska stanovenia, že výrobky uvedené v článku 8 sú vymedzené na komerčné účely, členské štáty musia brať do úvahy nasledovné:

…“

8

§ 12 ods. 1 zákona o dani z tabaku (Tabaksteuergesetz) z 31. augusta 1994 v znení uplatniteľnom na prejednávanú vec (ďalej len „TabStG“) znie:

„Pri tabakových výrobkoch sa daň vyberá použitím kontrolných známok. Použitie zahŕňa znehodnotenie a nalepenie kontrolných známok na maloobchodné balenia. Kontrolné známky sa musia použiť v čase, keď vznikne daň.“

9

§ 19 TabStG znie:

„Ak sú tabakové výrobky na spotrebu dovezené alebo odoslané z voľného obehu iného členského štátu na daňové územie na komerčné účely v rozpore s § 12 ods. 1, daňová povinnosť vzniká dovezením alebo odoslaním na daňové územie. Osoba povinná platiť daň je ten, kto výrobky dováža alebo odosiela a príjemca, len čo nadobudol držbu tabakových výrobkov. …“

10

Stanislav Gross bol v štyroch prípadoch právoplatným rozsudkom odsúdený na trest odňatia slobody za obchodovanie s tovarmi, za ktoré sa nezaplatilo clo. Trestný súd uviedol, že žalobca opakovane odoberal cigarety, za ktoré nebolo zaplatené clo ani daň, vrátane spotrebnej dane z tabaku, od organizácie, ktorá sa zaoberala pašovaním cigariet, s úmyslom následného predaja.

11

Stanoviskom z 28. júla 2010 si Hauptzollamt Braunschweig u žalobcu, ktorý je dlžníkom spoločne a nerozdielne s ďalšími tromi dlžníkmi, uplatnil nárok na spotrebnú daň z tabaku vo výške 15136 eur vrátane úrokov.

12

Žalobca podal na Finanzgericht žalobu. Finanzgericht rozhodol, že nárok na zaplatenie dane vyplýva z § 19 prvej vety TabStG. Tento súd konštatoval, že v spornej veci došlo k dovezeniu cigariet bez nemeckej kontrolnej známky na komerčné účely z iného členského štátu na nemecké daňové územie nezaradené do dohody o pozastavení. Finanzgericht prebral vecné tvrdenia uvedené v rozsudku vyhlásenom v trestnom konaní. Po tom, ako boli cigarety dovezené na daňové územie Nemecka, ich žalobca prevzal ako príjemca do držby, takže sa stal osobou povinnou platiť daň podľa § 19 druhej vety TabStG.

13

Žalobca podal proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesfinanzhof.

14

Vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či sa má článok 9 ods. 1 smernice 92/12 vykladať v tom zmysle, že sa ako na osobu povinnú platiť daň nazerá na všetky osoby, ktoré majú v jednom členskom štáte v držbe na komerčné účely výrobky podliehajúce spotrebnej dani, ktoré boli uvoľnené na spotrebu v inom členskom štáte, alebo sa má toto ustanovenie vykladať reštriktívne v tom zmysle, že spotrebnej dani podlieha iba osoba, ktorá má v dotknutom členskom štáte v držbe výrobky na komerčné účely po prvýkrát.

15

Za týchto podmienok sa Bundesfinanzhof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je zákonná úprava členského štátu, podľa ktorej osoba, ktorá má v držbe na komerčné účely výrobky podliehajúce spotrebnej dani uvoľnené na spotrebu v inom členskom štáte, nie je povinná platiť daň, ak výrobky nadobudla od inej osoby až po tom, ako boli dovoz alebo odoslanie dokončené, v rozpore s článkom 9 ods. 1 druhým pododsekom smernice 92/12… bez ohľadu na jeho systematickú súvislosť s článkom 7 ods. 3 [tejto smernice]?“

16

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 smernice 92/12 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie umožňuje členskému štátu označiť za platiteľa spotrebnej dane osobu, ktorá má na daňovom území tohto členského štátu v držbe na komerčné účely výrobky podliehajúce spotrebnej dani uvoľnené na spotrebu v inom členskom štáte, aj keď táto osoba nebola v členskom štáte určenia prvým držiteľom týchto výrobkov.

17

Na úvod treba uviesť, že smernica 92/12 sa zameriava na stanovenie určitého počtu pravidiel, pokiaľ ide o vlastníctvo, pohyb a monitorovanie výrobkov, na ktoré sa vzťahuje spotrebná daň, a to najmä s cieľom zabezpečiť, aby bola vymáhateľnosť spotrebnej dane rovnaká vo všetkých členských štátoch. Táto harmonizácia v zásade umožňuje vylúčiť dvojité zdanenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi (rozsudok Scandic Distilleries, C‑663/11, EU:C:2013:347, body 22 a 23).

18

V tejto súvislosti smernica 92/12, ako to aj vyplýva najmä z jej piateho a šiesteho odôvodnenia, v prípade, keď sú výrobky podliehajúce spotrebnej dani uvoľnené na spotrebu v jednom členskom štáte, stanovuje rozdiel medzi výrobkami, ktoré má v držbe v inom členskom štáte na komerčné účely obchodník, ktorý vykonáva ekonomickú aktivitu nezávisle, a výrobkami, ktoré získali súkromné osoby na vlastné použitie a ktoré ich prepravujú do iného členského štátu.

19

Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že žalobca odobral od organizácie zaoberajúcej sa pašovaním cigariet, ktoré boli uvoľnené na spotrebu v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko, cigarety, za ktoré nebola zaplatená spotrebná daň, na účely ich opätovného predaja v Nemecku. Je teda nesporné, že cigarety dotknuté vo veci samej boli uvedené na územie Nemecka na komerčné účely napriek tomu, že nemali požadované vnútroštátne kontrolné známky.

20

Treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru dať vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. V dôsledku toho, hoci z formálneho hľadiska vnútroštátny súd obmedzil svoju prejudiciálnu otázku iba na výklad článku 9 smernice 92/12, táto okolnosť nebráni Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie v prejednávanej veci, bez ohľadu na to, či ich vnútroštátny súd uviedol v znení svojich otázok. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vybral tie právne ustanovenia, ktoré si so zreteľom na predmet sporu, o ktorom má rozhodnúť, vyžadujú výklad (rozsudok Worten, C‑342/12, EU:C:2013:355, body 30 a 31).

21

Je nesporné, že žalobca opakovane odobral dotknuté výrobky od iných osôb po tom, ako boli nezákonne dovezené na daňové územie Nemecka (pozri v tomto zmysle rozsudok Salumets a i., C‑455/98, EU:C:2000:352, bod 19), a to na účely ich opätovného predaja a dosiahnutia zisku.

22

Článok 7 smernice 92/12 sa teda na vec samu môže uplatňovať, pokiaľ sa v zmysle jeho odseku 2 toto ustanovenie zameriava na situáciu, keď sú výrobky dodané alebo určené na dodanie vnútri iného členského štátu alebo určené vnútri iného členského štátu pre potreby obchodníka, ktorý nezávisle vykonáva ekonomickú aktivitu.

23

Článok 9 smernice 92/12 treba z tohto dôvodu vykladať v súvislosti s článkom 7 tej istej smernice.

24

V súlade so znením odsekov 1 a 3 tohto článku 7 sa spotrebná daň bude uplatňovať v členskom štáte, v ktorom sú výrobky skladované, okrem iného voči osobe, ktorá získa dotknuté výrobky, alebo voči príslušnému obchodníkovi.

25

Osobitne pokiaľ článok 7 ods. 3 smernice 92/12 výslovne stanovuje, že osoba, „ktorá získa [dotknuté] výrobky“, môže byť povinná platiť spotrebnú daň za výrobky, ktoré tejto dani podliehajú a ktoré sú uvoľnené na spotrebu v jednom členskom štáte a určené na komerčné účely v inom členskom štáte, treba toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že osoba povinná platiť spotrebnú daň je každý držiteľ dotknutých výrobkov.

26

Reštriktívnejší výklad, ktorý by obmedzil postavenie platiteľa spotrebnej dane na prvého držiteľa dotknutých výrobkov, by bol v rozpore s účelnosťou smernice 92/12. Podľa tejto smernice totiž pohyb výrobkov z územia jedného členského štátu na územie iného členského štátu nemá byť podnetom na vznik systematických kontrol vnútroštátnymi orgánmi, ktoré by prekážali voľnému pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu Európskej únie. Takýto výklad by následne viedol k neistejšiemu výberu spotrebnej dane splatnej pri prechode cez hranice Únie.

27

Tento záver je tiež v súlade s článkom 33 ods. 3 smernice Rady 2008/118 zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12 (Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12), ktorá zjednodušila obsah článku 7 smernice 92/12 tým, že uvádza iba osobu, „ktorej sa tovar dodá v inom členskom štáte“ (rozsudok Metro Cash & Carry Danmark, C‑315/12, EU:C:2013:503, bod 36).

28

Z uvedeného vyplýva, že článok 9 ods. 1 smernice 92/12 v spojení s článkom 7 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie umožňuje, aby členský štát označil za platiteľa spotrebnej dane osobu, ktorá má na daňovom území tohto štátu v držbe na komerčné účely výrobky podliehajúce spotrebnej dani uvoľnené na spotrebu v inom členskom štáte, za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, aj keď táto osoba nebola v členskom štáte určenia prvým držiteľom týchto výrobkov.

29

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 9 ods. 1 smernice Rady 92/12/EHS z 25. februára 1992 o všeobecných systémoch pre výrobky podliehajúce spotrebnej dani a o vlastníctve, pohybe a monitorovaní takýchto výrobkov, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 92/108/EHS zo 14. decembra 1992, v spojení s článkom 7 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie umožňuje, aby členský štát označil za platiteľa spotrebnej dane osobu, ktorá má v držbe na daňovom území tohto štátu na komerčné účely výrobky podliehajúce spotrebnej dani uvoľnené na spotrebu v inom členskom štáte, za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, aj keď táto osoba nebola v členskom štáte určenia prvým držiteľom týchto výrobkov.