—

Cartier parfums – lunettes SAS, v zastúpení: A.‑F. Roger a A. Sevaux, avocats,

—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a B. Beaupère‑Manokha, splnomocnení zástupcovia,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

—

švajčiarska vláda, v zastúpení: M. Jametti, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: S. Lejeune a A.‑M. Rouchaud‑Joët, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 27 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Cartier parfums – lunettes SAS (ďalej len „Cartier“) a Axa Corporate Solutions assurances SA (ďalej len „Axa assurances“) na jednej strane a spoločnosťami Ziegler France SA (ďalej len „Ziegler France“), Montgomery Transports SARL (ďalej len „Montgomery Transports“), Inko Trade s. r. o. (ďalej len „Inko Trade“), Jaroslav Matěja a Groupama Transport na druhej strane vo veci náhrady škody spôsobenej spoločnostiam Cartier a Axa assurances z dôvodu krádeže tovaru počas medzinárodnej cestnej prepravy.

3

Odôvodnenie 2 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že „niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie a výkon rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením“.

4

Odôvodnenie 15 tohto nariadenia znie:

„V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Musí existovať jasný a účinný spôsob riešenia prípadov litispendencie, súvisiacich nárokov a na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.“

5

Článok 24 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 7, nazvanom „Voľba právomoci“, kapitoly II týkajúcej sa pravidiel právomoci, stanovuje:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“

6

Článok 25 toho istého nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole II oddiele 8, nazvanom „Skúmanie právomoci a prípustnosti“, znie:

„Ak má súd členského štátu konať o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu podľa článku 22, aj bez návrhu tento súd vyhlási, že nemá právomoc.“

7

Článok 27 nariadenia č. 44/2001, ktorý je súčasťou kapitoly II oddielu 9, nazvaného „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“, stanovuje:

„1.   Ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.

2.   Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“

8

Nariadenie č. 44/2001 nahradilo vo vzťahoch medzi členskými štátmi Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený jednotlivými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“). Podľa článku 18 uvedeného dohovoru, ktorý sa nachádza v oddiele 6, nazvanom „Voľba právomoci“:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto dohovoru má právomoc súd zmluvného štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 16.“ [neoficiálny preklad]

9

Článok 21 Bruselského dohovoru v pôvodnom znení, ktorý sa nachádzal v oddiele 8 tohto dohovoru, nazvanom „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“, stanovoval:

„Ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych zmluvných štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, je aj bez návrhu povinný konanie zastaviť v prospech súdu, na ktorý ako prvý začal konať.

Súd, ktorý by mal odmietnuť vykonávať právomoc, môže prerušiť konanie, ak bol namietnutý nedostatok právomoci iného súdu.“ [neoficiálny preklad]

10

Cartier zverila spoločnosti Ziegler France cestnú prepravu kozmetických výrobkov medzi mestami Genas (Francúzsko) a Wickford (Spojené kráľovstvo). Ziegler France si objednala prepravu tohto tovaru od spoločnosti Montgomery Transports, ktorá si sama objednala túto službu od spoločnosti Inko Trade, ktorú zastúpila spoločnosť Jaroslav Matěja.

11

Spoločnosť Jaroslav Matěja prevzala tovar v skladoch spoločnosti Saflog v Genase 25. septembra 2007. V noci z 26. na 27. septembra 2008 o 00.30 hod. sa vodič v súlade s platnou právnou úpravou o čase vedenia vozidla zastavil na odpočívadle v Spojenom kráľovstve, aby si urobil prestávku. Nasledujúce ráno zistil, že časť tovaru bola ukradnutá. Poisťovacia spoločnosť spoločnosti Cartier, Axa assurances, vyčíslila škodu na 145176,08 eura. Axa assurances odškodnila Cartier vo výške 144176,08 eura.

12

Dňa 24. septembra 2008 sa Cartier a Axa assurances obrátili na Tribunal de commerce de Roubaix‑Tourcoing (Obchodný súd v Roubaix‑Tourcoing) (Francúzsko) so žalobou o solidárnu zodpovednosť smerujúcou proti spoločnostiam Ziegler France, Montgomery Transports, Inko Trade a Jaroslav Matěja, pričom sa domáhali, aby bola týmto spoločnostiam uložená povinnosť zaplatiť sumu 145176,08 eura.

13

Následne sa na ten istý súd obrátili prepravcovia s postupne podávanými ručiteľskými žalobami, pričom k týmto žalobám sa pripojili ich príslušní poisťovatelia.

14

Tribunal de commerce de Roubaix‑Tourcoing nariadil spojenie všetkých konaní.

15

Na pojednávaní z 28. októbra 2010 vzniesla spoločnosť Ziegler France námietku prekážky začatého konania na základe článku 27 nariadenia č. 44/2001 z dôvodu, že už predtým sa v Spojenom kráľovstve obrátila na High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (London Mercantile Court) s podaním zo 16. septembra 2008. Ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, Ziegler France podala na súd v Spojenom kráľovstve „claim form“ (žaloba) smerujúcu proti spoločnostiam Cartier, Saflog a Wright Kerr Tyson Ltd, spoločnosti založenej podľa anglického práva, na účely preskúmania vzniknutej zodpovednosti a vyčíslenia prípadnej škody spôsobenej spoločnosti Cartier v dôsledku predmetnej krádeže.

16

Cartier a Axa assurances poukázali na neprípustnosť tejto námietky z dôvodu, že bola vznesená in limine litis. Ziegler France totiž pred pojednávaním na Tribunal de commerce de Roubaix‑Tourcoing podala písomné návrhy týkajúce sa merita veci, zatiaľ čo podľa článku 74 francúzskeho občianskeho súdneho poriadku (code de procédure civile) musia byť procesné námietky vznesené pred akoukoľvek obranou týkajúcou sa merita veci, a to pod hrozbou ich neprípustnosti.

17

Cartier a Axa assurances takisto tvrdili, že okrem toho, že námietka prekážky začatého konania bola neprípustná, bola tiež nedôvodná, keďže právomoc High Court of Justice, ktorý začal konať ako prvý, nebola potvrdená v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001 a oba spory sa netýkali tej istej veci ani tých istých účastníkov konania.

18

Rozsudkom zo 6. januára 2011 Tribunal de commerce de Roubaix‑Tourcoing posúdil námietku prekážky začatého konania vznesenú spoločnosťou Ziegler France ako dôvodnú, a to najmä preto, že článok 871 francúzskeho občianskeho súdneho poriadku umožňuje vznášať procesné námietky ústne.

19

V tejto súvislosti tento obchodný súd konštatoval, že High Court of Justice začal konať ako prvý a nebola vznesená námietka nedostatku jeho právomoci. Čo sa týka sporu medzi spoločnosťami Cartier a Axa assurances na jednej strane a spoločnosťou Ziegler France na druhej strane, uvedený obchodný súd odmietol podľa článku 27 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 vykonávať svoju právomoc v prospech súdu Spojeného kráľovstva. Čo sa týka ostatných účastníkov konania, Tribunal de commerce de Roubaix‑Tourcoing rozhodol prerušiť konanie dovtedy, kým nerozhodne High Court of Justice.

20

Cour d’appel de Douai (Odvolací súd v Douai) (Francúzsko) vo svojom rozsudku zo 14. apríla 2011 potvrdil rozsudok Tribunal de commerce de Roubaix‑Tourcoing, pričom najmä usúdil, že v spore medzi spoločnosťami Cartier a Axa assurances na jednej strane a spoločnosťou Ziegler France na druhej strane boli podmienky prekážky začatého konania splnené a uvedený súd zákonným spôsobom odmietol vykonávať svoju právomoc v prospech High Court of Justice. Cour d’appel de Douai totiž rozhodol, že z podania, ktorým sa začalo konania na súde Spojeného kráľovstva, podaného pred podaním žaloby vo Francúzsku nepochybne vyplýva, že ide o tú istú prepravu, ktorá sa začala v sklade spoločnosti Saflog na účet spoločnosti Cartier, a že hoci boli účastníci oboch prebiehajúcich konaní iba čiastočne totožní, bolo nepochybné, že otázka zodpovednosti spoločnosti Ziegler France prejednávaná na High Court of Justice sa týka aj spoločností Montgomery Transports, Groupama Transport, Inko Trade, Jaroslav Matěja a Groupama Transport.

21

Cartier a Axa assurances podali proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Títo účastníci konania najmä tvrdili, že Cour d’appel de Douai nezohľadnil význam a pôsobnosť článku 27 nariadenia č. 44/2001, keď rozhodol, že právomoc High Court of Justice bola „potvrdená“ v súlade s uvedeným článkom, pretože nebola vznesená námietka nedostatku tejto právomoci. Podľa týchto spoločností právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, môže byť totiž potvrdená iba rozhodnutím tohto súdu, ktorým sa výslovne odmieta nedostatok jeho právomoci, alebo vyčerpaním všetkých opravných prostriedkov, ktoré mohli byť využité proti jeho rozhodnutiu o právomoci.

22

Ako vyplýva z vnútroštátneho spisu, vnútroštátny súd sa domnieva, že je nesporné, že súd Spojeného kráľovstva začal konať ako prvý a podmienky týkajúce sa totožnosti účastníkov konania a predmetu sporov boli v prejednávanom prípade splnené. Vzhľadom na názorové odlišnosti v právnej náuke vo Francúzsku vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, čo sa týka rozsahu pojmu „potvrdenie právomoci súdu, ktorý ako prvý začal konať“ v zmysle článku 27 ods. 2 nariadenia č. 44/2001.

23

Za týchto podmienok Cour de cassation (kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 27 [ods.] 2 nariadenia… č. 44/2001… vykladať v tom zmysle, že právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, je potvrdená, pokiaľ buď ani jeden z účastníkov konania nenamietol nedostatok jeho právomoci, alebo tento súd rozhodnutím, ktoré je nezrušiteľné z akéhokoľvek dôvodu, najmä z dôvodu vyčerpania opravných prostriedkov, vyhlásil, že má právomoc?“

24

Na úvod treba spresniť, že bez ohľadu na skutočnosť, že otázka existencie prípadu prekážky začatého konania v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 bola prejednávaná v rámci sporu vo veci samej pred prvostupňovým a odvolacím súdom, vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta iba na pôsobnosť článku 27 ods. 2 tohto nariadenia.

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor vo veci samej predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s ohľadom na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru (rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12, bod 28 a citovanú judikatúru).

26

Navyše treba uviesť, že z nijakej skutočnosti zo spisového materiálu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že konanie vo veci samej spadá do výlučnej právomoci upravenej v článku 22 nariadenia č. 44/2001. Súdny dvor sa preto nemusí vyjadrovať k prípadu, keď takou právomocou disponuje súd, ktorý nezačal konať ako prvý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 1991, Overseas Union Insurance a i., C-351/89, Zb. s. I-3317, bod 20).

27

Preto treba usúdiť, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa článok 27 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že na to, aby sa v zmysle tohto ustanovenia potvrdila právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, stačí, aby nijaký z účastníkov konania nenamietol nedostatok jeho právomoci alebo, ak je to potrebné, aby tento súd implicitne alebo výslovne uznal svoju právomoc konečným rozhodnutím.

28

V tejto súvislosti zo skutočností predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že vo veci samej súd, ktorý začal konať ako prvý, bez návrhu neodmietol svoju právomoc a Cartier sa zúčastnila konania na tomto súde, pričom spochybňovala vecné tvrdenia spoločnosti Ziegler France bez toho, aby namietla nedostatok právomoci tohto súdu.

29

Na účely odpovede na túto otázku treba najskôr pripomenúť, že podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 v prípade prekážky začatého konania na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.

30

Navyše odsek 2 tohto článku stanovuje, že keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

31

Následne treba uviesť, ako správne uviedli francúzska vláda a Európska komisia, že nariadenie č. 44/2001 nespresňuje, za akých okolností sa právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, má považovať za „potvrdenú“ v zmysle článku 27 tohto nariadenia.

32

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ustanovenia uvedeného nariadenia treba vykladať autonómne s poukazom na jeho systematiku a ciele (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Gothaer Allgemeine Versicherung a i., C‑456/11, bod 25 a citovanú judikatúru).

33

Na účely odpovede na položenú otázku preto treba zohľadniť všeobecnú systematiku, ako aj účel nariadenia č. 44/2001.

34

Po prvé, pokiaľ ide o všeobecnú systematiku nariadenia č. 44/2001, treba pripomenúť, že článok 24 prvá veta tohto nariadenia stanovuje pre všetky spory, kde právomoc súdu, na ktorom bola podaná žaloba, nespadá pod iné ustanovenia tohto nariadenia, pravidlo o právomoci založené na účasti žalovaného na konaní. Toto ustanovenie sa uplatňuje vrátane prípadov, keď bola na súde podaná žaloba pre porušenie ustanovení uvedeného nariadenia, a zahrnuje prípad, keď účasť žalovaného na konaní možno považovať za implicitné potvrdenie právomoci súdu, ktorý začal konať, a teda za voľbu jeho právomoci (rozsudok z 20. mája 2010, ČPP Vienna Insurance Group, C-111/09, Zb. s. I-4545, bod 21).

35

Článok 24 druhá veta nariadenia č. 44/2001 stanovuje odchýlku od tohto všeobecného pravidla. Uvádza, že implicitná voľba právomoci súdu, na ktorom bola podaná žaloba, sa neuplatní, ak žalovaný uplatní námietku nedostatku právomoci, čím vyjadrí svoju vôľu neuznať právomoc tohto súdu, alebo ak ide o spory, pre ktoré článok 22 uvedeného nariadenia stanovuje pravidlá výlučnej právomoci (rozsudok ČPP Vienna Insurance Group, už citovaný, bod 22).

36

Súdny dvor už rozhodol, že z cieľa článku 18 Bruselského dohovoru, ktorého znenie je v podstate totožné s článkom 24 nariadenia č. 44/2001, vyplýva, že námietku nedostatku právomoci, ak nepredchádza obrane vo veci samej, nemožno v nijakom prípade vzniesť po zaujatí stanoviska, ktoré sa podľa vnútroštátneho procesného práva považuje za prvú obranu zaslanú súdu, ktorý vo veci rozhoduje (rozsudky z 24. júna 1981, Elefanten Schuh, 150/80, Zb. s. 1671, bod 16, a z 13. júna 2013, Goldbet Sportwetten, C‑144/12, bod 37).

37

Okrem toho už bolo rozhodnuté, že článok 18 Bruselského dohovoru sa uplatní tiež na prípad, keď žalovaný prijme záver o právomoci rozhodujúceho súdu, ako aj o merite sporu. Namietnutie nedostatku právomoci však môže mať účinok, ktorý mu priznáva článok 18, iba vtedy, keď žalobca a súd mohli na základe prvej obrany žalovaného vyvodiť záver, že žalovaný zamýšľa namietnuť právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok Elefanten Schuh, už citovaný, body 14 a 15).

38

Na základe toho možno prijať záver, že systém zavedený nariadením č. 44/2001 – tak ako vyplýva z jeho článkov 24 a 27 – bol koncipovaný s cieľom vyhnúť sa predĺženiu lehoty prerušenia konania súdu, ktorý nezačal konať ako prvý, zatiaľ čo právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, nemožno, ako bolo pripomenuté v bode 36 tohto rozsudku, v skutočnosti viac namietať.

39

Také riziko však neexistuje, pokiaľ – tak ako vo veci samej – súd, ktorý začal konať ako prvý, bez návrhu neodmietol svoju právomoc a nijaký z účastníkov konania nenamietol jej nedostatok pred alebo do prijatia stanoviska, ktoré sa podľa vnútroštátneho procesného práva považuje za prvú obranu.

40

Po druhé, pokiaľ ide o samotný účel nariadenia č. 44/2001, treba pripomenúť, že jedným z cieľov tohto nariadenia – ako vyplýva z jeho odôvodnenia 15 – je minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa nevydajú nezlučiteľné rozsudky v prípade, že právomoc rozhodovať ten istý spor majú viaceré súdy. Na tento účel normotvorca Únie zamýšľal zaviesť jasný a účinný spôsob riešenia prípadov prekážky začatého konania. Z toho vyplýva, že na dosiahnutie týchto cieľov treba článok 27 nariadenia č. 44/2001 vykladať extenzívne (rozsudok Overseas Union Insurance a i., už citovaný, bod 16).

41

Treba však konštatovať, že výklad článku 27 ods. 2 uvedeného nariadenia, podľa ktorého je na to, aby sa v zmysle tohto ustanovenia potvrdila právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, potrebné, aby tento súd implicitne alebo výslovne uznal svoju právomoc konečným rozhodnutím, zbavuje pravidlá, ktoré boli zavedené týmto nariadením s cieľom riešenia situácií prekážky začatého konania, akejkoľvek účinnosti tým, že zvyšuje riziko súbežných konaní.

42

Navyše, ako vyplýva zo správy pána Jenarda o Bruselskom dohovore (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1) a z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 21 tohto dohovoru, ktorý je ustanovením zodpovedajúcim článku 27 nariadenia č. 44/2001, cieľom pravidla prekážky začatého konania je vyhnúť sa negatívnym konfliktom právomoci. Toto pravidlo bolo totiž zavedené, aby účastníci konania nemuseli začať nové konanie v prípade, že súd, ktorý začal konať ako prvý, odmietne svoju právomoc (pozri rozsudok Overseas Union Insurance a i., už citovaný, bod 22).

43

Pokiaľ však súd, ktorý začal konať ako prvý, bez návrhu neodmietol svoju právomoc a v konaní pred ním nebola vznesená nijaká námietka nedostatku právomoci, skutočnosť, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, odmietne vykonávať svoju právomoc, nemôže viesť k negatívnemu konfliktu právomoci, keďže právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, nemôže byť viac spochybnená.

44

V dôsledku toho treba usúdiť, že tak zo všeobecnej systematiky, ako aj z účelu nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že na to, aby sa v zmysle článku 27 ods. 2 tohto nariadenia potvrdila právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, stačí, aby v prípade, keď súd, ktorý nezačal konať ako prvý, nedisponuje výlučnou právomocou podľa uvedeného nariadenia, súd, ktorý začal konať ako prvý, bez návrhu neodmietol svoju právomoc a nijaký z účastníkov konania nenamietol jej nedostatok pred alebo do prijatia stanoviska, ktoré sa podľa jeho vnútroštátneho procesného práva považuje za prvú obranu.

45

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, sa okrem prípadu, ak by súd, ktorý nezačal konať ako prvý, mal výlučnú právomoc podľa tohto nariadenia, má v zmysle tohto ustanovenia považovať za potvrdenú, pokiaľ prvý súd bez návrhu neodmietol svoju právomoc a nijaký z účastníkov konania nenamietol jej nedostatok pred prijatím alebo do prijatia stanoviska, ktoré sa podľa jeho vnútroštátneho procesného práva považuje za prvú obranu vo veci, ktorú prejednáva uvedený súd.

46

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 27 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, sa okrem prípadu, ak by súd, ktorý nezačal konať ako prvý, mal výlučnú právomoc podľa tohto nariadenia, má v zmysle tohto ustanovenia považovať za potvrdenú, pokiaľ prvý súd bez návrhu neodmietol svoju právomoc a nijaký z účastníkov konania nenamietol jej nedostatok pred prijatím alebo do prijatia stanoviska, ktoré sa podľa jeho vnútroštátneho procesného práva považuje za prvú obranu vo veci, ktorú prejednáva uvedený súd.