1.

Predmetné odvolanie proti uzneseniu Všeobecného súdu ( 2 ) (ďalej len „napadnuté uznesenie“) vyvoláva viaceré otázky prevažne procesného charakteru, ktoré majú značný praktický význam.

2.

V zásade ide o to, či, a ak áno, za akých podmienok môže byť na súdy Únie, pokiaľ majú tieto súdy na základe arbitrážnej doložky v zmysle článku 272 ZFEÚ právomoc rozhodovať o spore medzi Európskou komisiou a súkromným podnikom, podaná určovacia žaloba.

3.

Odvolateľke, gréckej spoločnosti, boli zo strany Európskej komisie poskytnuté rôzne platby v rámci realizácie troch projektov [Ontology enabled E‑Gov Service Configuration (ONTOGOV), Fostering self‑adaptive e‑government service improvement using semantic technologies (FIT) a Risk Assessment for Customs in Western Balkans (RACWeb)].

4.

Základom pre realizáciu projektov a poskytnutie platieb boli zmluvy uzatvorené medzi odvolateľkou a Komisiou. Podľa vôle strán sa zmluvy riadili belgickým právom. Podľa týchto zmlúv mala Komisia hradiť určité oprávnené náklady odvolateľky za predpokladu, že táto odvolateľka ich adekvátne preukáže. Zmluvne bola výslovne zakotvená aj následná kontrola Komisiou, či takéto platby boli skutočne vykonané na oprávnené náklady.

5.

Na rozhodovanie právnych sporov o platnosti, realizácii a výklade týchto zmlúv majú podľa arbitrážnej doložky právomoc súdy Únie.

6.

Po skončení projektu Komisia v súlade so zmluvou v roku 2008 prostredníctvom externej audítorskej spoločnosti preskúmala, či sú náklady vykázané odvolateľom skutočne oprávnenými nákladmi, a teda, či zo strany Komisie išlo skutočne o oprávnené platby. Kontrolou sa zistilo, že podľa názoru audítora existujú pochybnosti, či boli všetky platby oprávnené. Predovšetkým bolo vytýkané to, že vedúci pracovníci odvolateľky (s pomerne vysokými nákladmi) sa podieľali na projekte v značnej miere. Ani niekoľko rokov trvajúca –do mája 2012 – výmena názorov medzi odvolateľkou a pracoviskom Komisie príslušným pre externé audity neviedla k dohode, pokiaľ išlo o oprávnenosť celej sumy vo výške 547653,42 eura (ďalej len „sporné náklady“). ( 3 )

7.

Napriek tomu, že Komisia vyjadrila svoju pripravenosť mimosúdne pokračovať v rozhovoroch ( 4 ) a ešte nevyzvala odvolateľku na vrátenie platieb, táto v novembri 2012 podala na Všeobecný súd žalobu s návrhom na určenie, že Komisia neuznaním sporných nákladov porušila zmluvné dojedania a tiež určenie, že sporné náklady sú oprávnené a platby preto nemusia byť Komisii vrátené. ( 5 ) Svoju žalobu odvolateľka oprela o články 272 ZFEÚ a 340 ZFEÚ.

8.

Komisia voči tejto žalobe namietala, že je neprípustná.

9.

Napadnuté uznesenie sa v zásade stotožnilo s tvrdeniami Komisie a žalobu odvolateľky zamietlo ako neprípustnú. Kým Komisia nepožiadala odvolateľku o vrátenie finančných prostriedkov, je otázka prípadného vzniku škody odvolateľke len hypotetickou. Jej žalobe preto chýba dostatočne konkrétny a existujúci záujem na konaní. ( 6 )

10.

Odvolateľka namieta napadnuté uznesenie a v zásade tvrdí, že záujem na určení existuje už pred vydaním rozhodnutia Komisie o vrátení platieb. Komisia opakovane neprijala argumenty odvolateľky týkajúce sa sporných nákladov. Otázka, či si odvolateľka smie sporné platby trvale ponechať, je stále nedoriešená. S tým súvisiaca neistota konkrétne a aktuálne ovplyvňuje majetkové pomery odvolateľky. Preto je jej žaloba na určenie existencie zmluvného nároku prípustná. ( 7 )

11.

Komisia považuje napadnuté uznesenie za správne a navrhuje odvolanie zamietnuť.

12.

Prejednávaná vec zasahuje do doteraz Súdnym dvorom neskúmaných oblastí. Je potrebné objasniť dve otázky: po prvé, či je vôbec určovacia žaloba v kontexte článku 272 ZFEÚ prípustná, a po druhé, ak odpoveď na prvú otázku je kladná, či za okolností, akými sú okolnosti v prejednávanej veci, sa má vychádzať z dostatočného záujmu odvolateľky na konaní. Pri preskúmaní obidvoch otázok je relevantné, podľa akého práva je potrebné posudzovať prípustnosť a podmienky prípustnosti určovacej žaloby.

13.

Na úvod je potrebné objasniť, či je vôbec možné návrh odvolateľky na poskytnutie právnej ochrany považovať za určovaciu žalobu.

14.

Príčinou tejto otázky je okrem iného to, že odvolateľka svoj žalobný návrh „na určenie, že… náklady na zamestnancov vyššieho vedenia … sú oprávnené a… nemusia byť vrátené Komisii“ v rámci prvostupňového konania opiera nielen o článok 272 ZFEÚ, ale aj o článok 340 ods. 1 ZFEÚ, ( 8 ) čo na prvý pohľad naznačuje, že jej návrh je návrhom na náhradu škody, a teda žalobou na plnenie.

15.

V tomto ohľade zastáva Komisia názor, že žalobný návrh v konečnom dôsledku smeruje k ponechaniu si uskutočnených platieb, a teda k výsledku, ktorý sa zvyčajne dosahuje žalobou na plnenie. Preto je žalobu potrebné považovať za žalobu na plnenie.

16.

Toto tvrdenie však nie je presvedčivé už z toho dôvodu, že pri užitočnom výklade návrhov, ktorý sú súdy Európskej únie povinné uskutočniť, ( 9 ) žalobný návrh nesmeruje k plneniu Komisie, ale k súdnemu určeniu, že už uskutočnené platby boli oprávnené. Odvolateľka od Komisie nežiada ani konanie, ani opomenutie, ale, ako aj Komisia sama uviedla, žiada v konečnom dôsledku určenie súdom, že si platby uskutočnené Komisiou môže ponechať. Predmetom sporu je tak súdne posúdenie právnych vzťahov medzi stranami s ohľadom na otázku, či je z nich možné vyvodiť nárok Komisie na vrátenie platieb. Odvolateľka pritom žiada určiť, že nárok na vrátenie platieb neexistuje.

17.

Takúto žalobu nie je možné považovať za žalobu na plnenie, ale za (negatívnu) určovaciu žalobu, ktorej prípustnosť a podmienky prípustnosti v rámci článku 272 ZFEÚ je potrebné ďalej preskúmať.

18.

Toto odvolanie môže byť úspešné len vtedy, ak článok 272 ZFEÚ umožňuje obrátiť sa na súdy Únie prostredníctvom určovacej žaloby. Preto je najskôr potrebné zodpovedať túto otázku.

19.

Ani článok 272 ZFEÚ, ani procesné predpisy súdov Únie neposkytujú vyčerpávajúci zoznam možných druhov žalôb ako právnych prostriedkov ochrany v rámci arbitrážnej doložky. Skutočnosť, že prípustnosť určovacej žaloby nie je upravená pozitívnym právom, preto ešte nemusí znamenať, že je vo všeobecnosti vylúčená.

20.

Práve naopak: ak článok 272 ZFEÚ ponecháva na vôli strán prenechať právomoc na rozhodovanie ich sporov súdom Únie, musia byť tieto súdy v zásade príslušné na všetky návrhy, ktoré môžu byť v rámci týchto sporov predložené. To zahŕňa aj prípadné určovacie žaloby. ( 10 ) Uvedené vyplýva zo zásady účinnej súdnej ochrany, ktorú upravuje článok 47 Charty základných práv.

21.

V judikatúre (najmä Všeobecného súdu) je možné v tomto smere nájsť rozhodnutia, ktoré výslovne neriešia problematiku určovacej žaloby a v ktorých návrhy na určenie v rámci arbitrážnej doložky neboli odmietnuté ako neprípustné, ale vo veci bolo rozhodnuté. ( 11 )

22.

Skutočnosť, že súdy Únie mimo pôsobnosti článku 272 ZFEÚ odmietli návrhy na určenie, keďže tieto „[nezodpovedajú] typom žalôb, na ktorých prejednanie má Súdny dvor právomoc“, ( 12 ) nemôže v tomto prípade protirečiť. Kým Zmluva o FEÚ vyčerpávajúcim spôsobom upravuje typy žalôb prichádzajúcich do úvahy vo vzťahu medzi orgánmi Únie a členskými štátmi, ( 13 ) uvedené nie je možné povedať aj o arbitrážnej doložke. Článok 272 ZFEÚ je skôr otvoreným ustanovením, ktoré pre obsahovo bližšie nešpecifikované zmluvy „verejnoprávnej… alebo súkromnoprávnej povahy“ umožňuje prístup k súdom Únie pomocou autonómne súkromnoprávne dojednanej arbitrážnej doložky. Pri zohľadnení uvedeného, inak ako v prípade inštitucionálneho práva Únie, ex ante nemožno predvídať, ktoré právne prostriedky ochrany budú prostredníctvom článku 272 ZFEÚ uplatnené na súdoch Únie. Jasné je len to, že tieto súdy, keďže majú podľa článku 272 ZFEÚ „právomoc rozhodovať na základe arbitrážnej doložky“, majú zabezpečiť stranám dostatočne účinnú súdnu ochranu. Ak to v konkrétnom prípade zahŕňa aj určovaciu žalobu, musia byť súdy Únie povolané rozhodovať aj o nej a nemôžu sa v kontexte článku 272 ZFEÚ s odkazom na chýbajúcu pozitívnu právnu úpravu určovacej žaloby (alebo s odkazom na jej neprípustnosť v iných oblastiach práva Únie) vyhlásiť za nepríslušné na takéto rozhodovanie.

23.

Neobjasnenou je však ešte otázka, či sa podmienky prípustnosti v podstate prípustnej určovacej žaloby majú posudzovať autonómne podľa práva Únie alebo či je smerodajné rozhodné právo zmluvy (spravidla vnútroštátne právo).

24.

V prospech autonómneho použitia práva Únie hovoria tri dôvody.

25.

V prvom rade je potrebné uviesť, že otázka prípustnosti druhu žaloby a podmienok jej prípustnosti je, ako z jej povahy vyplýva, súčasťou procesného práva – a preto sa má riadiť normami relevantnými pre príslušný súd (v tomto prípade normy Únie) a nie rozhodným právom zmluvy. Preto je na vyriešenie otázky týkajúcej sa prípustnosti a podmienok prípustnosti určovacej žaloby v prípade článku 272 ZFEÚ príslušné právo Únie, ako lex fori.

26.

Tento prístup, ako sa zdá, odhliadnuc od niekoľkých presvedčivých výnimiek, ( 15 ) zodpovedá tiež názoru na túto spornú otázku v literatúre a praxi vnútroštátnych súdov. Požiadavka právnej ochrany sa v prevažnej miere považuje za súčasť práva na prístup k spravodlivosti, ktoré nemôže závisieť od uplatniteľného práva. Rozhodujúcim pre prípustnosť formy právnej ochrany, akou je určovacia žaloba, je preto lex fori. ( 16 )

27.

Je však potrebné samostatne vyriešiť otázku, či je možné stranám v konkrétnom prípade, kedy si v rámci súkromnoprávnej autonómie dojednali zásadu pactum de non petendo, zabrániť, aby uplatnili prípustný právny prostriedok ochrany, a podľa akého práva sa platnosť takéhoto dojednania má posudzovať. Presvedčivé dôvody hovoria v neprospech použitia zásady lex fori, a naopak v prospech použitia zásady lex causae dotknutého nároku. Táto otázka však nie je predmetom prejednávaného sporu, a preto môže ostať nezodpovedaná.

28.

V druhom rade zásada autonómie a zásada jednotného uplatňovania práva Únie hovorí v prospech autonómneho použitia práva Únie.

29.

Použitie práva rozhodného pre zmluvu, z ktorého vychádza dojednanie uplatniteľné v konkrétnom spore, by malo za následok vytvorenie pestrofarebnej mozaiky v uplatňovaní práva súdmi Únie: podľa práva zvoleného stranami – ktoré by mohlo viesť aj k uplatneniu práva tretieho štátu – by určovacia žaloba bola raz prípustná, inokedy neprípustná, a konanie pre súdmi Únie by bolo v súvislosti s touto dôležitou otázkou sústavne závislé od vnútroštátnych právnych úvah. So základnou myšlienkou, že konanie pred súdmi Únie nie je v dispozícii stranám, ( 17 ) by takéto riešenie (v konečnom dôsledku naviazané na voľbu rozhodného práva, ktorá je v dispozícii stranám) bolo ťažko zlučiteľné.

30.

Okrem toho by otázka prípustnosti, ak by mala byť posudzovaná podľa vnútroštátneho práva, z praktického hľadiska viedla k problémom pri zisťovaní a posudzovaní príslušnej právnej úpravy ( 18 ) a napokon, ak by toto posúdenie súdom bolo napadnuté opravným prostriedkom, do hlbín článku 58 Štatútu Súdneho dvora.

31.

V zmysle tohto ustanovenia v zásade iba právo Únie môže byť predmetom úplného preskúmania Súdnym dvorom v rámci odvolania. Ak by Súdnemu dvoru bolo odňaté právo preskúmať otázku, či Všeobecný súd na prvom stupni nesprávne uplatnil vnútroštátne právo, ( 19 ) týkajúce sa podmienok prípustnosti určovacej žaloby, existovala by právna medzera, ktorej akceptovanie by nebolo v záujme riadneho výkonu spravodlivosti. Ak by Súdny dvor mal za to, že pre podmienky prípustnosti určovacej žaloby sa má použiť vnútroštátne právo podľa lex causae, mal by tento problém zvážiť.

32.

Súdny dvor sa už vyjadril – práve v súvislosti s konaním s arbitrážnou doložkou, bez toho aby bola výslovne nastolená problematika rozhodnosti vnútroštátneho práva pre opravné prostriedky a bez toho, aby sa vyriešili otvorené napätie vo veci Edwin/ÚHVT ( 20 ) – a v rozpore s ustanovením článku 58 štatútu v prospech kontroly vnútroštátnych na zmluvu použiteľných hmotnoprávnych predpisov. ( 21 ) V prospech uvedeného môže hovoriť zvláštne postavenie článku 272 ZFEÚ v štruktúre právomoci Zmluvy o FEÚ a zásada účinnej súdnej ochrany. No takéto otvorenie by nemalo viesť k tomu, aby si strany popri voľbe práva uplatniteľného na zmluvu mohli stanoviť aj procesné právo súdov Únie. Jeho autonómna a jednotná únijná štruktúra sa totiž úplne vymyká autonómnemu prístupu strán.

33.

Ak by sa totiž autonómii strán ponechala prostredníctvom voľby práva v rámci arbitrážnej doložky voľná ruka aj pre konanie pred súdmi Únie, otvorila by sa tým Pandorina skrinka. Ak by sa totiž priznalo, že prípustnosť žaloby závisí od práva zvoleného stranami, a teda v konečnom dôsledku od vôle strán, zdalo by sa logické, aby bola vôľa strán v konaní podľa článku 272 ZFEÚ navyše rozhodujúca pre všetky procesné otázky, napr. pre obsadenie rozhodovacieho orgánu alebo pre konkrétny priebeh konania. Uvedené by však nebolo v súlade s ustanoveniami rokovacieho poriadku súdov Únie.

34.

Napokon proti uplatňovaniu vnútroštátneho práva hovorí aj to, že strany majú podľa článku 272 ZFEÚ možnosť nepodrobiť svoj spor určitému vnútroštátnemu právu, ale siahnuť po inej právnej úprave. Táto iná právna úprava však za určitých okolností nemusí dávať odpoveď na otázku podmienok prípustnosti určovacej žaloby, a to v prípade, ak upravuje len hmotnoprávne aspekty, ako napr. Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru alebo zásady Unidroit medzinárodných obchodných zmlúv. Súdny dvor však musí aj v takýchto prípadoch mať možnosť posúdiť prípustnosť žaloby, ktorá mu bola preložená. Ak majú byť prípady, v ktorých si strany zvolili vnútroštátne právo ako lex causae, a tie prípady, keď tak neurobili, posudzované v otázke prípustnosti rovnako, neostáva iná možnosť ako ich posudzovať podľa práva Únie.

35.

Po tretie obmedzenie sa na použitie zásady lex causae nie je potrebné.

36.

Procesné právo Únie má totiž kompletný repertoár všeobecne platných zásad, konkretizovaných ustálenou judikatúrou, ktoré je možné mutatis mutandis preniesť aj na určovaciu žalobu. V popredí problematiky prípustnosti stojí pritom otázka záujmu na konaní, ktorého nedostatok spôsobuje neprípustnosť žaloby akéhokoľvek druhu. Uvedené platí aj, a tiež predovšetkým, pre určovaciu žalobu.

37.

To, či má odvolateľka v prípade podanej určovacej žaloby dostatočný záujem na konaní, je potrebné preskúmať v ďalšej časti.

38.

Ako predbežný záver je však možné konštatovať, že určovacia žaloba v rámci článku 272 ZFEÚ je jednak v zásade prípustná a jednak podmienky jej prípustnosti sa posudzujú podľa autonómnych zásad práva Únie.

39.

Záujem odvolateľky na konaní v prípade žaloby podanej v novembri 2012 by mal byť, ako správne uvádza Všeobecný súd, odmietnutý, keďže žaloba by v prípade jej úspechu neviedla k dosiahnutiu významnejšej výhody a na strane žalobkyne tak chýba existujúci a aktuálny záujem na súdnej ochrane. ( 22 ) V tejto súvislosti nesie odvolateľka bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu. ( 23 )

40.

Žaloba neobsahuje konkrétnu argumentáciu odvolateľky k jej údajnému záujmu na konaní. Aj odvolanie sa uspokojuje len s málo presnými vysvetleniami, ktoré sa v zásade týkajú „neistoty“ finančnej situácie odvolateľky, ktorá pretrváva pokiaľ nemá istotu, či si môže poskytnuté finančné prostriedky trvale ponechať. ( 24 ) Odvolateľka však neuvádza, z akého dôvodu by jej bolo na prospech vyriešenie veci už v čase podania žaloby, ani to, že by jej inak hrozili vážne právne alebo ekonomické škody a v čom by tieto spočívali. Ani na dodatočnú otázku na pojednávaní odvolateľka k tomuto neuviedla nič podstatné, a preto sa aj otázka, či argumentáciu uvedenú v tejto súvislosti v tomto odvolaní treba posudzovať ako oneskorenú a preto ju nemožno zohľadňovať, stáva bezpredmetnou.

41.

V tomto spočíva slabá stránka určovacieho návrhu odvolateľky. Napriek tomu, že určovacia žaloba podľa článku 272 ZFEÚ je v zásade prípustná, právo Únie práve v prípadoch, ako je tento, vyžaduje totiž podrobnú argumentáciu k otázke, prečo sa má súdna ochrana poskytnúť ešte pred uplatnením nároku Komisiou. Zatiaľ čo v prípade žalôb na plnenie, ktoré smerujú k uspokojeniu konkrétneho nároku, je záujem na konaní spravidla možné bez ďalšieho vyvodiť z kontextu žalobného návrhu, záujem na konaní pri žalobe na abstraktné určenie súdom týkajúce sa existencie alebo neexistencie právnych vzťahov – resp. existencie alebo neexistencie určitého nároku – si spravidla vyžaduje osobitné odôvodnenie. Nie je totiž úlohou súdov Únie vyslovovať abstraktné právne názory.

42.

Je možné si predstaviť konštelácie, v ktorých by malo byť odvolateľke umožnené, aby v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany súd objasnil jej právnu situáciu prostredníctvom určovacej žaloby aj pred uplatnením nároku zmluvným partnerom.

43.

Malo by sa napríklad zvážiť to, že v prípade uplatnenia nároku na vrátenie platby, by vedenie odvolateľky, už pred jeho uplatnením veriteľkou, bolo nútené podať návrh na konkurz alebo vytvoriť značné rezervy v účtovnej uzávierke, ktoré by trvale a nepriaznivo ovplyvnili bonitu, ekonomickú hodnotu alebo vyhliadky podniku na úspech vo verejných obstarávaniach.

44.

Nič podobného však odvolateľka neuviedla, ale naopak uviedla iba všeobecné vyhlásenia. Takéto všeobecné vyhlásenia však nespĺňajú požiadavku preukázania, že jej poskytnutie súdnej ochrany zabezpečí konkrétnu aktuálnu výhodu.

45.

Uvedené platí o to viac, že odvolateľka zvolila súdnu cestu nielen pred konkrétnou výzvou na vrátenie platby, ale dokonca pred konečným uzatvorením konania Komisiou, ktorého uskutočnenie bolo zmluvne dohodnuté a v priebehu ktorého zo strany Komisie zjavne existovala ochota pokračovať v rozhovoroch. Skutočnosť, že odvolateľke za týchto okolností už hrozila značná nespravodlivosť relevantná v súvislosti s určením, nie je evidentná, ani keby za určitých okolností – napríklad pri bezdôvodnom a zdĺhavom konaní Komisie – bolo možné odôvodniť určovaciu žalobu základným právom na riadnej správu vecí verejných aj pred ukončením skúmania Komisiou. ( 25 ) Odvolateľka však v tomto smere nič konkrétne neuviedla. Subjektívny názor odvolateľky, že jej argumenty v rámci mimosúdnych rokovaní nenašli u Komisie pochopenie, nie je sám osebe spôsobilý odôvodniť záujem na určení. Určovacia žaloba nemôže byť predovšetkým zneužívaná ako prostriedok nátlaku na urýchlenie mimosúdnych a zmluvne dojednaných konaní.

46.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Všeobecný súd správne rozhodol, že neexistuje záujem odvolateľky na konaní a odmietol jej žalobu ako neprípustnú.

47.

V dôsledku toho je potrebné odvolanie zamietnuť.

48.

Odvolateľka teda nemala vo veci úspech v celom rozsahu a mala by jej byť v zmysle článku 184 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ak by to bolo navrhnuté. Keďže však Komisia nepožiadala o náhradu trov konania a návrh na náhradu trov konania skôr podaný na Všeobecnom súde sa nevzťahuje na konanie o odvolaní, každý účastník konania znášať svoje vlastné trovy konania.

49.

Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby rozhodol takto: